Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásilo päť pánov poslancov. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Pani poslankyňa Keltošová, nech sa páči, máte slovo.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Toto je moja prvá faktická poznámka na túto tému za celý večer. Nie som lekárka a so záujmom som si vypočula názory odborníkov lekárov. Mám na pána ministra také trošku iné otázky, pragmatickejšie otázky. Pán minister, je pravda, že okrem toho, že mienite dať návrh na zvýšenie odvodov pre zamestnancov, živnostníkov, pre občanov s tzv. vyššími príjmami, je pravda, že takto váš rezort získa ročne spolu so zvýšenými platbami štátu v roku 2001 takmer 4 mld. korún? Čiže od občanov plus od štátu sú to 4 mld. korún.

Ďalej sa pýtam, je pravda, že nemocnice v tomto štáte mesačne vyrábajú stratu 500 mil. korún. Čo chcete robiť s tým prebytkom lekárov v nemocničných zariadeniach, o ktorých hovoríte, že ich je prebytok? Aj preto majú také nízke platy? Viete o tom, že vyše 80 % tvoria tzv. fixné náklady v nemocniciach, to znamená mzdy, elektrina, čistiace prášky, potraviny a tak ďalej? Akú zásadnú reformu chcete priniesť pred tento parlament? Aby sa zredukoval počet nemocníc, aby lekári, ktorí sú dnes zle zaplatení, boli rekvalifikovaní, presunutí do iných zdravotníckych zariadení? Ako chcete riešiť oddlženie rezortu zdravotníctva s mesačným 500-miliónovým dlhom nemocníc na Slovensku? Myslíte si, že zdroje z privatizácie, ktoré máte sľúbené priebežne v roku 2000, 2001, pokryjú reálne dlhy nemocníc? Ja si nemyslím. Dovtedy predsa každý mesiac budú nemocnice míňať 500 mil. navyše.

A moja posledná otázka je: Pán minister, nemyslíte, že treba sprísniť podmienky licenčného konania, ale aj odnímania licencií jednotlivým zdravotným poisťovniam?

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Finďo.

Poslanec P. Finďo:

Vážený pán predsedajúci,

vážená poslanecká snemovňa,

pán poslanec Hudec má víziu, že naďalej zotrvá na Slovensku stav, kde budeme mať sieť štátnych zdravotníckych zariadení, ktoré budú nosným pilierom. Zrejme predpokladal alebo myslel tým najmä ústavnú zdravotnú starostlivosť. Ja zase stojím presne na opačnom póle tohto názoru, dúfam, že sa tak nestane a pokiaľ štát vôbec bude spravovať nejaké zdravotnícke zariadenia, tak by to mali byť naozaj len celkom ojedinelé zariadenia, ktoré majú veľmi špecifické určenie. Vedel by som, samozrejme, aj argumentovať, ale na to dve minúty nestačia.

Pokiaľ ide o jeho názor, že by sa mali zriadiť lekárne pri zdravotníckych zariadeniach poskytujúcich ústavnú zdravotnú starostlivosť, hlavný motív na ich zrušenie bol najmä ten, že tieto lekárne prelievali lieky, ktoré boli vydávané na lekársky predpis dovnútra do nemocnice a vlastne nemocnica, ktorá dostávala vo svojom rozpočte prostriedky na lieky, tak ich získavala svojím spôsobom podvodným spôsobom. Ale mal jeden veľmi, veľmi zaujímavý návrh, ktorý mi konvenuje, a to je oddeliť staré dlhy od nových. Tento návrh je nakoniec taký, s ktorým sa hlboko stotožňujem, pretože si osobne myslím, že v zdravotníctve nenájdeme silu, aby sme mohli riešiť dlhovú službu takým spôsobom, že ju budeme rozkladať na čas, pretože medzitým sa vygenerujú nové dlhy.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ak mi dovolí môj politický kolega a súkmeňovec, nesúhlasila by som s jednou vecou, že zrušenie štátneho sanatória bol nejaký revolučný virvar. Myslím si a som o tom presvedčená, že sa dostalo tým, ktorí potrebujú toto zariadenie na vysokej, skutočne na vysokej úrovni, dostalo sa do rúk tým, ktorí toto zariadenie potrebujú najviac, a to sú onkologickí pacienti.

Skôr naopak, myslím si, že by sme mali a možno by bolo aj dobré, keby ste, pán minister, odpovedali aj na otázku Fakultnej nemocnice, rozostavanej Fakultnej nemocnice Lamač - Rásochy, lebo podľa mňa mnohé naše nemocnice už nespĺňajú požiadavky lekárskej vedy 20. storočia. Dovolím si upozorniť tiež na jednu z pripomienok Rady Európy, ktorá hovorí o starých fakultných nemocniciach, ktoré by bolo veľmi dobré z historického hľadiska, povedala by som, reštaurovať, ale už nie na podmienky poskytovania zdravotníckych služieb. Bola som v nemocnici Bethesda v Spojených štátoch amerických v Navy Hospitale a stretla som sa tam s tým, že na tej istej stoličke, na ktorej sedela manželka jedného z predchádzajúcich prezidentov alebo šéfka nejakého veľkého rezortu, na druhý deň alebo možno aj o hodinu sedela umývačka paluby. Tak si myslím, že skôr by sme sa mali snažiť o to, aby štandard našich nemocníc, aspoň niektorých, sa dostal na lepšiu úroveň ako to, že by sme vyčleňovali zase nejaké zariadenie pre nás alebo pre "verchušku".

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Drobný.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Lekári a zdravotné sestry prostituujú svoje zdravie v prospech pacientov. Obetujú sa a zomierajú na profesionálne choroby o 10 až 15 rokov skôr ako ostatná populácia. To je výsledok mojej epidemiologickej analýzy, hlavne operačných odborov. Páni, a pritom sú zle platení, ako to povedal kolega Hudec. O 10 až 15 rokov skôr zomierajú ako ostatná populácia. To si nikto neuvedomil. Sú ožarovaní, sú vystavovaní hepatitíde, sú vystavovaní iným nákazám, okrem toho sú stresovaní pri operačných stoloch a zomierajú na cerebrálne angiopatie a na iné veci, ktoré iných ľudí tak často nepostihujú. A pritom ich plat je pramizerný.

Samozrejme na to, aby reprodukovali svoju pracovnú silu, spôsobilosť a zručnosť, by potrebovali 10-násobne väčšie platy, ako povedal kolega Hudec. Ale keďže je nás veľa, tak asi sa nám tie platy neujdú, a teda nedočkáme sa ich tak skoro. Dnes sme to videli v zdravotníckom výbore. Ale terajšia generácia lekárov už nechce byť stavom, ktorý sa obetoval v prospech pacienta a obetoval kvôli tomu aj svoje zdravie, hoci si to Hippokratova prísaha od neho azda aj žiadala. Takže oni chcú mať naozaj platy na úrovni, a teda vyvstáva dilema, ako regulovať počty lekárov, ako regulovať ich, povedal by som, hustotu na istý stabilný počet pacientov, aby mohli mať naozaj primerané platy 10-násobne väčšie, ako je priemerný plat štátnych zamestnancov, aby si naozaj mohli dovoliť regeneráciu svojich síl, aby si mohli dovoliť postgraduálne štúdium, to dnes nie je lacné, to je všetko drahé, aby mohli naozaj reprodukovať svoju pracovnú silu. To sú otázky, ktoré kolega Hudec nadhodil a ktoré bude musieť v dohľadnom čase pán minister riešiť a bude sa musieť k tomu postaviť stanovisko aj odborových lekárskych organizácií.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Zelník.

Poslanec Š. Zelník:

Ďakujem za slovo.

Súhlasím s pánom poslancom Hudecom, že v súčasnosti pri podfinancovaní zdravotníctva nie je vhodná situácia na vytváranie akýchkoľvek verejnoprospešných alebo iných neštátnych zdravotníckych zariadení. Najväčšia liberalizácia v tomto smere je v Amerike. Aj tam už existuje štátna zdravotnícka politika. Keď si zoberiete počet dolárov na jedného obyvateľa a na rok, Amerika dáva najviac na zdravotníctvo.

Keď sa pozrieme, koľko dávajú v krajinách Európskej únie a majú štátnu zdravotnícku politiku, predstavuje to podstatne menej. Preto súhlasím s pánom poslancom Hudecom, že sme si vedomí toho, aká je výkonná naša ekonomika a spustenie takéhoto systému by spôsobilo jednoducho kolaps. Na to, či je lekárov veľa alebo málo na Slovensku, je jednoduchá odpoveď. V porovnaní s krajinami Európskej únie nemáme absolútne nejaký veľký prebytok lekárov. Ak sa pozrieme na to, koľko pacienti čakajú na operácie a vyšetrenia, tak sa pýtam, koľko budú čakať potom, ak ešte zredukujeme počty alebo v akom strese, v akom pracovnom vypätí budú ostatní lekári, ktorí budú musieť týchto pacientov prebrať, v akom strese budú pracovať. Tak aj v tomto hodnotení myslím si, že by naozaj pomohlo čím skôr urobiť sieť zdravotníckych zariadení s personálnym vybavením, zadefinovanie minimálneho personálneho vybavenia a technického vybavenia zdravotníckych zariadení.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Hudec, môžete reagovať, nech sa páči.

Poslanec I. Hudec:

Ďakujem.

Nebudem reagovať na všetky, len na niekoľko poznámok.

Pán poslanec Finďo, ja mám tiež víziu o tom, ako by mala vyzerať Európa, svet, Slovensko. Len sa pýtam, kedy je tá vízia reálna a či na to sú peniaze, či sú na to legislatívne nástroje a ako sa bude - prepáčte, pán poslanec Finďo, že vás vyrušujem - len to som chcel povedať, že rešpektujem vašu inú víziu - pána poslanca to nezaujíma. Jednoducho vízia je jedna vec, len víziu treba zaplatiť, mať na ňu podmienky a treba ju urobiť. Súhlasím s tým, pán poslanec. Len, pravdaže, na to spoločnosť musí byť pripravená a musí na to mať. Tiež by som chcel žiť v istých, nie vo všetkých podmienkach, aké sú v Spojených štátoch amerických. Ale na to musí byť ekonomická sila, legislatíva a všetko ostatné.

Keď hovoríte o lekárňach, prečo sa museli zrušiť. Viete, keď mi v niektorom obchode kradnú, preto ešte nezruším potravinársky obchod, že predavačky kradnú, ale urobím poriadok. Nemyslel som lekárne, štátne lekárne, ktoré by mali byť diskriminované preto, že predtým tam niekto niečo zle robil, ale ako konkurenčný zásah štátu do neprimerane vysokých ziskov súkromných lekární. A to je veľký rozdiel.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Tarčák, chcem sa opýtať, či chcete vystúpiť, lebo pán predseda vášho klubu mi povedal, že asi nie. Nech sa páči, máte slovo, samozrejme. Ste posledný písomne prihlásený poslanec do rozpravy.

Nech sa páči.

Poslanec J. Tarčák:

Vážený pán minister,

milé kolegyne, kolegovia,

vážení hostia,

dovoľte mi niekoľko poznámok, i keď som si vedomý toho, že sme už unavení a je pokročilý čas. Predovšetkým, vážený pán minister, ak mi dovolíte, budem nesúhlasiť s vaším záverečným hodnotením, keď ste konštatovali, že stav v zdravotníctve nie je dobrý a riešením je dosiahnuť vyvážený stav medzi príjmami a výdavkami v rezorte. Tak mi dovoľte, mám iný názor a iste mi dajú za pravdu aj mnohí pacienti na Slovensku, keď poviem, že stav zdravotníctva je veľmi, veľmi zlý, je kritický a je tu reálna hrozba, že vývoj v zdravotníctve dospeje k chaosu, anarchii, ba až k finančnému kolapsu.

Dôkazom mojej obavy je skutočnosť, ako prebieha naše rokovanie, akým arogantným spôsobom sa správa vláda. Som si plne vedomý, že problémy zdravotníctva nevyrieši žiaden osamotený minister zdravotníctva, je to problém celej vlády. A taktiež je charakteristická aj ďalšia skutočnosť, že vládna koalícia nemá záujem riešiť tento kritický stav. Musím konštatovať, že toto si pacient a občan Slovenskej republiky skutočne nezaslúži.

Ak mi dovolíte, budem charakterizovať slovenské zdravotníctvo. Pre slovenské zdravotníctvo je podľa mňa charakteristické predovšetkým to, že bolo hneď od nástupu Dzurindovej vlády veľmi spolitizované. Ďalej, že pretrváva počas celých dvoch rokov nekoncepčnosť vedenia rezortu, nečinnosť a veľký alibizmus. Ďalej, že legislatívny proces v oblasti zdravotníctva je chaotický a náhodný. Ďalej, toky financií sú sú zahmlené, nejasné a častokrát cítiť z nich klientelizmus a korupciu, tak typickú črtu tejto vlády.

Ďalej je evidentné z materiálu, že je tu snaha o zbavenie sa zodpovednosti za kritický stav a taktiež zdravotníci, rezort a pacienti majú smolu, že poslední dvaja ministri vrátane vás, ktorí stojíte na čele tohto rezortu, zrejme nie sú tie osoby, ktoré by zásadným spôsobom vedeli tlmočiť vo vláde potreby zdravotníkov, teda záujmy zdravotníkov a potreby pacientov. V neposlednej miere zdravotný stav je momentálne priamym ohrozením zdravia pacientov, pozri vypuklý príklad udalostí okolo pána prezidenta.

Ak mi dovolíte, aby som neostal pri konštatovaní, rozvediem jednotlivé body. Že zdravotníctvo je spolitizované, to mi iste dajú za pravdu mnohí z vás. Lebo po prvé, čo urobil terajší exminister pán Šagát? Vstúpil veľmi nešťastne na politickú scénu a do rezortu s tzv. latrínovou doktrínou, ktorú cítiť až do dnešných dní. Spustil krízové varianty, začal vpúšťať do financovania množstvo neprávd, začal intenzívne pracovať na čiernych knihách a, bohužiaľ, neurobil gesto, ktoré tu snáď kolega naznačoval, že by pokračoval v tom, čo po svojich predchodcoch na ministerstve prebral. Nemusel s tým súhlasiť. Nemusel konštatovať, že tá predstava, doktrína je ideálna, nemenná. To nikto netvrdil a nikto to ani neočakáva. Ale predsa veď už roky predtým robili a pripravili, či už k úplnej spokojnosti, či nie, to, o čom hovoríme, že je gro a základom toho, aby sme zaviedli nejaký poriadok. Je to, trebárs, sieť zdravotníckych zariadení s tým, že sa hovorilo, čo bude, aký rozsah spadať do tej-ktorej oblasti. Vy ste to zmietli zo stola, začali ste robiť čiernotu, skončili ste v tom, že pod tlakom verejnej mienky ako neschopný minister ste museli svoj post opustiť.

Že zdravotníctvo je riadené nekoncepčne? Vážený pán minister, najlepším dôkazom je to, keď si porovnáte programové vyhlásenie vlády, vašej vlády, s ktorým ste predstúpili pred dvoma rokmi, a ak by som čítal text, kde sa zaväzujete garantovať všeobecnú zdravotnú a kvalitnú základnú ambulatnú a ústavnú zdravotnú starostlivosť a tak ďalej, vybudovať sieť poskytovateľov, zaviesť zásady efektívnej diagnostiky a liečby, zmeniť rozsah a štruktúru. Keby ste si prečítali záverečné ustanovenia materiálu, ktorý prerokúvame, sú veľmi, veľmi podobné a o čo viac, vaše úvodné slovo ste začali tým, že hovoríte, že materiál definuje stav, a tak trošku našepkáva, použijem váš výraz, ako ďalej, a tu ste povedali jednu vetu, že musíme definovať predovšetkým sieť základných zdravotných zariadení a podobne.

Čiže keď zoberieme tieto tri skutočnosti, po dvoch rokoch vládnutia Dzurindovej vlády sme presne tam, kde sme boli v čase schvaľovania programového vyhlásenia vlády. Neviem, aký iný by mohol byť dôkaz, ktorý by potvrdzoval moje tvrdenie, že sa nepracuje koncepčne, že prešľapujeme na mieste a alibisticky tvrdíme zase i teraz, že treba urobiť, musí sa urobiť, analyzujeme, ale veď to už počúvame celé roky a nemôžete sa hnevať, že za dva roky sa v tejto oblasti neurobilo viac.

Legislatívny proces, ako som povedal, je náhodný a chaotický. Len za posledné obdobie, ako boli pripravované zásadné normy, ku ktorým by sa mali vyjadrovať nielen politici, ale predovšetkým odborníci, boli pripravované v chvate, v skrátenom legislatívnom konaní a členovia zdravotníckeho výboru mi iste musia dať za pravdu, že nebol adekvátny priestor ani vytvorený čas na to, aby sa zásadným spôsobom k tomu vyjadrili odborníci, ktorí pracujú vo svojom každodennom pracovnom pomere na svojom pracovisku s problémami a stretávajú sa s problémami, ktoré ich kvária.

Že hovorím o nejasnosti alebo som si dovolil tvrdiť o nejasnosti finačných tokov, mám predovšetkým na mysli či už oddlžovanie, či už poskytovanie požičok, či už prostriedkov, ktoré ste získali z privatizácie, že nie sú prideľované podľa jasných, presne daných kritérií, kde by sa hovorilo, prečo má byť oddlžená, ja neviem, nemocnica X, a nie Y. Predovšetkým súhlasím s tým, čo povedal kolega Zelník, že v oblasti liekovej politiky, ak doplňujete v priebehu roka päťkrát zoznam liekov, nehnevajte sa, tak minimálne vzbudzujete podozrenie, že ide o korupciu a klientelizmus. Lebo, áno, pošuškáva sa, že zavedenie lieku do tohto zoznamu stojí takú či onakú čiastku. Preto som si dovolil povedať o tej nejasnosti.

Ďalej, že sa snažíte zbaviť zodpovednosti za tento stav, som nadobudol dojem i počas rokovania vo výbore, ale aj vo svojom úvodnom vystúpení, keď tak nonšalantne podsúvate, že riešením je naštartovanie alebo odštátnenie štátnych zdravotníckych zariadení a spasením pre zdravotníctvo je, ak zavedieme neziskové zdravotnícke organizácie. Trochu súhlasím s kolegom Finďom, taktiež súhlasím s kolegom Hudecom, ale sú to dva krajné pohľady na vec. Som zástanca, dovolím si tvrdiť, že riešením momentálneho stavu v momentálnom čase je nejaká stredná cesta, kde jasne definujeme sieť štátnych zariadení, ktoré budú mať jasné kompetencie, možnosti, čo musia garantovať zo zákona a, samozrejme, v tom nevidím najmenší problém, aby mohli vznikať i súkromné neziskové organizácie, ktoré budú v tejto oblati pracovať, ale ten proces nemôžeme riešiť ad hoc - dnes všetko štátne, zajtra všetko neziskové. To zaváňa chaosom, nekoncepčnosťou a jednoducho tak to nemôže existovať. Čiže nejaká stredná cesta v časovom horizonte a čas ukáže, kde sa to bude preklápať. Pevne verím, že možno smerom k vám. Možno smerom k vám.

Taktiež ak podsúvate, že riešením je, že to budeme decentralizovať, dáme tam viac prvku samosprávnosti, áno, zdôraznili ste v odbornej oblasti. Nie, to tiež nie je spásonosným riešením. Nehovorím, že netreba ísť týmto smerom. Len vytýkam to a neberiem, že je to riešenie. Nehovorím, že netreba ísť tým smerom, ale nie je to spásonosným riešením. To, že som si dovolil tvrdiť, že zdravotníci nemajú šťastie a pacienti nezabojovali, som mal predovšetkým na mysli to, a tým sa budem hlbšie zaoberať, keď budeme hovoriť, akým výrazným spôsobom počas vlády Dzurindu a ministrovania pána Šagáta, ale pokračuje to počas ministrovania pána Kováča, lebo máme návrh na štátny rozpočet, akým výrazným spôsobom sa znižuje prílev prostriedkov do zdravotníctva ako-takého. A poviem vám to na faktoch, ktoré si onedloho dovolím zacitovať z vášho materiálu.

A to, že celá kritická situácia v zdravotníctve priamo ohrozuje zdravie pacienta, je evidentne na najvypuklejšom prípade, a to, čo sa týkalo okolností okolo pána prezidenta, ale čo sa týkalo toho nezmyselného krízového štábu, dodnes nikto neobjasnil, nepotvrdil síce, ale ani nevyvrátil, že dôsledkom toho nezmyslu sa stal obeťou i jeden známy šéfredaktor známeho týždenníka. Táto kauza dodnes nie je uzavretá.

Ak mi dovolíte konštatovania, na ktoré sa podujali a hovorili moji predrečníci, ktorí sú v zdravotníctve iste erudovanejší odborníci, a hovorili v konkrétnostiach, isteže, keby bola koncepcia, keby tu bola jasná sieť a keby sme vychytali, takpovediac, tie úniky drobných, aj to pomáha. Ale zásadným problémom tohto stavu je skutočnosť, že vláda pána Dzurindu nedokázala udržať tempo prírastku zdrojov do zdravotníctva, ktorý tu bol počas vlády pána Mečiara. Ak by sme udržali alebo udržalo by sa tempo, len percentuálne vyjadrenie voči hrubému domácemu produktu, ktorý bol v rokoch Mečiarovej vlády na úrovni 7,5 %, tak ak si dáte námahu a prečítate čísla v tabuľke číslo 1 na strane 17 prerokúvaného materiálu, tak veľmi jednoducho matematickým prepočtom, kolegynka, musíte zistiť, že v roku 1998, keďže pokleslo percentuálne vyjadrenie na 6,8 %, ale predovšetkým v roku 1999 na 6,46 %, tak len týmto rozdielom prišlo v týchto rokoch do zdravotníctva menej než 10 mld. Sk. Za jeden rok niečo okolo 8 a niečo a v roku 1999 okolo 10 a zas nejaké drobné. Nehovoriac o tom, že vo vyjadrení 6,4 sú zakomponované ďalšie chytáčiky v tom, že tam máte vyjadrenú sumu o pôžičku a sumu, čo ste dostali do zdravotníctva z privatizácie.

Toto je kardinálny problém, kolegyňa, zdravotníctva na Slovensku, že Dzurindovej vláde sa jednoducho nepodarilo udržať tempo rozvoja hrubého domáceho produktu, že sa ukázalo ako falošnosť a pokrytectvo to, čo proklamoval vo volebnej kampani a čo je obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády, že zdravotníctvo bude prioritou tejto vlády. Bohužiaľ, nie je.

Ak som si dovolil tvrdiť, že ten stav zaváňa, že smeruje do finančného kolapsu, prečítajte si zase, ctené kolegyne, tabuľky, ktoré máte v tomto materiáli, kde sa konštatuje v tabuľke číslo 3, že dlhy zdravotných poisťovní summa summarum sú vyše 13 mld. Sk. Dlhy štátnych zdravotníckych zariadení 12,5 mld. Sk. Dlhy štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií 7,2 mld. Sk. Toto sú balvany, ktoré ťahajú každodenný život zdravotníkom smerom ku dnu. A keďže materiál, ktorý mal dať otázku na to, aby povedal, ako z tejto zložitej situácie vyjsť, je veľmi všeobecný, neobsahuje žiadne konkrétne kroky, preto smeruje i môj návrh na uznesenie, aby sme vrátili materiál vláde Slovenskej republiky na dopracovanie v zmysle pripomienok poslancov, ktoré zazneli z ich vystúpení, b) aby vláda doplnila tento materiál o časový a vecný harmonogram reformných krokov zdravotníctva. Tak ako to bolo pred časom v sociálnej oblasti, myslím si, že to bolo v roku 1996, keď sa prijal presný termínovaný postup konkrétnych krokov, v ktorom roku sa čo urobí, aby sme dospeli do istej situácie. Ak toto neurobíte, tak naše sedenie a tento materiál jednoducho neprispel k zlepšeniu stavu zdravotníctva na Slovensku.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem za vystúpenie pánu poslancovi.

S faktickými poznámkami sa hlásia dvaja páni poslanci, pán poslanec Šepták a pán poslanec Galbavý. Končím možnosť uplatnenia ďalších faktických poznámok.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Šepták.

Poslanec R. Šepták:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Chcel by som potvrdiť slová pána predrečníka, pána poslanca Tarčáka, a upozorniť pána ministra - myslím si, že on to dobre vie -, ale predsa len, že skutočne zdravotníctvo dostalo len 46 miliónov a množstvo dlhov, je potrebné, aby opäť prešiel na rokovanie s pani ministerkou Schmögnerovou a vysvetlil jej, že skutočne na zdravotníctvo sa musí z roka na rok vydávať viac prostriedkov, lebo výdavky zdravotníctva súvisia aj s infláciou, rastom cien, surovín, tovarov, energií a služieb. Preto je potrebné, aby ministerstvo financií uvoľnilo viac peňazí pre zdravotníctvo.

Nejde o to, čo povedala pani ministerka Schmögnerová, že zdravotníctvo je jedna čierna diera, kde sa strácajú peniaze, ale ide o to, že si vyžaduje neustále väčšie peniaze, aby sme vedeli zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Pred chvíľou mi volal pán poslanec Sitek, ktorého mamu odviezli z Ružomberka do nemocnice, a hovorí, že povedz pánu ministrovi, že v Ružomberku v nemocnici na kožnom oddelení nemajú ani obväzy na preväzy. Takže aj takáto situácia je momentálne v zdravotníctve, a preto by som prosil pána ministra, aby sa jednoducho nenechal odbiť pani ministerkou o čiernych dierach, ale aby trošku zatlačil a pani ministerka pustila perie.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pán poslanec Galbavý, nech sa páči.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pán poslanec Galbavý, nech sa páči.

Poslanec T. Galbavý:

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.

Chcel by som reagovať na pána poslanca Tarčáka. Vážený pán kolega, poznám ťa ako študenta a absolventa fakulty telesnej výchovy a športu, a preto som milo prekvapený, že problém zdravotníctva ťa evokoval vystúpiť v parlamente. Musím sa priznať, že ja veľmi nerozumiem tejto téme, ale keď som ťa počúval, povedal som si, že keď si vystúpil ty, môžem povedať pár slov i ja. (Smiech v sále.)

Obsah tvojho vystúpenia bol fundovaný, obsiahly, hoci neobsahoval konkrétne riešenia. Bohužiaľ, má predsa jednu podstatnú chybu. Predniesol si ho s časovým omeškaním najmenej o tri roky. Tieto kritické slová by sa hodili do času, keď sa občanom tejto krajiny hovorilo, že im stačí slaninka a cibuľka. A v takom prípade by som si vedel predstaviť, že dnes už toto zdravotníctvo by bolo v lepšej situácii, ako je dnes.

Ďakujem, pán predsedajúci, to je všetko.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pán poslanec Tarčák má možnosť reagovať.

Prosím vás, páni poslanci, pokoj. Nech sa vyjadria poslanci k rozprave.

Pán poslanec Tarčák, máš slovo.

Poslanec J. Tarčák:

Vážený pán kolega,

áno, som telocvikár, pochádzam z Oravy, nosím číslo topánok 9 a neviem, čo ešte chceš vedieť. Mrzí ma len jedno, že ty si tiež telocvikár, a keď nevieš vystúpiť, alebo nemáš k čomu, alebo nevieš čo povedať, tak ti chcem dať jednu kamarátsku radu. Mlč a nerob aspoň hanbu nášmu telocvikárskemu stavu.

(Smiech a potlesk.)

Ak mi dovolíte, dokončím. Nerobil som nikdy zo seba veľkého odborníka do konkrétnych vecí zdravotníctva, ale nič mi zase nebráni nevidieť makroproblémy. A nech mi ich vyvráti pán minister, že nemám v niečom pravdu. Tie fakty som si nevymyslel, ale som ich citoval z predloženého materiálu, ktorý máte na stole. Bohužiaľ, ty si ho Tomáš nečítal. A čo sa týka toho, kto akí sme, veď profesiu má aj sám pán minister a ja som ho nezamieňal, že asi aj ministerstvo pôjde niekde týmto smerom, to som si nikdy nedovolil tvrdiť ani naznačovať. Čiže takéto vstupy by som prosil, aby sme si odpustili. A ak pán minister má výhrady, povedal som o nich konkrétne, adresne, prosím, veľmi rád by som si ich vypočul. A myslím si, že môj návrh uznesenia je adekvátny, lebo ak niekto v tom materiáli vidí nejakú koncepciu, prosím kolegu, hoci tu nie je, nech mi ukáže, podľa čoho chcete postupovať v tomto hroznom stave v tejto oblasti...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pokoj, páni poslanci.

Skončili sme vystúpenia poslancov, ktorí sa prihlásili do rozpravy písomne. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Finďo, pán poslanec Tatár, pán poslanec Šagát. Ešte niekto sa chce prihlásiť ústne? Nie. Končím možnosť ďalšieho prihlásenia sa do rozpravy ústne.

Pán poslanec Finďo má slovo, nech sa páči.

(Hlasy v sále.)

Pán poslanec sa prihlásil potom, keď som skončil možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Takže, Jozef, je neskoro.

Polanec P. Finďo:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

dovoľte mi, aby som pár slovami charakterizoval tento materiál zo svojho uhla pohľadu a povedal k nemu aj určitý komentár. V predkladacej správe sa ministerstvo zdravotníctva odvoláva na plnenie programového vyhlásenia vlády prostredníctvom vykonania celého radu legislatívnych aktov.

V ďalšej časti textu na strane 23 vládny materiál uvádza, že ministerstvo zdravotníctva je zriaďovateľom 69 rozpočtových a 162 príspevkových organizácií. Táto skutočnosť mu dávala a aj dáva určité možnosti na to, aby riešilo problémy transformácie zdravotníctva, najmä ním riadených zdravotníckych organizácií aj bez toho, aby dochádzalo k nejakým zásadnejším zmenám v legislatíve. Predovšetkým myslím na využitie práva zriaďovateľa, ktorý by mohol využiť svoju právomoc zriaďovateľa nielen na to, aby ju uplatňoval v oblasti personálnej politiky, ale ju uplatňoval aj v oblasti určitých zmien, ktoré sa môžu vykonať vnútri zdravotníckych organizácií.

Samozrejme, na druhej strane chápem situáciu, že meškanie transformácie zdravotníctva, najmä ústavnej zdravotnej starostlivosti nesie veľa prvkov určitého manažérskeho zlyhania aj z toho dôvodu, že celý systém zdravotnej starostlivosti je vlastne postavený na zriaďovateľstve vyše 200 zdravotníckych organizácií jedným ministerstvom zdravotníctva, ktoré takto plní svojím spôsobom úlohu generálneho riaditeľstva rezortu zdravotníctva.

Myslím si, že nie je možné z jedného miesta riadiť toľko zdravotníckych organizácií. Možno ste si všimli pri mojich predchádzajúcich vstupoch, že som pomerne veľký obhajca alebo zástanca systému zdravotníctva, ktoré je postavené na inštitucionálnej samospráve. Nie je to nejaký samoľúby prvok v tom, čo tvrdím, ale vychádzam predovšetkým z osobného poznania za 10 rokov sledovania vývoja slovenského zdravotníctva, že toto zdravotníctvo nie je možné riadiť z jedného miesta. Toto zdravotníctvo zlyháva nielen pre nedostatok financií a nie preto, že by sme nemali dobrých odborníkov, nie je tam jeden individuálny problém v tom, že máme veľa lekárov, alebo že lekári veľa predpisujú, ale problémom je to, že celý systém je prílišne centralizovaný. Samozrejme, k centralizácii nedošlo počas vlády tejto koalície, a popravde povedané, nedošlo k tomu ani počas vlády predchádzajúcej koalície. Bolo to jednoducho politické rozhodnutie v roku 1990, 1991, ktoré však na druhej strane treba chápať aj v kontexte času, v ktorom sa zjavilo, pretože keď zanikli krajské národné výbory a okresné národné výbory, tak vlastne zanikli zriaďovatelia. Čiže nebolo možné nechať ďalej existovať určité organizácie, ktoré stratili zriaďovateľa. Preto všetko prešlo vlastne priamo pod ministerstvo zdravotníctva.

Takže samotná predkladacia správa už začala riešiť tento problém z takého uhla pohľadu, ktorý je mi veľmi známy, a viem pochopiť autorov tohto materiálu, ako ťažko sa im spracúvajú niektoré veci, ktoré majú príliš dlhú históriu na to, aby sa dali vyriešiť v priebehu niekoľkých mesiacov alebo jedného-dvoch rokov. Zaujala ma oblasť liečebno-preventívnej starostlivosti. Jednak nie veľmi súhlasím s termínom liečebno-preventívna starostlivosť, pretože adekvátny termín je zdravotná starostlivosť a tá obsahuje diagnostiku, liečbu, prevenciu a tak ďalej, takže ten samotný termín by som už nepoužíval, pokiaľ by sa dalo, tak by som sa mu vyhol.

Rozsah preventívnej a liečebnej, resp. jednoducho zdravotnej starostlivosti je ustanovený zákonom číslo 98/1995 Z. z. a garantuje občanom Slovenskej republiky prakticky totálnu zdravotnú starostlivosť. Tento výraz sa môže zdať trochu prehnaný, ale ak si uvedomíme pri čítaní príloh zákona číslo 98 prílohu číslo 1, kde je zoznam zdravotníckych výkonov, prílohu číslo 2, kde sú určité lieky, resp. ATC skupiny, ktoré na základe tohto zákona musia byť, resp. musí byť minimálne jeden liek hradený z každej danej ATC skupiny, tak keď sa na toto pozriete, uvidíte, že vlastne nevznikol ani nijaký priestor na rozvíjanie poistného princípu na Slovensku, pretože vlastne nebolo čo pripoisťovať, nebolo čo doplnkovo poisťovať, pretože systém zákona číslo 98 vlastne postavil zdravotníctvo do roviny, že všetko je kryté zdravotníctvom na základe zákonného zdravotného poistenia, resp. verejnými zdrojmi na základe zákonného poistenia.

Veľmi dôležité je to, čo sa spomenulo vo vládnom materiáli, ale nespomenulo sa pri dnešnej diskusii, a to je, že v podstate nejde len o konštatovanie určitých finančných problémov tohto rezortu, nejde len o konštatovanie nejakých makroorganizačných problémov, ale materiál sa zaoberá aj oblasťou vzdelávania, oblasťou akreditácií a ďalšími podobnými problémami. Veľmi mi chýba v diskusii o zdravotníctve diskusia o jeho obsahu. Veľmi často sa rozpráva o tom, že rezort je nedofinancovaný, je príliš veľa lekárov, lekári predpisujú príliš veľa liekov, pacienti konzumujú neúmerne veľa zdravotnej starostlivosti. To všetko je čiastočne pravda, ale má to, samozrejme, ako každá minca rub a líce.

Povedal by som pár slov k určitým otázkam, ktoré sa dotýkajú samosprávy. Ako som už opakovane povedal, veľmi dôrazne budem, pokiaľ mi to post poslanca dovolí, presadzovať oblasť samosprávy v oblasti ústavnej zdravotnej starostlivosti a dovolil by som si trochu korigovať nesprávnu terminológiu, ktorú niektorí páni poslanci a niektoré pani poslankyne používajú. Nejde o verejnoprávne zdravotnícke zariadenia, ale ide o neziskové organizácie poskytujúce verejnoprospešné služby. Tak sa volá celý názov zákona číslo 213/1997, ktorého novelizovaná podoba by mala upraviť prostredie na to, aby sa dal uplatniť v oblasti zdravotnej starostlivosti.

Osobitnú pozornosť by som chcel venovať akreditáciám. Nejestvuje jednotný názov na to, čo vlastne akreditácia v zdravotníctve má znamenať. Niektorí si predstavujú pod akreditáciou v zdravotníctve iba akreditáciu na vzdelávanie, iní si predstavujú pod akreditáciou iba akýsi audit, na základe ktorého organizácia dostane potvrdenie alebo ho nedostane o tom, že je organizačne, priestorovo, personálne a inak materiálno-technicky schopná vykonávať určité činnosti, ale osobne zastávam názor, že akreditácia by mala byť podmienkou na to, aby príslušné zdravotnícke zariadenie mohlo mať zmluvu so zdravotnou poisťovňou, pretože čerpanie verejných zdrojov nie je možné robiť tak, ako sa to robí dnes.

Zlé jazyky tvrdia, že akreditačný proces u nás je preto taký zahmlený a taký pomalý, že si nikto netrúfne stanoviť ani tie najmäkšie kritériá na akreditáciu, pretože takmer 100 % štátnych zdravotníckych zariadení by akreditáciou neprešlo. To, čo tvrdím, viem dokázať vcelku bez nejakých väčších problémov. Len opäť zdôrazňujem, že tento stav nevznikol zo dňa na deň, ale tento stav vznikal celé desaťročie a boli tam určité pokusy o sanáciu tohto stavu tým, že sa urobili určité nákupy, ktoré zo svojho uhla pohľadu boli viac ako nevýhodné pre tento rezort, aj keď sa priniesla ťažká technika, priniesli sa sonografy, priniesla sa rozličná diagnostika a diagnostická technika a dovolím si tvrdiť, že budúca nezisková zdravotnícka organizácia ju kúpi za tretinovú alebo polovičnú cenu. Preto som tak veľmi za to, aby sa odpojili od štátu činnosti, ako je napríklad nakupovanie zdravotníckej techniky.

Veľmi nám chýba vyhláška o ďalšom vzdelávaní zdravotníckych pracovníkov, ale aj vôbec vyhláška o zdravotníckych pracovníkoch. Tí, ktorí nie ste natoľko zasvätení do tejto problematiky, mali by ste vedieť, že používame stále vyhlášku číslo 79/1981, kde sa ešte spomínajú rozličné atavizmy a anachronizmy, ktoré dnes už v zdravotníctve vôbec neexistujú. Za jeden veľmi dôležitý moment, prečo sa táto vyhláška tak dlho ťahá a prečo nie je možné ju prijať v konsenze s lekárskymi odborníkmi, a teda ministerstvom zdravotníctva, s PAM-om, lekárskou verejnosťou, odbornými spoločnosťami a podobne, považujem to, že je tu jeden problém, ktorý je taký typický pre Slovensko. Každý vidí za lekárskym odborom nielen to, že sa niekto bude špecializovať, ale je za tým aj nejaká katedra, subkatedra, funkčné miesto a podobne. A som presvedčený o tom, že toto je jeden z najzákladnejších problémov, s ktorými sa boríme a budeme boriť dovtedy, kým ministerstvo nepoužije svoju autoritu a neurobí rozhodnutie, a to rozhodnutie, pokiaľ, samozrejme, tu bude aj určitá politická vôľa, by mohlo veľmi zásadným spôsobom pohnúť veci dopredu.

Veľmi dôležité je, aby sa zdravotníctvo nerozsypalo na hromadu drobných, úzko špecializovaných odborov. Je síce vo svete tendencia k určitej superšpecializácii, ale ak si zoberieme, že žijeme na 48 tisícoch kilometrov štvorcových a máme 5,4 milióna obyvateľov, tak nie je nejakým ternom byť superšpecialistom, pretože s výnimkou jednej, dvoch, troch inštitúcií na Slovensku nenájdete priestor na to, aby ste sa realizovali. Príliš úzka špecializácia bez toho, aby boli širšie východiská a tá pyramída sa zužovala až v ďalšom vzdelávaní, zakladá problémy, ktoré potom ovplyvňujú aj mobilitu pracovnej sily, pretože lekár, keď raz skončí určité vzdelanie, už nevie byť ničím iným, len nekvalifikovaným pracovníkom, on už inú kvalifikáciu nebude mať. Lekár je totiž vedený podľa mňa dosť nesprávne ako človek, ktorý má vyčlenené poslanie z celej spoločnosti a tak trochu si prisvojuje práva, ktoré patria len Bohu. Od toho sa odvodzujú niekedy aj rozhodnutia lekárov porušovať všetky ekonomické, organizačné a iné predpisy, pretože si myslia, že oni porušením plnia nejaké posvätné poslanie. Ale na druhej strane si dovolím tvrdiť, že existujú aj tu isté hranice.

V materiáli sa uvádza, že je v príprave alebo už možno v tlači publikácia Štandardizované diagnostické a liečebné postupy. Je to jedna boľavá oblasť medicíny. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keby sme my nerešpektovali aspoň v tom rozsahu, ako je to nevyhnutné, náš rokovací poriadok, určité pravidlá hlasovania a podobne, tak každý kto by nás z toho obvinil, mal by pravdu a nikto by o tom nediskutoval. Ale keď lekár porušuje alebo používa určité postupy, ktoré nie sú overené na Slovensku, ktoré nie sú uznané nijakým osobitným postupom, tak lekár ich môže vykonať, on ich bežne vykonáva, popravde povedané, kde niet žalobcu, niet sudcu.

Slovensko nemá urobený poriadok v odborných veciach. Tu nejde o to, či sú naši lekári odborníci, alebo nie, ja tvrdím, že nie sú o nič horší ako v Európe a mnohí sú ešte lepší. Ale problém je v tom, že nie sme naučení na poriadok. Keď sa u nás zaregistruje liek a má registrované indikácie, na ktoré sa môže používať, nie je lekár oprávnený okrem osobitne odôvodnených situácií použiť liek na inú indikáciu, aj keď je tá indikácia inde v zahraničí akceptovaná a my sa tu vôbec o takýchto veciach ani nebavíme. Tu sa jednoducho robí to, že sa zoberie liek a použije sa tak, ako sme si to vyčítali v "separátke" alebo počuli na prednáške.

Takže poriadok v rezorte treba robiť na všetkých úrovniach. Takisto je problém s tým, že profesionáli veľmi protestujú proti opatreniam ministerstva zdravotníctva, ktoré smerujú ku vneseniu určitého poriadku aj v tom smere, že štandardy musia existovať a výkon lekára sa porovnáva alebo činnosť lekára sa porovnáva s nejakým dohodnutým spôsobom, štandardným spôsobom diagnostiky alebo liečby. Naši lekári, žiaľ, nechcú akceptovať takéto postupy a tvrdia, že lekárske povolanie je slobodné povolanie, a tvrdia, že nie je možné, aby nejaký Big Brain prišiel, veľký mozog prišiel a nadiktoval im, čo majú robiť. Ale veď sú to opäť lekári, ktorí pripravujú štandardy, či už diagnostické alebo liečebné, a preto nezávidím ministerstvu zdravotníctva jeho úlohu pri presadzovaní tejto oblasti.

Pár slov k liekovej politike. Lieková politika na Slovensku sa väčšinou zužuje na dva pojmy: náklady na lieky vydávané na lekársky predpis a kategorizácia. Lieková politika je oveľa zložitejší proces, ale nie som tu na to, nie sme tu na to, aby sme sa navzájom poúčali o detailoch, ktoré majú veľmi odborný charakter. V každom prípade lieková politika je nástroj, ktorým si štát určitým spôsobom nastavuje latku na liečbu, na farmakologickú liečbu svojej populácie. Lieková politika je napríklad aj určitý liečebný štandard, čiže lieková politika, to nie je len kategorizácia.

Keď sa hovorí o číslach pri spotrebe liekov u nás a inde v Európe, porovnávame neporovnateľné. Museli by sme porovnávať počet denných definovaných dávok lieku užitých jedným človekom u nás a v zahraničí. To nemôžeme v peniazoch porovnávať, keď napríklad máte v Británii dennú definovanú dávku za 2 libry na deň, čiže to je 120 korún, a u nás na Slovensku máte dennú dávku 5,50 alebo 4,50, nemôžete to jednoducho porovnávať. Preto hovorím, že sa porovnáva neporovnateľné, keď sa rozpráva o výdavkoch na lieky na Slovensku a o výdavkoch na lieky v západnej Európe, to sú jednoducho neporovnateľné čísla.

Dovolil by som si prihriať trochu aj osobnú polievočku. V roku 1999 som sa zúčastnil na práci na kategorizácii liekov, ktorá sa tak kritizuje, že termín krízová bol veľmi zlý, nešťastne zvolený, a nepriniesla nejakú úsporu. Vieme to dokázať na číslach, ktoré sú zo zdravotných poisťovní, že krízová kategorizácia vyvolala jav, ktorý som už popísal, že z 55 % liekov prešlo z plnej úhrady na 15 % do plnej úhrady a naopak, predtým bolo len 15 % čiastočne hradených, po tejto kategorizácii bolo 54 % čiastočne hradených liekov. Táto kategorizácia spôsobila, napriek tomu, že stúpla DPH o 4 % od 1. júla 1999, náklady na lieky vydávané na lekársky predpis stúpli približne o pol miliardy, zatiaľ čo štandardný medziročný nárast bol 10, 12 aj 15 %, čiže 1,2 - 1,3 miliardy Sk a aj viac miliárd korún. Takže nie je pravda, že minister Šagát a ľudia, ktorí s ním spolupracovali na prelome roku 1998 a 1999, pracovali nekvalitne, zle a že neurobili kus dobrej práce aj napriek chybám, ktoré sa určite pri takom pracovnom zaujatí nájdu.

Čo sa týka globálne financovania zdravotníctva, k tomu sa nebudem príliš vyjadrovať. Tam som sa už vyjadril k otázke priplácania. Myslím si, že ministerstvo zdravotníctva nemá inú cestu, ako uberať sa cestou európskeho štandardu. Európsky štandard je taký, že sa postupne oddeľuje od zákonného zdravotného poistenia, resp. od plnej úhrady sa oddeľujú postupne také veci, ako sú zdravotnícka doprava, poskytovanie optických pomôcok, stomatologická starostlivosť v niektorých štátoch vôbec nie je hradená zdravotnou poisťovňou, napríklad vo Švajčiarsku - a majú najkvalitnejší chrup -, zatiaľ čo v Nemecku bola vysoko hradená - a z Európskej únie mali najnekvalitnejší chrup. To trochu aj stomatológovia nadsadzujú, keď tvrdia, že ak chceme mať zdravé zuby, musíme mať vysokú úhradu. Naopak, občan bude mať enormný záujem o svoj chrup a bude od narodenia svoje dieťa učiť, ešte bude mať len holé ďasná a už si ich bude kefkovať, aby nemusel potom ísť k zubárovi pre protézu za 25 tisíc. Ale toto treba do ľudí dostať a treba ich o tom poučiť.

Pár slov ešte k mzdovej politike. Mzdová politika je veľmi chúlostivá oblasť a každý, kto sa vyjadrí tak, že v zdravotníctve sú dobré mzdy, dostane hneď za dverami tejto poslaneckej snemovne niekoľko verbálnych a možno aj fyzické K.O. Ale musím povedať jednu vec, mzdy idú za dobrým výkonom, za dobrým hospodárením. Mzda nemá predchádzať dobrý výkon. Nemôžem predsa zlému pracovníkovi zvýšiť mzdu a motivovať ho k väčšiemu výkonu. Naopak, musím od neho požadovať lepší a kvalitnejší výkon, racionálnejšie zaobchádzanie s verejnými zdrojmi v tomto prípade, napríklad najmä v oblasti diagnostiky a farmakoterapie, a potom z tých istých peňazí, ktoré má určitá inštitúcia, nám ostane viac peňazí na mzdy. Ale ak máme definovaný koncový balík finančných prostriedkov, nie je možné, aby sa tieto finančné prostriedky presúvali do mzdového fondu a aby sa znižovalo percento vydaných finančných prostriedkov na jadro zdravotnej starostlivosti.

Preto si myslím, že akékoľvek zvyšovanie tarifných platov za daných okolností by jednoducho tento rezort neuniesol. Ale súčasné platové predpisy dovoľujú prakticky až o 100 % za istých okolností zvýšiť pohyblivú zložku mzdy. (Hlasy v sále.) Odkedy nie? Lebo to je pre mňa novina. Pretože podľa vyhlášky, nie podľa vyhlášky, ale podľa zákona o... Ale nie, predpisy to dovoľujú. No veď nemôžete dať predsa...