Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pekne, pani poslankyňa.

Ďalej vystúpi v rozprave pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Vážený pán premiér,

vážené torzo vlády,

panie kolegyne poslankyne a páni poslanci,

moja interpelácia bude smerovať k predsedovi vlády a, samozrejme, k ministrovi, podľa jeho uváženia, ktorý bude ochotný odpovedať na otázky, na ktoré doteraz nezodpovedal nik.

Moja interpelácia sa bude týkať objektu Kaštieľa Brunovce, ktorý prevzal Slovenský zväz žien ako predchodca dnešnej Únie žien Slovenska 1. 3. 1982 od česko-slovenského štátu do trvalého užívania. V tom čase to bola ruina v účtovnej hodnote 1 873 550 korún, ktorá, teda z väčšej časti išlo o cenu za pozemok, pretože ruina nemala strechu a boli to len vlastne holé múry. Slovenský zväz žien sa zaviazal, že objekt zrekonštruuje za vlastné prostriedky vlastnými silami, aby mohol slúžiť ženám ako školiace a rekreačné zariadenie.

Dovolím si upozorniť, aby nedošlo k omylu, že od roku 1976 tento zväz nedostával štátne dotácie a svoje aktivity kryl samofinancovaním. To, že ženy sa ujali svojho záväzku, vehementne dokazuje už štatistické vyhodnotenie rekonštrukčných prác v kaštieli zo dňa 28. 2. 1991, ktoré hovorí už o sume kaštieľa s pozemkami za 49 000 495 korún Kčs.

Ale už 26. 7. 1991 z Úradu vlády prišlo rozhodnutie, že na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky číslo 349 a z rozhodnutia Obvodného úradu Nového Mesta nad Váhom bol tento objekt odobratý ženám, a citujem, "z oznámenia vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky z dôvodov vyššieho spoločenského záujmu nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v katastri obce Brunovce". Vtedy svoje pochybnosti k uvedenému materiálu vyjadril pán docent Fogaš, v tom čase poslanec za SDĽ, na zasadnutí Slovenskej národnej rady zo dňa 16. 7. 1991 v interpelácii, a ak dovolíte, prečítam vám časť tohto vystúpenia.

"Z tlače je známe, že organizácia žien nadobúdala svoj majetok hlavne z vlastných zdrojov. V tejto súvislosti citujem aj zo záverov kontroly, ktorú uskutočnila komisia vlády zo dňa 17. 6. 1991, kde sa v bode 12 hovorí, že táto organizácia od roku 1976 zabezpečuje svoju činnosť na princípe samofinancovania a vlastnými prostriedkami. Ak teda má ísť o vyvlastnenie, iba pripomínam, že vyvlastnenie je možné iba na základe zákona a za odplatu. Je teda uznesenie vlády v súlade s Listinou základných práv a slobôd a v súlade s ústavou? Ak sa má uznesenie teda realizovať od 31. 7. 1991, ide prinajmenšom o sporný text tohto rozhodnutia, ktoré znemožňuje Demokratickej únii žien Slovenska brániť svoje práva. Prosím, aby vláda v písomnej odpovedi moje pochybnosti buď odstránila, alebo zmenila svoje rozhodnutie. Domnievam sa, že ak autoritu zákonov nepodporia zastupiteľské zbory, výkonná moc, ale aj verejnosť, nemôže právny štát fungovať".

Možno sa ma v tejto súvislosti opýtate, prečo pán Fogaš vtedy bránil ľudské, ak medzi ne počítame aj ženské práva, dnes len nečinne sedí, hoci dnes práve jeho právomoci mu umožňujú riešiť to, čoho sa práve vtedy dožadoval. Ubezpečujem vás, že som to nezapríčinila ja ako opozičná poslankyňa. Pred vypuknutím tejto aféry som bola poprosiť, a zdôrazňujem ešte raz, poprosiť pána podpredsedu vlády, pána Fogaša, aby nám pomohol.

Teraz, ak dovolíte, budem sa snažiť citovať jeho odpoveď: "Musíš pochopiť, že sme na rozdielnych politických brehoch."

Vážení páni poslanci, otázka ľudských práv je otázkou brehu, na ktorom stojíte. Bola som požiadať aj predsedu vlády pána Dzurindu, že ak je príčinou a prekážkou moja osoba, nech rozhodne ako Šalamún, ja sa vzdám predsedníctva a on dá ženám pokoj. Nuž ale ťažko hľadať múdrosť Šalamúna tam, kde nie je.

Ale vráťme sa ešte raz do roku 1991, keď prekážali nielen Brunovce, ale prekážala organizácia ako taká. A svoje slová doložím citáciou z listu z 15. 5. 1991 od vtedy predsedu vlády Slovenskej republiky pána Jána Čarnogurského ministrovi financií Slovenskej republiky Michalovi Kováčovi:

"Vážený pán minister, žiadam vás o zabezpečenie vykonania kontroly stavu a hospodárenia s majetkom bývalého Slovenského zväzu žien, Demokratickej únie žien Slovenska a vydavateľstva Živena. Správu z vykonanej kontroly predložte do 18. 6. 1991. Za členov kontrolnej komisie žiadam vymenovať pracovníkov Daňového riaditeľstva, Žižkova 26, Bratislava, a to: vedúca kontrolnej skupiny Ing. Mária Ravasová, Eva Križanová ako člen, Ing. Jana Leskovská ako člen a Ing. Iveta Ondrejkovičová."

Chcem vám len pripomenúť, že predseda vlády sa zaoberal tým a dával príkaz, kto má robiť kontrolu v ženskej organizácii. O tom, že konali promptne a rýchle vtedy, svedčí ďalší list zo 17. 5., teda už 2 dni na to reaguje a odpovedá prvý námestník ministra financií Slovenskej republiky pán Belo Bosák, kde prikazuje, dáva príkaz na vykonanie kontroly za obdobie a vymenuje príslušne menovaných. Treba povedať, že dodržal len dvoch členov, teda vedúca Ing. Mária Ravasová, Eva Križanová ako členka, a ďalších dvoch dodal on. Ak by sa vám náhodou zdalo, že sa situácia opakuje, nemýlite sa. Od januára tohto roku máme daňovú kontrolu, ktorá bola skončená v minulom týždni.

Ale vráťme sa k predmetnej nehnuteľnosti. Protizákonné konanie voči Únii žien skončila Mečiarova vláda svojím uznesením číslo 741 zo dňa 12. 10. 1993, ktorým zrušila uznesenie Čarnogurského vlády. Ale definitívnu bodku Mečiarova vláda urobila až kúpnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a podpredsedníčkou Únie žien pani Ševčíkovou, ktorá v tom čase organizáciu zastupovala, pretože pani Mitrová z funkcie odstúpila. Kúpna zmluva bola dňa 11. 2. 1997, teda dovolím si upozorniť aj ctené médiá, ktoré vtedy uverejnili klamstvo, že Mečiar dal Belohorskej kaštieľ. Od tohto dňa znovu ženská organizácia sa snažila, aby kaštieľ spĺňal podľa zákona podmienky kolaudácie, aby bol pripravený plniť svoju funkciu na charitatívne a humanitárne akcie.

Treba povedať, že dokončenie a príprava na kolaudáciu úplne vyčerpala organizáciu. To bol aj dôvod, pre ktorý sme hľadali riešenie v tzv. podnikaní s nulovým ziskom, teda to, čo by sa získalo na ubytovaní v jednej polovici predmetnej nehnuteľnosti, by slúžilo na krytie výdavkov za ubytovanie pre sociálne prípady.

Dovolím si upozorniť, že prevádzka kaštieľa bez akýchkoľvek aktivít predstavuje minimálne pol až jeden milión ročne. Tento dodatok bol pripravovaný a konzultovaný na Úrade vlády s pracovníkmi legislatívneho odboru, ktorí požívajú dôveru vzhľadom na svoju vysokú profesionálnosť aj dnes. Je na škodu veci, že dnes však nevedia upozorniť svojich politických chlebodarcov, že v právnom štáte zrušiť uvedenú zmluvu, ako aj list vlastníctva možno len na základe súdu.

Dovoľte mi, aby som vyčíslila sumu, ktorú okrem mnohých brigádnických hodín členky Únie žien Slovenska do kaštieľa vložili. V roku 1982 predmetná nehnuteľnosť bola ocenená na hodnotu 1 873 550 korún. Vo februári 1991 už bola ocenená na 49 495 tis. Za roky 1991 a 1993 sa do nehnuteľnosti vložilo 9 351 778 korún. A roky 1994 až 1998, nejdem vás tu unúvať vyčísľovaním jednotlivých hodnôt, ale celkovo spočítané, podčiarknuté všetky tieto sumy dávajú sumu 64 477 574 korún aj 98 halierov plus prevádzkové náklady v roku 1999.

Preto ako výsmech považujem výzvu vedúceho Úradu vlády pána Tibora Tótha, ktorú adresoval vo svojom liste z 31. 3. 1999, v ktorom nás žiada o zaplatenie 56 mil., v opačnom prípade nám kaštieľ odoberú. Svoje stanovisko na uvedené nehoráznosti som adresovala predsedovi vlády pánu Dzurindovi a skončila som ho slovami: "Zdvorilo vás žiadam o dôkladné zváženie naznačeného konania Úradu vlády Slovenskej republiky a v rámci odstránenia nejasností navrhujem stretnutie na úrovni predsedu vlády, eventuálne podpredsedu vlády pána Pála Csákyho s kompetentnými zástupkyňami Únie žien Slovenska.

Predseda vlády na uvedenú žiadosť zo dňa 6. 4. 1999, 2. 2. 2000 a 5. 4. 2000 neodpovedal. Odpovede sa nám dostalo až v apríli od pána Hrabka, že pán premiér nemá čas, ako ani podpredseda vlády pre problematiku menšín a ľudských práv a že teda by sme si mohli sadnúť s ním. Chcem vás ešte raz upozorniť, že rok sa nám nedostalo, mimovládnej organizácii, na úctivo adresovaný list od premiéra Slovenskej republiky odpovede.

17. 1. 2000 nám oznamuje riaditeľ správy zariadení, že 16. 12. sa štát stal vlastníkom nehnuteľnosti v katastrálnom území Brunovce, zapísaná na liste vlastníctva číslo 227. Na našu sťažnosť, ako je to možné, že Okresný úrad v Novom Meste nad Váhom, katastrálny odbor, odpovedá, že zápis bol vykonaný v zmysle usmernenia nadriadeného orgánu, ktorým mala byť Ústredná geodézia a kartografia.

Dovolím si upozorniť ešte raz všetkých občanov Slovenskej republiky, skontrolujte si, či na základe činnosti nejakého orgánu ste náhodou neprišli o majetok.

V uvedenej veci sme sa obrátili na predsedu parlamentu pána Migaša. Nech mu slúži ku cti, že delegáciu žien prijal promptne, dokonca nás pohostil kávičkou a džúsom a povedal, je to neetické, nemorálne, nekultúrne voči ženskej organizácii. Tento problém treba riešiť. Dostal od nás pár dokumentov, ale dodnes okrem spomienky na vľúdne správanie a dobrú kávu nemáme odpoveď.

Pán predseda parlamentu, už ju ani nemusíte dávať. Ja chápem, že v politickom mlyne, v ktorom dnes ste, by vaše spravodlivé rozhodnutie znamenalo len výkrik kamikadzeho a ostatných, teda negatívnych odpovedí už máme dosť.

Dňa 21. 4. 2000 nás prijal aj pán prezident za účasti svojich poradcov. Tiež prijal všetky dokumenty, pohostil nás kávičkou, ale do dnešného dňa okrem sklopených očí jeho poradcu, ktorý mi svoje stanovisko povedal deň dopredu, informovaný pravdepodobne inými službami, sme mu nestáli ani za korešpondenčný lístok. A načo aj? Ani pán prezident nemá dostatok síl pomôcť mimovládnej ženskej organizácii.

Ako vrchol nekultúrnosti a vulgarizmu možno hodnotiť postup a vyjadrenie zástupcu prednostu Okresného úradu v Novom Meste nad Váhom pána Sádovského, ktorý pri rokovaní s členkami Únie žien Slovenska sa vyjadril na ich sťažnosť, keď hovorili, že ide o nehnuteľnosť, ktorú stavali oni vlastnými rukami, im povedal: "Na Slovensku je ruín dosť. Napríklad Beckov. Zoberte si teda do starostlivosti ďalšiu." Pán Sádovský, nechcem vám pripomenúť slová z hradu Beckov, že do roka a do dňa si pamätajte svoje slová, aby náhodou ruina nebola z vás.

V Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok je ku dnešnému dňu zapísaných 23 743 kultúrnych pamiatok, ktoré pozostávajú zo 42 085 objektov a predmetov. A jedna štvrtina nehnuteľných kultúrnych pamiatok je narušená alebo v dezolátnom stave. Pani Kosová, generálna riaditeľka Pamiatkového úradu v Bratislave, uvádza, a citujem teraz denník Práca z 26. 2. 2000: "Tým, že objekty sú zapísané v zozname kultúrnych pamiatok, zdanlivo sa vytvára dojem, že sú to tie, ktoré chce mať štát." Ale to je ambícia celej spoločnosti mať zachované kultúrne dedičstvo pre budúce generácie. Štát v roku 1999 vyčlenil na ich opravu mizivých 77 mil. Sk a v roku len 72 mil. Sk. Takže sa nedivím, že sa hľadajú ďalší blázni alebo, prepáčte mi, ďalšie ženy, ktoré by sa týchto ruín ujali a do nich investovali nielen svoje financie, vzácnu prácu, ale aj túžbu naučiť tých mladých tradíciám a úcte k histórii." Možno aj preto sa ministerstvo kultúry a odbor pamiatkovej inšpekcie unúval, upozorňujem, na základe anonymnej sťažnosti na kontrolu predmetnej kultúrnej pamiatky 1. februára, 11. februára a 23. februára, teda už dva mesiace po jeho odobratí nás kontrolovali.

O tom, že ženy sa snažili zveľaďovať nielen uvedenú nehnuteľnosť, ale aj napomáhať samotnej obci Brunovce, svedčí aj fakt, že na dostavbu čističky odpadových vôd sme poskytli 100 000 Sk. Čistička, ktorá slúži kaštieľu, stojí na jeho pozemku, ktorý sme zakúpili 13. 2. 1998, a slúži obyvateľom obce Brunovce. Samozrejme, že ja ako poslanec si plne uvedomujem, že Únia žien Slovenska by sa mohla tejto svojvôli a politickému teroru brániť na súde. Na Slovensku však mám obavu a nedôveru voči nezávislosti súdnej moci, ale navyše, keďže ide o nehnuteľnosť, ktorú sme zveľadili dnes do vyše 70-miliónovej hodnoty, nemáme prostriedky na zaplatenie súdnych poplatkov. Preto nám nezostane nič iné, len sa obrátiť na iné medzinárodné organizácie, ktorých sme členmi, na Európsky súd pre ľudské práva, na Radu Európy. A keďže sme aj členom pri OSN, aby nám pomohli obhájiť naše ženské, prepáčte, ak parafrázujem, lebo mám pocit, že sú to ani nie plnohodnotné ľudské práva. Verím, že budúci rok, ktorý je zasvätený dobrovoľníkom, bude voči nám lepší. Som veľmi zvedavá, akým vzťahom k mimovládnym organizáciám sa budúci rok bude pýšiť vláda pána premiéra Dzurindu, ktorá sa takto správala voči ženám.

Dovoľte mi ďalej, pán predsedajúci, aby ďalšiu svoju interpeláciu som adresovala takisto na pána premiéra, ale ďalej aj na ministra Šagáta a pána ministra Pittnera. Ide o nasadenie jednotky osobitného určenia 20. apríla 2000 v obci Dubová. Nebudem čítať celý list, ktorý bol adresovaný svedkom a príbuznou, blízkou príbuznou, jedna z nich je teta, druhá je sestra postihnutého občana pána Vandu. Ale aby sme vedeli, o čom budem hovoriť, som nútená trocha vás vrátiť do príslušnej situácie.

Pán Juraj Vanda sa 20. 4. 2000 vybral na cintorín na hrob svojho otca. Po chvíli chlapec z dediny ho našiel ležať na záhrade, akoby spal. Chlapec utekal oznámiť matke a sestre, čo sa udialo. Po príchode s Dr. Muchovou pani Mária Magdaléna Kurilová, inak zdravotná sestra, zistila, že synovec leží na zemi, má biele pery a je vyčerpaný. Vyzeral, akoby spal. Pokúšali sme sa ho prebrať, ale keď otvoril oči, mal neprítomný pohľad a odmietal návrh na hospitalizáciu. Pretože sme obe boli presvedčené, že potrebuje lekársku pomoc, zavolala Dr. Jana Muchová lekársku pohotovostnú službu v Modre. Opísala okolnosti prípadu, zdôraznila, že pacient je pokojný, ale odmieta lekársku pomoc.

Zanedlho prišlo sanitné vozidlo, ktorého posádku tvoril vodič a pani Dr. Anna Garajová. Sanitku však na moje prekvapenie sprevádzalo služobné motorové vozidlo Policajného zboru s dvoma policajtmi. Dr. Anna Garajová požiadala pána Vandu, aby išiel sanitkou do psychiatrickej liečebne v Pezinku. Ten však hospitalizáciu odmietol. Pozval však pani Garajovú do záhrady k bazénu pri svojom dome a navrhol jej, aby sa pokojne porozprávali. Zároveň trval na tom, že do nemocnice nepôjde. Ohradil sa voči prítomnosti policajtov a dôvodil, že nie je potrebná ich prítomnosť, keďže nespáchal ani priestupok, ani trestný čin a neexistuje teda žiaden dôvod na jeho zadržanie. Dr. Garajová zdôrazňovala prítomnosť policajtov tým, že NsP Modra, ako aj nemocnica v Pezinku v týchto prípadoch bežne využíva asistenciu polície, keďže nemajú dostatok zdravotníckeho personálu.

Namietala som tiež proti ich prítomnosti a požiadala som Dr. Garajovú, aby sa skontaktovala s Psychiatrickou liečebňou v Pezinku a požiadala o pomoc sanitárov liečebne. Dr. Garajová moju prosbu neakceptovala. Po krátkej výmene názorov medzi Dr. Garajovou, policajtmi a pánom Vandom privolali policajti na pomoc ďalších policajtov. Podotýkam, že pán Vanda po celý čas sa správal pokojne, nejavil žiadne známky agresivity a neboli dôvody na zavolanie posily. V tom policajti spolu so sanitkou odchádzali. Zastavila som vozidlo Policajného zboru a na otázku, prečo odchádzajú, mi jeden z nich povedal, že ho nebudú naháňať.

Vanda odišiel poľnou cestou k cintorínu, ako chcel podľa svojho pôvodného zámeru navštíviť otcov hrob. Po odchode synovca som sa spolu s ďalším hosťom rodiny Mgr. Janou Bartošovičovou, inak švajčiarskou štátnou občiankou, ktorá je ochotná podať svedectvo v danom prípade, vydala poľnou cestou k cintorínu za synovcom. Pred cintorínom sme videli pristavených niekoľko motorových vozidiel Policajného zboru a sanitku. Výjav pozorovali v hojnom počte obyvatelia Dubovej. Synovec sa po mojom príchode rozprával so svojou zamestnankyňou a niečo jej vysvetľoval. V tom ma napadla Dr. Garajová, že som jej zatajila, že synovec má druhú ženu, hoci v tejto chvíli informácia bola scestná, absurdná, nemala žiadnu súvislosť. Jeden z policajtov mi povedal, už sme zavolali "kukláčov" a tí si s ním poradia. Obrátila som sa na Dr. Garajovú a naliehavo som ju prosila, aby dala pacientovi injekciu s utíšujúcim liekom s tým, že ak sa ju bojí synovcovi aplikovať, urobím to ja, čo striktne odmietla. Ona sama sa o nič také nepokúsila.

V tej chvíli prišlo veľké auto, z ktorého povyskakovali maskovaní, po zuby ozbrojení muži. Vanda vtedy prechádzal po ceste a správal sa pokojne. Maskovaní muži spolu s policajtmi s revom "Za ohrady!" zahnali prítomných za múry cintorína a roľníckeho družstva. Vrhli sa na synovca, zrazili ho na zem, okovami mu spútali ruky za chrbtom. Očakávala som spolu s ostatnými, že zákrok sa skončil. Vtedy však maskovaní muži začali svoju prácu. Zostáva na Policajnom zbore, aby zistili, či skutočne šlo o príslušníkov jednotky osobitného nasadenia. Začali ho surovo biť obuškami, kopať do hlavy, do chrbta, do nôh, do rúk a najviac ho kopali do hlavy. Ľudia zdesene kričali.

Utekala som k pánu Mandulákovi, aby dal rozkaz zastaviť akciu. Bála som sa, že synovca zabijú, a chcela som mu ísť na pomoc. Pán Mandulák mi to fyzicky znemožnil a povedal, že na zásah nemá právomoc, keďže nie je v službe. Utekala som k Dr. Garajovej a naliehavo som ju prosila, aby zastavila toto hrozné divadlo, že ako lekárka vie, že synovec potrebuje lekársku pomoc, a nie bitku. Pani Dr. fajčila a s cynickým úsmevom sa mlčky pokojne prizerala. Obyvatelia Dubovej, rozhorčení brutalitou zásahu, svojím krikom, ktorým demonštrovali nesúhlas, zachránili synovcovi život. Musím s ľútosťou konštatovať, že veľmi drsne protestovali proti konaniu a správaniu sa lekárky, ktorú poznali a ostro ju odsudzujú. Obyvatelia Dubovej dlho nebudú mať dôveru v zdravotníctvo, ak budú potrebovať pohotovostnú službu, po tom, čo zažili.

Keď sa mlátiace stroje, "kukláči", zastavili, zaviezli pána Vandu na pohotovosť v Modre a odtiaľ do psychiatrickej liečebne. Na príkaz lekára na príjme ho však museli najskôr zaviesť do Fakultnej nemocnice v Bratislave na chirurgické ošetrenie.

Vážený pán minister, tento list bol adresovaný ministrovi Šagátovi, prikladám fotografiu a magnetofónový záznam výpovede svedkov v prílohe tohto môjho listu, aby ste si mohli urobiť plastický obraz o povahe zásahu, ktorý jednak doktorka a jednak zdravotná sestra sme ochotné dosvedčiť.

"Vážený pán minister, pracujem ako hlavná sestra Národného onkologického ústavu v Bratislave. Zastávala som predtým funkciu hlavného odborníka ministerstva zdravotníctva pre ošetrovateľstvo a pracovala som na mnohých miestach v zdravotníctve. V našom ústave už boli mnohokrát aj v iných zariadeniach, kde som pracovala, hospitalizovaní pacienti bez ich súhlasu na základe rozhodnutia lekára v zmysle § 14 zákona číslo 277/1994 o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ale ešte som nikdy nezažila, aby lekár, ktorý ide poskytnúť lekársku pomoc pacientovi, napriek tomu, že v dôsledku duševnej choroby neohrozuje seba alebo svoje okolie, mal byť sprevádzaný preventívne policajtmi. Považujem konanie Dr. Garajovej za hodné ostrého odsúdenia zo strany všetkých statočných a svedomitých lekárov, ktorým záleží na pacientoch a na verejnej mienke. Správanie pani doktorky je rozhodne v rozpore s tým, čo § 55 ods. 1 určuje zdravotníckemu pracovníkovi zákon 277 vykonávať zdravotnícke povolanie statočne, s hlboko ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi.

Žiadam Vás, pán minister, vo svojom mene, v mene zdravotníkov, ktorí si ctia tieto pravidlá správania sa, aby ste zadosťučinili zákonu, aby ste ustanovili etickú komisiu a nechali preskúmať protiprávne konanie pani Dr. Garajovej, ktorá porušila nielen zákon 277 a Hippokratovu prísahu, ale podľa môjho názoru aj naplnila skutkovú podstatu trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a pomoci pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 222, § 10 ods. 1 písm. c) zákona 140.

Vážený pán minister, verím vo Vašu ľudskosť a spravodlivosť, ako aj v to, že tieto hodnoty Vás budú viesť pri preskúmaní konania a potrestaní človeka, ktorý sa ako lekár spreneveril svojmu poslaniu slúžiť a pomáhať svojim pacientom."

Na tento list pán minister nepovažoval za potrebné zdravotnej sestre, ktorá odrobila 40 rokov v zdravotníctve a ktorá sa stala priamym svedkom poškodenia nakoniec aj jej príbuzného, odpovedať, ale list pán minister zveril odboru kontroly a sťažností, z ktorého odpovedali pani Kurilovej asi toľko, že keďže pani Dr. Garajová je neštátna lekárka, nemajú možnosť žiadneho riešenia alebo postupu proti nej.

A tak si dovolím prečítať ďalší list, ktorým sa obracia pani Kurilová už teraz na pani riaditeľku Pribilincovú, na odbor kontroly a sťažností ministerstva zdravotníctva. A teraz nechám na vaše uváženie, aby ste posúdili, ako ministerstvo zdravotníctva funguje.

"Vážená pani riaditeľka, obraciam sa priamo na Vás, keďže som dostala z vášho odboru veľmi rozporuplnú odpoveď na sťažnosť adresovanú ministrovi zdravotníctva. V odpovedi na moju sťažnosť uvádzate, že pani Dr. Garajová nepatrí do pôsobnosti ani okresného štátneho lekára, keďže ide o neštátnu lekárku. Zároveň v odpovedi uvádzate, že podľa oznámenia Slovenskej lekárskej komory pani Dr. Anna Garajová nie je členkou Slovenskej lekárskej komory. A tak si dovolím Vám dať do úvahy dva zákony, a to je zákon 277/1994 o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a zákon 14/1992 o Slovenskej lekárskej komore. Jeden z nich hovorí o tom, že pri vyžadovaní vydaní povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti neštátneho lekára je potrebné príslušné vyjadrenie stavovskej organizácie o etickej a odbornej spôsobilosti žiadateľa vykonávať takéto povolanie. V tomto prípade to má byť vyjadrenie Slovenskej lekárskej komory. Zákon číslo 14/1992 o Slovenskej lekárskej komore práve vyžaduje z tohto dôvodu povinné členstvo uchádzačov o výkon povolania.

Ak je teda pravdivé tvrdenie v odpovedi na moju sťažnosť, že pani Dr. Garajová je neštátna lekárka, potom jej bolo buď protiprávne ako nečlenke Slovenskej lekárskej komory vydané potvrdenie o etickej a odbornej spôsobilosti na výkon povolania obvodnej neštátnej lekárky, a teda porušil sa zákon 14 o Slovenskej lekárskej komore, ako aj zákon 277 o zdravotnej starostlivosti, a teda konal v rozpore aj okresný štátny lekár, ktorý vydal povolenie na výkon povolania neštátnej obvodnej lekárky."

Chcem vás len upozorniť na jedno, že rodina postihnutého pacienta, jeho sestra dala žiadosť aj na Generálnu prokuratúru, aby Generálna prokuratúra uvážila, či nedošlo k spáchaniu niekoľkých trestných činov. Len chcem to dať do súvislosti možno aj s nedávnym rozhodnutím Generálnej prokuratúry o tom, že budeme používať jednotku osobitného nasadenia na to, aby otvárali dvere semtexom a aby domlátili pacientov, psychiatricky chorých ľudí, ktorí, ešte raz to zopakujem, neboli škodní ani svojmu okoliu.

Takže veľmi by som prosila, aby na túto moju interpeláciu som dostala odpoveď aj od ministra vnútra, aj od ministra zdravotníctva.

Ďakujem pekne.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Všetci, ktorí boli písomne prihlásení do interpelácií, vystúpili. Pýtam sa, či sa chce ešte niekto prihlásiť sa do interpelácií ústne. Pán poslanec Tuchyňa. Končím možnosť ďalších prihlásení sa do rozpravy k tomuto bodu ústne.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec J. Tuchyňa:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Vážený pán predseda vlády,

pani ministerka,

vážení kolegovia,

vo svojej interpelácii sa obraciam s týmito otázkami po prvé na ministra školstva Slovenskej republiky. Koľko fakúlt jednotlivých univerzít a vysokých škôl, študijných odborov týchto škôl nespĺňa podmienky akreditácie vysokých škôl a koľko týchto fakúlt a študijných odborov nemá odborných garantov štúdia? Čo s tým hodlá minister školstva urobiť?

Druhá otázka je na guvernéra Národnej banky Slovenska. Je pravda, čo v poslednej relácii STV "Večer Milana Markoviča", ale i to, čo sa dnes píše v denníku Pravda o zriadení účtov prominentných klientov po uvalení nútenej správy na Slovenskú kreditnú banku? Ako si teda pán guvernér predstavuje boj s klientelizmom v týchto bankách?

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Drobný. Nech sa páči, ako posledný prihlásený definitívne.

Poslanec M. Drobný:

Vážený pán predseda vlády,

vážený predsedajúci,

dovoľte mi, aby som v skrátenej interpelácii prečítal situáciu z okresu Vranov nad Topľou, informáciu, ktorá sa týka tamojšej Nemocnice s poliklinikou. Okres Vranov nad Topľou má 75 000 obyvateľov, z toho evidovaných pracujúcich je 23 000. Nezamestnanosť sa vykazuje oficiálne na 31-percentnej hladine, ale v skutočnosti je 40-percentná. Najväčším zamestnávateľom je Bukóza Vranov, má 1 600 zamestnancov, potom školstvo 1 400 a zdravotníctvo 1 000 zamestnancov. Nemocnica s poliklinikou vo Vranove nad Topľou zamestnáva 700 pracovníkov. Počet postelí na 1 000 obyvateľov je 3,9.

Hospodárenie v mesiaci október 1999 bolo takéto:

Mesačný príjem činil 15,8 až 16,2 mil. Sk podľa vykazovaných výkonov, pričom potreba nákladov bola 15,8 až 16,1 mil. Sk, z čoho vyplýva, že nemocnica s poliklinikou vykazovala jednoznačne ziskový režim, a to 150 až 250 tisíc korún mesačne. Dlh nemocnice s poliklinikou boli záväzky vo výške 72 mil. Sk. Z toho pohľadávky vo výške 56 mil. Sk, teda čistý dlh činil 16 mil. Sk, pričom tento bol mesačne znižovaný výkonmi. Od januára 2000 nastúpil nezmyselný prospektívny rozpočet, čoho následkom potreba nemocnice s poliklinikou mesačne vplyvom zvýšenia cien réžií stúpla na 16,7 mil. Sk. Tým sa znížil príjem na 10,5 až 11,5 mil. Sk. Prospektívny rozpočet je stanovený na 12 mil. Sk pritom. Týmto vplyvom sa zisková nemocnica s poliklinikou prepadá mesačne o 4,5 mil. Sk. Dlh od 1. 1. 2000 je cca 90 až 100 mil. Sk, pričom pohľadávky odhadujem na cca 15 mil. Sk mesačne a stále tento dlh narastá.

Vážený pán minister zdravotníctva, ministerstvo zdravotníctva pod vaším vedením navrhlo koncepciu riešenia tejto situácie a tým riešením je všetko rozpredať, znížiť platy, zredukovať stavy personálu. Tieto opatrenia sú predpokladom nepriaznivých dosahov, a to zníženie reálnej mzdy pracovníkov a zdravotníckeho personálu o 10 %. Nedostatok personálu a postupné zatvorenie dvoch oddelení pravdepodobne doliečovacieho detského oddelenia, prípadne neurologického oddelenia. Transformácia nemocnice s poliklinikou druhého typu na nemocnicu prvého typu a presun majetku do majetku mesta. Neobvyklý postup vedenia nemocnice s poliklinikou spočíva v presunoch niektorých ambulantných zložiek novej polikliniky do budovy starej polikliniky a do novozískaných priestorov v novej budove na prvom poschodí a iný presun personálu a ekonomickej agendy Nemocnice s poliklinikou vo Vranove nad Topľou. Obdobná situácia sa vyskytuje vo viacerých nemocniciach, ak nie vo všetkých. Prospektívne rozpočty nútia znižovať výkony, pričom zamestnanosť zostáva nezmenená, klesajú reálne, ale už i nominálne mzdy, príjmy pre pracovníkov v zdravotníctve a celá sieť nemocničných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti sa správa neekonomicky. Výsledkom toho je výrazný pokles úrovne poskytovaných výkonov s nenapraviteľnými chybami na zdraví pacientov.

S pozdravom poslanec Drobný.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pýtam sa, pán predseda vlády, či chcete odpovedať. Nie.

Na záver chcem požiadať členov vlády aj tých, ktorí by prípadne predniesli ešte svoje odpovede, aby podľa zákona o rokovacom poriadku dali písomnú odpoveď na interpelácie v stanovenej lehote do 30 dní.

Vyhlasujem tento bod programu za skončený.

Ďalším bodom programu, páni poslanci, pani poslankyne, je

návrh na vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do Ochranného kontingentu OSN v Irackej republike, do mierovej misie OSN v Konžskej republike, do misie OBSE v Gruzínskej republike a na rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky v medzinárodných mierových silách KFOR v Kosove.

Návrh vlády ste dostali ako tlač 662. Návrh uznesenia Národnej rady, ktorý pripravil Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť, vám bol tiež rozdaný.

Z poverenia vlády návrh odôvodní minister spravodlivosti Ján Čarnogurský.

Prosím pána ministra, aby sa ujal slova.

Minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský:

Pani poslankyňa Aibeková, ja vás ubezpečujem, že nebudem teraz hovoriť o zdravotníctve.

(Reakcia z pléna.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Poďme ďalej.

Minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský:

Vážený pán predsedajúci,

vážená Národná rada,

predkladám na prerokovanie návrh Ministerstva obrany a Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky na vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do Ochranného kontingentu OSN v Irackej republike, do mierovej misie OSN v Konžskej republike, do misie OBSE v Gruzínskej republike a na rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky v medzinárodných mierových silách KFOR v Kosove. Materiál sa predkladá ako iniciatívny návrh a súvisí s plnením úloh vyplývajúcich z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky štátu.

Návrh vychádza zo žiadosti jednotlivých medzinárodných bezpečnostných organizácií o rozšírenie účasti Slovenskej republiky v mierových misiách a silách a je výsledkom uznania doterajšieho úspešného pôsobenia vojakov Armády Slovenskej republiky v rôznych mierových a pozorovateľských misiách OSN, OBSE a v operáciách na podporu mieru pod vedením NATO.

Armáda Slovenskej republiky je pripravená vyslať do jednotlivých mierových misií a síl OSN, OBSE a NATO svojich príslušníkov v celkovom počte do 22 vojakov. Náklady spojené s vyslaním a pôsobením vojakov Armády Slovenskej republiky v rámci OSN a OBSE sú hradené v plnom rozsahu týmito medzinárodnými organizáciami. Náklady spojené s vyslaním a pôsobením príslušníkov Armády Slovenskej republiky v štruktúrach veliteľstva KFOR budú hradené z rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany Slovenskej republiky z účelovo vyčlenených prostriedkov.

Podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky je potrebné, aby Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky.

Vážený pán predsedajúci,

panie poslankyne, páni poslanci,

navrhované vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do mierových misií OSN a OBSE a rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky v operácii na podporu mieru pod vedením NATO umožní Slovenskej republike potvrdiť reálny záujem o bezpečnosť, stabilitu a mier vo svete tým, že sa zúčastní na plnení spoločných úloh medzinárodného spoločenstva. Odporúčam vám, aby ste s predloženým návrhom vyslovili súhlas.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu ministrovi a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.

Zároveň žiadam vás, páni poslanci, ktorí ste ako spravodajcovia, aby ste sedeli v sále.

Dávam slovo poverenému členovi výboru pre obranu a bezpečnosť poslancovi Antonovi Hoffmannovi a prosím ho, aby podal správu o výsledku prerokovania návrhu vo výbore.

Nech sa páči.

Poslanec A. Hoffmann:

Vážený pán predsedajúci,

kolegyne, kolegovia,

podávam správu o výsledku prerokovania návrhu na vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do Ochranného kontingentu OSN v Irackej republike, do mierovej misie OSN v Konžskej republike, do misie OBSE v Gruzínskej republike a na rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky do medzinárodných mierových síl KFOR v Kosove.

Návrh na vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do Ochranného kontingentu OSN v Irackej republike, do mierovej misie OSN v Konžskej republike, do misie OBSE v Gruzínskej republike a na rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky v medzinárodných mierových silách KFOR v Kosove (tlač 662) pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 689 zo dňa 5. júna 2000 na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a zároveň ho poveril, aby pripravil správu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vlády vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Výsledky prerokovania správy vo výbore. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť predložený návrh prerokoval dňa 9. júna 2000, vyslovil s návrhom súhlas a odporučil Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky s návrhom na vyslanie vojakov Armády Slovenskej republiky do Ochranného kontingentu OSN v Irackej republike, do mierovej misie OSN v Konžskej republike, do misie OBSE v Gruzínskej republike a na rozšírenie účasti Armády Slovenskej republiky v medzinárodných mierových silách KFOR v Kosove.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ako gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky prijať návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je prílohou tejto správy.

Vážený pán predsedajúci, žiadam, aby ste k predloženej správe otvorili rozpravu.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu spravodajcovi. Prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov výborov.

Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne nie je nikto prihlásený k tomuto bodu. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Konštatujem, že nie. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

Predpokladám, že vyjadrenie navrhovateľa, ministra nie je momentálne potrebné.

Hlasovať o tomto návrhu budeme neskôr.

Pokračovať budeme prvým čítaním o

vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 283/1995 Z. z. o utečencoch.

Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 617, návrh na pridelenie vládneho návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady 657.

Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona uvedie minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ján Čarnogurský.

Prosím pána ministra, aby sa ujal slova.

Minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský:

Vážený pán predsedajúci,

vážená Národná rada,

predkladám na rokovanie schôdze Národnej rady vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady číslo 283/1995 Z. z. o utečencoch. Potreba jeho novelizácie vyplýva predovšetkým z požiadavky aproximácie práva Slovenskej republiky v oblasti azylu s azylovým právom Európskej únie a z politickej vôle Slovenskej republiky o čo najskorší vstup do tohto spoločenstva.

Slovenská republika sa k uvedenému kroku zaviazala v súlade s Národným programom pre prijatie acquis communautaire, spravodlivosť a vnútorné veci na základe výsledkov bilaterálneho skríningu o stave pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie, ako aj rešpektovanie požiadaviek Európskej komisie v oblasti poskytovania azylu prenasledovaným osobám.

S prihliadnutím na uvedené sa novela zákona o utečencoch týka predovšetkým ustanovení upravujúcich postup pri realizovaní azylových procedúr s dôrazom na potrebu umožniť neobmedzený prístup cudzincom žiadajúcim o priznanie postavenia utečenca do azylového konania, identifikovať zjavne neopodstatnené dôvody na žiadosť o azyl, zefektívniť skrátené konanie v druhom stupni a ustanoviť právo utečencov na zlúčenie rodiny.

Ďalšie zosúladenie zákona o utečencoch s príslušnými smernicami a odporúčaniami Európskej komisie sa predpokladá v novom zákone o utečencoch, resp. v azylovom zákone v roku 2002. V jeho rámci Európska komisia už perspektívne očakáva aj implementáciu základných ustanovení dohovoru určujúceho štát, ktorý bude zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl podaný v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev. Dublinský dohovor z roku 1990 s tým, že posledná etapa aproximácie azylového práva Slovenskej republiky SAKI by sa mala dosiahnuť v čase prijatia Slovenskej republiky do Európskej únie.

Vzhľadom na dôležitosť právnej úpravy azylovej problematiky a záväzok Slovenskej republiky implementovať základy práva Európskej únie v oblasti azylu do právneho poriadku Slovenskej republiky vás prosím vysloviť s predmetným návrhom zákona súhlas a odporučiť ho do druhého čítania.

Ďakujem.