Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pánu poslancovi Kresákovi, ktorý za skupinu navrhovateľov odôvodnil predložený návrh novely Ústavy Slovenskej republiky.
Teraz dávam slovo poverenému spravodajcovi Ústavnoprávneho výboru Národnej rady pánu poslancovi Ivankovi a prosím ho, aby zaujal k predloženému návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky svoje spravodajské stanovisko.
Nech sa páči.
Poslanec A. Ivanko:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne poslankyne,
vážení kolegovia poslanci,
vážené dámy,
vážení páni,
dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov vystúpil pri rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. a ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z. (tlač 643).
Čo sa týka môjho stanoviska k návrhu ústavného zákona v prvom čítaní konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Z vecného hľadiska som toho názoru, že predložený návrh ústavného zákona rieši predovšetkým tie otázky, ktoré sa javia z hľadiska ústavného vývoja ako najaktuálnejšie, aj keď je ešte celý rad ďalších otázok, ktoré bude potrebné v budúcnosti riešiť.
Účelom predloženej novely je skvalitniť ústavný systém Slovenskej republiky, posilniť uplatňovanie základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky a predovšetkým vytvoriť potrebný ústavný priestor na plnenie záväzkov Slovenskej republiky a najmä vytvoriť potrebný ústavný priestor na plnenie záväzkov Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú z uzatvorených medzinárodných zmlúv pre prípadný vstup Slovenskej republiky do medzinárodnej organizácie.
Novela zakladá nevyhnutný ústavnoprávny základ na riadne plnenie záväzkov, ktoré prevzala Slovenská republika uzatvorením Európskej dohody zakladajúcej pridruženie medzi Slovenskou republikou na jednej strane a európskymi spoločenstvami a jeho členskými štátmi na druhej strane. Novela tiež odstraňuje zvýhodnenie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v oblasti ústavnej ochrany ich postavenia.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov na tom, že po rozprave odporučí predmetný návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.
Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 663 zo dňa 25. mája 2000 prideliť návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. a ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z., na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európsku integráciu, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a Osobitného kontrolného výboru Národnej rady na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby.
Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Ústavnoprávny výbor Národnej rady.
Zároveň odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh ústavného zákona pridelený, ho prerokovali v lehote do 6. septembra 2000 a gestorský výbor, t. j. ústavnoprávny ho prerokoval v lehote do 8. septembra 2000.
Vážený pán predsedajúci, skončil som, prosím vás, otvorte rozpravu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďakujem pán poslanec. Prosím vás, aby ste zaujali miesto určené pre spravodajcov.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy som dostal písomné prihlášky týchto pánov poslancov. Najskôr za poslanecké kluby pán poslanec Orosz za poslanecký klub SDĽ a pán poslanec Miklós Fehér za poslanecký klub Strany maďarskej koalície. Ďalší páni poslanci, ktorí sú prihlásení do rozpravy sú dvaja - pán poslanec Šimko a pán poslanec Fico.
Keďže na úvod prerokúvania tohto bodu sme odsúhlasili, aby k predloženému návrhu novely ústavy mohli vystúpiť aj niektorí iní predstavitelia štátnej správy, dávam teraz slovo predsedovi Najvyššieho súdu pánu Harabinovi.
Prosím ho, aby sa ujal slova.
Predseda Najvyššieho súdu SR Š. Harabin:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy,
vážení páni,
v prvom rade musím konštatovať, že nie som predstaviteľom štátnej správy, ale som reprezentantom najvyššej súdnej moci, čo je veľký rozdiel.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán predseda, ja sa ospravedlňujem. Prosím vás, aby ste nekomentovali vystúpenie podpredsedu parlamentu, ale sa držali vo svojom vystúpení prerokúvaného bodu programu.
Predseda Najvyššieho súdu Š. Harabin:
Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 publikovaná v Zbierke zákonov pod číslom 460/1992 v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. a ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z. obsahuje a definuje všetky ústavné orgány a mechanizmy, ktoré determinujú zvrchovaný demokratický a právny štát. Nebolo by reálne a presvedčivé tvrdenie o štáte ako demokratickom a právnom, ak by okrem zákonodarnej a výkonnej moci neexistoval ďalší podstatný a charakteristický znak moci občanov v podmienkach parlamentnej demokracie - súdna moc. V našich podmienkach je reprezentovaná Ústavným súdom a všeobecným súdnictvom, ktorého najvyšším súdnym orgánom je Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa svojou rozhodovacou činnosťou, ale aj inými aktivitami, najmä zovšeobecňovacou prostredníctvom stanovísk a judikátov dôstojne zaradil do systému najvyšších orgánov štátnej moci Slovenskej republiky. Principiálne prispieva k ochrane, uplatňovaniu a formovaniu zákonnosti, k rozvoju občianskeho a právneho vedomia a zúčastňuje sa na vytváraní morálnej a právnej zodpovednosti všetkých občanov za svoje konania. Postavenie a činnosť Najvyššieho súdu, ale aj krajských a okresných súdov vrátane súdov vojenských charakterizujú osobitné ústavné princípy, najmä sudcovská nezávislosť. Tá súvisí s nestrannosťou, ale aj so sudcovskou zodpovednosťou. Nezávislosť totiž nie je výsada, ale princíp, ktorý má garantovať občanovi nestrannú objektívnu a spravodlivú ochranu jeho práv. Nezávislé súdnictvo je teda neodňateľným právom občana.
Uvedomujúc si tieto skutočnosti a mieru zodpovednosti sudcov Slovenskej republiky za naplnenie týchto princípov pred občanmi Slovenskej republiky cítime povinnosť reagovať na návrh skupiny poslancov Národnej rady na vydanie ústavného zákona skupiny poslancov Národnej rady, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, najmä k tým jej navrhovaným ustanoveniam, ktoré sa týkajú siedmej hlavy druhého oddielu ústavy o súdoch a sudcoch.
Pri vypracúvaní pripomienok a návrhov sa vychádzalo nielen z poznatkov sudcov, ale v maximálnej miere aj z medzinárodných dokumentov najmä z materiálov Rady Európy. Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie za rok 1999 sa zaoberá aj spôsobilosťou Slovenska v oblasti súdnictva a okrem iného v posudku o Slovensku komisia vyjadrila v dôsledku pravidiel na vymenovanie a odvolávanie sudcov štvorročného obdobia a nadmerných právomocí ministerstva spravodlivosti vážne obavy o nezávislosť súdnictva.
Ústava je tým fundamentom, ktorý poskytuje i východiská aj pre zákony, ktoré sa nás sudcov výsostne dotknú. Preto ten záujem o novelu ústavy, preto tá snaha prispieť k takej úprave príslušných článkov ústavy, ktorá by zabezpečovala aj pre budúcnosť takú pozíciu súdnej moci, aká im v demokratickom a právnom štáte nepochybne patrí. Je to naša aj stavovská povinnosť nielen vo vzťahu sebe samým, ale aj vo vzťahu krajským, okresným a vojenským súdom.
V návrhu skupiny Národnej rady na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení ústava, preto aj v mene Najvyššieho súdu, aj prevažnej časti sudcov Slovenskej republiky uplatňujeme tieto pripomienky.
K bodu 7 článku 26 ods. 5. Na rozdiel od skoršieho pracovného návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky v článku 2 sa pôvodne navrhovaná zmena zavádzajúca pojem orgány verejnej moci už neuvádza. Objavuje sa v tomto článku namiesto pojmov štátne orgány a orgány územnej samosprávy. Ak len tieto orgány sa majú rozumieť pod označením orgány verejnej moci, treba to uviesť expressis verbis, aby nemohlo neskôr dôjsť k rozširovaniu tohto pojmu výkladom. Je to aktuálne tým viac, že pojem orgány verejnej moci je uvedený napríklad v článku 109 ods. 2, 129 ods. 7 návrhu novely ústavy.
K bodu 45 článok 102 písm. j). Chápeme opodstatnenosť a vhodnosť návrhu na novú úpravu práva prezidenta republiky udeľovať amnestiu, respektíve abolíciu. Abolícia však významne odbremenila orgány predsúdneho konania, v dôsledku čoho sa kvalitnejšie a intenzívnejšie mohli venovať vážnym prípadom. Odporúčame preto zvážiť generálne vylúčenie možnosti abolície, lebo za praktickejší a spoločensky osožnejší považujeme model, ktorý pripustí abolíciu len pri takzvaných bagateľných trestných činoch, napríklad pri nedbanlivostných, aj v prípade úmyselných trestných činov len vtedy, ak horná hranica trestu odňatia slobody nepresiahne jeden rok. Vždy však len vtedy, ak ide o predtým neodsúdeného obvineného, respektíve ak sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený. V naznačených prípadoch totiž vedie trestné stíhanie spravidla len k nízkym podmienečne odloženým trestom a náklady na dokončenie konania nie sú vyvážené jeho výsledkom.
Pokiaľ ide o bod 60 článok 127, ide o iný nový návrh znenia článku 127, než obsahoval skorší návrh. Z pohľadu súdov je návrh viac vyhovujúci, i keď nastoľuje otázky, ktoré bude treba vysvetliť. Čo sa týka odseku 1, možno so znením súhlasiť. V odseku 2 však treba výraz "zrušiť" nahradiť napríklad formuláciou "môže zrušiť", alebo ak to povaha veci umožňuje, zrušiť preto, lebo napríklad v trestnej veci aj inej môže Ústavný súd konštatovať porušenie práva občana prieťahom v konaní, ale v takomto prípade, ak je napríklad vec skončená, nezruší predsa rozhodnutie, lebo by ešte viacej predĺžil súdne konanie.
Najmä konštrukciu odseku 2 článku 127 treba voliť takú, aby sa vylúčilo postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako súdu štvrtej inštancie všeobecného súdnictva. Takéto postavenie mu poskytuje práve právo zrušiť a zároveň vrátiť vec na ďalšie konanie. Bola by vyhovujúcejšia konštrukcia, podľa ktorej by nález Ústavného súdu v relevantných prípadoch bol dôvodom na obnovu konania. Podotýkame, že v podmienkach Slovenskej republiky potom ale bude musieť mať Ústavný súd podstatne viac sudcov, ak budú chcieť a musieť rozhodovať v primeranej lehote. Inak by sami porušovali článok 48 ods. 2 platnej Ústavy Slovenskej republiky.
Veľmi sa však prihovárame za dotvorenie návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky o ustanovenie, ktoré sa objavilo v návrhu pána poslanca Fica, s ktorým okrem iného Najvyšší súd realizoval osobitné rokovanie a ktoré odporúčal aj predseda Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu profesor Wildhaber. Totiž aby Ústavný súd pri konštatovaní porušenia práva sám rozhodol o finančnej náhrade. Tým by sa napríklad najčastejšie podávané sťažnosti na prieťahy v konaní vyriešili vnútroštátnou úpravou. Tu treba povedať, že vieme, aký je rozsah sťažností našich občanov, hlavne a v prevažnej väčšine na prieťahy v konaní v Štrasburgu. Keby sa tento inštitút zakomponoval do ústavy, priniesol by viaceré pozitíva. Jednak by zvýšil autoritu Ústavného súdu, vyriešili by sme veci na vnútroštátnej úrovni, čiže neprejavovali by sa sťažnosti negatívnym spôsobom v Štrasburgu, pokiaľ ide o kredibilitu Slovenskej republiky, a tiež aj z hľadiska škôd by išlo určite o menšie náklady. A ďalej si myslím, že by to mohlo prispieť aj k lepšej identifikácii prieťahov v konaní, pokiaľ ide o jednotlivé subjekty, ktoré prieťahy spôsobili.
Odporúčame do Ústavy Slovenskej republiky zapracovať v tejto súvislosti odsek, ktorý by znel: Ústavný súd Slovenskej republiky môže pri rozhodovaní o sťažnosti priznať tomu, koho základné práva a slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Článok 141 odsek 2. Ide o zásadný problém, ktorým je samostatná rozpočtová kapitola pre súdnictvo, ktorú podľa súčasnej úpravy spravuje výkonná moc. V návrhu by bolo preto žiaduce vyjadriť, že súdnictvo sa vykonáva a ekonomicky zabezpečuje oddelene od výkonnej moci, teda návrh štátneho rozpočtu vrátane rozpočtovej kapitoly pre súdnictvo schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky a pridelené rozpočtové prostriedky nemôže spravovať výkonná moc. Odporúčame do platného textu Ústavy Slovenskej republiky vsunúť za slovo "výkonná" slová "a ekonomicky zabezpečuje".
V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť pondelkové stretnutie, respektíve konferenciu o inštitúte ombudsmana, na ktorej sa zúčastnili významní ústavnoprávni experti, podľa ktorých by úrad ombudsmana, pokiaľ by malo byť jeho rozhodovanie nezávislé od iných štátnych orgánov, by mal mať, konštatovalo sa, že musí mať samostatnú rozpočtovú kapitolu. Pritom úrad ombudsmana by mal mať podľa doterajších poznatkov iba kontrolnú a návrhovú dispozíciu v ochrane ľudských práv a slobôd zrejme bez rozhodovacej právomoci, ktorá zostáva aj musí zostať v právomoci všeobecných súdov, ktoré pritom ale neustále o svoju nezávislosť bojujú, aj ekonomickú. A preto je zarážajúce, že ani novela ústavy sa nezaoberá tým a neráta s tým, aby boli súdy nezávislé od iných štátnych orgánov, pokiaľ ide o financovanie a personálne veci. Účinnosť tohto článku by mohla nastať dňom 1. januára 2001, lebo týmto dňom sa legislatívne už prijatou novelou zákona o rozpočtových pravidlách predpokladá pre Najvyšší súd samostatná rozpočtová kapitola.
Bod 78 článok 141a. V organizácii správy súdnictva je nutné zmeniť doterajší neudržateľný stav, keď štátnu správu súdov vykonávajú ministerstvá a predsedovia a podpredsedovia súdov vymenovaní ministrom spravodlivosti. Špecifiká výkonu súdnictva vyžadujú špecifickú úpravu správy súdnictva, ktorá by v súlade s dokumentmi Rady Európy viedla k vytvoreniu takého systému správy súdnictva, v ktorom sudcovia sami budú mať vplyv a zároveň zodpovednosť za správu súdnej moci a budú tak prispievať k jeho riadnemu fungovaniu. Zároveň tento systém bude poskytovať nespochybiteľné záruky pre nezávislý výkon súdnictva. Ja som veľmi prekvapený, že často v tejto súvislosti sa na adresu sudcov vznášajú také argumenty, že nebudú schopní seba samých spravovať alebo sa im nedôveruje. Tak sudcom sa dôveruje, pokiaľ majú vynášať rozsudky aj s trestom doživotia a pokiaľ majú rozhodovať aj o miliardách v jednotlivých sporoch či už v civilnom konaní alebo v správnom súdnictve, ale nedôveruje sa im, pokiaľ by mali spravovať svoje veci sami. Podobne je tomu tak vo všetkých demokratických európskych krajinách, a to aj v krajinách postkomunistických, napríklad Rusko, Poľsko, Slovinsko, Maďarsko, Estónsko. Podobný proces prebieha aj v Českej republike.
Sudcovia si uvedomujú potrebu zmeny a sú pripravení niesť svoj diel zodpovednosti nielen za vlastnú rozhodovaciu činnosť, ale aj za usporiadanie a chod súdneho systému. Preto orgán na zaistenie správy súdnej moci - Súdna rada Slovenskej republiky by mala prevziať úlohu ministerstva a ministra pri predkladaní návrhov na vymenovanie sudcov pri vymenovaní a odvolávaní súdnych funkcionárov, pri prijímaní a výchove justičných čakateľov a sudcov, v oblasti súdneho dohľadu nad plynulosťou konania, dodržiavania zásad sudcovskej etiky, dôstojnosti súdneho pojednávania a z toho odôvodnenú pôsobnosť disciplinárnu, ako aj správu súdnictva v oblasti personálneho, materiálneho a finančného zaistenia chodu súdov a tiež legislatívnu iniciatívu aspoň ohľadne justičných kódexov či zákonov, ktoré sa dotýkajú postavenia pôsobnosti súdov, sudcov a súdnych úradníkov. Preto navrhujeme, aby súdna rada bola zložená z predsedu Najvyššieho súdu ako predsedu súdnej rady, 10 sudcov, za každý krajský súd jeden, za vojenský súd jeden a za Najvyšší súd po jednom.
Ďalej z významných osobností volených Národnou radou, v žiadnom prípade nie vládou Slovenskej republiky, ktorá je politickým orgánom, a to v počte šesť osôb. Nevylučujeme možnosť priznať ministrovi spravodlivosti právo zúčastňovať sa na rokovaní súdnej rady s poradným hlasom. Návrh na zloženie súdnej rady v počte 18 členov, z toho deväť sudcov vrátane predsedu Najvyššieho súdu ako predsedu súdnej rady a deväť zástupcov nesudcovského stavu, z toho traja za prezidenta, traja za Národnú radu a traja za vládu dokumentuje nehasnúcu snahu znefunkčniť súdnictvo už aj len vytvorením možnosti nerozhodného hlasovania deväť proti deviatim. Naďalej sa neuvedomuje, že ide o orgán sudcovskej samosprávy. Najmä predstaviteľmi exekutívy sa vyslovujú pseudoargumenty o zablokovaní očistného mechanizmu v justícii, o čom majú svedčiť prípady z minulého roka, mierne disciplinárne tresty, neochota iniciovať kárne konanie, spoločenská záruka za trestne stíhaného sudcu.
Tieto názory jednoznačne svedčia o tom, že ich autori vôbec nepoznajú sudcovský zbor a dokumentujú trvalú snahu výkonnej moci ovplyvňovať súdnictvo v konaní a rozhodovaní, lebo nevyhovenie návrhu, ktorý podal predstaviteľ exekutívy, ešte neznamená nespravodlivé rozhodnutie ani uloženie iného trestu, než bol navrhnutý, neznamená, že rozhodnutie nie je správne. Dokumentuje len nespokojnosť jednej zo strán. Upierať zákonné právo jednej skupine občanov ponúknuť spoločenskú záruku a dokonca z toho vyvodzovať naznačené závery je nami posudzované ako diskriminácia. Tým viac, že o prijatí či neprijatí návrhu rozhodne nezávislý súd podľa zákona. Obavy o solidárnom hlasovaní sudcov v súdnej rade pri ich väčšinovom zastúpení sa môžu korigovať vykonávacím zákonom. Napríklad tak, že na schválenie rozhodnutia v určitých prípadoch sa bude vyžadovať kvalifikovaná väčšina alebo že za schválenie rozhodnutia musí hlasovať istý počet zástupcov nesudcov a podobne a navrhnúť mechanizmus na výmenu členov Rady sudcov Slovenskej republiky v prípade jej nefunkčnosti, respektíve v prípade nespokojnosti s jej prácou.
Navrhovaný počet zástupcov za Národnú radu traja, traja členovia za vládu a traja za prezidenta nie je v súlade s európskou tendenciou obmedzovať vplyv výkonnej moci na súdnu moc. Vyplýva to napríklad, pokiaľ ide o autonómiu súdnej správy, aj z rokovania ministrov spravodlivosti pri okrúhlom stole vo Varšave, kde sa prítomní ministri zaviazali, že budú podporovať všetky opatrenia vedúce k zásade trojdelenia moci, čím sa zabezpečí nezávislá správa súdnictva, predovšetkým čo sa týka inštitucionálnych záruk nezávislosti súdnej moci.
Okrem toho navrhovaný počet súdnej rady 18 so zreteľom na ods. 4 článku 141a môže ľahko viesť k znefunkčneniu tohto orgánu napríklad už len v dôsledku neprítomnosti zástupcov prezidenta, Národnej rady a vlády Slovenskej republiky. V príkrom rozpore s naznačenými tendenciami je aj písm. f) ods. 3 článku 141a, podľa ktorého sa má súdna rada vyjadrovať k návrhu rozpočtu Najvyššieho súdu pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu. Ide o evidentnú snahu eliminovať postavenie Najvyššieho súdu ako najvyššieho orgánu súdnej moci. Okrem toho, že nie je jasné, akú záväznosť by to vyjadrenie malo, celkom zjavne potom ale chýba vo vzťahu k súdom nižšieho stupňa.
Do právomoci súdnej rady navrhujeme zveriť predkladanie návrhu rozpočtu vláde pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu. Na konkrétnych rokovaniach za ministerstvo financií by sa zúčastnili správcovia jednotlivých kapitol, za Najvyšší súd štatutárny zástupca Najvyššieho súdu a za ostatné súdy, pokiaľ nebude vytvorená jedna spoločná kapitola pre celú justíciu, ministerstvo spravodlivosti.
Odporúčame v ústave inštitucionalizovať aj súdnu radu nižších súdov ako orgány správy týchto súdov. Pôsobnosť Súdnej rady Slovenskej republiky v ods. 3 článku 141a treba doplniť o právomoci spočívajúce v dohľade nad plynulosťou konania a dodržiavania zásad sudcovskej etiky a dôstojnosti súdneho pojednávania. V zákonodarnej iniciatíve viažucej sa k justičným kódexom a zákonom, ktoré sa dotýkajú postavenia a pôsobnosti sudcov a súdnych úradníkov v zahraničí, sú také skúsenosti, že aj súdna moc má právo zákonodarnej iniciatívy, a pokiaľ chceme hovoriť o rovnocennosti jednotlivých mocí, tak z troch mocí len súdna moc nemá právo zákonodarnej iniciatívy. Ďalej v oprávnení vydávať súhlas na trestné stíhanie sudcov a na ich vzatie do väzby. Ďalej o vymenovaní a odvolávaní predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov, vojenských súdov po dohode s ministrom obrany na základe výberového konania.
Návrh ustanovenia článku 141a ods. 3 prehľad a odporúčania Rady Európy konkrétne aj odporúčanie 1196/1999 a dokument 84/1996, v ktorom v bode 4 voľba predsedu a podpredsedov súdov pod bodom 88 a 89 sa uvádza: Ďalším problémom v kontexte nezávislosti súdnictva je, že minister spravodlivosti vymenúva, nahrádza a odvoláva predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov. Pod bodom 89 zdieľame obavu vyjadrenú Slovenskou asociáciou sudcov, ale aj expertmi Európskej komisie, že takáto právomoc ministra spravodlivosti je v rozpore s nezávislosťou sudcov, a to hlavne v tom, že sudcom prideľujú prípady predsedovia súdov. Rada Európy už pri svojom vzniku zdôraznila, že zásada vlády zákona, podpora a ochrana ľudských práv a základných slobôd, zákonné hodnoty Rady Európy existujú len tam, kde je silná nezávislá súdna moc. Táto základná zásada vyplýva z delenia moci. Musí existovať nezávislosť súdnej moci nielen voči zúčastneným stranám, čím sa má zabezpečiť nestrannosť súdov, ale aj voči výkonnej a zákonodarnej moci, ako aj nezávislosť od politických, ekonomických a sociálnych nátlakových skupín.
Tieto základné zásady návrh novely Ústavy Slovenskej republiky v článku 141a ods. 3 písm. g) ignoruje tým, že ponecháva ministrovi spravodlivosti, t. j. členovi vlády, ktorá je výkonnou mocou, vymenúvať týchto funkcionárov všeobecného súdnictva, ktorí denne priamo vplývajú na chod súdnictva. Čiže aj za tejto situácie si výkonná moc prostredníctvom ministra spravodlivosti, ktorý bude takmer vždy politik a v našich skúsenostiach zatiaľ je vždy politik, zachováva si nežiaduci negatívny a politický vplyv na súdnu moc.
Právomoc na základe výberového konania vymenúvať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov má patriť Súdnej rade Slovenskej republiky, eventuálne predsedovi súdnej rady iba na základe predloženého návrhu súdnej rady po predchádzajúcom výberovom konaní. Vzhľadom na uvedené odporúčame zmeniť návrh dikcie článku 141a ods. 3 tak, aby vyjadroval, že súdna rada v záujme posilnenia nezávislosti súdov a sudcov vymenúva predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov, eventuálne na základe výberového konania predkladá predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov a navrhuje predsedovi súdnej rady odvolanie predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov.
Je neprijateľné vypustenie kompetencií súdnej rady vymenúvať a odvolávať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov a vojenských súdov. V predloženom návrhu, najmä v tomto prípade sa flagrantne, i keď kamuflovane prejavila tendencia ovládnutia súdnej moci vládnou mocou. Aj nový zákon o sudcoch predkladaný ministrom spravodlivosti bez jeho prerokovania sudcovským stavom, samozrejme, posledná verzia, ktorá nebola daná ani na pripomienkovanie Najvyššiemu súdu, predpokladá, že práve tento člen vlády bude oprávnený vymenúvať a odvolávať predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov. Predsedovia krajských súdov sú však zo zákona členmi rady sudcov. Vymenovaním do týchto funkcií si teda člen vlády vytvorí najlepšie podmienky na to, aby ovplyvnil hlasovanie nielen týchto osôb, ale ich prostredníctvom aj hlasovanie ďalších sudcov členov Rady sudcov Slovenskej republiky z príslušného kraja, ktorí sú v otázkach správy súdov a aj kariérneho postupu v postavení ich podriadených pracovníkov. A ak má mať súdna rada také postavenie, zloženie a kompetencie, aké je uvedené v tomto návrhu novely, potom je nepochybné, že celé súdnictvo vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude de facto riadené členom vlády. A toto znamená nie posilnenie nezávislosti súdnej moci, ale pravý opak.
Súdnej rade Slovenskej republiky teda má právo patriť vymenúvať a odvolávať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov. Potom nemôže nastať ani situácia, že niektorý súd bude nejaký čas bez predsedu.
Odporúčame, aby článok 141a bol formulovaný takto:
Názov - Súdna rada Slovenskej republiky.
(1) Súdna rada má 17 členov, jej predsedom je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 10 členov a ich náhradníkov volia do funkcie zo svojho stredu priamou voľbou sudcovia Slovenskej republiky, 6 členov a ich náhradníkov volí do funkcie Národná rada Slovenskej republiky. Funkčné obdobie členov súdnej rady je 5-ročné v najviac dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.
(2) Členom súdnej rady môže byť Národnou radou Slovenskej republiky zvolená významná osobnosť, ktorá zároveň spĺňa podmienky voliteľnosti do Národnej rady. Členstvo člena súdnej rady voleného Národnou radou je nezlučiteľné s funkciou poslanca, člena vlády alebo sudcu. Členom súdnej rady z radov sudcov môže byť zvolený sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu po dobu najmenej 10 rokov a je disciplinárne bezúhonný.
(3) Do pôsobnosti súdnej rady patrí najmä navrhovať prezidentovi republiky kandidátov na vymenovanie do funkcie sudcu a navrhovať ich odvolanie. Po ďalšie navrhovať prezidentovi republiky kandidátov na vymenovanie do funkcie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu. Vymenúvať a odvolávať predsedov a podpredsedov ostatných súdov. Voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a ich predsedov. Po ďalšie, zákonodarná iniciatíva vo veciach, ktoré sa dotýkajú postavenia a pôsobnosti súdov, sudcov a súdnych úradníkov. Táto zákonodarná iniciatíva je veľmi dôležitá napríklad z pohľadu prijatia sudcovského kódexu, ktorý je základným pilierom súdnej reformy. Sudcovský kódex je sľubovaný, pokiaľ ide o jeho prijatie už minimálne od roku 1995. Je rok 2000 a v tomto smere zatiaľ prebiehali rozporové konania medzi ministerstvom financií a ministerstvom spravodlivosti. Je síce teraz v parlamente, ale napríklad jeho podstatná časť sa navrhuje s účinnosťou až od 1. 1. roku 2003. Pokiaľ by sudcovia rovnocenne s ostatnými mocami mali zákonodarnú iniciatívu, tak by sami spustili do legislatívneho procesu napríklad takýto zákon.
Po ďalšie, dať do kompetencie zabezpečovanie chodu súdov z hľadiska personálneho, materiálneho a finančného. Predkladať vláde Slovenskej republiky návrh rozpočtu súdov Slovenskej republiky na zostavenie štátneho rozpočtu. A po posledné vydávať súhlas na trestné stíhanie sudcov na ich vzatie do väzby.
Bod 79 článok 142 ods. 1 - nad rámec návrhu skupiny poslancov Národnej rady odporúčame doplniť článok 142 ods. 1 tak, že sa za slová "verejnej moci" vložia slová "a konajú vo veciach nečinnosti orgánov verejnej správy". V sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb veľmi často rezonuje sťažnosť na nečinnosť orgánov verejnej moci, napríklad územné, stavebné konanie, konanie na úseku ochrany životného prostredia, daňové, colné konania. Správnym poriadkom stanovené lehoty v ustanovení § 49 sú lehoty poriadkové. Napriek tomu, že zákon stanovuje pre správny orgán povinnosť, a to v jednoduchých veciach rozhodnúť bezodkladne a v ostatných veciach do 30 dní od začatia konania a vo zvlášť zložitých prípadoch do 60 dní, zákon počíta s možnosťou predĺženia tejto lehoty na rozhodnutie. Je zrejmé, že v konečnom dôsledku je pánom správneho konania orgán verejnej moci a správy a na jeho činnosti či nečinnosti záleží, či fyzická alebo právnická osoba sa domôže včasnej ochrany svojich práv a oprávnených záujmov.
Za súčasného právneho stavu sa fyzická alebo právnická osoba môže na nečinnosť orgánu verejnej moci a správy sťažovať v intenciách zákona číslo 152/1998 Z. z. o sťažnostiach u vedúceho orgánu verejnej správy, ktorý vo veci koná. Napriek pozitívnemu hodnoteniu inštitútu sťažností treba uviesť, že ak ani na základe sťažnosti nedôjde k odstráneniu nečinnosti orgánu verejnej moci a správy, fyzická alebo právnická osoba nemá ďalšie právne možnosti účinným spôsobom, myslím vnútroštátne, sa domáhať ochrany na nezávislom orgáne pred nečinnosťou orgánu verejnej moci a správy, a tak sa nám potom sprítomňujú sťažnosti v Štrasburgu.
Zo skúseností v zahraničí, napríklad Nemecko, Rakúsko, Poľsko, vyplýva, že veľmi účinným inštitútom, a to aj z hľadiska preventívneho pôsobenia na orgány verejnej moci a správy je inštitút konania proti nečinnosti orgánov verejnej moci a správy, ktorý patrí do pôsobnosti správneho súdnictva. Preto odporúčame tento inštitút zakotviť do Ústavy Slovenskej republiky s tým, že podrobnosti ohľadom konania by stanovil Občiansky súdny poriadok, prípadne Správny poriadok. Zavedenie tohto inštitútu by teda vyžadovalo novelizáciu a doplnenie spomínaných zákonov.
Bod 82 článok 143 ods. 3 by mal znieť: "Riadenie a správu súdov zabezpečujú súdne rady, ktoré dbajú o nezávislosť súdov a sudcov a dohliadajú na riadny chod súdnictva." Odporúčame zapracovať nový odsek 4 tohto znenia: "Podrobnejšiu úpravu o súdnych radách, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi spravidla pre voľbu ich členov a náhradníkov ustanoví zákon."
Bod 83 článok 144. Uvedený článok treba doplniť o odseky nasledovného znenia: "Sudcovia majú rovnakú imunitu ako poslanci Národnej rady." Ďalej plat sudcu je určený zákonom a jeho zníženie je možné len z disciplinárnych dôvodov. Tu treba uviesť jednoznačne, že dvakrát pristúpila výkonná a zákonodarná moc k tomu, že znižovala platy sudcov - v roku 1995 a 1999. Preto tento inštitút, i keď je to atypický ústavný inštitút, ale sú ústavné systémy, ktoré poznajú tento inštitút.
Bod 84 článok 145 ods. 2. Nie je vhodné zapracovať do ústavy presný vek 30 rokov. Táto skutočnosť by mohla brániť pružne reagovať na situáciu v prípade potreby zvýšenia alebo zníženia vekovej hranice. Odporúča sa dikcia - dosiahol zákonom predpísaný vek. Vek 30 rokov treba uviesť v zákone o sudcoch.
Článok 145 ods. 3. Tretia veta tohto odseku je nesystémovo zakomponovaná a pôsobí ako tendenčná. Nieže nemá obdobu pri iných porovnateľných funkcionároch, napríklad predseda a podpredseda Ústavného súdu či predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu, ale je aj nadbytočná, keďže právo odvolať predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu je zakotvené v článku 142 ods. 1 písm. s) návrhu novely ústavy. A že sa tak môže stať len z dôvodov ustanovených zákonom, je hádam samozrejmé. V podrobnostiach to má upraviť nový zákon o sudcoch. Okrem toho predseda a podpredseda Najvyššieho súdu sú predovšetkým sudcami Najvyššieho súdu, odvolanie ich z funkcie sudcu, čo je v zákone upravené, znamená i koniec aj ich funkčného obdobia. Ústava preto a práve preto zakotvila 5-ročné obdobie trvania ich funkcie, aby len z funkcie počas tohto obdobia nemohli byť napríklad z politických dôvodov odvolaní. Návrh novely ústavy preto evidentne uvedenou vetou politizuje nezávislé súdnictvo, s tým nemožno súhlasiť.
Bod 87 článok 147 ods. 2. Odporúčame úvodnú vetu tohto ustanovenia formulovať nasledovne: "Prezident Slovenskej republiky na návrh súdnej rady môže z výkonu funkcie odvolať sudcu." Akceptovaním uvedeného znenia sa vyjadrí to, čo je zakotvené v bode 84 článok 145 ods. 1, t. j. vyjadrí sa doživotný charakter funkcie sudcu, z výkonu ktorého ho možno z uvedených dôvodov odvolať.
Bod 91 článok 154b ods. 3. Navrhované znenie prvej vety ods. 3 článku 154b novely ústavy je negovanie ústavnej teórie o trojdelení štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, a teda je v príkrom rozpore s článkom 1 ods. 1 platnej ústavy. Predmetná veta o právnom štáte nemôže byť priechodná, keďže ruší ústavnú dobu, na ktorú boli predseda a podpredseda Najvyššieho súdu zvolení Národnou radou. Má teda retroaktívny účinok. Pritom napríklad podľa profesora Prusáka absolútny ústavný základ retroaktivity vylučuje spätnú pôsobnosť vo všetkých odvetviach verejného a súkromného práva, pričom každý zákon, ktorý zakladá právne následky pre obdobie pred vznikom svojej platnosti a účinnosti, je retroaktívnym. Platná Ústava Slovenskej republiky v článku 145 ods. 2 zakotvuje nielen oprávnenie Národnej rady voliť predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu, ale i povinnosť Národnej rady zvoliť ich do týchto funkcií na obdobie piatich rokov. Je to teda ústavná, presne určená, a preto nezmeniteľná doba. Vyplýva to aj z komentára ústavy, kde sa uvádza ani ústava, že ani zákon o súdoch a sudcoch nepočíta s možnosťou odvolania predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu pred uplynutím ich funkčného obdobia. Aj z toho je evidentné, že ak Národná rada zvolí sudcu Najvyššieho súdu za predsedu alebo podpredsedu tohto súdu, platí táto voľba na obdobie päť rokov.
Účelová zmena ústavy tak, aby sa skrátilo toto obdobie, by v demokratickom a právnom štáte nemala mať ani len nádej na úspech. Vzhľadom na uvedené odporúčame z návrhu novely ústavy toto ustanovenie vypustiť, lebo uplynutím 5-ročného obdobia ex lege nastúpi režim vymenovania predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu, alebo návrh úpravy tak, že aj u predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu bude zachovaná zásada vyjadrená napríklad aj v ods. 1, 2 tohto článku, že pokiaľ títo funkcionári boli zvolení do funkcie pred účinnosťou predmetného ústavného zákona, vymenovanie sudcov do týchto funkcií prezidentom Slovenskej republiky sa vykoná až po uplynutí volebného obdobia stanoveného teraz platnou Ústavou Slovenskej republiky predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu. Tu sa často operuje tým, že predseda a podpredseda Najvyššieho súdu má dostať novú legitimitu. Keby sa táto argumentácia prijala, tak potom novú legitimitu musia dostať takisto aj všetci sudcovia Slovenskej republiky prevolením, takisto predsedovia senátov a predsedovia kolégií.
V tejto súvislosti nie je priliehavá ani argumentácia, že aj poslanci Národnej rady sú volení na štyri roky a vyvodzovanie z toho, že potom by nemohli byť ani predčasné voľby do parlamentu. Tento názor zrejme vedome prehliada, že o skrátení vlastného volebného obdobia rozhodujú poslanci sami a že predseda Národnej rady ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia, kým si nový parlament nezvolí nového predsedu (článok 89 ods. 2 písm. f) ods. 3 ústavy), pričom toto ustanovenie platí aj pre podpredsedu Národnej rady. V naznačenom prípade teda nejde o odvolanie z funkcie poslanca. Pokiaľ by bol predseda, respektíve podpredseda Najvyššieho súdu odvolaný z funkcie, nikto by nepochyboval o tom, že by už nebol ani predsedom, podpredsedom Najvyššieho súdu.
Návrh novely ústavy však zakotvuje možnosť odvolania predsedu a podpredsedu súdu z funkcie, do ktorej bol zvolený ako sudca na ústavnú dobu päť rokov. Túto dobu mu nemožno skrátiť už z uvedených dôvodov a navrhovaný postup vytvorí analógiu s protiústavným pozbavením mandátu poslanca, ktorý bol zvolený na štyri roky počas uplynutia tejto doby. Druhá veta tohto ustanovenia v skoršom návrhu novely nebola problémová a treba ju opäť zapracovať do návrhu, lebo predsedovia a podpredsedovia krajských a okresných súdov sú a boli ustanovení do funkcie bez časového obmedzenia. Len poznamenávame, že obdobná situácia bola aj u predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu v roku 1992, keď sa prijímala súčasná ústava, kde teda dovtedy bol predseda a podpredseda bez časového obdobia. Preto sa naznačená problematika v ústave musela upraviť - článok 154 ods. 3.
Po zohľadnení týchto a ďalších pripomienok by bolo veľmi vhodné predložiť návrh novely ústavy na expertné posúdenie Európskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva zriadenej pri Rade Európy, takzvanej Benátskej komisii, kde teda Slovenská republika tým, že je členom Rady Európy platí aj členské príspevky, tak si myslím, že využitie takého fundovaného mozgového potenciálu ústavných expertov, ktorí tam sú bez akýchkoľvek politických nánosov, je v tomto prípade nutné.
Na záver chcem povedať, že Najvyšší súd sa snažil o spoločné rokovanie s predkladateľmi tohto návrhu novely ústavy, kde sme aj písomne pozvali na rokovanie štyroch predkladateľov. Zatiaľ nemáme pozitívnu odpoveď. Robili sme tak v snahe ich predchádzajúcich vyhlásení, že aj o predloženom návrhu novely ústavy možno diskutovať a možno o týchto návrhoch ešte rokovať a upravovať. Pritom treba v tejto súvislosti tiež pripomenúť aj vyjadrenie pána Landaburiho, generálneho riaditeľa direktoriátu Európskej komisie pre rozširovanie Európskej únie, ktorý v súvislosti s novelou ústavy v časti o súdnej moci povedal, že táto je zrelá na diskusiu. Aby to nevyznelo, že tieto pripomienky sú iba pripomienky Najvyššieho súdu, musím konštatovať, že tieto pripomienky boli predmetom rokovania Sudcovskej rady Najvyššieho súdu, ktorá jednomyseľne odsúhlasila obsah týchto pripomienok a týchto našich výhrad, ktoré v novele ústavy máme. V prevažnej väčšine tieto výhrady konštatovala aj veľká celoslovenská sudcovská rada. Vzhľadom na svoje cesty, ktoré som realizoval po súdoch Slovenskej republiky, kde som navštívil minimálne tri štvrtiny súdov, musím povedať, že s týmito pripomienkami a výhradami sa stotožňuje takmer celý sudcovský zbor.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)