Poslanec V. Maňka:
Vážené kolegyne, kolegovia, budeme hlasovať o tom, že schvaľujeme tento zákon v treťom čítaní.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím vás, prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme o návrhu zákona ako o celku.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 94 poslancov.
Za návrh hlasovalo 89 poslancov.
Proti návrhu hlasoval 1 poslanec.
Hlasovania sa zdržali 2 poslanci.
Nehlasovali 2 poslanci.
Konštatujem, že Národná rada Slovenskej republiky schválila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Ďakujem pánu poslancovi Maňkovi. Prosím ho, aby zostal na mieste spravodajcu, pretože budeme hlasovať o ďalšom bode, ktorým je návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady so zmenou Protokolu číslo 4 k Európskej dohode zakladajúcej pridruženie medzi Slovenskou republikou na jednej strane a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane druhej.
Prosím pána poslanca Maňku, spoločného spravodajcu k tomuto prerokúvanému bodu, aby uviedol hlasovanie.
Poslanec V. Maňka:
Ďakujem, pán predsedajúci.
V rozprave nezaznel žiaden návrh, v spoločnej správe nebol zahrnutý žiaden pozmeňujúci návrh z prerokovania vo výboroch, preto odporúčam, aby sme tento zákon prerokovali v treťom čítaní.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, prosím vás, prezentujme sa a hlasujme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 98 poslancov.
Za návrh hlasovalo 93 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržali 4 poslanci.
Nehlasovali 1 poslanec.
Konštatujem, že sme návrh schválili.
Prosím teraz pána poslanca Maňku, aby uviedol návrh záverečného hlasovania.
Poslanec V. Maňka:
Budeme hlasovať o návrhu, že Národná rada Slovenskej republiky podľa článku 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje súhlas so zmenou Protokolu číslo 4 k Európskej dohode zakladajúcej pridruženie medzi Slovenskou republikou na jednej strane a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na druhej strane.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prezentujme sa a hlasujme o návrhu, ktorý predniesol pán poslanec Maňka, ktorý odporúča, aby Národná rada vyslovila súhlas so zmenou Protokolu číslo 4 k Európskej dohode zakladajúcej pridruženie medzi Slovenskou republikou na jednej strane a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 95 poslancov.
Za návrh hlasovalo 89 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržali 2 poslanci.
Nehlasovali 4 poslanci.
Konštatujem, že návrh uznesenia sme schválili.
Pristúpime teraz k poslednému prerokovanému bodu programu, ktorým bol návrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon číslo 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov.
Prosím teraz pána poslanca Tatára, spoločného spravodajcu k tomuto návrhu zákona, aby uvádzal jednotlivé hlasovania.
Poslanec P. Tatár:
Ďakujem za slovo.
Zo spoločnej správy sú tri pozmeňujúce návrhy, z ktorých prvé dva odporúča gestorský výbor schváliť. Žiadne iné návrhy z rozpravy nevyplynuli. Navrhujem, aby sme hlasovali najprv o návrhu číslo 1 a 2 spolu s tým, že gestorský výbor odporúča tieto návrhy schváliť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím vás, prezentujme sa a hlasujme o bodoch 1 a 2 zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru tieto body schváliť.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 94 poslancov.
Za návrh hlasovalo 80 poslancov.
Proti návrhu hlasoval 1 poslanec.
Hlasovania sa zdržalo 11 poslancov.
Nehlasovali 2 poslanci.
Konštatujem, že uvedené body zo spoločnej správy sme schválili.
Prosím ďalšie hlasovanie, pán spoločný spravodajca.
Poslanec P. Tatár:
Zostáva nám posledný pozmeňujúci návrh, bod číslo 3, ktorý gestorský výbor odporúča neschváliť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím vás, prezentujme sa a hlasujme o bode 3 zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru tento bod neschváliť.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 98 poslancov.
Za návrh hlasovalo 20 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 63 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 11 poslancov.
Nehlasovali 4 poslanci.
Konštatujem, že sme návrh neschválili.
Ďalšie hlasovanie, pán spoločný spravodajca.
Poslanec P. Tatár:
Tým sme vyčerpali hlasovania o pozmeňujúcich návrhoch a mám odporúčanie gestorského výboru, aby sme pristúpili k tretiemu čítaniu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím vás, prezentujme sa a hlasujme o návrhu gestorského výboru prerokovať návrh zákona v treťom čítaní ihneď.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 96 poslancov.
Za návrh hlasovalo 81 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržalo 12 poslancov.
Nehlasovali 3 poslanci.
Konštatujem, že sme návrh schválili.
Pristúpime teda k tretiemu čítaniu.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Pýtam sa, či sa z pánov poslancov niekto hlási do rozpravy ústne, keďže som nedostal žiadne písomné prihlášky. Konštatujem, že nie je to tak, preto vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Prosím pána spoločného spravodajcu, aby uviedol návrh na prijatie záverečného uznesenia o tomto návrhu zákona.
Poslanec P. Tatár:
Odporúčam, aby Národná rada hlasovala o tom, že prijme uvedený návrh zákona ako celok.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím vás, prezentujme sa a hlasujme o odporúčaní pána spoločného spravodajcu, aby Národná rada vyslovila súhlas so schválením zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 100 poslancov.
Za návrh hlasovalo 81 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržalo 18 poslancov.
Nehlasoval 1 poslanec.
Konštatujem, že uvedený návrh sme schválili.
Odovzdávam vedenie schôdze pánu predsedovi Národnej rady.
Predseda NR SR J. Migaš:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
podľa schváleného programu nasleduje prvé čítanie o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. a ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z.
Návrh ústavného zákona ste dostali ako tlač 643. Návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v mojom rozhodnutí číslo 663.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dostal som žiadosť pána Michala Sýkoru, predsedu Združenia miest a obcí Slovenska, v ktorom sa na mňa obracia so žiadosťou o možnosť vystúpenia v Národnej rade Slovenskej republiky pri prerokúvaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky.
Vo svojom vystúpení sa chce pán Sýkora vyjadriť k potrebe novely ústavy vo vzťahu k samospráve, ale aj v súvislosti reformy verejnej správy.
Združenie miest a obcí Slovenska sa podieľalo konzultáciami na tvorbe novely ústavy, a keďže v našej organizácii je zastúpené celé politické spektrum názoru Združenia miest a obcí Slovenska, mal by zaznieť v Národnej rade Slovenskej republiky.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dám hlasovať o tejto žiadosti, pretože k vystúpeniu predsedu Združenia miest a obcí Slovenska pána Sýkoru je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o tejto žiadosti pána Sýkoru. Hlasujeme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 94 poslancov.
Za návrh hlasovalo 88 poslancov.
Proti návrhu hlasoval 1 poslanec.
Hlasovania sa zdržali 2 poslanci.
Nehlasovali 3 poslanci.
Konštatujem, že sme schválili žiadosť predsedu Združenia miest a obcí Slovenska pána Michala Sýkoru, aby mohol vystúpiť v Národnej rade.
Ďalej požiadal o vystúpenie k tomuto bodu predseda Najvyššieho súdu pán Harabin.
Taktiež dám hlasovať Národnej rade, pretože je potrebný súhlas parlamentu.
Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tejto žiadosti pána predsedu Najvyššieho súdu. Hlasujeme.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 88 poslancov.
Za návrh hlasovalo 69 poslancov.
Proti návrhu hlasovali 3 poslanci.
Hlasovania sa zdržalo 9 poslancov.
Nehlasovali 7 poslanci.
Konštatujem, že sme schválili možnosť vystúpiť predsedovi Najvyššieho súdu.
Taktiež požiadal o vystúpenie k tomuto bodu predseda Najvyššieho kontrolného úradu pán Jozef Stahl.
Dávam hlasovať o tejto žiadosti pána predsedu Najvyššieho kontrolného úradu.
Prezentujme sa a hlasujme.
Prezentovalo sa 74 poslancov.
Málo poslancov, prosil by som pánov poslancov, panie poslankyne, aby sme sa prezentovali a hlasovali o požiadavke pána predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, aby mohol vystúpiť k návrhu novely ústavy.
Panie poslankyne, páni poslanci, prosím vás, aby ste prišli do rokovacej miestnosti, zaujali miesto v rokovacej miestnosti. Ešte raz budeme hlasovať o žiadosti pána predsedu Najvyššieho kontrolného úradu.
Prezentujme sa a hlasujme o žiadosti pána Jozefa Stahla, predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, aby mohol vystúpiť v Národnej rade k návrhu novely ústavy.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 85 poslancov.
Za návrh hlasovalo 82 poslancov.
Proti návrhu nehlasoval nikto.
Hlasovania sa zdržal 1 poslanec.
Nehlasovali 2 poslanci.
Konštatujem, že sme túto žiadosť schválili.
Za skupinu poslancov návrh uvedie poslanec Peter Kresák. Prosím pána poslanca, aby sa ujal slova.
Nech sa páči, pán poslanec.
(Ruch v sále.)
Prosil by som panie poslankyne, pánov poslancov, aby sa upokojili. Pán poslanec Kresák bude prednášať návrh novely ústavy.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec P. Kresák:
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážené kolegyne, kolegovia poslanci,
vážení občania Slovenskej republiky,
od prijatia Ústavy Slovenskej republiky uplynulo viac ako sedem rokov. Toto obdobie predstavuje dostatočne dlhý čas na to, aby bolo možno objektívne zhodnotiť, ktoré ustanovenia základného zákona Slovenskej republiky zodpovedajú potrebám moderného demokratického štátu a v praxi sa osvedčili, ktoré si v záujme potrebného skvalitňovania demokratických inštitútov ústavného systému vyžadujú potrebné korekcie a tiež ktoré inštitúty treba v našom ústavnom systéme dotvoriť v záujme jeho dobudovania a ďalšieho skvalitnenia. Predkladaný návrh novely Ústavy Slovenskej republiky preto nie je významný z hľadiska počtu bodov, ktoré obsahuje, ale predovšetkým počtu otázok, ktorých riešenie si vyžadujú doposiaľ neriešené otázky v platnom ústavnom texte, ale aj vnútropolitický vývoj, medzinárodné postavenie Slovenskej republiky, no najmä potreby občanov a celej spoločnosti.
Cieľom predloženej novely Ústavy Slovenskej republiky je totiž ďalej skvalitniť ústavný systém, rozšíriť a prehĺbiť demokratické princípy, na ktorých pôsobí, a to najmä so zreteľom na posilnenie základných práv a slobôd občanov, prehĺbenie účinnej a reálnej ochrany základných práv a slobôd, vytvorenie lepších podmienok na napĺňanie princípu právneho štátu a princípu deľby moci v ústavnom systéme, na vytvorenie potrebného ústavného priestoru na plnenie záväzkov Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú z uzatvorených medzinárodných zmlúv, na vstup Slovenskej republiky do medzinárodnej organizácie zameranej na zachovanie mieru a bezpečnosti, na činnosť nezávislého Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, na vytvorenie a riadne fungovanie vyšších samosprávnych územných celkov, na nezávislosť a samostatnosť všeobecných súdov a lepšie pôsobenie Ústavného súdu Slovenskej republiky. To všetko vychádza podľa poznatkov predkladateľov z požiadaviek občanov majúcich oprávnený záujem o veci verejné do takej miery, ktorá popri už iných zmienených skutočnostiach v plnom rozsahu legitimizuje proces iniciácie ústavných zmien.
Na lepšie uplatňovanie princípov, na ktorých je budovaný každý demokratický a právny štát, nie je pritom bez významu, že novela prináša aj odstránenie neodôvodnených zvýhodnení poslancov Národnej rady v oblasti ústavnej ochrany ich postavenia, spresňuje kompetencie Najvyššieho kontrolného úradu, precizuje následky rozhodnutí prezidenta v zákonodarnom procese, umožňuje preventívnu kontrolu medzinárodných zmlúv a iniciatív, ktoré vedú k vyhláseniu referenda. Rozširuje a spresňuje účinky rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a v neposlednom rade aj to, že novela na viacerých miestach odstraňuje terminologické nepresnosti platného ústavného textu, čím prispieva k jeho celkovej prehľadnosti a zrozumiteľnosti.
Aj napriek svojim 91 bodom však návrh nerieši všetky sporné otázky súčasného ústavného textu. Možno v tejto súvislosti spomenúť napríklad vhodnosť precizovania diskutovaného textu samotnej preambule, potrebu ústavne vymedziť postavenie a úlohy politických strán, prepracovanie viacerých ďalších ustanovení druhej hlavy o základných právach a slobodách, prepracovanie alebo potrebu prepracovania celého druhého oddielu piatej hlavy, ktorý sa venuje problematike referenda, ústavné korekcie zakotvenia a postavenia takých významných inštitúcií, ako je Národná banka, teda v ústave, alebo Slovenská informačná služba, zakotvenie prezidenta Slovenskej republiky v osobitnej hlave ústavy, ale aj napríklad prepracovanie ústavného postavenia prokuratúry a dopracovanie osobitnej hlavy ústavy o jej zmene.
Vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi v krátkosti vrátiť sa aj k histórii vzniku tohto legislatívneho návrhu.
Predložený návrh vznikal v období uplynulých osemnástich mesiacov. Jeho predkladatelia vychádzali okrem vlastných skúseností predovšetkým z konzultácií s nesmierne širokým okruhom právnych odborníkov prakticky z každej oblasti právnej teórie i praxe, z podnetov a poznámok občanov, ktoré dostávala za uplynulé obdobie Národná rada Slovenskej republiky, z legislatívneho zámeru na vypracovanie novelizácie ústavy, ktorý ako iniciatívny materiál prerokovala ešte v máji roku 1999 Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky, ale tiež aj záverov konferencie Ústava a jej legislatívne perspektívy, ktorú v Tatranskej Javorine zorganizoval ešte v roku 1999 Ústavný súd Slovenskej republiky a Legislatívna rada vlády.
Prvý variant novely ústavy bol predložený na oponentúru členom komisie na revíziu ústavy na ich spoločnom zasadnutí so zástupcami Združenia sudcov Slovenska a Rady sudcov 21. apríla 1999 v Krpáčove.
Ďalšie porady a oponentúry prebiehali v roku 1999 na celoslovenskej konferencii, ktorá sa konala pod záštitou predsedu Národnej rady v Častej-Papierničke, a na následných poradách a konzultáciách tak s reprezentantmi ústredných orgánov, ako aj politických strán a uznávanými právnymi odborníkmi. Predkladatelia sa pri svojej činnosti snažili, pokiaľ to bolo možné, zohľadniť všetky konštruktívne návrhy a pripomienky, ktoré prichádzali tak z radov právnej teórie, ako aj praxe a občanov. Aj z uvedeného je zrejmé, že diskusii o obsahu predloženého návrhu novely ústavy sa venoval podstatne väčší priestor než samotnému návrhu Ústavy Slovenskej republiky.
Dovoľte mi podrobnejšie sa zmieniť o jednotlivých okruhoch, ktoré ako predkladatelia sa pokúšame v predloženom návrhu riešiť.
Ako som sa zmienil už vyššie alebo v predchádzajúcom, novela v prvom rade rozširuje výpočet základných ústavných zásad, ktorými sa riadi Slovenská republika. Ústavný poriadok na území Slovenskej republiky do roku 1989 formálnoprávne dlhodobo charakterizovalo uprednostňovanie vnútroštátneho práva pred právom medzinárodným. Čiastočné prelomenie tejto doktríny prinieslo až prijatie ústavného zákona číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádzala Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia, keď v § 2 tohto ústavného zákona sa konštatovalo, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách ratifikované a vyhlásené Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou sú na jej území všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonom.
Na uvedené čiastočne a limitujúcim spôsobom nadviazal aj text Ústavy Slovenskej republiky, keď v jej článku 11 sa uvádza, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ale pod podmienkou, že zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Doterajšie skúsenosti z uplatňovania ústavy však ukazujú aj v otázke dodržiavania medzinárodných záväzkov a v úprave správania sa orgánov verejnej moci pri plnení medzinárodných záväzkov, ktoré musia tieto orgány zabezpečovať, že existujú v tejto oblasti viaceré slabé miesta. Nedostatočne je napríklad upravený vzťah medzinárodného práva a vnútroštátneho práva, miesto a postavenie noriem a pravidiel medzinárodného práva vo vnútroštátnom právnom poriadku a v hierarchii jeho noriem, ale nedostatočne sú aj upravené podmienky použitia noriem medzinárodného práva vo vnútroštátnom poriadku a tiež aj riešenie možných rozporov noriem medzinárodného práva s Ústavou Slovenskej republiky.
Aktuálny vývoj, ktorým prešli ústavné systémy všetkých členských štátov Európskej únie v posledných desaťročiach, však jednoznačne ukázal potrebu za ustanovených podmienok modifikovať doktrínu vnútornej suverenity právneho poriadku štátu v prospech medzinárodného práva a tiež aj výhody, ktoré plynú z takejto zmeny. Úprimný záujem Slovenskej republiky stať sa skutočnou súčasťou rodiny moderných európskych štátov preto vyžaduje a predložený návrh novely umožňuje, aby aj ústavný text Slovenskej republiky vyjadroval záväzok rešpektovať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika uzatvorila a jej ďalšie medzinárodné záväzky.
Návrh tiež umožňuje, aby sa uznávalo, že tie najvýznamnejšie medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli riadne ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a na ich vykonanie nie je potrebný zákon, boli priamo záväzné a mali prednosť pred jej zákonmi, teda pred zákonmi Slovenskej republiky. Uzavretím asociačnej dohody v roku 1993 prevzala Slovenská republika záväzok smerovať do európskych spoločenstiev a Európskej únie. Plnenie tejto medzinárodnej zmluvy vyžaduje od Slovenskej republiky nielen približovanie slovenského právneho poriadku k právnym poriadkom Európskych spoločenstiev, ale aj vytvorenie ústavných predpokladov pre budúcu ratifikáciu všetkých základných medzinárodných zmlúv, na ktorých spočívajú Európske spoločenstvá a Európska únia a tiež aj ich neskoršie uplatňovanie spôsobom, ktorý je nevyhnutný pre členské štáty týchto medzinárodných organizácií.
Na plnenie týchto významných a pre budúcnosť našej republiky kľúčových záväzkov však dnes nie sú v Ústave Slovenskej republiky vytvorené potrebné podmienky. Rovnako ani nie je zabezpečená kontrola ústavnosti medzinárodných zmlúv, ktoré majú byť prípadne použité namiesto zákonov v Slovenskej republike. Z uvedených dôvodov je potrebné v našej ústave zásadným spôsobom vyriešiť celkový vzťah medzinárodného a európskeho práva k slovenskému právnemu poriadku. Rovnako je nevyhnutné zaradiť do ústavy aj ustanovenie, ktoré by splnomocnilo Národnú radu Slovenskej republiky za ustanovených podmienok delegovať určité právomoci nadnárodným organizáciám. Navrhuje sa preto nové vymedzenie medzinárodných zmlúv, ktoré budú priamo záväzné a ktoré budú môcť mať prednosť pred zákonmi.
Dôsledkom pravidla prednosti priamo záväzných medzinárodných zmlúv schválených Národnou radou by mala byť aj viazanosť sudcov týmito medzinárodnými zmluvami. Predpokladá sa preto, že v prípade rozporu medzi zákonom a medzinárodnou zmluvou schválenou Národnou radou Slovenskej republiky dajú sudcovia prednosť medzinárodnej zmluve, čo znamená, že nepoužijú zákon. S novým spôsobom riešenou problematikou postavenia určených medzinárodných zmlúv v našom ústavnom a právnom poriadku súvisí aj navrhované oprávnenie pre Ústavný súd Slovenskej republiky posudzovať súlad určených medzinárodných zmlúv s ústavou a ústavnými zákonmi, a to ešte pred tým, ako Národná rada bude k nim vyslovovať svoj súhlas.
Uvedené je významné a potrebné pre schopnosť Slovenskej republiky plniť svoje medzinárodné záväzky aj vzhľadom na skutočnosť, že prípadný rozpor medzi ústavou a určenými medzinárodnými zmluvami by spôsobil nielen neschopnosť ich uplatňovať, ale bol by aj dôvodom na uplatnenie medzinárodnoprávnej zodpovednosti Slovenskej republiky za ich neplnenie alebo za neplnenie takýchto zmlúv. Skúsenosti prakticky všetkých členských štátov európskych spoločenstiev a Európskej únie poukazujú na potrebu rozšírenia kompetencií pre orgán ústavnej ochrany práve o takzvanú preventívnu kontrolu ústavnosti medzinárodných zmlúv, nakoľko ide o zmluvy, ktoré svojím obsahom a charakterom môžu meniť pravidlá fungovania štátu, ale nielen tie, ale aj právne postavenie občanov jednotlivých štátov či iných subjektov. Možno pri tom poukázať aj na to, že prakticky rovnakou cestou sa už dávnejšie vydali aj všetky krajiny, ktoré sa uchádzajú o členstvo v európskych spoločenstvách a v Európskej únii.
Vážené kolegyne a kolegovia, organizácia Severoatlantickej zmluvy je spojeneckým zväzkom a medzinárodnou obrannou organizáciou západných štátov. Vznikla na základe Severoatlantickej zmluvy v roku 1949 a od svojho vzniku sleduje zachovanie mieru a bezpečnosti a prípravu na kolektívnu obranu v súlade s Chartou Spojených národov. NATO je dôležitým vojensko-politickým zväzkom a významným nástrojom, ktorý slúži na udržanie mieru a urovnávanie konfliktov. Po rozpade Varšavskej zmluvy a demokratických premenách, ktoré sa uskutočnili vo väčšine bývalých členských štátoch tejto organizácie, práve NATO vypracovalo a dohodlo program Partnerstvo za mier, ktorého cieľom je rozvíjať súčinnosť so štátmi strednej a východnej Európy. V mene Slovenskej republiky bola 11. augusta 1995 v Bruseli podpísaná zmluva medzi štátmi, ktoré sú stranami Severoatlantickej zmluvy a štátmi zúčastnenými v Partnerstve za mier a táto zmluva sa vzťahovala na štatút ich ozbrojených síl. S touto zmluvou vyslovila táto Národná rada Slovenskej republiky súhlas v septembri 1995 a prezident ju ratifikoval o mesiac neskôr.
V snahe utvoriť potrebné bezpečnostné garancie pre svoj budúci systém, pre svoj budúci politický a ekonomický rozvoj sa všetky krajiny takzvanej Vyšehradskej štvorky rozhodli uchádzať o členstvo v NATO. Maďarsko, Poľsko a Česká republika boli pritom už v roku 1998 pozvané, aby pristúpili k tejto zmluve. V tom istom roku ich parlamenty, ako aj parlamenty členských štátov schválili toto pristúpenie. Ústava Slovenskej republiky však v platnom znení nemá ustanovenie, ktoré by umožňovalo pristúpiť k Severoatlantickej zmluve či inej podobnej organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti. Na uvedené sa totiž nevzťahuje článok 7 ústavy, v zmysle ktorého môže Slovenská republika na základe slobodného rozhodnutia pristúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, pretože NATO v žiadnom prípade nie je štátny zväzok a podľa platného textu by aj v prípade rozhodovania o medzinárodnej zmluve, na základe ktorej by sa Slovenská republika mala stať súčasťou určitej organizácie kolektívnej bezpečnosti, prichádza, môže prichádzať do úvahy maximálne aplikácia článku 86 ústavy v súlade alebo v kombinácii s článkom 84 ods. 2, podľa ktorého by vlastne išlo iba o schválenie medzinárodnej zmluvy, na ktorej schválenie by sa vyžadoval súhlas prostej nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
Predkladatelia z tohto dôvodu pokladajú za potrebné rozšíriť ústavný text o osobitné ustanovenie, v zmysle ktorého môže Slovenská republika s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok v Európe a za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou sa zaradiť do organizácie kolektívnej bezpečnosti a tiež rozšíriť ústavný text o ustanovenie, v zmysle ktorého by na vyslovenie súhlasu s takouto medzinárodnou zmluvou bol potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážené kolegyne a kolegovia, teória práva, ako aj teória ústavného práva vychádzajú z toho, že štátna moc je verejnou mocou. Vychádzajú tiež z toho, že táto moc patrí občanom štátu a že verejnú moc vykonávajú štátne orgány a orgány územnej samosprávy či prípadne aj ďalšie orgány, na ktoré štát preniesol oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Pojem verejná moc je teda pojmom, ktorý je chápaný ako širší než pojem štátna moc, ale je to aj pojem, ktorý presnejšie odzrkadľuje súčasný vývoj uplatňovania moci v každom modernom demokratickom štáte.
Pojem verejná moc totiž zahŕňa výkon moci nielen orgánmi zákonodarnej moci, výkonnej moci a súdnej moci, ale aj najrozličnejšími formami samosprávnych spoločenstiev, napríklad orgánmi územnej samosprávy, záujmovej samosprávy či ďalšími orgánmi, na ktoré štát preniesol výkon, časť výkonu svojich mocí. Na základe uvedeného a v snahe rozšíriť obsah demokratického princípu posilniť uplatňovanie a ochranu práv a slobôd občanov sa navrhuje v predloženom texte, aby sa v článku 26 v odseku 5 nahradili práve slová "štátne orgány a orgány územnej samosprávy" slovami "orgány verejnej moci".
Chceme dosiahnuť, aby ústavná povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informáciu o svojej činnosti v štátnom jazyku a za podmienok ustanovených zákonom sa vzťahovala v našom ústavnom a právnom poriadku na všetky orgány zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ale zároveň aj na samosprávne spoločenstvá a ďalšie právnické osoby alebo aj fyzické osoby za predpokladu, že na tieto štát preniesol časť výkonu svojich funkcií. Aj toto pokladáme za významný posun v smere prehĺbenia demokratického obsahu ústavného systému Slovenskej republiky.
Tiež je potrebné zvýrazniť, že významnou úlohou ústavného poriadku je aj vymedzenie právnych podmienok na fungovanie každého štátu pre prípad vzniku vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu. Úpravu týchto situácií doposiaľ Ústava Slovenskej republiky postrádala napriek tomu, že štát podľa nášho názoru má povinnosť zabezpečiť, aby aj v takýchto výnimočných situáciách nenastalo bezprávie a štát má povinnosť zároveň aj garantovať aj za takýchto situácií ochranu nevyhnutného rozsahu práv a slobôd. Keďže doposiaľ táto úprava absentovala, je pochopiteľné, že v prípade vzniku takýchto situácií nebolo by možné na ňu zodpovedajúcim spôsobom v súlade s právnym a ústavným poriadkom reagovať. Vychádzajúc z týchto skúseností a z tohto faktického stavu predkladatelia rozširujú aj obsah príslušných ústavných ustanovení alebo článkov o podmienky a rozsah prípadného obmedzenia základných práv a slobôd práve v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu.
Myslím si, že je významné konštatovať v súvislosti s obsahom predloženého návrhu aj to, že pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa utvoril v ústavnom systéme Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky ako nezávislý orgán vykonávajúci kontrolu hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, štátnym majetkom a právami a pohľadávkami štátu. V čase vzniku ústavy takto vymedzená pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu vyhovovala spoločenským potrebám. Sami sme však svedkami toho, že spoločenský vývoj v nasledujúcich rokoch po vzniku samotnej ústavy a Slovenskej republiky, ale aj po vzniku Najvyššieho kontrolného úradu sa niesol v znamení transformácie ekonomických a sociálnych vzťahov.
V dôsledku týchto procesov došlo aj v našej spoločnosti k faktickému zužovaniu pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu do takej miery, že dnes tento orgán nemá reálnu možnosť vykonávať kontrolu predovšetkým vo viacerých novokonštituovaných ustanovizniach. Klasickým príkladom takýchto orgánov je napríklad teda Sociálna poisťovňa a viaceré zdravotné poisťovne. Je paradoxom, že v počiatočnom období napríklad finančné prostriedky pre predchodcov týchto inštitúcií plynuli prevažne zo štátneho rozpočtu, avšak práve v dôsledku transformácie sa menil ich charakter. Tieto finančné prostriedky stratili povahu postupne rozpočtových prostriedkov štátu a v prípade napríklad Sociálnej poisťovne, ale aj zdravotných nadobudli povahu poistného vyberaného od povinných subjektov, medzi ktoré však paradoxne patrí aj Slovenská republika.
Podobne v dôsledku ďalších zmien v oblastiach spoločenského života vznikali a transformovali sa nové subjekty. Medzi tieto patrí Národný úrad práce, Fond národného majetku Slovenskej republiky a ďalšie. Tieto taktiež v súčasnosti nenakladajú s prostriedkami štátneho rozpočtu, ale s prostriedkami, ktoré stále majú charakter verejných financií. Pre náš súčasný vývoj je charakteristické aj to, že do Slovenskej republiky sa dostávajú finančné prostriedky z medzinárodných spoločenstiev a tieto tiež môžu mať podporu grantov, podpôr alebo iných účelovo určených finančných prostriedkov, pričom nie je vcelku jasné, ako sa kontroluje nakladanie s týmito prostriedkami, ktoré majú tiež nezriedka charakter verejných finančných prostriedkov.
Z týchto všetkých a niektorých ďalších dôvodov je potrebné podľa nášho názoru aj v znení ústavy zásadným spôsobom vytvoriť nový priestor na vykonávanie takého druhu kontroly, ktorá je dnes ale obvyklá už v bežných demokratických štátoch, ktorú bude vykonávať Najvyšší kontrolný úrad a ktorý mu utvorí predpoklady práve na kontrolu takýchto verejných financií, ktoré už dnes nepochádzajú zo štátneho rozpočtu, ale slúžia nám všetkým alebo ak chceme všetkým občanom Slovenskej republiky.
Cieľom predloženej novely v tejto otázke, teda v Ústave Slovenskej republiky je rozšíriť pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu na úroveň, ktorá je bežná pre pôsobnosť účtovných dvorov v členských krajinách medzinárodnej organizácie, ktorá ich združuje a ktorej je členom aj náš Najvyšší kontrolný úrad.
Dovoľte mi prejsť k ďalšej otázke, a to je otázka územnej samosprávy.
Kolegyne a kolegovia, Ústava Slovenskej republiky už v platnom znení zakotvuje dve úrovne územnej samosprávy. I keď je pravdou, že obec sa pokladá za prirodzenejšie a zomknutejšie samosprávne územné spoločenstvo, je tu aj alebo existuje a budú existovať vyššie územné celky, ktoré však doposiaľ nie sú alebo na úpravu ktorých nie je v Ústave Slovenskej republiky vytvorený potrebný legislatívny priestor. Snažíme sa preto v novele zrovnoprávniť práve postavenie vyšších územných celkov s obcami a v navrhovanej úprave IV. hlavy sa snažíme zabezpečiť vyšším územným celkom aj ich orgánom aj adekvátne ústavné práva. Tento krok podkladáme za nevyhnutný práve pre reformu verejnej správy, ktorá prebieha v Slovenskej republike a ktorá bude potrebovať takisto práve túto významnú ústavnú podporu na svoj úspešný priebeh a na svoje úspešné realizovanie.
Z ďalších okruhov problémov, ktorý sa snažíme riešiť v predloženom návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky, je azda vhodné zmieniť sa aj o skutočnosti, že sa zaoberáme problematikou indemnity a imunity poslancov Národnej rady. Snažíme sa dať do súladu platný ústavný text so zásadami právneho štátu a upraviť tie inštitúty, tak ako je bežne zvykom v krajinách modernej kontinentálnej Európy. Z uvedených zmien stojí azda za zmienku skutočnosť, že okrem toho, že zotrvávame na rešpektovaní poslaneckej indemnity, ktorá predstavuje nemožnosť trestného stíhania za prejavy hlasovania v parlamente, navrhujeme, aby sa práve v tejto súvislosti to ústavné postavenie zmenilo tak, aby sa rešpektovala a nechránila občianskoprávna zodpovednosť poslancov za prejavy v parlamente.
Vychádzame totiž zo skutočnosti, že zmyslom týchto prejavov alebo prejavov, ktoré sú prednášané v Národnej rade alebo prípadne vo výboroch, zmyslom týchto prejavov je výmena myšlienok a politických názorov a parlamentné prejavy by nemali byť využívané na neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti kohokoľvek. Náš návrh teda umožňuje, aby v prípade, keď niektorí z poslancov pri svojich parlamentných prejavoch neoprávnene zasiahne do práva na ochranu druhej osoby, spôsobí jej škodu, aby takýto poslanec sa mohol zodpovedať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka rovnako ako za každý takýto prejav zodpovedá každý iný občan Slovenskej republiky.
Mohol by som poukázať na to, že takisto v našom návrhu sa snažíme iným spôsobom upraviť poslaneckú imunitu, že rušíme neodôvodnene široký rozsah poslaneckej imunity a že rušíme alebo snažíme sa obmedziť aj časový priebeh tejto imunity s tým, že sa navrhuje v predloženom texte, aby aj v prípade odmietnutia Národnej rady, odmietnutia vydania poslanca na prípadné trestné stíhanie toto odmietnutie alebo jeho účinky končili v horizonte dĺžky poslaneckého mandátu alebo ukončením mandátu bolo možné aj voči poslancovi konať.
Kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne, platný ústavný text, ak by som sa posunul ďalej, nedáva odpovede na celý rad ďalších otázok, ktoré sa snažíme v našom návrhu riešiť. Z tých ďalších významných okruhov možno upozorniť napríklad na skutočnosť, že v druhom oddiele V. hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa venuje referendu a ktorý sme už spomínali, od jeho prijatia vzniká s uplatňovaním tohto inštitútu celý rad teoretických a praktických otázok. Jednou podľa nášho názoru z mimoriadne sporných častí práve tohto textu je formulovanie predmetu, o ktorom sa môže alebo nemôže referendum konať. A práve podľa nášho názoru uskutočnenie každého referenda je predovšetkým nielen finančne náročné, ale najmä je to vlastne forma priamej účasti občanov na veciach verejných a je to teda veľmi, veľmi citlivá matéria, ktorá v prípade neúspechu alebo nejakých zmätkov spôsobuje významné škody v mysliach našich občanov a predovšetkým v ich dôvere v riadení vecí verejných.
Znamená to, že každá neistota podľa nášho názoru a presvedčenia spojená už s prípravou samotného referenda prináša spochybňovanie jeho významu a vlastne významu a zmyslu tohto inštitútu priamej demokracie. Pokladáme preto za potrebné už v tejto fáze novelizácie ústavného systému zabrániť do budúcnosti prípadnému spochybňovaniu ústavnosti každého ďalšieho pripravovaného referenda a vytvoriť čo najlepšie podmienky na jeho priebeh. Z tohto dôvodu navrhujeme, aby mal prezident Slovenskej republiky možnosť ešte pred vyhlásením referenda požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky o posúdenie, či predmet petície občanov alebo uznesenia Národnej rady je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Kladné alebo záporné vyjadrenie Ústavného súdu k tejto otázke dá jednoznačnú odpoveď na to, či referendum sa môže alebo nemôže vyhlásiť a zabráni tak ďalším spochybňovaniam obsahu a priebehu tohto demokratického inštitútu.
Kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, náš návrh sa dotýka aj viacerých ďalších spresnení prvého oddielu VI. hlavy. Mám na mysli časť alebo hovorím o časti, ktorá venuje pozornosť prezidentovi Slovenskej republiky. Ako máte iste možnosť preštudovať si nielen v návrhu, ale i v dôvodovej správe, snažíme sa odstrániť stav, keď ústavný text vlastne od svojho vzniku paradoxne neobsahuje kompetencie hlavy štátu alebo neobsahuje ucelené formulácie kompetencií hlavy štátu. To sú tie príklady, keď na jednej strane ústavný text umožní, aby prezident vymenúval trebárs tých vyslancov Slovenskej republiky, ale nemáme ustanovenie, ktoré by ich umožnili odvolávať. Čiže paradoxne v tejto a v mnohých ďalších otázkach sa doposiaľ konalo bez priameho ústavného zmocnenia. Snažíme sa preto aj tieto veci odstrániť a spresniť aj formulačne predovšetkým hlavu o prezidentovi Slovenskej republiky, ale nakoniec nielen túto hlavu.
Za osobitnú zmienku azda stojí skutočnosť, že v prípade kompetencie alebo možnosti prezidenta Slovenskej republiky rozhodovať o milosti alebo amnestii, poznajúc skutočnosť, že demokratické štáty dnes neumožňujú prezidentom neobmedzene zasahovať cez tento inštitút do súdnej moci, navrhujem, aby došlo k zúženiu kompetencie v tom smere, že by prezident nemal už v budúcnosti uplatňovať milosť alebo amnestiu v jej aboličnej podobe. Ide teda o to, aby prezident nemal v budúcnosti možnosť zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a do súdnej moci tým spôsobom, že by vlastne na základe jeho rozhodnutia mohol pozastaviť akékoľvek trestné stíhanie, akékoľvek odsúdenie ktoréhokoľvek páchateľa či dokonca neobmedzeného okruhu páchateľov. Zastávame názor, že tento krok je potrebný aj na prehĺbenie rovnosti a na odstránenie určitých negatívnych trendov, ktoré v tomto smere obsahovala alebo obsahuje Ústava Slovenskej republiky.
Možno tiež stojí za zmienku, že návrh, nami predkladaný návrh, samozrejme, spresňuje aj ďalšie oblasti, ktoré upravujú činnosť a rozhodovanie vlády, ktoré spresňujú jej kompetencie a ktoré, samozrejme, rozširujú postavenie a kompetencie vlády predovšetkým v oblastiach, ktoré doposiaľ neboli riešené a ktoré je potrebné zaviesť do ústavného systému. V zmysle nášho návrhu sa preto napríklad umožní, aby vláda mala možnosť v budúcnosti rozhodovať práve v zbore o takých vážnych otázkach, ako je návrh na mobilizáciu ozbrojených síl, návrh o vyhlásení núdzového stavu, o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účely humanitárnej pomoci, na účely vojenských cvičení v mierových pozorovacích misiách a ďalšie, čo podľa nášho názoru predpokladá vzhľadom na to, že pôjde o rozhodnutia veľmi operatívne, rýchle a rozhodnutia, ktoré by nezasahovali do ozbrojených akcií alebo do ozbrojených činností, ide o rozhodnutia, ktorými tiež naša republika alebo náš ústavný systém sa zjednotí s modernými ústavnými systémami európskych krajín.
Je potrebné zmieniť sa azda troška podrobnejšie aj o nami navrhovaných zmenách v súvislosti s postavením Ústavného súdu Slovenskej republiky. Treba povedať, že práve skúmajúc uplatňovanie ústavného textu za uplynulých sedem rokov dospievame k názoru, že Ústavnému súdu je potrebné do určitej miery rozšíriť právomoci. Náš návrh v tomto prípade vlastne zveruje Ústavnému súdu štyri nové právomoci. Je to jednak právomoc rozhodovať o súlade tých dojednaných medzinárodných zmlúv, o ktorých som hovoril v súvislosti s Národnou radou. Ide o právomoc rozhodovať o súlade petície občanov, petície smerujúcej k vyhláseniu referenda, ide o právomoc rozhodovať o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy, čo pokladám za osobitne dôležité, pretože tu dochádza vlastne aj k novému ústavnému právu, ktoré sa snažíme predložiť a zakotviť v ústavnom systéme, a to ústavné právo na samosprávu. Doposiaľ ústavný systém Slovenskej republiky takéto právo nepoznal, aj keď moderné demokratické krajiny chránia samosprávu cez ústavu týmto spôsobom pomerne bežne a toto ústavné právo aj možnosť jeho ochrany pred Ústavným súdom práve pre orgány územných samospráv predstavuje veľmi významnú garanciu na ich fungovanie a najmä garanciu proti nevhodným zásahom zo strany štátu, zo strany verejnej moci do tohto významného práva týchto územných jednotiek.
A v neposlednom rade treba povedať, že tá štvrtá oblasť, o ktorú sa rozširuje kompetencia Ústavného súdu, tá súvisí s ochranou proti prípadným rozhodovaniam, nevhodným rozhodovaniam o vyhlásení výnimočného stavu a nadväzujúcich rozhodnutiach. Aj tu pokladáme za potrebné, keďže upravujeme tieto veci v ústave, rozšíriť aj garancie proti ich zneužívaniu aj cestou ochrany Ústavným súdom Slovenskej republiky.
V časti Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje postavenie Ústavného súdu, sa snažíme, samozrejme, aj v ďalších oblastiach precizovať ústavný text. Ide predovšetkým alebo najmä aj o veci, ktoré súvisia s výkonom rozhodnutí Ústavného súdu. Je to tiež reakcia nielen na ústavný text, ale aj na našu ústavnú históriu, keď ako všetci veľmi dobre vieme, v mnohých prípadoch Ústavný súd o veciach rozhodol, ale jeho rozhodnutia sa neuvádzali do života. Pre samotných občanov ale má podľa zásadný význam nová formulácia článku 127, ktorý v podstate otvára dvere na to, aby Ústavný súd sa mohol zaoberať ústavnou sťažnosťou prakticky voči rozhodovaniu každého orgánu verejnej moci, ktorým by tento zasiahol do ústavne chránených práv a slobôd našich občanov.
Všetci vieme, že doterajší text, a prax to jednoznačne potvrdila, umožňoval využiť inštitút ústavnej sťažnosti iba malému počtu občanov, pretože bol viazaný na rozhodovanie iba troch skupín štátnych orgánov, teda orgánov samosprávy, orgánov štátnej správy na miestnej a ústrednej úrovni. Poznanie skutočnosti, že vlastne nebolo možné domôcť sa v radoch prípadov ochrany Ústavným súdom cez článok 127 vzhľadom na jeho obmedzujúci text nás viedol k jeho podstatnému preformulovaniu, a tým vlastne k predloženiu nového ústavného režimu, ktorý by dokázal účinne chrániť občana pred akýmkoľvek zásahom ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci do ústavou chránených práv a slobôd.
Prejdem ale k ďalšej oblasti, ktorej sa venujeme v predloženom návrhu a ktorú takisto pokladáme za významnú. Je to oblasť, ktorá odstraňuje z ústavného textu systémové nedostatky v riešení postavenia súdnej moci ako takej. Mám na mysli postavenie všeobecných súdov.
Myslím si, že môžem povedať, že snažíme sa odstrániť v novele Ústavy Slovenskej republiky z nášho ústavného systému nielen nefunkčné alebo nesystémové štvorročné obdobie, na ktoré boli sudcovia doteraz volení predtým, ako boli ustanovovaní, ako sa hovorí doživotne, a teda obdobie, ktoré bolo predmetom kritiky, oprávnenej kritiky domácej, ale aj zahraničnej verejnosti, ale snažíme sa v prvom rade vniesť do procesu ustanovovania a prideľovania súdov, ale aj do procesu rozhodovania o celom rade významných otázok spojených s činnosťou všeobecných súdov, vniesť do tohto procesu nový ústavný orgán, a to Súdnu radu Slovenskej republiky. O tej súdnej rade budeme ešte viackrát hovoriť. Na tomto mieste je azda potrebné iba konštatovať, že v našom návrhu a v zložení, ktoré navrhujeme, očakávame, že súdna rada bude plniť tie funkcie, ktoré doposiaľ vlastne čiastočne plnilo ministerstvo spravodlivosti alebo priamo minister. Ale v nami navrhovanom zložení by tento orgán mal byť schopný zabezpečovať vyššiu mieru objektivity a mal by v lepšom rozsahu slúžiť súdnej moci ako takej, mal by prispieť k skvalitneniu rozhodovania súdov, k skvalitneniu vytvárania sudcovskej moci a, samozrejme, práve cez tieto veci mal prejaviť pozitívny dosah týchto zmien na občana skvalitnením celej organizácie a fungovania moci súdnej ako takej.
Navrhujeme aj novým spôsobom kreovať súdnu moc. Všetci vieme, že doposiaľ sudcov v konečnom dôsledku vlastne volila Národná rada Slovenskej republiky, Národná rada ako politický orgán. Toto riešenie, ktoré priniesla Ústava Slovenskej republiky pri svojom vzniku, je síce možné, ale nie je tradičné a nie je štandardné minimálne preto, že ide o rozhodovanie politického orgánu. Navrhujeme preto, aby kandidátov na funkcie sudcov všeobecných súdov vyberala práve už zmienená súdna rada a na základe jej návrhu v konečnom dôsledku aby týchto kandidátov vymenúval prezident Slovenskej republiky ako hlava štátu a ako najvyšší ústavný činiteľ v Slovenskej republike. Pokladáme tento spôsob utvárania súdnej moci za garanciu toho, aby akýkoľvek politický alebo stranícky vplyv na súdnu moc bol vylúčený a pokladáme to za veľmi, veľmi dôležité na skvalitnenie fungovania tejto zložky moci v Slovenskej republike.
Na záver, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi zmieniť sa ešte o jednej tiež významnej skutočnosti. Tou skutočnosťou je fakt, že v moderných demokraciách sa ochrana občanov voči zásahom orgánov verejnej správy do zaručených práv a slobôd v stále významnejšej miere zabezpečuje inými než striktne formálnymi cestami súdneho rozhodovania. Práve príkladom uvedeného je pôsobenie a fungovanie osobitného parlamentného zmocnenca, ktorého úlohou je v bežne moderných systémoch poskytovať neformálnu ochranu a pomoc občanom v prípadoch, pri ktorých by za určitých okolností bolo možné iniciovať konanie napríklad všeobecných súdov. Všeobecne sa tento orgán nazýva ombudsman podľa krajiny svojho vzniku. Jeho zásadným kladom a prínosom je predovšetkým skutočnosť, že dokáže bezprostredne pomôcť občanom a dokáže zároveň upozorňovať legislatívu na chyby, ktorých sa pri svojich rozhodovaniach dopúšťa verejná správa, čo má, samozrejme, svoj ďalší význam v súvislosti s nárastom rozhodovania a významom rozhodovania verejnej správy aj v našej súčasnej spoločnosti.
Krajiny, ktoré tento inštitút zaviedli, dokážu s pomocou týchto takzvaných ombudsmanov riešiť značný počet sťažností práve občanov, ktorí poukazujú na nemožnosť dovolať sa svojich ústavne garantovaných práv voči orgánom alebo voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy a občanov, ktorí nezriedka poukazujú aj na komplikované procesné podmienky pri podávaní formálne možných odvolaní voči orgánom verejnej správy. Krajiny, ktoré tento inštitút zaviedli, dokážu riešiť tieto sťažnosti a dokážu aj do značnej miery znížiť počet súdnych sporov, čím obmedzujú vlastne alebo odbremeňujú vlastné súdne orgány.
So zreteľom na uvedené sa snažíme alebo chceme, navrhujeme, aby aj ústavný systém Slovenskej republiky bol obohatený o takýto orgán, ktorý by dokázal občanom utvoriť lepšie podmienky na rokovaniach s orgánmi verejnej správy, ktorý by dokázal odstraňovať nežiaduce byrokratické prekážky a ktorý by dokázal prispieť k ochrane práv a slobôd našich občanov.
Spolupôsobenie takéhoto inštitútu teda náš ústavný systém doposiaľ nepoznal a je potrebné na to upozorniť aj z toho dôvodu, že tá prax a výhody tohto inštitútu sú už jednoznačne overené nielen vo vyspelých demokratických krajinách, ale čo je paradoxné a na čo chcem osobitne upozorniť, aj v krajinách, ako je Slovenská republika, to znamená v krajinách, ktoré sa transformovali z bývalého spoločenského socialistického spoločenského zriadenia a ktoré sa vydali na cestu budovania demokratického právneho systému. V týchto krajinách už rovnako po viaceré roky úspešne funguje tento inštitút a preukázal tento inštitút schopnosť prispieť k veciam, o ktorých som hovoril. Nebudem vymenúvať tie krajiny.
Uzavriem túto poznámku iba s tým, že v nami navrhovanej formulácii inštitútu ombudsmana, samozrejme, používame označenie slovenské. Navrhujeme, aby išlo o takzvaného verejného ochrancu základných práv a slobôd, a navrhujeme takú koncepciu, aby bolo možné tento inštitút zaradiť do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky. Navrhujeme koncepciu, aby tento inštitút, tento orgán dokázal spolupôsobiť pri ochrane základných práv a slobôd pri prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá je upravená v tejto časti Ústavy Slovenskej republiky, a navrhujeme takú formuláciu a také kompetencie, aby dokázali tieto dva inštitúty pôsobiť vedľa seba a aby navzájom do svojich kompetencií nezasahovali.
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
kolegyne, kolegovia poslanci,
ak som sa pokúsil poukázať v tomto úvodnom slove, ktoré však ani zďaleka nedokázalo komplexne charakterizovať obsah všetkých predložených zmien Ústavy Slovenskej republiky, predložený alebo nami predkladaný návrh nemá inú ašpiráciu, než ďalej posunúť ústavný systém Slovenskej republiky smerom k vyspelým demokratickým krajinám. Návrh zohľadňuje viaceré medzinárodné skúsenosti v riešených oblastiach, ale tieto mechanicky nepreberá. Jeho predkladatelia nechcú nič viac iba to, aby aj základný zákon Slovenskej republiky bol nie iba jednoduchým základným zákonom štátu, ale predovšetkým základným zákonom, ktorý dostatočne presne slúži potrebám občanov, a aby to bol základný zákon, na ktorý môžu byť naši občania právom hrdí. Ako vieme z celého radu zahraničných skúseností, dobrá a moderná ústava je nielen základným zákonom štátu, ale zároveň aj významným spôsobom formuje a dotvára ideu štátnosti, čím významne prekračuje rámec iba akejsi chrbtovej kosti právneho poriadku tej-ktorej krajiny.
Vážené kolegyne a kolegovia poslanci, pokúsme sa pred občanmi Slovenskej republiky dokázať spoločný záujem na ich lepšej budúcnosti bez ohľadu na stranícku príslušnosť a ústavné funkcie, ktoré momentálne zastávame. Ako vedeli už koncom 18. storočia osvietení muži, ktorí formovali prvé moderné ústavné dokumenty, ústavný poriadok demokratickej krajiny je nielen systémom, ktorý má svoje objektívne pravidlá a v ktorom sa musia jednotlivé moci vzájomne vyvažovať a dopĺňať, aby v čo najširšej miere dokázali odolať tlakom tých, ktorí síce z vôle občanov zastávajú dočasne tu niektoré ústavné funkcie, ale nezriedka dokazujú tendenciu alebo snahu privlastniť si viac právomocí, než im prislúcha podľa právnych textov.
Práve z toho dôvodu je potrebné, aby aj naša ústava priniesla zmeny, ktoré takýmto činnostiam zabránia, zmeny, ktoré dokážu lepším spôsobom balansovať kompetencie jednotlivých ústavných orgánov a ktoré lepším spôsobom dokážu garantovať základné práva a slobody našich občanov.
Som úprimne presvedčený, že predložený návrh novely Ústavy Slovenskej republiky práve v tomto ohľade posúva náš ústavný systém významným spôsobom správnym smerom.
Dovoľte mi preto, aby som vás v mene predkladateľov požiadal o podporu predloženého návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)