Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi, ktorého poveril gestorský ústavnoprávny výbor, pánu poslancovi Oroszovi, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokúvania tohto návrhu zákona v jednotlivých výboroch, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru.
Pán poslanec, nech sa páči.
Poslanec L. Orosz:
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán podpredseda,
vážené kolegyne, kolegovia,
vážení hostia,
dovoľte mi, aby som vám na základe uznesenia gestorského ústavnoprávneho výboru predložil spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokúvaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene niektorých zákonov. Ide o tlač číslo 426.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 695 zo 4. februára 2000 pridelila návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie tohto zákona všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, výboru pre európsku integráciu a osobitných kontrolných výborov na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby a kontroly činnosti Vojenského spravodajstva.
Uvedené výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote, ktorá bola určená uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Gestorský výbor nedostal do 16. mája 2000 žiadne stanoviská poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, oznámené v súlade s § 75 ods. 2 a § 79 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Návrh skupiny poslancov na vydanie tohto zákona odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi tieto výbory Národnej rady Slovenskej republiky:
- Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia číslo 280 z 3. mája 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením z 2. mája 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie uznesením číslo 262 z 9. mája 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť uznesením číslo 166 zo 4. mája roku 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie uznesením z 5. mája 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti uznesením z 19. apríla 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo uznesením číslo 121 z 3. mája 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody uznesením z 12. apríla 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo uznesením z 3. mája 2000,
- Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením z 26. apríla 2000,
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport uznesením z 3. mája 2000 a
- Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá uznesením z 9. mája 2000.
Výbor Národnej rady pre verejnú správu neprijal platné uznesenie k tomuto návrhu zákona svojím uznesením zo začiatku mája.
Z uznesení výborov Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré som uviedol, vyplynulo na ďalšie rokovanie spolu 65 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Viaceré z týchto pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov sa navzájom vylučujú Z tohto dôvodu gestorský výbor odporúča hlasovať o nich v štyroch blokoch.
Prvá skupina pozmeňujúcich návrhov je uvedená v spoločnej správe v časti IV. Ide o body 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 11, 12, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 23, 24, 25, 27, 28, 31, 35, 36, 37, 38, 39, 42, 44, 45, 46, 47, 50, 51, 54, 55, 56, 57, 58, 60, 61, 62, 64 a 65, ktoré odporúča gestorský výbor schváliť v spoločnom hlasovaní.
Máte to v spoločnej správe v časti IV celkom na konci, takže sa ešte k tomu vrátime, samozrejme, pred hlasovaním.
Ďalšiu skupinu návrhov tvoria body 5, 29, 52 a 63. Ide o pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dotýkajú ďalšieho osudu zákona číslo 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí. Tieto návrhy odporúča gestorský výbor vyčleniť na spoločné hlasovanie s tým, že odporúča tieto návrhy schváliť.
Ďalej je to skupina návrhov k bodom 9, 13, 22, 26, 30, 32, 33, 34, 40, 41, 43, 48, 49, 53 a 59. Tieto gestorský výbor neodporúča schváliť a odporúča o nich hlasovať spoločne.
Samostatne odporúča hlasovať gestorský výbor o bode 10. Odporúčanie gestorského výboru je tento návrh schváliť. To je v tejto chvíli všetko z mojej strany.
Pán podpredseda, môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že som do rozpravy dostal dve písomné prihlášky, a to je pán poslanec Šebej a za klub poslancov Strany maďarskej koalície pán poslanec Nagy.
Pán poslanec Šebej, máte slovo.
Poslanec F. Šebej:
Ďakujem pekne.
Pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
myslím si, že o zákone o slobodnom prístupe k informáciám bolo povedané takmer všetko, čo sa o ňom dalo povedať. Napriek tomu si však dovolím vystúpiť k niektorým detailom spoločnej správy výborov a vysloviť svoj názor na niektoré veci aj niektoré odporúčania.
Počas rokovania výborov o tomto zákone bolo navrhnuté množstvo zmien, z ktorých veľká väčšina smerovala k zlepšeniu právnej úrovne textu a vlastne zlepšovala zákon. Prišli však aj návrhy, ktoré siahajú na samotnú podstatu zákona. Siahajú predovšetkým na princíp "čo nie je tajné, je verejné". Domnievam sa, že pozmeňujúce návrhy, ktoré v podstate podrazia zákonu nohy, nechcem použiť hrubšie slovo, sú návrhy, ktoré vlastne spôsobia, že účinok, ktorý zákon môže mať na kvalitu slovenskej spoločnosti, na procesy, ktoré v nej prebiehajú, a vlastne na kvalitu štátu, sa tak jednoducho nedostavia a bude to zase jeden bezzubý a v podstate ľahko obchádzateľný zákon. Čo mám na mysli? Pri všetkej úcte k právnej kompetencii - a teraz to myslím úplne úprimne a vážne -, k právnej kompetencii našich kolegov z ústavnoprávneho výboru navrhli zmeny zákona, ktoré sa týkajú troch vecí.
Po prvé navrhli zmenu, ktorá znemožní občanovi žiadať informácie v priebehu konania a umožní mu až prístup ku konečnému dokumentu. Takýto návrh podľa môjho názoru nie je nijako zdôvodniteľný a je aj v rozpore s ústavným nárokom na informácie. Jednoducho, ak je čosi verejné ako konečný produkt, musí to byť verejné v celom procese vzniku. Neexistuje žiadne, opakujem, žiadne zdôvodnenie na to, aby napríklad pripravovaná verzia nejakého nariadenia alebo nejakého rozhodnutia bola neprístupná verejnosti a občan sa dozvedal až konečnú formu. Domnievam sa, že je to porušenie toho pravidla "čo nie je tajné, je verejné", a domnievam sa, že to môže poslúžiť veľmi účinne úradníkom, ktorí by mali byť sluhami verejnosti, jednoducho zneprístupňovať veci, ktoré sa podľa ich názoru ešte nedostali do konečnej podoby. Nakoniec, konečnú podobu je veľmi ťažké definovať a ak má mať občan k dispozícii napríklad zákon až vtedy - a to aj občan, ktorého sa to priamo dotýka -, keď je zverejnený v Zbierke zákonov, tak na verejnú diskusiu o tomto zákone a na prípadné obhajovanie si svojich záujmov je neskoro.
Druhý princíp, na ktorý siahajú návrhy ústavnoprávneho výboru, je proste ponechanie princípu mlčanlivosti v takom rozmere, v akom existuje dosiaľ. Mnohé úrady, mnohé orgány Slovenskej republiky, ktoré by mali slúžiť občanovi, majú vymedzený rozsah mlčanlivosti absurdným spôsobom. Úradník nesmie hovoriť o ničom, čo sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie a vôbec vo svojom zamestnaní, a jednoducho on proste môže na základe tohto princípu mlčanlivosti a na základe povinnosti mlčanlivosti, ktorá, zdá sa, je celkom v svojvôli nadriadených a vedúcich úradov, jednoducho odmietnuť informáciu o čomkoľvek. Ak schválime zmenu, ktorú navrhol ústavnoprávny výbor, zlikvidujeme podľa môjho názoru zákon ako celok.
A, samozrejme, ešte sú to zmeny, ktoré sa týkajú nezrušenia zákona, ktorý súvisí s informáciami o životnom prostredí. Existencia dvoch rôznych zákonných noriem, ak budeme súhlasiť s návrhmi ústavnoprávneho výboru, spôsobí, že úradník bude používať na zamlčanie informácie, kedykoľvek sa mu to hodí, jednu alebo druhú normu. Nie je potrebné, ak rieši norma všeobecne všetko, upravovať jednu oblasť špeciálnou normou a ešte sa to týka, samozrejme, aj toho, čo si myslí o tejto veci Európska únia.
Ešte by som chcel dodať z pozície predsedu výboru pre Európsku integráciu, že Európska únia už vydala rozhodnutie o tom, že informácie o rôznych rozhodnutiach, zákonoch, pripravovaných normách majú byť prístupné aj v procese prípravy. Je to kultúra Európskej únie a nemali by sme sa od nej odťahovať.
A teraz konkrétne k môjmu návrhu. Chcem, aby sa nehlasovalo spoločne s ostatnými bodmi, ktoré ústavnoprávny výbor odporúča schváliť, o bodoch 5, 10, 43, 47, 48, 50 a 63 a prosil by som v mene kvality zákona, aby Národná rada tieto body zo spoločnej správy neschválila.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Druhý v poradí písomne prihlásený do rozpravy je pán poslanec Nagy.
Poslanec L. Nagy:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy poslankyne, páni poslanci,
ak má byť zákon dobrý, nemal by obsahovať ustanovenia, ktoré oklieštia jeho účinnosť a sťažia jeho vymáhateľnosť. Niektoré odporúčania formulované Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej republiky však prinajmenšom v prvom rade obmedzujú prístup k nedokončeným materiálom a rozhodovacím procesom vo verejnej správe. Po druhé zachovávajú neprimerane širokú povinnosť mlčanlivosti úradníkov a po tretie umožňujú zachovať zlý zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí.
Prijatím prvého odporúčania by poslanci zabránili občanom aktívne sa zapojiť do procesu rozhodovania o veciach, ktoré ovplyvňujú ich život, a navyše by ste im zachovali priestor na korupciu vo verejnej správe. Prijatím druhého odporúčania by poslanci umožnili pretrvávanie nezdravého vzťahu medzi úradníkmi a občanmi, a tým by ste zakonzervovali možnosť neprehľadného spravovania verejných financií a nakladania s verejným majetkom. A napokon po tretie, na rozdiel od Ústavnoprávneho výboru Národnej rady, ktorý navrhuje zachovať zákon číslo 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí, my podporujeme jeho zrušenie.
Po nadobudnutí účinnosti všeobecného zákona o slobodnom prístupe k informáciám by paralelná existencia dvoch príbuzných právnych noriem spôsobovala výrazné aplikačné problémy. Dôkazom opodstatnenosti tejto požiadavky sú aj negatívne skúsenosti z Českej republiky, kde súbežne pôsobia obidva spomínané zákony, čo vyvoláva mnohé právne komplikované situácie. Navyše, pre občana je oveľa zložitejšie orientovať sa v dvoch čiastočne sa prekrývajúcich predpisoch.
Na základe uvedeného v mene klubu poslancov Strany maďarskej koalície odporúčam v protiklade s ústavnoprávnym výborom, aby sme neschválili odporúčania zo spoločnej správy uvedené pod číslami 5, 10, 43, 47, 48, 50 a 63. A keďže pán spoločný spravodajca uvádzal, že body 47 a 50 by mali byť en bloc schválené, odporúčam, aby tieto body boli vyňaté zo spoločného hlasovania a aby sme ich, ako som to spomínal pred chvíľou, neschválili. Dúfam, že poslanci týmto počinom umožnia schváliť kvalitnejší zákon, ako to máme navrhnuté v spoločnej správe.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Nagy bol posledný písomne prihlásený do rozpravy. Ústne sa do rozpravy hlásia páni poslanci Zelník, Zajac, Budaj, Šimko, Brocka. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy v poradí pán poslanec Zelník, Zajac, Budaj, Šimko, Brocka.
Nech sa páči, pán poslanec Zelník.
Poslanec Š. Zelník:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne, kolegovia,
klub poslancov Slovenskej národnej strany podporí zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Nedá mi však, aby som nepovedal, že vládnej koalícii v súčasnosti ide o istý spôsob farizejstva. Na jednej strane predkladáte do parlamentu zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ale na strane druhej sa blokuje možnosť širokej informovanosti občanov. Čo tým myslím? Slovenská televízia ako verejnoprávna inštitúcia má povinnosť informovať občanov o závažných spoločensko-politických udalostiach. Deje sa tak? Tu v slovenskej Národnej rade ste, páni z vládnej koalície, hlasovali proti tomu, aby bol priamy prenos či záznam z rokovaní slovenskej Národnej rady vysielaný v televízii.
Spomeniem jednu príhodu. Napríklad ak pán Fico v relácii Na telo povedal o odmenách pre exposlanca Gauliedera, vyvolalo to v radoch mnohých vašich čelných politikov vlnu nevôle a kritiky, že to nemal urobiť. Chcem sa spýtať aj Občianskej iniciatívy, či je spokojná s tým, aký priestor dostávajú opozičné subjekty. V roku 1990 zmena systému mala viesť k tomu, aby už občania nemuseli mať jednotný názor, aby si ho mohli slobodne povedať.
Aká je proporcionalita a vyváženosť v prezentácii parlamentých strán? Dnes sú občania za svoj názor prepúšťaní zo zamestnania. Vážim si prácu Občianskej iniciatívy aj tých, ktorí tento zákon pripravovali, ale pýtam sa: Ste spokojní s doterajšou informovanosťou médií a najmä verejnoprávnych inštitúcií? Tento zákon totiž rieši prístup k informáciám najmä pre tých, ktorí budú mať o ne záujem a budú ich žiadať. Ale nám všetkým by malo ísť o viac, aby aj bez vyžiadania aspoň verejnoprávne médiá financované z daní občanov zachovávali nadstraníckosť pri podávaní informácií. Tento zákon má len prekryť doslova existujúcu cenzúru a vyvolať zdanie o demokratickom smerovaní na Slovensku.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Zajac.
Prepáčte mi. Prosím, aby ste svetelnú tabuľu vymazali, pretože boli na nej páni poslanci, ktorí sa hlásili do rozpravy ústne.
S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Zelníka sa hlásia traja páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok.
Prvá je pani poslankyňa Slavkovská.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Ďakujem pekne.
Chcela by som nadviazať na kolegu predrečníka práve v tom, že som taktiež za slobodný prístup k informáciám, ale za slobodný prístup k informáciám pre všetkých. Mne sa zdá najvýznamnejšie práve to, že skutočne zákon o informáciách je iba pre tých, čo si aktívne budú informácie žiadať. Keď zoberieme prezentáciu informovanosti v médiách, tak je skutočne skreslená. Viem, že médiá sú v zahraničných rukách, ale myslím si, že sa to dá ovplyvniť, trebárs vo verejnoprávnej inštitúcii, televízii. Stačí si zobrať ako príklad jednu reláciu a to je relácia O päť minút dvanásť, kde sa automaticky všetko prezentuje tak, že v trojici, ktorá tam sedí, sú dvaja vládni predstavitelia a jeden opozičný predstaviteľ. No a vždy je to tak, že moderátor sa pridáva na stranu vládnych, takže traja vládni bijú do jedného opozičného, ako keby ten bol zodpovedný za celý stav, ktorý tu je. Myslím si, že kritika v demokracii je potrebná, ale keď sa má kritizovať, tak treba kritizovať tých, čo vládnu. Takže aj vo verejnoprávnej inštitúcii by mal byť opačný pomer. Detto je to tak aj v Site.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Malíková.
Poslankyňa A. Malíková:
Ďakujem.
Tiež by som chcela nadviazať na slová pána Zelníka. Myslím si, že predkladaný zákon dosť jednostranne rieši len jednu rovinu informovanosti občanov, a to presne, ako bolo povedané, vtedy, ak je občan aktívny sám. Ale chcela by som upozorniť, že občania majú právo byť informovaní aj vtedy, ak sú akože pasívni, lebo pri riešení svojich každodenných problémov, ktorých vďaka neschopnosti tejto vlády pribúda zo dňa na deň čím ďalej, tým viac a viac, nie každý sa bude zháňať za nejakými informáciami.
Druhá vec je taká - opýtala som sa na ňu aj mládežníkov, ktorí manifestovali podporu prijatia tohto zákona -, že keď aj niekto bude aktívny a ako jednotlivec získa nejakú závažnú informáciu, čo s ňou ďalej, či napíše transparent a bude chodiť po republike, alebo čo s touto informáciou urobí, keďže cez médiá ju nemá možnosť prezentovať? Takže malo by sa riešiť ešte aj následne v tomto zákone alebo v zákone o úprave verejnoprávnych médií, aby sa skutočne odstránila cenzúra, tak ako to je v nich zavedené, aby jednoducho nielen názory opozičné, ale aj tie, ktoré boli získané prostredníctvom takéhoto zákona, mohli byť prezentované, pretože potom je zákon len pokrytecký a hráme sa tu ako na demokraciu, tak sa budeme hrať aj na informovanosť občana a neviem, na čo ešte. Preto by sme sa mali zamyslieť, že skutočne na tento zákon by mal nadväzovať aj nejaký legislatívny predpis, ktorý by mal vytvoriť mechanizmus odstraňujúci cenzúru vo verejnoprávnych médiách.
Bolo tu spomenuté, aký priestor má opozícia. Myslím si, že skutočne je načase sa nad tým zamyslieť, pretože je možnosť o tom informovať aj zahraničné inštitúcie, aká jednostranná informovanosť je na Slovensku a určite bude aj po prijatí tohto podľa mňa pokryteckého zákona.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Moric.
Poslanec V. Moric:
Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Tiež by som chcel nadviazať na to, čo povedal predseda nášho poslaneckého klubu, a myslím si, že tento zákon je naozaj veľmi dôležitý. Utvrdil som sa v rozhovore s jeho predkladateľom, že to myslí úprimne. Chcel by som sa však opýtať, ako zabezpečí, aby sa s občanom a s nami všetkými nezohrala jedna sprostá hra, že takýto zákon bude, ale bude vlastne nanič. Bude vlastne na to, že bude pokrytecký.
Posledný prípad je napríklad teraz naše prijímanie do OECD. Noviny píšu všeličo, pravda je však stále zakrytá. Jedni píšu, že je to kvôli našim ekonomickým problémom, iní píšu, že je to kvôli predsedovi parlamentu Migašovi, a ďalší hovoria o tom, že je to kvôli nevyjasneným pomerom v SDK. Malo by sa podľa mňa napísať, že je to práve kvôli politicko-ekonomickej situácii, ktorá nastala dva a pol roka po voľbách v Slovenskej republike tým, že táto koalícia to jednoducho nezvládla. Takže ak by mi mohol pán predkladateľ aspoň naznačiť - viem, že v technickej poznámke nemám na to právo -, ako chce zabezpečiť, aby sa tento zákon využil naozaj na informovanosť občana, aby sa dozvedel o skutočnej realite, a nie aby sa s občanom a nakoniec aj s poslancami hrala naozaj hlúpa hra na to, že niečo je demokratické, niečo vyzerá demokratické, ale v skutočnosti to tak nie je.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Zajac.
Poslanec P. Zajac:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
nechcel by som sa už vyjadrovať k tomu, o čom doteraz prebiehala rozprava, chcel by som poukázať iba na tri problémy tohto zákona.
Prvý problém sa týka otázky povinnosti mlčanlivosti a možnosti slobodného prístupu k informáciám. Chcel by som povedať, že som veľmi rád, že na včerajšom zasadnutí ústavnoprávneho výboru došlo k istému posunu v tejto veci, a to k pozitívnemu posunu a návrh, tak ako ho predložil pán predseda Orosz, tento problém v podstate rieši v súlade s navrhovateľmi zákona. Tu by som chcel povedať, aby nedošlo náhodou k nedorozumeniu, pretože mnohí poslanci jednoducho nevedia v tejto chvíli, že k tejto zmene, musím povedať, že k pozitívnej došlo na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, čo pokladám za správne.
V podstate ostávajú v rámci tohto zákona otvorené dva okruhy problémov. Je to jednak prístup k nedokončeným materiálom a prístup do spisov so správnym konaním. Práve takýto prístup je veľmi dôležitý z hľadiska toho, čomu hovoríme participatívna demokracia, a aj toho, čoho sa domáhali pani poslankyne a poslanci za Slovenskú národnú stranu. Áno, pokiaľ má mať občan možnosť zasahovať do istých nedokončených procesov, nemá inú šancu, len práve cez možnosť nahliadnutia do takýchto spisov, pokiaľ naozaj neodporujú Ústave Slovenskej republiky, menovite článku 26. Je to naozaj aj možnosť, ale nie len pre politickú opozíciu, ale aj pre politickú opozíciu, ako sa môže dostať k materiálom, to znamená, ako ich môže zverejňovať, ako môže informovať občana o veciach, kde vládna koalícia pripravuje, povedzme, isté návrhy zákonov, ešte predtým než ich dostane v hotovej podobe. Je to teda veľmi dôležité a je to doslova kľúčový bod tohto návrhu zákona. A nie je náhoda, že práve týmto smerom idú tí, ktorí sú najaktívnejší, to znamená tí, ktorí skutočne majú záujem pomôcť občanom.
Nechcel by som o tejto veci hovoriť viac, len na to upozorňujem, že je to kľúčový bod toho, čomu hovoríme "čo nie je tajné, je verejné". To znamená pre tých, ktorí sa hlásia k tomuto sloganu, pokiaľ slogan nemá ostať iba vyprázdneným sloganom, ale pokiaľ má mať nejakú zákonnú realitu, pre tých, ktorí sa k sloganu "čo nie je tajné, je verejné" hlásia a hovoria sami o sebe, že sú jeho zástancami, pokiaľ to nemá byť iba taká propagandistická rétorika, je tento bod absolútne kľúčový.
Dovoľte mi, aby som sa troška obšírnejšie zmienil o probléme, ktorý je druhým problémom, a to je zrušenie zákona číslo 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí. Povedal by som, že tu ide o niekoľko okruhov problémov.
Prvý a základný okruh problémov sa týka toho, že tento zákon bol prijímaný ako typický mečiarovský zákon, to znamená ako zákon, ktorý síce na jednej strane vychádzal v ústrety európskym normám, ale ich absolútne minimalizoval. Ak sa dnes hovorí, že z hľadiska porovnateľnosti s normami Európskej únie je tento zákon v poriadku, treba povedať aj to, že vláda Slovenskej republiky, ktorá sa chystala, poviem to opatrne, obozretne, už pred voľbami v roku 1998 a potom aj po voľbách podpísať Aarhuský dohovor, ktorý je v tejto veci omnoho striktnejší a vyžaduje omnoho dôslednejší postup, teda vláda tento Aarhuský dohovor nepodpísala, čo znamená, že pokiaľ inú možnosť nebudeme mať, pokiaľ budeme mať pristúpiť k Aarhuskému dohovoru, budú platiť tie pravidlá.
Aarhuský dohovor alebo pristúpenie k Aarhuskému dohovoru je jednou z podmienok vstupu do Európskej únie, pokiaľ budeme chcieť vstúpiť do Európskej únie, aby som to povedal celkom jednoducho, budeme musieť pristúpiť k Aarhuskému dohovoru a to neznamená nič iné iba prijať tie kritériá, ktoré obsahuje návrh tohto zákona v pasážach, ktoré sa týkajú informácií o životnom prostredí. Z tohto hľadiska treba jednoducho povedať, že je súčasne platný zákon nedostatočný a nevyhovujúci, a či to chceme, alebo nie, budeme sa k nemu musieť vrátiť a budeme musieť novelizovať ten zákon, čo jednoducho pri dnešnej obsiahlej legislatíve celý proces brzdí a brzdí to úplne zbytočne.
Druhý okruh problémov sa týka otázky, do ktorej by som nerád zasahoval, pretože naozaj nie som ústavný právnik, ale je to otázka všeobecnej a špeciálnej právnej normy. Argumentuje sa totiž tým, že špeciálna právna norma má prednosť pred všeobecnou. Naozaj v zásade platí pravidlo - špeciálna úprava ruší všeobecnú úpravu. Lenže pri posudzovaní právneho stavu, napríklad prístupu k informáciám alebo nájomným vzťahom alebo k čomukoľvek sa najprv zistí, či neexistuje všeobecná úprava, ktorá komplexne upravuje danú oblasť práva, následne je potrebné zistiť, či neexistuje špeciálna právna úprava, ktorá upravuje konkrétnejšie právny vzťah, o ktorý ide, a potom sa zistí, že v týchto dvoch konkrétnych prípadoch napríklad existujú na Slovensku špeciálne právne normy a aplikuje sa právo týmto spôsobom.
Najprv sa použijú všetky patričné ustanovenia, špeciálny zákon hodiaci sa na právny vzťah a ak pri konkrétnom prípade nie sú všetky právne vzťahy upravené v špeciálnom zákone, použijú sa ustanovenia všeobecného zákona. Áno, aj v zákone o slobodnom prístupe k informáciám a v zákone o prístupe k informáciám o životnom prostredí ide bezpochyby o vzťah všeobecného a špeciálneho zákona. Zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí iste nie je jediným špeciálnym zákonom v oblasti práva na informácie. Ďalej existujú ustanovenia o prístupe k informáciám v zákone o obecnom zriadení, v Občianskom súdnom poriadku, v Trestnom poriadku, v Správnom poriadku, v stavebnom zákone a podobne.
Zákon o prístupe k informáciám o životnom prostredí je však dosiaľ jedinou normou, ktorá komplexne rieši oblasť prístupu k informáciám, a teda má ustanovenia o procese, ako žiadať lehoty, opravné prostriedky, povinné zverejňovanie a podobne. Nestojí tu otázka, či je neprípustné, aby existovala popri sebe všeobecná úprava prístupu k informáciám a špeciálna v oblasti životného prostredia. Otázkou je, či takáto situácia bude účelná a prehľadná pre radových občanov.
Pripravovaný zákon o slobodnom prístupe k informáciám bol koncipovaný tak široko, že obsahuje v sebe množinu informácií, ku ktorým majú občania prístup na základe existujúceho zákona o životnom prostredí. Otázka však je, či nebude jednoduchšie, ak bude jeden proces a jeden zákon komplexne upravujúci prísun k informáciám spolu s niekoľkými špeciálnymi ustanoveniami týkajúcimi sa práva na informácie v iných zákonoch. Celkom jednoducho povedané, táto všeobecná norma obsahuje to, čo obsahuje špeciálna norma. Opravuje to, čo je v tejto špeciálnej norme čiže v platnom zákone sformulované zle, a rozširuje okrem toho ešte oblasť informovania o životnom prostredí. To znamená, že všeobecná norma je jednoducho oveľa vyhovujúcejšia ako dnes platná špeciálna norma.
Možno pritom povedať aj to, že situácia alebo konkrétna situácia v Českej republike, kde ostal v platnosti aj špeciálny zákon o informáciách o životnom prostredí a zároveň sa prijala aj všeobecná norma, viedla jednoducho k tomu, že dochádzalo k zmätkom, dochádzalo k odopreniu vydať informácie napríklad z toho dôvodu, že niekto požiadal podľa zlého zákona. Úradníci sú vystavovaní v každom konkrétnom riadení problému, ako majú dané informácie hodnotiť, ako niektoré aktivity hodnotiť, napríklad či odvoz komunálneho odpadu patrí do informácií o životnom prostredí alebo niekde inde, alebo napríklad či sú informácie o štátnom stavebnom dozore informáciou o životnom prostredí, alebo nie. Čiže česká skúsenosť jednoznačne hovorí, že existencia dvoch zákonov predstavuje väčšiu administratívnu náročnosť a vytvára horšie prostredie na používanie tohto zákona.
Mohol by som uviesť aj konkrétne príklady toho, ako dnešný zákon o informáciách o životnom prostredí, dnes platný zákon, ktorý chcú niektorí ponechať v platnosti, zabraňuje v istých veľmi kruciálnych kauzách jednoducho postupovať. Spomeniem len jeden jediný príklad a to je Slatinka. Práve dnešná platnosť zákona o informáciách o životnom prostredí, jej zlá dikcia, zabránila tomu, aby v prípade Slatinky, ktorý je všeobecne známy, mohli žiadatelia o informácie naozaj tieto informácie dostať. To znamená, jednoducho povedané, že zákon je zlý a pokiaľ ho neupravíte tak, ako to navrhli navrhovatelia, my tento zlý stav ponecháme. Ja to hovorím veľmi otvorene a hovorím to veľmi otvorene aj preto, že je to práve oblasť ochrany životného prostredia, ktorá je špeciálnym príspevkom tretieho sektora alebo špeciálnou oblasťou zákona tretieho sektora. Teda pokladám za istú formu negatívneho vzťahu k týmto ľuďom, ktorí na jednej strane prichádzajú s otvorenosťou k tomuto zákonu, a pritom práve v oblasti, v ktorej uplatňujú svoje skúsenosti, v ktorej uplatňujú svoje záujmy, to treba jednoznačne povedať, práve v tejto oblasti existuje názor, že nemá dôjsť k pozitívnej zmene. Ja by som takýto vzťah práve k tým, ktorí sa podieľali na tvorbe tohto zákona, pokladal za veľmi nešťastný.
Apelujem predovšetkým na tých koaličných poslancov a myslím predovšetkým na poslancov SDKÚ, ktorí sa verejne prihlasujú k tomu, že im ide naozaj o to, "čo nie je tajné, je verejné", aby to iba nedeklarovali v propagandistickej rovine, ale aby svojím hlasovaním, pretože hlasovanie bude konkrétnym dôkazom o tom, či to myslia naozaj vážne, alebo či je to iba propagandistická rétorika, aby svojím konkrétnym hlasovaním o týchto dvoch bodoch jasne ukázali, či naozaj sú za to, aby išlo o zákon, ktorý bude spĺňať kritériá, o ktorých hovoríme: "čo nie je tajné, je verejné".
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Budaj. Ešte predtým sa s faktickou poznámkou prihlásila pani poslankyňa Sabolová.
Poslankyňa M. Sabolová:
Ďakujem za slovo.
Mám len veľmi krátku poznámku. Pán poslanec Zajac v podstatnej časti hovoril o zákone o prístupe k informáciám o životnom prostredí. Ja by som chcela povedať len toľko, že v čase, keď sa tento zákon prijímal, aj mimovládne organizácie ho prijali ako istý ústretový návrh zákona na to, že budú mať možnosť oficiálne pristúpiť k informáciám o stave životného prostredia. Možno si treba všeobecne spytovať svedomie, či sme ho dostatočne vedeli využiť. Iste, nebol ideálny, lebo vieme, že v období, keď bol prijímaný, bol prijímaný aj s istým politickým akcentom, ale nenazvala by som ho ako zlý zákon. Bol to jeden z možných prístupov k informáciám.
Nie som za zachovanie obidvoch, lebo vlastne dochádza k rozporu. Ale myslím si, že treba do budúcnosti alebo ešte aj pri pozmeňujúcich návrhoch vyšpecifikovať pripomienky z rezortu životného prostredia, tie, ktoré ho môžu vylepšiť, ale nie zachovať zákon ako taký, lebo by došlo k rozporu v ponímaní prístupu k informáciám. Čiže chcela by som pána poslanca a všetkých tých, ktorí dávali pripomienky aj k tomu zákonu a aj v minulosti k zákonu o informáciách o životnom prostredí upozorniť: Buďme objektívni. A keď bolo niečo v tom čase aspoň sčasti dobré, tak sa netvárme, že je totálne zlý. Na jeho základe sme mohli dostať isté informácie.
To, že byrokracia je v štátnej správe taká, aká je, bohužiaľ, nie je to veľakrát vec zákona, ale veľakrát vec človeka, a myslím si, že budeme musieť byť aj pri prijatí nového zákona o prístupe k informáciám nejaké obdobie tolerantní voči tým, ktorí tie informácie budú poskytovať, pretože treba prelomiť v človeku istý vzťah k tomu, že sa informácie neposkytovali a takéto poskytovanie informácií bolo doteraz tabu.
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Budaj.
Poslanec J. Budaj:
Vážené kolegyne, kolegovia,
chcem vyjadriť svoj názor k zákonu, ktorý sa predkladá. Je to doslova prelom vo vzťahu medzi občanom a štátom, vzťahu, ktorý sa desať rokov neliberalizoval. Slovo liberalizovať sme počúvali skloňované vo všetkých pádoch. Liberalizujú sa ceny, liberalizovalo sa všetko iné, najmä sa doslova podľa Murphyho zákonov "liberálne" rozširovali počty úradníkov v štátnej správe. Ale občan sa doteraz nedostal v tejto krajine v úradoch na prvé, ba ani na prvšie miesto. Jeho priestor sa nerozširoval, neliberizoval.
Podporujem zákon, podporujem ho v čo najdôslednejšej podobe, ktorý vytvorí podmienky, aby sa vzťah občan a štát začal u nás meniť. Podľa mojej mienky je to dnes len výraz liberálnej vízie štátu, ale je to doslova šanca na zásadnú zmenu vzťahu občanov k vlastnému štátu. Ak sa tento zákon nestane iba osamelou lastovičkou, ktorá nebude znamenať príchod žiadnej novej jari, ale ktorá bude poletovať medzi legislatívou zodpovedajúcou postkomunistickej hre, ak teda zmeníme celý pohľad na vzťah občan a štát, máme šancu v tejto štvorročnej perióde zaznamenať historický zvrat, na ktorý čaká občan trpezlivo alebo menej trpezlivo od novembra 1989.
Súčasne chcem povedať, že je zlé, že tento zákon musel prísť z iniciatívy poslancov. Vláda Slovenskej republiky zatiaľ nevníma potrebu kontroly prostredníctvom takýchto zákonov ani potrebu vykročiť smerom k občianskej spoločnosti a takisto ani veľmi naliehavú potrebu otvoriť dvere informačnej ére, v ktorej budú informácie zohrávať celkom inú rolu, než to bolo doteraz. Nebudú slúžiť len na orientáciu raz za štyri roky pri voľbách. Budú každodenným kanálom, ktorý bude vytvárať takpovediac každý deň, ktorý otvorí nové formy zodpovedajúce postindustriálnej spoločnosti, nové formy vzťahu techniky, politiky a občana.
Preto chcem apelovať na to, aby na tento zákon vláda reagovala napríklad vytvorením národnej internetovej stránky, ktorá bude realizovať viaceré oprávnenia alebo povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona. Nemôžu to byť len nejaké roztrieštené internetové stránky ministerstiev alebo propagačná internetová stránka Národnej rady či vlády Slovenskej republiky. Všetky informácie by sa podľa mojej mienky mali dostať, a musí to podľa všetkého urobiť vláda Slovenskej republiky, pod jeden portál tak, aby občan, podnikateľ, záujemca zo zahraničia mohol presurfovať po stránkach národnej internetovej stránky k tým informáciám, ktoré mu umožňuje aj tento zákon, ale aj k celému radu ďalších informácií, ktoré budú, verím, v tlaku záujmu verejnosti čoraz ochotnejšie dávať úrady, ale aj samospráva na všetkých stupňoch.
Domnievam sa, že toto je taký bezprostredný krok, ktorý by sa dal urobiť po prijatí tohto zákona. Zároveň by sa mala vláda zaoberať otázkou, ako vykročiť k informačnej spoločnosti.
Mnohé vlády v Európe dnes cieľavedome zlepšujú podmienky rozšírenia internetu a zlepšujú podmienky elektronizácie škôl, zlepšujú podmienky výučby na počítačoch, softvérovej výučby. Národ a štát, v ktorom žijeme, má v tomto smere najväčšie možnosti a najväčšie šance. Nemáme dostatok surovín, nemáme ani veľké územie, nepatríme ani k väčším, čo sa týka počtu obyvateľov. A ak bude vláda cieľavedome otvárať možnosti vzdelávať sa, ale aj možnosti byť informovaní a informovať, spájať sa a komunikovať, máme potom rovnaké šance byť "top", ako majú veľmoci.
Preto by som rád počul od kompetentných, ako si predstavujú vládnu politiku zameranú na rozvoj informačnej spoločnosti, aby budúca generácia mladých také zákony, o akom dnes diskutujeme, považovala za samozrejmosť, aby ich používala a aby sme dokázali oživiť potenciál miliónov schopných ľudí, ktorí v tejto krajine žijú.
Využívam túto príležitosť, aby som apeloval na poslancov, samozrejme, nielen vládnej koalície, ale aj opozície, pretože tento zákon je prospešný všeobecne a nemali by ho ignorovať žiadni poslanci, ktorým záleží na zmene vzťahu medzi občanom a štátom. A apelujem aj na vládu, aby pamätala, že jej vládny program by mal mať tvár obrátenú k informačnej spoločnosti, a takisto, aby sa postarala o to, v čo najkratšom čase zosúladiť a zlepšiť fungovanie internetových informácií, ktoré otvárajú cestu na uplatnenie zákona o slobode informácií v každodennej praxi.
Ďakujem pekne.