Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi za uvedenie návrhu zákona a prosím ho, aby zaujal miesto pre navrhovateľov.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, poslancovi Robertovi Ficovi.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec R. Fico:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy a páni,
dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Čo sa týka môjho stanoviska k návrhu zákona, konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pekne pánu poslancovi Ficovi.
Páni poslanci, panie poslankyne, otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne nebol prihlásený nikto z poslancov. Pýtam sa preto, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Cuper, nikto viac. Uzatváram možnosť ďalších prihlásených do rozpravy ústne a dávam slovo pánu poslancovi Cuperovi.
Nech sa páči.
Poslanec J. Cuper:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
dovoľte mi, aby som vyjadril svoj názor a stanovisko k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vydanie zákona, ktorým sa má zmeniť zákon Národnej rady číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Netvrdím, že Ústavný súd a vôbec ústavné súdnictvo v Slovenskej republike má svoju dlhodobú tradíciu. Netvrdím, že ústavné súdnictvo v Slovenskej republike funguje ku všeobecnej spokojnosti, i keď po istý čas táto inštitúcia mala aj značnú spoločenskú prestíž. Viem si predstaviť riešenia, ktoré by boli aj iné, viem si celkom dobre predstaviť aj riešenia, ktoré by nepočítali s Ústavným súdom a jeho funkcie by vykonával všeobecný Najvyšší súd, ako je to v iných krajinách, napríklad vo Švédsku. Myslím si, že sa musí vykryštalizovať tradícia, ktorá vytvorí isté hranice, medze, hodnotový systém na fungovanie inštitúcie ústavného súdnictva. Ale nemyslím si tiež, že skupina poslancov, ktorá tento zákon predkladá, to znamená pán Orosz, Kresák a Andrassy, chce alebo účel ich navrhovanej novely vychádza z týchto morálnych a etických pohnútok.
Vieme veľmi dobre, ako tento návrh alebo jeho idea vznikla. Pán ministerský predseda tohto štátu, ak sa vôbec dá nazvať tá osoba ministerským predsedom Mikuláš Dzurinda, svojho času bezprecedentne zrušil amnestiu danú zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom. Tým porušil odveké takmer päťtisícročné právo, že amnestia je právom štátu upustiť od potrestania a toto právo je okamžite vykonateľné a nikým a nikdy nezrušiteľné. Podľa môjho odborného i morálneho ľudského presvedčenia pán Dzurinda zneužil hrubým, surovým spôsobom svoje ústavné postavenie a v každom štáte by musel byť za takéto správanie postavený pred riadny súd.
Samozrejme pán Mikuláš Dzurinda zatiaľ vďaka pochopeniu vládnej koalície beztrestne vládne tomuto národu a vedie ho do ekonomickej a sociálnej skazy. Je to však vec vládnej koalície, ktorá zato bude niesť zodpovednosť. Nevidím však dôvod, pán predkladateľ alebo celá skupina predkladateľov, aby sa s tým účelom, aby sa nejakým spôsobom rehabilitoval skutok, ktorého sa pán ministerský predseda dopustil, museli novelizovať týmto spôsobom pravidlá, ktorými sa riadi Ústavný súd. Pre mňa je oveľa čestnejšie konanie pána ministra spravodlivosti Čarnogurského, ktorý sa jednoducho snaží prijať ústavný zákon, ktorým by sa to rozhodnutie senátu Ústavného súdu, ktorým sa tento hanebný skutok pána Mikuláša Dzurindu, amorálny, proti princípom odvekej morálky, rehabilitoval.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec, ale nehovoríte k veci.
Poslanec J. Cuper:
Nie, pán predsedajúci, ja hovorím k veci a láskavo by som prosil, aby ste sa správali, ako sa patrí na predsedajúceho.
Hovorím o tom, že navrhovatelia sa snažia povedať asi to, že svojho času na Ústavnom súde inak v otázke zrušenia Mečiarovej amnestie rozhodol Šafárikov senát a inak Drgoncov senát. Uvediem do problematiky aj pána predsedajúceho, aj tých, ktorí mu našepkávajú. Nie, nebolo to tak, Drgoncov senát a senát Šafárikov nerozhodovali o tej istej veci. Aspoň nie preto, lebo Drgoncov senát sa zaoberal iba predbežnou otázkou, kdežto Šafárikov senát rozhodol vo veci samotnej. A konštatoval, že pán ministerský predseda nemal právo zrušiť amnestiu danú jeho predchodcom. To, samozrejme, vyvolalo diskusiu o tom, že treba s tým niečo robiť, rehabilitovať pána premiéra Dzurindu. Pán Čarnogurský, ako som povedal - predpokladám pán predsedajúci, že už hovorím k veci -, pán Čarnogurský sa snažil toto uskutočniť tým, že navrhol ústavný zákon, o ktorom ešte budeme mať tú česť hovoriť, že navrhol zákon, ktorý navrhuje zrušiť všetky amnestie, čo by bola svojím spôsobom tiež istá rarita, skupina poslancov - pán Orosz, pán Kresák a pán Andrassy si myslí, že bude dobre, ak sa prijme stanovisko alebo novela ústavného zákona o konaní pred Ústavným súdom, ktorým sa, pardon, novela zákona o konaní pred Ústavným súdom, ktorým sa povie, že ak dva senáty dospejú v tej istej veci k rozdielnemu stanovisku, zaujme stanovisko plénum Ústavného súdu.
Ja neviem, či je potrebné k tomu prijímať novelu. Je celkom normálne, že od rímskych čias platí zásada, nie dvakrát o tom istom. Takže ak rozhodujú senáty Ústavného súdu v preliminárnej otázke alebo v predbežnom konaní, tak musia konštatovať už vtedy, že sa o tej istej veci už raz rozhodlo. Nie je potrebné osobitne im pripomínať to ešte v zákone. Všetko ostatné v novele zákona pokladám len za zásterku, ktorou sa má zakryť úmysel zákonodarcov alebo sa majú vytvoriť podmienky pre nejaké osobné, alebo iné ambície budúcich ústavných sudcov, ak prejde novela ústavy, ak sa rozšíri nad 13 členov Ústavný súd.
Ja len predpokladám, pán predkladateľ, že v bode 2 nechcete vytvoriť priestor, aby sa do poradcovského zboru sudcov Ústavného súdu dostali takí vynikajúci ústavní právnici, ako je pán Lipšic, ktorý by túto podmienku 10-ročnej praxe naozaj nespĺňal, a predpokladám, že ste túto úlohu nedostali práve z tých kruhov. Ja si myslím, že podmienkou, aby niekto mohol radiť ústavným sudcom, je naozaj nielen kvalifikačný predpoklad, ale aj značná skúsenosť, ktorou by mal taký adept disponovať. Nemyslím si, že novelizácia, ktorú uvádzate pod bodom 4, prispeje k tomu, že by sa znížil počet takzvaných notorických klerulantov.
Bol som na Ústavnom súde v Nemeckej spolkovej republike, tam nám bolo povedané, že z tých podaní, ktoré prídu na Ústavný súd Nemeckej spolkovej republiky, a je ich vyše 2 600 ročne, iba 2,4 percenta majú právne relevantný obsah, tie idú na ďalšie konanie a ešte aj z tých sa rozhoduje alebo teda vedie k rozhodnutiam len nejaké nadpolovičné percento. Ak vy chcete týmto spôsobom brániť ľuďom, aby sa obracali na Ústavný súd, tak je potom potrebné zaviesť anglickú skúsenosť, pán predkladateľ, a povedať niekde v tomto zákone, že služby občanom, ktorí nedisponujú tým, aby si mohli objednať advokátske služby, bude hradiť Slovenská republika. Tak je to napríklad v Anglicku. Ale stojí to značné peniaze naozaj a potom nevidím dôvod, ak pán sudca Drgonec radil tak vehementne niektorým iným navrhovateľom káuz na Ústavný súd, nevidím dôvod, prečo by im neradil aj naďalej.
Obdobne až na body 6 a 7 si myslím, že aj v ďalších bodoch je novela čisto politicky a osobne účelová a nevidím nijaký dôvod, aby sa týmto spôsobom postupovalo v novelizáciách právnych predpisov. Najmä preto nie, že ak sú dôvody, aby sme sa zaoberali fungovaním ústavného súdnictva v Slovenskej republike, aby sa vytvorila komisia, odborná komisia, ktorá by posúdila všetky problémy s fungovaním tejto inštitúcie, a aby sa pripravila komplexná novela, ktorou by sme sa potom v parlamente mohli zaoberať. Samozrejme za účasti všetkých politických subjektov, pretože ústavné súdnictvo sa dotýka všetkých občanov tohto štátu a všetkých politických subjektov. Nie je možné, aby si tu niekto vyhradzoval právo posudzovať len zo svojho pohľadu činnosť tejto inštitúcie, ktorá má rozhodovať o tom, ako sa realizujú ľudské práva a ako sa riešia kompetenčné konflikty v Slovenskej republike medzi štátnymi orgánmi alebo teda štátnymi orgánmi a orgánmi obecných samospráv. Najmä preto nie, že sa pripravuje aj ústava alebo táto skupina obohatená o ďalších ústavných expertov vládnej koalície pripravuje alebo povedal by som v tajnosti pripravuje aj novelu Ústavy Slovenskej republiky bez účasti opozície, ktorá by tiež mala byť záležitosťou aj opozície aj všetkých občanov, preto by mala byť daná, tak ako to sľuboval aj pán predseda Strany demokratickej ľavice Migaš, na celonárodnú diskusiu, aby sa aj občania mohli vyjadriť k takýmto zásadným ústavným zmenám, aby sme vylúčili politickú účelovosť, ktorou si istá skupina ľudí chce pripravovať pozície pre svoje budúce politické alebo odborné pôsobenie.
Preto si myslím, že by bolo v záujme celkovej právnej úpravy, celkovej novelizácie zákona o pôsobení Ústavného súdu a Ústavy Slovenskej republiky sa pozamýšľať nad tým, či je vhodné takýmto politicky účelovým spôsobom pristupovať k novelizáciám zákonov tohto štátu. Žiaľbohu, musím konštatovať, že dnes to nie je prvá novela zákona, z ktorej politicko-účelový obsah trčí nad odbornosťou alebo nad vecnosťou problematiky. Bolo ich tu dnes už pred touto novelou niekoľko. V jednom prípade tento parlament povedal nie. Ja si myslím, že nájde v sebe odvahu aj po druhýkrát a tiež povie, že touto cestou nie.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pekne, pán poslanec, za vaše vystúpenie.
S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Peter Kresák ako jediný poslanec. Uzatváram možnosť uplatnenia ďalších faktických poznámok.
Máte slovo, pán poslanec Kresák.
Poslanec P. Kresák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
keď som sa prihlásil, tak som chcel reagovať na odborné argumenty, ktoré som očakával, že odznejú z úst kolegu poslanca, a keďže som nič nepočul, niet na čo reagovať.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
To znamená, že vystúpili všetci poslanci, ktorí boli prihlásení. Do rozpravy sa nikto viac neprihlásil.
Pýtam sa, či chce reagovať na rozpravu pán poslanec Orosz. Áno.
Nech sa páči.
Poslanec L. Orosz:
Ďakujem pekne.
Dovoľte mi krátko reagovať na vystúpenie pána poslanca Cupera. Iste nebudem reagovať na politické a osobné invektívy, ktoré sú typické pre pána poslanca Cupera, ja som si na ne zvykol, zvykli si na ne aj občania Slovenskej republiky a je to jednoducho vizitka pána poslanca. Chcem reagovať na jednu vec, ktorú uviedol vo svojom vystúpení, chcem ho poopraviť. Táto novela vonkoncom nereaguje na amnestiu Mikuláša Dzurindu. Ak už, tak vytvára priestor na to, aby Ústavný súd Slovenskej republiky reagoval na amnestie Vladimíra Mečiara, ktorý hrubým spôsobom zneužil svoje ústavné postavenie a podľa môjho názoru vydal amnestie, ktoré neboli len amorálne, ale boli aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
To je všetko z mojej strany. Opätovne sa uchádzam pred vami o dôveru na podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem, pán poslanec.
Žiada si k rozprave zaujať stanovisko pán spravodajca? Áno.
Pán poslanec Fico má slovo.
Poslanec R. Fico:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Pokiaľ ide o samotný návrh zákona, dovolím si iba pripomenúť, že pravdepodobne najväčšiu diskusiu v druhom čítaní vyvolá bod 7 tohto návrhu, ktorý predpokladá, že vláda Slovenskej republiky bude zo zákona oznamovať Ústavnému súdu Slovenskej republiky všetky sťažnosti, ktoré sú podané na Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti chcem iba toľko povedať, že táto právna úprava môže spôsobiť, že sa spomalí vybavovanie vecí na Európskom súde pre ľudské práva a vybavovanie týchto sťažností na Ústavnom súde bude takej istej kvality, ako to je dnes.
Uvediem príklad. Ak sa dnes obráti na Ústavný súd Slovenskej republiky osoba s podnetom podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky proti súdnym prieťahom, Ústavný súd môže iba deklarovať, že došlo k porušeniu práv konkrétnej osoby. Ústavný súd nemá žiadne oprávnenie ani prikázať, ani zmeniť, ani zrušiť, ani rozhodnúť o primeranom finančnom zadosťučinení. Robili sme analýzu používania článku 130 ods. 3 v praxi a zistili sme, že súdy v podstate nerešpektujú nálezy Ústavného súdu, pokiaľ ide o článok 130 ods. 3 a pokiaľ ide o deklarovanie porušenia ľudských práv, najmä práva na súdne prejednanie veci v primeranej lehote.
Ak sa však obráti osoba so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva, v takomto prípade Európsky súd pre ľudské práva nielenže konštatuje porušenie práv, ale má aj oprávnenie rozhodnúť o takzvanom primeranom finančnom zadosťučinení alebo o spravodlivom zadosťučinení, ktoré je štát povinný zaplatiť. Okrem toho je štát povinný prijať opatrenia na realizáciu takéhoto rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva. Ak by sme teda prijali právnu úpravu, ktorá je navrhovaná v § 75, znamenalo by to predĺženie konania na Európskom súde, ktoré je podstatne efektívnejšie ako konanie na Ústavnom súde a pokračovanie v tom istom konaní na Ústavnom súde, ktoré poznáme dnes, teda v konaní, ktoré nie je dostatočne efektívne. Myslím si, že budeme musieť v súvislosti s týmto bodom 7 diskutovať o tom, či by nebolo vhodnejšie uvažovať o rozšírení právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky napríklad v tom, že by Ústavný súd mohol, ako to je napríklad v Českej republike, prikazovať niektorým orgánom čosi konať. V Českej republike, ak Ústavný súd konštatuje porušenie práva na súdne prejednanie v primeranej lehote, môže tento súd prikázať aj všeobecnému súdu, aby v konkrétnej veci konal rýchlejšie. Rovnako budeme pravdepodobne v súvislosti s bodom 7 diskutovať o tom, či by nebolo vhodné, aby Ústavný súd mal aj právo na rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení, čo by ho postavilo do tej istej polohy, ak nie výhodnejšej ako Európsky súd pre ľudské práva.
Napriek tejto poznámke, pán predsedajúci, ktorú som teraz urobil, budem predkladať to uznesenie, ktoré som načrtol, a ak dovolím, by som ho v tomto okamihu zopakoval.
Navrhujem preto, pretože návrh zákona spĺňa všetky formálnoprávne náležitosti uvedené v rokovacom poriadku Národnej rady, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) o rokovacom poriadku Národnej rady na tom, že predmetný návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem, pán poslanec.
Ďakujem pánu poslancovi Oroszovi a ďakujem pánu poslancovi Ficovi za prácu, ktorú odviedli pri prerokúvaní tohto zákona.
Nasleduje prvé čítanie o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii.
Návrh ústavného zákona ste dostali ako tlač číslo 520, návrh na pridelenie návrhu ústavného zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 543.
Za skupinu poslancov návrh ústavného zákona uvedie poslanec Vladimír Palko.
Prosím pána poslanca, aby sa ujal slova.
Poslanec V. Palko:
Vážený pán podpredseda,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
koncom leta roku 1995, a to 31. augusta, došlo k zavlečeniu slovenského občana do zahraničia. Týmto občanom bol Michal Kováč mladší, syn vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Od prvého okamihu, ako sa začalo policajné vyšetrovanie tohto násilného činu, začali policajní vyšetrovatelia narážať na stopy nasvedčujúce, že tohto trestného činu sa dopustil štátny orgán - Slovenská informačná služba. Zakrátko vydal o tomto verejné svedectvo jeden z príslušníkov Slovenskej informačnej služby Oskar Fegyveres, aktér samotného činu. Už o pár týždňov však nebolo možné tento trestný čin vyšetrovať, pretože tomu zabránila vtedajšia moc. Od ministra vnútra Hudeka z HZDS až po predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Vyšetrovanie mohlo byť obnovené až po parlamentných voľbách v roku 1998. Ako pred niekoľkými dňami oznámil minister vnútra Slovenskej republiky, do konca marca tohto roku bude vyšetrovanie ukončené.
Na základe dôkazov zhromaždených vo vyšetrovacom spise možno konštatovať, že z vecného hľadiska je zrejmé, že tohto trestného činu sa dopustila viac ako desiatka bývalých príslušníkov Slovenskej informačnej služby vrátane ich riaditeľa Ivana Lexu a jeho námestníka Jaroslava Svěchotu.
Ide však o to, aby vec mohol posúdiť nezávislý súd. Dnes však jeden zo spomenutých páchateľov, ktorý sa dokonca k účasti na trestnom čine zavlečenia verejne priznal, Jaroslav Svěchota, je trestne nestíhateľný. Došlo k tomu takto. Predseda vlády Vladimír Mečiar v čase, keď vykonával niektoré právomoci prezidenta, udelil rozhodnutím z 3. marca 1998 a neskôr pozmeneným rozhodnutím zo 7. júla 1998 amnestiu všetkým páchateľom všetkých trestných činov súvisiacich s trestným činom zavlečenia a v súvislosti s referendom z 23. a 24. mája 1997.
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda tiež v čase, keď vykonával niektoré funkcie prezidenta, rozhodnutím z 8. decembra 1998 zrušil amnestie udelené Vladimírom Mečiarom. Viaceré osoby trestne stíhané za čin zavlečenia sa odvolali na Ústavný súd. Rôzne senáty Ústavného súdu rozhodli v týchto podnetoch rôzne.
Prvý senát Ústavného súdu, známy tiež ako Šafárikov senát, 20. decembra 1999 vyhovel podaniu Jaroslava Svěchotu a zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Z verdiktu je zrejmé, že tento senát na rozdiel od iných senátov hľadel na Mečiarove amnestie ako na platné a účinné, prinajmenšom v prípade Jaroslava Svěchotu.
Ak došlo k rôznym verdiktom rôznych senátov v rovnakej veci, možno vylúčiť, že aj iný súd nebude považovať tieto amnestie za platné a účinné? A to dokonca v prípade všetkých ľudí obvinených z trestného činu zavlečenia.
Pozrime sa, kto bol človek, ktorý udelil amnestie páchateľom týchto trestných činov, a aký bol jeho vzťah k týmto trestným činom ešte predtým, než amnestie udelil.
Vladimír Mečiar bol predsedom HZDS, ktoré hneď po spáchaní trestného činu zavlečenia v septembri 1995 spolu so svojimi terajšími koaličnými spojencami hlasovaním v Národnej rade zabránilo, aby sa vytvorila parlamentná vyšetrovacia komisia na objasnenie tohto trestného činu. Bol predsedom strany, ktorej ministrom vnútra bol aj Ľudovít Hudek, človek, ktorý odstraňoval nepohodlných vyšetrovateľov, čoho dôkazom bol okrem iného aj jeho známy telefonický rozhovor s Ivanom Lexom. Vladimír Mečiar sám ohlasoval na verejných mítingoch výmenu vyšetrovateľov oveľa skôr, než k nej došlo. Sám opakovane vyhlasoval o tejto kauze množstvo neprávd, dokonca popieral, že k trestnému činu zavlečenia vôbec došlo.
Politicky je zodpovedný za zmarenie referenda o priamej voľbe prezidenta, čím prispel k vytvoreniu stavu bez prezidenta, čo umožnilo, že on sám sa neskôr mohol zmocniť niektorých prezidentských právomocí. Teda amnestiu udelil človek, ktorý sa sám podieľal ešte pred jej udelením politicky na zmarení vyšetrovania trestného činu a nemožno vylúčiť, že sa podieľal aj na trestnom čine samotnom. Nie nadarmo boli Mečiarove amnestie označené priliehavo za samoamnestie.
Preto môžeme konštatovať, že v súvislosti s kauzou zavlečenia bol zneužitý nielen štátny orgán Slovenská informačná služba, ale bol aj zneužitý inštitút amnestie, bol zneužitý prezidentský úrad.
Tieto amnestie, ak sú platné a účinné a prvý senát Ústavného súdu vychádzal z toho, že sú platné a účinné, sú súčasťou právneho systému štátu. Vyšli predsa v Zbierke zákonov. Sú však nemravným, kriminálnym prvkom v našom právnom systéme. Štát stojí na svojom právnom systéme, a preto tento musí byť založený na mravných hodnotách a zdôrazňujem iba na mravných hodnotách. Právny systém nemôže stáť sčasti na hodnotách a sčasti na nemravnom kriminálnom prvku. A preto je súčasný stav neprípustný. Ak tento neprípustný stav nemožno zmeniť inak, Mikuláš Dzurinda sa o to pokúsil, ak ho však nemožno zmeniť inak, potom musí nastúpiť ústavodarná moc. Preto poslanci Kresťanskodemokratického hnutia predstupujú pred Národnú radu s návrhom ústavného zákona tohto obsahu.
Ústavný zákon - jeho návrh hovorí, že sa zrušujú všetky dotyčné amnestie, teda ich časti. Po prvé článok 5 a článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 zrušuje sa rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 a tiež sa zrušuje rozhodnutie o amnestii z 8. decembra 1998. Ďalej návrh konštatuje, že účinnosťou tohto ústavného zákona zanikajú účinky rozhodnutí všetkých štátnych orgánov, ktoré zabraňujú v trestnom stíhaní páchateľov skutkov spáchaných v súvislosti so zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny 31. augusta 1995 a v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997. Tieto rozhodnutia sa súčasne zrušujú v takom rozsahu, v ktorom zabraňujú v trestnom stíhaní páchateľov spomínaných skutkov.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, na Slovensku sa právo stalo v niektorých prípadoch prostriedkom nie na presadenie spravodlivosti, ale na presadenie nespravodlivosti. Máme možnosť zasadiť sa o to, aby opäť bolo právo prostriedkom na presadenie spravodlivosti a ničoho iného ako spravodlivosti. Môžeme tým obnoviť dôveru občanov v právo a štát a obnoviť česť Slovenskej republiky.
Ďakujem vám za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi za uvedenie návrhu ústavného zákona a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, poslancovi Ivanovi Šimkovi.
Prosím ho, aby sa ujal slova.
Poslanec I. Šimko:
Ďakujem, pán podpredseda.
Vážená snemovňa,
dámy a páni,
dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku vystúpil pri rokovaní Národnej rady v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, tlač číslo 520.
Pokiaľ ide o moje stanovisko k návrhu zákona v prvom čítaní, konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí predmetný návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.
Ďakujem za pozornosť.
Pán podpredseda, môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcu výborov.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne sa neprihlásil nikto z poslancov. Pýtam sa, či sa hlási do rozpravy niekto z poslancov ústne. Pán poslanec Cuper. Nikto viac. Uzatváram možnosť podania ďalších ústnych prihlášok. Ešte niekto? Pán poslanec Krajči do rozpravy k tomuto bodu programu.
Nech sa páči, vystúpia dvaja páni poslanci. Pán poslanec Cuper, pán poslanec Krajči. Ako prvý pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Vážený pán predsedajúci,
milé dámy,
vážení páni,
vládna koalícia, respektíve jej právni experti radi hovoria o tom, že ja tu istým spôsobom personifikujem tie veci, ktoré oni predkladajú. Boli by radi, keby si zachovali aureolu nepoškvrnenosti a aby zároveň, keď predkladajú politicky účelové veci, sa tvárili, že ide o to, že to sú veci čisto odborné.
Kto je dlhší čas v politike a vidí do problémov v tomto parlamente, nerobí mu problém odlíšiť to, keď sa predkladá zákon, ktorý je čisto vecne a odborne právny, a ten zákon, ktorý má čisto politicky účelový podtext. Ten predchádzajúci a musím povedať, že aj väčšina z nich tu dnes bola čisto politicky účelových. Chce sa nimi dosiahnuť nejaký politický účel. Teda sú z hľadiska teleologického účelovými.
Je pravda, že právna veda hovorí o tom, že účelové teleologické normy nepatria do právneho poriadku. Teleologicky alebo prísne účelovou normou je rozpočet. To je taká klasická norma. Všetky ostatné zákony by mali upravovať nejaké sféry spoločenského života, mali by sa dotýkať vecí, vecnej problematiky, a nie osôb. Tento zákon, pán Palko, tak ako ten predchádzajúci, sa dotýkal predovšetkým osôb.
Zvyknete sa často oháňať otázkami morálky. Je potrebné povedať, pán Palko, že v právnej vede morálku z práva sme nevylúčili my. Urobil to dávno pred nami Kahn Degel, iste pán poslanec Zajac by o tom možno vedel rozprávať, dokonca viacej ako ja, pretože sa tvári, že je znalec nemeckej klasickej filozofie a chodí aj prednášať do Berlína.
Dnes hovoríme, že morálka a právo, to sú dve identy. Na tom ste vy postavili svoju filozofiu v predchádzajúcom období, keď ste boli v opozícii. Keď bol spáchaný alebo lepšie povedané uskutočnený únos Michala Kováča mladšieho, tak terajší minister Pittner ustanovil komisiu, občiansku komisiu, ktorá mala urobiť zadosť morálke, pán Palko. Musím povedať, že neurobila zadosť morálke, že sa jej nepodarilo nijakým spôsobom objasniť tento skutok, práve naopak, myslím si dodnes, že bola založená na úplne amorálnych princípoch, a to zahladiť stopy tomu, aby sa objektívne tento trestný čin vyšetril. Predpokladali ste a iste vám to poradili vaši poradcovia, že budete mať šancu chytiť sa mocenských prostriedkov a doviesť tento akt, ktorý bol spáchaný a ktorý slúžil ako jeden diskreditačný bič, podotýkam, pán Palko, že prísne personifikovaný a personalizovaný na konkrétnych politikov Hnutia za demokratické Slovensko a k tomu ešte nielen personalizovaný, proti čomu sa búri pán Orosz aj pán Kresák, ale dokonca ste uplatňovali na nás aj princíp kolektívnej viny.
Takže to je rovina morálky. Tá nemá nič spoločné s právom. Ak hovoríme o právnej rovine, tak váš návrh v nijakom prípade nespĺňa kritériá práva. Nič nemôže ospravedlniť amorálnosť jedného postupu tým, že by sa naprávala nejaká morálnosť iného postupu alebo amorálnosť. Zabudnite na to. Ak hovoríme o metafyzickej vine, tak za to, čo sa udialo, zodpovedáte prinajlepšom takým istým dielom vy vtedajšia opozícia aj my vládna koalícia. Nezbavíte sa zodpovednosti, ktorú chcete zvaliť na nás, vtedajšiu vládnu koalíciu, dnes opozíciu. Vyzerá to v každom prípade len ako akt pomsty. A ak sa k tomu porušujú ešte odveké morálne, podotýkam, lebo aj amnestia patrí skôr do morálky alebo je to morálny prostriedok, ktorý si osvojilo právo, podotýkam nie ústavný zákon, lebo to je tiež niečo iné, teda je to odveké právo, ktoré tu existuje vo svete, pán Palko. Ale ani za feudalizmu, ba dokonca ani za otrokárskeho zriadenia sa nikdy takým spôsobom nezneužívalo toto odveké právo upustiť od potrestania, ako sa zneužilo Mikulášom Dzurindom. Mikuláš Dzurinda bude prvým panovníkom vo svete alebo ak chcete vladárom, ktorý toto odveké právo porušil. Je to právo štátu upustiť od potrestania. Nikto nikdy neurobil takýto akt a boli, môžem vám povedať a vy to určite viete, oveľa väčší despotovia v tomto štáte, ako je Mikuláš Dzurinda, aj oveľa vyšší, a tento akt neuskutočnili. Pán Mikuláš Dzurinda to uskutočnil. Vy, samozrejme, chcete urobiť ďalšiu politickú ohavnosť, vy chcete naprávať tento jeho akt ďalším protiústavným a nezákonným aktom. A tvrdíte občanom tohto štátu, že chcete postupovať v súlade s morálkou a etikou.
Odhliadnuc od toho, čo som povedal, že morálka a etika doprava nepatria, že právne prostriedky nemôžu nahradiť morálne alebo nimi nemožno nahradiť nedostatok morálnych a hodnotových kritérií, ja si myslím, pán Palko, že ak by ste chceli tento problém riešiť morálne, tak by ste sa neboli dopúšťali protiprávnych konaní. Neboli by ste nútili chorých ľudí, aby vypovedali, neboli by ste ich vypočúvali bez toho, aby boli prítomní pri výsluchoch advokáti, neboli by ste robili tie cirkusy od samotného začiatku. Ja som sa niektorých, žiaľbohu, možno trocha aj nechcene zúčastnil, ktoré sa odohrávali naproti ministerstvu vnútra v slávnom Divadle Stoka, kde sa už vtedy jednoznačne tvrdilo to, čo tvrdíte aj vy dnes a neviem, odkiaľ máte informácie, pretože ako bohorovnou istotou vy poslanec tohto parlamentu, ktorý nemá ovplyvňovať orgány činné v trestnom konaní, nemá nahliadať do ich spisov, to isté nemá čo minister vnútra robiť a vy všetci tvrdíte s takou istotou, že orgány činné v trestnom konaní už avizujú o tom, že bude postavený niekto pred súd, pretože orgány činné v trestnom konaní už vyšetrili samotný prípad. Tieto komédie, ktoré pre tento národ, pán Palko, robí pán Ivor, naozaj už národ zaujímajú veľmi málo. A môžem vám povedať aj to, že sú kontraproduktívne. A môžem vám povedať aj to, že asi ťažko sa nájdu sudcovia, ktorí na základe takto vykonštruovaných dôkazov, ktoré neboli robené v súlade s Trestným poriadkom, vynútených dôkazov, niekoho v tomto štáte môžu odsúdiť. Ja si myslím, že päťdesiate roky, pán Palko, sa nebudú opakovať.
A na záver vám chcem povedať, že vy nestaviate nijaký chrám slovenskej morálky ani etiky, lebo vy sám ste tento štát nechceli, vy k nemu nemáte možno takmer nijaký vzťah, vy sa teraz inštalujete do pózy, že vy ste jedine oprávnený posudzovať morálku a etiku v tomto štáte, ktorý ste sám nechceli. Zabudnite na to. História zabudne aj na vás, na takých hrdinov, ktorí tento štát nechceli. A bude lepšie, ak pre tento štát ponecháte v platnosti tie odveké pravidlá, ktoré v každom civilizovanom štáte platia dodnes a nebudete hromadiť ďalšie amorálnosti a tvrdiť občanom tohto štátu, že chcete uskutočniť morálke zadosť. Nie, vy jednoducho chcete naďalej páchať politické amorálnosti. A to mi na vašom návrhu ústavného zákona najviac prekáža.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem, pán poslanec, za vystúpenie v rozprave.
S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Peter Zajac a končím zároveň možnosť uplatnenia ďalších faktických poznámok.
Dávam vám slovo, pán poslanec.
Poslanec P. Zajac:
Ďakujem pekne.
Pán poslanec Cuper, dnes ste neboli vo veľkej forme, ale možno, že je to preto, že ste hovorili pred takým troška preriedeným auditóriom. Ja si s vami kedykoľvek raz za teplých sobotných podvečerov pohovorím o tom, čo to je spravodlivosť, čo to je právo, čo to je legitimita, čo to je legalita a môžeme viesť akademickú debatu na túto tému. Môžeme sa baviť o tom, či právo je výrazom istej etiky alebo nie. Ja na rozdiel od vás si myslím, že je vždy výrazom istej etiky, vždy je výrazom istých hodnôt, vždy je výrazom istých aj záujmov, aj istých účelov, ale to patrí do akademickej diskusie. A tu určite akademickú diskusiu viesť nebudeme. Rád by som vám povedal, že ja sa netvárim ako profesor, rád by som to povedal, pretože sa to tu už dosť často hovorí, že ja som skutočne profesorom Humboltovej univerzity a nie je asi tak celkom jednoduché byť profesorom Humboltovej univerzity, ale o tom by sme mohli diskutovať zase ďalej. Ale o to nejde. Ja som chcel povedať niečo iné, a to, čo chcem povedať, je toto.
Viete, vy ste pripravili a prijali zlú ústavu, dnes už je to úplne jasné a dokonca samozrejmé. Už dnes váš predseda hovorí o tom, že treba prijať novú ústavu. Vy ste zneužili všetko, čo sa v tak prijatej ústave zneužiť dalo. Zneužili ste to hrubým spôsobom, použili ste to na to, aby ste vami samotnými pripravenú ústavu, aby ju to naprosto diskvalifikovalo, takže čokoľvek poviete už k tejto téme, poviete len na pozadí týchto dvoch faktov, zlej ústavy a zneužitia tejto zlej ústavy.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Ďalej vystúpi v rozprave pán poslanec Krajči.
Nech sa páči.
Poslanec G. Krajči:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne, páni poslanci,
aj keď som vlastne dotknutý a tento zákon sa týka aj mojej osoby v prípade referenda z mája roku 1997, pôvodne som ani nechcel vystúpiť a nebudem vystupovať v rovine nejakej politickej alebo hádam aj v iných rovinách, ktoré tu odzneli, ale skôr by som chcel reagovať na vystúpenie pána poslanca Palka, ktorý tu niektoré veci zdôvodňoval. Chcel by som upozorniť na to, že niektoré veci sú polopravdami, zavádzajú a bolo by treba povedať, ako v skutočnosti vyzerajú.
Po prvé otázka zrušenia amnestie Vladimíra Mečiara. Samozrejme, že všetci dnes aj právnici, aj verejnosť, aj zahraničná verejnosť jednoznačne konštatujú, že to bol akt, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a ktorý potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď jasne konštatoval, že podľa článku 102 písm. i) ústavy prezident má právo udeľovať amnestiu. V žiadnom prípade ju nemá právo rušiť. To už bol prvý signál, že keď teda hráme podľa určitých pravidiel, a týmito pravidlami je právny poriadok Slovenskej republiky, ku ktorému patrí aj ústava, ktorú spochybňujete, či je dobrá alebo zlá a či sa dá zlepšiť alebo nedá zlepšiť, je to otázka ďalších krokov, ale v každom prípade právny poriadok Slovenskej republiky a ústava je jeho súčasťou, platí, a teda na základe rozhodnutia Ústavného súdu už vtedy ste mali pristúpiť k opatreniam, ktoré by zabránili ďalšiemu zneužívaniu a postupu orgánov činných v trestnom konaní, a tým spôsobom malo byť trestné stíhanie v týchto veciach zastavené.
Ďalšou nepravdou, ktorú uviedol pán Palko, je, že existujú dve rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sú rozporné. Nie je to pravda. Neexistujú žiadne dve rozhodnutia Ústavného súdu v tej istej veci. Existuje jediné jedno rozhodnutie, a to rozhodnutie senátu, ktorý viedol pán doktor Šafárik, a tento senát jednoznačne potvrdil, že boli porušené ľudské práva Jaroslava Svěchotu a zrušil trestné stíhanie v tejto veci. Je len paradoxné, že tak vy politici, predstavitelia zákonodarnej moci, ako aj Generálna prokuratúra, ktorá je zodpovedná za dodržiavanie zákonov Slovenskej republiky, nepristúpila k tomu, aby realizovala tento nález Ústavného súdu do praxe, aby jednoducho trestné stíhanie v týchto veciach bolo zastavené. Skôr naopak. Verejne sa deklaruje, že sa bude pokračovať v trestnom stíhaní a dokonca teraz tu počúvam aj z úst pána Palka, že do konca mesiaca marca bude prípad vyšetrený. No ja musím povedať, že takéto slová som už počul z úst pána Pittnera v novembri 1998, keď tvrdil, že je dostatok dôkazov a že tento prípad bude veľmi rýchle vyšetrený. Chvalabohu, rok a pol odvtedy prešlo, prípad ešte nie je ani v štádiu vznesenia obžaloby.
Takže kdesi sa tu rozchádzajú slová s činmi a je to veľmi paradoxné, že aj napriek tomu, že ste si vedomí, že sa tu porušujú zákony, že sa tu porušuje ústava, že sú tu veľmi sporné veci o tom, či sa má pokračovať alebo nemá pokračovať v trestnom stíhaní, jednoznačne hovoríme, že nie. Naďalej masírujete verejnú mienku týmto spôsobom. Zaujímavé je aj to, že keď to nevychádza v systéme právneho poriadku, pretože keď je tu určitý poriadok a ten, ktorý nestačí v rámci týchto pravidiel dosiahnuť svoj cieľ, tak ho porušuje a obchádza, tak aj vy sa snažíte ho obísť a vymysleli ste spôsob formou tohto zákona, ktorý by mal zrušiť amnestie. No musím sa tu dotknúť aj kategórie morálky, o ktorej ste hovorili, pán Palko, a chcel by som povedať, že teda keď už ideme do tejto kategórie, tak potom zrušme všetky amnestie aj Michala Kováča staršieho, ktoré dal v súvislosti s kauzou Technopol, kde omilostil ľudí, ktorí sú dôvodne a boli dôvodne podozriví, nedostali sa ani pred súd, súd o týchto veciach ani nerozhodol. Bol omilostený aj jeho vlastný syn a dnes už všetci vieme, že dokonca aj orgány činné v trestnom konaní v Nemeckej spolkovej republike rozhodli, tak ako rozhodli. Nebudem to komentovať. Ja som na to svoj názor už verejne povedal, že je paradoxné, že dvaja z nich boli odsúdení. Boli vo väzbe. Väzbu ukončili. To znamená, že je zaujímavé, prečo zrazu niekto, Michal Kováč mladší, sa dostal úplne do inej roviny. Dnes pracuje na ministerstve zahraničných vecí na konzulárnom odbore a niekoľkokrát som už spomínal aj ten prípad v súvislosti s jeho zavlečením, keď spravodajský dôstojník, ktorý robí dnes na konzuláte v Mníchove telefonoval do Hainburgu, že v aute sa nachádza občan Slovenskej republiky. Všetci to vieme. Všetci sa tvárime, že sa nič nedeje. Je to morálne.
Takže keď sa bavíme o tejto morálnej rovine, tak treba povedať, pán Palko, aj druhú vec, že vy ako námestník FBIS ste niekedy prenasledovali a snažili sa zabrániť slovenským separatistom tomu, aby vznikol vlastný slovenský štát. Veľmi aktívne ste pôsobili proti týmto ľuďom. No aj napriek tomu slovenský štát vznikol a dnes sa s tým nemôžete uspokojiť. Možnože viacerí, možnože aj vy sám a jednoducho, keď ste vtedy proti štátu borili, dnes sa hrdinsky k nemu hlásite a dokonca vyhlasujete, že keď sa nevyšetrí prípad zavlečenia občana Slovenskej republiky, je narušená štátnosť Slovenskej republiky a zachádzate do absurdných rozmerov. Strašíte ľudí, občanov akýmisi nezmyselnými vecami.
Ja si myslím, že zrušenie amnestií, ktoré uskutočnil premiér tejto vlády Mikuláš Dzurinda, je vaším veľkým fiaskom. Skončilo sa skutočne neúspechom a aj prijatie tohto zákona sa skončí vaším fiaskom. Ja by som chcel len jedno. Keď už sa to skončí fiaskom, aby ste už prestali traumatizovať túto spoločnosť, aby ste sa jednoducho venovali veciam, ktoré sú pre tento štát naozaj podstatnejšie.
Ďakujem.