Poslanec R. Hofbauer:
Dvanásťhodinový limit na rozpravu podľa zákona bude stanovený napríklad na taký bod programu, akým je návrh zákona o štátnom rozpočte na daný kalendárny rok. Vy ste asi chorí. To je jedna vec. Druhá vec: Ak si vy myslíte ako koaliční poslanci, že týmto zapcháte nám ústa a že tým zviditeľníte sami seba, tak ste na hlbokom omyle z jednoduchého dôvodu. Vy nemáte ako seba zviditeľniť. Však sledujte, akým spôsobom prebiehala rozprava, ako súdruh Weiss so súdružkou Schmögnerovou roznášali faktické poznámky naklepané na stroji, aby ste vy koktavo a jachtavo ich tam potom prečítali k bodu, s ktorým vôbec nesúviseli. Však to bolo smiešne a trápne.
A ďalšia vec, dámy a páni, tie vaše vystúpenia, s ktorými ste sa dostali do dvorany slávy, sú skutočne veľmi významné. Ja by som sa zmienil napríklad o pozmeňujúcom návrhu k vodnému dielu Slatinka, ktorým pán poslanec Slaný za KDH sa zaručene dostal do parlamentnej dvorany slávy pozmeňujúcich návrhov a celé stredné Slovensko si ho určite pamätá nesmierne dobre a čím ďalej tým lepšie. Takže zakázaním vystupovania pre nás vám inteligenčný kvocient a palebná sila vôbec nestúpne. Z tohto mraku pre vás, chvalabohu, nenaprší.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Jarjabek.
Poslanec D. Jarjabek:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
V nadväznosti na slová pána poslanca Húsku je pre mňa paradoxné, že pánom predkladateľom budem čítať článok 26 Ústavy Slovenskej republiky. Odsek 1: Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Odsek 2: Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a tak ďalej a tak ďalej. Keď sa to týka občana, poslanca sa to týka, vážení páni predkladatelia, stonásobne viac.
Článok 26 ústavy je v príkrom rozpore v tejto chvíli s vaším § 33 tohto návrhu zákona, ktorý hovorí o akejsi 10-minútovej taxe, ktorý hovorí, že poslancovi, ktorému udelil slovo ako poslednému, na ďalších prihlásených poslancov sa neprihliada a tak ďalej. Vážení páni doktori, tento § 33 selektuje, kráti, čiže obmedzuje právo na informácie, čiže je cenzúrou, a tá je podľa odseku 3 článku 26 ústavy, ako iste viete, zakázaná. A vy páni predkladatelia ako páni doktori práva to viete oveľa lepšie ako ja. Tak na čo sa tu hráme?
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Paška.
Poslanec J. Paška:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja chápem úsilie predkladateľov a ich snahu zefektívniť rokovanie pléna Národnej rady. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že forma, ktorú zvolili, nie je dobrá, pretože je v rozpore s ústavou. Ja sa už dnes teším na tú situáciu, keď si niektorý poslanecký klub vyčerpá svoj čas a ďalší z poslancov tohto poslaneckého klubu bude chcieť predložiť pozmeňujúci návrh, na čo má podľa ústavy právo, a predsedajúci schôdze mu nedá slovo, čím poruší ústavné právo poslanca a ústavu. Na túto pikantnú situáciu sa už dnes teším.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Tkáč.
Poslanec V. Tkáč:
Ďakujem za slovo.
Ak dovolíte, ja by som chcel urobiť určitý historický exkurz. Ja som rád, že je tu pán minister Ftáčnik, ktorý je autorom platného rokovacieho poriadku a spoluautorom zákona o rokovacom poriadku. Je tu aj pán poslanec Šimko, pán poslanec Hrušovský, podpredseda Národnej rady. To sú všetko mená a osobnosti, ktoré boli členmi ústavnoprávneho výboru od zimy 1994. V tom čase sme pripravovali text nového zákona o rokovacom poriadku. Mal som tú česť byť predsedom ústavnoprávneho výboru. A páni z koalície musia potvrdiť, že sa skutočne hľadal absolútny konsenzus. To znamená, že nešlo o to, aby sa presadili niektoré veci. A na tom site nedoriešených problémov naozaj zostali už len niektoré konkrétne kauzy tvorby nového moderného zákona o rokovacom poriadku, ako sú vyšetrovacie komisie a boli tam niektoré obavy z možného zneužitia rokovacieho poriadku zo strany koalície. To páni ministri a funkcionári Národnej rady musia potvrdiť. Pán podpredseda Hrušovský vtedy bol členom ústavnoprávneho výboru, keď sme spoločne povedali jedno, že toto je, chvalabohu, jeden z prvých modelov opozično-koaličného zákona a založila sa vtedy určitá tradícia. A ako bývalý predseda ústavnoprávneho výboru som veľmi úzkostlivo dbal na to, aby hlasy opozície boli vypočuté. Tam nemám absolútne nič, ani škvrnu na svedomí. Chcel by som preto v závere zvýrazniť to, čo povedal aj pán poslanec Húska, že ak sa založila pri nejakom zákone tradícia koalično-opozičnej spolupráce, aby ste ju nenarúšali. Bolo by to škoda pre krehkú stabilitu v parlamente.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, podľa programu 26. schôdze o 16.00 hodine budú nasledovať interpelácie poslancov a odpovede členov vlády na interpelácie poslancov. Aby sme mohli pripraviť tento bod programu, vyhlasujem 10-minútovú prestávku. Budeme pokračovať o 16.15 hodine.
(Po prestávke.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
pristúpime k rokovaniu o bode
písomné odpovede členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky písomne podané predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky do 30. novembra 1999,
ktoré ste dostali ako tlač 467.
Dovolím si ospravedlniť pre pracovné zaneprázdnenie k tomuto bodu členov vlády Slovenskej republiky pána podpredsedu vlády Ivana Mikloša, pána podpredsedu vlády Pavla Hamžíka, pána ministra kultúry Milana Kňažka a pani ministerku financií Brigitu Schmögnerovú.
Skôr ako udelím slovo prvému prihlásenému do rozpravy, chcem požiadať tých poslancov, na interpelácie ktorých máme predložené odpovede členov vlády, aby vo svojom vystúpení vyjadrili svoje stanovisko k týmto odpovediam. Ak interpelujúci počas rozpravy nevyjadrí svoju nespokojnosť, má sa za to, že s odpoveďou súhlasí. Z dôvodu prehľadnosti prosím, aby ste pri svojom vystúpení uviedli číslo, pod ktorým sa odpoveď člena vlády v tlači 467 nachádza.
Vážení páni poslanci, panie poslankyne, otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa písomne prihlásili poslanci Gašparovič, Engliš, Kolláriková, Slobodník, Tuchyňa, Aibeková, Drobný, Krajči, Zlocha, Hudec a Sopko. Ako prvému dávam slovo pánu poslancovi Gašparovičovi.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec I. Gašparovič:
Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
K vašej informácii o neúčasti ministrov vás musím upozorniť, že podľa rokovacieho poriadku tu musí byť celá vláda.
Panie kolegyne, kolegovia,
budem interpelovať pána ministra zdravotníctva v jednej veci.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Gašparovič, zatiaľ preberáme bod odpovede na interpelácie.
Poslanec I. Gašparovič:
Ale ja som sa prihlásil, vy ste povedali interpelácie, tak som prihlásený. Bolo povedané, že sú interpelácie, pán podpredseda.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Nie. Povedal som jasne. Tak prosím, pokračujte, pán poslanec.
Prosím tých poslancov, ktorí budú hovoriť k odpovediam na interpelácie, aby podľa toho, ako som uviedol, uviedli aj číslo interpelácie, na ktorú bolo potom odpovedané.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec I. Gašparovič:
Dobre, že sme nezmenili rokovací poriadok. Takže ešte raz.
Vážený pán predsedajúci,
pán predseda vlády,
vláda,
dovoľte mi, aby som interpeláciu predniesol na ministra zdravotníctva, a to z dôvodu, ktorý je dnes veľmi vážny. Vyčítali ste nám stále a vyčítate, že minulá vláda počas svojho pôsobenia narobila veľa škody v rámci privatizácie a ja neviem čoho všetkého a že tieto škody sa stali aj v zdravotníctve. Chcem povedať, že namiesto teda takýchto problémov, o ktorých vy hovoríte, ktoré zrejme ani nie sú, vy vyrábate úplne nové problémy. Riešite presúvanie nákladov v zdravotníctve na pacienta, ktorý by mal, resp. čiastočne už aj platí za zdravotnú starostlivosť dvakrát, odvodom do poisťovne a priamo zdravotnému zariadeniu.
Ďalším takým zaujímavým názorom alebo pohľadom zdravotníctva je transformácia, ozdravenie, redukcia a reštrukturalizácia, reorganizácia a čo ja viem čo ešte všetko v tejto činnosti. Ide mi tu o rušenie nemocníc v regiónoch a nútenie pacientov navštevovať vzdialené zdravotné zariadenia v centrách. Teda to, čo sa za dlhé roky vybudovalo, ukázalo sa byť dobrým a myslím si, že v prospech občana veľmi dobrým a prospešným, ministerskí úradníci niekedy na čele s pánom ministrom zdravotníctva toto všetko rušia. Táto situácia, myslím si, že nie je dobrá.
Pán minister, chcel by som v krátkosti len niekoľkými vetami povedať teraz konkrétne, na čo je moja interpelácia. Interpelácia sa týka aj petičnej akcie, ktorá prebehla v Modre, kde občania Modry a okolitých obcí nesúhlasia s reštrukturalizovaním Nemocnice s poliklinikou v Modre na sociálne zariadenie. Žiadajú zachovanie interného a detského oddelenia nemocnice s poliklinikou v Modre v sieti ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Pán minister, podľa informácií, ktoré mi dali, viackrát vás navštívili, resp. žiadali vás o to, aby ste ich prijali. Napísali vám aj list. Dožadoval sa stretnutia s vami pán primátor mesta Modry. Napriek tomu ste odmietli s ním hovoriť o týchto problémoch.
Preto, pán minister, vás prosím, keby ste mi napísali, z akých dôvodov má dôjsť k zrušeniu tohto zdravotníckeho zariadenia. Čo vás k tomu vedie. A prečo nechcete prijať občanov tohto regiónu. Mám informáciu, že petíciu chcú zverejniť a chcú sa v rámci svojich možnosti cez médiá dožadovať vašej odpovede. Bol by som radšej, pán minister, keby som od vás dostal rýchlo túto odpoveď, ktorú by som mohol tlmočiť voličom tohto regiónu, ako ďalej chcete v tejto veci rozhodovať.
A ešte raz vás prosím, aby ste týchto zástupcov regiónu prijali a hovorili o týchto problémoch s nimi.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem, pán poslanec, za vašu interpeláciu.
Ďalej bude interpelovať pán poslanec Engliš.
Nech sa páči, pán poslanec Engliš, máte slovo.
Poslanec A. Engliš:
Vážený pán predseda,
vážený pán predsedajúci,
vážený pán predseda vlády,
vážení páni ministri,
mám tých interpelácií pripravených trochu viacej, pretože sa nám to nazhromaždilo. Začnem prvou interpeláciou na predsedu vlády a súčasne aj na pána ministra vnútra. Interpelácia vo veci sťažnosti pomalého postupu orgánov štátnej správy pri zabezpečovaní rozčlenenia obce Družstevná pri Hornáde a vytvorenie novej obce Kostoľany nad Hornádom.
Úmyselne som to nazval vo veci sťažnosti. Príslušné oddelenia či už v Národnej rade, na ministerstve spravodlivosti aj na Úrade vlády a aj na ministerstve vnútra odpovedali podľa mňa veľmi zle, ak nechcem hovoriť nekompetentne. Jednoducho, tak ako sa aj vyjadrili, posunuli spis ďalej. Čiže riešili byrokraticky túto sťažnosť petičného výboru, výsledkom činnosti ktorého bolo úspešné referendum o oddelení časti obce Kostoľany nad Hornádom. Jedine štátny tajomník Budiak odpovedal, myslím si, že nielen kompetentne, ale aj mal záujem tento problém riešiť. Žiaľ, je to v takom stave, že vo svojich kompetenciách to nemôže vyriešiť. Preto si dovoľujem interpelovať ako na pána predsedu vlády, tak na pána ministra vnútra.
K tomu, čo sa udialo, zaujal petičný výbor občanov obce stanovisko, s ktorým ja sa plne stotožňujem, a preto ho tu aj predkladám. Pre byrokratický a ťažkopádny postup orgánov štátnej správy dodnes k vytvoreniu novej obce nedošlo. Od úspešného referenda, verejného hlasovania oprávnených občanov časti Kostoľany nad Hornádom dňa 30. 6. 1998 uplynulo už mnoho mesiacov. Nikoho však zo zodpovedných orgánov tohto štátu nezaujíma, že nebola splnená vôľa občanov a ich ústavné právo. Kedy sa zrealizuje rozdelenie obce, pýtam sa. Nová obec, ktorá už mohla od roku 2000 existovať ako samostatná, by bola istotne životaschopná, pretože má 1 200 obyvateľov, cirka 1 200 obyvateľov. Čo do veľkosti zo 110 obcí okresu Košice-okolie by zaujala dvadsiate piate možno tridsiate miesto.
Petičný výbor je toho názoru, že obhajoba postupu Krajského úradu v Košiciach a jeho kvalitnej práce ministerstvom vnútra nemá opodstatnenie. Vyžiadanie doplňujúcich podkladov krajským úradom od obce potrebných na vypracovanie jeho stanoviska k žiadosti o rozdelenie bolo úmyselným predlžovaním problému. Krajský úrad tieto mal k dispozícii ešte pred písomným vyžiadaním od obecného úradu dňa 11. 1. 1999. Krajský úrad predložil ministerstvu kompletné podklady so svojím stanoviskom a príslušnými prílohami podľa Smerníc Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo 203/2/1997 dňa 23. 2. 1999.
Keď ministerstvo hodnotí kladne kvalitu krajského úradu, prečo potom po mesiaci, t. j. 22. 3. 1999 vyžiadalo od krajského úradu nové doplňujúce a ďalšie podklady? Pôvodný termín na ich spracovanie bol daný na termín 30. 6. 1999 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 24. ho skrátilo na 7. 5. 1999.
Keď Úrad vlády Slovenskej republiky narušil pôvodný termín predloženia podkladov na rokovanie vlády namiesto 30. 6. 1999 na 7. 5. 1999, mali pracovníci zodpovedných orgánov štátnej správy, či už ministerstvo vnútra alebo krajský úrad, pružne reagovať a zabezpečiť prostredníctvom obce včasné a kvalitné predloženie požadovaných podkladov. Nešlo tu o vedomé odďaľovanie vybavenia predmetnej agendy?
Závažnejšia je skutočnosť, že pol roka, t. j. od 30. 6. boli podklady k žiadosti o rozčlenenie obce na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Materiál sa na rokovanie vlády nedostal, a to aj napriek mojej otázke v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 18. 11. 1999 a prísľubu tlmočeného pánom Čarnogurským, ktorý odpovedal v tom zmysle, že materiál prerokuje vláda v decembri 1999.
Žiaľ, prijatie poslaneckého návrhu novely zákona o obecnom zriadení dňa 16. 2., skoro mesiac po predložení otázky, odsunulo žiadosť tejto obce do zabudnutia. Ministerstvo vnútra ako vecne príslušný orgán, resp. Úrad vlády Slovenskej republiky pri prerokúvaní iniciatívneho návrhu poslancov mali na tento aktuálny problém upozorniť a doriešiť štyri obce, ktoré neboli doriešené. Zdôrazňujem, štyri obce Slovenskej republiky, ktoré sú takto postihnuté. Kompletnú žiadosť na vytvorenie novej obce Kostoľany nad Hornádom malo ministerstvo k dispozícii od 30. 6. 1999. Ubezpečenie ministrom spravodlivosti pánom Čarnogurským bolo pre občanov Kostolian nad Hornádom v časti obce Družstevná pri Hornáde zaväzujúce, preto nerobili žiadne postupy.
Petičný výbor preto vyslovuje nespokojnosť s takýmto postupom pri realizácii úspešného referenda, a ja tu jeho názor verejne predkladám. Postup štátnych orgánov pri riešení odčlenenia časti obce Kostoľany nad Hornádom od Družstevnej nad Hornádom napriek úspešnému referendu bol zlý. Neriešil problém občanov, ale problém nejakého spisu. Čiže podľa mňa liknavý a byrokratický.
Prečo som si osvojil názor petičného výboru je to, že nebola splnená vôľa občanov a ich ústavné právo. Žiadam preto o opätovné prehodnotenie problematiky a uvedenie na správnu mieru tak, aby boli občania spokojní, že vláda naplnila ich túžby, o ktoré bojujú, podotýkam, už deväť rokov, a ktoré na konci ich snaženia niekto zmaril. Ak je nutné, tak aj prijať nový zákon, kde by tieto požiadavky občanov boli doriešené v zmysle ich požiadaviek vyjadrených úspešným referendom. Ja totiž toto považujem za zmarenie výsledkov referenda občanov tohto štátu, aj keď len na malom území.
To je jedna interpelácia na pána predsedu a na pána ministra vnútra.
Druhá interpelácia na pána ministra Magvašiho.
Vážený pán minister, z dobre informovaných kruhov, ako sa to hovorí, sa mi dostalo do uší, že vedúci pracovníci Národného úradu práce majú snahu zlikvidovať firmu KLM Pozdišovce. Ide o firmu, ktorá sa výrazne podieľa na zachovaní tradície pozdišovskej keramiky na východnom Slovensku.
Viem, že pre úradníkov z Bratislavy je to prípad alebo spis, ktorý im nič nehovorí. Každému trošku proslovensky orientovanému občanovi však, a aspoň s malým umeleckým cítením alebo sklonom, sa hneď vybavia vázy, taniere a iná keramika s prekrásnymi a špecifickými kresbami a farbou.
Nechcem tu popisovať históriu tejto firmy. Nechcem tu popisovať to, čo sa už urobilo v prospech tejto firmy aj zo strany Národného úradu práce. V každom prípade, keď je táto firma už v takom stave, že má stále zákazky v zahraničí a je nádej, že sa z tohto ekonomického marazmu, v akom bola, dostane, príde niekto, kto ju chce exekučnou cestou zničiť. Aký to má zmysel pre Národný úrad práce, keď firma sa dostane do úpadku, ľudia budú prepustení. Je ich tam vyše päťdesiat, čo v Michalovciach znamená doslova katastrofu, pretože je tam nad 33-percentná miera nezamestnanosti. Exekútor danú firmu, resp. jej budovy nikomu nepredá. Považujem to za neprofesionálne riešenie. Nehovoriac o tom, že tým dôjde k likvidácii pozdišovskej keramiky, čo pre našu históriu bude neodpustiteľný čin a ja si ho dovolím nazvať až trestný čin.
Žiadam vás preto, pán minister, aby ste zabránili likvidácii pozdišovskej keramiky a vytvorili podmienky na zachovanie tejto výroby. Žiadam vás, aby ste o svojich postupoch informovali Národnú radu Slovenskej republiky formou odpovedí na moju interpeláciu.
Ďalšia interpelácia je na ministra zdravotníctva Slovenskej republiky pána Tibora Šagáta.
Schválenie Liečebného poriadku, ktorý posúva na občanov obrovské bremeno zdravotnej starostlivosti na ich vlastné plecia, považujem za porušenie ich ústavných práv. Namiesto toho, aby sa problémy zdravotníctva riešili inými systémovými opatreniami, pristúpilo sa k tomuto riešeniu hlboko reštrikčnému. Istotne, nie je to ľahký problém, ale ak je človek na naše zdravotníctvo odkázaný, zistí množstvo chýb, ktoré by bolo možné riešiť, ale ministerstvo zdravotníctva to akosi prehliada. Nehovoriac o tom, že pri zrode tohto neporiadku v zdravotníctve ste stáli aj vy sám pán minister, pretože ste presadzovali zriadenie komerčných zdravotných poisťovní. Tie sa namiesto toho, aby sa podieľali na odstraňovaní nedostatkov vo financovaní zdravotníctva, sa na týchto nedostatkoch živili a nehovoriac o tom, že aj osoby, ktoré za týmito poisťovňami stáli. Dodnes tento systém umožňuje doslova okrádanie zdravotníctva na úkor občanov.
Pýtam sa preto, pán minister, ako zistí občan, a teraz to preženiem, či náhodou nebol fiktívne operovaný. Neexistuje vôbec žiadna kontrola občanov či už zdravotníkov, lekárov, ale ani poisťovní, že s prostriedkami hospodária korektne. A ako si môže overiť pacient alebo dokonca zdravý občan, či sa na jeho účet nečerpajú lieky, zdravotné úkony a podobne? Prečo zdravotné poisťovne raz za pol roka alebo raz za rok nepredložia svojim poistencom prehľad, ako sa čerpali na nich finančné prostriedky? Aj ľudia by si uvedomili, aké finančné prostriedky na svoju chorobu čerpajú, a istotne by to aj s nimi pohlo. Ale v každom prípade by to pohlo aj s tými zodpovednými zdravotníckymi a poisťovacími pracovníkmi, ktorí zneužívajú celú túto situáciu až k tomu, že sa lieky vraj distribuujú až do Užhorodu. To sú rezervy, pán minister, ktoré treba odhaliť.
Preto vás žiadam, aby ste mi vysvetlili, prečo nechcete zaviesť kontrolu priamo poistencami, ktorá je bežná na západ od našich hraníc. Podobne vami presadzovaná kapitácia odčerpáva prostriedky bez toho, že by sa občan u lekára objavil. Naopak lekári, ktorí sú v tomto systéme zapojení bez toho, aby niečo urobili s pacientom, dostávajú na neho 35 korún mesačne. Pri 3 000 pacientoch viete, aká je to suma, nehovoriac o tom, že niektorí občania ako pacienti idú úplne inde, ak v danom lekárovi nevidia vôbec žiadnu záruku zlepšenia svojho zdravotného stavu. Čiže prerozdeľovanie finančných prostriedkov je nekorektné. Možno by sa viac peňazí dostalo do iných zložiek zdravotníctva, nielen do rúk lekárov, ktorí majú to šťastie od vás pán minister, že sa dostali na teplé zabezpečené miesta a nemusia vôbec nič robiť preto, aby si získavali pacientov. Pýtam sa vás pán minister, ako vyriešite problém kapitácie, ktorý je podľa mňa tiež určitým zdrojom nedobre kontrolovaného prerozdeľovania financií, peňazí v zdravotníctve.
A posledná interpelácia je takisto na ministra zdravotníctva pána Šagáta.
Vážený pán minister, určite budete so mnou súhlasiť, že vznik bystrického a košického kardiocentra znamenal v histórii slovenskej kardiológie nový medzník. Aj keď mi je známa skutočnosť, že vzťah rôznych autorít slovenskej kardiológie k tomuto medzníku sa pohybuje od vysoko pozitívneho cez indiferentný až po mierne negatívny. Faktom však zostáva, že po rôznych úvodných problémoch máme dnes na Slovensku tri pracoviská, ktoré sú schopné na rutinnej báze poskytovať komplexnú kardiologickú starostlivosť u dospelých pacientov vrátane kardiochirurgického a intervenčného kardiologického programu. Aj keď bystrické a košické pracovisko vzhľadom na svoje priestorové a personálne limitácie kapacitne nemôžu a ani nechcú konkurovať Slovenskému ústavu srdcovocievnych chorôb v Bratislave, je cítiť, že rozbitie bratislavského monopolu oživilo odbornú diskusiu. Umožnilo výmenu skúseností, ale hlavne zvýšilo dostupnosť špičkových kardiologických výkonov regiónov. Aspoň o malý krok nás priblížilo k normám, ktoré sú už samozrejmosťou vo vyspelých krajinách. Na dnešnú krízovú dobu asi tri kardiocentrá stačia. Slovenský ústav srdcovo-cievnych chorôb Bratislava je považovaný za slovenské referenčné pracovisko. Ostáva však určite najdôležitejšia otázka, a to je finacovanie týchto centier. V Čechách dnes funguje desať kardiocentier. Je to vďaka vytvoreniu podmienok zo strany českej vlády, ale aj vďaka tlaku Českej kardiologickej spoločnosti.
Dovoľte mi krátku rekapituláciu histórie kardiocentra v Košiciach.
V päťdesiatych rokoch to boli prvé pokusy o spustenie kardiochirurgie v Košiciach, boli neúspešné. V sedemdesiatych rokoch opäť pokusy, opäť kardiochirurgia nebola spustená. V roku 1990 prvý komplex - projekt na založenie kardiocentra. V roku 1992 Komisia pre rozvoj kardiológie pri ministerstve zdravotníctva iniciovala vznik kardiocentra v Košiciach, boli vyčlenené aj peniaze. So zmenou vlády došlo k zrušeniu týchto plánov. V roku 1995 znovu obnovená myšlienka kardiocentra, podpora poslancov, vlády, založené. V rokoch 1996 - 1997 vznik kardiocentra vrátane kardiochirurgického oddelenia a investícia bola do 100 miliónov korún. Dnešný stav je taký, že je kompletne dobudované kardiologické aj kardiochirurgické oddelenie. Lekársky personál bol pripravovaný na pobytoch v Nemecku, Izraeli, Japonsku, Prahe, Bratislave. V Bratislave boli vyškolené tímy inštrumentárnych a anesteziologických sestier. Na kardiochirurgickom oddelení sa dnes rutinne vykonáva celý sortiment srdcových operácií.
Úvahy o redukcii kardiochirurgických pracovísk na Slovensku považujem za nesprávne aj z týchto dôvodov. Terajší počet kardiochirurgických pracovísk na región 5 - 5,4 milióna obyvateľov je poddimenzovaný. Ekonomizačné argumenty na redukciu pracovísk neobstoja. Jedna operácia v Bratislave je najmenej rovnako finančne nákladná ako operácia v Košiciach a náklady na transport pacientov z východu republiky do Bratislavy by boli vynaložené navyše. Pritom by išlo o nemalé položky. Existuje skupina pacientov, ktorých stav neumožňuje transport a operačný zákrok musí byť vykonaný v urgentnom režime. Pri nedostupnosti kardiochirurgického oddelenia na východ republiky by sa tunajší obyvatelia dostali do nevýhodného postavenia vo vzťahu k obyvateľom bratislavského regiónu. Zrušenie kardiochirurgie by následne obmedzilo aj výkon na kardiologickom oddelení. Dnešné kardiocentrum v Košiciach je výučbovou základňou pre postgraduálne štúdium internistov kardiológov, ale aj pre medikov Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, ktorí by o problematiku komplexnej kardiológie nemali byť ochudobnení. Obrovské úsilie a materiálne hodnoty, ktoré boli do dnešného zabehnutého kardiocentra v Košiciach vložené, by nemali byť premrhané. Keďže podľa mojich informácií sa kľúčové otázky organizácie a financovania kardiologickochirurgickej starostlivosti na Slovensku riešia na úrovni ministerstva zdravotníctva v týchto dňoch, považujem situáciu za mimoriadne závažnú. V týchto dňoch v určitom zmysle sa píšu dejiny slovenskej kardiológie, bohužiaľ, však negatívne.
Vážený pán minister, posúďte preto všetky skutočnosti, zabráňte absurdným krokom, ktoré by nás mohli vrátiť o desať rokov späť. Zabráňte likvidácii kardiocentra v Košiciach. Žiadam vás pán minister, aby ste o svojich rozhodnutiach informovali Národnú rada Slovenskej republiky formou odpovedí na moju interpeláciu.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem, pán poslanec, za vaše vystúpenie v bode interpelácie.
Ďalej bude interpelovať pán poslanec Slobodník, po ňom pán poslanec Tuchyňa. Pardon, pani poslankyňa Kolláriková, po nej pán poslanec Slobodník.
Poslankyňa M. Kolláriková:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne, kolegovia,
vážený pán premiér,
vážení predstavitelia vlády,
prvú interpeláciu budem mať na pána ministra Ftáčnika.
Vážený pán minister Ftáčnik, interpelujem vás vo veci porušenia zákonov Slovenskej republiky pri vydávaní vysvedčení slovenským študentom zmiešaného Gymnázia v Nových Zámkoch.
Pán minister, určite si uvedomujete, že ide o veľmi vážnu vec. Tým, že sa slovenským študentom rozdali polročné vysvedčenia s maďarským označením názvu školy v záhlaví a pečiatkou podobného znenia, bola porušená Ústava Slovenskej republiky, zákon o štátnom jazyku číslo 270/1995, ako i, čo je paradoxné, i vami podporený a prijatý zákon o používaní jazykov národnostných menšín číslo 184/1999 z 10. júla 1999. V § 4 ods. 3 zákona o štátnom jazyku je uvedené, že celá pedagogická dokumentácia sa vedie v štátnom jazyku, teda i vysvedčenia. Slovenskí študenti mali dostať polročné vysvedčenia výhradne v slovenskom jazyku.
Porušenie zákona považujem za zámernú provokáciu zo strany riaditeľa gymnázia. Neobstojí výhovorka, že ministerstvo školstva a príslušný krajský úrad nedostatočne informovali vedenie školy, ako vysvedčenia majú vyzerať. Je doslova šokujúce, že riaditeľ gymnázia Alexander Tóth sa diví, že okolo odovzdávania vlastne maďarských vysvedčení slovenským študentom nastal značný rozruch. Tento riaditeľ porušil i novoprijatý zákon o používaní jazyka národnostných menšín. Prijatím zákona o používaní jazyka národnostných menšín sa umožnilo doklady o získanom vzdelaní a kvalifikácii získané v školách s vyučovacím jazykom národnostných menšín vydávať dvojjazyčne. Požiadavka Strany maďarskej koalície na právo používať v týchto školách na dokladoch o získanom vzdelaní a pedagogickej dokumentácii dvojjazyčné úradné pečiatky nebola prijatá. Teda zo strany riaditeľa novozámockého gymnázia došlo k porušeniu i tohto zákona, pretože použil na vysvedčenia pečiatku s maďarským označením školy, čo je v rozpore tak so zákonom o štátnom jazyku, ako i s novoprijatým zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. V každom prípade riaditeľ tohto gymnázia za nedodržanie a hrubé porušenie ústavy, zákona o štátnom jazyku i zákona o používaní jazyka národnostných menšín by mal byť odvolaný z funkcie riaditeľa gymnázia.
Demokracia je len tam, kde sa ctia, rešpektujú a dodržiavajú zákony. A porušovanie zákonov sa postihuje. Ako je možné, že sa po zistení tohto hrubého porušenia zákonov okamžite neurobila náprava a slovenským študentom sa nestiahli neplatné vysvedčenia a neodovzdali sa im správne vysvedčenia? Bol už Alexander Tóth za hrubé porušenie ústavy a dvoch zákonov Slovenskej republiky odvolaný z funkcie riaditeľa? To je otázka na vás pán minister.
Ešte by som chcela dodať, že je príznačné pre našich novinárov, podotýkam novinárov slovenských denníkov, že takéto hrubé porušenie slovenských zákonov prešlo bez povšimnutia okrem denníka Nový deň. Ale viem si predstaviť, aké divadlo by narobili, keby boli dotknutí študenti maďarskej národnosti. Ukážka takéhoto vysvedčenia je tu, kto má záujem, môže si pozrieť, záhlavie je v maďarskom jazyku a pečiatka je tu aj v maďarskom znení, čo je úplne v rozpore aj so zákonom o používaní jazyka národnostných menšín.
Druhú interpeláciu mám na pána premiéra.
Vážený pán premiér Dzurinda, interpelujem vás vo veci spracovanej koncepcie decentralizácie verejnej správy pre Slovenskú republiku. Rozhodla som sa k tomu kroku z toho dôvodu, že na verejnosti sa táto problematika vo veľkom pertraktuje, politické zoskupenia vydávajú stanoviská a svoje stanovisko vydalo i Združenie miest a obcí Slovenska. I Slovenská národná strana dala stanovisko z dvojdňového rokovania našich starostov a primátorov k spracovanej koncepcii decentralizácie verejnej správy. Jedni materiál chvália, iní ho kritizujú, ale je tu jediná spoločná vec, a to, že transformácia verejnej správy musí i naďalej pokračovať. Tak ako sa reštrukturalizuje ekonomika i ďalšie oblasti našej spoločnosti, i verejná správa nesmie ustrnúť, ale musí sa vo všetkých oblastiach priblížiť priamo k občanom. K tým občanom, ktorí nám dali dôveru vo voľbách a my nesmieme a ani ich nechceme sklamať. Preto sa budeme vyjadrovať k predloženej koncepcii decentralizácie verejnej správy.
Spracovaná koncepcia predpokladá zásadné zmeny vo výkonnej moci formou rozsiahleho odovzdávania a presunu kompetencií z orgánov štátnej správy na orgány samosprávy a regionálne samosprávy. Koncepcia je spracovaná veľmi všeobecne a jej obsah nezodpovedá jej názvu. Je to len pracovný materiál. Materiál nie je konzistentný, je neutriedený a nešpecifikuje presne čo a v akom rozsahu zostane na úrovni štátnej správy a čo bude na orgánoch samosprávy. Nie je uvedená presná špecifikácia finančných nákladov s presným ekonomickým rozborom. Nie je uvedená zásada pri delimitácii kompetencií a finančných prostriedkov. Z celého materiálu nie je jednoznačne vidieť, v čom táto decentralizácia bude pre občanov výhodnejšia oproti terajšiemu systému a v čom bude lacnejšia, keď niektoré kompetencie sa navrhujú presunúť z okresov na kraje a uvažuje sa so zvýšením počtu krajov o 4 kraje, uvažuje sa so zriadením Úradu pre štátnu službu a so zriadením 12 samosprávnych vyšších územných celkov.
V materiáli sú uvedené riziká vo všeobecnosti, ale nie je uvedené, akým spôsobom budú eliminované. Materiál neobsahuje návrh, ako budú využité uvoľnené pracovné sily pre decentralizáciu. Budú to ďalší nezamestnaní? Ak sa budú na obce spolu s kompetenciami delimitovať i finančné prostriedky, kto bude kontrolovať ich správne využívanie? Proces decentralizácie musí byť však komplexný, musí sa uskutočniť vo všetkých oblastiach naraz, teda i v oblasti právnej a verejných financií. Decentralizácia si vyžiada nielen zmenu veľkého počtu zákonov, ale aj zásah do Ústavy Slovenskej republiky. Je to úloha veľmi náročná a nemala by sa uponáhľať. Predpokladaný termín realizácie decentralizácie, december 2000 a január 2001 je podľa nás preto nereálny.
Územné členenie má zohľadňovať možnosť vyrovnaného rozvoja regiónov. Vytvorenie vyššieho počtu regiónov, než je 8, by viedlo k atomizácii územia Slovenskej republiky, regióny by nemali potrebnú ekonomickú silu, v dôsledku čoho by sa oslabila ich životaschopnosť a sebestačnosť. Ak sa má realizovať i zmena počtu regiónov, tak súhlasíme len so znížením počtu regiónov. Za optimálny stav pri navrhovanom presune kompetencií a finančných prostriedkov zo štátnej správy na samosprávu a vytvorenie vyšších územných a správnych celkov považujeme tri kraje - Západoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský a Bratislavu. Až vtedy budeme môcť so spokojným svedomím vyhlásiť, že s takto chápanou decentralizáciou a územným a správnym členením skutočne šetríme finančné prostriedky a zároveň s takto ponímanou decentralizáciou posunieme správu vecí verejných priamo k občanom. Na vytváranie spoločných obecných úradov, ktoré by mali zabezpečovať výkon kompetencií a správnych agend pre obce, ktoré sa nebudú môcť vykonávať samostatne, bude potrebné v rámci legislatívneho procesu vypracovať právne, finančné, organizačné a personálne pravidlá. Výber sídiel spoločných úradov ponechať na rozhodnutie obcí. Obce, ktoré vytvoria spoločný úrad, musia mať zachovanú vlastnú identitu a suverenitu. Nesúhlasíme so zavedením čestnej funkcie starostu v obciach do 500 obyvateľov, pretože nakoniec by sa mohlo stať, že táto obec by nebola riadená a by sa nám rozpadla. Nesúhlasíme s prenosom kompetencií na samosprávy v oblasti školstva, najmä v spojitosti so zriaďovaním školských zariadení, dokonca i vysokých škôl.
Reformu verejnej správy podmieňujeme tým, aby bol proces prenosu kompetencií z orgánov štátnej správy na orgány samosprávy súbežný so zmenou daňových a ekonomických pravidiel a taktiež so zmenou finančných a rozpočtových tokov. Súčasťou navrhovanej reformy musí byť aj seriózne ekonomické posúdenie a zdôvodnenie.
Pán premiér, bola by som rada, keby ste sa mi vyjadrili písomne k tejto problematike a zároveň či trváte na pôvodnom termíne, ako je uvedený v koncepcii decentralizácie verejnej správy. Ďakujem.
Ešte mám jednu interpeláciu, taktiež na vás pán premiér.
Vážený pán premiér, dňa 16. septembra na hodine otázok som mala na vás otázku týkajúcu sa problematiky štúrovského mosta. Bol to určite osud, ale i určitá symbolika, že práve v ten istý deň ste vy pán premiér sedeli s premiérom Maďarskej republiky na lodi nesúcej meno maďarského nacionalistu Rákoczyho a uprostred Dunaja pri Štúrove ste podpísali dohodu o spoločnej výstavbe mosta medzi Štúrovom a Ostrihomom. Mosta, ktorý dnes už svojimi nevyhovujúcimi parametrami spojí dve malé mestečká na oboch brehoch Dunaja a definitívne zabráni kedykoľvek v budúcnosti Maďarskej republike postaviť dolný stupeň vodného diela v Nagymarosi. Keby bolo postavené toto vodné dielo, tak po korune hrádze v Nagymarosi by viedla komunikácia, ktorá by spojila obidva brehy, teda i tieto dve mestečká. Maďarská vláda však ani najmenej nehodlá rešpektovať rozhodnutie Medzinárodného súdu v Haagu a odmieta dokončiť vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros tak, aby plnilo účel dohodnutý v platnej zmluve. Na rozdiel od Slovenska Maďarsko most potrebuje, a tak sa rozhodlo vyriešiť tento svoj problém na úkor Slovenska. Podľa dohody Slovensko bude však musieť vynaložiť na výstavbu mosta dve tretiny plánovaných finančných prostriedkov. Pre náš rozpočet to bude znamenať záťaž minimálne, opakujem minimálne 1 mld. Sk, a to v čase veľmi kritickej ekonomickej situácie na Slovensku. V čase, keď vláda prijíma jedno reštrikčné opatrenie za druhým bez projektov obsahujúcich ozdravné opatrenia.
Prijímaním reštrikčných opatrení sa obmedzujú prostriedky na aktívnu politiku trhu práce, znižuje sa podpora v nezamestnanosti, znižujú sa sociálne dávky aj dávky pre ZŤP, zvyšuje sa nájomné, ceny energetických vstupov. Od začiatku roku 1999 vláda zvýšila dolnú sadzbu DPH zo 6 na 10 % pri mnohých komoditách, medzi ktoré patria i potravinárske výrobky, zvýšila cenu elektrickej energie, ďalších vstupných médií, cenu benzínu a nafty, platenia liekov. Dôchodcovia, ktorí si museli celý život platiť zdravotné poistenie, teraz si musia priplácať za lieky. Dokonca študenti vysokých škôl si museli zaplatiť formou sponzorského za prijatie na vysoké školy, aby tieto školy mohli vôbec fungovať, čo je samozrejme v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky predsa zaručuje u nás bezplatné vzdelávanie. Chýbajú peniaze v školstve, v zdravotníctve, v doprave. Chýbajú peniaze v samospráve i v ďalších oblastiach života našej spoločnosti. Rastie napätie v mnohých slovenských podnikoch, ktoré nie sú schopné umiestňovať svoju produkciu ani splácať svoje záväzky, čo vytvára hrozbu masového prepúšťania. Dokonca štát si neplní svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona, podnikateľom zadržiava návratnosť DPH aj niekoľko mesiacov. To vlastne prispieva tiež k platobnej neschopnosti mnohých podnikateľov, vedúcej až ku kolapsu niektorých menších podnikov. Robí sa jedno reštrikčné opatrenie za druhým, ale neponúkajú sa nijaké opatrenia na ozdravenie hospodárstva, a teda i ekonomiky. Zaťaženie našich občanov v roku 1999 nestačilo, v novom roku 2000 siahla vláda opäť do vreciek našich občanov formou zvýšených poplatkov za elektrickú energiu, plyn, vodné, stočné, nájomné a teraz od 15. februára i za dopravu.
Pýtam sa, dokedy to ešte vydržia naši občania. Neustále sa zvyšujúca nezamestnanosť, korupčné aféry jedna za druhou, stúpajúca kriminalita. Na jednej strane ste reštrikční voči našim občanom, že to len ťažko môžu uniesť, ale na druhej strane rozhadzujete plným priehrštím. Ako sa dá inak nazvať plánovaná stavba mosta v Štúrove? Veď do tejto stavby musíme vložiť viac ako 1 mld. korún. Je to hazardovanie s dôverou občanov. Tých občanov, ktorých ste donútili pritiahnuť si opasok na tú najposlednejšiu dierku.
Pán premiér, preto sa vás znovu pýtam, za tejto katastrofálnej ekonomickej a hospodárskej situácie, keď sa prijíma jedno reštrikčné opatrenie za druhým, trváte na vyčlenení finančných prostriedkov na výstavbu štúrovského mosta? Je podľa vás dôležitejšia výstavba štúrovského mosta ako použitie týchto finančných prostriedkov na vyriešenie aspoň niektorých akútnych problémov, ktoré som vám tu vymenovala. Odpoveď na moju otázku na hodine otázok ma vôbec neuspokojila. Za vás nepresvedčivo odpovedal podpredseda vlády pán Mikloš frázami o hospodárskej spolupráci, o euroregióne, o karpatskom, beskydskom a ďalšie frázy. Viem ho však pochopiť, musel zdôvodňovať niečo, čo sa rozumne zdôvodniť nedá. Musel obhajovať rozhodnutie vlády uvoľniť viac ako 1 mld. korún na výstavbu štúrovského mosta.
Skrátim to trošku. Keď som ďalej listovala vládny program, doslova ma oslovil ďalší text. Vláda bude garantovať zvýšenie vzdelanostnej úrovne občanov patriacich k národnostným menšinám. Obnoví sa v Slovenskej republike vydávanie dvojjazyčných vysvedčení a dvojjazyčné vedenie pedagogickej dokumentácie. Vypracuje sa zákon o jazyku národnostných menšín. Keď sa nad tým človek zamyslí, tak príde k jedinému názoru, program, ktorý vláda Slovenskej republiky predložila Národnej rade Slovenskej republiky na schválenie, obsahoval veľa sľubov, ale jedine, čo doteraz vláda zrealizovala, boli len požiadavky SMK. Už treba zrealizovať len poslednú požiadavku, a to výstavbu mosta medzi Štúrovom a Ostrihomom, a potom budeme čakať spŕšku ďalších požiadaviek zo strany SMK.
Nakoniec ďalšia požiadavka sa už objavila v spojitosti s novelizáciou Ústavy Slovenskej republiky. SMK totiž podmienila svoju podporu novele Ústavy Slovenskej republiky zmenou jej preambuly. Pôvodné znenie preambuly "My národ slovenský" žiada nahradiť znením "My občania Slovenskej republiky". Táto požiadavka nemá skutočne obdobu v nijakom štáte. Ja som vo svojich vystúpeniach tu na parlamentnej pôde upozorňovala, že v Slovenskej republike sú práva národnostných menšín zabezpečené v ústave i v ďalších 36 normách a tieto práva sú nadštandardné v porovnaní s ostatnými štátmi. Ak na národnostne zmiešanom území máme niekoho chrániť pred diskrimináciou, tak sú to Slováci. Odpoveď, že to nie je pravda, že Slováci sú na národnostne zmiešanom území Slovenska spokojní, že spolužitie medzi Slovákmi a občanmi národnostnej maďarskej menšiny je dobré, nie je pravdivé. Vyvracajú to vyhlásenia zo šurianskych stretnutí Slovákov žijúcich na národnostne zmiešanom území južného Slovenska. Osobne dostávam veľa listov od občanov žijúcich na národnostne zmiešanom území južného Slovenska. Sú to smutné listy končiace konštatovaním i otázkou, kedy sa skončí diskriminácia Slovákov na tomto území, kto im pomôže, kto sa ich zastane.
Prečítam vám list stredoškolského pedagóga žijúceho 21 rokov v Štúrove pána Siránka. Píše: "Zamýšľam sa nad tým, aká je pravdivosť konštatovania, že Slováci na juhu územia Slovenskej republiky si žijú dobre. Áno, žijeme bez väčších problémov, ak sa uspokojíme a nenamietame, keď pri platení v obchode pokladníčka nezdvihne hlavu a nevystrelí na vás ako zo samopalu sumu po maďarsky a vy zostanete stáť, až kým nezdvihne hlavu a pozrie na vás a potom sa jej uráči odpovedať i po slovensky. Áno, žijeme v zhode, ak neprotestujeme, že vám lekárnička na škatuľku liekov napíše, prepáčte kolegovia za SMK, egy darab este." Neviem, či som to dobre prečítala, poviem to aj po slovensky, čo musíte porozumieť, že máte užiť jednu tabletku denne. Na území Slovenskej republiky, samozrejme. "Ak chceme žiť u nás v mieri a v pohode, musíme si všímať, že pri krásnej mladej lipke niekto zničil betónový podstavec, ktorý oznamoval, že táto lipka, symbol slovanstva, bola vysadená v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Pravdepodobne to robia Slováci, členovia SNS, ako to deklaroval pán Pál Csáky v nádeji, že sme "buta Tóti" a že tomu uveríme. Nesmie vás v Štúrove iritovať ani skutočnosť, že v deň slovenského štátneho sviatku neuvidíte na susednej základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským štátnu zástavu, že v miestnych novinách Štúrovo a okolie sa v slovenských textoch hmýria pravopisné a štylistické chyby, ktoré dvíhajú krvný tlak Slovákom zamýšľajúcim sa nad tým, ako dlho by obstál šéfredaktor novín v susednom Ostrihome, ak by sa tam čírou náhodou vydávali dvojjazyčné miestne noviny. Dovolil by si tam niekto przniť maďarský jazyk ako na Slovensku v spomenutých novinách slovenský jazyk? Áno, žijeme teda u nás v relatívnej zhode, pretože sme holubičí národ, pretože nevieme, nechceme, či sa bojíme ozvať, keď na vlastnom území, vo vlastnom štáte ťaháme za ten kratší koniec. Všetky uvedené skutočnosti vám potvrdí hociktorý Slovák žijúci v našom slávnom meste Štúrovo.
Rozhodol som sa preto, že ja nebudem mlčať, píšem nielen za seba, ale aj za ostatných Slovákov mesta Štúrova, za rodičov Slovákov, ktorí nabádajú svoje dospelé deti, aby si nezakladali svoju budúcnosť na tomto území, pretože tu nemajú šancu. Pri rovnakých podmienkach bude pred nimi v každom ohľade uprednostnený príslušník maďarskej národnosti, uprednostnený, tak ako to bolo i v mojom prípade. Som stredoškolský pedagóg do 1. júla 1999 pôsobiaci vo funkcii riaditeľa slovensko-maďarského gymnázia v Štúrove. Pri nedávnych konkurzoch na miesta riaditeľov škôl, podotýkam, že slovo konkurz som dal medzi úvodzovky, pretože bez nich to slovo stráca pravdivý význam, som dostal od svojho zboru 19 hlasov. Ďalší záujemca maďarskej národnosti dostal 10 hlasov a tretí záujemca maďarskej národnosti dostal 2 hlasy. Skúste uhádnuť, ako "konkurz" dopadol. Presne tak ako na všetkých spomenutých dvojjazyčných školách. Všetci slovenskí riaditelia boli nahradení riaditeľmi maďarskej národnosti. Na maďarských školách však všetci riaditelia zostali. Nie je to teda do očí bijúce, nie je to veľavravné? Pri súčasnom dôležitom postavení školských rád nemá Slovák šancu stať sa na takejto dvojjazyčnej škole riaditeľom. Prežil som to na vlastnej koži a môžem tu otvorene vyhlásiť, že mám ťažké srdce na pánov inšpektorov, ktorí našu prácu poznali, ale nedokázali nás v Nitre, Pribinovom meste, obhájiť. Nerozhodovali návrhy komisií, ale plnú kompetenciu má prednosta krajského úradu. Môžeme teda pokojne spolunažívať na juhu Slovenska, ale len vtedy, ak budeme lojálni. Od príslušníkov maďarskej menšiny sa lojálnosť nevyžaduje. Veď si len spomeňme na reakciu pri odvolávaní riaditeľov maďarských škôl v Búči a Bátorových Kosihách, ktorí evidentne porušili platné predpisy. Dozvedeli sa o tom dokonca i v Štrasburgu. My ale mlčíme, u nás je všetko v poriadku. Kto vie dnes o nás Slovákoch pozbavených funkcií, všade je hlboké ticho. Veď sme lojálni a žije sa nám tu dobre. Len aby sme my Slováci žijúci na zmiešanom území južného Slovenska od tejto dobroty nezahynuli. Preto voláme, nie zákon na ochranu menšín, ale zákon na ochranu Slovákov v tomto regióne je potrebný. Nevyhnutne ho potrebujeme, ak máme prežiť na tomto území.
Preto mi dovoľte vyjadriť názor, rozdelenie a osamostatnenie spojených škôl je jediná šanca nás Slovákov na zmiešanom území južného Slovenska. Viem, že bude milión dôvodov proti, šetrenie a podobne, ale ja si veľmi dobre pamätám na prípad v Šahách, kde Krajský úrad v Nitre mal snahu zlúčiť školy pod spoločné riaditeľstvo. Čo všetko podnikli rodičia žiakov maďarskej národnosti proti tomu a obhájili svoj záujem. Len my sa bojíme, ustupujeme, hoci je to náš životný záujem a dôvod na prežitie. Veď navonok to vyzerá tak, že my Slováci tu nemáme nijaké problémy, veď mlčia médiá, mlčia poslanci i my zo strachu, lebo sa nám môže stať, že sa ocitneme na ulici. 24. 9. naša škola oslávila 50. výročie vzniku slovenského gymnázia, chcel som zabezpečiť dôstojnú oslavu tohto výročia. Veľmi precízne som oslavu pripravil v národnom duchu, oslavy už, žiaľ, prebehli v inej réžii, s polovicou hostí tzv. družobných škôl z Budapešti a Ostrihomu. Veľavravný je i prvý krok nového riaditeľa gymnázia, vypnutie osvetlenia štátneho znaku na priečelí školy vraj v záujme šetrenia elektrickou energiou. Odhlásili slovenský denník, ale Uj szó tento osud nepostihol. A tak sa znovu pýtam, kto sa nás zastane? Kto bude písať do Štrasburgu o tom, akú propagandu robia učitelia maďarských škôl pri zápise žiakov do prvého ročníka základných škôl? O tom, že aj v minulosti pri nástupe Slováka do funkcie riaditeľa sa písali protestné petície? Dnes je situácia už taká, že Slovák nemá žiadnu šancu na tomto území.
Žiadam vás preto, vážení poslanci, i z tohto miesta, bráňte nás, bráňte nás slušne, kultivovane, ale dôsledne, lebo máme pocit krivdy a tento pocit na vlastnom území, na zvrchovanom území Slovenskej republiky je strašný a predstaviť si ho vie len dotknutý jedinec. Bolo by nesmierne smutno sledovať, ako na brehu Dunaja vítajú Štúrovčania ováciami "svojho" premiéra Viktora Orbána. A nášmu premiérovi Dzurindovi sa ušiel len zdvorilostný potlesk.
Na záver preto znovu a veľmi intenzívne opakujem, oddelenie spojených dvojjazyčných škôl by mal byť prvý krok na to, aby sme tu prežili, aby sme sa mohli pozrieť do očí generáciám, ktoré nastúpia po nás.
Pani poslankyňa, touto cestou vás žiadam, všetkých poslancov slovenského parlamentu, myslite na nás, na Slovákov žijúcich na zmiešanom území južného Slovenska. Veď i my sme súčasťou nášho krásneho Slovenska. Bráňte nás. Pán premiér, myslíte pri svojich rokovaniach i na Slovákov žijúcich na zmiešanom území Slovenska? Mysleli ste na nich, keď ste podpisovali dohodu s premiérom Maďarskej republiky o výstavbe mosta medzi Štúrovom a Ostrihomom? Pán premiér, zamyslite sa nad týmto listom, nech je pre vás mementom, akými ováciami vítali Štúrovčania premiéra Maďarskej republiky, pričom vám sa ušiel len zdvorilostný potlesk."
Ďakujem.