Podpredseda NR SR B. Bugár:
Na vystúpenie pána poslanca Brňáka s faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Gajdoš a pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Gajdoš.
Poslanec J. Gajdoš:
Ďakujem pekne za slovo.
Pán minister Čarnogurský má zvláštny dar - stáť na strane podvodníkov a gaunerov. Určite to nie je dar od Boha, pretože Pán Boh rešpektuje to, že je predsedom Kresťanskodemokratického hnutia, aj to, že je ministrom spravodlivosti. Ja som už hovoril o jeho zastaniach sa exprezidenta Michala Kováča a jeho nepodareného syna. Myslím si, že pán minister spravodlivosti by si mal uvedomiť ten fakt, že pán poslanec Gaulieder po celý čas užívania poslaneckého mandátu za Hnutie za demokratické Slovensko sa snažil s týmto mandátom kupčiť. Keď sa mu ho nepodarilo predať za stanovenú cenu, tak zvolil inú taktiku. Chcel by som upozorniť pánov poslancov na to, že toto je len krok k tomu, aby nasledovalo aj finančné odškodnenie pána poslanca Gauliedera, ktorý sa stal členom Kresťanskodemokratického hnutia. Chcel by som sa opýtať pána ministra Čarnogurského, zároveň i predsedu KDH, či po realizácii toho odškodenia to bude "fifty-fifty" pre pána Gauliedera a pre KDH.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pani poslankyňa Mušková.
Poslankyňa Ľ. Mušková:
Ďakujem za slovo.
Chcem len potvrdiť slová pána poslanca Brňáka, ktorý povedal, že v minulom volebnom období nebol odobratý mandát žiadnemu poslancovi, že parlament iba vzal na vedomie vzdanie sa. Keďže som tu sama z imunitného výboru minulého volebného obdobia, tak môžem potvrdiť to, čo pán Gaulieder vtedy vyhlásil. Povedal, že skutočne podpis pod vzdaním sa mandátu je jeho, je pravý. A chcem ešte raz zopakovať, že ani imunitný výbor, ani parlament v minulom volebnom období nikoho nezbavil imunity a nikomu nezobral mandát.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Gašparovič. Pripraví sa pán poslanec Húska.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec I. Gašparovič:
Ďakujem pekne za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia,
veľa z toho, čo som chcel povedať, povedal predo mnou pán poslanec Brňák. Treba si dobre zafixovať to, čo povedal hneď na začiatku, že rozhodujeme o zrušení uznesenia Národnej rady na základe návrhu vlády. Rozhodujeme na základe možno nie vlády, ale jednej politickej strany, ktorá získala jedného poslanca, ktorý po zrušení tohto uznesenia si zrejme bude chcieť uplatniť nárok na náhradu škody a zrejme bol do tejto strany prijatý aj preto, že strana sa vraj teraz už nachádza vo finančnej tiesni, pretože nemá už tých ľudí, ktorí jej doteraz financie poskytovali. To len viac-menej taký úvod.
Ale chcem sa teraz spýtať aj pána ministra a vás, kolegyne, kolegovia. Keďže v predchádzajúcom bode programu som sa opieral o rozhodnutie Ústavného súdu, toto rozhodnutie Ústavného súdu Národná rada ani mandátový a imunitný výbor neakceptovali. Teraz pán minister vám predkladá svoj názor opretý o rozhodnutie Ústavného súdu a žiada vás, aby ste rozhodli na základe tohto. Dovoľte mi, keď vynechám to, čo všetko povedal kolega Brňák, aby som sa teda vrátil k rozhodnutiu tohto Ústavného súdu, na základe ktorého máme dnes rozhodovať - 1 ÚS 897, myslím, že ten ste citovali, pán minister.
Hneď na začiatok, aby nebolo, že nečítam všetko a nie som objektívny, pokiaľ ide o uznesenie, v ktorom sme súhlasili so vzdaním sa mandátu pána poslanca Gauliedera. Ústavný súd hovorí, že si je vedomý, že žiaden právny predpis neupravuje lehotu, dokedy môže poslanec vziať späť svoje vyhlásenie, teda svoj prejav vôle o vzdaní sa funkcie poslanca, resp. nahradiť ho iným neskorším. Rovnako však v žiadnom právnom predpise nie je upravená podmienka, ktorá by bránila ktorémukoľvek poslancovi Národnej rady vziať späť svoj predchádzajúci prejav vôle. Čiže na tomto je postavené rozhodnutie Ústavného súdu. Musím sa však trošku vrátiť do histórie a povedať, ako vznikol tento problém.
Viete dobre, tí, ktorí ste v parlamente boli, že pán poslanec Gaulieder podal list, v ktorom sa vzdáva, potom prišiel list, ktorým sa nevzdáva a vystúpil aj osobne v parlamente, že on takýto list nepodal, v ktorom sa vzdáva mandátu poslanca. Postup podľa rokovacieho poriadku je taký, že rozhoduje mandátový výbor. Mandátový výbor mal obidva tieto listy. Vypočul pána poslanca. Pán poslanec tvrdil jedno: Áno, ja som to podpísal - vzdanie sa mandátu, ale tento list som na Národnú radu neposlal.
A tu je teraz ten ďalší taký bod, o ktorom by sme si možno mohli niečo povedať, či vôbec potom Ústavný súd na základe takéhoto výroku pána poslanca mal vôbec vo veci rozhodovať. Ústavný súd má presné pravidlo, kedy môže rozhodovať. A je tam povedané aj to, že predtým musí takýto žiadateľ o to, aby Ústavný súd rozhodol, vyčerpať všetky možnosti, ktoré sú mu dané inou formou dosiahnuť svojho práva. Pán poslanec keď povedal, že takýto list neposlal, sa nedožadoval orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mohli hneď prostredníctvom súdu nakoniec vyhlásiť, že došlo skutočne k trestnému činu, niekto zaňho podpísal, niekto zaňho poslal, čiže nie on urobil tento skutok.
Napriek tomu, že Ústavný súd nemá právo podľa Trestného poriadku, zobral túto vec a rozhodoval, ale prestal rozhodovať o týchto veciach, o ktorých teraz rozprávam. Rozhodol a požiadal jedine znalca, ktorý mal potvrdiť, či ide o autentický podpis pána poslanca, alebo nie. Boli tam dve rozhodnutia. Jeden záväzok na zmluvu a jeden záväzok na vzdanie sa mandátu. Ústavný súd iba požiadal, aby bol overený podpis na základe notára, pokiaľ ide o zmluvu. Ústavný súd neskúmal ten ďalší podpis, či je autentický, alebo nie. Došlo k situácii, že bolo treba skúmať obidva listy a znalec vyhlásil, že obidva podpisy bývalého poslanca Gauliedera sú autentické. Na základe toho Ústavný súd rozhodol, že sa priklonil k tej druhej vete, ktorú som teraz čítal, že môže poslanec kedykoľvek vziať späť svoje rozhodnutie o vzdaní sa mandátu. Ale už tie ďalšie žiadosti, ktoré bývalý pán poslanec Gaulieder žiadal, Ústavný súd odmietol, samozrejme, prerokovať, resp. o nich rozhodnúť.
Ústavný súd z dôvodov uvedených v texte odôvodnenia, z ktorého tam citoval trošku aj pán minister, nemohol vyhovieť petitu podnetu v celom rozsahu, pretože vychádzal z § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z., podľa ktorého na konanie o rozhodovaní o prijatom podnete sa primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona, to je konanie o ústavných sťažnostiach. Obsah týchto ustanovení v § 49 a nasledujúcich priamo vylučuje možnosť vyhovieť tej časti petitu podnetu, v ktorej navrhovateľ žiadal, aby Ústavný súd zrušil uznesenie Národnej rady číslo 482 zo 4. decembra 1996. Je to tak preto, lebo v danom prípade nejde o rozhodnutie orgánu uvedeného v článku 127 ústavy, a to je § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z. Uznesenie Národnej rady číslo 482 zo 4. decembra 1996 ani žiadne iné uznesenie takéhoto orgánu štátnej moci nemá vôbec povahu rozhodnutia v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Okrem toho podľa § 51 citovaného zákona účastníkmi konania pred Ústavným súdom sú okrem sťažovateľa aj orgán štátnej správy alebo orgán územnej samosprávy, proti ktorému sťažnosť smeruje, za ktorý však Národná rada podľa článku 72 ústavy nemôže byť považovaná. Čiže nemôže Ústavný súd Národnej rade dať žiaden príkaz na to, aby zmenila alebo rozhodla inak, ako rozhodla predtým.
Rovnako nebolo možné vyhovieť, a teraz budem citovať, "Ústavný súd nemohol vyhovieť ani tej časti petitu, v ktorej navrhovateľ žiadal, aby Ústavný súd rozhodol o tom, že je naďalej poslancom Národnej rady". Ústavný súd, ktorý je podľa článku 130 ods. 3 ústavy oprávnený preskúmať konanie každého subjektu, ktorý svojím konaním môže porušiť ústavné právo iného subjektu a v tomto smere ho aj posúdiť, nemôže však jeho protiprávne konanie napraviť svojím konaním, resp. rozhodnutím. Povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal nežiaduci náskok, v danom prípade Ústavný súd označil Národnú radu. Takže povedal Národnej rade, že by mala upraviť toto svoje rozhodnutie. Národná rada má jedinú možnosť v tomto prípade, a to obrátiť sa na poslancov, na tých poslancov, ktorí rozhodovali v tej veci, nie poslanci iní, aby podľa sľubu, podľa vlastného svedomia a presvedčenia a ústavy, ktorá im toto oprávnenie dáva, rozhodli. Čiže nemôže Ústavný súd prikázať poslancovi, musíš rozhodnúť.
Pani poslankyne, páni poslanci, Medziparlamentná únia prijíma rozhodnutia pre svoje národné rady, resp. svoje parlamenty členských krajín. Nikdy nemôže povedať vo svojom rozhodnutí, že členské krajiny Medziparlamentnej únie zaväzuje k nejakému rozhodnutiu. Vždy odporúča. Aj v tomto prípade Ústavný súd odporúča Národnej rade, že by mala takto učiniť, pretože boli podľa Ústavného súdu porušené práva Gauliedera. To som povedal preto, že tu sú tie skutočnosti, na základe ktorých aj pán minister nás žiada, aby sme toto uznesenie zrušili. Lenže Ústavný súd vedel, o čom rozhoduje, a preto sa poistil v jednej veci, kde úplne na koniec Národnej rade niečo akože našepkáva, pretože vedel, že by sa tým mal zaoberať aj on. A to našepkávanie je v jednom.
Páni poslanci, podpis Gauliedera na žiadosti vzdať sa mandátu poslanca. Ústavný súd hovorí a dáva do pozornosti, potichučky, reverz. Čo to je reverz? Prečítam, ako nám to pekne Ústavný súd povedal: "Reverz zabezpečovaný vo forme osobitných zmlúv, záväzkov medzi politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo voľbách je v rozpore s ústavou, pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt trvale a účinne vyžadovať od bývalého kandidáta, po voľbách, samozrejme, poslanca, ktorý s ním uzavrel tzv. reverznú zmluvu, výkon mandátu výlučne podľa straníckych príkazov a na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia kandidáta o vzdaní sa funkcie poslanca v budúcnosti podľa článku 81 ods. 1 ústavy. Zákaz reverzu vyplýva z článku 75 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sľub poslanca s výhradou má za následok stratu mandátu. Okrem toho reverz je neprípustný aj podľa článku 73 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje jedine reprezentatívny a nie imperatívny mandát a nie je ani v súlade s článkom 75 ods. 1 ústavy, t. j. s obsahom sľubu poslanca Národnej rady."
Páni poslanci, pani poslankyne, ústavný dôsledok sľubu ktoréhokoľvek poslanca Národnej rady, uskutočnenie s výhradou nachádzajúcou sa v tzv. reverze pred zložením sľubu má mať nevyhnutne za následok stratu jeho mandátu. A článok 75 hovorí v prvom odseku druhej vete: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov, budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Odsek druhý: "Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu."
Páni poslanci, tu bol prezentovaný tento imperatívny mandát bývalého pána poslanca Gauliedera. Ak budete rozhodovať a nezoberiete do úvahy toto rozhodnutie Ústavného súdu, zase porušíte ústavu. Môžeme teraz hovoriť: A čo ostatní, ak takéto reverzy podpísali? Skúmajte, skúmajme, budeme so spätnou platnosťou teraz my rozhodovať o minulých poslancoch, že mali takýto imperatívny mandát a budeme ich rušiť? Skúmajte ďalej, aké rozhodnutia sa prijali v minulosti v národných radách, o ktorých možno na základe takéhoto rozhodnutia poslancov rušiť rozhodnutia Národnej rady budeme musieť potom prejsť reťazou všelijakých návrhov.
Pani poslankyne, páni poslanci, nehovorím to zbytočne, je to veľký problém. Na druhej strane si myslím, že táto Národná rada nie je oprávnená zrušiť to uznesenie, ktoré prijala minulá Národná rada. Myslím si, že na vysvetlenie, ktoré som chcel dať, to stačí.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlási len pán poslanec Brňák. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec P. Brňák:
Práve v spojitosti s vystúpením pána poslanca Gašparoviča o tom, čo môže skúmať parlament v budúcom volebnom období, chcem vám dať do pozornosti, že vo svetle teraz prerokúvanej veci je možné, že budúci parlament bude skúmať uznesenie, na základe ktorého prišiel naspäť do parlamentu štátny tajomník ministra pôdohospodárstva, na základe ktorého poslanec Ďuračka odišiel z parlamentu, na základe ktorého potom zase štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva sa vrátil do funkcie štátneho tajomníka a následne prišiel nový náhradník. Ak vy nás v princípe idete cepovať za využívanie alebo zneužívanie, alebo používanie, alebo koketovanie s nejakým imperatívnym mandátom, tak chcem povedať, že v princípe Slovenská demokratická koalícia použila imperatívny mandát aj vo vzťahu k poslancovi Ďuračkovi. V princípe sa podobný postup, a tak bol aj avizovaný, chystá v inej politickej strane z vládnej koalície, kde sa podobným elegantným spôsobom má straníckym vplyvom a straníckou mocou vysunúť poslanec z parlamentu, možno, a na základe neho dosiahnuť, aby prišiel iný poslanec.
Takže ak ideme v princípe rozprávať o tom, že imperatívny mandát za žiadnych okolností nie, tak chcem povedať, že prípad exposlanca Ďuračku bez ohľadu na to, čoho sa dopustil alebo čo je za ním, bol zneužitím straníckeho vplyvu na slobodný výkon poslaneckého mandátu ako Brno. Keby totiž štátny tajomník sa nevrátil naspäť do pozície štátneho tajomníka, bolo by možné uvažovať o tom, že išlo o normálne vrátenie sa pôvodného poslanca na post poslanca. Ale ak sa on rýchlo vrátil naspäť a prišiel iný náhradník, je to imperatívny mandát, možno v zelenom.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Húska. Pripraví sa pán poslanec Fico.
Nech sa páči, máte slovo.
Poslanec A. M. Húska:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
vážené kolegyne a kolegovia,
k tejto problematike chcem podčiarknuť to, čo hovorili moji predrečníci, kolegovia, že nemožno prijať tento pokus pomocou exekutívneho návrhu vrátiť späť rozhodnutia Národnej rady, teda suverénneho parlamentu, ako pokus o vratnosť, ako pokus o vygumovanie času, teda v podstate pokus, aby to, čo bolo, nebolo. Spochybňovať staré zloženie, lebo to je v podstate ono, je to spochybňovanie starého zloženia parlamentu, tak vlastne nič iné sa nespochybňuje, ako že sa spochybňuje aj hlavný suverén, ktorý má právo prijímať rozhodnutie vo svojom čase, a to je voliaci občan. Voliaci občan v demokratických nespochybniteľných voľbách vtedy zvolil takú štruktúru parlamentu, ktorá prišla k záveru, nie že odoberie mandát, ale že berie na vedomie vzdanie sa toho poslanca a toto rozhodnutie bolo suverénne spravené a vy chcete spochybňovať túto suverenitu.
Keď by naozaj išlo len o ochranu práv, o ktorých by sa pochybovalo, či boli zachované, alebo nie, pokiaľ išlo o vtedajšieho poslanca Gauliedera, tak je na to predsa prostriedok súdnej moci, pomocou ktorej je možné toto celkom normálnym spôsobom urobiť. Myslím si, že nejde o nič iné ako o určitý druh sebevoľnosti. Dôkazom o tom je to, že je za tým skrytá neprekonaná trauma z vlastnej vtedajšej nízkej príťažlivosti zo strany voličov. Tento pokus, čo vlastne táto vláda sústavne robí, je vlastne nič nie inšie, ako sústavne chcieť zvládnuť minulosť. Pretože budúcnosť naozaj ovládať nevie. Reštrikčným stagflačným spôsobom vláda rúca hospodárstvo tohto štátu, dokazuje, že vlastne nič inšie nevie robiť, ako prepisovať niektoré rozhodnutia z minula. Ak to považujete za úspech, že budete vládnuť minulosti, tak je to naozaj podľa môjho názoru veľmi pochybné a ubezpečujem vás, že čas ďalej plynie, jednotlivé správacie vzory môžu sa opakovať, ale čas je nemeniteľný. Nikto, ako sa hovorilo v starom rímskom porekadle, nevstúpi do tej istej rieky.
Nemôžem inak, ako konštatovať, že je to iba odmena za prestupový lístok a vízum, že za takéto prestupy sa vždy odmení. A ubezpečujem vás, že vývoj času sa nezastaví. Minulosť aj tak nezvládnete, budúcnosť ste už ovplyvnili, ale v negatívnom zmysle slova, že ste jej vlastne zobrali možnosť pozitívneho vývoja a že v budúcnosti bude naozaj veľmi veľa problémov, ktoré bude treba riešiť. Prosím vás, prekonajte psychickú traumu z minulosti. Naozaj nevygumujete minulosť. Nechajme veci, ktoré boli. Riešte, ak chcete pozitívne ovplyvniť budúci vývoj pozitívnymi krokmi v službe tejto vlasti. Nie tak, že jej budete prepisovať minulý vývoj.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
K vystúpeniu pána poslanca chce reagovať pani poslankyňa Mušková s faktickou poznámkou. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.
Pani poslankyňa, máte slovo.
Poslankyňa Ľ. Mušková:
Chcela by som len doplniť pána poslanca Húsku, keď povedal, že neviete čo s budúcnosťou. Neviete, ktoré opatrenia môžu zlepšiť tú hrozivú situáciu, tú hroznú situáciu na Slovensku, ktorú ste zapríčinili, a toto rokovanie je toho dôkazom. Tento začiatok schôdze, že ste nedali do programu veci, ktoré sú dôležité. Zákony, ktoré riešia problémy v spoločnosti. Riešite tu však stále minulosť, stále sa paprete s kriminalizáciou opozície a podobne. Je mi to ľúto a skutočne nevyhovárajte sa na opozíciu, že predlžuje čas, ale vy ste to spôsobili, lebo vy ste dali na začiatok programu tieto body.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Fico. Pripraví sa pán poslanec Cuper.
Poslanec R. Fico:
Vážené dámy a páni,
vážený pán minister,
na úvod by som rád povedal, aký praktický význam má prerokovanie dnešného návrhu vlády na zrušenie predmetného uznesenia, na základe ktorého musel pán poslanec Gaulieder opustiť rady Národnej rady Slovenskej republiky. Fakt je taký, že či dnes zrušíme toto uznesenie, alebo nezrušíme, nebude to mať vplyv na to, že bude pokračovať konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva. Zrušenie tohto uznesenia môže trochu zlepšiť procesné postavenie Slovenskej republiky, kým nezrušenie tohto uznesenia v podstate nezmení nič na postoji Európskeho súdu pre ľudské práva k Slovenskej republike. Pravda je taká, že sťažnosť pána poslanca Františka Gauliedera, alebo exposlanca pána Františka Gauliedera bude prerokovaná najmä z toho dôvodu, že v Slovenskej republike nebol rešpektovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Toto je prapríčina tejto sťažnosti. A myslím si, že dnešné rokovanie vôbec nebude mať zásadný vplyv na to, ako sa Európsky súd k tejto sťažnosti postaví.
Rád by som uviedol, že zatiaľ, a to trošku poopravím pána ministra spravodlivosti, žiadny štrasburský orgán záväzne nerozhodol o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu ľudských práv pána Gauliedera. Najskôr rozhodla Európska komisia pre ľudské práva o prijateľnosti tejto sťažnosti. Ide o typické procedurálne rozhodnutie, ktoré nemá vecný charakter. Krátko na to Európska komisia pre ľudské práva vydala tzv. správu, v ktorej prvýkrát naznačila svoj právny názor na otázku, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práv pána Gauliedera, garantovaných v Európskom dohovore o ľudských právach. V tejto správe sa konštatovalo, že práva pána Františka Gauliedera boli porušené, čiže komisia vyslovila iba právny názor, ktorý nemá záväzný charakter. Záväzne o veci môže rozhodnúť iba Európsky súd pre ľudské práva alebo túto sťažnosť môžeme skončiť iba zmierom, keď ho uzatvoríme medzi sťažovateľom a Slovenskou republikou.
Momentálne existuje jediné rozhodnutie, ktoré povedalo záväzným spôsobom, či postup Národnej rady Slovenskej republiky voči Gauliederovi bol alebo nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s Európskym dohovorom. Týmto rozhodnutím je nález Ústavného súdu. A chcem na tomto mieste potvrdiť, že všetky obhajovacie reči, ktoré išli v mene Slovenskej republiky do Štrasburgu v spomínanej kauze, vychádzali z tohto nálezu Ústavného súdu. Nález Ústavného súdu konštatoval porušenie ľudských práv pána Gauliedera. Jednoducho nebolo možné a bolo by to veľmi trápne a nepríjemné, keby sme tvrdili, že tieto práva neboli porušené.
Chcem pripomenúť, že ak nebola politická vôľa do septembra 1998 túto kauzu vyriešiť, že som očakával, že krátko po vzniku novej vládnej koalície bude táto vec jedna z prvých na rade a bude okamžite vyriešená. Žiaľ, uplynuli dva, tri mesiace a nič sa nedialo a zdalo sa, že táto kauza už nie je zaujímavá pre vládnu koalíciu, hoci predtým sme ju ako opoziční poslanci používali ako obrovský kyjak v predvolebnom boji a týmto kyjakom sme mávali od rána do večera na každom stretnutí s občanmi. Preto ma prekvapilo, že trvalo až do 18. decembra 1998, keď pod tlakom Európskej komisie pre ľudské práva a na môj osobný návrh Národná rada prijala uznesenie Národnej rady, ktorým vyslovila ľútosť nad touto kauzou, ďalej konštatovala, že predchádzajúca Národná rada sa nevysporiadala s nálezom Ústavného súdu. A nakoniec sme konštatovali, že pán František Gaulieder prijal plnenie, ktoré mu vyplývalo zo zákona o platových pomeroch ústavných činiteľov.
Keďže sa vo veci ďalej nič nekonalo, 5. februára 1999 na môj podnet ako agenta navštívil Slovenskú republiku prezident Európskej komisie pre ľudské práva a začalo zmierovacie konanie, ktoré svojím spôsobom je nevídané a historické, pretože málokedy prezident Európskej komisie navštívi krajinu a pokúsi sa vec urovnať zmierom. Toto stretnutie, ktoré bolo 5. februára a na ktoré som mal mandát vlády Slovenskej republiky, skončilo podľa môjho názoru úspešne, pretože boli dojednané všetky finančné náležitosti zmieru s výnimkou jednej jedinej otázky. Sťažovateľ požadoval, a nakoniec to už bolo aj medializované, zrušenie predmetného uznesenia, zrušenie predmetného uznesenia, o ktorom rokujeme dnes. Keďže na toto nemal nikto mandát v tom okamihu odpovedať, či to je alebo nie je možné, informoval som vládu Slovenskej republiky, aby sa vyjadrila k tejto otázke, či budeme alebo nebudeme iniciovať pred Národnou radou Slovenskej republiky takýto krok.
Od 5. februára 1999 uplynul rok, dnes sa píše 3. február 2000 a máme na stole návrh, ktorým sa pokúšame toto uznesenie zrušiť. Čo sa stane, ak zrušíme toto uznesenie? Ak zrušíme toto uznesenie, budeme môcť argumentovať pred Európskym súdom pre ľudské práva, že boli splnené všetky náležitosti, ktoré sme prerokovali 5. februára 1999 a že môžeme "tlačiť" sťažovateľa k uzatvoreniu zmieru.
Vážené dámy a páni, domnievam sa, že je našou úlohou urobiť všetko pre to, aby vo veciach, kde už rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, sme nešli do ďalšieho sporu pred Európskym súdom pre ľudské práva. Ak je tu jasné rozhodnutie najvyššieho orgánu ústavnosti, že konkrétne práva konkrétneho človeka boli porušené, hoci možno o tom viesť dlhosiahlu politickú diskusiu, môžeme viesť morálnu diskusiu, malo by nám záležať na tom, že Slovenská republika už nebude predmetom ďalšieho sporu na Európskom súde.
Ak dnes nezrušíme toto uznesenie, bude pokračovať ďalej zmierovacie konanie, oznámime Európskemu súdu pre ľudské práva postoj Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý bude určite definitívny, ponúkneme Európskemu súdu pre ľudské práva určité podmienky zmieru, a ak s nimi sťažovateľ bude súhlasiť, tak zmier podpíšeme. Ak nebude súhlasiť, čo sa v tomto okamihu nedá ani potvrdiť, ani vylúčiť, rozhodne s definitívnou platnosťou Európsky súd pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva rozhodne s definitívnou platnosťou tak, že buď uzná porušenie práv pána Gauliedera, alebo neuzná. Iný spôsob rozhodnutia Európskeho súdu nepoznáme. Súčasne môže Európsky súd pre ľudské práva rozhodnúť o finančnom zadosťučinení sťažovateľa, o výške ktorého bude rozhodovať samotný Európsky súd pre ľudské práva.
Domnievam sa však, že keď už boli dohodnuté určité finančné náležitosti zmieru 5. februára 1999, že pravdepodobne by Európsky súd nemal ísť nad rámec týchto finančných dohôd, ktoré boli dosiahnuté. Boli pustené určité informácie do obehu, že nastáva zvyšovanie podmienok zmieru zo strany sťažovateľa. Neviem to v tomto prípade odhadnúť a nakoniec zmierovacie konanie je vždy dôverné, ani v tomto prípade nemôžem povedať, ani by som nepovedal podmienky, na ktorých sa vláda Slovenskej republiky dohodla so sťažovateľom. Ale domnievam sa, že aj Národná rada Slovenskej republiky by mohla vyslať určitý signál k sťažovateľovi, že máme záujem túto vec uzatvoriť zmierom a neísť až pred Európsky súd pre ľudské práva.
Aký záver vyplýva z tejto kauzy? Z tejto kauzy vyplýva predovšetkým záver, že máme veľmi nepriaznivú, zlú právnu úpravu konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nie je predsa možné, ak sa občan domôže svojich práv až nálezom Ústavného súdu, aby neexistoval vykonávací mechanizmus, ktorý zabezpečí, že tieto práva budú rešpektované v praxi. A to sa netýka iba pána exposlanca Gauliedera. To sa týka desiatok ľudí, ktorí sa domohli ochrany práv na Ústavnom súde, napríklad v prípade súdnych prieťahov, keď sme nedokázali tieto nálezy Ústavného súdu dostať ďalej do praxe a zrealizovať ich. Takže ak dnes hovoríme aj o tejto kauze, mali by sme súčasne pripomenúť urgentnú potrebu novelizácie Ústavy Slovenskej republiky a príslušného zákona, najmä pokiaľ ide o postavenie Ústavného súdu a jeho oprávnenia vo vzťahu k iným orgánom.
Vážené dámy a páni, rozumiem všetkým výhradám aj právneho, aj politického charakteru. Nakoniec sám som čítal expertný posudok, ktorý bol vypracovaný v tejto záležitosti, kde v tomto posudku bol jasný rozdiel medzi právnym a osobným postojom. Kým na jednej strane právny expert hovorí, že neexistujú v práve alebo v medzinárodnom práve zásadné prekážky na takýto postup, že on ho sám neodporúča, takže ja som videl trošku v tom takú vnútornú schizofréniu. Ale rozumiem tomuto postoju, pretože naozaj ide o komplikovanú vec, na ktorú sa musíme pozrieť aj trošku s nadhľadom. Preto nebudem tu teraz nikoho presviedčať, aby sa správal tak alebo onak. Zdôrazňujem, že ja mám záujem a budem všetko robiť pre to, aby Slovenská republika uzatvorila túto kauzu zmierom, a dôvody, ktoré som uviedol v súvislosti s týmto návrhom aj s ďalším postupom, myslím, boli dostatočne jasné, aby ste pochopili, aké je v tejto záležitosti moje stanovisko.
Návrh vlády na zrušenie uznesenia spĺňa všetky formálne náležitosti, myslím si, že vláda Slovenskej republiky môže odporučiť Národnej rade takýto krok. Je na Národnej rade, ako sa rozhodne, či ho bude alebo nebude rešpektovať. Zdôrazňujem, zlepší sa tým iba procesné postavenie Slovenska, ale nemá to žiadny vplyv na rozhodnutie Európskeho súdu, ktorý tak či tak bude postupovať predovšetkým na základe rozhodnutia alebo nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Toto som potreboval povedať na spresnenie, pretože predsa len som k tejto záležitosti pomerne blízko. A vyjadrujem presvedčenie, že v krátkom čase, a to v termíne do 29. februára, keď máme Európskemu súdu pre ľudské práva oznámiť ďalší postup, budeme môcť oznámiť aj súdu, aj verejnosti, že táto sťažnosť bola znesená zo sveta zmierom, ktorý rešpektoval nielen záujmy sťažovateľa, ale aj záujmy Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Na vystúpenie pána poslanca chce s faktickou poznámkou reagovať pán poslanec Gašparovič. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec I. Gašparovič:
Ďakujem.
Chcem len zareagovať na výrok pána poslanca Fica, keď povedal, že Európsky súd pre ľudské práva sa ešte nezaoberal týmto problémom, že sa ešte ním musí zaoberať. Áno, je to tak, ako hovoril pán poslanec Fico, ale som presvedčený, že Európsky súd pre ľudské práva sa bude zaoberať celým prípadom pána poslanca Gauliedera a takisto aj Európsky súd neuznáva imperatívny mandát a takisto k imperatívnemu mandátu sa stavia, ako sa stavia naša ústava. Takže som presvedčený, že bude musieť vziať do úvahy aj toto a bude to iný pohľad na tento problém pána poslanca Gauliedera.
Pokiaľ ide o to, že vláda predložila tento návrh, nemyslím si, pán poslanec, že je to všetko v poriadku, aby vláda predkladala návrhy Národnej rady, lebo to je vlastne náš návrh na zrušenie nášho rozhodnutia. Keby si to bola aspoň Národná rada osvojila a ona ho predložila, bolo by to iné, ale nemôže prísť vláda predkladať náš návrh na zrušenie nášho návrhu.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Cuper. Pripraví sa ako posledný pán poslanec Cabaj.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec J. Cuper:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
milé dámy,
vážení páni,
k preliminárnej otázke chcem povedať, že 3. február 2000 sa zapíše ako február politických udalostí pána ministra spravodlivosti Čarnogurského čiernymi písmenami do dejín slovenskej spravodlivosti. Po tom, čo nebol touto snemovňou pán minister spravodlivosti odvolaný a v tejto snemovni mu dôveruje iba 60 poslancov tohto parlamentu, nemá nijakú legitimitu, aby vo funkcii zotrval. Každý iný minister by sa bol na jeho mieste poďakoval a z funkcie odstúpil. Ale pán minister spravodlivosti má hrošiu kožu a bez akýchkoľvek iných dôvodov dokázal so stoickým pokojom ako minister spravodlivosti pozerať, ako toto plénum, ktoré nie je hodné, aby zastupovalo slovenský národ, posielalo naspäť do basy alebo vydávalo na trestné stíhanie ľudí, ktorým sa nič z toho, čo im je kladené za vinu vyšetrovateľmi, nebolo preukázané. Boli tu flagrantne porušované princípy právneho štátu, ústavnosti a zákonnosti za prítomnosti pána ministra spravodlivosti, ktorý nestratil ani jedno jediné slovo, aby povedal poslancom, že nezákonnosti sú najhrubšieho zrna.
A po tretie bez akejkoľvek škrupule chce skončiť tretiu z káuz, ktoré zosnoval proti vtedajšej vládnej koalícii. A škoda, že odišiel pán poslanec Fico, je ešte mladý, budem mu chvíľu venovať pozornosť, ako správne podotkol, že používali túto kauzu ako obrovský kyjak, ktorým mlátili vtedajšiu vládnu koalíciu. Áno, pán Čarnogurský, to bol jeden z tých hrubších kyjakov, ktorý sa vám podarilo vsunúť do rúk takým neskúseným politikom, ako je aj pán politik Robert Fico.
Pán minister spravodlivosti, chcem sa vás opýtať, koľko dostal "nezávislý" právny expert tohto parlamentu pán Kresák za posudok, ktorý vypracoval a na základe ktorého tu predkladáte uznesenie tomuto parlamentu, keď evidentne za takýto váš postup a postup vlády Slovenskej republiky, škoda, že odtiaľ odišiel aj jej podpredseda zodpovedný za legislatívu, pretože by sa musel určite tiež červenať. Ja sa pýtam, kde ste zobrali, pán minister spravodlivosti a vláda tohto štátu, ktorý si ešte stále hovorí, že je demokratický, kde ste zobrali na to puvoár, alebo teda oprávnenie, aby ste predkladali tomuto zákonodarnému zboru návrhy uznesení, keď v ústave a v rokovacom poriadku je jasne povedané, že vláda tohto štátu má iba zákonodarnú iniciatívu, a nie uzneseniadarnú iniciatívu. Takýto pojem ja nepoznám v našom ústavnom systéme. Ak ho pozná právny expert SOP, mal by nám urobiť osobitnú prednášku, možnože by sme sa poučili. Ale iste Amerika je krajina neobmedzených možností a pán právny expert SOP zrejme tu sa prišiel snažiť nám zavádzať americké móresy, zrejme z Las Vegas. Ale zabudol, že tu je európsky právny poriadok a európske ústavné tradície.
Samotná kauza Gaulieder má dve roviny - právnu a politickú. V rámci tej politickej treba ešte dať jednu podrovinu, ktorou je rovina morálna. Mal som tú česť poznať obidve. V právnej rovine sa pán František Gaulieder platne, vedome vzdal mandátu, čo táto snemovňa zobrala aj na vedomie. Pretože takisto ako vy ste zobrali na vedomie vzdanie sa funkcie pána Kotiana, predpokladám, že to nenapadneme a nebudeme sa mu ospravedlňovať v budúcom funkčnom období, ak by sme tu náhodou ešte sedeli. Teda v tejto právnej rovine nevidím nijaký dôvod, aby sa tým zaoberal Ústavný súd, aby sa tým zaoberala dokonca Európska komisia a, nedajbože, ešte aj Medzinárodný súdny dvor pre ľudské práva.
Pánovi Ficovi ako menej skúsenému politikovi, čo pripúšťa aj pán minister spravodlivosti, chcem pripomenúť, pán Fico, že ani Európsky dohovor o ľudských právach nedával vám právo iniciovať a zároveň dehonestovať tento štát pred Európskou komisiou, pretože pánovi Ficovi Ústavný súd vyhovel, pardon, Gauliederovi Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel a to samo nezakladalo právo, aby sa Európska komisia zaoberala touto kauzou, aby týmto hrubým spôsobom dehonestovala Slovenskú republiku. Neboli nijaké medzinárodnoprávne dôvody na toto počínanie. To mohol aj právny expert SOP vo svojom posudku spomenúť.
Ja som dostal dokonca zo Štrasburgu list s právnym zdôvodnením, ak bude mať záujem právny expert SOP, tak mu ho oxeruxujem. Je súkromný. Práve preto ho nepredkladám, aby mi pán minister spravodlivosti, nedajbože, nechcel vyplatiť odmenu z vládnych rezerv alebo z vrátených peňazí vlády Slovenskej republiky, ktoré dostali.
Takže, pán Fico, treba vážiť svoje politické skutky, lebo tu ste na jednej fotke pred Markízou a vaše šalamúnske zdôvodnenie ma naozaj veľmi pobavilo, keď vám položil otázku redaktor Extra Slovenska, že mnohých prekvapilo, že ste sa pred rokom stali jedným z aktérov tzv. virtuálnej televíznej revolúcie v Záhorskej Bystrici: Ako hodnotíte vašu účasť s odstupom času? Som však rád, že mi to veľa ľudí vie tolerovať, pretože súčasne som zasa korektný v iných otázkach, jednoducho to viem nejakým spôsobom vyvážiť. Pán Fico, ja predpokladám, že budete sa snažiť vyvážiť aj svoj postup pred Medzinárodným súdnym dvorom v Štrasburgu, to, čo ste konali pred Európskou komisiou, aby ste vyhoveli jednému človeku, ktorý sedel v tomto parlamente, dopúšťal sa hrubých amorálností, žiadal 15-miliónové úplatky a ktorého pán minister spravodlivosti chce odmeniť zo zdrojov daňových poplatníkov pätnástimi miliónmi korún a jedným počítačom.
Dúfam, pán Bugár, že nie tým, čo vám zmizol.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ako dobre viete, že zmizol, pán poslanec.
Poslanec J. Cuper:
Je to naozaj. Donieslo sa mi to do uší.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Aj do rúk?
Poslanec J. Cuper:
Pán Bugár, možnože aj do rúk. Kto ho vie. Podľa toho, ako ma máte rád, pán podpredseda, by som predpokladal, že ma v dohľadnom čase aj obviníte.
Takýto postup teda nie, pán Fico. Povedali ste včera, že každý deň stojí rokovanie v tejto sále daňových poplatníkov 2 milióny. Ja som vám chcel dnes odporúčať a včera už som vám to odporúčal, aby ste trocha odpočítali, lebo 300 mil. ide na dostavbu západného predhradia Bratislavského hradu a ten bude slúžiť aj verejnosti. Takže ostáva len 450 mil., povedal som aj to, že 50 mil. zrejme stojí 40 pracovníkov tohto parlamentu navyše, ktorí tu prišli z Gunduličovej, takže bude to podstatne menej ako 2 milióny. Ale dnešný deň, pán Fico, bude stáť daňových poplatníkov Slovenskej republiky 15 mil. plus jeden počítač a plus ešte nejaký ten milión navyše, ktorý stojí tento deň rokovania. Inak to asi zrejme si musíte spočítať, pán Fico, aj vy.
Politika nie je iba populistické rečnenie, ak treba niesť zodpovednosť pred národom, je to oveľa ťažšie, ako sa to niekedy javí. Je tu ešte morálna zodpovednosť. Áno, súhlasím s pánom Ficom, že bol to obrovský kyjak na vládnu koalíciu, vtedajšiu. Ten "kyjak" vyrobil alebo vznikol v dielni vtedajšej opozície, ktorá sa sformovala do SDK a ktorá vyrobila nielen túto kauzu, vyrobila kauzu unesenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a toto všetko sa používalo ako tie Ficove kyjaky na vtedajšiu vládnu koalíciu.
Mal som tú česť, pán minister spravodlivosti, byť na jednom rozhovore so zástupcom amerického veľvyslanca, ktorý mal eminentný záujem, aby sa pán Gaulieder vrátil do tohto parlamentu, pretože potreboval v každom prípade pokoriť vtedajšiu vládnu koalíciu aj týmto spôsobom. A iste máte aj vy nemalú zásluhu na tom, že som sa na tomto rozhovore zúčastnil. Bol som tam za poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko. Okrem toho bol tam váš kolega Figeľ, bol tam pán podpredseda SNS Andel, ktorý však odišiel, keď išlo do tuhého, a bol tam za Stranu demokratickej ľavice pán Kanis. Už vtedy po nie príliš korektnom naliehaní a vyhrážaní sa dokonca ekonomickými sankciami som povedal, odpovedal príslušnému pracovníkovi amerického veľvyslanectva, že zabezpečíme to, aby poslanci zaradili tento bod programu vrátenie mandátu Františkovi Gauliederovi. Sľúbil som aj to, že budeme hlasovať, ale že budeme hlasovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, teda podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tak aj bolo učinené. To, že väčšina a drvivá väčšina poslancov vtedajšej vládnej koalície nehlasovala za vrátenie Františka Gauliedera, pokladám za dôstojné a som na to hrdý. Zabránili sme, pán Čarnogurský, politickému kupčeniu s mandátmi, aspoň doteraz na rok a pol. Je to podľa mňa dosť úspešne, pretože v predchádzajúcom funkčnom období sa s nimi kupčilo bezhranične.
Pokladal som to vždy za pliagu slovenskej politickej scény a za príliš amorálne na to, aby ma bol niekto donútil, aby som vrátil mandát Františkovi Gauliederovi, ktorého sa vzdal. Vzdal sa ho dobrovoľne, aj keď podpísal reverz. Bol to jeho problém. Mal si toto amorálne počínanie zvážiť, keď podpisoval reverz. My sme ten reverz zobrali iba na vedomie. Ničoho amorálneho sme sa nedopustili. Ostatné ste vykonštruovali vy vo vtedajšom SDK, možno len v KDH, ale to je váš problém. My sme to odniesli s tým, že naše preferencie neboli také, aké mohli byť, ale to je vec voličov-občanov tohto štátu, že naleteli na vaše predvolebné sľuby a naleteli na to, že ste nás neoprávnene mlátili Ficovými kyjakmi, ktoré držal pán Fico s vami, ale to je už jeho problém, aj morálny.
Pán minister spravodlivosti, takže ak vy tu presadzujete a presviedčate terajšiu vládnu koalíciu, že má zrušiť uznesenie, ktorým vláda tohto štátu z vrecák daňových poplatníkov vyplatí pánovi Gauliederovi 15 mil. Sk, ktoré mimochodom si vyžadoval za svoj mandát možno aj od vás, ale ste mu ich nedali, vyžadoval ich od nášho hnutia, ale ich tiež nedostal, pokladám to za hrubo amorálny čin. Zbavenie alebo vzdanie sa mandátu pána poslanca Gauliedera pokladám v súlade s právnym poriadkom, v súlade s ústavnými tradíciami a politickou morálkou. Nevidím teda nijaký dôvod, aby sme sa dnes zaoberali týmto uznesením alebo návrhom uznesenia, pretože nie sú na to ani právne, ani morálne dôvody.
Ďakujem za pozornosť.