Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem.

Bolo by, samozrejme, pre nás lepšie, keby sme prechádzali priamo vecnou stránkou tejto problematiky, ale ako vidíte, sústavne sa objavujú aj psychologické javy, ktoré sú vlastne akousi vazalskou nostalgiou za naším provinčným postavením v Česko-Slovensku alebo dokonca za fosíliou nerozvinutého, nezrelého čechoslovakistického vzťahu. Každopádne sa prihováram za to, aby ústavnoprávny výbor dôkladne zvážil okolnosti a aspoň z formálnej stránky zlepšil obsah zmluvy, aby nehovorila, že na jednej strane je definitívne a konečné znenie a na druhej strane aby v prílohovej časti hovorila, že sa ešte dopracuje. To sú jednoducho z formálnej stránky nesprávne sformulované veci a myslím si, že to neuškodí vzťahom obidvoch. Koniec koncov touto zmluvou sa nekončí problematika vzájomných aj strategických vzťahov Slovenskej a Českej republiky. Nie je dôvod, aby sme v sebe pestovali zase voľajaké poddanské inštinkty a riešili zmluvu takým nedôstojným spôsobom.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej bol prihlásený s faktickou poznámkou pán poslanec Zajac. Nie je prítomný. Ako posledný s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Krajči.

Poslanec G. Krajči:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Keď mi dovolíte, budem reagovať na vystúpenie pána Cupera tým, že v podstate hovoril o možnosti, ktorú táto zmluva dáva Slovenskej republike. Každá zmluva môže byť výhodná alebo nevýhodná. Dokonca som zistil, že keď pán Pittner dal preverovať moje zmluvy, tak zmluva môže byť aj právne nevyvážená. Teda predpokladám, že táto zmluva je minimálne právne nevyvážená a my sme Národná rada Slovenskej republiky a máme právo sa k tomuto vyjadrovať.

Zaujímavé na tom a na tej debate je to, že sa vraciame k podstate Slovenskej republiky a slovenského štátu. Z osobných rozhovorov viem, že tu sedia aj zástupcovia KDH, aj SDĽ, ktorí veľmi chceli samostatný slovenský štát, ale nenabrali odvahu, aby ho presadzovali, pretože zahraničné tlaky boli opačné. Nechali Mečiara, nech urobí túto robotu a dnes sedia vo funkciách štátu a s radosťou žnú výsledky tejto práce, pričom toho, kto vytvoril štát, chcú zatvoriť. Toto je zlý prístup, ktorý sa deje. A pokiaľ ide o delenie majetku štátu, už som povedal, že pri delení majetku štátu vzniklo veľa miest, kde nás česká strana podviedla. Hovorilo sa o nich, vrátane symbolov, rozdelenia devízových rezerv, majetku Štátnej banky československej a podobne. Takže nie je dôvod hľadať nejaké riešenia, aby sme vyšli v ústrety Českej republike v týchto záležitostiach. Myslím si, že naozaj treba zvážiť, či ratifikovať takúto zmluvu a neuchyľovať sa k permanentným metódam, ktoré sa tu používajú, či už sú to skrátené legislatívne konania, alebo nočné rokovania. Počas nášho pôsobenia bolo jedno nočné rokovanie, ktoré nám vytýkate minimálne už štyri roky. Odvtedy, ako ste prišli k moci, je nočné rokovanie vašou základnou metódou.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Tóthová, máte procedurálny návrh?

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Pán predsedajúci, prosím vás, buďte taký dobrý, dajte hlasovať o nasledujúcom návrhu. Navrhujem prerušiť rokovanie o tomto materiáli, prejsť k ďalšiemu bodu a dať priestor, aby si toto mohol ústavnoprávny výbor v pokoji prerokovať. To nielen preto, že je právny problém, ale, prosím vás pekne, keď si delia dvaja sedliaci majetok, tak si dajú právne poradiť. A Národná rada tu rozhoduje o takej dôležitej otázke a svojmu právnemu výboru, resp. ústavnoprávnemu výboru nedá, aby sa vyjadril. Nevidela som zmluvu, ktorú niekto podpíše s bianko dodatkom, s bianko textom, že budú ešte dodatky. Je to nezodpovednosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa, dám o vašom procedurálnom návrhu hlasovať.

Pán poslanec Hofbauer, nech sa páči.

Poslanec R. Hofbauer:

Ďakujem, pán predseda.

Rozširujem návrh pani poslankyne Tóthovej o to, aby bol tento dokument predložený na prerokovanie všetkým výborom. Veď sa to týka celkom všetkých výborov a všetkých poslancov. Toto nie je predsa nejaká privilegovaná vec, ku ktorej by sa mohol vyjadriť jeden alebo dva výbory. To by bolo primerané pri nejakej zmluve medzi Slovenskou republikou a Beninom o nezdvojenom zdanení investícií. Opakujem, aby bol tento materiál po prerušení predložený na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Gašparovič.

Poslanec I. Gašparovič:

Ďakujem, pán predseda, za slovo.

Pán predseda, myslím si, že by ste nemali dať hlasovať o návrhu, ktorý predniesla pani poslankyňa Tóthová. Nie preto, že je zlý, je dobrý, ale myslím si, že vy z vlastnej iniciatívy by ste hneď mali nariadiť, aby tieto výbory zasadli. Pán predseda, SDĽ aj tu potvrdzuje svoju schizofréniu. V zmluve s Vatikánom namietate presne tie nedostatky zmluvy, ktoré tu potvrdzujete. Vyzývam vás, pán predseda, z vlastnej vôle a z vlastného postavenia predsedu dajte rokovať výborom.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Zlocha.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predseda,

vážená Národná rada,

chcel by som položiť jednu otázku a jedno odporučenie. Prečo medzi prílohami nie je uvedená aj dohoda o delení majetku rezortov životného prostredia? Nenašiel som ju tu. A po druhé odporúčam, aby bol tento materiál prerokovaný vo všetkých výboroch, ktoré v Národnej rade existujú.

Predseda NR SR J. Migaš:

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prerušujem 26. schôdzu k tomuto bodu a prosím ústavnoprávny výbor, aby sa zišiel, aby posúdil túto záležitosť a dal stanovisko Národnej rade.

Budeme pokračovať o 10.30 hodine.

Zapnite mikrofón pána poslanca Orosza.

Poslanec L. Orosz:

Ďakujem pekne.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zvolávam zasadnutie ústavnoprávneho výboru do rokovacej sály ústavnoprávneho výboru.

(Po prestávke.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vzhľadom na to, že ešte ústavnoprávny výbor rokuje, tak v rokovaní môžeme pokračovať najskôr o 11.00 hodine. Takže do 11.00 hodiny je prestávka.

(Po prestávke.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

prosím vás, aby ste prišli do rokovacej miestnosti, budeme pokračovať v rokovaní 26. schôdze v prerušenom bode - zmluva medzi Českou a Slovenskou republikou o delení majetku.

Prosil by som predsedu ústavnoprávneho výboru pána poslanca Orosza, aby predniesol stanovisko ústavnoprávneho výboru k sporu pri rokovaní o zmluve medzi Českou a Slovenskou republikou o delení majetku.

Nech sa páči.

Poslanec L. Orosz:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Na základe vášho rozhodnutia sa ústavnoprávny výbor zaoberal problematikou Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou o spoločnom postupe pri delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, pričom sa zameral na predmet sporu, ktorý vznikol počas rokovania schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý spočíva predovšetkým v otázke konečného zoznamu dohôd, ktoré majú byť uvedené v prílohe tejto zmluvy.

Ústavnoprávny výbor po diskusii prijal uznesenie, v zmysle ktorého konštatuje, že nenašiel ústavnoprávne prekážky na pokračovanie rokovania Národnej rady Slovenskej republiky o tejto zmluve.

Zároveň odporúčal podpredsedovi vlády pánu Miklošovi, ktorý predkladá túto zmluvu v mene vlády Slovenskej republiky, aby bližšie objasnil predmet sporu, pretože pri rokovaní ústavnoprávneho výboru sme si to ujasnili. Pán podpredseda zrejme vo svojom vystúpení potom podrobnejšie vysvetlí tieto otázky.

Ďakujem pekne.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem predsedovi ústavnoprávneho výboru.

Budeme pokračovať v rozprave k tomuto bodu. Prihlásil sa pán podpredseda vlády. Potom budeme pokračovať v rozprave.

Nech sa páči, pán podpredseda vlády, máte slovo.

Podpredseda vlády SR I. Mikloš:

Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda,

vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

chcel by som sa len vyjadriť k tomu inkriminovanému problému, kvôli ktorému vzniklo toto zdržanie.

Chcel by som sa ospravedlniť za vládu aj za ministerstvo zahraničných vecí, pretože tá nejasnosť vznikla z dôvodu chybného textu v predkladacej správe, konkrétne toho, kde sa uvádza, že niektoré časti tohto zoznamu sa ešte dodatočne dopracúvajú, lebo podklady niektorých partnerských slovenských a českých rezortov o nimi uzavretých dohodách nie sú celkom zhodné a treba ich zosúladiť. Tento text tam nemal byť, tento text platil ešte v čase, keď sa len pripravoval tento materiál, ale dnes, ako sme to overovali aj na ministerstve financií, aj na českej strane, texty týchto príloh sú konečné, sú definitívne. Zároveň chcem potvrdiť, že texty sú identické z hľadiska textu, ktorý prerokúvate dnes tu, a toho textu, ktorý je predmetom rokovania Českej národnej rady.

Tieto texty zmluvy boli vlastne pred podpísaním úradne zapečatené, takže aj to je jasným dôkazom toho, že sú definitívne, a po schválení podľa odseku 4, samozrejme, tento zoznam bude schválený ako konečný a definitívny.

Ďakujem pekne.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán podpredseda vlády.

Faktické poznámky k vystúpeniu pána vicepremiéra - ako prvý pán poslanec Husár, ako posledný pán poslanec Cabaj. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Nech sa páči, pán poslanec Husár.

Poslanec S. Husár:

Chcem sa opýtať pána podpredsedu vlády, prečo potom, pokiaľ sú už prílohy kompletné a dopracované a nie sú rozpory medzi zmluvnými stranami, nebola predložená do parlamentu príloha v tomto znení a úplná, tak ako má byť. Iba predloženie takejto prílohy považujem za dôkaz tvrdenia, ktoré pán podpredseda pred chvíľou predniesol.

Myslím si, že všetci, aj pán podpredseda, si uvedomujeme, že predloženie zmluvy, tak ako bola atakovaná, by bolo nepríjemným fiaskom pre vládu, a preto dôvodne predpokladám, že akýkoľvek momentálny manéver zo strany vlády, a teda aj pána podpredsedu je možný.

Žiadam a navrhujem, aby bolo rokovanie prerušené a aby bola predložená parlamentu príloha v novom znení, tak ako ju uvádzal pán podpredseda vlády. Parlament môže rokovať a rozhodovať iba o písomných materiáloch a rozhodovať o tých materiáloch, ktoré mu boli predložené.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Slobodník.

Poslanec D. Slobodník:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Aj moja námietka sa týka toho, že máme schvaľovať zmluvu, ktorej text je absolútne nekompletný, nedokonalý. V nijakom štáte nie je možné, v právnom štáte by sa nemohlo stať, aby sa na podpis, aby sa na schválenie, v tomto prípade v parlamente, predložila zmluva, ktorá nie je definitívna, ktorá má otvorené otázky. To je amorálne, to je protiprávne. A to je jednoducho niečo, s čím sa nemôže právne vedomie aj mňa, neprávnika, zmieriť.

Som presvedčený, že takto to bude vnímať aj slovenská verejnosť, nehovoriac už o tom, čo pán podpredseda, samozrejme, nevie, lebo tu včera nebol, ak mu to niekto nepovedal, že v tejto zmluve - opakujem to pre slovenskú verejnosť - sa nehovorí ani slovo o zlatom poklade slovenského štátu, o tom, že naši otcovia a starí otcovia mnohých z tých poslancov, ktorí teraz budú hlasovať za túto zmluvu, mnohí rodičia a starí rodičia dali svoje zlato v rokoch 1939 - 1944, 1945 na zlatý poklad. Je to amorálne, keď sa táto vláda toho zrieka, je to viac ako amorálne, je to doslovne zrada slovenských národných a ekonomických záujmov, keď sa táto vláda zrieka čo len zmienky o zlatom poklade Slovenskej republiky. Myslím si, že prijatie a schválenie takéhoto dokumentu bude nulitné, pretože je v ňom vyjadrené, že ešte nie sú niektoré veci dopracované, a to pán podpredseda vlády nijako nevyvrátil. Vyslovil ľútosť nad tým, že ministerstvo zahraničia a ministerstvo, neviem aké, sa dopustilo omylu, ale to zostalo v texte. Vy ste ho pripravovali horúcou ihlou, aby ste ho mali čo najskôr pod strechou.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Cabaj.

Poslanec T. Cabaj:

Vážený pán podpredseda,

dovoľte mi, aby som vyslovil iba jednu poznámku v súvislosti s tým. Samozrejme, beriem to, čo povedal podpredseda vlády, keď sa ospravedlnil tomuto parlamentu. Len pod tým materiálom, ktorý sme dostali do parlamentu, je podpísaný predseda vlády. Ak dobre poznám legislatívny postup, a bol som prítomný v ústavnoprávnom výbore, keď i pán štátny tajomník priznal, že je to ich chyba, že sa to spravilo takýmto spôsobom, len potom mám pochybnosť o práci Legislatívnej rady vlády, keď takýto materiál prešiel Legislatívnou radou vlády, prešiel vládou. Dzurinda sa pod to podpísal, teraz to prišlo do parlamentu a musí sa priznať, že prvý krok bol chybný. Ale zrejme je to tiež vizitka práce vlády.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Gašparovič.

Poslanec I. Gašparovič:

Ďakujem.

Pán podpredseda, chcel by som len k infomácii pána predsedu a pána podpredsedu vlády uviesť, že v ústavnoprávnom výbore to nebolo také jednoznačné, ako to bolo povedané, a boli tam aj niektoré návrhy, o ktorých sa diskutovalo a hlasovalo, a neprešli. Namietali sme, ako chce vláda zaručiť plnenie zmlúv, tých zmlúv, ktoré už Národná rada raz schvaľovala a opäť ich ideme schvaľovať. Keďže nám boli nejasné niektoré veci okolo financií, požiadal som, aby sme požiadali o stanovisko Národnej banky, ku ktorému by sme sa mohli vyjadriť. Pri hlasovaní v ústavnoprávnom výbore to neprešlo, pretože koaličných poslancov bolo viac. Tak len pre informáciu tohto pléna, že sme hovorili aj o iných veciach.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rozprave tak, ako sú v poradí prihlásení poslanci: pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Tkáč, pán poslanec Baco, pani poslankyňa Belohorská, pán poslanec Slobodník, pán poslanec Húska, pán poslanec Cuper, pán poslanec Husár a pán poslanec Cabaj.

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán podpredseda vlády,

dámy a páni,

pri prerokúvaní takého bodu, ako je konečná zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou vo veci vysporiadania majetkových vzťahov v súvislosti s delením spoločného štátu, hodno si povšimnúť, v akej atmosfére a v akom poradí sa predkladá na prerokúvanie a schvaľovanie do parlamentu. Bezprostredne pred týmto bodom Národná rada hlasovaním koaličných poslancov odmietla akceptovanie záveru Ústavného súdu vo veci kauzy Ivana Lexu a rovnako táto Národná rada odmietla akceptovanie uznesenia a výnosu Ústavného súdu vo veci trestného stíhania Gustáva Krajčiho. Táto Národná rada s koaličnými poslancami sa postavila nad inštitút Ústavného súdu a deklarovala, že jednoducho závery Ústavného súdu ignoruje. To je veľmi závažný moment, ktorý dokumentuje zásadné porušenie právnej štruktúry tohto štátu. Udialo sa to v ten istý deň, v ktorý Slovenskú republiku navštívil Romano Prodi a túto vládnu koalíciu ešte za to aj potľapkal.

Dámy a páni, je to veľmi výrazný signál, ktorý sa premieta do celej ďalšej činnosti, postupu hodnotenia nášho štátu, ale aj prístupu občanov k tomuto štátu, pretože sa nesmieme čudovať nerešpektovaniu práva na úrovni občanov, ak sa Národná rada rozhodla ignorovať Ústavný súd.

Materiál, ktorý prerokúvame, bol dopravený nedôstojným spôsobom do Národnej rady, keď vo večerných hodinách prišiel predseda vlády Mikuláš Dzurinda, podstrčil tento materiál, podiskutoval si s vedúcim schôdze, na čo Národná rada na návrh vedúceho schôdze - nebol to predseda Národnej rady - zmenila program "mir nichts, dir nichts". O štvrť na sedem večer sa rozhodla, že budeme prerokúvať a schvaľovať túto zmluvu s cieľom, aby bola ešte včera schválená, pretože tak sa to vraj dohodlo v koaličnej rade, čo bola lož. Takto to uviedol pán poslanec Mikloško. Klamal.

Dámy a páni, spôsob prerokúvania tejto zmluvy, tak ako včera sme boli svedkami, má parametre kupčenia Cigána s ukradnutým koňom po tme. Toto nie je forma, ktorá je primeraná jednému právnemu suverénnemu štátu, jednej zvrchovanej vláde a jedným zvrchovaným partnerom tejto vláde. To je postup ľudí, ktorí sa dostali do vlády podfukom a takýmto spôsobom sa tam aj správajú.

Dámy a páni, pri prerokúvaní tohto materiálu takej závažnej vážnosti nechcem znižovať váhu podpredsedu vlády Ivana Mikloša, ale domnievam sa, že je to v prvom rade otázka predsedu vlády, ďalej ministra zahraničných vecí, ktorí mi tu chýbajú, ďalej by tu nevyhnutne mal byť prítomný podpredseda vlády pre európsku integráciu Pavol Hamžík. Veď je to predsa vec, ktorá je dominantného významu pre naše vzťahy v rámci strednej Európy. Čo mi zásadným spôsobom chýba, je prítomnosť guvernéra Národnej banky Slovenska. Takúto zmluvu chcete prerokúvať bez jeho osoby? Veď predsa veľmi vážne body sa týkajú práve vysporiadania vo finančnej oblasti a v tejto oblasti a v tejto sfére pán Ivan Mikloš nám jednoducho partnerom nie je. Za tieto sféry zodpovedá guvernér Národnej banky.

Dámy a páni, včera tu odznelo z viacerých úst to, že prerokovanie, schválenie zmluvy je veľmi naliehavé a dôležité, lebo tým dávame signál svetu o pozitívnom prístupe Slovenska, o ústretovosti, s tým, že Česká republika je pre Slovensko strategickým partnerom. No s týmto vysvetlením a s týmto označením Českej republiky zásadným spôsobom nesúhlasím. Myslím si, že Česká republika pre Slovensko nie je strategickým partnerom, Česká republika je čímsi oveľa viac. S Českou republikou Slováci žili takmer trištvrte storočia v spoločnom štáte. Bolo to akoby spoločné manželstvo a v tomto spoločnom manželstve - štáte boli chvíle dobré aj zlé, triumfálne aj katastrofálne, pochmúrne aj veselé, takže Česká republika je naším partnerom aj historickým, pretože medzi Slovenskou republikou a Českou republikou nikdy v histórii neboli územné spory, vytýčenie hraníc sa udialo bez najmenších problémov. A keď na jednej alebo na druhej strane z tejto hranice vypukla bieda a nedobré pomery, tak utečenci hľadali záchranu a pomoc na druhej strane tejto spoločnej hranice a vždy ju aj našli.

Takže sa domnievam, že Česká republika a Slovenská republika sú partneri viac ako strategickí. Sú to partneri, takpovediac, rodinní. Ale základom týchto dobrých vzťahov medzi takýmito dobrými partnermi sú dobré účty, dobré zúčtovania, korektné vzťahy do minulosti, aj korektné vzťahy do budúcnosti. Tu neobstojí nejaké ubezpečovanie, ako sme to počuli z úst pána Zajaca o tom, že našou ústretovosťou Slovensko čosi získa a ktosi nás kdesi za to akýmsi spôsobom potľapká. Nie je to pravda. Medzi korektnými partnermi môžu byť len korektné vzťahy, pretože nekorektné vzťahy sú východiskom jedine pre chvíle nedôvery a pochybnosti aj do budúcnosti.

Teraz sa pozastavím pri samotnej textácii zmluvy. Dovoľte mi, aby som sa vrátil o kúštik ďalej, pretože včera odznelo, aj dnes odznelo nesmierne množstvo tvrdení, ktoré u niektorých poslancov možno vychádzajú z ich neznalosti, ale keďže u niektorých poslancov to ťažko môžeme predpokladať, pretože boli pri rokovaniach a boli pri tvorbe spoločného štátu, tak ich nepravdivé vyhlásenia môžu vychádzať výlučne zo zlého úmyslu alebo zo lží.

Tak začnem tým, čo tu citovo uviedol pán poslanec Osuský o tom, aké to spolunažívanie s Českou republikou bolo idylické.

Dámy a páni, federatívna republika, ktorá nahradila unitárny štát, nebola žiadna selanka, ale bol to tvrdo pragmatický útvar, v ktorom Slovensko hralo veľmi smiešnu úlohu prívesku. O tom, ako sa budú peniaze rozdeľovať, sa nerozhodovalo nikdy za spoločným stolom, ale vždy sa rozhodovalo v Štátnej plánovacej komisii na Nábřeží kpt. Jaroša číslo 1 000 presne oproti Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa. Tam sa rozhodovalo o tom, ako sa koláč federácie bude krájať, koľko z toho pripadne na federáciu a koľko pripadne na Českú republiku a na Slovenskú republiku.

Pritom v rámci federácie sa rozhodovalo na úrovni pražských federálnych ministerstiev v takých oblastiach, ako bolo Federálne ministerstvo financií, Federálne ministerstvo hutníctva a ťažkého strojárstva, Federálne ministerstvo palív a energetiky, Federálne ministerstvo všeobecného strojárstva, Federálne ministerstvo zahraničných vecí a Federálne ministerstvo národnej obrany. Tam sa rozhodovalo o bytí a nebytí i parametroch tohto spoločného štátu. Na rozhodnutia týchto federálnych ministerstiev mali Slováci minimálnu možnosť vplyvu, a to, čo sa delilo na úrovni národných republík, ešte aj to podliehalo predbežnému schvaľovaniu a posudzovaniu v Prahe, či už v Štátnej plánovacej komisii, opäť veľmi nepochopiteľné, alebo na Federálnom ministerstve pre technický a investičný rozvoj.

Takže ak v Šali alebo v Nitre chcel ktosi vybudovať kanalizáciu nad 50 mil., alebo v Prešove či Liptovskom Mikuláši čistiareň odpadových vôd, všetko to bolo potrebné najprv prerokovať a odsúhlasiť vo federálnych orgánoch, na bývalom Federálnom ministerstve pre technický a investičný rozvoj a v Štátnej plánovacej komisii, ktoré mali na toto právo veta. Takže taká bola zvrchovaná pozícia Slovenska v rámci federácie. Ale predstavte si obrátené garde, že vybudovanie kanalizácie v Českých Budějoviciach by mali chodiť Česi odsúhlasovať do Bratislavy. Viete si takú situáciu vôbec predstaviť, že by to česká strana strpela čo len dva týždne?

Tak ak niekto spomína s dojatím a so slzami v očiach na spoločný štát, pripomínam mu práve tieto veci, lebo zrejme sú to ľudia, ktorí nežili s hospodárskou štruktúrou spoločného štátu, ale žili kdesi vo vzduchoprázdne, v umeleckých sférach, chodili možno dabovať na Barrandov alebo nakrúcať na Kavčie hory, a teda s českou stranou ich spájajú len zlaté spomienky na zlaté honoráre z týchto činností.

Ale to ešte nie je všetko. Spoločný štát mal veľmi podivuhodné zákruty, na ktoré sme narazili napríklad pri dokončievaní Vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, keď bolo už evidentné, že zo Žitného ostrova sa stane najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe, a tým v celej Európe, čo je predmetom intenzívneho záujmu maďarskej strany.

Cez celý tento rezervoár pitnej vody prechádzal Ropovod Družba, ktorý mal viac ako 30 rokov, a bolo teda evidentné, že je potenciálnym zdrojom ohrozenia tohto rezervoáru pitnej vody. Pracoval som v tom čase na ministerstve výstavby, na štátnej expertíze, a teda sme boli poverení prerokúvať a začať s prípravou prekládky tohto ropovodu mimo ochranného územia Žitného ostrova. Tak sme vyrazili na príslušný nadriadený orgán Ropovod Šahy. Tam sme zistili akurát len toľko, že je to odštepný orgán, a odkázali nás na nadriadený generálny orgán, a tým bol Benzinol Praha. V Benzinole Praha sme s údivom zistili, že zriaďovateľom Benzinolu Praha je české ministerstvo priemyslu, nie federálne, a všetky výnosy z existencie a prevádzky všetkých ropovodov na území vtedajšieho Česko-Slovenska nejdú do federálnej pokladne, kde by sa nejakým spôsobom delili, ale priamo vtekajú do českého národného rozpočtu Českej republiky. V prospech Slovenskej republiky nešla ani koruna, ani rubeľ, ani dolár napriek tomu, že trasa ropovodu išla územím Slovenska a výkony sa realizovali na slovenskom území. Presne tento istý stav sa dial v oblasti tranzitných plynovodov, kde to nešlo do federálu, ale do českej národnej kasy.

A ešte by som pripomenul železnice, podnik ČSD, kde tri pätiny prepravných výkonov vo vozokilometroch sa realizovali na Slovensku, ale tržby sa nerozdeľovali ani v pomere 2:1, Čechy - Slovensko, ani v pomere prepravných výkonov, ale v pomere dĺžok železničných tratí v jednotlivých národných republikách, to znamená štyri pätiny v prospech Čiech a jedna pätina v prospech Slovenska, pretože Česká republika má hustú, jalovú a neefektívnu sieť, s ktorou v súčasnosti si sama nevie poradiť. Takže takýmto spôsobom fungovala federácia, na ktorú Demokratická strana so slzami v očiach spomína.

Dámy a páni, tak to jednoducho nemohlo fungovať, pretože to bolo jednoducho zlodejstvo najhrubšieho zrna a o tomto dokonca nevedela slovenská vláda. Keď sme o tomto referovali predsedovi Slovenskej plánovacej komisie a nášmu nadriadenému podpredsedovi vlády z hľadiska technického a investičného rozvoja, oni nám spočiatku nechceli veriť, že ropovodná a plynovodná sieť je priamo zavesená na český štátny rozpočet, a dokonca to bolo prekvapenie pre samotnú Colotkovu vládu.

Nie je potom prekvapujúce, že po roku 1989, keď sa ujala vlády garnitúra na čele s Vladimírom Mečiarom, slovenská strana prejavila jednoznačnú požiadavku napriamovania týchto vzťahov, pretože na takejto báze jednoducho funkčné a vyrovnané vzťahy medzi dvoma národnými republikami nemôžu existovať, a to tým skôr, že federálnymi orgánmi vybudované priemyselné základne na Slovensku boli náročné na energiu, suroviny a za federálom určované ceny dodávali tieto polotovary do Čiech, kde sa finalizovali a predávali do zahraničia prostredníctvom podnikov zahraničného obchodu, ktoré sídlili, samozrejme, v Čechách.

Za tohto federálneho stavu Slovensko vykazovalo pretržite mínusovú bilanciu a Čechy nepretržite vysoko plusovú bilanciu, a česká strana stále rozprávala, ako česká strana 40 rokov dopláca na Slovensko. Nuž, tak to bol podvod najhrubšieho zrna, a nie doplácanie.

Toto napriamovanie vzťahov medzi slovenskou stranou a českou stranou sa začalo po parlamentných voľbách v roku 1990. Začalo sa rokovaniami, pripomeniem to, v Trenčianskych Tepliciach, rokovaniami v Piešťanoch. A tam začala česká strana bubnovať na poplach a bývalá Verejnosť proti násiliu začala koncipovať, čo s Mečiarom: Rýchlo s ním preč, táto vláda predsa tu nemôže byť v takejto zostave. Viedlo to k známemu zvrhnutiu vlády parlamentným pučom 23. apríla 1991 v Národnej rade Slovenskej republiky a nahradením, poviem vám to otvorene, kolaborantskou pročeskou vládou, ktorá vo všetkom českej strane ustupovala. Malo to taký smiešny dosah, že 23. apríla bola zvrhnutá slovenská Mečiarova vláda a 30. apríla česká strana už privatizovala Československé aerolínie ako český podnik do českých rúk. Takže to tempo bolo celkom bleskové.

Následne za ministrovania ministra Františka Podlenu, federálneho ministra dopravy, bola privatizovaná Československá námorná plavba opäť do českých rúk. Tam išlo o 18 zaoceánskych lodí, budovu Interspeidu v Londýne za 1 mld. korún a nábrežné hrany v troch svetových prístavoch. Tam sa finišovalo.

V rokoch 1991 a 1992 česká strana detailne pripravila systém rozdelenia štátu. Bol to takzvaný katastrofický scenár, o ktorom vláda Jána Čarnogurského vyhlásila, že je to podvrh a výmysel Mečiarovej vlády. Nuž, samozrejme, že to nebol výmysel, mal som to v ruke a do detailu som sa s tým mohol ako poslanec oboznámiť. Bolo to pripravené do detailu tak, aby slovenská strana z toho vyšla vyslovene s holým zadkom s tým, nech Slováci z tejto federácie odídu, nech vypíšu referendum, že chcú mať samostatný štát. Nuž tak to bola pasca na hlúpych, lebo keby sme to spravili, tak všetko zostane v Čechách a Slováci začínajú tak, ako začínalo Slovinsko po vystúpení z juhoslovanskej federácie, na ničom, žiadna deľba žiadneho majetku, nič.

Dámy a páni, to bolo to, čo predchádzalo vôbec rokovaniam s českou stranou o deľbe. Voľby v roku 1992 jednoznačne dokumentovali víťazstvo tých síl, ktoré chceli napriamený vzťah s českou stranou. My sme nemali program rozdelenia štátu. Mali sme program napriameného vzťahu ako rovný s rovným, ako partner s partnerom. Pre českú stranu sa toto javilo a česká strana to deklarovala ako absolútne neprijateľné. Však si spomeňte na rokovania ešte predtým s pani Burešovou na úrovni Kalvodu a ďalších českých politikov až po chýrne vyhlásenie pána Pitharta, že "když z vás nic nemáme mít, tak táhněte". Toto sú predsa skutočnosti, ktoré si všetci veľmi dobre pamätáme, lebo sme v tom čase sedeli v poslaneckých laviciach a pohybovali sme sa po tejto politickej scéne.

Dámy a páni, po víťazstve Hnutia za demokratické Slovensko v parlamentných voľbách v roku 1992 sa začali rokovania s českou stranou. Česká strana ústami Václava Klausa jednoznačne deklarovala, že jediná schodná cesta sa v tomto smere javí v rozdelení spoločného štátu, a nie v pozícii rovný s rovným. Slovenská strana to akceptovala, pretože návrat do unitárnej federácie, tak ako to navrhlo 5 ústavných zákonov, ktoré predložil ešte v roku 1992 v záchvate zúfalstva Václav Havel, znamenalo úplné vzdanie sa akejkoľvek zvrchovanosti hospodárskej, politickej, občianskej, pretože v unitárnom, jednokomorovom federálnom parlamente by slovenská menšina bola vždy prehlasovaná českou väčšinou. Takže už ani Štátna plánovacia komisia by sa nekonala.

To, čo tu v doobedňajších hodinách rozprával Peter Weiss, neboli nepresnosti, boli to lži najhrubšieho formátu. Lži najhrubšieho formátu, pretože to hovoril človek, ktorý vedel, o čom hovorí, a ktorý bol v tom čase na politickej scéne, a dosť vysokej. V tom čase bol predsedom vtedy ešte Komunistickej strany, ktorá sa neskôr transformovala na Stranu demokratickej ľavice. Jeho historky, že najprv bolo potrebné rozdeliť spoločný majetok a potom deliť štát, sú nezmyselné. Nech sa poradí so svojou manželkou, či sa dá spoločný majetok manželov najprv rozdeliť a až potom ísť na súd rozviesť sa, alebo či je to naopak. Majetok sa môže deliť až na základe rozdelenia, a nie naopak. Tak nech Peter Weiss nerozpráva nezmysly, o čom dobre vie.

Rovnako nie je pravda, že delenie majetku sa dialo na impulz a na základe nátlaku Strany demokratickej ľavice. To je úplný nezmysel, pretože pri rokovaniach s českou stranou som bol od samotného začiatku. V júni 1992 som bol vymenovaný za ministra slovenskej vlády v dvoch rezortoch - výstavby a stavebníctva, dopravy, spojov a telekomunikácií. Rokovania s českou stranou neboli ľahké, ale neoznačujem ich ani za katastrofické, pretože delenie majetku spoločného štátu, ktorý trval 70 rokov, nie je prechádzka ružovým sadom. Každá strana, samozrejme, chce získať pre seba maximum a česká strana ťažila z toho, že všetky archívy, všetky archívne dokumenty, všetky zoznamy a všetky dokumentácie sa nachádzajú v Čechách a žiadne z nich na Slovensku. Takže v tom smere česká strana mala absolútny prím, absolútnu prevahu, nazval by som to vysokou materiálnou prevahou pri rokovaniach so slovenskými partnermi, pretože sme tam jednoznačne ťahali za kratší koniec. Ale išli sme do týchto rokovaní s týmto vedomím, a otvorene povedané, aj so spoluprácou tých slovenských predstaviteľov, ktorí v tom čase pracovali vo federálnych orgánoch, z ktorých niektorí veľmi konštruktívne a vecne spolupracovali s nami bez toho, samozrejme, že by poškodzovali českú stranu, pretože sme nemali záujem na poškodzovaní českého partnera, ale mali sme záujem na korektnej dohode a korektnom rozdelení.

Do roku 1992, do decembra, sa niektoré veci podarilo zásadným spôsobom uzavrieť tak, že 1. januára 1993 Slovenská republika začala fungovať ako normálne naštartované auto s nahriatym motorom. Vám sa to teraz zdá také nejaké samozrejmé, že lietadlá lietali, vlaky jazdili, autobusy jazdili, kamióny prepravovali, pošty fungovali. To vôbec nie je samozrejmé. My sme predsa museli nadviazať kontakty a vstúpiť do desiatok európskych a svetových inštitúcií, bez ktorých by tento štát vôbec neexistoval. Nedalo by sa zatelefonovať ani len z Bratislavy do Prahy a už vôbec nie z Bratislavy do Viedne. Sme jediný štát, ktorý ku dňu ustanovenia mal svoje vlastné poštové známky a mohol frankovať svoje listy svojimi známkami. Vám sa to zdá smiešne. Sú to však nesmierne vážne veci.

Česká strana v rozpore so spoločnými dohovormi a doslova vierolomne vypovedala spoločnú menu vo februári s tým, že o týždeň prestáva platiť spoločná mena, hoci sme boli dohovorení úplne napevno a natvrdo, že v priebehu prvého roka 1993 spoločná mena bude platiť a niekedy na jeseň sa budeme rozdeľovať. Slovenská strana zvládla aj tento český diktát, o ktorom sa predpokladalo, že ho nezvládneme. Kolkovanie peňazí prebehlo z našej strany za úplného poriadku a bez jediného zádrhu.

Dámy a páni, rokovania pokračovali aj v priebehu roku 1993 a, samozrejme, je úplným nezmyslom to, čo hovoril pán Weiss, že sme mali k dispozícii 7 rokov a počas nich sme nič nespravili. Klamal v plnom rozsahu. Rokovania s českou stranou prebiehali v druhom polroku 1992, keď sa pripravovalo rozdelenie spoločného štátu. Tieto rokovania ďalej prebiehali a museli prebiehať, pretože boli rozsahom ohromne široké v celom roku 1993, v prvom roku našej štátnosti, keď sme dospeli k takým zásadným veciam, ako je rozdelenie napríklad technológie železničnej dopravy, leteckej a mnohých iných, ale súčasne tieto rokovania obnažili aj také skutočnosti, ktoré, bolo evidentné, sa nepodarí dotiahnuť do konca, pretože obe strany mali diametrálne odlišné názory.

Diametrálne odlišné názory boli vo veci slovenského zlata, menového zlata, ktoré v rozpore s podpísanou dohodou česká strana zadržiavala až do súčasnosti a teraz je ochotná ho vydať s tým, že ho používala na záložné účely bezmála 10 rokov. Nuž takéto čosi sa medzi dobrými susedmi nerobí. Ak dobré vzťahy na korektných základoch, tak potom táto zmluva mala obsahovať aj to, čo sa dialo so záložným právom slovenského zlata, lebo 4 tony slovenského zlata, to je už slušná čiastka na bankové záruky vo svetových finančných kruhoch.

V priebehu roku 1993 sa neuskutočnili uzavretia takých okruhov, ako sú archívy, štátne archívy, vojenské archívy, civilné archívy, archívy vojenského a civilného spravodajstva, archívy štátnej banky. To všetko ostalo v Čechách. Mena sa delila tak, že takzvaná Národná banka Slovenska tu na Štúrovej ulici nemala ani jeden jediný dokument a do dnešného dňa nemá dokonca ani len ucelené zbierky všetkých mincí, ktoré boli vyrazené v Česko-slovenskej republike od roku 1918, pretože to všetko ostalo v Prahe. Toto všetko boli veci, ktoré boli predmetom rokovania v priebehu roku 1993.

V priebehu roku 1994 tých rokovaní nebolo príliš veľa. A veľmi dobre viete prečo. Pretože parlamentnými intrigami a kupčením poslancov klubu Hnutia za demokratické Slovensko sa uskutočnil prevrat, marcový puč a bola ustanovená dočasná Moravčíkova vláda na 8 mesiacov. Tá, samozrejme, na rokovaní nemala žiadny záujem a navyše pre českú stranu nebola ani partnerom, pretože to bola vláda, ktorá neexistovala z parlamentných volieb. Česká strana jednoznačne oznámila, že s Moravčíkovou vládou v týchto veciach nehodlá rokovať, pretože ju v zmysle toho, že nevzišla z volieb, nepovažuje za plnohodnotnú vládu.

Nehádžte na nás to, čo sa v roku 1994 neudialo. Rokovania pokračovali po voľbách v roku 1994 na jeseň a po ustanovení druhej Mečiarovej vlády a pokračovali, samozrejme, s tými problémami, ktoré mala česká strana, a to boli blížiace sa parlamentné voľby. Veľmi dobre viete, že parlamentné voľby sú pre štát veľmi závažným signálom smerom dovnútra a v tomto smere ak by niektorý z českých partnerov preukázal voči Slovensku nejakú ústupčivosť alebo vôbec záujem rokovania, tak by vlastne podnecoval stranu ultračeských nacionalistov na čele s Bendom, Kalvodom a podobnými, ktorých politická kariéra stála a padala na nadávaní, opľúvaní Slovenska a Slovákov. Rokovanie s českou stranou prebiehalo, ale bolo limitované týmito reálnymi možnosťami.

Záver roku 1998, samozrejme, už bol na Slovensku ovplyvnený našimi parlamentnými voľbami. To je reálny fakt. Česká strana sa s tým neponáhľala, pretože čakala, čo z týchto volieb vzíde, a to o to skôr, že v závere roku 1997 sa signalizovalo iniciovanie takých zoskupení, a to i za pomoci zahraničných kruhov, ktoré signalizovali, že môže prísť k úplnému zvratu vývoja na Slovensku. A otvorene povedané, mnohé české kruhy s týmto stavom aj doslova počítali. A ak listujeme v tejto zmluve, tak aj vidíme, že sa im to v zásade vyplatilo.

Dámy a páni, Hnutie za demokratické Slovensko, ani ja ako osoba, poslanec a bývalý minister nemáme námietky proti uzavretiu zmluvy o delení spoločného majetku s českou stranou. Práve naopak, toto bol náš cieľ od samého začiatku. Len čo sme vyhrali vo voľbách v roku 1992, tu bolo zjavné, že spoločný štát v tých parametroch nemá šance ani z jednej, ani z druhej strany. A medzi korektnými partnermi môžu byť len korektné vzťahy, preto sme mali záujem a máme záujem aj teraz, aj do budúcnosti, aby sa tieto vzťahy opierali o korektné dokumenty korektne prijaté na obidvoch stranách štátnej hranice a rieky Moravy. Súčasne sa obávame, že dokument, ktorý je takto predložený do Národnej rady Slovenskej republiky, takéto predpoklady nespĺňa z veľmi veľa dôvodov.

Finančný dôvod včera uviedol podpredseda nášho hnutia a bývalý minister financií pán Sergej Kozlík. Okolnosti, za akých prišlo k finančnému vysporiadaniu v oblasti komerčných bánk, Československej obchodnej banky a týchto vecí, uvádzate ako úspech pre slovenskú stranu. To od nás, prosím vás, nechcite. Aj my sme sa nejaký ten piatok pohybovali a pohybujeme v tejto sfére. To je jednoznačný úspech pre českú stranu, nie pre slovenskú stranu. Ale dobre. Nie na tom stojí a padá, myslím si, problematika, pretože pri veľkých číslach sa musí počítať s korekciami, ktoré sa takisto pohybujú vo veľkých číslach. Problém je v čomsi inom.

Rokovanie súčasnej koalície, ktorá sa tým chváli, že v priebehu roku 1999 a v tomto roku ho dotiahla do víťazného konca, neobsahuje vôbec to, čo v štádiu našich rokovaní ešte ostávalo ako s otvoreným koncom, a to je niečo viac ako iba finančné veci a finančné pohľadávky. To sú veci, ktoré sa veľmi ťažko dajú vyjadriť v korunách, či v českých, alebo slovenských. Napríklad pozostalosť, ktorá pozostávala z 93 debien pozostalosti po generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Táto pozostalosť bola prevezená v roku 1920 z Paríža do Prahy. Kompletný zoznam bol k dispozícii ministrovi financií a bol vo vláde v štádiu, keď prebehol moravčíkovský prevrat. Pýtam sa, kde je ten kompletný zoznam? Mal som v ruke tú kópiu. Bola to prepravka v hnedom kartónovom obale takej hrúbky a formátu A0. Boli to dokumenty a zoznamy dokumentov, čo táto pozostalosť obsahovala. Nie je mi známe, čo sa udialo s týmto dokumentom, ako sa rokovalo s českou stranou, pretože po nástupe Mečiarovej vlády v roku 1994 sme nič také na ministerstvách nenašli.

Pozostalosť po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý bol jedným z iniciátorov vzniku spoločného štátu, nie je takou vecou, ktorá sa môže zanechať. Čo sa udialo s 20 prepravkami zlata a cennosťami, ktoré boli zadržané osobám počas slovenského štátu, ktoré sa však nikdy nestali majetkom slovenského štátu, nikdy nevtieklo zlato a zhabané a zadržané drahokamy do zlatého pokladu slovenského štátu? Po vojne boli s veľmi detailným zoznamom každej osoby, ktorej to bolo odobraté, odvezené do Prahy a tam bez stopy zmizli na neznáme miesto, kde sa stratili. Buď mali byť vrátené tým, ktorí prežili vojnovú tragédiu, alebo to malo byť predmetom iných foriem, ale jednoducho nebolo možné takýmto spôsobom tieto veci prejsť mlčaním do stratena.

Neboli dotiahnuté oblasti kultúry, kultúrne pamiatky, ktoré sa v obrovskom rozsahu nachádzajú v Českej republike a ktoré na územie Slovenskej republiky neboli vrátené naspäť. To sú mobilné predmety, mobiliáre, archeologické vykopávky, historické vykopávky. Napríklad vykopávky jednej z najstarších kresťanských slovanských vykopávok z Kostelan pod Třibečom sa nachádzajú v Prahe v Archeologickom múzeu. Prečo? Tieto veci mali byť predmetom ďalšieho rokovania a počas našej vlády aj chceli byť ďalej otvárané, dotiahnuté a doriešené. Nejdem sa vracať k takým veciam, ako je námorné loďstvo a letectvo, pretože toto bolo prefíkanosťou českej strany a za pomoci Čarnogurského, Miklošovej vlády v roku 1991 a 1992 sprivatizované do českých rúk. To je plač nad rozliatym mliekom.

Keď som otváral ako minister dopravy v roku 1992 s vtedajším ministrom dopravy Českej republiky pánom Stráským túto problematiku, tak jeho argumentácia bola jednoduchá, veď slovenská vláda nemala žiadne námietky voči takémuto postupu českej strany. To je pre Česko uzavretá vec. Čarnogurského vláda neprotestovala. Prečo to teraz vy otvárate? To je rekriminovanie niečoho, čo je už uzavreté. Tieto veci by asi ťažko bolo možné vracať do tej zmluvy. Ale ako poslanec Federálneho zhromaždenia si spomínam, že jeden z posledných zákonov, ktoré sme prijali vo Federálnom zhromaždení, bolo nepoužívanie spoločných insígnií a spoločných znakov a symbolov spoločného štátu. Pán Osuský sa k tomu opäť vyjadril veľmi smiešnym spôsobom. Je to veľmi vážny dokument, pretože Česká republika nikdy nemala českú vlajku s modrým trojuholníkom. Modrá farba nie je v českej heraldike a trojuholník už vonkoncom nie. Ten štát zanikol a obe strany sa ústavným zákonom zaviazali, že nebudú používať spoločné symboly. Jedna z prvých vecí je, že česká strana porušila tento dokument, ktorý bol prijatý vo federálnom parlamente hneď vedľa Národného múzea v Prahe. Nie je to veľmi dobré svedectvo o korektnosti a lojálnosti obojstranných vzťahov, keď prvým krokom českej strany bolo nerešpektovanie tohto uznesenia a zákona federálneho parlamentu.

Dámy a páni, jedna vec, ktorú táto vláda nemôže žiadnym vypovedacím spôsobom vysvetliť a zdôvodniť občanom tohto štátu, každému, kto sa cíti byť Slovákom, je zlatý poklad slovenského štátu z rokov 1939 - 1945, na ktorý sa skladali občania tohto štátu zo svojich vlastných skromných zdrojov. Tam sa jednoduchí ľudia skladali obrúčkami, náušnicami. Sú tam zásnubné a sobášne zlaté drobnosti aj mojich rodičov. Ide tam viac ako o hodnotovú a korunovú hodnotu toho, čo obyvatelia darovali v tom štádiu a v tom čase. Oni totiž darovali všetko. Rozumiete? Viac ako všetko sa darovať nedá. Všetko, celé svoje zlaté imanie darovali títo jednoduchí ľudia, obyvatelia tohto štátu na vytvorenie zlatého pokladu vznikajúceho štátu, ktorý vznikal za veľmi dramatických okolností okolitých supov a pod nátlakom a hrozbami aj Hitlerovej ríše a pod hladom beckovského Poľska, horthyovského Maďarska. Tam nejde o vyčíslenie toho, či to má vlastne takú cenu, onakú cenu. Má to etickú cenu, má to historickú cenu, má to citovú cenu a, samozrejme, korunovú cenu.

Takže ak sa táto vec nenachádza v spoločnej zmluve, dámy a páni, nesúhlasím s názorom, ktorý vyslovil Peter Zajac, že sa touto zmluvou založí trvalo rovnovážny vzťah. Mám veľmi veľké obavy, že práve naopak, založí sa trvalo nerovnovážny vzťah, ktorý by vôbec nemusel vzniknúť, pretože veci, ktoré som spomenul, sú veci viac ako len vyjadriteľné v nejakých miliardách korún. Nie je jednoznačne dopovedané, ako je to so súdnym sporom, ktorý prebieha vo Washingtone, ako je krytý, pretože ak slovenská strana vyhrá, tak sa budem veľmi čudovať.

Všetky veci, ktoré nie sú z vecnej stránky definitívne podčiarknuté a zrátané, tam by nebolo nič iné potrebné, len k daným častiam tejto zmluvy uviesť: v týchto oblastiach sa bude pokračovať za účelom doriešenia konkrétnych postojov zúčastnených strán. Nič viac, nič menej. Žiadne kategorické záväzky ani z jednej strany, ani z druhej strany, pretože by to bolo, povedal by som, predčasné a bolo by to zaväzujúce v takom rozsahu, čo by nebolo korektné pri podpisovaní takéhoto dokumentu.

Ešte jedna zmienka by tam bezpodmienečne mala byť. Predmetom tejto zmluvy totiž nie je otázka slovenského územia, ktoré bolo odstúpené Poľsku ako protihodnota za české Těšínsko. Táto zmienka tam mala byť aj v tej forme, že to nie je a nebolo predmetom rokovania, pretože toto územie jednoducho bolo českou stranou predané. Nechceme teraz otvárať túto vec, ani sme to nechceli, my sme chceli s českou stranou vyriešiť predovšetkým iné zásadnejšie veci a tie sa nám podarilo vyriešiť. Ale myslíte si, že je táto vec do budúcnosti a na večné veky uzavretá? Napriek tomu, že dávate do zmluvy klauzulu, že je na večné veky uzavretá, nevypovedateľná? Existuje niečo na večné veky? Spišské mestá sa vracali po 400 rokoch zálohy poľskému kráľovstvu.

Dámy a páni, táto zmluva nedokumentuje korektnú, serióznu a vyčerpávajúcu prácu tejto vlády a dokumentoval to koniec koncov aj sám predseda vlády, ktorý túto zmluvu takýmto spôsobom prišiel predložiť a neobhájiť do Národnej rady Slovenskej republiky, lebo on ju neobhájil, on ju tam len podstrčil ako zdochnutého psa cez plot. Takýmto nedôstojným spôsobom sa rokuje o nesmierne dôležitej zmluve, ktorá usporadúva vzťahy medzi dvomi bratskými slovanskými národmi, medzi ktorými nikdy neboli ozbrojené, ani žiadne iné konflikty. Takto sa to predsa nepredkladá. Načo sa zakladá takýto spôsob prerokúvania? Načo sa zakladá takýto spôsob budúcich pnutí? Lebo zmluva budúce pnutie vyvolá, to vás môžem ubezpečiť. Myslíte si, že slovenskí občania budú akceptovať všetky znenia tejto zmluvy v takej dikcii, v akej je predložená? No môžem sa zaručiť, že určite nie. Všetci tí, ktorí prispeli čo len jednou zásnubnou obrúčkou na tvorbu zlatého slovenského pokladu, tak sa spýtali svojich detí a svojich vnukov: Synku, ako si hlasoval v parlamente za túto zmluvu? Ako to, že táto vec sa tam nedoriešila a nedopovedala? Načo si táto vláda zobrala na seba takéto zbytočné bremeno, keď to mohlo byť vyriešené normálnou cestou?

A navyše, prečo sme boli zavádzaní tým, že zmluva musí byť bezpodmienečne včera? Čo sa týka vypuknutia nejakej vojny alebo ozbrojeného konfliktu? Niekto niekoho ide napadnúť? Alebo pán Dzurinda dnes potreboval zamávať podpísanou zmluvou v Banskej Bystrici pri svojom výjazde?

To sú jednoducho nekorektné kroky, ktoré nedokumentujú precíznu prácu tejto vlády, a nakoniec aj samotný materiál, ktorý bol v takomto znení predložený a takýmto spôsobom aj vysvetľovaný podpredsedom vlády Ivanom Miklošom, však ono to tam je, ale vlastne to tam ani nie je, no tak to sa na mňa nehnevajte, veď takýmto spôsobom sa to nepredkladá ani nedokumentuje. A navyše táto zmluva mala byť predložená do všetkých výborov Národnej rady, všetkých výborov, pretože to nie je nejaká zmluva o zamedzení podvojného zdanenia medzi Beninom a Slovenskom a nie je to štandardná zmluva, akých sa prijímajú desiatky a ktoré prebehnú zahraničným alebo hospodárskym výborom a vybehnú von. Toto je zmluva, ktorá sa týka absolútne každého poslanca a absolútne každého občana tohto štátu.

Pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, vyslovujem veľké poľutovanie nad skutočnosťou, že takýto dokument ste tu priniesli, takýto dokument ste dali na predloženie a schválenie. A vy ho schválite a bude to dokument, ktorý nezaloží dobré vzťahy, ale práve naopak, vrhne veľmi čudný tieň na vládnu garnitúru, pretože už aj samotná forma prerokúvania automaticky u každého občana v tomto štáte vyvolá otázku, čo sa za tým skrýva, keď takýmto čudesným spôsobom na tom nástojili.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)