Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Andrejčáka - pán poslanec Cuper ako prvý, pán poslanec Hofbauer ako posledný. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

Pán poslanec Cuper, nech sa páči.

Poslanec J. Cuper:

Pán predseda, ďakujem, že ste mi dali slovo, a ďakujem aj za to, že máte vzácnu príležitosť viesť v tejto polemike opozície a vládnej koalície tento parlament, a ďakujem aj poslancom Strany demokratickej ľavice, že tu niektorí sedia a sú ochotní si vypočuť aj argumenty opozície, lebo ufóni tu nesedia, vo väčšine sa zrejme teraz pohybujú niekde v medziplanetárnom priestore. O čo tu ide. Súhlasím s pánom poslancom Andrejčákom, že nie je možné klásť znamienko rovnosti medzi prípad Gaulieder a Lexa. Na rozdiel od pána Lexu pánu Gauliederovi Ústavný súd v celom rozsahu vyhovel a škoda, že tu nie je pán Fico, a to nahrávam teraz vám pán predseda, škoda, že tu nie je pán Fico, lebo by som sa ho rád opýtal, akým právom ako agent Slovenskej republiky pred Medzinárodným súdnym dvorom pre ľudské práva podporoval rozhodnutia Rady Európy, aby sa tento prípad dostal pred Medzinárodný súdny dvor v Štrasburgu, keď v článku 19 tohto súdu sa jasne hovorí, že ak vnútroštátne orgány vyhovejú v plnom rozsahu nárokom poškodeného občana v otázke porušenia ľudských práv, že nie je nijaký dôvod, aby túto žalobu Medzinárodný súdny dvor pre ľudské práva prijal. Na to mal pán Fico ex offo, z úradnej povinnosti tieto orgány upozorniť. Ale vtedy bol ešte v SDĽ a bil bandu s vládnou koalíciou. Takže ja sa ho to opýtam, keď tu bude. Takže nechajme túto polemiku, to pre pána Orosza, pán predseda, aj pre vás, aj pre Stranu demokratickej ľavice, nie je možné medzi tieto dva prípady klásť nijaké znamienko rovnosti.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Spoliehanie sa na nejaký hlas svedomia je možné len tam, kde to svedomie je. Tam, kde nie je, tak tam hlas svedomia sa jednoducho neozve. Takisto ako človek, ktorý nemá hudobný sluch, nemôže vnímať operu, ten, kto je farboslepý, nemôže chodiť do galérie, a pokiaľ by tam chodil, tak by sa len čudoval. Takže to je presne ten stredný blok tohto poslaneckého zoskupenia, ktorý tu nie je. Nemá záujem nič počuť, pretože nič počuť nechce, vie, ako bude hlasovať, akurát nevie, v ktorej strane sa nachádza. Pretože ak predseda vlády v súčasnosti vystúpil najprv zo svojej strany a vstúpil do KDH, teraz vystúpil z KDH, ide zakladať tretiu stranu, toto je fraška na kvadrát, ktorou sa táto vládna moc predvádza pred celým svetom a za tohto stavu my ideme diskutovať o právnom štáte Slovenskej republiky.

A ešte jednu vec by som veľmi rád uviedol na pravú mieru. Ja som ukrivdil tým samozvaným súdnym expertom, ktorí sami seba vyhlásili za ústavných expertov a všeodborníkov a ktorí sa zmysluplne vyjadrovali k uzneseniu Ústavného súdu senátu pána Šafárika. Pánu Petrovi Kresákovi som ubral tú skutočnosť, že bol zaťom ministra socialistického školstva pána Killára, za čo sa mu hlboko ospravedlňujem. Vďaka tomu sa dostal do Spojených štátov. A pánu Vladimírovi Maternovi som ubral na funkčnej pôsobnosti to, že bol predsedom vojenského súdu a súdil tých ľudí, ktorí mali do činenia s konfliktmi na vtedajšej železnej opone, a robil tak dvadsať rokov.

Takže ja sa ospravedlňujem týmto pánom, že som im nechcel ukrátiť na ich odbornej spôsobilosti v oblasti ústavného práva, čo v súčasnosti dokumentujú.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Cabaj. Nie je prítomný, stratil poradie.

Čiže ďalší v poradí je pán poslanec Slobodník a po ňom pán poslanec Brhel.

Prosil by som podpredsedu pána Bélu Bugára, aby viedol ďalšie rokovanie schôdze.

Poslanec D. Slobodník:

Vážený pán predsedajúci,

dámy a páni,

ak sa zamyslíme nad činnosťou vlády Mikuláša Dzurindu, dá sa vystopovať a vytypovať niekoľko okruhov jej činnosti.

Na prvom mieste, zdá sa, je predsa nie pomsta, ale túžba rozdeliť si majetky, sféry možného obohacovania, podniky, kombináty, banky a tak ďalej. Čítal som o tom dokonca v Domine fórum, a to už je nejaký orgán, ktorý akosi nie je orgánom, to dúfam nikto si nemyslí z Hnutia za demokratické Slovensko. Tam píšu o tom, ako sa rozdeľujú sféry vplyvu medzi jednotlivé politické subjekty, tam sa hovorí, a treba to dobre čítať, aj o Bratislave, o všetkých tých zlostných a zlých činnostiach, ktoré sa tam diali a dejú a ktoré, dúfam, budú potrestané podľa zásluhy.

Na ďalšom mieste tejto činnosti je hanobenie a kriminalizácia predchodcov, o čo sa pokúšali už vtedy, neviem, kto sa z vás pamätá, možno naši poslanci áno, ja si to pamätám veľmi dobre. Za Moravčíkovej dočasnej éry vtedajší podpredseda vlády Ivan Šimko pre legislatívu po každom zasadnutí vlády mal takú päťminútovku alebo desaťminútovku, v ktorej si vzal na mušku to alebo ono ministerstvo a vyčísľoval mu hriechy, akých sa dopustilo. Ja by som vlastne mohol byť šťastný. Ministerstvo kultúry sa ani raz nedostalo na pretras, ani sa nemalo prečo, nerobili sa tam nijaké finančné delikty, ale ani v tých ostatných ministerstvách, v ktorých chcel nachádzať smietku v oku, sa nič také neudialo, čo by stálo za zmienku. Jednoducho bola tu snaha ovplyvniť občanov Slovenskej republiky, aby teda keď už bolo známe, že budú nové voľby v septembri 1994, aby teda hlasovali za tých čistých, ktorí teraz môžu kritizovať tých "špinavých", samozrejme, teda predchádzajúcu vládu.

Táto kriminalizácia predchodcov je niečo, čo sa nikdy, nikdy nerobilo za Mečiarovej vlády. Už som tu v tej svojej poznámke spomenul, že napríklad taký Mikuláš Duray, ktorý nazýval tento štát fašistickým, čo je hrubá urážka, samozrejme, a nepravda, nás dokonca porovnal v doslove ku knihe o Jánošovi Esterházym, porovnal Slovensko roku 1995, keď táto publikácia vo Viedni vyšla, k Nemecku v druhej polovici tridsiatych rokov. Vtedy som mu povedal a iste som mal pravdu, keby to bola pravda, čo hovoríte, pán Duray, tak dnes by vás zatkli, zajtra by vás odsúdili, na tretí deň by ste boli v koncentračnom tábore v Dachau alebo Mauthausene, alebo kde kade boli tieto koncentračné tábory v tom čase v tej druhej polovici tridsiatych rokov, a na štvrtý deň by vás zastrelili pri pokuse o útek, samozrejme, fingovanom, samozrejme, vymyslenom.

Nesúdili sme ho, nesnažili sme sa ho zbaviť imunity a nebolo by to ťažko dosiahnuť, lebo vtedy sme mali predsa len prevahu a nebola na to treba ústavná väčšina. Nerobili sme to preto, že sme chceli žiť ako normálni ľudia v normálnom štáte. To sa v tomto období zanedbalo. A je len paradoxom, ale nie je ani paradoxom, je to taká logika, ktorá jasne hovorí o zmýšľaní slovenského národa. Tí, ktorí namiesto riešenia reálnych problémov, najmä ekonomických problémov tejto spoločnosti, sa vyžívajú v šikanovaní predchodcov, v pokuse spraviť z nich kriminálnikov, dostať ich za mreže, ako sa to na niekoľko, bohužiaľ, dlhých týždňov podarilo v prípade Ivana Lexu a ja to len môžem pripomenúť vám, čo tu sedíte: Vy neviete, čo je väzenie, vy neviete, čo je to byť za mrežami, vy neviete, čo je to dívať sa na svet spoza mreží. Ja viem a viem za obdobie deviatich rokov.

Preto som vám ale povedal a opakujem vám to aj teraz, opakovanie je matkou múdrosti, držte sa ruského porekadla. Od ťurmy i od sumy nikagda neodkazývajetsa. Vo voľnom, ale pravdivom slovenskom preklade to znamená: Nikdy nehovor o sebe, že ty sa nedostaneš do väzenia a že ty nebudeš nosiť žobrácku palicu. To si pamätajte najmä tí najhorlivejší, ktorí vyštekujete na terajšiu opozíciu, najmä na jej minulosť.

Viete, čo ste vtedy robili proti nám a nereagovali sme. Dokonca istá Katy Mártonová, známa aj ako pani Holbruková, podšéfka významnej medzinárodnej novinárskej organizácie v Spojených štátoch, zariadila, aby sa Vladimír Mečiar dostal na 10. miesto rebríčka verejných nepriateľov médií. Na 10. miesto, nie síce na prvé, lebo tam bolo rezervované miesto pre krajiny, kde vraždili priamo desiatky novinárov, ale na desiate. A tu sa dostal napriek tomu, že sa tu neskrivil ani vlások na hlave nieže novinárovi, ale nijakému predstaviteľovi opozície.

Robilo sa všetko, aby sa ten štát diskreditoval. Vychádzali odtiaľto správy, hovoria o tom vo svojej zaujímavej publikácii, ktorá je strašným odhalením tých zločinov, ktoré sa proti Slovensku páchali, dvaja novinári a publicisti - Beblavý a Salner - teraz vydali takú knihu Tvorcovia obrazu a obraz tvorcov, kde chcú presvedčiť túto slovenskú verejnosť, že vlastne za ten zlý obraz sme si boli zodpovední sami, že vlastne nič sa nedialo, len pravdivo sa reagovalo na situáciu na Slovensku. Ani slova o tom, vlastne hovoria o tom, len si to neuvedomujú, že to hovoria, že tie správy vychádzali vždy zo Slovenska. Tie správy boli adresné, vychádzali cez tie najrozličnejšie kanály, vychádzali, najmenej tretinu viny na tom má vtedajšia maďarská opozícia, naša opozícia tu, ktorá rozširovala o Slovensku lži o útlaku Maďarov. Nikde sa nepovedalo, že na južnom Slovensku niet jedinej obce, aj tu to treba teraz pripomenúť, v ktorej žije minimálne 25 percent občanov maďarskej národnosti, minimálne 25 percent, o väčších počtoch ani nehovorím, že v každej z takýchto obcí bolo obecné predstavenstvo maďarské, prevažne maďarské. To je dodnes, a to platí. Ale toto, samozrejme, sa do sveta nevysielalo, táto informácia, takže mohli očierňovať a robiť z nás strašné veci.

Ja som vám tu už citoval veľa Csákyho myšlienok proti tomuto štátu. Ešte ich budem, teraz nie, teraz vám dám pokoj, možno sa dostanem do zajtrajšieho kola otázok a odpovedí. Ja neviem, a keď nie, tak sa nájde aj príležitosť, aby som to ešte raz tu pripomenul v rámci interpelácií.

Táto skupina rozširovala vo svete tie najčernejšie veci o Slovensku. Nikdy nehovorila celú pravdu. Vypichovali si veci. A ja som aj pánu Bugárovi tu prítomnému, ak sa ešte nezmenil a nehanbí sa, lebo to ani nepočúva, to nepotrebuje počúvať. Aj pánu Bugárovi som neraz pripomínal, nech donesú do parlamentu, aj pánu Durayovi, aha, prišiel, vítam vás, vítam vás, škoda, že ste tu neboli skôr. Škoda, že ste tu neboli skôr. Ja som hovoril o vás. Hovoril som desať, dvadsať, tridsaťkrát, priveďte do parlamentu, priveďte do vtedajšej mojej kancelárie predsedu zahraničného výboru desať, potom som to zľavil na päť, potom som to zľavil na jedného občana maďarskej národnosti, ktorý žije na južnom Slovensku a ktorého sme my Slováci, zlí Slováci, nacionalisti a neviem čo všetko asimilovali. Nikdy ste to neurobili, nikdy ste to nemohli urobiť, pretože keby som ja bol slovenský občan žijúci v Komárne, či ja neviem kde v Dunajskej Strede a chceli by ma poslovenčiť a chcel by som tam žiť ďalej v tomto meste, tak by som povedal: Čo som ja blázon? Po prvé, nechcem byť ostrakizovaný z tejto spoločnosti, vyhnaný, ak by ste poniektorí nevedeli, čo to znamená. A po druhé, prečo by som to robil? Moja ekonomická budúcnosť je v tom, že sa tu budem tváriť, či už som, či nie som Maďar.

Takže toto všetko boli tie hnusné, odporné lži, ktoré som zažil s pánom Csákym na organizovanej konferencii o menšinách, takou organizáciou, ktorá sa akosi stratila z horizontu podporovaná pánom Sorosom, bola to federalistická únia európskych národov a národností a tá robila kongres proste vo všetkých možných mestách. V roku 1993 tam bol aj pán Csáky a tam akosi hovoril o Slovensku.

A teraz prichádza tá moja možnosť, aby som povedal to, čo sa vtedy odohralo medzi pánom Bugárom - aspoň teraz počúvajte - a mnou. Odstráňte tých svojich príživníkov, ktorí sa tam na vás liepajú, keď nemajú na to ani právo. Prišiel za mnou pán Bugár ako za ministrom kultúry a hovorí: Pán Slobodník, potrebujem peniaze na podporu maďarskej kultúry. Ja som bol, možno to potvrdí, ak sú v ňom zvyšky objektivity, štedrý, dával som aj na maďarskú kultúru, aspoň zatiaľ ma nikde ešte nekritizovali, že som ich nejako obmedzoval. Začnete ma vy teraz, dobre. Tak som sa ho spýtal: Ale pán Bugár, prosím vás pekne, ale veď keď sa to tak vezme, veď vy dostávate, ako som počul, 3 milióny forintov ročne na podporu maďarskej kultúry z Maďarska. Pán Bugár urobil takéto gesto, také, myslel to dobre, nie posmešné, ale myslel to tak priateľsky dobre, hovorí: Koľko? A ja som povedal: No ja som počul 3 milióny forintov. On povedal: Po prvé nie 3, ale 5. Po druhé nie ročne, ale mesačne. A po tretie nie ja, ale niekto druhý z maďarskej koalície. Ten druhý tu sedel, práve zase zmizol, aby tu nebol, takže ho nemusím ani menovať. Nie forintov, to už by bola štvrtá pointa.

Takže vidíte, samozrejme, maďarská koalícia a jej predstavitelia, nebola jediná, ktorá hanobila Slovensko a robila mu dobré meno. To, čo urobili na ceste do Spojených štátov v roku 1995, ak ma pamäť neklame, možno ma opraví pán Bugár, kde boli traja lídri, on, pán Duray a pán Nagy, že ich musel za tie klebety o Slovensku hanobiť dokonca, prosím vás, sedíte, tak nemusíte spadnúť na zadok, že ich kritizoval po ich návrate aj vtedajší prezident Kováč, tak už si asi viete predstaviť, na akej úrovni sa títo traja predstavitelia o Slovensku vyjadrili. Ale boli to aj iní, samozrejme, opakujem, aby to nevyznievalo, že nikto iný, len maďarská opozícia hanobila Slovensko.

Boli tu sily, ktoré neprijali slovenskú štátnosť od samého začiatku, ktorí ju nechceli, lebo vedeli, že stratia svoju moc. To je klasický prípad pána Čarnogurského. Vedel, že v samostatnom Slovensku sa nikdy neprešvihne cez hranicu ôsmich, desiatich, jedenástich percent napriek tomu, že Slovensko je kresťanská krajina, že 70 percent ľudí dokonca v roku 1991 sa prihlásilo ku kresťanstvu a z týchto, ako viete, je väčšina rímskokatolíkov.

Boli tu, samozrejme, ľudia, novinári, ktorí chodili po svete na turné ako pán Šimečka, prednášali o Slovensku podľa svojich predstáv, hovorili o ňom tie najstrašnejšie veci, a už nehovorím o tých strašných a strašných tajných rokovaniach predstaviteľov rozličných politických zoskupení, zase najmä KDH so svojimi partnermi v Nemecku a v iných štátoch, kde skutočne sypali na Mečiarovo Slovensko, čo sa len dalo. Oni siali vietor, teraz zožínajú tú búrku v reakcii na Rómov, v reakcii na Slovensko v iných časoch, v reakcii na to, ako Slovensko stále znovu a znovu odsúvajú.

Opakujem, jednou z hlavných priorít tejto vlády je kriminalizácia predchodcov. A tu sa vyskytli dva prípady, ktoré majú istým spôsobom spoločného menovateľa. Je to prípad, chronologicky povedané, vlastne chronologicky ťažko povedať, je to prípad pána poslanca Gustáva Krajčiho a pána poslanca Ivana Lexu. Tu spomínal už pán poslanec Cuper, ale nie celkom detailne, čo sa odohrávalo na konferencii OBSE vo Varšave v roku 1997, kde bola delegácia vedená práve pánom Cuperom a jej členovia boli pán Čarnogurský, pán Magvaši a ja. A tam sa iniciovalo rokovanie americkou delegáciou vedenou kongresmanom Stanly Hoyerom, pretože americká delegácia predložila návrh do pléna OBSE, aby Slovensko bolo pokarhané za to, že sa neuskutočnilo referendum o otázkach NATO.

Samozrejme, že sme sa stretli s touto americkou delegáciou a tam odznela tá veta, keď ja som vyčítal pánu Čarnogurskému - hovorili sme, samozrejme, po anglicky, čím sa nevystatujem, ja sa naozaj jazykovými znalosťami vystavovať nemusím, tých viem dosť -, hovorili sme po anglicky, a ja som vtedy povedal, aj pán Čarnogurský, samozrejme, hovoril po anglicky - vtedy na moju námietku, že tieto štyri otázky sú nezákonné, že prezident Kováč nemal právo zaradiť tú štvrtú otázku bez súhlasu parlamentu, lebo v parlamente sa odsúhlasili tri otázky o NATO, tu sa už dnes čítali, nebudem ich text znovu pripomínať, že to nie je pravda, že komisia, ktorá má na starosti referendum, referendová komisia zložená, samozrejme, z prevahy opozičných poslancov, vtedy opozičných, vydala uznesenie, že každý, kto odmietne odpovedať na štvrtú otázku, že sa tie otázky nebudú rátať do celkového počtu, pričom išlo presne o to, aby sa odpoveďou na otázky o NATO akosi sankcionovala aj tá štvrtá otázka, otázka o priamej voľbe prezidenta, ktorú tam priložil vtedajší prezident Kováč.

Na toto sa vo všetkých týchto rokovaniach zabudlo, keď sa vydávali tie strašné uznesenia proti pánu Krajčimu, keď ste ho chceli zbaviť, aj zbavili nakoniec imunity, na to sa jednoducho zabudlo, že iniciátorom tejto kauzy bol vlastne prezident Kováč, ktorý v snahe uchovať si trón, v domnelej snahe, že získa prevahu, neváhal narušiť rozhodnutie ústavnej rady a svojvoľne si tam tú otázku doplnil.

V OBSE sa to skončilo, samozrejme, ináč. Keď sa dostala táto otázka, kde sa malo Slovensko akosi kritizovať za to, že ministerstvo vnútra, nie minister, ale ministerstvo vnútra neuskutočnilo referendum, taká propozícia bola navrhnutá americkou delegáciou, keď sa o tom v politickom výbore hovorilo, zase som, samozrejme, dostal slovo aj ja ako predstaviteľ tej druhej strany, teda tej nie americkej strany, a vysvetlil som, čo sa stalo, presne to, ako tu vám hovorím, že boli tri otázky a potom sa pridala štvrtá a tak ďalej, čiže vysvetlil som podstatu toho problému, o ktorý vtedy šlo. A ani sa nečudujem, že z asi 60 zo 65 delegátov za americkú rezolúciu hlasovali piati poslanci, traja Američania a dvaja Nemci. Všetci ostatní vrátane Čechov a Maďarov, ktorých najmä Čechov, najmä pána Lánskeho, exministra...

(Hlasy z pléna.)

... expodpredseda vlády Českej republiky, ani ten sa nedal presvedčiť pánom Čarnogurským, hoci sa o to pokúšal, aby česká delegácia hlasovala za americký návrh. To samo osebe je dosť čudné, no ale vidíte, my sme z toho nevyvodzovali dôsledky, neobviňovali sme pána Čarnogurského, čo vlastne spáchal, ako vlastne vystúpil proti záujmom Slovenskej republiky. Potom sa, samozrejme, začal ten známy pohon a tu už odznelo, ja to nebudem opakovať, že vlastne mnohí títo starostovia a primátori, napríklad pán Bajan, poslanec Bajan, alebo aj tu naši kolegovia z maďarskej koalície tým, keď dali pokyn svojim voličom, aby sa teda nezúčastnili referenda, vlastne sa dopustili trestného činu, pretože platilo uznesenie Národnej rady. Aj to, aj ich činy, na čo sa tiež zabúda, boli amnestované amnestiou úradujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara.

Takže to je kauza Gustáv Krajči a teraz k tej druhej kauze. Zase nechcete brať na vedomie niekoľko realít. Nechcete brať na vedomie realitu Technopolu, že sa vedome za pôsobenia terajšieho i vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera zničili dokumenty Technopolu a že ja som mal v rukách dokument, aj ho mám doma, keď bude treba, tak ho nájdem, kde bol človek, bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti, ktorého som zhodou okolností poznal, lebo chodil za mnou, nie za to, aby ma agitoval do ŠtB, to sa nepodarilo ani iným, ale aby ma obviňoval z niečoho za to, že sa volám Slobodník, si ma poplietol s nejakým iným Slobodníkom, bol to človek z Banskej Bystrice, takže som ho poznal, ale to nie je dôležité, podstatné je, že tento príslušník ŠtB dostal za likvidáciu aktov Technopolu auto. Už neviem, z akých zdrojov, to som tu nepovedal, že mu to auto kúpil vtedajší pán minister vnútra, ale dostal auto.

Ale vy neviete alebo nechcete vedieť ešte jednu vec, a to vás teda diskvalifikuje, pretože nehnevajte sa, nechcete poznať pravdu. Pravda je totiž taká, že prezident Michal Kováč vydal ešte jednu amnestiu, o ktorej sa málo hovorí. Prezident Kováč keďže na podniku, na tom podvode súvisiacom s podnikom Technopol sa pravdepodobne zúčastnil - ja musím tiež, samozrejme, rešpektovať prezumpciu neviny - sa pravdepodobne zúčastnil aj jeho syn, a okrem toho dvaja ďalší, ja poznám ich mená, nebudem ich hovoriť, sú amnestovaní, majú právo na mlčanlivosť, ale prezident Kováč udelil amnestiu týmto dvom ďalším osobám, ktoré sa zúčastnili na inom podvode.

Na strednom Slovensku v hydinárňach tento podvod mal hodnotu 105 alebo 120 miliónov. Prečo im dal amnestiu? Tak toto je nad slnko jasnejší dôkaz viny vlastne aj toho tretieho človeka, ktorý tam nebol, pretože na tomto podvode sa syn Michal Kováč nezúčastnil a nie je teda podozrievaný ani podozrivý zo spáchania tohto podvodu. Ale túto amnestiu dostali tí dvaja preto, aby sa vôbec nemuseli ocitnúť pred súdom. Lebo keby sa ocitli pred súdom, je samozrejmé, že by sa vytiahla aj kauza Technopol a že oni by nemali záujem na tom, aby teda aj tí ďalší, ktorí boli dôvodne podozriví zo spáchania tohto činu, sa nedostali pred súd. Taká je pravda a táto pravda vyjde najavo či chcete, či nechcete, toto je historická skutočnosť, tá amnestia podpísaná prezidentom Kováčom je dokument, ktorý existuje, takže jednoducho je to tu.

Vy chcete vyšetrovať a zo svojho hľadiska skúmať len otázku viny Slovenskej informačnej služby na takzvanom únose, na takzvanom zavlečení Michala Kováča mladšieho. Vy všetci poznáte latinské porekadlá alebo latinské príslovia cui bono a cui prodest. Niekedy to píšu často qui bono, qui prodest, ale to je neznalosť, ale cui bono, cui prodest. Komu je to dobré, komu to osoží. Kto by si trúfol povedať, že tento takzvaný únos bol osožný Mečiarovi a HZDS? Nuž to je naivná predstava. Každý, kto pozná Mečiara a kto s ním spolupracoval, vie, že to je človek, ak mám hovoriť šachovou terminológiou, ktorá mi je blízka, je človek, ktorý vie 5, 6 ťahov dopredu vyrátať na šachovnici, aj ťahov súpera. A že by bol taký naivný a že by dal pokyn, ako sa to, samozrejme, teraz naznačuje, lebo už sa neuspokojujú hlavou Ivana Lexu, už siahajú aj na hlavu Vladimíra Mečiara, takto že by sa teda koordinovala táto činnosť tak, že by to spáchal Mečiar, nuž to je naivné, lebo prvý ťah, ktorý spáchal, urobil protivník, bol nad slnko jasnejší. Na druhý deň sa postavil k hranici alebo nepostavil k hranici Ivan, Ján Čarnogurský, Ivan nech mi odpustí, s tým nemá nič spoločného, Ján Čarnogurský a položil sugestívnu otázku: "Kde ste boli, pán premiér, minulú noc?" Pán Mečiar bol zrejme na chvíľočku aj on rozptýlený, neodpovedal, tak ako odpovedať chcel a ako odpovedať mal, že: "Spýtajte sa svojej manželky, že kde ste boli vy, tak potom budete vedieť, kde som bol ja." Ale tak sa to zneužilo, to, čo povedal, prekrútilo trošku, že sa z toho stal aj jeden proces. Čiže hneď sa vrhol tieň na Mečiara, hneď sa vrhol tieň na HZDS, na Slovenskú informačnú službu, Ivana Lexu.

Zase nebudem opakovať, čo tu bolo povedané, ale ak je vo vás zvyšok zmyslu pre spravodlivosť, zvyšok, už len malé zvyšky, tak to, čo tu povedal pán poslanec Krajči, že ten človek, ktorý z Hainburgu oznámil únos Michala Kováča mladšieho, je teraz diplomatickým pracovníkom v Mníchove, vám musí veľmi veľa povedať, že to nemohol byť človek, ktorý takpovediac hral s Lexom, že to musel byť človek z inej strany. A je tu ešte niekoľko faktov, ktoré takisto nechcete zobrať do úvahy, takisto, ja hovorím aj teraz a vy si robíte svoje. Počúvate alebo čítate. Boh s vami. Však to hovorím nie pre vás koniec koncov, ale pre ten slovenský národ, ktorý toto bude počuť.

Ako viete alebo neviete, 30. augusta 1995 sa uskutočnil tento "únos" alebo "zavlečenie". Deň predtým v budove nemeckého veľvyslanectva v Bratislave mali prísť pracovníci Interpolu, už taká protekcia sa urobila, a vypočuť si Michala Kováča mladšieho. Mestský prokurátor, ktorý nebol členom HZDS, a ak sa dobre pamätám, tak mal aj nejaké nepolitické delikty, ale kriminálne, hospodárske a bol stiahnutý z tejto funkcie, preto nebudem spomínať ani jeho meno, možno to nebola ani pravda, tento tomu zabránil, zamedzil tomu, aby sa výsluch konal. To samo osebe dokazuje, že tu sa už vtedy hrala táto hra. Keď sa výsluch zamedzil, na druhý deň Kováč mladší zmizol. Prezident republiky, vtedajší, medzi dvoma štátnymi sviatkami - výročím Slovenského národného povstania a 1. septembrom Dňom Ústavy bol mimo Bratislavy. Bol na Donovaloch v akomsi svojom rekreačnom stredisku. Čiže aj to nie je podľa môjho názoru náhoda, že odišiel z Bratislavy v tomto čase, aby teda bol, ako sa hovorí, mimo obliga.

A tak sa stalo, čo sa stalo, že ste obvinili, samozrejme, Ivana Lexu zo strašných činov a že za celý tento rok vlastne nemáte nijaký dôkaz. Lebo priznanie Svěchotu, o ktorom sa tu hovorilo, že ho robil v stave takpovediac donútenia, to tu sa čítali dokumenty, to predsa nie je priznanie. Veľmi dobre viete, že takéto priznanie je právne neplnohodnotné. To znamená, že nijaký iný dôkaz nemáte. A zoberte si ešte jeden dôkaz, ktorý vám možno tiež pootvorí uspané očičká. Zoberte si amnestiu prezidenta republiky, ktorú poskytol Oskarovi F., Fegyveresovi, už môžeme aj plné meno povedať, ktorému vlastne tým zabránil, aby sa kedykoľvek musel pred akýmkoľvek vyšetrovateľom alebo čo len priateľom zodpovedať za svoje tvrdenia o tom, že počul, že bol v nejakej helikoptére on, ktorý bol tri mesiace v Slovenskej informačnej službe, mladý chlapec nie veľmi inteligentného výzoru, ak si pamätám jeho výzor, lebo v SME bola veľká reportáž koho iného ako Petra Tótha, na ktorej bola aj fotografia tohto Oskara F., vtedy nazývaného, prelepená, samozrejme, páskou cez oči, ale aj z tej neprelepenej časti bolo vidieť, alebo aj s tými prelepenými očami bolo vidieť, že je to tvár nie veľmi inteligentného chlapca, ktorý tvrdil ako jediný, že bol svedkom toho, ako sa Lexa z helikoptéry, ktorá sledovala únos, samozrejme, tak to tvrdil, rozprával s Mečiarom o tejto akcii. Nuž je to, samozrejme, za vlasy pritiahnuté.

Napokon vysvitlo, to je tá irónia osudu, tak sa to potom písalo, práve tento istý Peter Tóth, najdôvernejší novinár, ktorý si spokojne telefonuje s Bundesnachrichtendienst, to by si mali uvedomiť páni z KDH, lebo spokojne, keď v prípade Skošníka, ktorý akože doniesol výbušninu, akože teda bolo podozrenie KDH, škoda, že tu nie je pán Palko, lebo on to rozširoval, že výbušnina uložená v Športovej hale na Pasienkoch, že to bola vec zase Slovenskej informačnej služby, a prišiel Skošník, agent DBN, a tvrdil, že on uložil na stanici pre KDH. A potom, keď to vyšlo najavo, tak Peter Tóth, novinár Peter Tóth si zatelefonoval do Deutsche Bundesnachrichtendienst, na centrálu: Čo to vyvádza ten váš Skošník? A teraz si predstavte, že vy alebo ja, normálni ľudia, ktorí sa náhodou dozvedeli číslo DBN, aby som skracoval túto organizáciu, by sme tam zavolali a povedali: Prosím vás, ako je to s tým Skošníkom? Prvé, čo by odpovedali, by asi bolo, viem si predstaviť: Koho voláte? No Deutsche Bundesnachrichtendienst. Prosím vás pekne, tu je cintorín, kvetinárstvo, zubný lekár Hans Schmidt a môžete si vymyslieť ešte ďalších desať možností. Ale s ním sa rozprávali. Áno, bude to treba vyšetriť, čo tento Skošník tam vlastne vyparatil.

Takže zobrali ste si na mušku Ivana Lexu a keďže sa tu žiadala od vyšetrovateľov bez predloženia dôkazov, čo je tiež taká anomália, ktorá nemá páru vo svete, aby mandátový a imunitný výbor zrušil imunitu tohto poslanca, tak sa to schválilo. Schválilo sa dokonca aj jeho uväznenie a teraz sa chystáte urobiť dačo podobné, keď zlyhali pokusy obviniť Ivana Lexu z únosu, lebo nie sú tie dôkazy, tak naraz sa vytiahlo nové obvinenie, o ktorom, samozrejme, sa nemôžem vyjadrovať, lebo nepoznám detaily, ktoré sú tam. Dostali sme síce ten spis, hemží sa to tam číslami, ciframi, ale asi všetko bolo ináč a hlavne tu zostáva len to - dostať toho Lexu za mreže. To, že vám KDH veľmi klesajú preferencie za túto krvilačnosť, za toto Zorovo pomstiteľstvo, vás nemrzí. Myslíte si, že je to dočasné, že sa to zvráti. Obávam sa, že sa veľmi mýlite a že KDH sa z tejto aféry už tak ľahko nevymoce a bude šťastné, ak sa v budúcich voľbách, ak sa zase nevymyslí nejaká koalícia, ktorá by mala zabrániť víťazovi volieb, aby on zostavoval vládu s tými spojencami, ktorých si vyberie, tak, samozrejme, nepresiahne možno ani ten 5-percentný prah pred voľbami. Ale to ešte možností máte veľa, ešte môžete ten prah znížiť na 1,5 percenta, aby sa možno dostalo aj HZDS, pardon, DS, posledné dve písmená tohto názvu. Ale obávam sa, že ani to 1,5 percenta, čiže 40 tisíc voličov by táto prefarbená VPN, premenovaná VPN asi nedostala.

A teraz amnestia. Amnestia bola zákonná, ktorú vyriekol úradujúci prezident Vladimír Mečiar a ktorá bola uverejnená v úradnom vestníku. Tú sa napadnúť nedalo. Dokonca Ján Čarnogurský v prvej chvíli po oznámení tejto amnestie vyhlásil áno, je to pravda, už sa s tým nedá nič podniknúť. Potom si však asi povedal, to predsa nejde, aby som ja nezdvihol moc z ulice, to predsa nejde, aby som ja v tomto spore nevyhral. A nevyhrá ten spor o Slovensko, nech sa rozleje na kolomaž. Nevyhrá ten spor o Slovensko. To má marné. Ako sa v jednom českom vtipe hovorí: To máš marný, už nevstane. Takže jednoducho na druhý deň začal tvrdiť niečo iné, že teda treba vymyslieť niečo, čím by sa ten za to potrestal. Lenže tí právnici, čo to robili, tí právni experti, niektorí z nich vraj sedia aj v našom parlamente, alebo odviedli lajdácku robotu, že si všetko nepreštudovali, čo si preštudovať mali, alebo si boli takí sebaistí, že si mysleli, že opozícia, terajšia opozícia to všetko zhltne bez toho, aby sa bránila, aby slovenskému národu nepovedala, ako sa veci majú, sa nezachovala podľa ich predstáv. A tak sa stalo, že, samozrejme, sme sa začali búriť a búrime sa ďalej a budeme sa búriť, až kým nepresadíme pravdu. Nie stanovisko HZDS, ale pravdu. Elementárne právne normy. To, ako sa to lajdácky urobilo, potvrdzuje celý priebeh tej kauzy. Len si spomeňte, prosím vás, spomeňte si, naraz vysvitlo, že Mikuláš Dzurinda nemal oprávnenie od svojej vlády, aby takúto amnestiu, kontraamnestiu teda vyhlásil, aby teda amnestiu zrušil. Nemal právo. Tak čo sa vymyslelo? Pohotový novinár, a zase Peter Tóth, to je už náhoda? Nie. Peter Tóth si vymyslel, že vlastne, a to možno mu to poradil vtedy ústavný sudca Drgonec, možno, to neviem, poradil mu, že platí, na toto rozhodnutie o zrušení amnestie mal právo premiér Dzurinda už na základe rozhodnutia Mečiarovej vlády.

No je to totálny nezmysel, pretože akokoľvek bolo to uznesenie štylizované, nepochybujem, že bolo štylizované normálne a správne, určite tam nebola právomoc rušiť amnestie, pretože ani Mečiar ako úradujúci prezident, hoci vedel o týchto nespravodlivých amnestiách prezidenta Kováča, ktoré som tu spomínal vrátane amnestie danej synovi Michalovi Kováčovi mladšiemu, sa neznížil k tomu, že by sa pokúsil zrušiť amnestiu svojho predchodcu. Ako právnik vedel, že to je nezmysel. Potom, keď táto bublina praskla, keď sa ani to nepodarilo presadiť, že teda Mečiarova vláda vlastne poverila budúceho premiéra Dzurindu právom zrušiť amnestiu, potom sa vytiahol iný tromf a zase najviac ho omieľal a najčastejšie omieľal Peter Tóth v SME. Ten ďalší bonbón znel, že vlastne Mečiar nezrušil amnestiu, iba oznámenie o amnestii, iba oznámenú amnestiu. Nuž kto si zo spojenia oznámená amnestia vybral len prídavné meno oznámený a už nevzal do úvahy podstatné meno, určujúce podstatné meno, nuž, samozrejme, bola to slamka, ktorej sa dalo chytiť. Boli aj iné slamky, ktoré vyvrátil napríklad náš kolega pán poslanec Brňák, keď sa ústavný sudca Drgonec začal oháňať tým, že oni už vyniesli rozhodnutie o prípade Lexu, že ho zamietli. Zistilo sa, že po prvé podanie, ktoré riešil senát JUDr. Šafárika, bolo podané prv, a po druhé sa zistilo, že, samozrejme, pán ústavný sudca Šafárik vyniesol rozhodnutie vo veci, a nie v tom, čo vlastne neurobil ústavný sudca Drgonec.

No a nakoniec sa vyrukovalo s touto poslednou verziou, ktorá sa nejako nechce presadiť v Ústavnom súde a ktorá bude znamenať už koniec práva na Slovensku, a to naozaj tá pekná myšlienka poslanca Húsku je namieste, že podľa analógie s tým Extra Hungariam nones vitae et sies vitae nones ita sa teraz hovorí, naozaj nie hovorí, ale sa robí podľa hesla: Okrem nášho práva niet iného práva, lebo to iné právo nie je právo. No lenže to je myšlienka, ktorá nevydrží večnosť. To je myšlienka, ktorá nevydrží ani pár mesiacov, pretože som presvedčený, že svet sa proti takémuto násiliu zbúri. Do tejto polemiky zasiahol aj už známy odborník, ale úvodzovky si musíte dosadiť, ak sa mi ich nepodarilo vyjadriť hlasom, vedúci úradu ministerstva spravodlivosti, ktorý vyhlásil, že spravodlivosť si vyžaduje, aby sa toto dalo do poriadku.

Nuž spravodlivosť je vždy jedna, spravodlivosť je vždy určovaná istým mocenským zoskupením, a to mocenské zoskupenie nemusí byť vždy spravodlivé.

Máme v tomto storočí dve dejinné skúsenosti. Máme dejinnú skúsenosť fašizmu a komunizmu a vieme, že aj vtedy sa hovorilo, že v mene spravodlivosti popravujú toho a toho, v mene spravodlivosti odsúdili na doživotie iného. Tá spravodlivosť nevydržala dlho, aj keď, bohužiaľ, jej obeťou sa stali ľudia, na ktorých sa to vzťahovalo.

Aj rozhodnutím Drgoncovho senátu, že platí Drzurindova amnestia, ale že sa to už teraz nebude môcť robiť, že by sa rušili amnestie, je naivné a aj právne nezodpovedá skutkovému stavu, pretože sa podávala žiadosť na preskúmanie istej konkrétnej situácie, a nie na vyslovenie abstraktného stanoviska. To tiež neprešla ani táto slamka, ani na to sa nedalo spoľahnúť. A koniec koncov, keď Ústavný súd ešte kedysi v lete vyhlásil, že keďže premiér Dzurinda nemal právo vyhlásiť amnestiu, tak aj ako neprávnik si dovolím tvrdiť, že všetko, čo je s touto antiamnestiou späté, bolo protiprávne a je nulitné. Keď tu zase niekto argumentuje tým, ako sa o to pokúšali títo "právni experti", lebo naozaj sú len "právni experti", keď sa pokúšali tvrdiť, že sa to vzťahuje iba na Jaroslava Svěchotu, tak je to naivné, pretože nulitné bolo samo rozhodnutie o zrušení amnestie. Taká je situácia dnes a je skutočne právnou anomáliou, keď sa niekto pokúša teraz vymyslieť nový ústavný zákon, ktorý by mal tak alebo onak meniť situáciu.

Na rozdiel od mojich predchodcov ja nebudem apelovať na vás, na opozíciu, prosím vás, zrušte svoje rozhodnutie. Ja viem, že to neurobíte. Vy to neurobíte, pretože jednoducho vy sa riadite rozhodnutiami koaličnej rady a koaličná rada vám zakázala takéto niečo podniknúť napriek tomu, že je to strašná anomália a že vlastne budete za toto rozhodnutie, ak to teda nezrušíte, ak som sa nemýlil, že sa budete hanbiť a že to vlastne povyšujete tento parlament nad všetko právo, nad všetky zásady.

Ja verím, že to nebude dlho trvať, ako napísal dnes jeden novinár, to by som vám rád odcitoval, napísal istý novinár Milan Stanislav, že ak budú predčasné voľby skôr, ako sa urobia ozdravné kroky v našej ekonomike, Milan Stanislav, dnešná Pravda, tak je jasné, že je to cesta do pekla - tak píše on - a že táto koalícia, dnešná koalícia voľby prehrá. Keďže nikto z nás nie je taký naivný, aby si myslel, že táto koalícia je schopná pri boji o moc, pri boji o kreslá, pri boji medzi SDK a KDH, SDKÚ a neviem ešte akými vnútornými zložkami SDK, keď sa pohybuje, že je schopná robiť ozdravné kroky ekonomiky, nuž to je naivné. Tak potom už zostáva len tá cesta do pekla, ktorú predpovedá Milan Stanislav. Ja však tvrdím, že pre Slovensko to nie je cesta do pekla. Pre Slovensko je to cesta záchrany pred peklom.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami chcú reagovať pán poslanec Cuper, pán poslanec Hofbauer. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Cuper, máte slovo.

Poslanec J. Cuper:

Pán predsedajúci, nech mi pán Andrassy, pani Vacvalová a ich infantilní antimečiarovsky naladení textári odpustia, nepoužijem ich radu, ktorou chcú nám všetkým poslancom opozície zalepiť ústa. Nebudeme mlčať a ani nemáme dôvod mlčať nad tým, ako sa tu deštruuje demokracia, princípy slobody a právneho štátu. Chcem mimoriadne nesúhlasiť s pánom Slobodníkom. Nejde o 3 milióny forintov, pán Slobodník, mne sa dostal už pred dvoma rokmi materiál o Rákoczyho nadácii, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že na Slovensko plynie vyše pol miliardy forintov, a to z maďarského štátneho rozpočtu, že v každom okrese, kde žijú Maďari na Slovensku, je 5-členné direktórium, ktoré tieto prostriedky rozdeľuje. Najprv som tomu nechcel veriť. Myslel som si, že naozaj je to propagandistický trik. Nepozerám televíziu často, dokonca som ho 18 rokov ako Mikloško nemal, teraz ho mám asi dva roky, ale minule som si pustil, keď som prišiel zo služobnej cesty dosť unavený, televízor a s veľkým ohromením som zistil, keď sa skončila istá relácia alebo lepšie povedané nejaký zahraničný film a na záver bolo napísané po maďarsky, samozrejme, so slovenským prekladom, že tento film venuje občanom Slovenskej republiky redakcia Új szó.

Ja si pamätám, pán Slobodník, ako vás ako ministra kultúry, ale aj pána Hudeca pán Bugár a ďalší poslanci maďarskej koalície bombardovali, ako trpí redakcia Új szó nedostatkom finančných prostriedkov. Pýtam sa, skade sponzorujete to vyslovenie...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

V tejto sieni sa opakuje systematicky mystifikácia obráteného poradia. Michal Kováč sa údajne stal prezidentom a až následne prišlo ku kauze Technopol a k objaveniu takých skutočností, ktoré potom viedli k hrozným veciam vrátane takzvaného únosu.

Dámy a páni, je to presne naopak. V roku 1990, 1991 boli spáchané tieto trestné činy Michala Kováča mladšieho a na tomto základe bol vytypovaný otecko ako ideálny kandidát na prezidenta, pretože najideálnejším kandidátom je človek vydierateľný. A takto zvolený prezident Michal Kováč starší bol ideálne zvolený, ideálne vybraný, ideálne odporúčaný východoslovenskou loby za prezidenta a všetky následné kroky, ktoré sa udievali, potom sa udievali tak, ako ich poznáme. Ale toto úvodné garde bolo presne obrátené. Pokiaľ nepoznáte troška históriu týchto krokov, tak sa vzdelajte namiesto toho, aby ste sa tu poškľabovali.