Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia dve panie poslankyne, pani poslankyňa Tóthová prvá.
Nech sa páči.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Hofbauer vo svojom vystúpení v úvode uviedol myšlienku, že za celým týmto pohonom je vlastne útok na Vladimíra Mečiara. Ja som o tom jednoznačne presvedčená. Tu sú dôkazy: neodôvodnené podsúvanie stále tejto myšlienky, dávanie rôznych otázok v tlači a podobne. To je už systém podprahového pôsobenia a príslušné teoretické závery jednoznačne hovoria, že sa dá s podprahovým pôsobením urobiť. Napríklad pán minister Čarnogurský z ničoho nič, bez akéhokoľvek obvinenia Vladimíra Mečiara, bez akéhokoľvek dôvodu vystúpi a začne robiť úvahy, že Vladimíra Mečiara nemožno odsúdiť, pretože je zakladateľom slovenského štátu. Na prvý pohľad veľmi páčivé vyjadrenie, ale čo je za ním. No, čo je za ním? Uviesť pozornosť na niečo, čo by bolo rado finálnym produktom. Potom sa dáva ústavný zákon, ktorý robí protiústavne, proti zásadám práva, útok vôbec na veci, ktoré boli amnestované, útok na Vladimíra Mečiara a noviny taktiež pracujú, napríklad Igor Cibula 3. novembra 1999 dáva do tlače veľkú úvahu: Dôjde k trestnému stíhaniu Vladimíra Mečiara? No toto sú veci, ktoré zastavujú rozum logicky mysliacim ľuďom, pretože nebolo vznesené žiadne obvinenie, platí prezumpcia neviny a takéto otázky?
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Podhradská.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Súhlasím s pánom Hofbauerom, že naozaj všetky tieto veci, ktoré sa dejú či už okolo pána Lexu alebo okolo pána Krajčiho, sú politicky účelové a vlastne sledujú istý scenár, lebo naozaj každý politický pohon na určité osoby, ktorý chce vyústiť do politického procesu, musí mať scenár. Zaujímavé je povedať si, kto všetko v tomto scenári vystupuje, kto všetko dostal úlohy v celom tomto obludnom procese. Pán Hofbauer tu spomínal nasprejovaný nápis na jednom z bratislavských sídlisk. Áno, aj to je súčasť tohto scenára. Ja som si pri jeho slovách spomenula na reláciu Dereš, ktorá bola nedávno v televízii Markíza, kde jedna z moderátoriek tejto relácie pani Vacvalová bez mihnutia oka a bezostyšne zahlásila a tvárila sa pritom nesmierne duchaplne, že ich nevinný klavirista sedí za klavírom a musí si to odsedieť, a Svěchota a Lexa, ktorí sú vinní, nesedia nikde. Bolo mi smutno pri slovách tejto dámy, ktorá myslím si, že je dosť inteligentná na to, aby pochopila, že sa dala zatiahnuť do niečoho, čo zaváňa. Bolo mi smutno aj preto, že pani Vacvalová je rodáčka z Tisovca a spomenula som si na to, ako kedysi Tisovčania podpisovali petície, aby bol Clementis, ich rodák, obesený, lebo boli presvedčení, že bol vinný.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Ďalší v poradí do rozpravy je prihlásený pán poslanec Húska, po ňom vystúpi pani poslankyňa Podhradská.
Poslanec A. M. Húska:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne poslankyne,
kolegovia poslanci,
účelom a hlavným zmyslom tohto bodu, ktorý prerokúvame, je dosiahnutie obnovenia súladu medzi rozhodnutím Ústavného súdu, súladu rozhodnutí Národnej rady. Snahou zúčastniť sa na politickej diskriminácii pánov poslancov Lexu a Krajčiho bolo narušené právo a treba ho napraviť. Ja nepôjdem do detailov právneho zvažovania, pretože to je záležitosť, ktorá tu bola dostatočne objasnená kolegami právnikmi, ale chcem upriamiť pozornosť predovšetkým na pozadie, na zámer, na účel tohto trvalého postupu. Ak nejaká vládna moc nemala a nemá svoju vypracovanú stratégiu práce v pozitívnom zmysle slova, tak sa v podstate utieka k rozhodovaniu, že sústavne premieľa minulosť a hľadá vinníkov.
Nie je to po prvý raz v dejinách, keď sa v politike udomácnili takéto spôsoby, takéto maniere. Viete, že vyše štyri storočia trvali napríklad hony na čarodejnice a všetci, hlavne ktorí mali možnosť posúdiť právnu hĺbku tejto scestnej formy zápasu o ľudské vedomie, všetci sa za túto našu spoločnú minulosť hanbia. Ja chcem opakovať, že hlavný motív tohto trvalého postupu je urobenie z politického revanšu jednu trvale fungujúcu zásadu. Kriminalizácia pánov poslancov Lexu a Krajčiho je jednoducho pokusom nahradiť alebo konkurovať božím súdom.
Priatelia, táto možnosť je neuskutočniteľná a myslím si, že nikto nebude môcť s tým konkurovať. Ale napriek tomu sústavne sa opakuje pokus o vytváranie alebo pokus o získanie politických skalpov. Teraz je reč o pánu poslancovi Lexovi a o pánu poslancovi Krajčim. Sám pán poslanec Krajči naznačil absurditu stavu hlavnej viny, ktorú zvádzali na poslanca Lexu pri takzvanom únose syna bývalého prezidenta, a poukázal na to, že sa všeobecne vie, že napríklad telefonická informácia o tom, že sa vo Viedni nachádza pán Kováč mladší, bola daná človekom, ktorý je teraz dokonca v slovenských diplomatických službách a ktorý sa teda zúčastňoval spravodajskej hry, ktorá ukazuje nečistotu takéhoto postupu a ukazuje, samozrejme, aj mravný úpadok takéhoto riešenia.
Dobre sa pozrime na tieto postupy. Ja by som vám rád uviedol jeden taký príklad, že keď sa ukázalo, že argumenty, ktoré boli použité, boli umele vykonštruované a že predstavujú vlastne obraz dôkazovej chudoby, tak sa prešlo na zásadu, že sa vymysleli ďalšie takzvané prečiny, za ktoré budeme prenasledovať uvedených poslancov, aby sa utvrdila aj slovenská spoločnosť, aj samotné hnutie a poslanci HZDS, že nebudú mať pokoja, dokiaľ nesklonia svoje hlavy a neakceptujú zvečnenie terajšej politickej línie.
Dovoľte mi, aby som uviedol jeden taký úsmevný príklad. Maďarská šľachta mala jednu spupnú zásadu, ktorá znela asi takto. "Mimo Uhorska niet života, a ak je život, tak to nie je život." A vlastne terajší postup je taký. Mimo koaličného práva niet práva, a ak je právo, tak to nie je právo, pretože vy sa nemusíte riadiť rozhodnutím Ústavného súdu. Dokonca často sa nám podhadzovalo, že my sa neriadime rozhodnutím, a pritom každé rozhodnutia o neústavnosti zákona sme bezpodmienečne akceptovali. Jedine tam, kde nešlo o rozhodovací výrok, ale o konštatačný výrok, bolo možné sa riadiť takým spôsobom, ako znelo pôvodné rozhodnutie. To znamená, že je nám jednoducho trvale vkladaný postup, ktorý je mimoriadne nevhodný a ktorý rozvracia aj silu vášho odhodlania, pretože prv či neskôr sami budete vidieť, že je to vlastne postup, ktorý je účelový, ktorý nemá vnútorný zmysel. Ubezpečujem vás, že my ako poslanci Hnutia za demokratické Slovensko sa nedáme zastrašiť týmto postupom, že budeme trvale zápasiť o každého nášho poslanca a budeme zápasiť aj o to, aby sa aj politická sila, štátotvorná sila, ktorou je HZDS, udržala v politickej súťaži, a aby sme presvedčili občanov, že postup účelového manipulovania, ale predovšetkým podvoľovania sa rôznym cudzím spravodajským hrám, je vlastne cesta, ktorá vedie do pekla, vedie do poroby, vedie jednoducho k presadzovaniu cudzích záujmov.
Som presvedčený, že aj argumentácia, ktorú použil pán poslanec Krajči, bola pre vás vážených pánov poslancov z koaličnej väčšiny dostatočne presvedčivá, že jednoducho skutočne išlo o vmanipulovanie ministra vnútra, ktorý musí exekutívne zabezpečiť právny priechod do takzvaného kriminálneho pásma. Nie je pravda, že pán poslanec Krajči konal, pokiaľ išlo o vykonanie rozhodnutia o referende, protiprávne. Naopak konal v zásade na ochranu práva a na vykonanie tohto referenda. Rád by som upozornil, že tradíciu a manier neakceptovať vôľu občanov v referende založil už prvý prezident tohto druhého slovenského štátu a, bohužiaľ, je sklon túto tradíciu ďalej predlžovať.
Z uvedených dôvodov naozaj navrhujem, aby sme akceptovali požiadavku Ústavného súdu, aby sme zosúladili rozhodnutie Národnej rady a stiahli toto rozhodnutie, pretože nie je v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu.
Ešte jeden úsmevný prípad, ktorý ukazuje, že napríklad ten úderný batalión vyšetrovateľov, ktorý postupuje tak, ako postupuje, že zakaždým jednoducho predkladá takzvané nové dôkazy, ktoré, samozrejme, sú zase len predĺžením obrazu dôkazovej chudoby a vykonštruovanosti, tak takto sa správal jeden sebavedomý topmanažér, ktorý bol šéf exekutívy Fordovej korporácie v roku 1985, keď predložil veľmi radikálnu koncepciu zmeny Fordovej korporácie a na záver povedal: Vážené predstavenstvo, predkladám vám v najlepšej vôli moju koncepciu. Ak ju neprijmete, som pripravený predložiť vám ďalšiu.
Takže takto sa správa aj pán generál Ivor, stále opakuje, ak to nevyjde, som pripravený uviesť ďalšiu a ďalšiu a jednoducho udržať pri živote trend ku kriminalizácii politických opozičných síl. Toto nemôže byť v zhode s demokraciou, toto nemôže byť v zhode s právnym fungovaním tobôž v mladom štáte, ktorý si musí ešte len osvojiť a získať chodníčky právneho postupu.
Prosím teda, vážené panie poslankyne a páni poslanci, aby ste sa stotožnili s návrhom HZDS a rozhodli o zrušení pôvodného rozhodnutia Národnej rady, ktoré rozhodnutím Ústavného súdu sa vlastne dostalo do nesúladu s právom.
Ďakujem. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem.
Na vystúpenie pána poslanca Húsku s faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Slobodník a pani poslankyňa Podhradská. Uzatváram možnosť hlásiť sa do faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Slobodník, máte slovo.
Poslanec D. Slobodník:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Veľmi sa mi zapáčila myšlienka a treba ju opakovať a treba, aby si ju uvedomili všetci občania Slovenskej republiky, ktorú predniesol pán Húska. Povedal, ja to poviem po latinsky: Extra Hungariam nones vitae, et siest vitae nones ita. Teda ak mimo Uhorska, ale, samozrejme, všetci v Maďarsku hovoria mimo Maďarska, nie je život, a ak je život, tak je iný, a to, čo pridal najmä mimo práva, ktoré je dnes akože spojené s koalíciou, s vládnucou silou, niet iného práva. Len toto našťastie ako napokon aj ten predchádzajúci výrok nie je pravda. Som presvedčený, že tí, ktorí hrubo porušujú právo prepúšťaním tisícov ľudí zo zamestnania, len v Levickom okrese prepustili 30 učiteliek len z jediného rezortu, teda nie je to náhoda, že je to okres, kde býva pán Csáky, poslanec? To všetko dokazuje, aká nespravodlivá politika sa deje, a to všetko je hlboká pravda. Kriminalizácia predchodcov je niečo, čo sa nikdy v tomto štáte nepestovalo. Nikdy nepestovalo, hoci aj pán Bugár tu sediaci mal výroky, ktoré boli trestné. Pán Duray mal výroky, ktoré boli trestné, keď nás porovnával so spoločnosťou v druhej polovici tridsiatych rokov v Nemecku, teda s fašistickou spoločnosťou, a nič sa mu nestalo napriek týmto klamstvám. Teraz si chcete osedlať tohto koníka a, samozrejme, že tento koník vás zhodí. Zhodí veľmi rýchlo, pretože je niečo ako medzinárodné právo, a to medzinárodné právo sa nedá znásilňovať ani takzvanými expertmi na právo, ktorí by teraz chceli vydať retroaktívny ústavný zákon, ktorý by zrušil amnestiu.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pani poslankyňa Podhradská.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Húska vo svojom vystúpení celkom oprávnene navrhol plénu Národnej rady, aby akceptovalo rozhodnutie Ústavného súdu a schválilo zrušenie oboch uznesení, tak ako to navrhuje klub poslancov HZDS. Ja by som chcela podotknúť, že v prípade pána Krajčiho to nie je po prvý raz, čo nebolo akceptované rozhodnutie súdu, mám na mysli teraz to, že v tej prvej kauze, do ktorej bol pán Krajči zatiahnutý parlamentom, respektíve tou podarenou skupinou vyšetrovateľov, bolo obvinenie, že zmaril referendum a že porušil tým zákon, hoci vieme, že Najvyšší súd vydal rozsudok, v ktorom potvrdzuje nevinu pána Krajčiho. Nikomu to neprekáža, je tu rozhodnutie súdu a nikto toto rozhodnutie súdu z pánov koaličných poslancov neakceptuje.
A je tu ešte ďalšie rozhodnutie súdu, ktoré sa týka druhého prípadu, takzvaného prípadu, ktorému sa pripisuje vina pána Krajčiho v súvislosti s uznaním odstupného služobného pre bývalého štátneho tajomníka pána Polku. Aj v tejto veci rozhodol už súd a v plnej miere priznal, že pán Polka si oprávnene nárokoval tieto peniaze. Peniaze mu už ministerstvo vnútra na čele s pánom Pittnerom aj vyplatilo, napriek tomu sa tento parlament tvári, že sa nič nestalo a nie je, nemá vôľu akceptovať rozhodnutie súdu ani v tomto prípade. Takže mám veľké obavy, ako dopadne aj výzva, ktorú tu adresoval pán Húska našim pánom poslancom, aby akceptovali rozhodnutie Ústavného súdu.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Hudec a pripraví sa pán poslanec Engliš.
Nech sa páči.
Poslanec I. Hudec:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne, páni poslanci,
ak dovolíte, rád by som túto našu rozpravu zaviedol trošku do vecnejšej roviny, ale nedá mi, aby som najprv na úvod akosi nepripomenul celú tú reťaz udalostí, ktoré sa stali a ktoré nás vlastne doviedli do tejto situácie, že musí parlament rokovať o tom, ako svoje unáhlené rozhodnutie o zbavení imunity poslanca na základe súdneho dôkazu, že je nevinný, že ho musí vlastne odvolať. Stalo sa čosi kedysi dávno a nie tak dávno, že bol spáchaný nejaký čin, na základe ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač. Bolo to veľmi nepríjemné, pretože išlo o syna významného politika, ktorý sa angažoval v európskej politike na tých stranách európskych politických síl, ktorého práve na Slovensku veľmi potrebovali. Bolo treba hľadať originálne riešenie, ktoré by pomohlo jemu a zároveň by sa dalo dobre zneužiť na politické ciele proti tým politickým silám na Slovensku, ktoré boli nežiaduce. A čo sa stalo. Michal Kováč mladší bol zavlečený do zahraničia. Odrazu sa stal z obvineného obetný baránok, jemu sa nič nestalo a zdá sa, že už sa ani nič nestane, kauza niekoľkých miliónov je fuč, pretože si to niekto jednoducho v Európe neželá. A na druhej strane sa to šikovne zinscenovalo takým spôsobom, aby vznikla séria obvinení, aby vznikla dôkazová núdza, ktorá musela nastať, pretože, samozrejme, tento akt nevykonali amatéri, ale určite na tom spolupracovali spravodajské služby tak, aby všetko narafičili spôsobom, z ktorého sa ľahulinko niekto upodozrieva.
Žiaľbohu, teda my sa dnes zaoberáme vecami, ktoré sú úplným výsmechom logického, upozorňujem, logického uvažovania o vine a nevine a ktoré sú vlastne o tom, že musíme zúrivo brániť nevinného, pričom ten, ktorý by mal pykať za svoje činy, sa zhovievavo usmieva na teplom úradníckom štátnom mieste.
Dovoľte mi, aby som kvôli dobrej orientácii zopakoval niektoré skutočnosti, ktoré sa týkajú informácií z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je niekoľko faktov, ktoré sa zámerne zamlčujú a občan o nich skutočne nič nevie. Sú to fakty, ktoré sa týkajú obsahu podnetu, ako aj písomných vyjadrení k meritu veci, týkajú sa podstatného obsahu prednesov jednotlivých účastníkov konaní, takisto o listiných dôkazoch sa málo hovorí a už sa takmer nehovorí o zisteniach Ústavného súdu a o záveroch súdu. Treba povedať a doplniť a podčiarknuť, že naozaj rozhodnutie takzvaného Drgoncovho senátu nebolo nijaké. Dnes možno pán doktor Drgonec veľmi ľutuje, že neprijal podnet a na politickú objednávku, tak ako si myslím, že ten politický tlak určite bol, nerozhodol v neprospech podnetu a bol by býval dnes úplne iný stav. Vo svojej bohorovnosti zrejme zabudol, že sú aj sudcovia v Ústavnom súde, ktorí sa neboja povedať pravdu a vyniesť rozsudok podľa práva. A tak sa stalo, že iný senát, takzvaný Šafárikov senát, prijal podnet, rokoval o merite veci a rozhodol.
Ten, kto porovnáva tieto dva senáty, veľmi dobre zneužíva tento veľký rozdiel, ale pre laika možno málo postrehnuteľný a naraz podsúva skutočnosť, že Ústavný súd má dva názory. Nemá. Ústavný súd zatiaľ vyniesol len jeden názor. Ten sa nepáči, a preto treba všetko urobiť pre to, aby sa spracovala verejná mienka, aby sa dosiahlo také pokrivenie práva, ktoré by vyhovovalo úzkym politickým záujmom niektorých politických skupín. Dovoľte mi teda, aby som zacitoval stále z Ústavného súdu niektoré podstatné časti. Podnet navrhovateľa, teda doktora Svěchotu zastúpený jeho advokátmi znel, respektíve v ňom sa nachádzajú takéto informácie.
Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z. V článku 6 nariadil, aby sa nezačínalo, ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov nášho štátu pod číslom 214/1998. V článku 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámením zavlečenia Ing. Michala Kováča mladšieho, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. 8. decembra 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky rozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 375/1998 a v tomto rozhodnutí rozhodol, že článok 5 a článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod číslom 55/1998 a článok 1 a článok 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. sa vypúšťajú.
Posledné rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky, teda Mikuláša Dzurindu v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky mi garantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, škoda, že sa to nevolá po slovensky osobitne vážnej, Bratislava, pod číslom VKE-1/30-98 voči mne trestné stíhanie a podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku mi vzniesol obvinenie. Ďalej navrhovateľ uviedol toto: Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, myslí sa tým Dzurindu, boli porušené moje ústavné práva zakotvené v hlave dva Ústavy Slovenskej republiky. Napríklad v článku 50 ods. 5, kde je zakotvený zákaz reformácie in peius, ako aj článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ľudia sú slobodní v dôstojnosti a v právach. Základné práva slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ďalej boli porušené práva ustanovené v článku 16 ods. 1, v článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto ústavou zakotvené práva porušil predseda vlády Slovenskej republiky, myslí sa Dzurinda, v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, a to tak, že článok 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky použil v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, načo následne vyšetrovatelia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky začali voči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli amnestované.
Tieto svoje závery a dôvody v podnete navrhovateľ v rôznych modifikáciách zopakoval a zhrnul do záveru, podľa ktorého: Moje ústavné práva porušil predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, teda myslí sa Mikuláš Dzurinda, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odbor vyšetrovania osobitnej vážnej trestnej činnosti, Račianska 45 a tak ďalej a tak ďalej.
Podľa môjho názoru ako podnecovateľa, občana Slovenskej republiky je vedenie trestného konania o skutkoch, pre ktoré bola udelená amnestia, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že prezident Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým niektoré časti amnestie zrušil, čím boli porušené moje ústavné práva zakotvené v hlave 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to najmä v článku 12 ods. 1. Podnet teda smeroval proti predsedovi vlády Slovenskej republiky, vláde Slovenskej republiky, myslí sa Dzurindovej, Okresnému súdu Bratislava I, Krajskej prokuratúre v Bratislave a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, jeho Sekcii vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznej činnosti odboru vyšetrovania a tak ďalej.
Neprihliadajúc na nepodstatné chyby v systematike podnetu, ktoré nebránili jeho prerokovaniu na predbežnom prerokovaní podľa § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Ústavný súd podnet 22. júla 1999 predbežne prerokoval a rozhodol tak, že ho prijal na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Krajskej prokuratúre v Bratislave v rozsahu namietaného porušenia článku 17 ods. 2 ústavy.
Po prijatí podnetu na konanie vyžiadal Ústavný súd vyjadrenia od odporcov. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení prostredníctvom generálneho riaditeľa Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru predložilo Ústavnému súdu stanovisko, v ktorom uvádza toto: Vyšetrovateľom vyšetrovania obzvlášť závažnej, osobitne vážnej trestnej činnosti Sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznej činnosti Policajného zboru bolo dňa 1. 2. 1999 pod číslom a tak ďalej vznesené obvinenie doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona a v spolupáchateľstve podľa § 9 odseku 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa § 134 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia k stanovisku bolo pripojené.
V podnete doktora Jaroslava Svěchotu je napádané uznesenie vyšetrovateľa v dvoch bodoch. Takéto uznesenie však vyšetrovateľom nšbolo vydané.
Okrem toho sa v podnete uvádza, že trestné stíhanie bolo vyšetrovateľom začaté na základe rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii. Inkriminované uznesenie vyšetrovateľa sa na rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii neodvoláva. Uverejnením rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 8. decembra 1998 o amnestii v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998 sa toto stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky je povinnosťou všetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa.
Na záver sa poukazuje na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní v zmysle § 174 Trestného poriadku vykonáva prokurátor. Krajský prokurátor v Bratislave sa k podnetu vyjadril podaním, v ktorom súčasne vyslovil námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, a preto sa v ňom v prevažnej miere zaoberal skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru mal zohľadniť Ústavný súd pred prijatím podnetu na konanie a dôvodmi podľa jeho názoru nesprávnymi, ktoré Ústavný súd uviedol v rozhodnutí o prijatí podnetu na konanie. Kvôli objektivite uvediem jednu časť.
Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a skúmať, či trestné stíhanie voči doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi bolo začaté oprávnene a či krajský prokurátor v Bratislave postupoval v súlade so zákonom, keď zamietol jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu. Do tohto živého procesu Ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si právomoc ako ďalšia inštitúcia, pretože v poslednej fáze môže vykonávať nápravu všeobecný súd.
Prokurátor bol toho názoru, že aj v prípade, ak by Mikuláš Dzurinda nebol svojím rozhodnutím zrušil články na amnestiu Vladimíra Mečiara, bolo by možné začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi za trestné činy súvisiace so zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny.
Formulácie použité v článku 6 rozhodnutia o amnestii z 3. 3. 1998 a článku 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998 nevylučujú vraj, teda údajne podľa tvrdenia prokurátora trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny, ale len za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Použitá formulácia sa nemôže vykladať tak, že sa vzťahuje aj na samotné skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, teda na trestné činy zavlečenia do cudziny, lúpeže, vydierania, zneužívania právomoci verejného činiteľa. Potiaľ vyjadrenie prokuratúry. V tomto vyjadrení krajský prokurátor nepodal návrh na rozhodnutie Ústavného súdu, čo je veľmi dôležitý fakt, uviedol však, že Ústavný súd mal podnet navrhovateľa odmietnuť.
Ústavný súd si pre potreby svojho rozhodnutia obstaral uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave pod uvedeným číslom z 18. 9. 1998, potom uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania pod uvedeným číslom 1/30-98 zo dňa 1. 2. 1998, uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenie krajského prokurátora rovnakého čísla zo dňa 19. februára 1999.
Navrhovateľ podaním zo 7. 10. 1999 doplnil svoj podnet a navrhol okrem už skôr navrhnutého výroku o porušení základného práva uvedeného v článku 17 ods. 2 ústavy aj zrušenie uznesenia číslo VKE 1/30 z roku 1998.
Toto sú rozhodujúce informácie, objektívne z obidvoch strán, tak ako boli sumarizované týmto senátom a ako som ich uviedol, teda časť som citoval aj v náleze Ústavného súdu.
Čo predniesli účastníci a ich právni zástupcovia na ústnom pojednávaní. Pri prerokúvaní žiadosti o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka prerokoval Ústavný súd vec na ústnom pojednávaní s ustáleným okruhom účastníkov a vedľajších účastníkov. Na ústnom pojednávaní predniesli účastníci, vedľajší účastníci sami alebo prostredníctvom svojich právnych zástupcov svoje pripomienky a návrhy na rozhodnutie vo veci.
Zástupca navrhovateľa zotrval na svojich doterajších stanoviskách, teda Svěchota, a dôvodov podnetu a navyše uviedol, že vyšetrovateľ bývalého krajského úradu vyšetrovania v septembri 1998 odložil skutok zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a že presne za ten istý skutok vzniesol obvinenie navrhovateľovi vyšetrovateľ sekcie vyšetrovania. Podľa jeho názoru vyšetrovateľ rešpektoval amnestiu bývalého predsedu vlády o amnestii, teda Mečiara zo 7. 7. 1998, a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a v predpísanom konaní nebolo zrušené.
Ako ďalej uviedol, po vydaní tohto uznesenia bolo ministrom vnútra a generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania publikovaných veľa článkov, v ktorých sa uvádzalo celkom jednoznačne, že trestnému stíhaniu bráni amnestia predsedu vlády Mečiara. Rozhodnutie predsedu vlády Dzurindu o amnestii bolo podľa jeho názoru reakciou na takto vytvorený stav. Zotrval na návrhu na vyslovenie porušenia článku 17 ods. 2 ústavy postupom odporcov a na zrušení dotknutého uznesenia vyšetrovateľa. Navrhovateľ sa pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu a zdôraznil, že tvrdenia o tom, že sa amnestia od 7. 7. 1998 na skutky, pre ktoré je stíhaný, nevzťahuje, je účelové a v rozpore s tou skutočnosťou, že ministerstvo vnútra si zrejme rozhodnutie o amnestii z 8. 12. 1998 od premiéra Mikuláša Dzurindu úmyselne vyžiadalo. Už tým, že bola takto amnestia takzvane zrušená, je jasné, že výklad bol jednoznačný, a to spochybnenie výkladu bolo vyložene účelové.
Právna zástupkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa vo svojom vyjadrení pripojila k obsahu podania svojho klienta, ktoré predložil Ústavnému súdu, a ďalej uviedla. Rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 55/1998, bolo v článku 6 nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie pre trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Takéto rozhodnutie mohlo mať za následok len nezačínanie, respektíve zastavenie trestného stíhania za tie trestné činy, ktoré boli spáchané v súvislosti s oznámením.
Domnievam sa, že takáto formulácia dáva možnosť len na taký výklad, výsledkom ktorého je záver, že amnestia sa nevzťahuje ani na trestné činy spáchané zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny, ani na tie trestné činy spáchané v súvislosti s týmto zavlečením, ani na trestné činy spáchané oznámením. Táto amnestia sa môže vzťahovať len na tie trestné činy, ktoré boli spáchané konaním súvisiacim s iným konaním. Týmto iným konaním mohlo byť len oznámenie o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.
Tento spor mohol vzniknúť aj preto, že časť vyšetrovateľov a časť politických objednávateľov tejto kauzy je jednoznačne presvedčených o tom, že nešlo o nijakú inú formu len o zavlečenie. Kdežto predpoklad výkladu amnestie predsedu vlády Mečiara bol aj v tom, že mohlo ísť aj o takzvaný samoúnos. A to je predsa veľký rozdiel.
Pri výklade citovaného článku rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998 je potrebné čo najstriktnejšie dbať o jeho doslovný výklad, pokračuje zástupkyňa ministerstva vnútra. Zužujúci výklad by totiž ukrátil na právach tých, ktorým by malo byť toto rozhodnutie na prospech, teda tých, ktorí mali nadobudnúť právo, aby sa trestné stíhanie voči nim nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo, muselo byť zastavené.
Na druhej strane rozširujúci výklad tohto aktu by nad rámec ústavy a Trestného poriadku zasahoval do základných práv a slobôd iných. Ústavné zakotvenie základných práv a slobôd neznamená totiž len ochranu týchto práv pred zásahmi štátu, ale je záväzok štátu chrániť tieto práva a slobody pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných fyzických alebo právnických osôb, pričom skutky, ktorými sú spáchané trestné činy tieto práva a slobody porušujúce a ohrozujúce, takýmito zásahmi nepochybne sú. Za týchto okolností možno prijať ako základnú zásadu pri výklade a aplikácii citovaného uznesenia rozhodnutí o amnestii prezumpciu, že darca amnestie použil výrazy v nej obsiahnuté práve preto, lebo účelom aktu bolo dosiahnuť taký efekt, aký sa dá výrazom ním použitým priznať, a ak by chcel dosiahnuť iný účel a dať svojim rozhodnutiam iný význam, použil by aj iné jazykové prostriedky. V tejto súvislosti zdôraznila, že uvedené závery možno v plnom rozsahu aplikovať aj na rozhodnutie predsedu vlády o amnestii zo dňa 7. 7. 1998.
Pre druhé rozhodnutie o amnestii, teda pre rozhodnutie predsedu vlády zo dňa 7. 7. 1998, respektíve jeho posúdenie o vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a k ich oprávneniam a povinnostiam v tomto konaní, predovšetkým k oprávneniu začať voči navrhovateľovi trestné stíhania a pokračovať v ňom, je významných niekoľko rovín skúmania tohto vzťahu.
Po prvé, treba sa zaoberať touto otázkou majúc na zreteli výklad článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý podal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí prvého ústavného senátu 30/99, ktoré bolo uverejnené 24. 7. 1999 v Zbierke zákonov pod číslom 182/99. Podľa tohto výkladu súčasťou tohto práva, teda práva prezidenta podľa článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadil prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.
Podľa § 9 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne, ak je však o tejto otázke právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Rozhodnutie predsedu vlády o amnestii nie je z hľadiska tohto zákonného ustanovenia ani rozhodnutím súdu, ani iného štátneho orgánu.
Na zdôvodnenie postačí uviesť, že takéto rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, čím pri ňom vzniká absencia zákonnej charakteristiky. Ani uznesenie o odložení veci nemôže byť považované za takéto právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu. Jednoznačne o tom svedčí posledná časť citovanej vety, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Keďže podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku vina sa vyslovuje právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, je nepochybné, že spomínanými rozhodnutiami súdu a iných štátnych orgánov nemá Trestný poriadok na zreteli orgány činné v trestnom konaní vrátane orgánov činných pred začatím trestného stíhania.
Predbežnou otázkou, ktorá sa vyskytuje v trestnom konaní, je teda nesporne aj otázka, či existuje rozhodnutie prezidenta republiky, ktorým nariadil, použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu, nezačínať trestné stíhanie, a ak bolo začaté, zastaviť ho, a či takéto rozhodnutie za predpokladu jeho existencie sa vzťahuje na trestný čin, na spáchanie ktorého by sa malo začať trestné stíhanie alebo na spáchanie ktorého sa trestné stíhanie vedie.
Výklad ustanovení Trestného poriadku, ako aj výklad rozhodnutí o amnestii je nesporne otázkou, ktorá patrí do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Je neodmysliteľnou podmienkou ich postupu podľa ustanovení Trestného poriadku a pri aplikácii rozhodnutí o amnestii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopretiu možnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutým predpokladom takéhoto konania je vedomie o obsahu právnych predpisov, pričom toto vedomie zahŕňa nielen informáciu o jazykovom vyjadrení právnych noriem v predpise obsiahnutých, ale chápanie zmyslu použitých jazykových prostriedkov, teda ich výklad. Orgány činné v trestnom konaní, teda aj odporca, sú oprávnené urobiť záver o tom, že trestné konanie musí byť zastavené, pretože to nariadil prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Sú teda oprávnené posúdiť nevyhnutnosť zastavenia trestného stíhania, respektíve nemožnosť jeho začatia vo vzťahu k splneniu obidvoch zákonom ustanovených obsiahnutých podmienok, pričom obidve podmienky musia byť splnené súčasne.
Ak by zákonodarca nechcel zastavenie, respektíve nezačatie trestného stíhania viazať na súčasné splnenie obidvoch podmienok, obmedzil by sa na konštatovanie, že trestné stíhanie je neprípustné, ak to nariadi prezident republiky. Či a kedy môže prezident republiky takéto zastavenie nariadiť, by stačilo vymedziť v ústave v rámci jeho kompetencií.
Z doposiaľ uvedeného možno vyvodiť záver, že odporca mal právo posúdiť, že podmienky na nezačínanie, respektíve zastavenie trestného konania voči odporcovi nie je dané, keďže nariadenie sa nezačína alebo zastaviť trestné stíhanie, alebo nebolo použitím právo udeľovať milosť, alebo amnestiu. Dôvody na takéto posúdenie sú obsiahnuté v citovanom rozhodnutí prvého ústavného senátu 30/99, podľa ktorého nemožno akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Že rozhodnutie zo dňa 7. 7. 1998 je takouto opravou, dokazuje tak jeho preambula, ako aj článok 1, ktorého obsah je takmer identický s obsahom článku 5 rozhodnutia zo dňa 3. 3. 1998.
Po druhé. K právam riešiť predbežné otázky, ktoré orgánom činným v trestnom konaní dáva v § 9 ods. 1 Trestného poriadku, patrí aj právo zaujať názor či nariadenie prezidenta republiky použijúceho jeho právo udeľovať milosť alebo amnestiu sa vzťahuje na skutok, ktorý by sa mal stíhať alebo je stíhaný. Je nesporné, že takéto oprávnenie orgány činné v trestnom konaní majú. Na základe takéhoto posúdenia vykonávajú tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom úkony zastavenia trestného stíhania, ak prídu k záveru, že sa na stíhaný skutok vzťahuje amnestia. Ak odporca posúdil skutok navrhovateľa tak, že sa naňho rozhodnutie, ktoré by aj spĺňalo obidve kritériá uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nevzťahuje, urobil tak vykonávajúc svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, konkrétne Trestným poriadkom.
Podľa článku 2 rozhodnutia o amnestii zo dňa 7. 7. 1998 predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. 12. 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. 8. 1995. Podľa jej názoru takýmto spôsobom formulované rozhodnutie o amnestii je v našej právnej histórii bezprecedentné. Odporca ako orgán oprávnený vykonať obsah amnestie pri výkone svojich právomocí dospel k záveru, že pokiaľ je predmetné rozhodnutie formulované uvedeným spôsobom, nemôže znamenať to isté, ako keď bolo formulované spôsobom používaným konštantne v rozhodnutiach o udelení amnestie.
Chcem upozorniť na to, že toto rozhodnutie v sebe obsahovalo časť vety, ktorú táto odporkyňa, v tomto prípade zástupkyňa ministerstva vnútra, jednoducho preskočila, nevnímala, pretože by sa to nebolo týkalo toho výkladu, aký použila. Totiž v závere tohto textu sa hovorí: ...ku ktorému malo dôjsť 31. 8. 1995. Čiže sa hovorí o údajnom. A to, samozrejme, nehralo do karát takémuto výkladu, ale ja ho, samozrejme, pre objektivitu dočítam, ako som si ho vypísal z uznesenia.
V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať aj na to, že odporca nemohol porušiť právo podnecovateľa zakotvené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže len vykonával svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Dovolím si poznamenať, že niet žiadneho zákona alebo v ústave zakotveného dôvodu, alebo možnosti, aby takýto výklad orgánov činných v trestnom konaní mal a mohol byť nahradený výkladom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rovnako spojenie v súvislosti s oznámením zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny navrhovali skúmať otázku, čo darca amnestie povedal, ak použil práve tento výraz, v čom sa povedané odlišuje od obsahu, ktorým by sa oznamoval jazykovými prostriedkami amnestie zvolenými odlišne. Je racionálny a logický záver, že spojenie v súvislosti s oznámeným zavlečením má iný obsah ako spojenie oznámeným zavlečením.
K takémuto záveru údajne oprávňuje nekomplikovaná úvaha - zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny boli spáchané viaceré trestné činy, medzi nimi aj trestný čin zavlečenia do cudziny. V súvislosti s interpretáciou predmetného rozhodnutia navrhujú si uvedomiť, že predmetom výkladu je text, a nie pohnútky a zámery darcu amnestie, o ktorých môže existovať presvedčenie, že stáli na počiatku tohto rozhodnutia. Výklad vie aplikovať možno len existujúcu normu, a to bez ohľadu na presvedčenie, že sa aj tvorcovi vzhľadom na nevhodne zvolené jazykové prostriedky podarilo vyjadriť iný obsah, než zamýšľal. Ďalej zástupkyňa odporcu, teda ministerstvo vnútra, uviedla: Podnecovateľ má pritom v trestnom konaní prostriedky na to, aby sa až do právoplatného skončenia veci domáhal zastavenia trestného stíhania, pretože sa na tento skutok podľa jeho výkladu vzťahuje amnestia. K právomoci Ústavného súdu konať vo veci uviedla: V tejto súvislosti sa vynára aj otázka, či vôbec Ústavný súd by v takomto prípade v tomto konaní v rámci posudzovania dôvodnosti podnetu mal a mohol sa zaoberať výkladom rozhodnutia predsedu vlády o udelení amnestie.
Správnosť záveru, podľa ktorého, ak je právo, ktorého vyslovenia porušenia sa podnecovateľ domáha, chránené pred porušením inými právnymi prostriedkami, musí sa podnecovateľ domáhať právnej ochrany týmito inými právnymi prostriedkami. Nakoniec tento názor je vyslovený aj v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 1 ÚS 49/98, podľa ktorého táto zásada zachytená už v stabilizovanej judikatúre Ústavného súdu potvrdzuje, že ochranu namietanému porušeniu konkrétneho základného práva alebo slobody v konaní o podnete podľa článku 130 ods. 3 ústavy, platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie o ústavných sťažnostiach, môže Ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa jej ochrany fyzická alebo právnická osoba už nemôže domôcť v nijakom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov. Ani v súvislosti s rozhodnutím o odložení veci zo dňa 18. 9. 1998 a začatím trestného stíhania proti podnecovateľovi nemohlo dôjsť k porušeniu podnecovateľovho práva zakotveného v článku 17 ods. 2 ústavy. Trestný poriadok v § 11 výslovne stanovuje, kedy trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené. Medzi týmito dôvodmi uvedenými v písmenách a) až ch) nie je právoplatnosť rozhodnutia o odložení veci. Pritom v písmene f) je uvedená skutočnosť, že zastavenie, respektíve nezačínanie trestného stíhania musí nastať aj vtedy, proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom alebo bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo dôvodu, ak by dôvodom na takýto postup malo byť rozhodnutie o odložení veci, aby takéto rozhodnutie nebolo v citovanom zákonnom ustanovení uvedené.
O podnete navrhla zástupkyňa ministerstva vnútra rozhodnúť tak, že mu Ústavný súd nevyhovie. Zástupca krajského prokurátora sa so závermi zástupkyne ministerstva vnútra stotožnil. Pravdepodobne ho vypracovali tí istí experti. Okrem iného uviedol, že z uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci, i keď toto bolo vydané na základe amnestie zo 7. júla 1998 ako uznesenia, ktoré má konštituovať práva, nemohol nijaký konkrétny subjekt, a teda ani navrhovateľ nadobudnúť subjektívne práva, pretože v ňom nie je uvedené meno. Takéto rozhodnutie preto vraj nemožno považovať za prekážku rozhodnutej veci. V uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi niet zmienky o tom, že by toto rozhodnutie vychádzalo z rozhodnutia o amnestii. Zástupca krajskej prokuratúry preto považoval hľadanie súvislostí medzi uznesením o začatí trestného stíhania a rozhodnutím o amnestii z 8. decembra 1998, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov, za vykonštruované, neopodstatnené a neodôvodnené.
Ďalej podľa jeho názoru nepostupoval Ústavný súd správne, ak ako dôvod neprijatia podnetu Okresného súdu Bratislava I uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe nebol povinný zaoberať sa dôvodom, prípadne prípustnosťou trestného stíhania. V tom ohľade považuje okresný súd za rovnako legitimovaného účastníka konania ako krajského prokurátora. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského prokurátora vo veci, tento nemohol inak rozhodnúť o sťažnosti navrhovateľa. Rozhodovanie o právnom prostriedku má prednosť a prokurátor o nej musí rozhodnúť predtým, ako by chcel využívať dozorové oprávnenie. Rozhodol preto správne, že sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú. Ak sa v odôvodnení uznesenia vyjadril v tom, že stíhanie považuje za zákonné, táto úvaha bola nad rámec jeho rozhodovania. Vo svojom vyjadrení zástupca krajského prokurátora sa zaoberal aj skutočnosťou, že veľmi podobný, obsahovo takmer totožný podnet Ústavný súd odmietol pre jeho neopodstatnenosť. Opäť je zaujímavá tá formulácia, veľmi podobný a obsahovo takmer totožný, to predsa je inak, ale napokon budem sa toho dotýkať ešte neskôr.
Ďalej uviedol, že ak by chcel Ústavný súd vyhovieť podnetu navrhovateľa, musel by ako predbežnú otázku vyriešiť, či bolo, či možno aplikovať ktorékoľvek rozhodnutie o amnestii na skutok, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť. Táto úloha prislúcha podľa jeho mienky iba orgánom činným v trestnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že v prípade prípravného konania ide vlastne iba o súdne konanie, ktoré je v štádiu prípravného konania. V konečnom dôsledku teda v takej veci prislúcha rozhodnúť všeobecnému súdu. Rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý by akokoľvek otázku posúdil, by bolo zasahovanie do jednoznačnej kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa tejto jeho mienky, ak navrhovateľ nevyužil všetky práva, ktoré mu právny poriadok v Trestnom poriadku poskytuje, nemôže byť úspešný ani v konaní na Ústavnom súde. Z podnetu musí byť zrejmé, že už niet iného orgánu právnej ochrany, ktorý by mohol poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva. Zástupca krajského prokurátora takisto navrhoval, aby Ústavný súd nevyhovel podnetu doktora Svěchotu.
Právny zástupca vedľajšieho účastníka Ing. Ivana Lexu podrobnejšie rozviedol argumenty navrhovateľa a jeho právneho zástupca, poukázal na to, že zaniknutú trestnosť amnestovaných skutkov nemožno ani za pomoci rozhodnutia o amnestii obnoviť pre neprípustnosť jej retroaktívneho pôsobenia. Poukázal na podmienky, za ktorých bola odložená vec podozrenia zo spáchania skutkov podliehajúcich amnestii zo 7. 7. 1998 na absenciu ústavných možností odstraňovania právnej prekážky trestného stíhania rozhodnutím o zrušení amnestie. Čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu, pripojil sa k návrhu navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.
Štvrté vyjadrenie je od právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, predsedu vlády Dzurindu. Ten právny zástupca sa okrem procesného návrhu, ktorému Ústavný súd nevyhovel, k veci vyjadril tak, že si osvojil prednes právneho zástupcu ministerstva vnútra krajskej prokuratúry vrátane návrhu na rozhodnutie, pretože ich považuje za právne a vecne náležite podložené.
Ak dovolíte, teraz by som sa veľmi rád trošku pozrel alebo spoločne by sme sa mali pozrieť na niektoré skutočnosti obsiahnuté v listinných dôkazoch tohto konania. Ústavný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava číslo KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo VKE 1/30/98 zo dňa 1. 2. 1999, uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava číslo 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenia Krajskej prokuratúry v Bratislave číslo 2 KV 4/99 zo dňa 19. 2. 1999. Z uznesenia Krajského súdu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava 50/97 z 18. 9. 1998 Ústavný súd zistil, že vyšetrovateľ Policajného zboru ním podľa § 159 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 233 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom lúpeže podľa § 234 ods. 1 porušovania domovej slobody, podľa § 238 ods. 1 a 2 a krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b) Trestného zákona odložil, nakoľko trestné stíhanie podľa článku 2 rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného v Zbierke zákonov číslo 214/1998 Z. z. je neprípustné.
V závere odôvodnenia uznesenia sa uvádza: Vzhľadom na to, že v priebehu preverovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vznesené obvinenie konkrétnej osobe, vec bola viackrát vyšetrovateľom uložená z dôvodov uvedených v § 159 ods. 4 Trestného poriadku, naposledy 30. 6. 1998. Vzhľadom na to, že predseda vlády Slovenskej republiky využívajúc svoje právomoci podľa článku 105 ods. 1 a článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod číslom 55 z roku 1998 Zbierky zákonov zo 7. júla 1998 vyhlásil v článku 2 toto rozhodnutie o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 214 z roku 1998 Zbierky zákonov.
Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. Trestné stíhanie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je neprípustné, preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Z obsahu uznesenia vydaného vyšetrovateľom ministerstva vnútra pod číslom 1/30/98 z 1. februára 1999 Ústavný súd zistil, že ním bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie navrhovateľovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona o spolupáchateľstve, podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona o spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.
Podľa výrokovej časti uznesenia sa mal týchto skutkov navrhovateľ dopustiť konaním identifikovateľne s amnestiou zo 7. 7. 1998. Podpísaný. Z uznesenia Krajskej prokuratúry v Bratislave číslo 2 KV 4/99 z 18. februára 1999 vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry zamietol sťažnosť podanú navrhovateľom proti uzneseniu VKE 1-30/98 ako oneskorene podanú. V závere odôvodnenia uznesenia je k tomuto dôvodu zamietnutia uvedené, že prokurátor krajskej prokuratúry po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou, avšak nebola podaná zákonom v stanovenej lehote. Prokurátor napokon uviedol, že i napriek tomu som preskúmal postup vyšetrovateľa pri vyhodnotení dôkazov vedúcich k začatiu trestného stíhania a vzneseniu obvinenia pre už uvedený trestný čin a dospel som k rovnakému záveru, a teda, že tento postup bol v danom štádiu konania odôvodnený. Obsahom vyrozumenia Krajskej prokuratúry Bratislava číslo 2 VKV 4/99 z 19. februára adresovaného navrhovateľovi je oznámenie, že prokurátor krajskej prokuratúry po vyhodnotení obsahu sťažnosti navrhovateľa ako podnetu na preskúmanie postupu vyšetrovateľa nezistil v postupe vyšetrovateľa nijaké chyby, tu sa píše žiadne závady, ale to je neslovenské.
Teraz mi dovoľte, už sa blížime k záveru, aby sme si urobili sumár skutkových zistení. Z podkladov pre rozhodnutie ustálil Ústavný súd skutkový stav, podľa ktorého pre vec rozhodujúce fakty majú takúto vecnú a chronologickú podobu.
1. Dňa 31. augusta 1995 došlo ku škode Ing. Michala Kováča, narodeného v roku 1961, ku spáchaniu viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy zavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin lúpeže podľa § 234 Trestného zákona, porušovanie domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 toho istého zákona a iné.
2. Na základe oznámenia došlo, čo sa týka uvedených skutkov, policajnými orgánmi k preverovaniu dôležitých skutočností za účelom objasnenia veci a zistenia páchateľov. Vyšetrovateľ a prokurátor vydávajú vo veci viacero uznesení.
3. Predseda vlády Slovenskej republiky vykonávajúci niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky vydáva 3. marca 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z., ktorým v článku 6 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.
4. Napriek uvedenému rozhodnutiu o amnestii vyšetrovanie veci prebiehalo ďalej s tým, že vec bola uznesením z 30. júna 1998 naposledy uložená.
5. Predseda vlády Slovenskej republiky súc i naďalej poverený vykonávať niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky vydáva 7. júla 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 214/1998, ktorým v článku 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného v roku 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.
6. Vyšetrovateľ Krajského súdu úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava uznesením KÚV 50/97 z 18. 9. 1998 podľa § 159 Trestného poriadku s poukazom na § 11 Trestného poriadku vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spáchaného v spolupáchateľstve a ostatných trestných činov v tomto uznesení odložil, nakoľko trestné stíhanie sa podľa článku 2 rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii stalo neprípustným. Toto uznesenie sa stalo právoplatným.
7. Predseda vlády Slovenskej republiky, tentoraz už Mikuláš Dzurinda, bez poverenia vládou Slovenskej republiky na výkon niektorých právomocí prezidenta Slovenskej republiky vydáva 8. decembra 1998 rozhodnutie o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998, ktorým článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 a článok 2 rozhodnutia o amnestii zo 7 júla 1998 vypustil, teda zrušil, takzvane zrušil. Bez oprávnenia.
8. Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania mimoriadne vážnej trestnej činnosti Sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznej činnosti Policajného zboru Slovenskej republiky vzniesol uznesením číslo VKE 1/30/98 z 1. 2. 1999 obvinenie voči JUDr. Jaroslavovi Svěchotovi za trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona spáchané v súbehu s trestnými činmi podľa § 233 ods. 1 a 2 písm. a) a § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Vyšetrovanie v tejto veci v čase konania na Ústavnom súde ďalej prebieha.
9. Ústavný súd podáva v konaní vedenom pod spisovou značkou I ÚS 37/90 výklad článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť.
Dovoľte mi, aby som teraz na základe týchto skutočností a týchto konštatácií na záver oboznámil všetkých s tým, aké boli vlastne právne závery Ústavného súdu. Veľa sa o tom píše, veľa sa o tom diskutuje, ale, bohužiaľ, tento text ostáva veľmi dobre utajený možno aj preto, že je trošku dlhší, aj moje vystúpenie je dnes netradične dlhé, ale, bohužiaľ, bez vecnej argumentácie, bez vecných dôkazov nemožno ďalej pokročiť.
Tak ak dovolíte, na základe uvedeného skutkového stavu Ústavný súd dospel k týmto právnym záverom vedúcim k jeho rozhodnutiu. Podnet v rozsahu, v akom ho Ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný. Dotknutým článkom Ústavy Slovenskej republiky, základným právom, porušenie ktorého navrhovateľ namieta, je článok 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu tohto práva, teda nie iba v tomto prípade, dochádza porušením povinnosti štátneho orgánu.
Všeobecný ústavný rámec na konanie štátnych orgánov je daný článkom 2 ods. 2 ústavy. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť týmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré z tohto ústavného rámca vybočuje. V konaní o podnete s uvedeným právnym základom musí Ústavný súd na jeho záver konštatovať, či trestné stíhanie a postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade s týmto ústavným článkom a predtým zistiť, ktoré z ustanovení ktorého zákona sú relevantnými ustanoveniami zachovávajúcimi uvedené základné právo. Podľa znenia tohto základného práva, teda článku 17 ods. 2 ústavy, musia teda zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie v plnom rozsahu je konformné s týmto ústavným právom, ak materiálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní vychádzajú zo zákona. Takzvané dôvody stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod v zákone číslo 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Trestný zákon a takzvaný spôsob, ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní, nachádzame v príslušných ustanoveniach zákona číslo 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - Trestný poriadok.
Splnenie oboch týchto podmienok patrí do preskúmavacej právomoci Ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka ústavného základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania z hľadiska ich dodržiavania či naopak nedodržiavania. Inak by nebolo možné dospieť k záveru o tom, či namietaným postupom došlo alebo nedošlo k porušeniu článku 17 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o dôvody stíhania, takzvané dôvody, môžu byť nimi iba skutky kvalifikovateľné ako trestné činy. Uvedením konkrétneho trestného činu v uznesení o začatí trestného stíhania sa však vo veciach so skutkovým a právnym základom ako prerokúvaný podnet táto ústavná podmienka nevyčerpáva. Došlo by tým neopodstatnene k jej úzko formalistickému chápaniu. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Trestného zákona je trestným činom pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. Skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia prezidenta republiky, musia byť za trestné činy považované. Táto skutočnosť ostáva podmienkou na uplatnenie § 1 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého nemožno trestné stíhanie začať, ak to nariadi prezident republiky využijúc svoje právo udeliť amnestiu alebo milosť, pretože iba čo sa týka skutkov, ktoré možno za trestné činy považovať, je dôvod podľa uvedeného ustanovenia rozhodovať. Inak by bolo potrebné rozhodnúť podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku, a nie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Podľa nich vyšetrovateľ, prokurátor alebo policajný orgán odloží vec uznesením, ak nejde o podozrenie z trestného činu podľa odseku 1, alebo odloží vec z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania podľa odseku 2. Ústavný súd je povinný skúmať vecný a prípadne i osobný rozsah amnestie udelenej v aboličnej forme, a to v závislosti od jej konkrétnej podoby. Ak prezident udelí amnestiu, ktorou nariadi nezačať trestné stíhanie, ide o skúmanie výlučne jej vecného rozsahu. Ak sa totiž amnestia vzťahuje na určité skutky považované podľa všeobecných zásad za trestné činy, čo je pravda jej náležitosťou, stávajú sa tieto skutkami, pri ktorých zaniká trestnosť v zmysle § 65 Trestného zákona.
Ako uvádza komentár k tomuto ustanoveniu, Trestný zákon a Trestný poriadok a súvisiace predpisy vydané v Bratislave v roku 1994, dôvodom zániku trestnosti je abolícia. Až ustálením, či je splnená podmienka zákonného dôvodu trestného stíhania z hľadiska trestnosti činu ako iherentné zložky stíhateľného skutku, môže Ústavný súd rozhodnúť o rešpektovaní článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyšetrovateľom a prokurátorom. Vzniesť obvinenie pre skutky, pri ktorých došlo k zániku trestnosti, je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zrekapitulujúc uvedené skutočnosti pre potreby záveru o naplnení podmienky takzvaného dôvodu stíhania podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky teda treba uviesť:
V dôsledku rozhodnutia o amnestii čin inak trestný nie je trestným činom. Pre podozrenie zo spáchania takého činu nemožno začať trestné stíhanie. Potom je potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd sa nezaoberá otázkou viny, základným dôvodom je znenie článku 50 ods. 1 spojený s článkami 141 a 142 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd. Len súd. Ďalším je fakt, ktorý nedovoľuje, aby sa otázkou predpokladanej viny zaoberali orgány činné v trestnom konaní, a to v tom štádiu vyšetrovania, s ktorým je abolícia v priamom vzťahu. Podľa § 160 Trestného poriadku, ak je dostatočne odôvodnený záver, že čin spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie proti obvinenému. K takémuto záveru nemožno dospieť. Bráni tomu nariadenie trestné stíhanie nezačínať. Na námietku, že Ústavný súd nemôže zasahovať do takzvanej živej veci, je potrebné uviesť, že článok 17 ods. 2 ústavy hovorí o stíhaní. Ak by ústavodarca chápal funkčné hľadisko tohto článku redukovaním iba v súvislosti so súdne skončenými vecami, formuloval by jeho text inak. Uviedol by, že nikoho nemožno odsúdiť inak ako z dôvodov a spôsobom, ako ustanovuje zákon. Teda nestíhať alebo odsúdiť by povedal. Trestné stíhanie je proces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí sa právoplatným rozhodnutím. A Ústavný súd má právo a povinnosť, ako už bolo uvedené, preskúmať ústavnosť už prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci tohto procesu. V tomto smere považuje Ústavný súd formuláciu základného práva uvedeného v článku 17 ods. 2 ústavy za dostatočne zrozumiteľnú.
Jurisdikcia Ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa namieta porušenie článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je daná aj napriek celému systému prostriedkov nápravy. S trestným stíhaním je spojený celý rad vážnych legálnych obmedzení, ktorým obvinený a obžalovaný sa musí podriadiť. Navyše reálnou je väčšinou nehmotná ujma, ťažko odstrániteľná napriek výsledku pre obvineného priaznivému. Záruky článku 17 ods. 2 ústavy sa podľa právneho názoru Ústavného súdu vzťahujú i na tú fázu trestného konania, v ktorej sa nachádza vec navrhovateľa. Keďže ide o takú chybu v konaní, ktorá ho postihuje už v jeho priebehu. Ochranu je Ústavný súd povinný poskytnúť v okamihu zistenia, že dôvod stíhania nie je zákonný a tento stav nielen trvá, ale nemalo k tomu vôbec dôjsť. Odstrániteľná chyba by totiž po jej odstránení prestala byť prekážkou legálnej podoby trestného stíhania. Navyše z hľadiska štádia trestného stíhania veci sa opravné prostriedky uplatňujú iba v jeho rámci. V štádiu prípravného konania je odvolacou inštanciou prokurátor. Zásah súdu do tohto konania zákon nepripúšťa. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní má odlišné podmienky.
Za prostriedky nápravy teda nemožno považovať nijaké rozhodnutie súdu v tom zmysle, ako to mali na mysli odporcovia. Rozhodnutie súdu reagujúce na amnestiu je po podaní a prijatí obžaloby jedným z jeho možných autonómnych rozhodnutí a medzi opravné prostriedky nepatrí. Ako bolo zistené, navrhovateľ podal proti uzneseniu VKE 1/30 z 1998 sťažnosť, táto však bola ako oneskorene podaná podľa § 148 Trestného poriadku zamietnutá. Táto skutočnosť však pre toto konanie nemá právny význam, a to pre jednoznačnú povinnosť prokurátora v každej veci postupovať podľa § 174 Trestného poriadku, ktorý zakotvuje dozor prokurátora nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní. Podľa ods. 2 písm. e) citovaného uznesenia môže prokurátor nahradiť rozhodnutie vyšetrovateľa vlastným rozhodnutím aj inak ako na podklade sťažnosti oprávnenej osoby. V tomto zmysle sa prokurátor napokon vo svojom zamietavom uznesení vyjadril, keď uviedol, že uznesenie považuje za zákonné.
Pokiaľ ide o ústavnú podmienku článku 17 ods. 2 uvedenú ako spôsob stíhania upravenú Trestným poriadkom, patrí sem i otázka rešpektovania takzvanej prekážky rozhodnutej veci, ktorá má v prerokúvanom prípade málo frekventovanú podobu. Práve relevantnými skutočnosťami určujúcimi hranice úvah v tomto smere sú forma amnestie, v našom prípade abolícia z príkazu nezačať trestné stíhanie, a uznesenie o odloženej veci vydané podľa § 159 Trestného poriadku, ktoré je obligatórnym aktom vyšetrovateľa alebo prokurátora. Podľa citovaného ustanovenia prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec uznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1. Podľa tohto paragrafu písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.
Z hľadiska štádií vyšetrovania trestných činov prichádza po zhodnotení právnej a skutkovej situácie v medziach určených amnestiou do úvahy iba jediné rozhodnutie, a to odloženie veci s poukazom na citované ustanovenie Trestného poriadku. Amnestia udelená v aboličnej forme, tak ako k tomu došlo v tomto prípade, nedovoľuje prekročiť štádium vyšetrovania trestných činov zakotvených v IX. hlave druhej časti Trestného poriadku. Korelátom nariadenia prezidenta nezačať trestné stíhanie je uznesenie o odložení veci. Amnestia udelená v aboličnej forme prikazujúca nezačať trestné stíhanie má anonymných adresátov, pokiaľ ide o potenciálnych podozrivých. Uverejnením v Zbierke zákonov je však záväzná pre všetky orgány, ktoré ju uskutočňujú. Vecou rozhodnutou je preto v pravom zmysle slova rozhodnutie o veci bez vzťahu ku konkrétnej osobe. Prepracovať sa totiž ku konkrétnej osobe vzhľadom na uznesenie o odložení veci z dôvodov amnestie zákonom upraveným spôsobom nemožno. V tomto zmysle preto právoplatné uznesenie o odložení veci z dôvodu amnestie prikazujúce nezačať trestné stíhanie považoval Ústavný súd za prekážku veci rozhodnutej analogicky v ustanovení § 1 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.
Napokon bol Ústavný súd toho názoru, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú predmetom abolície, pretože neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie je v súlade so základným právom uvedeným v článku 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s článkom 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky najmenej v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre amnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto odložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne asi amnestia nevzťahuje. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým aj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.
Ústavný súd bol pri rozhodovaní o veci postavený pred viacero otázok v súvislosti s posudzovaním právnej relevancie viacerých skutočností vzájomne na seba nadväzujúcich, prepojených a vzájomne sa podmieňujúcich predovšetkým z hľadiska konečného vplyvu na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi. V tejto súvislosti Ústavný súd dospel k záverom, že za mylný a právu nezodpovedajúci pokladá taký výklad textu článku 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998, podľa ktorého by táto nepokrývala, teda nezahŕňala takzvaný základný skutok, ktorým je trestný čin zavlečenia do cudziny. Udávané spáchanie tohto trestného činu malo byť cieľom, pričom ako prostriedok k jeho spáchaniu mali slúžiť ostatné trestné činy spáchané v rozličných formách v súbehu. Súhrnne teda podľa názoru Ústavného súdu sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia.
V čase rozhodnutia o udelení amnestie 7. júla 1998 sa viedlo vyšetrovanie aj pre podozrenie zo spáchania trestného činu zavlečenia do cudziny Michala Kováča mladšieho, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. Z tohto dôvodu bol ako amnestovaný uvedený aj tento skutok, a to opisom faktickej situácie bez subsumencie pod konkrétnu normu. Slová v súvislosti použité v texte rozhodnutia amnestie vyložili odporcovia inak, a to tak, že skutok zavlečenia do cudziny oddelili od ostatných možných trestných činov majúcich v tomto skutku pôvod. Takýto výklad je nesprávny. Uvedené slová naopak spájajú spomínaný skutok s ostatnými do jedného amnestovaného okruhu. Ústavný súd konštatuje, že z relevantných úkonov a stanovísk vydaných vo veci týkajúcich sa trestného konania vrátane amnestie zo 7. júla 1998 spolu v rozhodnutí o amnestii z 8. decembra 1998 vyplýva pre vec podstatný záver.
Na vecný rozsah amnestie zo 7. júla 1998 sa vytvorili dva názorové tábory. Pritom názor o amnestovaní všetkých trestných činov nepresadzovala a túto skupinku teda výlučne nepredstavuje iba obhajoba navrhovateľa. Patrí k nej v jednej fáze konania i vyšetrovateľ. Napokon k veci sa vyjadroval aj Ústavný súd, ktorý v jednom svojom rozhodnutí spisová značka 2 US-69/99 vylučoval amnestovanie trestného činu zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote. A v inom rozhodnutí spisová značka 2 US-80/99 sa o amnestii zo 7. júla 1998 vyslovil ako o nejasnej. Ústavný súd je toho názoru, že uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť mimo hranice konania, kde sa rozhoduje o vine. Pritom už uvádzané rozhodnutie o odložení veci vyšetrovateľom podľa názoru Ústavného súdu záväzne dokumentuje, že aplikovateľnosť tejto amnestie za dubióznu nepovažuje, preto aj spor o uplatniteľnosť, o vecný rozsah amnestie zo 7. júla 1998, kedykoľvek sa nastolí, môže byť uzavretý iba, a to doslova v prospech veci - pro reo.
Ústavný súd bol ďalej toho názoru, že vzniesť obvinenie navrhovateľovi by nebolo v súlade so zákonom, a teda ani s ústavou, ani za situácie, keď by boli právne relevantné a platné tie úkony a právne akty, ktoré odporcovia omylom považovali či už za odstránenie prekážky v trestnom konaní, najmä však za podnet pre úvahy o diskusii a ich význame pre vec samú. Mali tam zrejme na mysli kompetenciu predsedu vlády Slovenskej republiky zakotvenú v článku 105 ods. 1 ústavy, ku ktorej sa Ústavný súd nemá možnosť ani dôvod vrátiť, pretože o nej už svojím uznesením v tejto veci z 22. júna 1999 rozhodol najmä však záväznosť rozhodnutia Ústavného súdu o výklade článku 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Právny názor Ústavného súdu je taký, že tieto akty vrátane rozhodnutia Ústavného súdu spisovej značky 1 US-30/99 neboli právne významnými rozhodujúcimi skutočnosťami umožňujúcimi začatie trestného stíhania navrhovateľa ani za situácie, že by predseda vlády na rozhodovanie o amnestii mal poverenie vlády, akože ho nemal, ba dokonca ani vtedy, ak by Ústavný súd výkladom potvrdil jeho oprávnenie udelenú amnestiu zrušiť, by vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohli orgány činné v trestnom konaní nerešpektovať stav vytvorený v rozhodnutí vo veci uznesením o odložení veci KUV/50/97 a s poukazom na to, že Ústavný súd považuje amnestiu zo 7. júla 1998 za jednoznačnú v tom rozsahu, ako ju toto uznesenie akceptovalo. Ak by k odloženiu veci uznesením nedošlo už skôr, boli by orgány činné v trestnom konaní povinné urobiť tak neskôr kedykoľvek pred vznesením obvinenia a pre ktorýkoľvek "novoobjavený" trestný čin spáchaný vo väzbe na zavlečenie Michala Kováča mladšieho do cudziny vrátane tohto skutku vzhľadom na formu abolície, nariadenie, aby sa nezačínalo trestné stíhanie. Z tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od ktorého je účinné uznesenie Ústavného súdu o výklade článku 102 ods. 1 písm. i) ústavy podané pod spisovou značkou US 30/99.
Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné iba v budúcnosti po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v nijakom právnom predpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ak ho má na mysli článok 1 a článok 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom. Podľa článku 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví, teda dovoľuje zákon. Ak je konanie štátneho orgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným subjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie Ústavný súd svoje rozhodnutia ako deklaratórny akt.
Svojím rozhodnutím Ústavný súd deklaruje, aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti vždy v prípadoch, keď to je konkrétne veci efektívne. Naopak iba tam, iba v tých veciach, kde či už plynutie času alebo iná právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do minulosti neefektívnou, sa rozhodnutím Ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do minulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade považuje za súladné s ústavou Ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom jednoznačne v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil v rozsahu, ktoré mu ústava neposkytovala.
Je teda celkom jasné, že konkrétny štátny orgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou a je teda irelevantné i to, ako si sám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami existuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím Ústavného súdu o výklade konkrétneho článku ústavy alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou rímskeho práva Errore veritas non amittitur - omylom sa na skutočnosti nič nezmení. Nijaký predpis, ktorý by expressis verbis upravil záväznosť rozhodnutí Ústavného súdu o výklade ústavy a ústavného zákona, najmä z hľadiska jej časového pôsobenia nemôže jestvovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha a riešenie otázky, predmet konania a podobne rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí preto porovnávanie záväznosti výrokov Ústavného súdu vydaných v iných druhoch konania, ktoré môžu prebiehať pred Ústavným súdom, so záväznosťou výrokov o výklade podľa článku 128 našej ústavy.
Neprijateľný je aj názor o účinnosti výkladového uznesenia Ústavného súdu až po jeho zverejnení v Zbierke zákonov. Celkom jednoznačne tomu odporuje ustanovenie § 33 ods. 4 zákona číslo 38/1993 Z. z., ktoré neustanovuje obligatórne uverejnenie rozhodnutí o výklade v Zbierke zákonov, a § 1 zákona číslo 1/1993 Z. z., ktorý taxatívne uvádza, čo sa v Zbierke zákonov uverejňuje. Citované ustanovenia zákona číslo 38/1993 Z. z. totiž predpokladá, že Ústavný súd zváži, či má právny názor vyslovený v uznesení o výklade všeobecný význam a po takomto konštatovaní môže, teda nemusí rozhodnúť o jeho uverejnení v Zbierke zákonov. Ústavný súd je toho názoru, že nielen pre účastníkov konania, pre tých prirodzene predovšetkým, rieši Ústavný súd výkladom už tento spor, už ten spor, ktorého vznik bol podmienkou konania pred Ústavným súdom. Tomuto názoru zodpovedá aj analýza právnych účinkov rozhodnutí o výklade v iných kauzách skončených pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Rozhodnutie Ústavného súdu uvedené v bode 2 výroku sa opiera o ustanovenie § 31a ods. 1 zákona číslo 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa o prijatom podnete koná a rozhoduje s primeraným použitím ustanovení tretej časti druhej hlavy 4. oddielu tohto zákona, t. j. ako o ústavnej sťažnosti.
Na záver citujem z nálezu Ústavného súdu toto: "Podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona, ak Ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda, aké ustanovenie ústavy, alebo ustanovenie zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu došlo a napadnuté rozhodnutie zruší. Pre konanie o ústavných sťažnostiach je zrušenie napadnutého rozhodnutia obligatórne v prípadoch, v ktorých sa napĺňajú podmienky pre tento postup. Primeranosť použitia ustanovení o konaní o ústavnej sťažnosti na konanie o prijatom podnete spočíva v tom, že obligatórne zrušenie napadnutého rozhodnutia paušálne neprichádza do úvahy. Neprichádza do úvahy najmä tam, kde Ústavný súd v konaní o podnete skonštatuje protiústavný postup príslušného orgánu štátu, ktorý však je iba jedným z komponentov celého konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia, pričom samo rozhodnutie nemusí byť protiústavným postupom zásadne ovplyvnené. K takémuto rozhodnutiu Ústavného súdu bez zrušenia napadnutého rozhodnutia opodstatnene dochádza napríklad v konaní o základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy, v konaní o lehotách väzby a podobne.
V prípade, že samotné rozhodnutie vydané v rozpore so základným právom, ak je jeho výlučným a jediným dôsledkom, bola by ústavnoprávna ochrana základných práv neodôvodnene neúplná, ak by k zrušeniu takéhoto rozhodnutia Ústavný súd nepristúpil. V plnom súlade s princípmi právneho štátu podľa článku 1 ústavy je komplexné odstránenie protiústavného stavu tam, kde to ústava a zákon umožňujú.
Na základe dikcií, ktoré použil Ústavný súd vo svojom náleze, by som pokladal aj zrušenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky za jeden z aktov, ktorým sa odstráni aspoň imateriálna, morálna ujma, ktorá sa udiala týmto rozhodnutím, a ak nebudeme takto konať, potom je nám zbytočný Ústavný súd, sú nám zbytočné rozhodnutia nezávislých orgánov, pretože aj tak rozhodne iba politická vôľa, ak dovolíte, zvoľa, a nič v tomto štáte nemá nijaké pravidlá.
Ospravedlňujem sa, že som hovoril trošku dlhšie, ale ja si myslím, že tak ako my chceme rozhodovať niekedy nie na základe vecných úvah odborníkov, ale len na základe politických príkazov, je veľmi zlé a choré. Verím, že Národná rada Slovenskej republiky sa zmôže na nečakaný zdvih a že urobí to, čo morálne urobiť musí, že jednoducho uznesenie, ktoré bolo prijaté neoprávnene, nesprávne a spôsobilo viac škody ako úžitku, zruší.
Ďakujem za pozornosť.