Druhý deň rokovania
26. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
19. januára 2000
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram druhý rokovací deň 26. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadal pán poslanec Ištván. Na zahraničnej služobnej ceste nie je nikto z poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Budeme pokračovať rozpravou o prvom prerokúvanom bode, ktorým je Návrh skupiny poslancov, členov klubu Hnutia za demokratické Slovensko na prerokovanie uznesenia Národnej rady, ktorým bol vydaný súhlas na trestné stíhanie pána poslanca Ivana Lexu.
V poradí včera ústne prihlásení poslanci sú: Cuper, Hofbauer, Húska, Podhradská, Hudec, Engliš, Tarčák, Tkáč, Andrejčák, Cabaj, Slobodník, Brhel, Brňák, Kačic, Drobný, Kalman, Krajči.
Prosím všetkých pánov poslancov, aby svoju účasť na dnešnom rokovacom dni osvedčili podpisom na prezenčnej listine.
Máme zlúčenú rozpravu o prvých dvoch bodoch.
Prosím teraz pána poslanca Cupera ako prvého prihláseného do rozpravy, aby sa ujal slova. Po ňom vystúpi pán poslanec Hofbauer.
Poslanec J. Cuper:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
vážený pán predsedajúci,
spravodajca,
milí hostia,
vstupujeme do druhého dňa prerokúvania kauzy o zrušení uznesenia, ktoré Národná rada prijala vo vzťahu k vydaniu poslanca Národnej rady Ivana Lexu na trestné stíhanie a tiež, ako povedal pán predsedajúci, kauzy Gustáva Krajčiho, ktorý teda uznesením Národnej rady bol vydaný na trestné stíhanie v otázke zmarenia referenda. Pre väčšinu poslancov tejto snemovne, ale najmä pre novinársku obec, je táto kauza v podstate, ak človek číta knihu televíznej komentátorky Ľuby Lesnej alebo ak pozerá Markízu a pozerá Na Slovensku je to tak pána Lintnera, je v tejto kauze všetko jasné. Pani Lesnej, ale aj pánu Lintnerovi, ale aj ďalším komentátorom slovenských médií, ale aj skupine takzvaných významných právnikov pánu Lipšicovi, ale aj pánu ministrovi spravodlivosti, ministrovi vnútra i šéfovi slovenských vyšetrovateľov Ivorovi je otázka viny jasná a našli na ňu odpoveď.
Súdny človek si ale takto jednoducho otázku nestavia. Kladie si aj hlbšie otázky, otázky toho, komu samotná kauza mohla poslúžiť. Pri komentároch Ľuby Lesnej, ale aj pána Lintnera sa vychádza iba od toho času, keď bol pán Lexa v jednej kauze alebo pán Krajči v druhej kauze, to znamená v kauze tzv. zmareného referenda. Vychádza sa iba od momentu toho, že akosi sa prezumuje jednoducho fakt, že jediný, kto mal záujem na spáchaní týchto skutkov, boli obvinení, to znamená pán Lexa a pán Krajči, no a, samozrejme, potom otázka v širších súvislostiach, to znamená otázka "metafyzickej viny" toho subjektu, teda politického subjektu HZDS, lebo je to aj otázka politickej viny, z ktorého títo dvaja poslanci pochádzali. Teda morálnej i politickej i trestnoprávnej zodpovednosti Hnutia za demokratické Slovensko, a ak by sme išli ešte ďalej, aj otázka morálnej, politickej i metafyzickej zodpovednosti jeho predsedu pána Vladimíra Mečiara.
Ale veda, právna veda a osobitne veda trestného práva sa snaží vždy zodpovedať otázku motívu. Takže sa treba vrátiť pred moment obvinenia zo spáchaného skutku. To odkazujem pani Ľube Lesnej i pánu Lintnerovi. V tomto zmysle sa treba vrátiť hlbšie do slovenskej histórie, do fungovania slovenskej politickej scény i fungovania slovenskej spoločnosti. Slovenská spoločnosť, ak vychádzame od momentu od takzvaného novembrového prevratu, ktorý pán Havel nazval nežnou revolúciou, sa stala spoločnosťou diametrálne rozdelenou na dva ťažko zmieriteľné politické tábory. V jednom fungovalo takzvané pronárodné krídlo, ktoré sa snažilo riešiť otázku slobody, teda kolektívnej národnej slobody, nie iba slobody individuálnej, teda slobody jednotlivca. Tak ako to riešil pán Havel na celofederálnej úrovni, ktorej výsledkom bolo schválenie Základnej listiny ľudských práv. To znamená, pokračovalo sa po línii deklarácie práv občana a človeka.
Druhá skupina, ktorá sa formovala najprv okolo koreňov a v tejto skupine sa ocitla potom značná časť bývalého VPN, ktorá rozmýšľala pronárodne a ktorej otázka kolektívnej slobody, a tým aj kolektívnej demokracie, to znamená osamostatnenia Slovenskej republiky, nebola ľahostajnou. Len tak mimochodom, aj niektorí dnešní protagonisti, ktorí sú v opačnom tábore, v nej boli aj pán minister kultúry Kňažko, ktorý prezliekol kabát vari už od novembrovej revolúcie najmenej sedemkrát.
Táto rozdelená spoločnosť sa nikdy nedohodla na zásadných otázkach politického smerovania. Stali sa z nej dve absolútne nezmieriteľné protichodné politické skupiny. Zhodou okolností v roku 1993 zvíťazilo pronárodné krídlo, bola vyhlásená samostatná Slovenská republika, bola rozdelená federálna republika pokojnou cestou, čo nemalo v dejinách obdobu. Pán predsedajúci, ja hovorím k veci. Anamnéza musí byť urobená, aby sme dospeli k nejakým výsledkom. Takže láskavo ma netreba upozorňovať. Aha, pardon, tak sa ospravedlňujem, ak ste to hovorili pánu Gašparovičovi.
Tieto dve nezmieriteľné skupiny ale po vzniku samostatnej republiky sa neustále v hašterivom boji o moc pri moci aj striedali. Pokiaľ skupina pronárodne orientovaných ľudí, ktorá zakladala základy alebo položila základy a princípy slovenskej samostatnosti a demokracie, bojovala čestnými a demokratickými spôsobmi o moc, tá druhá skupina si často pomáhala neférovými a nedemokratickými spôsobmi vyjmúc niektoré politické subjekty na ľavom spektre politického poľa. Tak sa stalo, že po novembri na Slovensku vzniklo množstvo politických káuz, ktoré zjavne boli prezentované s kriminálnym pozadím, ale vo svojej podstate išlo o kauzy, ktoré mali výlučne politické pozadie. Čo je zaujímavé na týchto kauzách, že nie je vylúčená ani spolupráca so zahraničím, pretože stadiaľ prichádzala politická podpora pre tieto svetoobčiansky orientované prúdy, ktoré boli združené v KDH, v Demokratickej únii, v Demokratickej strane a v iných politických subjektoch, ktoré sa teraz nachádzajú v štádiu ďalšieho rozkladu. Tam je potrebné hľadať aj inšpirácie pre tieto politické kauzy, ktoré dostávali kriminálne pozadie. Aj táto kauza, o ktorej sa tu už druhý deň bavíme a o nej rokujeme, vznikla zrejme v tejto dielni za spolupráce zahraničia.
Akési predzvestie sa urobilo počas vládnutia pána Pittnera na ministerstve vnútra a pána Čarnogurského, keď boli vymenovaní štyria generáli, ktorí aj v terajšom období vlastne uskutočňujú tú mocenskú štruktúru alebo realizujú mocenské štruktúry, hľadajú mocenské zložky, a tým aj umožňujú priebeh vyšetrovania tejto kauzy v takom želateľnom smere, ako si to praje zahraničie i časť tejto vládnej koalície. Podotýkam, nie vás vážení páni poslanci, vy ste druhoradé osoby, ktoré do problému vidia asi tak hlboko, ako si to želá tá časť vládnej koalície, ktorá poťahuje nitky vládnej moci.
Samotná kauza vychádzala z toho, že tu bol fakt, že prezidentom sa stal, žiaľbohu, pre túto spoločnosť i túto krajinu, človek, ktorý mal vysoké ambície, ale absolútnu neschopnosť vládnuť v začínajúcom alebo rozvíjajúcom sa štáte. Predpoklad, aby sa vytvorila táto kauza, bol aj v tom, že syn tohto človeka sa dopustil celkom bežných kriminálnych činov, rozkrádal cudzí majetok alebo si privlastnil cudzí majetok značnej hodnoty, dokonca v medzinárodnej spolupráci. Bolo celkom jednoducho pre tých, ktorí robili scenár tejto kauzy, aby tieto fakty zobrali do úvahy na jednej strane a aby zobrali do úvahy aj fakt na druhej strane, že celkom politickým rozhodnutím Ústavného súdu sa dala tomuto človeku, teda Michalovi Kováčovi takmer absolutistická moc, keď známe výkladové rozhodnutie článku 102 Ústavného súdu povedalo, že pán prezident môže vymenovať ministrov podľa vlastných predstáv.
Ďakujem vám, vážení páni poslanci, že ste toto hanebné rozhodnutie Ústavného súdu poopravili v novele ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta. Bolo to naozaj niečo, čím sa Slovenská republika vracala do čias, keď ešte bola Veľká Británia kráľovstvom alebo anglický kráľ mohol vymenovať ministrov podľa vlastných predstáv. Zbytočne sa pán Ballek usmievate. Je to tak. To umožnilo založiť ďalší konflikt, ktorý bol zásadným pre túto kauzu. Vie sa alebo ten, kto si pamätá niečo z dejín fungovania Slovenskej republiky po novembri 1989, vie dobre, že pán prezident odmietol vymenovať pána Lexu za ministra. Vedelo sa aj o tom, že nie je príliš dobrý vzťah medzi prezidentom a ministerským predsedom Mečiarom. Na tom celom bola táto kauza postavená, stačilo zrealizovať celkom bežným a ľahko zrejme uskutočniteľným vzhľadom na neskúsenosť Slovenskej informačnej služby a iných bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky únos alebo možno samoúnos Michala Kováča mladšieho a potom nastúpilo to, čomu sa hovorí hľadanie vinníka. A postupovalo sa celkom bežnou filozofiou, ak sa vinník nenájde, tak sa vinník určí. Je celkom logické, že prevaha, najmä mediálna, v tomto štáte bola vždy na strane dnešnej vládnej koalície a vtedajšej opozície, v tomto jej úsilí ju značne podporovalo aj zahraničie, takže verejná mienka bola ovplyvnená v tom smere, že kto iný mohol predsa spáchať tento zločin ako predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Mečiar a, samozrejme, šéf Slovenskej informačnej služby Lexa. Bolo to celkom prijateľné pre väčšinu ľudí, ktorí nerozmýšľajú v hlbších súvislostiach. Samozrejme celkom absolútne pokryté spravodajsky, pokryté aj mediálne. No a, samozrejme, neskôr aj mocensky po tom, čo sa táto vládna koalícia dostala k moci.
Ale skutočnosti môžu vyzerať celkom inak. Na ten účel, aby sa vinník určil, vyvinula vtedajšia opozícia značné úsilie. Žiaľ, boli pri tom aj isté obete, ktoré sa tiež pripísali pripísanému vinníkovi. Bola určená komisia, takzvaná občianska, na vyšetrenie únosu Michala Kováča mladšieho, na čele ktorého nie náhodou stojí dnešný minister vnútra Ladislav Pittner. Boli v nej aj všetci tí, ktorí dnes znovu tento prípad vyšetrujú, to znamená vyšetrovatelia. Boli a fungujú v nej aj niektorí za fungovania starého generálneho prokurátora celkom neuznaní okresní prokurátori, ktorí hneď po víťazstve tejto vládnej koalície dostali funkciu okresných a krajských prokurátorov, aby to určovanie vinníka bolo oveľa jednoduchšie. Sám som mal možnosť raz stretnúť týchto pánov v jednej reštaurácii, istého pána novinára, ktorého matka robí dodnes sekretárku predsedovi KDH, s istým dozorujúcim okresných prokurátorom, ktorý celkom nepokryte v tejto reštaurácii sa vyhrážali alebo si robili posmešky, že Lexa bude zavretý až sčernie. Je to celkom nechutné divadlo pre toho, komu princípy demokracie a právneho štátu sú sväté.
Teda víťazstvo Hnutia za demokratické Slovensko v parlamentných voľbách 1998 bolo vlastne také, že umožnilo nastolenie síl, ktoré sme pracovne nazývali svetoobčianske, ktoré tento štát nechceli, ktoré robili všetko proti tomu, aby tento štát vznikol, a ktoré neskôr za vlády tých síl, ktoré tento štát chceli, ktoré chceli slobodu a demokraciu v tomto štáte, vykrikovali, že oni jediní sú schopní vládnuť štátu, ktorý sami nechceli. No a po tomto nešťastnom víťazstve, keď oklamaný národ dal týmto silám dôveru, a po roku a pol nesplnených sľubov sa táto vládna koalícia uchyľuje k jedinému prostriedku, ktorý jej ostáva na ovplyvňovanie verejnej mienky, to znamená škandalizovaniu svojich politických protivníkov a odporcov a doriešeniu kauzy, ktorú vlastne ona sama začala, ktorú vymyslela, zrealizovala a ktorú pripísala určenému vinníkovi. Tým vinníkom má byť pán Lexa v jednom prípade, v druhom prípade pán Krajči.
Dostávame sa k právnemu problému. Každý, kto rozmýšľal už pred tromi rokmi, a nielen pán Čarnogurský a jeho stratégovia zrejme rozmýšľali, ale rozmýšľala aj druhá strana, bolo jasné, že ďalší vývoj najmä pod tlakom, mediálnym tlakom a tlakom zahraničia bude taký, že na Slovensku naozaj zvíťazia tie sily, ktoré tento štát nechceli. To znamená vážení páni z dnešnej vládnej koalície, a preto boli urobené pre tento prípad isté opatrenia. Práve preto vtedajší úradujúci ministerský predseda a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar, pretože okrem tejto kauzy sa udiala aj kauza, o ktorej by sme mohli hovoriť veľmi dlho, to znamená kauza zmareného referenda, ktorou sa vtedajšia opozícia, dnes vládna koalícia, snažila presadiť neschopného, hašterivého, netolerantného prezidenta, vtedajšieho, dnes občana Michala Kováča naspäť k moci.
Pán Šimko a niektorí z prezidentovej kamarily ako pán Trimaj a ďalší vymysleli takzvanú kauzu referendum. V nej sa mal dať občanom Slovenskej republiky pod zámienkou ako hlasovania, či chcete, aby sa volil prezident podľa priloženej prílohy ústavného zákona, oklamať občanov tohto štátu, že je možné zvoliť prezidenta alebo teda je možné zmeniť ústavu aj formou referenda. Podotýkam, že Hnutie za demokratické Slovensko nikdy nebolo proti priamej voľbe prezidenta, ale boli sme proti spôsobom pána Šimka a pána Trimaja, ale aj pána Kováča a zahraničia, ako to dosiahnuť. Chcelo sa tu oklamať občanov Slovenskej republiky. Bolo na Ústavnom súde, ktorý mal znovu rozhodovať o tom, či teda položená otázka s priloženým textom ústavného zákona je protiústavná alebo nie. Ja znova musím konštatovať tak ako v prvom prípade, keď išlo o výkladové rozhodnutie Ústavného súdu v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny, aj tu za také uznesenie, aké prijal 21. mája 1997 Ústavný súd Slovenskej republiky, by sa sudcovia Ústavného súdu museli dlho hanbiť, pretože odporuje jednoducho elementárnej právnej logike a existujúcim právnym normám.
V ňom sa hovorí, že zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade, ale aj priamo občanom. Proti tomu by sa nedalo nič namietať, ale ďalšia časť hovorí, že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa článku 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene Ústavy Slovenskej republiky alebo jej časti. To je pravda, lenže v tomto prípade nešlo o otázku v referende, ale išlo o problém schválenia alebo neschválenia priloženého ústavného zákona. To znamená buď sudcovia Ústavného súdu zámerne túto skutočnosť pomlčali, alebo rozhodli jednoducho podľa želania vtedajšej vládnej koalície, pardon, opozície, alebo možno aj podľa ich zahraničných tútorov.
Ďalšia časť tohto rozhodnutia bola potom, samozrejme, znovu jednoducho manipuláciou, keď sa hovorilo, že príloha rozhodnutia prezidenta o vyhlásení referenda k otázke uvedenej v časti 1 písm. B.4 bod rozhodnutia odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady číslo 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorými sa podľa článku 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.
Bolo teda na ministrovi vnútra Slovenskej republiky, aby rozhodol, či teda bude štvrtá otázka zaradená na hlasovací lístok alebo nie podľa tohto druhého odseku. Nie je pravdou to, čo tvrdí minister spravodlivosti pán Čarnogurský a čo tvrdil aj americkým kongresmanom a senátorom vo Varšave a celému OBSE, že zákon o vykonaní referenda dáva právomoc ústrednej referendovej komisii určovať otázky alebo stanovovať, ako má vyzerať hlasovací lístok. Bolo to obyčajné klamstvo. Každý, kto si prečíta § 30 zákona o vykonaní referenda, veľmi ľahko zistí, že táto právomoc bola daná ministrovi vnútra Slovenskej republiky, a to aj bez ohľadu na rozhodnutie Ústavného súdu. Teda minister vnútra postupoval v súlade so zákonom, nezneužil svoje právomoci a v konečnom dôsledku konštatoval to aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Prinajlepšom teda platí, ak sa k tejto kauze znovu tento parlament vrátil a vydal pána poslanca Krajčiho na trestné stíhanie, stará rímska zásada, že nie dvakrát o tom istom. Ak už pominieme zásadu, že niet trestného činu alebo zločinu bez zákona. A pán minister vnútra Slovenskej republiky postupoval plne v súlade so zákonom o vykonaní referenda. Znova opakujem, nie je pravdou to, čo tvrdil minister spravodlivosti, ktorý túto kauzu rozpútal spolu s pánom poslancom Šimkom, s pánom Trimajom, vtedajším prezidentom, a z ktorej bol celkom bezdôvodne obvinený minister vnútra vlády Vladimíra Mečiara. Referendum sa malo uskutočniť s tromi otázkami. Boli na to vytvorené podmienky. Znovu do hry vstúpilo vtedajšie KDH a opozičné strany, ktoré prikázalo svojim primátorom zobrať moc protizákonne, podotýkam, protizákonne, pán Bajan by o tom mohol niečo povedať, do svojich rúk. Ja sám som zažil množstvo telefonátov, v ktorých si občania s plačom sťažovali, že neboli vpustení starostami a referendovými komisiami do referendových miestností, čo je absolútnym popretím suverenity a zvrchovanosti štátnej moci Slovenskej republiky. Boli to tiež alebo to boli jediné hodnotenia, alebo teda konania, ktoré boli v rozpore aj s platným trestným právom.
Ak pán zastupujúci prezident Mečiar udelil amnestiu všetkým tým, ktorí v referende konali nie v súlade so zákonom, bol to akt milosti. Ten, kto študoval otázku viny a trestu, iste by neobišiel aj existencionalistu Karla Jaspersa alebo múdreho človeka, ktorým bol Anatole France, a aj vy páni poslanci, ak by ste si tieto dve útle malé knižočky, ktoré často nosievam študentom alebo dávam im ich preštudovať, ak sa zaoberáme otázkou spravodlivosti, otázkou viny a trestu, by ste zistili, že na to mal pán zastupujúci prezident právo. Milosť je právo štátu upustiť od potrestania. Toto právo štátu uplatňuje vždy nejaká konkrétna osoba. Tou osobou bol vtedy zastupujúci prezident. Toto právo je absolútne hneď vykonateľné a absolútne nezrušiteľné. Ak neskôr tiež zastupujúci ministerský predseda pán Dzurinda zrušil amnestiu svojho predchodcu, dopustil sa nielen historickej viny, dopustil sa amorálnosti, ktorú dejiny alebo civilizované dejiny ľudstva nepoznajú. Nech si sypú popol na hlavu jeho poradcovia ako pán Kresák a ďalší, ktorí ho v tom podporovali, ktorí mu to nahovorili, a oni nesú tiež morálnu i politickú zodpovednosť a budú ju niesť pred dejinami tohto národa, ale aj pred dejinami štátu. Zbytočne si dnes zháňajú svojich zahraničných, najmä amerických od chlebodarcov rôzne ospravedlnenia. Ja nepoznám nijakú vedeckú prácu, ktorá by hovorila, že amnestiu je možné zrušiť, pretože amnestia je vyšší princíp.
Jaspers hovorí, že milosť je akt, ktorý obmedzuje výkon čistého práva a ničivého násilia. Ľudskosť tuší vyššiu pravdu, aká je v priamočiarych dôsledkoch práva i násilia. Takže prinajlepšom, ak niekto zosnoval tieto dve kauzy, ktorými sa tu dnes zaoberáme, to znamená únos prezidentovho syna, aby diskreditoval vtedajšiu vládnu koalíciu, aby odstránil od moci legitímne zvolené politické strany, legitímnu vládu i režim Vladimíra Mečiara, konal prinajlepšom protiprávne, konal amorálne, politicky amorálne, konal nelegitímne. Ak sa dnes ešte snaží určiť toho, koho chcel zničiť predtým za vinníka, koná znovu amorálne, nespráva sa, ako sa patrí na víťaza. Víťaz má byť veľkorysý. Ak sa pokladáte, vážení poslanci vládnej koalície, za víťazov, tak ste sa mali správať ako víťazi. Mali ste byť veľkorysí. Mohli ste preukázať práve ten vyšší princíp, po ktorom volajú filozofi, mohli ste byť zhovievaví k tejto opozícii, mohli ste tomuto národu urobiť dobrú službu, mohli ste preukázať, že vo vás je viacej ľudskosti ako teda v terajšej opozícii, ktorá bola vo voľbách porazená.
My sme sa takýmto spôsobom, aj keď sme boli jednoznačne víťazi predchádzajúcich volieb, nesprávali k vtedajšej opozícii. Nikoho sme nebrali na politickú zodpovednosť, pretože tá je ťažko určiteľná. Politická vina je ťažko preukázateľná. Tieto dve kauzy sú práve takým ukážkovým princípom toho, ako sa dá spojiť kriminálna vina jednotlivca s politickou vinou, pretože obidvaja, ktorí majú byť alebo ktorí sú určenými vinníkmi, ktorých ste vy určili ako vinníkov, lebo zrejme súd alebo orgány činné v trestnom konaní takými prostriedkami, ktoré by povedali, že títo ľudia sú vinníkmi, žiaľbohu, nedisponuje. Ak by nimi disponoval, iste by boli orgány činné v trestnom konaní s nimi vyšli.
Predsa bolo celkom evidentné, že pán Pittner ako šéf komisie na vyšetrenie zavlečenia Michala Kováča do cudziny a objasnenie vraždy Remiáša disponuje svedkami, ktorí túto vinu preukážu. Ja sa pýtam, kde sú tí svedkovia? Ja sa pýtam, kde sú svedkovia v kauze Triptych, keď jeden z nich sedí na diplomatickom poste v Mníchove. Kto ho tam poslal? Nebodaj my z opozície, keď ministerstvo ovláda pán Kukan. Ja sa pýtam, kde je Fegyveres, ktorý bol korunným svedkom a a ktorému minister spravodlivosti nosil do zahraničia peniaze. Prečo nepríde svedčiť v kauze Lexa? Keď sa pán Čarnogurský aj s pánom Pittnerom už vtedy vyhrážali, že nemôže prísť, pretože sa bojí, že vtedajší minister vnútra Krajči a celá Mečiarova vláda mu nezaručuje bezpečnosť. Môže prísť. Veď KDH disponuje všetkými silovými rezortmi. Môže mu zabezpečiť absolútnu bezpečnosť. Nech príde a vypovie. Ale pravda bude asi taká ako v prípade vraždy Remiáša, v ktorej obratne bol obvinený vtedajší predseda aj terajší predseda Hnutia za demokratické Slovensko a vtedajší ministerský predseda pred voľbami matkou Remiáša, ktorá jednoznačne obvinila tiež pána Mečiara z vraždy syna. Dnes vyšlo najavo, že tomu tak nebolo, že išlo o obyčajnú mafiánsku vraždu.
Práve preto bola daná amnestia pánom Mečiarom, vážená pani redaktorka Ľuba Lesná, aby sa urobilo zadosť etickej, morálnej spravodlivosti, pretože táto kauza, kauza zavlečenia Michala Kováča do cudziny aj kauza zmareného referenda boli kauzami politickými, ktorých jediným zmyslom bolo zničiť politického protivníka. Že sa na to používali prostriedky kriminálne, to je celkom bežné. Nepoužívali sme ich nikdy proti vám my. I keď nás vtedajší minister kultúry nehoráznym spôsobom v pondelok obvinil, že sme polomafiánskou a polozločineckou teroristickou organizáciou, ktorá ako zlý vtip nesie názov alebo meno Hnutia za demokratické Slovensko. Pán Kňažko, ubezpečujem vás, že sme oveľa morálnejší ako vy, ktorých nazývajú demokratmi. Nepriezliekli sme si sedemkrát kabáty, nezmenili sme sedemkrát svoje politické ani náboženské, ani iné presvedčenie. Vždy sme stáli na rozdiel od vás pred týmto národom, hovorili sme mu zásadne pravdu, nikdy sme ho takým nehoráznym spôsobom neklamali ako vy s pánom Dzurindom. Teda vy ste polomafiánska skupina, ktorá sa vo voľbách obyčajným nehoráznym podvodom zmocnila na Slovensku moci. A týmto spôsobom ju už rok a pol uplatňuje, terorizuje občanov tohto štátu, zbedačuje ich a k tomu aj naďalej slúžia tieto dve kauzy, aby sa zakrývalo to, že väčšina Slovákov je na hranici existenčnej biedy.
Vážený pán Kňažko, nepomôže vám obviňovať Hnutie za demokratické Slovensko z polomafiánskych spôsobov. Ukazuje sa to aj za vašej vlády, keď máte všetky mocenské prostriedky v rukách a v demokratickej spoločnosti je to už tak, že pravda vždy vyjde najavo, že práve nite spolupráce tejto vládnej koalície s mafiou niekde čoraz častejšie presvitajú.
No je tu potom to, o čom sa ďalej diskutuje. To znamená, že sa aj na Ústavnom súde našiel človek alebo traja ľudia, ktorí našli v sebe odvahu hľadať vyšší morálny princíp, ktorí našli v sebe odvahu povedať, že pán ministerský predseda Dzurinda sa správal amorálne, nie v súlade s ústavou, právom a pravidlami tohto štátu, tejto spoločnosti, ktoré sme si ustanovili demokraticky a slobodne po novembri 1989 a práve preto rozhodnutie senátu Ústavného súdu sa stáva terčom útokov tejto vládnej koalície a jej právnych expertov.
Rozhodnutím Ústavného súdu sa jednoznačne povedalo, že pán ministerský predseda tým, že zrušil amnestiu, nekonal v súlade s ústavou a právnym poriadkom tohto štátu. Teda jeho rozhodnutie je nulitné. A práve preto je potrebné alebo ak budem ďalej citovať, boli porušené ústavné a ľudské práva jedného z tých, ktorí sú obvinení v tejto kauze pána Svěchotu, a teda je potrebné trestné stíhanie zastaviť.
Rozhodnutie Ústavného súdu sa publikuje v Zbierke zákonov v zmysle zákona o Zbierke zákonov číslo 1/1993 Z. z. Teda aj keď ide o individuálne rozhodnutie súdnej moci, nadobúda publikáciou všeobecnú záväznosť. To znamená, musia sa ním riadiť v budúcnosti všetky prípady, ktoré sa teda v Slovenskej republike vyšetrujú alebo proti ktorým osobám sa koná. Nie je pravdou, že rozhodnutie Ústavného súdu sa vzťahuje iba na pána Svěchotu. Rozhodnutie aj v zmysle § 11 Trestného poriadku sa vzťahuje aj na ďalších spoluobvinených. Ale vzťahuje sa aj preto, že nadobúda všeobecnú záväznosť. Teda vzťahuje sa na neurčitý počet subjektov a na istú triedu prípadov. A ja sa pýtam, čo robí generálny prokurátor Hanzel, ktorý obvinil svojho predchodcu Vaľa, že pri udelení milosti Michalom Kováčom, vtedajším prezidentom, sa obrátil na Ústavný súd, aby povedal, či udelená milosť bola v súlade s ústavou alebo nie. Za to je braný na zodpovednosť predchádzajúci generálny prokurátor. Dnešný generálny prokurátor si sedí spokojne na svojej stoličke, i keď je tu rozhodnutie Ústavného súdu, teda najvyššej inštancie súdnej moci, najvyššej odvolacej inštancie, ale aj inštancie, ktorá podľa základného dokumentu o ľudských právach, teda Listiny ľudských práv, ktoré schválilo predchádzajúce Federálne zhromaždenie, je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a toho, či sa realizujú ľudské práva v Slovenskej republike v súlade s ústavou. Tak hovorí článok 1 Listiny základných práv a slobôd. Pán generálny prokurátor sedí spokojne a vymýšľa si a hovorí, že keďže ide o dve kontroverzné rozhodnutia senátov Ústavného súdu, že je potrebné pripraviť zákon, ktorý by v takom prípade ustanovil, že rozhodne plénum. Pán generálny prokurátor Slovenskej republiky vedome klame občanov tohto štátu aj všetci ostatní vrátane pani Ľuby Lesnej a pána Lintnera a ďalších redaktorov zo SME a ďalších provládnych denníkov.
Nejde o dve rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré by boli rovnocenné. Senát pána Drgonca, ktorý je známym exponentom vládnej koalície iných zahraničných záujmov v tomto štáte, jednoducho v samotnej kauze nerozhodol, pretože na neverejnom zasadnutí odmietol prijať Svěchotov podnet, teda nerozhodol vo veci právnicky povedané. A jeho rozhodnutie nemôže byť rovnocenné s rozhodnutím Šafárikovho senátu, ktorý procesne prijal podnet na konanie a rozhodol v samotnej veci. Nie je teda možné porovnať alebo dať do rovnakej váhy a každý, kto ovláda elementárne základy práva, vie, že tieto dve rozhodnutia nie je možné dať ako rozhodnutia rovnocenné v tej istej veci, lebo jedno je rozhodnutím procesným, druhé je rozhodnutím vo veci.
Takže rozhodnutie Šafárikovho senátu ako najvyššieho orgánu alebo inštitúcie, ktorá má ochraňovať ústavnosť v tomto štáte, je absolútne nespochybniteľné. Márna je snaha pánov takzvaných ústavných právnikov, medzi ktorými sa ocitá aj pán Lipšic, pán Matern, ktorý s ústavným právom nikdy nerobili a ktorí sa podpísali výlučne pod politický dokument, aby robili istú kvázi vedeckú zásterku tejto vládnej koalícii a aby sa znovu dal priestor na manipulovanie alebo na manipulatívne vyšetrovanie tejto kauzy, prípadne potrestanie určeného alebo vopred určeného vinníka, ktorým má byť riaditeľ Slovenskej informačnej služby pán Lexa a v druhom prípade pán Krajči, ktorí sú teda určenými vinníkmi.
Ale tým sa samotná podstata tejto kauzy nevyčerpáva, lebo oni sú iba prostriedkom dosiahnutia toho vyššieho cieľa, ktorý niektorí predstavitelia tejto vládnej koalície dnes združení v takzvanom SDKÚ, teda v Dänikenovej filozofii alebo vo filozofii science-fiction ide o akési mimozemské telesá, teda ufónov, ktorí pristáli na slovenskej politickej scéne, aby znova vytvorili zdanie demokracie na Slovensku, lebo podľa pána Kňažka sú oni jedinými tými puncovanými demokratmi, ktorí povedú Slovensko k blahobytnej spoločnosti, len ich treba nechať ešte nejaký čas bašovať na Slovensku, len im treba dať možnosť, aby umožnili svojim zahraničným ablatusom sprivatizovať strategické podniky. Ide o nie malú sumu, možno vyše 300 miliárd, ide o podniky veľmi lukratívne, pretože nie je potrebné investovať do výrobných zariadení. Ide o podniky, ktoré iba budú vyberať, tak ako pani ministerka financií občanom Slovenskej republiky z vreciek peniaze. Veď telekomunikácie budú žiť večne, pretože občania Slovenskej republiky, aj keď žijú na hranici chudoby, telefonovať neprestanú. Takisto inštitúcie a iné podnikateľské subjekty tiež budú za každú cenu telefonovať, pretože taká je moderná telekomunikatívna spoločnosť. Za tým všetkým teda je potrebné vidieť politiku, ekonomické záujmy.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ak nájdete v sebe trochu morálnej zodpovednosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou politickej zodpovednosti, nechceme od vás, aby ste priznávali svoj podiel viny, že ste sa nechali oklamať vidinou štvorročného sedenia v tomto parlamente a že vaši, tí, ktorí tu nesedia a ktorí za zosnovaním a realizáciou všetkých tých ohavností v predchádzajúcom funkčnom období stoja, že nájdete v sebe toľko politickej, morálnej i etickej zodpovednosti, aby ste tie uznesenia, ktoré ste schválili, a ako pán Gašparovič vo svojom úvodnom vystúpení uviedol, to rozhodnutie ohľadom vydania pána Lexu na trestné stíhanie nespĺňa ani procesnoprávne podmienky, pretože pán predsedajúci Migaš vtedy nedal hlasovať o celkovom znení návrhu uznesenia, teda ide o nezákonný a svojvoľný akt, že nájdete toľko morálnej, politickej i etickej zodpovednosti a zahlasujete za zrušenie týchto uznesení, čím urobíme čiaru za týmito kauzami, pretože určený vinník môže byť odsúdený, môže byť poslaný do väzenia, ale v zdravej spoločnosti, a nepochybujem, že Slovenská republika je zdravou spoločnosťou, vždy sa nájde niekto, kto sa postaví na obranu práva, morálky a spravodlivosti, tak ako tomu bolo v prípade Francúzska, keď ním zmietala takzvaná Dreyfusova aféra, keď nevinný dôstojník francúzskej armády bol odsúdený na suchú gilotínu, bol poslaný do väznice v Cayenne. Našiel sa jeden spisovateľ, pán Ballek, ktorý sa postavil na obranu tohto nevinného človeka a dokázal jeho nevinu, dokázal, že bol vopred určeným vinníkom a že ho treba oslobodiť.
Na záver vám len odcitujem, ako to vidí Anatole France: "Zákonnosť nie je nič iného len potvrdenie nastávajúcej nezákonnosti. Už ste niekedy videli, že by sa stavala proti víťazom a uzurpátorom? Čo najmenšie násilie stačí len právne uznať, aby sa z neho stala zákonná moc. Všetko je len vec formy, medzi zločinom a nevinou nie je nič, len list opečiatkovaného papiera." V danom prípade vami odhlasovaného papiera.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Podhradská - faktická poznámka na vystúpenie pána poslanca Cupera.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Chcela by som poďakovať pánu Cuperovi, že sa vrátil do minulosti vo svojom vystúpení a pripomenul nám niektoré veci, na ktoré mnohí zrejme zabudli alebo na ktoré by niektorí zo susediacich poslancov určite radi zabudli. Okrem iného povedal, že vinník únosu alebo zavlečenia Michala Kováča mladšieho do zahraničia sa vlastne ani nehľadal, lebo vinník bol vopred určený, bol vopred vybratý. V tomto s ním absolútne súhlasím a myslím si, že príde a dúfam, že raz príde čas, keď sa dozvieme, kto vlastne za celou touto kauzou je.
Len jednu poznámku by som chcela ešte v tejto súvislosti povedať a doplniť vlastne istý obraz, ktorý nám tu podal pán Cuper, o jednu skutočnosť.
Pripomeňme si napríklad aj to, že pán Pittner vedel o kauze Technopol a o tom, že bol na Michala Kováča mladšieho vydaný medzinárodný zatykač oveľa skôr ako celé HZDS vrátane pána Mečiara. Vedel o tom ako minister vnútra v tom čase, keď medzinárodný zatykač na Michala Kováča mladšieho bol vydaný, bol ministrom vnútra a "postaral sa" on a jeho ľudia o to, aby spis o celej tejto kauze z ministerstva vnútra zmizol. Je to veľmi podivné a doteraz pán Pittner nevysvetlil túto skutočnosť. Možno by bolo zaujímavé, keby naši vynikajúci traja generáli, ktorých národ posmešne volá gestapo, akože generáli stálej pohromy povedali naozaj pravdu o tom všetkom, čo vedia aj o únose, aj o Technopole a o všetkých týchto kauzách vymyslených či skutočných.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Hofbauer je ďalší ústne prihlásený do rozpravy, po ňom pán poslanec Húska.
Poslanec R. Hofbauer:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán spravodajca,
dámy a páni,
rozprava k tomuto bodu programu mi pripadá ako vecne naprosto neskutočná. Veď o čom tu rokujeme? O tom, že Národná rada Slovenskej republiky má akceptovať rozhodnutie a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky a má ho previesť do reality? Na to treba viesť siahodlhú rozpravu a treba presviedčať poslancov vládnej koalície? Ak je to tak, tak sa potom iba dokumentuje, že celá problematika, ktorá sa tu prerokúva, nie je vecou práva, ale je vecou doslova posadnutosti, nie vecou politiky, ale vecou diagnózy.
Dámy a páni, nie politiky, nie svedomia, nie práva a nie zdravého rozumu, pretože tu je vytýčený jeden kľúčový cieľ, Lexa a Krajči sú iba záchytné body na tejto trase. Tým cieľom je kriminalizácia Vladimíra Mečiara, kriminalizácia Hnutia za demokratické Slovensko ako celku a následná, samozrejme, likvidácia mechanizmami diktátorského štátu tomu primeranými. Previnenia Vladimíra Mečiara sú totiž také, že súčasná koalícia ich nemôže, domnievam sa, pri spôsobe svojho rozmýšľania jednoducho amnestovať. Hnutie za demokratické Slovensko v rokoch 1991 - 1992 doviedlo do rozpadu a do faktického zániku svetoobčiansku Verejnosť proti násiliu. No to je hrozné previnenie. Hnutie za demokratické Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara ustanovilo zvrchovaný štát Slovenskú republiku. Kto to kedy počul? A čo je úplná katastrofa pre súčasnú koalíciu, ten štát bol vysoko úspešný.
Tieto veci treba bezpochyby súčasnou vládnou koalíciou potrestať a k tomuto sa prepožičali i minister spravodlivosti, ktorý sa tým stal ministrom nespravodlivosti, minister vnútra, ktorý sa týmto nestal ministrom vnútra, ale ministrom vnútorností, pretože to, čo robí, to nie je policajná práca, ale to je prosektúra, nuž a vyšetrovatelia, ktorí sa z vyšetrovateľov premenili na osočovateľov. V tomto procese sa hľadajú krkolomné hľadania nových foriem zákonov všetko s retroaktívnym pôsobením. Veď to, čo nám tu predvádza v návrhoch minister spravodlivosti, tak to sa už vymyká súdnemu rozumu a pripomína to retribučné zákony prijímané po roku 1945, 1946, ktoré sa uplatňovali s platnosťou na roky 1936, 1937, 1938, na základe ktorých bol napríklad aj popravený prezident doktor Jozef Tiso z obdobia štátnosti rokov 1939 - 1945. Z piatich bodov žaloby jeden bol nezmyselný, vecne nenaplnený a štyri boli retribučnými zákonmi retroaktívne prijaté s platnosťou sedem rokov dozadu. Presne toto predvádza minister nespravodlivosti Ján Čarnogurský.
Dámy a páni, táto vládna koalícia sa podpísala pod celý rad mimoriadne zaujímavých skutočností, ktoré vás nezbavia viny na tom, že sa na tomto spolupodieľate. Táto koalícia, a to aj hlasmi tohto parlamentu, zbavila mandátu poslancov, a to bez dôkazového konania. Táto vládna koalícia posadila do väzenia poslanca, a to bez jeho odsúdenia. To nemá obdobu. Za vlády tejto vládnej koalície bol zavraždený poslanec predchádzajúceho vládneho hnutia a bývalý minister predchádzajúcej vlády Ján Ducký. K takýmto vraždiacim krokom sa neuchyľovali skoro žiadne vlády na svete s výnimkou diktátora Pinocheta, ktorý zavraždil a dal zavraždiť nielen prezidenta Allendeho, ale aj ešte aj vo Washingtone bývalého ministra Leteriéra a v Argentíne bývalého ministra Pratsa. To sú skutočne kroky, ktoré nemajú obdobu v civilizovanom svete a vy sa pod tieto všetky kroky, dámy a páni, podpisujete.
Pod uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyniesol Šafárikov senát ako rozporné stanoviská a odmietavé stanoviská, sa podpísali 8 experti, ústavní experti. Na nich je najzábavnejšie to, že za ústavných expertov sa vyhlásili oni sami. Čudujem sa, že sa nevyhlásili za laureátov Nobelovej ceny vo veci ústavného práva, pretože bola by to rovnaká váha. Ja pripomeniem ich mená a ich kariéry.
Pán Daniel Lipšic je ponovembrový právnik, ktorý až v roku 1999 absolvoval rigoróznu skúšku na katedre štátu a práva a nikdy nepracoval ani v štátnom, ani v ústavnom práve. Je vedúcim úradu na ministerstve, to znamená robí hospodárskeho úradníka a zabezpečuje od vykurovania budovy až po autoprepravu. Je expertom na kritizovanie rozhodnutí Ústavného súdu, skutočne.
Pán Ján Drgonec je docentom na Právnickej fakulte, ktorý má kvalifikáciu z hospodárskeho práva. Doktorát vied získal z hospodárskeho, nie zo správneho alebo ústavného práva. Hodno neprehliadnuť, že za socializmu bol činný v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied a odtiaľ putoval ako veliteľ delostreckej batérie do Líbye, kde dlhodobo pôsobil, do Kaddáfího Líbye. Po ukončení svojej kariéry na ústavnom práve hodlá nastúpiť do advokátskej kancelárie k pánu Ernestovi Valkovi.
Pán docent Kresák je ústavný právnik a doktor vied, ktorý za socializmu absolvoval exkluzívny služobný pobyt v Spojených štátoch amerických, za čias pôsobenia v Slovenskej akadémii vied bol v jej politickom vedení, zdôrazňujem v politickom, nie odbornom.
Pán Vladimír Matern, doktor vied, za socializmu bol exponovaným komunistom. Kandidatúru vied robil externe v oblasti trestného a nikdy nie ústavného práva. Externe pôsobil ako vedúci katedry na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti. Bol predsedom vojenského súdnictva. Dnes je advokátom v oblasti reštitúcií a jeho dcéra Katarína je poradkyňou pána Jána Čarnogurského.
Pán Ladislav Orosz je kvalifikovaný právnik a ako predseda fakultného výboru Socialistického zväzu mládeže ešte aj po páde režimu vo svojich prácach citoval a oslavoval exponentov vtedajšieho režimu.
Pán Jozef Prusák je odborníkom na teóriu práva. Nikdy nepracoval v oblasti ústavného práva. Jeho kandidátska práca bola na tému právo a šport. Ako teoretik, ktorý nikdy nemal nič spoločné s aplikáciou práva, už vôbec nie ústavného. Za socializmu bol poradcom generála Pjesčáka, najprv námestníka ministra vnútra, neskôr generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky.
Nuž a pán Ernest Valko bol komerčným právnikom, ktorý pôsobil v bytovom podniku. Na ústavnú úroveň ho vyzdvihol jemu blízky Václav Havel, kde pôsobil nedlhý čas a s takýmto účinkom nie slávnym. V súčasnosti vykonáva politickú advokátsku prax a k nemu nastúpi aj pán Ján Drgonec.
Tak toto sú tí experti, ktorí sa rozhodli posudzovať, hodnotiť, kritizovať a prijímať kategorické závery k uzneseniu a k nálezu Ústavného súdu. Dámy a páni, veď toto je skutočne výsmechom súdnosti a výsmechom právneho štátu.
Dovoľte mi, aby som sa zastavil pri pánu ministrovi spravodlivosti, pretože on je hnacím motorom tejto nezmyselnej činnosti.
Rodina pána doktora Čarnogurského je skutočne košatou rodinou a veľmi rôznorodou rodinou. A ja si dovolím odcitovať telegrafický rozkaz hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy v Bratislave zo 14. marca pod číslom - len počúvajte, dámy a páni, 791/8249: "Doručte všetkým oblastným veliteľom okresným a miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Vo vašom obvode a v právomoci Hlinkovej gardy nariaďujem s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze a skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené Hlavnému veliteľstvu v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenia. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún. Ženy môžu prehliadať ženy zvlášť dôkladne. Podpísaný veliteľ Hlinkovej gardy Pavol Čarnogurský vlastnou rukou."
Dámy a páni, tieto cennosti boli deponované po vojne, nikdy sa nestali súčasťou majetku slovenského štátu a boli po vojne odvezené do Prahy, kde zmizli. Nikdy sa nevrátili ani tým, od ktorých boli zhabané. V tom čase už ale pán Pavol Čarnoguský mašíroval v uniforme Československej armády. Z jeho troch synov každý je výraznou osobnosťou. Pán Ján Čarnogurský v časoch takzvanej komunistickej diktatúry vyštudoval prominentnú právnickú fakultu na rovnako prominentnej Karlovej univerzite v Prahe a vykonával advokátsku prax v čase socializmu. Klobúk dole. Také čosi aby vykonával takzvaný disident, tak to je skutočne úctyhodné. Druhý brat Pavol Čarnogurský veľmi aktívne hospodársky pôsobí v Kanade a Spojených štátoch amerických, kde je prepojený na telekomunikačné organizácie, a to pravdepodobne vykrútilo krk tu prítomnému pánu Palackovi, keď zamietol v rámci poradenstva firmu Salomon Brothers, ktorá je napojená práve na tieto americko-kanadské kruhy. Nuž a tretí brat pán Ivan Čarnogurský je veľmi schopný podnikateľ v oblasti stavebníctva. Roky za komunistického režimu pôsobil v zahraničí a jeho "kvalifikačné" osvedčenie má číslo 20275 a krycie meno Inžinier.
K jeho súčasnému podnikaniu na území Bratislavy, tie prepojenia sú veľmi zaujímavé, pretože vedú k organizácii Metro, akciová spoločnosť, Bratislava, kde na čele tejto organizácie je manželka ministra spravodlivosti pani Marta Čarnogurská. Kapitálové vstupy do tejto organizácie sa zabezpečovali cez magistrát Bratislavy a cez primátora, tu prítomný pán Kresánek by o tom vedel povedať istotne viac, pretože do tejto organizácie boli prevedené miliardové majetky mesta Bratislavy, ktoré si nepretržite sťažovalo na to, že nemá finančné prostriedky. Sú to desiatky a desiatky hektárov územia mesta v najatraktívnejšej polohe centra.
Takže toľko k ministrovi spravodlivosti, ktorý je nositeľom a gestorom celého tohto konania, aspoň ja som o tom presvedčený.
Dámy a páni, východiskom k týmto všetkým našim prerokúvaniam sú predchádzajúce skutočnosti. Jednoducho ja ich nebudem tu opakovať detailne, pretože už to predo mnou zopakovali poslanci, a to veľmi podrobne. Na to, že prezident Michal Kováč nemal oprávnenie na vyhlásenie referenda, ktoré nemalo oporu ani v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ani v právoplatne vykonanej petícii. On si proste vyhlásil referendum také, aké on uznal za vhodné. Na podanie na Najvyšší súd vtedajšieho ministra Gustáva Krajčiho, Najvyšší súd sa s týmto zaoberal a vydal právoplatné uznesenia a rozhodnutie, ktoré nikto doteraz nespochybnil a nikto ho nezrušil. Podpísaný pod týmto bol podpredseda Najvyššieho súdu doktor Štefanko. A to bol hlavný dôvod, prečo bolo treba v hanebnej kauze takzvaného vylamovania dverí na Najvyššom súde zabezpečiť jeho odvolanie, jeho dehonestáciu a jeho vyhodenie z právnickej sféry a zo sféry Najvyššieho súdu.
Dámy a páni, ďalším aktérom v tomto je Interpolom zatýkaný a prezidentským oteckom amnestovaný syn prezidenta, človek, na ktorého je uvalený dosiaľ platný zatykač Interpolu a ktorý za tejto vlády je úspešným pracovníkom ministerstva zahraničných vecí. Čo k tomu dodať? To tento poslanecký zbor nezaujíma a netrápi? Spolu s pánom Michalom Kováčom mladším však bol amnestovaný aj ktosi iný, pán Sič Milý. Veľmi sa pozastavím pri tejto osobe, o ktorej je zatiaľ hlboké ticho. Matka pána Siča Milého bola dlhoročná šéfka sekretariátu vedúceho katedry analytiky na chemicko-technologickej fakulte, neskôr dekana profesora Jána Garaja. Profesora Jána Garaja som videl na televíznej obrazovke a mohli ste ho vidieť aj vy ako jedného z najbojovejších vystupujúcich účastníkov Akredidačnej komisie bojujúcich za zrušenie takzvaných mečiarovských univerzít a menovite Akadémie výtvarných umení v Banskej Bystrici.
Nuž tak tento pán má dostatočný dôvod na takéto vystupovanie, pretože v predchádzajúcom režime bol skutočne ortodoxným nie že straníkom, to ma netrápi, pretože v komunistickej strane boli tisíce a desaťtisíce pracovitých a statočných ľudí, ale doslova nositeľom Brežnevovského komunistického režimu, čo som mohol zažiť ako pracovník ministerstva, keď tam nastúpil ako námestník podpredsedu Slovenskej komisie pre vedecko-technický rozvoj a investície, a to v časoch, keď sa už v Sovietskom zväze konala perestrojka. Mal k tomu bezpochyby aj dôvody a kvalifikačné oprávnenie, ktoré má číslo 22319 pod krycím menom Chemik. Takže spoločnosť ako vyšívaná.
Dámy a páni, toto rokovanie a toto prerokovanie týchto problémov sa deje za hlbokého mlčania o problematike napríklad zrušenia cestného záchranného systému na Slovensku. My sme jediný štát v Európe, ktorý nemá na svojej komunikačnej sústave cestný záchranný systém. Podpísaný minister, bývalý minister Palacka. Pod machináciami okolo Slovenských aerolínií, ktoré túto republiku a túto firmu stáli pol miliardy straty finančných prostriedkov, straty trhov a v podstate výpadok z celej turistickej minuloročnej sezóny. Ak tohtoročné cestovné kancelárie v tomto roku budú krachovať, úspešne sa pod to podpísal exminister Palacka. Poskytnutím licencie GSM 1 800 táto republika mohla získať bez problémov len za podpis a udelenie tejto licencie 10 až 12 miliárd Sk bez toho, že by predala jediný drôt Slovenských telekomunikácií. O toto záujem však nebol.
Dámy a páni, hlboké ticho je okolo odpočúvania a odpočúvaných materiálov, s ktorými tu bezstarostne šermoval minister, predseda vlády Mikuláš Dzurinda. S tým sa bavil ako s bežnou poštou. Hlboké ticho je okolo zmanipulovaného výberového konania na poradcu Slovenských telekomunikácií, ruvačky o Naftu Gbely, kde sa navzájom osočovali tri subjekty súčasnej vládnej koalície. Do súčasnosti to nebolo zodpovedané. Machinácie okolo rozkradnutia Priemyselnej banky, ktorá prešla do privátnych rúk a následne s 10-miliardovou sekerou vtiekla do Slovenskej sporiteľne. Dal z tejto koalície a z vášho poslaneckého koaličného zboru niekto odpočet za tieto nehoráznosti všetkým občanom tohto štátu?
Dámy a páni, toto všetko je prípustné, toto všetko je dovolené a toto všetko je požehnané, pokiaľ táto vládna koalícia odovzdá celé hospodárstvo tohto štátu do tých rúk, ktoré sú na to určené. Pokiaľ tak bude, môžete tu stavať aj mučiarenské koly a upaľovať ľudí zaživa, je to v úplnom poriadku. Pokiaľ to tak nie je a Mečiarova vláda to tak nerobila, tak čokoľvek pozitívne, čo sme robili, bolo vykresľované ako hrôzostrašné veci, ktoré nemajú nič spoločné s právnym štátom a právom.
Takže dámy a páni, my sa tu bavíme o niečom úplne inom a všetky tieto rokovania sú len zahmlievacími manévrami pod iné ciele a iné zámery. Dámy a páni, ale vy si uvedomte ešte jednu veľmi zásadnú vec, ktorá, myslím si, tu neodznela. Stále sa tu ktosi dovoláva na naše svedomie, rozum, čestnosť a ja neviem čo všetko možné. Ja si dovolím upozorniť na niečo iné. Vy tu v tomto štáte za súčasného mechanizmu uplatňujete parametre norimberských princípov a norimberských zákonov, pretože tie zákony sú šité na konkrétne osoby, dokonca na konkrétne mená, na konkrétne kauzy, na konkrétne ciele a už sa hľadajú len prostriedky, akým spôsobom to dosiahnuť. Veď toto v histórii už bolo dosiahnuté veľa razy.
Na obchodnom dome Centrum v Karlovej Vsi je vysprejovaná podobizeň Ivana Lexu a pod tým je vysprejovaný nápis, ja už si presne nepamätám či na šibenicu alebo do basy, to je v podstate jedno. Je to priemyselne vyrobená šablóna a priemyselne rozširované. Ja si pamätám na podpisové akcie a na petície, na výzvy, koho všetkého bolo treba v päťdesiatych rokoch obesiť, popraviť, dostať do väznice. A upozorňujem na jednu vec, v ktorej sa odvolávate na priznanie pána Svěchotu. Milada Horáková sa vo väzení priznala, Vladimír Klementis sa vo väzení tiež priznal, aj generálny tajomník Komunistickej strany Slovenska Slánský, ktorého súčasný český veľvyslanec je jeho syn, sa priznal. Veď nie je problémom z kohokoľvek, akýmkoľvek ľubovoľným spôsobom priznanie vytĺcť, to už dokázali odborníci z gestapa počas druhej svetovej vojny. Takže ak tu niekto šermuje s priznaním pána Svěchotu, nech sa s tým veľmi neoháňa, pretože pod nátlakom a pod násilím každý z nás tu prítomných je schopný sa priznať absolútne k čomukoľvek.
Takže na záver, dámy a páni, norimberské princípy a norimberské zákony mali aj pokračovanie. Norimberské procesy a norimberské rozsudky. Ak sa niekto z váš utešuje, že ho kryje poslanecké imunita pred tým, čo v súčasnosti vy robíte a vy viete, že robíte protiprávne, viete, že robíte protizákonne, a viete, že nerešpektujete elementárne ľudské zákonné ústavné princípy, beriete na seba svoju zodpovednosť, ktorú z vás nikto nezoberie, tá na vás ostane až do smrti a budete ju znášať a nenádejajte sa s tým, že niekedy spod nej uniknete. Nikdy ani jeden z vás.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)