Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tkáč a po ňom pán poslanec Gajdoš.

Poslanec V. Tkáč:

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážený pán podpredseda Národnej rady,

dámy a páni,

vo svojom vystúpení sa chcem pokúsiť hovoriť o konkrétnych právnych faktoch, o tom, že rozhodnutia Ústavného súdu sú kontradiktórne s rozhodnutiami Národnej rady Slovenskej republiky v minulom roku a že v rámci prístupu k právnemu štátu je nevyhnutné, aby Národná rada skutočne realizovala sebareflexiu a aby slušní ľudia v Národnej rade zvážili, či jej rozhodnutia sú alebo nie sú v súlade s princípmi právneho štátu.

Dovoľte mi, pán predseda, pán podpredseda, dámy a páni, povedať, že existuje veľmi zaujímavá kniha, ktorá len tak úchytkom vyšla v roku 1968 v čase obrodzovacieho procesu od amerického senátora Fulbreita a tá kniha sa volá Pýcha moci. Chcel by som upozorniť alebo zvýrazniť to, že ani vaša moc nebude trvať večne, tak ako netrvala naša moc večne, že každá moc je prchká a každá moc je krátkodobá a byť pri moci je aj otázkou vnútorného svedomia, postavenia sa k problému a povedania si, či sa mám alebo nemám za svoje rozhodnutia a aj často za svoj súhlas hanbiť alebo nie sám pred sebou či pred verejnou mienkou aj spoločnosťou.

V tejto súvislosti mi prichodí uviesť, že politika je vec mimoriadne povrchná. Na mimoriadnej povrchnosti sa zabávajú aj tvorcovia reklám, ktorí cez vulgarizmy či povrchnosť dostanú do podvedomia kupujúceho to, čo chcú dosiahnuť. Povrchnosť v politike je aj v tom, že by som si rád položil nejakú otázku či minisociologický prieskum medzi 150 poslancami Národnej rady, a teda ten prieskum by spočíval v otázke, kto z nás starostlivo a seriózne prečítal závery Ústavného súdu, dajme tomu v kauze Gaulieder, kto z nás si prečítal závery Ústavného súdu z júna, v ktorom Ústavný súd veľmi jasne povedal, že prezident alebo predseda vlády v zastúpení hlavy štátu nemôže meniť alebo rušiť už platné rozhodnutia o amnestiách, kto z nás si prečítal júlové rozhodnutie Ústavného súdu o prijatí podnetu v tých veciach, v ktorých už rozhodovala Národná rada. A kto z nás prečítal aj závery, nález v mene Slovenskej republiky Ústavného súdu z 20. decembra 1999.

Ďalej by som chcel vedieť, kto z nás si veľmi starostlivo prečítal aj tie návrhy na trestné stíhania, ktoré už dnes máme na stole a ktoré sme skutočne našli na stole niekoľko minút pred otvorením tejto schôdze. Kto si stihol prečítať paragrafy Trestného zákona či zákon, paragrafy o Slovenskej informačnej službe, či paragrafy o nakladaní s majetkom a ďalšie ustanovenia, na ktoré sa tento text vlastne viaže. A v tom je teda aj povrchné rozhodovanie mnohých z nás v čase, keď pýcha moci sa nevyhla ani našim mocným z našich radov a nevyhýba sa ani súčasnej vládnej moci. Toto sú úvahy, ktoré si treba jasne zvážiť predtým, než pristúpime k rozhodovaniu o týchto otázkach.

Vážený pán predseda, mám tu záznam obhajcov, na základe ktorého bolo evidentne dokázané, že vznesenie obvinenia alebo uznesenie o vznesení obvinenia po rozhodnutí Národnej rady je niečo úplne niečo iné ako a s čím súhlasila Národná rada Slovenskej republiky. Budem v tejto súvislosti citovať, aby som bol presný: Ministerstvo vnútra Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru požiadalo Národnú radu listom zo dňa 26. 2. 1999, ktorý bol toho istého dňa doručený Národnej rade Slovenskej republiky, o vydanie súhlasu na trestné stíhanie poslanca Lexu. Žiadosť podpísal vyšetrovateľ Policajného zboru. Dňa 26. 3. ten istý orgán požiadal Národnú radu o vydanie súhlasu k trestnému stíhaniu poslanca za ďalšie skutky, pričom žiadosť podpísal vyšetrovateľ Policajného zboru. Na základe uvedenej žiadosti boli vydané uznesenia Národnej rady zo dňa 9. apríla 1999, ktorými Národná rada rozhodla o vydaní poslanca Ivana Lexu na trestné stíhanie ku každému skutku osobitným uznesením. Teda Národná rada svojimi uzneseniami číslo 253, 254, 255, 258 a 259 zo dňa 9. 4. 1999 vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca na základe žiadosti vyšetrovateľa Policajného zboru, a to vo veciach zavlečenia do cudziny a lúpež, neoznámenie krádeže motorového vozidla, fingovaná kúpa triptychu, umiestnenie nástražných výbušných systémov a monitorovacie zariadenie.

Neoddeliteľnou súčasťou týchto uznesení Národnej rady Slovenskej republiky sú prílohy, v ktorých majú byť vymedzené skutky s ich popisom, pre ktoré Národná rada vydala poslanca Národnej rady na trestné stíhanie, a teda v akom rozsahu vymedzením skutkov ho zbavila imunity. Uznesenia Národnej rady boli na požiadanie obhajoby predložené, a to dňa 15. 4. 1999. Prílohy k týmto uzneseniam však predložené obhajobe neboli, pretože neboli momentálne k dispozícii vo vyšetrovacom spise, ktorý sa nachádzal na stole vyšetrovateľa pred očami obhajcov. Prílohy k jednotlivým uzneseniam Národnej rady, v ktorých sú vymenované skutky s ich popisom, pre ktoré Národná rada Slovenskej republiky vydala poslanca na trestné stíhanie, obsahujú údaje, v akom rozsahu a v akom vymedzení ho Národná rada zbavila poslaneckej imunity. Tieto uznesenia aj prílohy obhajoba požadovala preto, aby sa porovnali vydané uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré boli obvinenému oznámené na začiatku jeho prvého výsluchu dňa 15. apríla 1999. Obhajoba ale prílohy k jednotlivým uzneseniam nedostala, a preto požiadala, aby sa preskúmalo, či vydané uznesenia o vznesení obvinenia sú v súlade s rozhodnutiami Národnej rady, aby nedošlo k tomu, že by pre prípady nesúladu bola porušená imunita poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v zmysle ústavy. Z týchto dôvodov požadovali aj prítomnosť dozorujúceho krajského prokurátora, aby nedošlo k prípadnému nezákonnému postupu, proti ktorému by mohol na mieste rozhodnúť a uviesť veci do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonom.

Žiaľ, tento návrh nebol akceptovaný a žiadosti o okamžitý zásah dozorujúceho prokurátora nebolo vyhovené. Povedané jazykom úradným, po výsluchu, ktorý sa niesol iba v duchu týchto formálnych námietok, došlo k tomu, že privolaný sudca do budovy a kancelárie vyšetrovateľa bez toho, aby mal k dispozícii spis na svojom stole a bez toho, aby obhajoba sa čo i len oboznámila s návrhom dozorujúceho krajského prokurátora na vzatie obvineného do väzby, rozhodol o vzatí obvineného do väzby. Toto realizovala okamžite už pripravená eskorta.

A teraz, pán predseda, si dovolím, aby ste si zvážili aj vaše ďalšie kroky v tejto situácii, že po tejto udalosti a z následne získanej prílohy uznesenia Národnej rady o vydaní poslanca na trestné stíhanie vo veci zavlečenie do cudziny a lúpež bolo zistené, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 253, a teraz dávajte pozor, pán predseda, najmä jeho príloha ako jeho neoddeliteľná súčasť nie je identická so skutkom, na ktorý dala Národná rada Slovenskej republiky súhlas s vydaním poslanca Národnej rady Slovenskej republiky na trestné stíhanie. Opakujem ešte raz. Nie je identická so skutkom, na ktorý dala Národná rada súhlas. Týmto postupom došlo k porušeniu imunity poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Tieto závery vyplývajú z toho, že vydané uznesenie o vznesení obvinenia v prípade zavlečenia do cudziny a lúpeže je v inom skutkovom vymedzení oproti tomu, v akom bola Národná rada Slovenskej republiky požiadaná o súhlas a v akom ho prerokovala a v akom vydala poslanca na trestné stíhanie, čo treba hodnotiť ako porušenie samotného uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 253 zo dňa 9. 4. 1999, a tým aj Ústavy Slovenskej republiky a imunity poslanca. Je to zásadná námietka, vážený pán predseda, k tomu, akým spôsobom orgány činné v trestnom konaní si vlastne vážia závery a rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky.

Ďalej sa vraciam aj k tomu, že v čase, keď tieto skutočnosti, a to platí aj pre trestné činy referenda a začatie trestného stíhania vo veci referenda, že v tomto čase poslanci opozície veľmi evidentne a častokrát navrhovali, aby sa počkalo s týmito rozhodnutiami Národnej rady Slovenskej republiky do rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý následne potom v týchto záležitostiach vo vzťahu najmä k rozhodnutiu predsedu vlády Slovenskej republiky Mikuláša Dzurindu o zrušení rozhodnutia o amnestiách pokračoval. Preto by som chcel zvýrazniť aj tú skutočnosť, že je evidentné aj pre budúce takéto možné situácie, aby aj vo vedení Národnej rady sa veľmi jasne riešila otázka, kto môže podať návrh na začatie trestného stíhania a ktorý orgán je na to oprávnený alebo nie je na to oprávnený podľa Trestného poriadku.

Treba povedať, že podľa platného Trestného poriadku trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Od uvedenej lehoty má obvinený všetky práva v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Do väzby môže byť vzatý iba zo zákonných dôvodov uvedených v Trestnom poriadku. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca. Preto by som tiež chcel zvýrazniť aj to, že žiadosť o súhlas na vzatie do väzby bola podaná predtým, ako Národná rada Slovenskej republiky vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Národnej rady, a to v čase, keď tento ešte nebol obvinený. V zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku bolo vznesené obvinenie až dňa 9. 4. 1999. V tejto súvislosti mal vyšetrovateľ po doručení súhlasu s trestným stíhaním z parlamentu vzniesť obvinenie zo skutkov, s ktorými súhlasil parlament, a potom predložiť spis príslušnému prokurátorovi. Ak prokurátor príde k záveru, že existujú dôvody väzby, mal by požiadať o súhlas s väzbou parlament. Až v prípade súhlasu parlamentu by mal podať návrh do väzby sudcovi. Tento jediný zákonný možný postup nebol dodržaný.

V tejto súvislosti by som chcel ešte uviesť, že dozorujúci krajský prokurátor v Bratislave nemal a nemá vydané platné uznesenie Národnej rady, ktoré by ho oprávňovalo podať návrh súdu vziať poslanca do väzby, pretože takéto uznesenie Národnej rady je vydané pre Policajný zbor ministerstva vnútra Sekciu vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností.

Dovoľte mi v tejto súvislosti ďalej uviesť, že 28. júna 1999 rozhodnutím I ÚS 30/99 Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad k článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky. V tomto výklade, budem citovať presný text, sa uvádza, že právom prezidenta Slovenskej republiky upravený článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené. Súčasťou tohto práva však nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V tomto výklade nasleduje odôvodnenie senátu Ústavného súdu, teda Ústavného súdu, pretože znovu opakujem, že je to uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na 51 stranách Ústavný súd veľmi jednoznačne charakterizuje jednotlivé podania, vyjadrenia v tejto veci a charakterizuje aj právne názory. Chcel by som citovať z tohto textu predovšetkým tie skutočnosti, ktoré sa týkajú podstaty veci, a síce tie, že právom predsedu vlády v zastúpení prezidenta republiky nie je meniť alebo rušiť rozhodnutia o amnestii. Na strane 37 sú uvedené stanoviská, že cez interpretačné metódy do záveru Ústavného súdu vyústili interpretačné metódy súdu, že článok 102 ods. 1 písm. i) ústavy priznáva prezidentovi Slovenskej republiky právo amnestiu alebo milosť vo všetkých jej formách udeliť, z jeho gramatického obsahu naopak nevyplýva právo udelenú amnestiu vziať späť alebo ju zrušiť.

V závere Ústavný súd jednoznačne konštatuje, že Ústavný súd prostredníctvom výkladu článku 102 ústavy zaujal stanovisko, že žiadne rozhodnutie, ktorým prezident Slovenskej republiky podľa trestnoprávnych hľadísk zhoršuje postavenie osôb, ktoré nadobudli udelením amnestie, sa nemôže opierať o oprávnenie vyplývajúce z uvedeného článku ústavy. V uznesení Ústavného súdu z 22. júla 1999 sa konštatuje, že z hľadiska rozhodnutia Mikuláša Dzurindu vláda svojho predsedu výkonom niektorých právomocí prezidenta podľa článku 105 nepoverila.

Ústavný súd vychádza z toho, že teória práva rozoznáva pojem neplatného právneho úkonu takzvané negotium nullum. Za tejto situácie Ústavný súd konštatuje na strane 9, treba takýto úkon predsedu vlády, teda spomínané rozhodnutie o amnestii číslo 375 z roku 1998 považovať za takzvané non negocium, teda právny úkon, na ktorý sa neprihliada. V tejto súvislosti Ústavný súd začal konanie vo veci samej, ktoré vyvrcholilo potom v náleze Ústavného súdu v mene Slovenskej republiky z 20. decembra 1999. Uznesením vyšetrovateľa konštatuje vo výrokovej časti Ústavný súd Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti číslo VKE 1/30/1998 z 1. februára 1999 a postupom krajskej prokuratúry, ktorá uvedené uznesenia rozhodnutím číslo 2 Kv 4/99 z 18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň v bode 2 sa uvádza, že uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti číslo VKE 1/30/1998 z 1. 2. 1999 sa zrušuje. Takisto v tomto citovanom uznesení sa hovorí, že podnet, v akom ho Ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný. K porušeniu práva dochádza k porušeniu povinnosti štátneho orgánu. Sú tu uvedené ďalej ďalšie právne trestnoprávne aspekty dosahu abolície, čiže amnestie na jednotlivé skupiny prípadov. Týka sa to teda aj uznesení, ktoré navrhuje skupina poslancov za HZDS zrušiť vzhľadom na to, že už pri podaní žiadosti o vydanie na trestné stíhanie či do väzby bol porušený zákon.

Ústavný súd veľmi jednoznačne konštatuje, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú predmetom abolície, pretože neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie je v súlade so základným právom uvedeným v článku 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s článkom 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, najmä nie v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre amnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto odložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne amnestia nevzťahuje. Takýto postup, citujem ďalej z odôvodnenia Ústavného súdu, je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým aj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.

Ďalej sa Ústavný súd postavil do roly deklarácie, že svojím rozhodnutím Ústavný súd deklaruje, aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti vždy v prípadoch, keď je to v konkrétnej veci efektívne. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade považuje za súladné s ústavou Ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom jednoznačne v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil v rozsahu, ktorý mu ústava neposkytovala. Je celkom irelevantné, že konkrétny štátny orgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou a je teda irelevantné i to, ako si sám rozsah svojich oprávnení vykladá. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa § 57 zákona číslo 38/1993 Z. z., ktorý mám pred sebou, o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak Ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda a aké ustanovenie ústavy, alebo ústavného zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu došlo a napadnuté rozhodnutie zruší. Tak sa aj stalo. Na základe týchto rozhodnutí, ktoré boli zrušené Ústavným súdom, na základe toho, že Ústavný súd uviedol, že predseda vlády v zastúpení prezidenta republiky porušil ústavu a zákony tejto krajiny, rozhodla Národná rada Slovenskej republiky uzneseniami, ktoré v súčasnosti klub poslancov za HZDS požaduje zrušiť.

Vážený pán predseda, dámy a páni, rozhodnutím o zrušení týchto uznesení dáme zadosť záverom právnej inštitúcie, akou nepochybne je Ústavný súd Slovenskej republiky. Ak nie každý je stotožnený s rozhodovaním vo väzbe na kauzu Gaulieder, chcem uviesť, že týmito kauzami, ktoré v súčasnosti sú v rozpore so závermi Ústavného súdu, si Národná rada Slovenskej republiky vytvára imidž organizácie, ktorá je stotožnená s protizákonnosťou, porušovaním ústavy a práva. Preto sa domnievam, že po serióznom zvážení a po tom, že si pripomenieme, že pýcha moci je vždy príčinou toho, že spravodlivosť si svoje miesto v spoločnosti nájde, aj keď nie hneď, vás žiadam, aby ste vyhoveli návrhu skupiny poslancov a zrušili ustanovenia o súhlase na začatie trestného stíhania v kauzách referendum či zavlečenie, aby sme aj takýmto spôsobom posunuli Národnú radu ako zákonodarnú inštitúciu do kvalifikovanej pozície právneho štátu.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

To bol pán poslanec Tkáč. Ako ďalší prihlásený do rozpravy k tomuto bodu programu je pán poslanec Jozef Gajdoš. Po ňom vystúpi pán poslanec Cagala.

Poslanec J. Gajdoš:

Vážený pán predsedajúci,

vážené kolegyne,

vážení kolegovia,

predo mnou vystupovali renomovaní právnici Hnutia za demokratické Slovensko, ja som radový poslanec neprávnik, ale nedá mi, aby som sa ku kauzám - generál - ku kauzám mojich kolegov poslancov Ivana Lexu a Gustáva Krajčiho nevyjadril z aspektu skôr ľudského, možno trošku politického, a nie z právneho aspektu. Deň za dňom sa, žiaľbohu, tento parlament zapisuje do existencie Slovenskej republiky čiernymi písmenami. Porušovanie ústavy, porušovanie ľudských práv, politické perzekúcie, likvidácia štátnosti, protiľudové zákony a asociálna politika, nerešpektovanie rokovacieho poriadku, ignorancia opozície, toto sú charakteristické znaky a pracovné metódy tohto parlamentu.

Občan sa hrbí pod ťarchou existenčných problémov. Mnohí už v tomto štáte nemajú čo do úst a parlament predkladá občanovi pohľad na gladiátorské hry. Je osudné, že poslanci Hnutia za demokratické Slovensko musia iniciovať zrušenie pofidérnych uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktorými vydala súhlas na trestné stíhanie poslancov Ivana Lexu a Gustáva Krajčiho napriek amnestii prezidenta Slovenskej republiky i napriek výrokom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Demokratický parlament by nemohol bez opodstatnených dôkazov prijať takéto rozhodnutie, aké prijal tento parlament, keď uvedené uznesenia schválil.

Na základe verdiktu senátu Ústavného súdu mal predseda parlamentu iniciatívne zaradiť návrh na zrušenie pochybených uznesení Národnej rady Slovenskej republiky. Nestalo sa tak. Bohužiaľ. Páni koaliční poslanci, zdá sa mi, že chcete mať na Slovensku 30 prípadov Ivana Lexu, že chcete nielen hlavu Ivana Lexu a Gustáva Krajčiho, ale cez nich sa hlavne usilujete o hlavu Vladimíra Mečiara, pretože viete, že Vladimír Mečiar sa rovná Hnutie za demokratické Slovensko a Hnutie za demokratické Slovensko sa rovná Vladimír Mečiar.

Aj keď sa snažíte občanom Slovenskej republiky cez médiá vnútiť myšlienku vnútornej diferenciácie v hnutí, aby ste tak oslabili jeho jednotu a vplyv, nedarí sa vám to. Toto sú vaše, žiaľ, úbohé hry, na ktoré už vám väčšina občanov Slovenskej republiky nenaletí, lebo vie, že nimi odvádzate pozornosť od vlastných vnútorných problémov a je ich neúrekom, aj od vlastnej neschopnosti riadiť tento štát a naplňovať predvolebné sľuby občanom. Vieme, že pripravujete ďalšie návrhy na zbavenie imunity poslancov a ich vydanie na trestné stíhanie. Chcete ďalšími kauzami zabávať národ počas celého vládneho obdobia? Aké budú satisfakcie pre evidentne morálne aj hmotne postihnutých vašich politických protivníkov, ak sa preukáže ich nevina alebo nedokáže sa ich vina? Ak sa zmenia politické pomery na Slovensku, ako sa budú cítiť tí, čo sa prepožičali na tieto politické hry? Kam sa podejú úderky vyšetrovateľov, ktoré za judášsky groš konštruujú nové a nové obvinenia? Aký bude osud generála Ivora, ktorý sa ako potkan prehryzáva k životne dôležitým tepnám HZDS s cieľom zdiskretizovať a zničiť ho? Je to novodobý Berija na Slovensku? Ten doplatil na svoje metódy, ten doplatil na svoje praktiky. Likvidoval nepohodlných a potom likvidoval tých, ktorí mu pomáhali likvidovať nepohodlných. Napokon zlikvidoval sám seba.

O chvíľu budete v tomto parlamente schvaľovať návrh ústavného zákona, ktorý vám predloží minister Čarnogurský, ktorý spolu s ministrom Pittnerom a premiérom Dzurindom celé toto politické divadlo režírujú. Už teraz "renomovaní právnici" o tomto ústavnom zákone hovoria, že nie je v rozpore s ústavou a že jeho znenie, ktoré z nás ešte nikto nevidel, schvaľuje aj zahraničie. Vy ste tak neschopní, evidentne neschopní a ešte to pertraktujete na verejnosť, že si všetko, čo sa v tomto štáte udeje, dáte schváliť zahraničím a ešte sa tým chválite pred občanmi. Myslíte si, akí ste múdri, pretože aj múdrych zo seba mnohí z vás urobili múdrymi oni sami. Ja neviem, odkiaľ berie odvahu a opodstatnenosť pán Kresák vpasovať sa do úlohy najvyššieho ústavného právnika na Slovensku, keď on študoval ústavné právo v Spojených štátoch, a nie Ústavu Slovenskej republiky.

Každý súdny človek však vie, že účelovo znásilňovať ústavu na riešenie politických sporov je bezprecedentný krok, ktorý vyspelý demokratický svet nepozná. Prestaňte sa hrať na spravodlivých a bezúhonných. Vyšetrujte a trestajte tam, kde je to potrebné a opodstatnené. Neznásilňujte orgány činné v trestnom konaní, neznásilňujte súdy a prokuratúru. Začnite konečne rešpektovať ich nezávislosť od výkonnej moci. Predkladajte a schvaľujme v tomto parlamente zákony na prospech občanov Slovenskej republiky, a nie proti nim. Potom si nás budú občania vážiť, a nie haniť. Prvým takýmto ústretovým krokom na zmenu štýlu práce nášho parlamentu môže byť zrušenie uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktorými boli vydaní na trestné stíhanie páni poslanci Ivan Lexa a Gustáv Krajči. Bol by to aj náznak toho, že Národná rada Slovenskej republiky sa bude usilovať o to, aby sa o Slovensku mohlo bez začervenania povedať alebo hovoriť, že je právnym štátom.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sú dvaja páni poslanci. Pani poslankyňa Podhradská ako posledná.

Pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem.

Chcem potvrdiť stanovisko pána poslanca Gajdoša a zdôrazniť, že už vyše roka trvajúca honba na Ivana Lexu doniesla také úbohé výsledky, ktoré ukazujú, že ide len a len o vykalkulovanú hru, ktorou sa má zabávať utrmácané obyvateľstvo, aby necítilo tak drasticky kroky bankrotárskej hospodárskej politiky. Dejiny naozaj učia, že táto metóda nemá veľký ťah a hlavne nemá dlhé trvanie. Dokonca aj tie dámy, ktoré veľmi rady sedávali v predných miestach pri gilotínovaní v Paríži, nakoniec žiadali gilotínu pre tých, ktorí vlastne rozbehli tento proces revanšu. Upozorňujem na to, že touto cestou nie je dobré ísť a okrem toho v živote je to naozaj tak, že kyvadlový princíp funguje a odporúčam vám sústrediť sa predovšetkým už aj na pozitívne ciele. Bez pozitívnych cieľov jednoducho hra len na cirkusové hry bez chleba nie je žiadnym riešením. O tom vás chcem každého z vás ubezpečiť a som presvedčený, že v kútiku duše už cítite, že táto hra prestúpila všetky miery.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predsedajúci,

ja by som k vystúpeniu pána poslanca Gajdoša mala len tri krátke poznámky. Mal pravdu, keď povedal, že je hanbou, keď tento návrh na zrušenie uznesení musel podať poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko. Myslím si, že by bolo namieste, keby tento návrh na zrušenie uznesení podal napríklad minister spravodlivosti pán Čarnogurský, ktorý by mal byť hlavným garantom dodržiavania práva a zákonov v Slovenskej republike. Žiaľ, dočkali sme sa niečoho celkom iného. Pán minister spravodlivosti, skôr ho nazývajú minister pravosúdia, sa prejavuje tak, že robí všetko pre to, aby v Slovenskej republike boli zakryté práve tie machinácie, ktoré súvisia s porušovaním práva, s porušovaním zákonov a s porušovaním Ústavy Slovenskej republiky. My sme tu prijali svojho času uznesenia, na základe ktorých sme pozbavili imunity dvoch poslancov. Prijali sme tieto uznesenia nie na základe faktov, ale na základe dojmov. To, že sa takáto vec stala pravidlom v Slovenskej republike, už nikoho neprekvapuje. Chcem pripomenúť napríklad prípad Remiáš, keď sa donekonečna opakovalo verejnosti, že "Remiáš" je prvá politická vražda na Slovensku a že ju má na svedomí HZDS, dobre že sa nepovedalo, že priamo pán Mečiar. Ukázalo sa, že pravda okolo Remiášovej vraždy bola úplne iná a tí, ktorí rozsievali o nej klamstvá, necítia dnes potrebu, aby sa HZDS a Mečiarovi ospravedlnili.

Ešte jednu vec mi dovoľte povedať. Pán poslanec vyzval koaličných poslancov, ale najmä predstaviteľov vyšetrovacích orgánov, aby sa vo svojej činnosti zamerali najmä na tie prípady, kde boli skutočne porušené zákony, a aby sa vyšetrovalo najmä v týchto prípadoch. Preto by bolo skôr namieste, keby sme tu mali návrh na pozbavenie imunity niektorých poslancov, ktorí sedia v koaličných radoch.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ako ďalší v poradí do rozpravy je prihlásený pán poslanec Cagala.

Poslanec M. Cagala:

Vážený pán podpredseda Národnej rady,

vážené kolegyne,

vážení kolegovia,

dovoľte i mne, aby som niekoľkými slovami pripomenul udalosti, ktoré sme tu prerokúvali vlani, keď sme prijali unáhlené uznesenie tejto Národnej rady a nevypočuli si návrhy odborníkov z našej strany a v kuloároch mnohých i z vašej strany, že počkajme na rozhodnutie Ústavného súdu, potom budeme múdrejší, lebo nič iné sa o tomto prípade ani o jednej kauze, ani druhej nové nezistilo. Ani nové sa navonok nevyskytlo ako to, čo sme už do roku 1997 vedeli. Ja si myslím, že práve toto rozhodnutie, ktoré sme prijali, by bolo jedným z tých, ktoré by sa už v tomto parlamente nemalo opakovať. Mnohí z vás alebo skoro väčšia polovica ste boli alebo ste riaditelia spoločností, firiem, primátori, starostovia a každý dobre viete, že váš podpis, ktorý dnes dáte pod dokument, platí, i keď nastúpi po vás nástupca. Logika hovorí jedno jednoznačne, že predsa nie je možné, aby premiér zastupujúci prezidenta a nový potom zrušil jeho rozhodnutie. To hovorí jednoznačne zákon a ja si myslím, že mnohí sme boli presvedčení o tom, že robíme vtedy krok v rozpore s právom, v rozpore so zákonom. Dve noci rokovania, ktoré sme v tomto prípade mali, sme mohli práve využiť na to, aby sme tu prijímali ekonomické zákony, ktoré sú potrebné pre túto krajinu pri jej transformácii na nové podmienky. Zákony, ktoré sme potom prijímali v rýchlom skrátenom konaní pred samotným prijatím zákona o rozpočte, myslím si, že práve tu sme mohli tento čas venovať aj v tomto parlamente tým potrebám, ktoré skutočne dnes, nechcem sa obracať na občana, ale trápia nielen občanov, ale i podnikateľov, ktorým bránia v tom, aby mohli lepšie podnikať a lepšie ekonomiku tohto štátu zdvíhať.

Myslím si, že práve dnes nami navrhnuté riešenie by malo byť automaticky prijaté, pretože tak rozhodol náš najvyšší ústavný orgán - Ústavný súd. Myslím si, že nikto z nás nechce porušovať ústavu ani zákony tohto štátu, lebo sme tu všetci prisahali na štátny znak, že sa budeme rozhodovať podľa zákonov, podľa ústavy tohto štátu. Preto vás chcem požiadať, aby v tomto vaše rozhodnutie dnes bolo také, ktoré je v súlade s ústavou a zákonom.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Faktické poznámky. Pán poslanec Hudec, pani poslankyňa Podhradská a pán poslanec Delinga. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Hudec.

Poslanec I. Hudec:

Ďakujem za slovo.

Veľmi rád by som podčiarkol tie slová pána poslanca Cagalu, ktorými zdôraznil to, že rozhodnutia súdu by mali byť rešpektované. Stretávam sa ako poslanec v našich regiónoch s tým, že ľudia majú veľmi ťažké srdce nielen na štátnych úradníkov, tobôž už na podnikateľov, ktorí možnože nevedeli, možno, že nemôžu úspešnejšie podnikať, ale najmä to, že sa im stráca základná istota, ktorá spočíva v tom, že platia zákony. Možno to mnohí z nás oceňujeme, ale ja nie. Ja si myslím, že ak nebude platiť zákon, tak sa potom dostaneme asi do obdobia spred 200 rokov v Amerike, keď sa všetko vybavovalo koltmi a zbraňami, keď bolo možné vyvražďovať celé kultúry, keď bolo možné presadzovať čokoľvek a za akúkoľvek cenu akýmkoľvek spôsobom. Ja si myslím, že náš občan ani my sami si nezaslúžime takýto postup. Jednoducho ak platí rozhodnutie súdu, ak sa tomu podriadi každý a podriadilo sa tomuto rozhodnutiu vždy aj HZDS, mali by sa tomu podriadiť aj iní. To je alfa a omega všetkého. Darmo sa tu prekrúcajú veci, vysvetľujú sa iným spôsobom, odďaľujú sa. Veď to je v podstate to najhoršie, čo môže byť. A preto nalieham na všetkých poslancov Národnej rady, aby podporili tento návrh nášho klubu. Občan veľmi starostlivo sleduje tieto veci a dúfam, že jeho pamäť nebude krátka.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Chcem sa poďakovať pánu poslancovi Cagalovi, že tu spomínal aj minulé pôsobenie niektorých súčasných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, lebo tým mi dal príležitosť, aby som vlastne dopovedala myšlienku, ktorú som načala vo svojej predchádzajúcej faktickej poznámke. Pán poslanec Cagala spomínal, že mnohí zo súčasných poslancov pôsobili v nedávnej minulosti na postoch starostov a primátorov. Naozaj mnohí z nás takto pôsobili a naozaj, keď sa tu hovorí o tom, kde sa dodržiavalo a kde sa nedodržiavalo právo, kto zneužíval a kto nezneužíval právomoc verejného činiteľa, zaráža ma, že tých "spravodlivých", ktorí robia taký pohon na pána Krajčiho a na pána Lexu, nezaujíma napríklad, akým spôsobom zneužil postavenie verejného činiteľa bývalý primátor hlavného mesta Bratislavy v súvislosti s kauzou okolo spaľovne alebo v súvislosti s aktivitami Siemensu, do ktorej bol namočený až, až, a ako sa ukazuje, už aj vrabci na streche to čvirikajú, že to bolo v súvislosti so zabezpečovaním financovania KDH. Takže nalejme si čistého vína, povedzme si pravdu o tom, ako nám záleží na tom, aby sa v Slovenskej republike naozaj dodržiavali zákony a právo.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Delinga.

Poslanec P. Delinga:

Ďakujem za slovo.

K týmto prerokúvaným uzneseniam a k tomu, čo povedal pán poslanec Cagala, treba povedať aj takú zaujímavosť, že Hnutie za demokratické Slovensko po skutočnostiach, ktoré vyniesol Ústavný súd, jasne predložilo návrh na zrušenie týchto uznesení, ale k tomu, čo prerokúvame teraz v tomto bode, ústavnoprávny výbor priložil uznesenie, ktoré je také suchopárne a bez akéhokoľvek zdôvodnenia. V poriadku. Ale na druhej strane nikto z predstaviteľov vládnej koalície z ústavnoprávneho výboru si ani nezobral za svoje, aby tu povedal nám všetkým v snemovni, prečo ústavnoprávny výbor prijal takéto uznesenie, že neodporúča zrušiť tieto uznesenia snemovňou. Neinformuje nás o tom, kde zobral dôkazy, ktorými odporuje tým skutočnostiam, ktoré vyniesol Ústavný súd. Nevieme o tom vlastne, ako zmýšľa vládna koalícia pri tom, že prerokúvame tento bod, pretože do rozpravy sa neprihlásili žiadni z poslancov, ktorí by aspoň slovne vyjadrili svoj názor. Čiže je to v podstate nejako skryte riadená mašinéria, ktorá odoláva zákonným demokratickým postupom v tomto štáte a ktorá sa snaží prostredníctvom snemovne, kde ovláda väčšinou, presadiť jednoducho určitú vôľu, ktorá nie je vyjadrená tu všeobecne a vo verejnosti a nebude známa ani verejnosti, to znamená ani svojim voličom, ani našim voličom, ale jednoducho asi prípravou obyčajného hlasovania za to, že toto naše rozhodnutie, tento náš návrh netreba prijať. To je skutočne na škodu a na hanbu.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ďalšia v poradí je do rozpravy prihlásená pani poslankyňa Tóthová, ktorá nie je prítomná v rokovacej sále, preto stráca poradie. Pán poslanec Kandráč ako ďalší. Po ňom vystúpi pán poslanec Andrejčák.

Poslanec P. Kandráč:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

v súvislosti s predmetným návrhom na zmenu uznesenia Národnej rady si dovolím vašu pozornosť upriamiť na niektoré skutočnosti, ktoré z pohľadu práva majú podstatný význam a najvyšší zákonodarný orgán by ich mal pri svojom rozhodnutí rešpektovať zvlášť vtedy, keď tvrdíme, že sme právny štát, že rešpektujeme právny poriadok a jeho základné princípy a zásady. Určité zovšeobecnenia, ktoré tu poviem, sa dotýkajú obidvoch prípadov, obidvoch predmetných uznesení, pretože pre prípad oboch poslancov mám za to, že sa tu uplatňuje princíp dobrodenia spočívajúceho v súvislostiach. K prípadom poslancov Krajčiho a Lexu na trestné stíhanie tu v tejto váženej snemovni už bolo povedané veľmi mnoho. Boli povedané slová, ktoré sa prípadu bezprostredne a veľmi interesantne dotýkajú, ale bolo povedané aj málo, ktoré sa prípadu z pohľadu právneho riešenia dotýkajú len málo.

Napriek tomu si dovolím zdôrazniť štyri skutočnosti. Predovšetkým po prvé si musíme uvedomiť, že problém vydania súhlasu na trestné stíhanie menovaných poslancov je predovšetkým právny problém, aj keď je jasné, že nie je možno vylúčiť politický podtón, politické súvislosti. Preto aj prostriedky na ich riešenie musia byť právneho charakteru. Nie je možné, aby to boli prostriedky iného charakteru. Musia byť riešené na základe práva. Ja si však ale osobne myslím, že sme to riešili nie na základe práva, ale riešili sme na základe politickosti. Nebudem už rozoberať inštitút amnestie. O tom som hovoril pri svojom predchádzajúcom vystúpení, bolo tu o ňom povedané veľmi veľa, veľmi interesantného. Chcem len pripomenúť, že amnestia raz daná je nezrušiteľná. Je to výsadné právo individuálne určenej osoby hlavy štátu, teda v našom prípade prezidenta republiky, konkrétne v čase, keď amnestiu udeľuje expremiér Vladimír Mečiar, je to právo zastupujúceho prezidenta.

Tiež by som chcel podotknúť, že riešme to takými prostriedkami, ktoré právo poznalo v čase, keď sa skutok spáchal, a takými prostriedkami, ktoré poznáme v čase, keď sa o skutku rozhoduje. A nie rôznymi špekulatívnymi spôsobmi aj vrátane prijatia ústavného zákona, ktorý nemôže trestnosť skutku obnoviť.

Po druhé. Dnes po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republike je jednoznačné, že amnestie udelené expremiérom Vladimírom Mečiarom sú platné a účinné. Niet pochybnosti o tom. A práve sa ukazuje, že nebol správny postup súčasného premiéra Slovenskej republiky Mikuláša Dzurindu, ktorý následne zrušuje amnestie udelené predchádzajúcim zastupujúcim prezidentom, teda koná protiústavne, koná protiprávne. Toto však nezostáva v rovine len ústavného práva, má to širšie dôsledky a nasleduje reťaz ďalších porušovaní zákonov, tak Trestného zákona aj Trestného poriadku.

Dovolím si ako tretiu skutočnosť podotknúť alebo pripomenúť, že amnestia udelená formou abolície znamená, že hlava štátu dáva príkaz, zopakujem, dáva príkaz, a to je aj z formulácie vidieť, že je to príkaz, imperatívny príkaz nariaďujem, aby sa trestné konanie nezačínalo, a keď sa začalo, musí byť zastavené. Čiže je to príkaz hlavy štátu a tento príkaz hlavy štátu nemôže byť zrušený, niet takej inštitúcie v našom štáte, niet takej sily v právnom poriadku Slovenskej republiky, že by ho niekto zrušil. Čo to znamená z pohľadu Trestného poriadku? V § 11 Trestného poriadku sa uvádza, že ide o neprípustnosť trestného stíhania. Na ilustráciu si vám dovolím uviesť príklad, a to uznesenie prijaté vyšetrovateľom Policajného zboru zo dňa 18. 9. 1998: Vec Ivan Lexa odkladám, nakoľko trestné stíhanie podľa článku 2 rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. júla 1998 o amnestii uverejneného v Zbierke zákonov číslo 214/1998 Z. z. je neprípustné. Čiže vidíte, po prvýkrát vyšetrovateľ odkladá trestné stíhanie, pretože rešpektuje amnestiu danú expremiérom Vladimírom Mečiarom. S týmto faktom je len možno súhlasiť a je vidieť, že sú aj v Policajnom zbore vyšetrovatelia, ktorí daný právny režim v našom štáte rešpektujú.

Dovolím si ešte jednu skutočnosť osvetliť, a to v súvislosti s neprípustnosťou trestného stíhania v prípade menovaných poslancov. Znamená to, že orgány činné v trestnom konaní, ak sa dozvedeli o tom, že je tu niektorý z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania, už v čase pred začatím trestného stíhania vec mali odložiť bez toho, že by trestné stíhanie začínali. Ak sa dozvedeli o takejto skutočnosti po začatí, mali trestné stíhanie zastaviť. Toto by bolo v súlade s Trestným právom, s Trestným poriadkom, bolo by to v súlade aj s Ústavou Slovenskej republiky. Chcem podotknúť, že trestnosť skutku sa nedá obnoviť žiadnym právnym prostriedkom ani ústavným zákonom. Trestnosť zaniká natrvalo, teda ani následná Dzurindova amnestia nemohla trestnosť skutku obnoviť. Z uvedeného, čo som povedal, si dovolím urobiť záver, že Národná rada Slovenskej republiky pri posudzovaní predmetných žiadostí vyšetrovateľov na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sa dopustila troch zásadných pochybení.

1. Dala sa vtiahnuť do politickej hry a nepristupovala k riešeniu prípadov poslancov Krajčiho a Lexu z pohľadu práva.

2. Obsah správy o výsledku a zistení Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky nerešpektoval udelenú amnestiu, a preto aj návrh uznesenia, ktorý Národnej rade predložil, bol s obsahom amnestie v rozpore, teda bol protiústavný, protizákonný.

3. Posledné pochybenie. Národná rada, plénum Národnej rady následne odsúhlasí správu, odsúhlasí návrh uznesenia, ktorý je evidentne v rozpore s právnym poriadkom.

A tak sme vydali poslancov Gustáva Krajčiho a Ivana Lexu na trestné stíhanie. V súvislosti s tým si dovolím poznamenať, že Národná rada pri svojom postupe nerešpektovala princípy a zásady právneho štátu, konala v rozpore s ústavou i ďalšími právnymi predpismi, napríklad s Trestným poriadkom ako procesným predpisom i s Trestným právom hmotným ako hmotnoprávnym predpisom. Preto, vážení páni poslanci, vedome sme urobili chybu, zdôrazňujem, vedome sme urobili chybu, a preto si myslím, že je namieste, aby sme túto chybu odstránili v súlade s platným právnym poriadkom, ktorý bol účinný v čase spáchania skutku a ktorý je účinný v čase rozhodovania o skutku. Navrhujem teda uznesenia:

1. Národná rada zrušuje svoje uznesenie číslo 253 z 9. apríla 1999, ktorým vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Ing. Ivana Lexu.

2. Národná rada zrušuje svoje uznesenie číslo 178 z 24. februára 1999, ktorým vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Mgr. Gustáva Krajčiho.

Myslím si, že zrušenie týchto uznesení by bolo prvým krokom k vyriešeniu daného problému. Treba ďalej uvažovať aj o riešení prípadu nielen v trestnoprávnej rovine.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)