Poslanec I. Gašparovič:

Vážený pán predseda,

pani kolegyne poslankyne,

páni kolegovia poslanci,

poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za klub Hnutia za demokratické Slovensko vám predkladajú svoj návrh, aby sme sa vyjadrili a zrušili uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sme prijali na základe žiadosti vyšetrovateľa Policajného zboru na zbavenie imunity poslancov pána Krajčiho a Ivana Lexu s tým, že tu bol návrh na poslanca Lexu aj vydať ho na účely trestného konania do väzby. Tieto body sme navrhli pánu predsedovi, aby zaradil do tohto programu z dôvodov, keď náš návrh na začatie konania podľa § 128 článku 130 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky vo veci výkladu článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti so spornosťou výkladu medzi predsedom vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky a skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za Hnutie za demokratické Slovensko Ústavný súd prijal tento návrh na konanie a ako viete o ňom aj rozhodol.

V čase, keď sme tento návrh podávali, sme argumentovali, že právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené. Súčasťou tohto práva - vtedy sme konštatovali - nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii, ktoré je už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol a ako viete vyjadril sa, že naše návrhy sú opodstatnené a prostredníctvom výkladu rozhodol, že amnestiu takýmto spôsobom nie je možné zrušiť. Z tohto dôvodu, ktorý pre nás v tomto prípade je dôvodom tým najdôležitejším, predkladáme Národnej rade uznesenie, v ktorom by sme mali vyjadriť súhlas so zrušením takéhoto návrhu. Obdobne ako v tejto tlači 346, aj v tlači 388 sme požiadali Národnú radu a predsedu, aby zaradila tento bod do programu, kde poslanci Hnutia za demokratické Slovensko v Národnej rade Slovenskej republiky na základe uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 1 US 30/99 a v zmysle § 2 ods. 3 písm. d) a e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky žiadajú, aby bolo v Národnej rade o tomto rozhodované.

V tomto prípade takisto namietame rozhodnutie, ktoré Národná rada prijala svojím uznesením ako rozhodnutie, ktoré je neústavné, rozhodnutie, ktoré je v niektorých oblastiach úplne protizákonné. Na základe týchto uvedených skutočností je evidentné, že Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, ktoré je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Pán predseda, uviedol som naše návrhy a prosím vás preto, aby ste otvorili rozpravu k obidvom bodom.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem pekne.

Pán poslanec, prosím vás, zaujmite miesto pre navrhovateľov.

Uvedené návrhy som pridelil, návrhy, ktoré uviedol pán poslanec Gašparovič, som pridelil ústavnoprávnemu výboru, ktorý ich prerokoval a vyjadril sa k nim. Uznesenia ústavnoprávneho výboru máte rozdané. Ústavnoprávny výbor vo svojich uzneseniach má stanovisko, že nesúhlasí s predloženým návrhom uznesenia Národnej rady týkajúceho sa nevydania súhlasu na trestné stíhanie poslanca Ivana Lexu a v tejto súvislosti zrušenia uznesenia z 9. apríla 1999 číslo 253, ako aj s predloženým návrhom uznesenia Národnej rady týkajúcim sa nevydania súhlasu na trestné stíhanie Gustáva Krajčiho a v tejto súvislosti zrušenia uznesenia z 24. februára 1999 pod číslom 178.

Otváram rozpravu o týchto bodoch programu. Písomne sa do rozpravy prihlásili za kluby: pán poslanec Gašparovič za klub Hnutia za demokratické Slovensko ako jediný. Ďalej sa prihlásili písomne do rozpravy nasledujúci poslanci, uvediem zároveň aj poradie: Brňák, Tkáč, Gajdoš, Cagala, Tóthová, pán poslanec Kandráč, Andrejčák, Brhel, Drobný, Engliš, Danko, Jarjabek, Benčat, Cabaj a posledný pán poslanec Krajči.

Dávam slovo pánu poslancovi Gašparovičovi za klub za Hnutie za demokratické Slovensko.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec I. Gašparovič:

Ďakujem za slovo, pán predseda.

Panie poslankyne, páni poslanci,

dovoľte mi, aby som vás v priebehu môjho vystúpenia informoval, prečo poslanci Hnutia za demokratické Slovensko navrhujú, aby sme zrušili rozhodnutia, uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorými Národná rada zbavila imunity poslancov Národnej rady pána Ivana Lexu a pána Gustáva Krajčiho.

Panie poslankyne, páni poslanci, stačilo by, ak by som zacitoval číslo rozhodnutia Ústavného súdu a prečítal výrokové časti tak jedného rozhodnutia, ako aj druhého rozhodnutia Ústavného súdu a myslím si, že nie je potrebné potom ani viacej diskutovať a poslanci by mali na základe svojho vlastného presvedčenia, ale v tomto prípade najmä v zmysle zákona, ústavy a Trestného poriadku rozhodnúť o tom, že tieto uznesenia, ktoré Národná rada prijala, sú uzneseniami, ktoré nemôže Národná rada pod svojím menom ďalej držať.

Pripomeňme si, panie poslankyne, páni poslanci, 14. apríl 1999, keď na 12. schôdzi predkladal Národnej rade predseda mandátového a imunitného výboru pán poslanec Sopko návrh na tieto uznesenia. Už vtedy, ak si pamätáte, sme protestovali proti tomu, akým spôsobom pán predseda mandátového výboru tvrdil o dôkazoch, o dôkaznej sile žiadosti prokurátora a vyšetrovateľa. Už vtedy pán predseda mandátového výboru po jednotlivých bodoch a skutkoch, ktoré vyšetrovateľ predložil, nám asi takto predkladal návrh.

Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ing. Ivan Lexa, keď pôsobil vo funkcii riaditeľa Slovenskej informačnej služby a bol priamym nadriadeným Svěchotu a Beňa, a teraz ho citujem: V postavení verejného činiteľa zneužil svoju právomoc tým, že po zavlečení Michala Kováča do Rakúska v novembri 1995 listom oznámil vyšetrovateľovi, že nezbaví povinnosti mlčanlivosti podriadených príslušníkov Slovenskej informačnej služby. Pán predseda mandátového a imunitného výboru povedal, že zneužil právo svoju právomoc bez toho, že by o tom takýmto spôsobom uvažoval súd, na základe čoho by mal byť aj trestaný. Je zaujímavé aj to, že zákon o Slovenskej informačnej službe v tomto prípade hovorí, že riaditeľ môže a nemusí niekoho zbaviť mlčanlivosti, čiže je tu len fakultatívne rozhodnutie, a nie obligo, že musí. Vieme my, či tu boli dôvody na to, aby riaditeľ nezbavil? Povedal nám vyšetrovateľ v prípade rokovania v mandátovom výbore, z akých dôvodov nezbavil? Nepovedal.

Ďalej pán predseda mandátového výboru čítal a predkladal správu, že zatajoval skutočnosti o motorových vozidlách, zatajoval. Zase hovorí v tom konečnom, keď sa môže vyjadriť takýmto spôsobom súd. A ďalej, že dal skartovať písomné materiály bez toho, že by sme vedeli, či má riaditeľ oprávnenie, ale nemá oprávnenie skartovať takéto materiály, zrejme má, ale my sme nevedeli a nikto nám to v priebehu rokovania v mandátovom výbore, ale ani tu, kde sme už hlasovali za uznesenia, nedokázal jednoznačne povedať. Podieľal sa na odstránení motorového vozidla Mercedes Benz, podieľal sa, odniesol z neho volant alebo blatník, proste on už povedal, že niečo robil. Zase zastúpil súd.

Viete, ďalší skutok, ktorý sme tu počuli, že sa podieľal na vyslaní príslušníkov Slovenskej informačnej služby do zahraničia s cieľom zistenia pobytu údajného svedka zavlečenia mladšieho Kováča do cudziny. A nemal aj povinnosť hľadať svedkov, aby bola objasnená táto kauza? Nemal by práve byť podozrievaný, že maril výsledky vyšetrovania, ak by takéto niečo nerobil? To sú otázky, ktoré sme si tiež nevysvetlili ani v mandátovom výbore a nevysvetlili sme si ich ani tu v Národnej rade. Takisto ani o tom, kde mu dávajú za vinu, že dal sledovať Remiáša. Z akého dôvodu, prečo ho dal sledovať? To tiež bolo bez toho pertraktované, že by sme vedeli jednoznačný dôvod.

Zaujímavé je obvinenie, kde sa hovorí, že sústavne verejne prostredníctvom masmédií ovplyvňoval, a to bolo vtedy v prítomnom čase, ovplyvňuje nepravdivými vyjadreniami o nezákonnom postupe orgánov činných v trestnom konaní. Panie poslankyne, páni poslanci, toto je pekné, že ovplyvňuje. Ako poslanec má právo, dokonca má povinnosť. A pýtam sa, médiá, cez ktoré mal ovplyvňovať, neovplyvňovali iným spôsobom bez toho, že by on vystupoval? Nevykladali o tom, že niekto je vinný, nevynášali rozsudky? Ale čo je na tom najzaujímavejšie, že Ústavný súd potvrdil porušenie Trestného poriadku vyšetrovateľov. Takže kto teraz má byť trestne zodpovedný a stíhaný? Porušil v tom, že vyšetrovatelia začali trestné stíhanie, hoci tu bolo rozhodnutie Ústavného súdu. Vyšetrovatelia napriek tomu neakceptovali § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. A na základe týchto dôvodov potom pán predseda predniesol, že je zrejmé, že sú dané dôvody väzby podľa § 67 písm. b) Trestného poriadku.

Ak si pamätáte, pani poslankyne, páni poslanci, Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky zisťoval, že v žiadosti o vydanie súhlasu na vzatie do väzby poslanca Lexu sú uvedené vyjadrenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave, v ktorej uvádzal, že po preskúmaní žiadosti vyšetrovateľa adresovanej Národnej rade Slovenskej republiky súhlasí s jej dôvodmi a v prípade udelenia súhlasu navrhne príslušnému sudcovi podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatie Lexu do väzby.

Pani poslankyne, páni poslanci, aj tu je chyba. Aká chyba? Chyba, že sme, a to sme zasa upozorňovali, rozhodli o poslancovi na vydanie do väzby na základe žiadosti subjektu, ktorý nie je oprávnený takúto žiadosť do Národnej rady podať. Rozhodli sme na základe žiadosti vyšetrovateľa cez prokurátora, ktorý vyšetrovateľovu žiadosť do parlamentu postúpil. Absolútne sme opomenuli, že o týchto otázkach, keď sa siaha na práva a slobodu občana, rozhoduje len nezávislý súd. Aj na to sme vás upozorňovali, aj to ste všetci ignorovali a nepočúvali ste nás. Výsledok toho, že došlo k takémuto rozhodnutiu, je nakoniec aj to, že Lexa bol z väzby pustený.

Pani poslankyne, ale mandátový a imunitný výbor dal tomuto plénu návrh, ktorý neodporúčal, aby sme schválili návrh na väzbu. Preto došlo ešte raz k rokovaniu v mandátovom a imunitnom výbore, kde potom došlo k situácii, ktorú už tu z rokovania v parlamente veľmi dobre poznáme. Dokonca došlo k takej situácii, že mandátový a imunitný výbor hlasovaním rozhodol, aby dozorový prokurátor prišiel na zasadnutie mandátového a imunitného výboru, čo je jeho povinnosťou. Pán predseda, aj mandátový výbor akceptoval ignorantský fax pána prokurátora, že nemieni prísť a ani nepríde.

Takže rozhodli sme o tom, že vydáme poslanca do väzby takýmto nie zákonným spôsobom. Že došlo k chybnému rozhodnutiu a že tu zrejme neboli aj dôvody, svedčí aj o tom, že bol porušený Trestný poriadok aj v tom, že poslanec vôbec nebol vypočutý k dôvodom väzby. A neboli mu predložené ani skutočnosti, ktoré on svojím konaním, ku ktorým sa musí vyjadriť, by mal ovplyvniť, a preto nie je možné, aby bol na slobode. Viete, že po niekoľkých mesiacoch väzby podal poslanec Lexa žiadosť o prepustenie z väzby, nebolo mu vyhovené, podal sťažnosť proti uzneseniu a krajský súd rozhodol v jeho prospech. Samozrejme, že to nehralo do karát ministrovi spravodlivosti, a preto sa pán minister spravodlivosti obracia na Najvyšší súd so sťažnosťou pre porušenie zákona. Najvyšší súd sa k tejto žiadosti vyjadril. Vyjadril sa tak, že nevyhovel pánu ministrovi spravodlivosti a poslanec Lexa bol prepustený na slobodu.

V čase rozhodovania krajského súdu boli známe konkrétne osoby, ktoré by mali byť ešte v prípravnom konaní vypočuté, avšak neboli konkrétne poznatky o tom, že by práve na tieto nevypočúvané osoby mal Lexa pôsobiť. S týmto argumentom rozhodol krajský súd a tento argument potvrdil aj Najvyšší súd. Presne tento istý argument sme mali my v parlamente, keď sme rozhodovali o tom, že má byť Lexa vzatý do väzby. Nebola označená jedna osoba, ktorú by mal Lexa ovplyvniť. Boli označené osoby, ešte že sú pracovníci Slovenskej informačnej služby, ktorých by Lexa ovplyvniť mohol. Lenže väzba podľa ustanovenia Trestného poriadku sa nemôže založiť len na zistení, že sa majú ešte vykonať viaceré dôkazy, medzi aké patrí napríklad aj výsluch svedkov. To musí byť konkrétne a konkretizované. Väzobný dôvod musí byť založený na zistení konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva odôvodnený záver, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, respektíve na spoluobvinených so zámerom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie, a nestačí iba vysloviť názor, že by obvinený takto konať mohol.

Pani poslankyne, páni poslanci, striktné vyžadovanie preukázania konkrétnych skutočností ako odôvodnenej hrozby na reálne naplnenie niektorých obáv predkladaných v ustanovení § 67 ods. 1 Trestného poriadku je teda ústavnou zárukou, že sa osobná sloboda bude vždy obmedzovať len za podmienok stanovených zákonom. Nerešpektovanie preukázania konkrétnych skutočností na uvalenie väzby by znamenalo, že väzba a obvinenie sa už aplikovalo aj podľa subjektívnych hľadísk orgánov trestného konania, a to je to, čo je práve neprípustné. To sa týka aj súhlasu uznesenia, ktoré potom Národná rada prijala a má prijať.

Zaujímavé, pani poslankyne a páni poslanci, v tomto je, že v priebehu väzby Ivana Lexu bolo vypočutých 42 svedkov plus 10 svedkov, dokopy 52 svedkov. Počas väzby Lexa nebol ani raz konfrontovaný so žiadnym z týchto svedkov. Počas väzby nedošlo po vypočutí týchto svedkov ku konkrétnym skutočnostiam, ktoré by naznačovali, že sa Lexa takéhoto trestného činu dopustil. Vrcholom rozhodovania v Národnej rade 15. 4. 1999 bolo pri vedení tejto schôdze o hlasovaní. Začalo sa hlasovať pozmeňujúcim návrhom, ktorý dala pani poslankyňa Sabolová. Prečítam vám, aby to bolo pekne, celý ten postup. Pani poslankyňa dala návrh: Národná rada Slovenskej republiky v súlade s článkom 78 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 3 písm. f) a § 142 zákona číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady vydáva súhlas na vzatie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ing. Ivana Lexu do väzby. Pretože z mandátového výboru tu bol návrh na uznesenie nevydať Lexu do väzby, preto pani poslankyňa dala tento pozmeňujúci návrh.

Pán predseda Migaš: Pani poslankyne, páni poslanci, v rozprave bol prednesený pozmeňujúci návrh pani poslankyne Sabolovej. Hlasy z pléna, vykrikovali sme, že to takto nejde. Pozmeňujúci návrh oproti správe mandátového a imunitného výboru bol prednesený pani poslankyňou Sabolovou. Budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pani poslankyne. Hlasujeme. (Ruch v sále.) Hlasovali sme o návrhu pani poslankyne. Pán predseda dal prezentovať, hlasujeme o pozmeňujúcom návrhu pani poslankyne Sabolovej, tak ako ho uviedol predseda mandátového a imunitného výboru. Zase je (ruch v sále, nespokojnosť.) Prezentujme sa a hlasujme, povedal pán predseda. Takže sme hlasovali, hlasovanie bolo 134 poslancov, za návrh hlasovalo 82 poslancov, proti návrhu hlasovalo 51 poslancov, hlasovania sa nezdržal nikto, nehlasoval jeden poslanec. Pán predseda: Konštatujem, že tento pozmeňujúci návrh bol prijatý. Nech sa páči, pán poslanec Sopko, uvádzajte ďalšie hlasovanie. (Ruch, krik v sále.) Pán predseda do mikrofónu: Hlasovali sme o pozmeňujúcom návrhu pani poslankyne Sabolovej, ak sú ďalšie pozmeňujúce návrhy, nech ich uvedie predseda mandátového a imunitného výboru a o nich sa bude hlasovať. Tento návrh bol prijatý. To sú výroky pána predsedajúce, pána predsedu. Zasa hlas z pléna, veľký ruch v sále. Je to zaujímavé. Pán predseda nás oslovil a povedal: Hlasovali sme o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch k návrhu uznesenia a hlasuje sa o nich v poradí, ako boli prednesené v rozprave. Pani poslankyňa Sabolová predniesla pozmeňujúci návrh, o tomto pozmeňujúcom návrhu bolo hlasované a bol v snemovni jednoducho schválený. Čiže snemovňa ho prijala. Konštatačné slovo pána predsedu: Konštatujem, že Národná rada Slovenskej republiky podľa článku 78 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vydáva súhlas na vzatie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Lexu do väzby. Tak odhlasovala Národná rada Slovenskej republiky. (Ruch, pískanie a tak ďalej.)

Páni poslanci, pani poslankyne, dodnes sme neprijali uznesenie o vydaní pána poslanca Lexu do väzby. (Potlesk.) Preto som to prečítal, aby sme si uvedomili, že skutočne ako priebeh rokovania pri tomto bode programu prebiehal. Čiže pán predseda, skutočne to bolo tak, je to záznam z Národnej rady. Národná rada, samozrejme, prezentovala toto uznesenie ako uznesenie, ktoré je platné.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pri prerokúvaní týchto bodov programu, ak si pamätáte, som po vystúpení pána poslanca Sopka v mene poslancov klubu za HZDS žiadal o schválenie dvoch procedurálnych návrhov. Jeden, ktorý sa mal týkať rozhodnutia o vzatí do väzby pána poslanca Lexu, znel asi tak, že som prosil, aby sme odhlasovali, aby neplatné predloženie žiadosti návrhu vyšetrovateľa bolo nahradené žiadosťou sudcu, teda nič iné, len aby bol dodržaný zákon. Prosil som to, aby sme hlasovali o tom ako o procedurálnom návrhu. Hlasovalo sa, tento návrh ste nepodporili. Druhý náš procedurálny návrh bol, aby sme rokovanie prerušili a počkali do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v tom čase už rozhodol o prijatí návrhu skupiny poslancov na podanie výkladu článku 102 ods. 2 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky.

Páni poslanci, pani poslankyne, ani tento návrh ste nám neschválili, a pritom tieto návrhy smerovali len k tomu, aby sa nemuselo konať toto zasadanie k týmto bodom programu. Pretože by sme boli vyčkali rozhodnutie Ústavného súdu a nebol by dôvod, aby sme prijímali tieto uznesenia, ktoré dnes nie sú pre Národnú radu veľkou chválou.

V trestnom konaní okrem iného platia určité zásady. Je tu aj zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok v § 2 ods. 1 zákona číslo 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom. V tomto prípade z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona sa hovorí o neprípustnosti trestného stíhania. Odsek 1 hovorí: Trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno o ňom pokračovať, musí byť zastavené ak to nariadi prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Táto zásada, pani poslankyne, platí a k tejto zásade ako náprotivok a procesným doplnkom zásady je aj zásada Nullum crimen sine lege a Trestný poriadok obsahuje, myslím si, dostatočné záruky, aby sa zásady rešpektovali.

Existencia rozhodnutia o amnestii, pod ktoré spadajú aj skutky pánov poslancov Lexu a Krajčiho, pre ktoré ich Národná rada Slovenskej republiky vydala na trestné stíhanie a vo vzťahu k nim zbavila imunity, podnietila poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z klubu HZDS, aby iniciovali zrušenie týchto uznesení v Národnej rade Slovenskej republiky, lebo boli vydané v rozpore s ústavou a so zákonmi Slovenskej republiky.

Na margo toho, pani poslankyne, páni poslanci, ak si spomeniete, dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z. V článku 6 nariadil, aby sa nezačalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.

Dňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 214/1999 Z. z. V článku 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. 12. a tak ďalej do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.

Dňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády, ale už nový predseda vlády Slovenskej republiky, v zastúpení prezidenta rozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Hoci to rozhodnutie takto označené ani nemohlo byť. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 375/1998 Z. z. V tomto rozhodnutí rozhodol, že článok 5 a článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejnené pod článkom číslom 55/1998 Z. z. a článok 1 a článok 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. sa vypúšťajú. Teda to je to, o čom sme hovorili, že pán Dzurinda v zastúpení prezidenta ako predseda vlády zrušil predošlé amnestie.

Týmto rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky došlo k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky, garantovaných práv Ivana Lexu. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bratislava pod číslom ČVS VKE-1/30-98 voči Ivanovi Lexovi trestné stíhanie a podľa § 160 odsek 1 Trestného poriadku mu vzniesol obvinenie.

Následne vyšetrovatelia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky začali trestné stíhanie za skutky a aj za tie skutky, ktoré už boli amnestované, čím pani poslankyne, či chceme alebo nechceme, porušili ústavné práva všetkých dotknutých prvou a druhou amnestiou predsedu vlády.

Toto, tak ako som to prečítal, skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky a vydal nález pod číslom I.-ÚS-48/99, v ktorom rozhodol.

Po prvé, uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalistiky, nebudem to čítať ten celý dlhý názov, číslo VKE-1/30-98 z 1. 2. 1999, a postupom Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorá uvedené uznesenie rozhodnutím číslo 2-KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1990 ponechala v platnosti, došlo, opakujem došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v článku 17 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V odseku 2 hovorí uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie - ten dlhý názov, číslo VKE-1/30-99 z 1. 2. 1999, sa zrušuje.

Myslím si, že v tejto situácii, pani poslankyne, páni poslanci, nie je potrebné, aby som začal teraz o dôvodoch a obsahu rozprávať a zdôvodňovať každé vyjadrenie rozhodnutia Ústavného súdu, pretože toto rozhodnutie je nezmeniteľné, a preto nie je potrebné ani o tom viesť polemiku tu v Národnej rade.

Pripomenúť však treba, že určité zásady, o ktorých som hovoril aj na začiatku, napríklad zásady revízneho princípu a zdôrazňuje ho aj rozhodnutie Ústavného súdu vo vzťahu k inej osobe priamo dotknutej výrokom tohto istého rozhodnutia, sú doplnené princípom beneficio cohesionis, podľa ktorého rozhodnutie sa zmení aj v prospech tej osoby ďalšieho spoluobžalovaného, zúčastnenej osoby alebo obžalovaného, ktorá nepodala odvolanie alebo žiadosť, ak je jej na prospech dôvod, pre ktorý bol zmenený rozsudok alebo rozhodnutie v prospech osoby či už obžalovanej alebo zúčastnenej osoby, ktorá odvolanie alebo žiadosť podala, čo znamená ďalšie rozšírenie skutočne ochrany základných zákonných práv a záujmov občanov. Pričom v revízii platí zákaz reformatio in peius, čo znamená zmenu k horšiemu. Z tejto zásady vychádza aj medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v článku 5 ods. 1.

Ciele právneho systému determinované princípmi demokratického právneho štátu sa prejavujú vo fungovaní celého právneho systému, čo sa však prejavuje odlišným spôsobom v tvorbe a odlišným spôsobom pri interpretácii a uplatňovaní práva. Princípy a zásady, ktoré boli sformulované, zdokonaľované a rozvíjané ešte skôr, ako boli zakotvené v texte normatívnych aktov a ktoré nepochybne prinajmenšom v tomto texte v ich abstraktnej podobe treba nachádzať. Nemožno hodnotiť a nemožno ich hodnotiť účelovo. Najmä nie tak, aby ich nesporný pojem, obsah a podobne bolo potrebné nachádzať tam, kde ústavodarca vzhľadom na formu ústavnej úpravy podstatne alebo absolútne eliminoval ich možnú konkurenciu. Rozhodujúce totiž nie je to, čo normatívny akt upraví a ako upraviť a vyjadriť mal, ale to, čo text skutočne vyjadruje.

Z uvedeného podľa názoru Ústavného súdu vyplýva, že problém ochrany nadobudnutých práv má v trestnoprávnej oblasti osobitný charakter a povahu. Odlišuje sa aj od ochrany nadobudnutých práv z civilno-právnej oblasti bez ohľadu na to, či ide o právo súkromné alebo právo verejné, pretože nepozná možnosti zásahov do nich odôvodnených a odôvodniteľných požiadavkami verejného záujmu.

Naopak treba povedať, a to konštatuje tiež Ústavný súd, že vo verejnom záujme a v súlade so zásadami právneho štátu presné dodržiavanie právnych predpisov všetkými účastníkmi právnych vzťahov, ak naráža efektívnosť právneho systému pri aplikovaní oprávnenými subjektmi, ktoré nimi disponujú, na prekážky vytvorené chybnými prezumpciami, nie je to téma na riešenie otázok de lege lata, ale de lege ferenda, teda nie tak, ako si predstavujú niektorí právnici, že do Národnej rady dajú zákon, dokonca ústavný zákon, ktorý sa bude týkať jednej kauzy, jedného mena a bude žiadať zhoršenie jeho osobného stavu.

Preto náš návrh, ktorý sme predložili do Národnej rady.

Pani poslankyne, páni poslanci, musím skonštatovať aj na záver, že § 11 ods. 1 písm. a) platí pre vyšetrovateľov, pre políciu bezo zvyšku. Musia zastaviť alebo nesmú začať trestné konanie, ktoré je tu dané.

To isté, pani poslankyne, páni poslanci, platí aj vo vzťahu k pánu poslancovi Krajčimu. Viete, aký stav bol pri prerokúvaní žiadosti o jeho zbavenie imunity. Pamätáte si, ako prebiehali voľby, pamätáte si, že aj tu vydal uznesenie Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval vo svojom výklade, že článok 72 a článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v bode 1 hovorí: Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom.

Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa článku 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bola otázka o zmene Ústavy Slovenskej republiky alebo jej časti. Ale v bode 2 hovorí: príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky číslo 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda k otázke uvedenej v prvej časti písm. B.4 bude rozhodnutie v bode, rozhodnutie odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorým sa podľa článku 100 Ústavy Slovenskej republiky upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.

Čiže tu je ďalší dôvod, prečo sa pozastavujeme nad tým, že sa vedie trestné stíhanie a že Národná rada bola taká benevolentná a vydala súhlas na zbavenie imunity pána poslanca Krajčiho. Keď hovorím o tomto bode, musím povedať, že nikdy nikto, hoci sme na to upozorňovali, neskúmal, kde sa vlastne začal ten problém s vypísaním volieb. Viete, že Národná rada prijala uznesenie zo zákona, tak ako má, o vypísaní referenda aj s návrhom otázok, a teda text celého uznesenia. Povinnosťou prezidenta republiky je tento text do bodky, do bodky, čiarky prijať a takto ho dať do Zbierky zákonov. Pán prezident upravil uznesenie Národnej rady a dopustil sa týmto porušenia svojho ústavného práva.

A tu sa začínali už tie prvé problémy o vypísaní referenda. K problému referenda sa však vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vydal rozhodnutie, ktorým sa vyrovnal s problémom, a povedal, že referendum, tak ako ho vypísal minister vnútra, v tom čase Krajči, neporušilo žiadnu právnu normu. Vyšetrovatelia ignorovali aj rozhodnutie Najvyššieho súdu a v rámci zákona, keď musí vyšetrovateľ, ak chce začať trestné stíhanie, vzniesť obvinenie a podať žalobu, musí skúmať aj takzvané prejudiciálne otázky, či tu nie je prekážka k tomu, aby mohol takéto rozhodnutie vydať. Páni vyšetrovatelia v mandátovom a imunitnom výbore, keď žiadali zbavenie imunity, ani nevedeli, že existuje takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu. Preto aj v tomto prípade je potrebné konštatovať, že orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa zaoberajú týmito skutočnosťami, porušujú zákon a porušujú ústavu.

Panie poslankyne, páni poslanci, zatiaľ z mojej strany všetko s tým, že odporúčam, aby sme na záver prijali uznesenia, ktoré som prečítal, ktoré predkladajú poslanci Národnej rady z klubu Hnutia za demokratické Slovensko, a zrušili tak uznesenia, ktorými Národná rada zbavila imunity svojich poslancov a vydala svojho poslanca do väzby.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktickú poznámku k vystúpeniu pána poslanca Gašparoviča má jediný prihlásený pán poslanec Orosz. Uzatváram možnosť podania prihlášok pre faktické poznámky.

Nech sa páči, pán poslanec Orosz.

Poslanec L. Orosz:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Ja by som chcel reagovať na tú časť vystúpenia pána poslanca Gašparoviča, v ktorom spochybňoval platnosť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa dotýkalo súhlasu na vydanie Ivana Lexu do väzby. Na tento problém je potrebné aplikovať § 37 ods. 1 tretiu vetu zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, kde sa hovorí: Ak prijatý pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh vylučuje ďalšie pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy, už sa o nich nehlasuje. Chcem v tejto súvislosti povedať ešte to, že tento pozmeňujúci návrh sa dotýkal návrhu ako celku. Keďže bol schválený, hlasovanie o ďalších pozmeňujúcich otázkach už neprichádzalo do úvahy, bolo bezpredmetné a z toho hľadiska, myslím si, že niet sporu o tom, že toto uznesenie bolo prijaté platne.

Ďakujem pekne.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi prvý písomne prihlásený pán poslanec Brňák a po ňom pán poslanec Tkáč.

Poslanec P. Brňák:

Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda,

vážená Národná rada,

na úvod mám jednu poznámku k tomu, čo vo faktickej poznámke uviedol predseda ústavnoprávneho výboru pán Orosz. Nie je to tak, ako uviedol on, doteraz sa v praxi parlamentu nikdy neudiala taká vec, že jednoducho po prvom odsúhlasení pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, ktorý by aj bolo možné charakterizovať ako vlastne konečné uznesenie, sa nikdy v parlamente neskončilo hlasovanie. Jednoducho boli tam aj iné uznesenia, ktoré nemali priamu väzbu a priamu spojitosť na ten návrh, ktorý podala pani poslankyňa Sabolová, ale boli tam aj iné návrhy, ktoré neodporovali vlastne tomuto návrhu. A navyše bolo potrebné, tak ako vždy doteraz sa udialo, dať hlasovať o návrhu uznesenia ako o celku. Čiže jednoducho tá procedúra hlasovania bola spochybnená, nebola správna a toto nakoniec jasným spôsobom dokumentoval aj predseda pán Migaš v tom čase, keď najskôr povedal, že pristúpime k hlasovaniu o ďalších bodoch, ale až následne na základe všelijakých bočných informácií vlastne nedošlo k tomuto hlasovaniu.

Teraz k samotnej téme. Na úvod si dovolím uviesť niekoľko všeobecných poznámok o stave právneho štátu a právneho vedomia na Slovensku. Základná otázka na Slovensku dnes z pozície demokratického a právneho štátu, spravodlivosti, ústavnosti a zákonnosti stojí tak: vtesnať sa do kože, hoci nedokonalej, ale historicky neprekonanej demokratickej spoločnosti so všetkým, čo k tomu patrí, alebo opitý ústavnou väčšinou v parlamente zobrať spravodlivosť či pseudospravodlivosť do svojich vlastných rúk. Slovensko a jeho prípadná budúcnosť je dnes rukojemníkom nezodpovedných, možno akademických, narcisistických, egocentrických, dokonca tiež bláznivých, ale aj zneužitých úvah, názorov o vine, treste, morálke, práve, ústave, ktoré sú síce korením každej demokratickej spoločnosti, ale iba z hľadiska názorov de lege ferenda. To znamená z hľadiska názorov, ako by malo právo, zákon a vlastne celá spoločnosť v budúcnosti vyzerať. V našich podmienkach ale tieto názory, subjektívne predstavy, osobné morálne či zištné politické dôvody dnes už dokonca bránia výkonu práva. Spomeniem napríklad amnestiu alebo dve rozhodnutia Ústavného súdu. Takéto správanie je typické pre revolúcie, ale spravidla takéto správanie podlieha aj revolučnej bizarnej demokracii, ktorej ústavným prostriedkom je napríklad aj gilotína.

Myslím si, že dnes už možno na Slovensku oprávnene hovoriť o existencii reálnej anarchie minimálne v tom, že orgány štátu sa neriadia zákonom a právom, ale názormi politikov, novinárov a právnikov, ktorí mnohí právnu teóriu prispôsobujú politickej objednávke. Ak by u nás platilo právo a zákon, tak nadobudnutím účinnosti rozhodnutia Ústavného súdu o výklade ústavy v tom, že premiér Dzurinda nemohol zrušiť amnestiu, alternatívne doručením nálezu Ústavného súdu o porušení ústavného práva občana Svěchotu, ktorého súčasťou vo výroku je zrušenie zákonného podkladu vyšetrovania, by museli všetky orgány činné v trestnom konaní rešpektovať tento stav. Nepochybujem o tom, že na začiatku tu možno skutočne mohla byť snaha úprimne a razantne bojovať proti všetkej protiprávnej, najmä trestnoprávnej činnosti, ale takýto zápas, treba povedať, že je sizyfovský, nie je možné viesť ako súčasť politického zápasu medzi koalíciou a opozíciou.

Spomínam si na slová vysokého ústavného činiteľa, ktorý dnešný boj koalície s kriminalitou vidí aj takto: Každý piatok sa na adrese jednej koaličnej straníckej centrály uskutočňuje sabat, na základe ktorého pravidelne začiatkom budúceho týždňa sú občania Slovenska, ale tiež príslušné orgány činné v trestnom konaní či parlament zaplavovaní novými trestnými oznámeniami či začatými vyšetrovaniami. Myslím si, že takéto spôsoby sú hyenistické v tom, že nedodržujú zásadu prezumpcie neviny a vlastne v maximálne skrátenom konaní vynášajú verejné rozsudky o vine, ba dokonca aj o treste. Trestné činy nemožno vyšetrovať takým spôsobom, že si vytvorím zoznam mien, ktorý potom rozpracujem a skúmam každý deň života tohto človeka, a ak niečo nájdem, čo mi ako-tak nesedí, zvolám tlačovú besedu a tam oznámim bombastickú správu o spáchaní trestného činu. Takýmto spôsobom by mohol byť dnes trestne stíhaný a odsúdený aj nemenovaný poslanec, ktorý ako študent na vysokej škole v noci močil pri pamätníku na Námestí SNP v Bratislave, vracajúc sa v dobrej nálade z nemenovanej viechy. Nepochybujem o tom, že generál Ivor by verejnosti zdôvodnil dôvody trestnej zodpovednosti tohto poslanca. A práve takýto, nazvime ho personálny trestnoprávny výber, budí silné indície skôr o politickej účelovosti ako o vyšetrovaní trestnoprávnej činnosti.

Dôvodom záujmu nezávislého vyšetrovateľa musí byť primárne existencia trestnoprávneho skutku, napríklad vražda, vylúpená banka, znásilnená žena a podobne. Dnes je príliš často primárnym dôvodov na trestnoprávne vyšetrovanie osoba, ktorá sa dôsledne vyťažuje v tom, či niečo na ňu nenájdem. A toto sa dnes deje. Toto je politický prístup v trestnom konaní. Čo je ešte horšie, toto zakladá do genetického základu slovenskej spoločnosti informáciu: Konajte aj v budúcnosti tak, lebo takto konali pred vami.

Ak by sme sa pokúsili bez vášní a rozumom rozmotať všetky veci, o ktorých rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, teda aj návrh občana Svěchotu, dospeli by sme, myslím si, celkom jednoznačne k záveru, že tento druh konania na Ústavnom súde nie je originárnou vôľou ústavodarcu pri schvaľovaní teraz platnej ústavy. Aj keď tento problém je známy skôr úzkej odbornej verejnosti, napríklad bol predmetom sporu medzi Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky, práve táto skutočnosť je určujúca pri realizácii, respektíve nerealizácii dôsledkov rozhodnutí Ústavného súdu v konaniach podľa článku 130 ods. 3 ústavy najmä v línii prebiehajúceho politického zápasu.

Článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bol totiž skutočne iba procesným, a nie hmotnoprávnym ustanovením. Pravda je ale tiež taká, že parlament pri novelizácii zákona o organizácii Ústavného súdu akceptoval vôľu Ústavného súdu mať viac kompetencií a podľa môjho názoru neústavne potvrdil zmenu článku 130 ods. 3 z procesného na hmotnoprávne ustanovenie. Toto sa udialo v rámci zákona číslo 293/1995 Z. z. zo dňa 16. novembra 1995, ktorým bol novelizovaný zákon o organizácii Ústavného súdu. Táto novelizácia teda požehnala podávanie vlastne akýchkoľvek podnetov právnických a fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv, samozrejme, treba dodať, že Ústavný súd môže a nemusí takýto podnet prijať. Môže ho odmietnuť aj vtedy, ak by spĺňal všetky náležitosti a bol by dokonca oprávnený. Na konanie o takomto podnete sa primerane použijú ustanovenia o ústavnej sťažnosti, ale tá je vlastne o niečom úplne inom. Ústavná sťažnosť má priamu väzbu na článok 127 ústavy, a nie na článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ovocie tohto neorganického a nesystémového založenia vlastne nového druhu konania na Ústavnom súde žneme dodnes. Ako sa má napraviť zistené porušenie práv, čo to vlastne za rozhodnutie Ústavného súdu podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a aké následky má mať? My sme sa s týmto nevedeli predovšetkým politicky vyrovnať napríklad v kauze Gauliedera, ktorá žije dodnes. Ústavnoprávni odborníci hovoria, že takéto rozhodnutie Ústavného súdu má čisto akademický význam. Takto hovorí napríklad komentár k ústave alebo že ide o deklaratórne rozhodnutie. Z toho, čo som doteraz povedal, by sa zdalo, že pri teraz prerokovanom bode ide o niečo podobné ako v kauze Gaulieder. Dokonca vládna koalícia má možnosť použiť i v súčasnosti najfrekventovanejší vecný a odborný argument, že predsa aj my sme to robili v minulosti, keby rozhodnutie Ústavného súdu v kauze Gaulieder z hľadiska sily vlastného rozhodnutia nebol o niečom úplne inom.

Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením číslo 253 z 9. apríla 1999 vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Lexu, ktorého podkladom bolo uznesenie vyšetrovateľa ministerstva vnútra číslo VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. decembra 1999 bolo okrem iného predmetné uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zrušené. Akékoľvek úvahy kohokoľvek o pokračovaní trestného stíhania na základe predmetného uznesenia sú v rozpore s platným právom, dokonca ich možno považovať za marenie výkonu úradného rozhodnutia či porušenie právomoci verejného činiteľa. Nadobudnutím právnej moci nálezu Ústavného súdu o porušení ústavných práv občana Svěchotu a najmä zrušením uznesenia, ktoré bolo podkladom pre uznesenie parlamentu o vydaní súhlasu na trestné stíhanie nastala ex lege, nastala zo zákona taká skutočnosť, ktorá nemôže nezrušiť toto uznesenie parlamentu. V tomto kontexte si dovolím povedať, dnes je stíhaný bývalý generálny prokurátor a dokonca mu bol nedôstojným spôsobom odobratý pas za možné dopustenie sa trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa iba za to, že predtým, ako akceptoval rozhodnutie exprezidenta Kováča o udelenej milosti pre jeho syna, dovolil si obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v tejto veci rozhodol. Uvedomujú si dnešní policajti, prokurátori na všetkých stupňoch, vyšetrovatelia a vôbec všetky zainteresované osoby aj na základe absurdného stíhania predchádzajúceho generálneho prokurátora, v akom stave trestnoprávnej zodpovednosti sa nachádzajú oni dnes?

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)