Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Gajdoš.

Poslanec J. Gajdoš:

Ďakujem podpredsedovi Národnej rady pánu Presperínovi za to, že mi umožnil dokončiť myšlienku z predchádzajúcej faktickej poznámky. Chcel som podotknúť, že ak by sa chcela z princípu likvidovať odborná, nie politická opozícia, ktorá by mohla smerovať proti zámerom ministerstva školstva alebo vlády Slovenskej republiky cestou likvidácie škôl, tak by to bolo naprosto scestné a nezmyselné. Iste sa všetci zhodneme v tom názore, že investícia do vzdelania je rýchlo návratná investícia zvlášť v dnešnom čase, keď si mladí ľudia môžu doplniť svoje vzdelanie, ktoré získajú v našich vzdelávacích inštitúciách v zahraničí, a uplatniť poznatky zo vzdelávacieho procesu u nás doma.

Akadémia výtvarných umení v Banskej Bystrici aj Technická univerzita v Trenčíne sú svojím spôsobom na Slovensku výnimočné, pretože majú vo svojej organizačnej štruktúre odbory, ktoré sú na Slovensku nedostatkové. Pretože som sa mal možnosť nejakým spôsobom podieľať na koncipovaní, príprave Technickej univerzity v Trenčíne, chcem zvýrazniť, že sú tam odbory, ktoré sú životne dôležité a na Slovensku naprosto nedostatkové pre rozvoj strojárstva na Slovensku. S tým zámerom bola táto univerzita konštituovaná. Ak by tu bol teda taký zámer alebo rozhodnutie zlikvidovať aj túto univerzitu, tak by to bolo proti záujmom Slovenskej republiky.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Oberhauser.

Poslanec V. Oberhauser:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Veľmi si vážim vystúpenie pána podpredsedu Presperína a vždy, keď vystúpi, jeho slová naozaj sú slová človeka, ktorý zvažuje, čo hovorí a je pripravený počúvať druhú stranu. Preto by bolo oveľa lepšie, keby okrem pána Presperína bolo v tejto snemovni viac poslancov vládnej koalície ochotných počúvať a hľadať kompromis a spoluprácu. Na druhej strane cítim obavu v jeho vystúpení, keď sa tu tak často spomínala Akadémia umení v Banskej Bystrici, že za to, že o tom hovorí opozícia, terajší vládni poslanci budú automaticky vystupovať proti nej. Vychádza to z toho, že v tejto snemovni sa navykol akýsi rituál, že keď niečo navrhne opozícia, tak vládna koalícia je a priori proti, bez toho, že by sa zamyslela nad tým, či ten návrh je dobrý alebo zlý. Preto sa dostávame často do závozu, preto museli byť skrátené legislatívne konania, o ktorých hovoril pán Prodi, a nie preto, žeby vláda konala pre záujem vstupu do Európskej únie veľmi chvatne a s veľkou rýchlosťou. To sú skutočné príčiny, neochota počúvať a neochota hľadať kompromis. Ale na druhej strane treba vidieť, že aj pán minister školstva bol príčinou tohto dialógu, ktorý tu prebiehal, lebo tiež vystupoval často tak arogantne a neznášanlivo, že vyvolával v opozícii tieto niekedy aj tvrdé reči vo vzťahu k jeho návrhom a takisto nás vedie k tomu, že vidíme, že mnohé jeho návrhy sú nepripravené. Sám som bol vo Zvolene a som si odkonzultoval zmeny, ktoré tam pripravuje na rušenie stredných škôl. Vôbec s nikým neboli konzultované. A to sú dôvody...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Podhradská.

Nech sa páči, máte slovo.

Poslankyňa M. Podhradská:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážené kolegyne, kolegovia,

dovoľte mi, aby som aj ja vystúpila v rozprave k návrhu skupiny poslancov na vyjadrenie nedôvery ministrovi školstva pánu Milanovi Ftáčnikovi. Hoci som pôvodne chcela začať svoje vystúpenie inak, situácia, ktorá sa tu včera vyvinula, ma núti, aby som začala predsa len trochu z iného konca.

Včera sa tu odohralo také krátke a veľmi ostré stretnutie medzi mnou a pánom ministrom vtedy, keď som v jednej zo svojich faktických poznámok povedala tomuto plénu, že pán minister, keď pri svojej návšteve Banskej Bystrice na pôde Akadémie umení tvrdil študentom, že on sám nemá nič proti Akadémii umení, že dokonca aj pri hlasovaní Národnej rady bol za, čím chcel dokumentovať zrejme svoje nezávislé stanovisko a ja som včera povedala, že pán minister študentov klamal, že to nebola pravda. Pán minister ma pred celým plénom osočil, že som klamárka ja. Takže dovoľte mi, dámy a páni, viem, že to odtiaľto z tejto diaľky nevidieť, ale aby som vás oboznámila s prehľadom z hlasovania číslo 21 zo schôdze číslo 27 z 15. mája 1997, keď Národná rada prerokúvala vládny návrh zákona o zriadení Akadémie umení v Banskej Bystrici a, samozrejme, mám teraz na mysli konkrétne tú časť rokovania, keď sa hlasovalo, definitívne hlasovalo o návrhu zákona ako celku.

Budem veľmi stručná. Z prítomných 97 poslancov a z 97 hlasujúcich za hlasovalo 79, proti hlasovalo 10, hlasovania sa zdržali 8 poslanci, nehlasovalo 0. No a aby som naozaj nezdržiavala, odcitujem len mená tých, ktorí boli proti zriadeniu Akadémie umení v Banskej Bystrici. Boli to pán Zoltán Boros, Zsolt Komlósy, Béla Bugár, László Köteles, Árpád Duka-Zólyomi, Ernö Rózsa, Mária Ďurišinová, Mária Sabolová, Peter Weiss a Milan Ftáčnik, prosím pekne. Kto neverí, som teda, samozrejme, ochotná mu výňatok z toho hlasovania predložiť. Možno pán minister bude namietať, že to tak včera nemyslel, že mal na mysli zrejme to, že on to na pôde Akadémie umení nepovedal. Je možné aj takéto jeho vysvetlenie, lebo včera po skončení, respektíve prerušení schôdze ma zastavil na chodbe a pokúšal sa zo mňa vydolovať meno toho človeka, od ktorého túto informáciu mám. Ja som mu odmietla toto meno poskytnúť a znovu opakujem, že mu toto meno neposkytnem preto, lebo jednoducho si myslím, že keby som povedala meno toho človeka, pôsobenie tohto človeka by bolo ohrozené, lebo pri spôsoboch, ktoré pán minister prezentoval počas svojho pôsobenia na ministerskom poste, myslím si, že moja obava o to, že by sa na tomto človeku vyvŕšil, je viac ako oprávnená.

Ja si myslím, že netreba zo včerajšieho extempore robiť veľký problém. Prečo si to myslím? Veď napokon aj pán poslanec Andrassy, o ktorom som pred chvíľou povedala, že by nás mohol bližšie oboznámiť s tým, ako chodí po stredných školách na južnom Slovensku a v rámci hodín občianskej výchovy rozpráva študentom o politike SDĽ, možno bude reagovať o chvíľu vo svojej faktickej poznámke, že klamem. Viete, poviem vám veľmi úprimne, je mi jedno, čo si o tom myslí pán Andrassy, respektíve čo si myslí pán Ftáčnik vtedy, keď hovorí, že som klamárka. Pre mňa je dôležitá iná vec, pre mňa je dôležité to, čo si myslí občan. A keďže všetko zlé je na niečo dobré, ja by som to dokumentovala na jednej skúsenosti - budem sa snažiť byť veľmi stručná -, ktorá potvrdzuje moje slová.

V čase, keď sa okolo budovy ministerstva kultúry grupovala skupina záchrancov kultúry a viete veľmi dobre, čo sa tam všetko odohrávalo, nechcem sa k tomu vracať detailne, myslím si, že teraz riešime iný problém, vtedy sa tam odohrala situácia, keď minister odchádzal z budovy. My sme sa dočítali na druhý deň v novinách - autorom toho článku bol pán Meliš z redakcie Práca -, že minister kultúry zbabelo ušiel z budovy a zakrýval si kabátom hlavu. Jednoducho vraj zbabelo ušiel, aby sa nemusel stretnúť zoči-voči s tými ľuďmi, ktorí "ochraňovali vlastným telom slovenskú kultúru". Toto, čo pán Meliš napísal v Práci, bol jednoducho výmysel. Pán Hudec sa voči tomuto výmyslu niekoľkokrát ohradil. Aj médiá, ktoré prenášali toto klamstvo donekonečna, upozorňoval na to, že je to vymyslené a žiadal ich o nápravu. Samozrejme nedočkal sa tejto nápravy, ale na Slovensku je to tak. Takže sa nečudujme.

Ale chcem povedať inú vec. O niekoľko možno týždňov, neviem to teraz už presne, prišiel na ministerstvo kultúry na meno pána ministra list od jednej študentky, ktorá bola tiež prítomná na tejto protestnej akcii a bola pred budovou ministerstva kultúry. Bola očitým svedkom práve tej situácie, keď minister kultúry z budovy odchádzal, a videla, že to naozaj bolo inak, nie tak, ako to pán Meliš popísal, a táto študentka sa v tom liste ospravedlňovala ministrovi kultúry za to, že bola pred tou budovou, že uverila "záchrancom kultúry", lebo naozaj si myslela, že majú pravdu a že bojujú o spravodlivú vec a práve toto Melišovo klamstvo vlastne spôsobilo obrat v jej myslení, keď pochopila, že je zavádzaná, manipulovaná a pravda je niekde inde. Takže znovu opakujem, nerobím si ťažkú hlavu z toho, že ma tu pán minister osočil a povedal, že som klamárka. Pre mňa je dôležité, čo si o celej veci budú myslieť študenti z Banskej Bystrice, študenti z Akadémie umení, ktorí boli na tom stretnutí. Myslím si jednoducho, že to treba nechať na nich. Ak to pán minister povedal a včera sa tu prezentoval, ako sa prezentoval, myslím si, že tiež pochopia mnoho súvislostí a za to pánu ministrovi ďakujem, teda za to včerajšie označenie. Ďakujem, že zrejme práve to, ako včera reagoval, tiež pomôže niekoľkým ľuďom na Slovensku, aby precitli a pochopili, kto to ako so Slovenskom myslí.

Ale dovoľte mi, aby som sa vrátila k predmetu, o ktorom dnes rokujeme, k predmetu toho návrhu, ktorý predložila skupina poslancov za Hnutie za demokratické Slovensko. Prvá v rozprave vystúpila pani poslankyňa Angelovičová, ktorá nám tu citovala celý, nechcem povedať, zoznam, ale súpis zásluh...

(Ruch v sále.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Vážená pani poslankyňa, chvíľku počkajte.

Páni poslanci, prosím vás, pokoj v rokovacej miestnosti.

Nech sa páči, môžete pokračovať.

Poslankyňa M. Podhradská:

... zásluh pána ministra. Nebudem sa s ňou sporiť, či je to tak, ako hovorila. Chcela by som len pripomenúť a počudovať sa teda, že v tom výpočte zabudla zrejme na niekoľko úloh, ktoré mal pán minister splniť, respektíve jeho rezort, a možnože "zabudla" kvôli tomu, že pán minister jednoducho tieto úlohy nesplnil. Chcem sa proste spýtať na to, čo som tu v jednej svojej interpelácii už hovorila a pán minister mi na moju interpeláciu doteraz neodpovedal. Teraz budem citovať z uznesení vlády z aprílového zasadnutia z 28. apríla 1999, keď bolo ministrovi školstva uložené rozpracovať odporúčanie komisie na prípravu medzivládnej dohody a plánu spolupráce medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou v oblasti školstva a vedy a predložiť príslušný návrh dohody na rokovanie vlády. Termín mal do 31. augusta 1999.

V ďalšom bode tohto uznesenia sa ministrovi ukladá rozpracovať odporúčanie spoločnej maďarsko-slovenskej zmiešanej komisie na vytvorenie podmienok na zabezpečenie výchovy pedagógov pre školy s vyučovacím jazykom maďarským, teológov, kultúrnych a osvetových pracovníkov v maďarskom jazyku utvorením vhodnej inštitucionálnej úrovne v rámci existujúcich vysokých škôl Slovenskej republiky a koncepciu predložiť na rokovanie vlády. Táto úloha bola tiež termínovaná do 31. augusta 1999. A napokon bol minister školstva zaviazaný, aby do 30. septembra toho istého roku, teda roku 1999, rozpracoval odporúčanie zmiešanej slovensko-maďarskej komisie na vytvorenie vhodných legislatívnych podmienok a realizáciu konkrétnych foriem podpory činnosti pobočiek fakúlt, univerzít a vysokých škôl Maďarskej republiky na území Slovenskej republiky a túto správu predložiť na rokovanie vlády.

Škoda, že to pani poslankyňa nespomenula. Predpokladám, že po tom všetkom, čo tu odznelo, ak je naozaj pravdou, že pán minister je taký veľmi dôsledný v plnení úloh, predpokladám, že tieto úlohy splnil a myslím si, že by bolo veľmi zaujímavé vypočuť si, ako bolo rozpracované odporúčanie komisie, ako boli rozpracované odporúčania komisie vo všetkých troch bodoch. Ja nebudem o tomto probléme viac hovoriť. Dúfam, že ste všetci pochopili, o čom to vlastne všetko je.

Chcela by som pokračovať trošku v inej rovine. Niektorí moji predrečníci tu už spomenuli, že naozaj je veľký rozdiel medzi tým, ako pôsobil pán Ftáčnik ako poslanec Národnej rady a ako pôsobí pán Ftáčnik ako minister vlády Slovenskej republiky. Pred niekoľkými dňami v úplne inej súvislosti predseda tohto parlamentu pán Migaš, ktorý mnohými svojimi vyhláseniami dokazuje, že má zmysel pre humor, povedal, že na konto istého problému boli reči len bla-bla-bla a naozaj zo všetkého zostalo len bla-bla-bla. Nuž pán Migaš mi týmto vyjadrením trochu pomohol, lebo myslím si, že veľmi dobre charakterizuje táto jeho veta v podstate pôsobenie pána Ftáčnika ako poslanca. Hoci sme vtedy mnohí oceňovali jeho vystúpenia, jeho názory, ukazuje sa, že to bolo naozaj len bla-bla-bla. Lebo pán poslanec, dnes pán minister ako jeden z mála ľudí dostal príležitosť dokázať tým, že bol vymenovaný do funkcie ministra tejto vlády, že všetky tie reči, ktoré tu z jeho úst odznievali, keď sedel v opozičnej lavici, majú naozaj opodstatnenie, že vyjadrujú jeho znalosti, jeho odbornú pripravenosť, jeho erudovanosť, a nie sú to len prázdne slová. Zdá sa, že pán minister tú možnosť, ktorú dostal, nevyužil, skôr by som povedala, že ju totálne prepásol.

Teraz si dovolím odcitovať niekoľko vyjadrení pána Ftáčnika ešte v časoch, keď pôsobil ako poslanec Národnej rady. Prvý citát: "Čo sa týka pokrytia vysokých škôl, dovolím si predniesť pozmeňujúci návrh. Aby sme pomohli plneniu predvolebných sľubov (mal na mysli predvolebné sľuby HZDS), bolo by dobré zvýšiť objem mzdových prostriedkov pre pracovníkov vysokých škôl vo výške 100 percent. Zrejme na tých 60 percent pracovníkov vysokých škôl, ktorí sú vysokoškolsky vzdelaní, myslel pán premiér, keď vyslovoval prísľub o zvyšovaní platov. Takže navrhujem, aby sme o tú sumu, ktorá vyplýva zo 60 percent, z 1,4 mld., zvýšili mzdové prostriedky a účelovo ich viazali na vysokoškolských učiteľov." Áno, pokiaľ dobre počúvate, čo hovorím, naozaj tieto slová zazneli na pôde tohto parlamentu z úst vtedy poslanca pána Ftáčnika a vtedy sa hovorilo o rozpočte na rok 1995. Tieto slová pána Ftáčnika ako veľmi pozoruhodné a povšimnutiahodné citovali aj v článku v Pravde, ktorý reagoval na rokovanie výboru pre školstvo, a citovali práve tieto slová pána Ftáčnika ako doklad o tom, ako sa dobre rozumie tejto oblasti a článok nazvali Keď padne školstvo, padne národ. Tento článok vlastne monitoruje, ako som už spomínala, priebeh zasadnutia Výboru Národnej rady pre vedu, vzdelávanie a šport pri prerokúvaní vládneho návrhu rozpočtu.

Citát, ktorý som tu uvádzala, hovorí veľmi jasnou rečou, ale dovolím si ešte odcitovať jednu repliku pána poslanca Ftáčnika. "Rozpočet školstva sa už viac rokov pripravuje a uskutočňuje takým spôsobom, že je to katastrofa zhodená na školstvo, a nie nejaký systémový zámer, ktorým by sa príslušný minister prezentoval." Tieto kritické slová tiež odzneli v rámci rozpravy k rozpočtu na rok 1995. Pán poslanec s uznaním, respektíve s porozumením konštatuje ďalej "tých peňazí, aj keď sú vyššie, ako bolo predtým, je relatívne málo, málo na zabezpečenie požiadaviek odborov na zvýšenie platov učiteľov, málo na to, aby sme riešili niektoré ďalšie naliehavé úlohy a tlačíme problémy školstva opäť jeden ďalší kalendárny rok pred sebou".

S takýmto porozumením hovorí o problémoch školstva v roku 1995 poslanec Milan Ftáčnik na pôde Národnej rady. Ten prísľub premiéra, o ktorom hovoril pán poslanec vo svojom citáte na začiatku, nebol prísľub pána Dzurindu, bol to prísľub pána Mečiara, a pokiaľ vás pamäť neklame, možnože sa netreba spoliehať na pamäť, ale pozrieť sa do tabuliek: na vysokých školách sa za to obdobie rokov 1992 až 1998, o ktorom vy hovoríte ako o čiernej more nad Slovenskom, zvýšil plat na vysokých školách zhruba o 80 percent. Ročný nárast platov za pôsobenia vlády pána Mečiara, vlád pána Mečiara, lebo tam išlo o dve vlády, bol v priemere 12 percent. Nuž a keby sme mali hodnotiť pôsobenie pána ministra Ftáčnika v oblasti školstva v súvislosti s riešením platových otázok pedagógov, tak by sme dospeli k číslu nula. Ak by sme chceli byť ešte presnejší, tak by sme dospeli k mínusovým hodnotám. Už tu odznelo včera v rozprave, že je naozaj veľmi chvályhodné, že pán minister sa zaslúžil o to, aby neboli znižované platy na vysokých školách. Ja znovu opakujem, pri takom náraste inflácie, aká bola v priebehu minulého roka, keď platy vysokoškolských pedagógov ostali na úrovni roku 1997, bola vlastne reálne mzda týchto pedagógov nižšia.

Takže ako kontrastne znejú slová pána ministra Ftáčnika pri prerokúvaní rozpočtu kapitoly školstva vo Výbore pre školstvo, vedu, mládež a šport Národnej rady v roku 1998, keď sa riešil rozpočet na rok 1999, že si želá, aby poslanci Národnej rady s kapitolou ministerstva školstva nehýbali, hoci vedel, že tie peniaze, ktoré sú určené pre ministerstvo školstva, sú nedostatočné a že sú vlastne tragédiou pre školstvo. Prosil, aby sa s touto kapitolou nehýbalo. Naopak, ako poslanec sa veľmi vehementne zasadzoval o to, aby sa peniaze pre školstvo zvýšili. Aj takéto bývajú premeny politikov, ktorí to s rezortom, ktorý riadia, zrejme nemyslia tak celkom úprimne.

Viete, chcela by som pripomenúť ešte jeden sľub, ktorý dával pán Ftáčnik už ako minister školstva na stretnutí s dekanmi, rektormi a predsedami fakultných a celoškolských odborových organizácií v marci 1999, lebo bude zrejme reagovať vo svojom vystúpení na to, že v roku 1999 bol rozpočet pre školstvo preto taký mizerný, lebo tu bola predtým Mečiarova vláda, ktorá to, samozrejme, všetko spôsobila, takže by som chcela pripomenúť pánu ministrovi Ftáčnikovi, ako sľuboval na stretnutí na ekonomickej univerzite zástupcom fakultných a celoškolských odborových organizácií, dekanom a rektorom, že rozpočet z roku 1999 bol naposledy tvorený ako predchádzajúce roky a že už nikdy v budúcnosti nebude rozpočet pre vysoké školy likvidačný. Teda znovu sľuby, sľuby a stále len sľuby, ktoré pán minister rozdáva všade, kde sa objaví. Rozpočet pre vysoké školy v roku 2000 je rovnako likvidačný, ak nie ešte likvidačnejší ako rozpočet v roku 1999.

Je zaujímavé, že vysoké školy, respektíve vedenia vysokých škôl a ich odboroví vodcovia, ktorí pred voľbami vehementne podporovali opozíciu, vtedajšiu SDK vrátane SDĽ a tak ďalej, a po voľbách vyjadrovali svoje nadšenie, že Slovensko stojí na prahu obrovských zmien, ktoré zrejme prinesú riešenie aj pre rozvoj slovenského školstva, v tomto prípade akosi veľmi rozpačito mlčia. Je to pochopiteľné, už tu o týchto veciach hovorili moji predrečníci. Len v posledných mesiacoch, keď už naozaj cítia, že situácia je neudržateľná, sa začínajú odbory pomaly ozývať. Pán minister, nemusím pripomínať, viete veľmi dobre, že v decembri boli niektoré vysoké školy dočasne zatvorené pre finančnú neschopnosť a iným vysokým školám zase hrozí definitívne zatvorenie pre neschopnosť súčasnej vládnej koalície uznať právo na život vysokým školám, ktoré boli založené počas Mečiarovej vlády.

Nuž aj to je výsledok pôsobenia pána ministra. Musím povedať, že ten článok, ktorý v roku 1995 priniesla Pravda a ktorý, ako pripomínam, mal názov Keď padne školstvo, padne národ, mal svoje hlboké oprávnenie, a ten titulok je naozaj platný aj teraz. A myslím si, že by bolo dobre, pán minister, keby ste si ho opäť prečítali s odstupom rokov a už aj v záujme toho, aby sa tie slová Keď padne školstvo, padne aj národ nenaplnili, zvážili svoje zotrvanie vo funkcii a možnože by bolo čestnejšie a viac by sa to podobalo na vás ešte ako na poslanca Národnej rady, keby ste z funkcie odstúpili.

Viete, povedalo sa tu veľa o tom, čo vám my z radov opozície vyčítame. Naopak. Vaši kolegovia z koalície hovoria, že nemáme pravdu. Naše argumenty sa opierali najmä o to, že vy ako minister ste zlyhali najmä v tých aktivitách, kde bolo vašou povinnosťou naozaj sa pokúsiť zlepšiť finančnú situáciu v oblasti školstva. V tejto oblasti ste naplno zlyhali, pán minister. Ale ja si myslím, že nejde len o peniaze. Naozaj nejde len o peniaze. A tu mi neostáva nič iné, keď chcem dokladovať svoj názor, musím sa opäť vrátiť k tej nešťastnej Akadémii umení v Banskej Bystrici. Chcem sa ospravedlniť pánu podpredsedovi Národnej rady, bývalému primátorovi mesta Banská Bystrica pánu Igorovi Presperínovi, že znovu vyťahujem tento problém, ale ja len na ňom chcem demonštrovať svoj názor a nejde mi o to, aby som existenciu Akadémie umení ohrozila. To je to posledné, čo by som si želala, lebo si myslím, že to nie je akadémia, ktorú by sme mali označovať, že je to Mečiarova škola a že na tejto akadémii neštudujú študenti, ktorých by sme mali označovať, že sú to Mečiarovi študenti alebo Mečiarove deti. Keby išlo o to, kto s akou vehemenciou presadzoval vznik Akadémie umení v Banskej Bystrici, ako si pamätám naozaj veľkú aktivitu a zapálenie pána Presperína ako primátora mesta Banskej Bystrice v tom čase, keď sa hovorilo o možnom vzniku Akadémie umení, a aj v tom čase, keď už bol návrh v parlamente, by sme rovnako mohli túto akadémiu označiť aj slovom, že je to Presperínova akadémia a o týchto študentoch by sme mohli povedať, že sú to Presperínove deti. To zatiaľ tu nikto nepovedal, ale jednoducho toto označenie z môjho pohľadu vyjadruje len zásluhy - myslím v tom najpozitívnejšom zmysle slova - o to, aby vôbec táto škola vznikla. O Akadémii umení sa povedalo už veľmi veľa a ja by som nechcela opakovať to, čo tu už bolo povedané. Chcela som Akadémiu umení spomenúť len v tých súvislostiach, ktorá sa dotýka pôsobenia pána ministra Ftáčnika. Ona totižto je dokladom toho, že pán minister vo svojej práci na poste ministra podlieha politickému nátlaku. A to je vážna vec, prosím pekne. To je príliš vážna vec na to, aby sme si ju prehodili z pleca na plece a tvárili sa, že sa nič nedeje.

Pán minister vo svojom vystúpení bude iste namietať, že som klamárka a že nemám pravdu. Ja by som si predsa len dovolila zacitovať zo stanoviska pracovnej skupiny Akreditačnej komisie ku vzniku Akadémie umení v Banskej Bystrici. Teraz odznie ten citát: "Akadémia umení v Banskej Bystrici vznikla v situácii, keď bolo školstvo vo finančnej núdzi spôsobom, ktorý je v rozpore s prirodzeným postupom vzniku vysokej školy, s procesom obsadzovania pedagogických postov, v rozpore s morálkou. Išlo o politický akt, iniciovaný nekultúrnym režimom. Jej vznikom bolo ubraté existujúcim školám pre potreby slovenskej kultúry. Berúc do úvahy počet obyvateľov a talentové zázemie celkom postačujú existujúce umelecké školy univerzitného typu. Štátna moc, ktorá pohŕdala tými najpodstatnejšími ľudskými hodnotami ako morálkou, právom, toleranciou, slušnosťou, vytvárala výhodné situácie, príležitosti vo všetkých oblastiach spoločenskej praxe. Tie boli využívané ľuďmi, ktorí buď rezonovali s hodnotovou orientáciou moci, alebo ktorým spomínané charakteristiky neprekážali. Podstatným bolo jediné, osobný, od merita veci odcudzený pragmatický účel." Toľko citát zo stanoviska pracovnej skupiny Akreditačnej komisie.

Ja sa vás chcem spýtať, vážený parlament, čo nachádzate odborného v tomto stanovisku Akreditačnej komisie. Podľa mňa je to jednoducho politická deklarácia, politické vyhlásenie, nič viac, nič menej. Pán Presperín nás tu všetkých vyzýval, aby sme nepolitizovali problém Akadémie umení. My ho nechceme politizovať. Ak ho niekto spolitizoval, tak ho spolitizovala Akreditačná komisia. A, žiaľ, spolitizoval ho aj pán minister tým, že vlastne bol ochotný akceptovať toto stanovisko Akreditačnej komisie. Pán Presperín tu včera spomínal a ocenil to, že pán minister si vyžiadal až tri audity na Akadémiu umení. Takže tento nebol jediný. A tie dva audity, ktoré ja teda nepoznám, ale verím pánu Presperínovi, boli pozitívne. Jeden sa dotýkal, pokiaľ sa dobre pamätám, ekonomiky, druhý materiálno-technického zabezpečenia Akadémie umení. Môžete namietať, že áno, ten tretí, ten, ktorý sa mal dotýkať odbornej stránky Akadémie umení, práve ten bol rozhodujúci. Ale ja sa opäť pýtam, čo nachádzate odborného v tomto stanovisku, v tomto politickom vyhlásení Akreditačnej komisie.

Je naozaj tragédiou, keď minister školstva v tejto situácii nevyužil svoje kompetencie a nepovedal ctenej Akreditačnej komisii, vážená Akreditačná komisia, ja som ministrom školstva, záleží mi na Akadémii umení rovnako ako na ktorejkoľvek vysokej škole na Slovensku a ja vás žiadam, aby ste urobili dôsledný odborný audit, a nie politické vyhlásenie. Minister to neurobil. Takže v tomto si myslím je veľmi jasný dôkaz, ako podlieha politickým tlakom. Pán minister zrejme nepočítal s tým, že sa zdvihne taká veľká vlna odporu aj v radoch študentov voči jeho zámeru bezvýhradne súhlasiť so stanoviskom Akreditačnej komisie. Študenti sa začali búriť, začali štrajkovať, začali protestovať a pán minister sa začal tváriť, že mu na existencii Akadémie umení záleží. Dokonca medzi študentov išiel. Išiel na tú horúcu pôdu ako "statočný človek" a snažil sa obhajovať svoje rozhodnutia. A napokon, ako sme sa dozvedeli z úst pána Presperína, našiel riešenie, chvalabohu, našiel riešenie, dal Akadémii umení odklad do konca tohto školského roku. Ja by som rada verila, že tento odklad naozaj znamená len to, že Akadémia umení v Banskej Bystrici dostala príležitosť v tom krátkom čase doriešiť problémy, ktoré, predpokladám, sa na každej vysokej škole, na každej akadémii, na každej univerzite, ktorá začína, môžu vyskytnúť. Dal odklad a ja sa pýtam: Nie je náhodou práve v tomto odklade čosi aj o tom, že Akadémia umení má za ten čas "príležitosť" urobiť niečo preto, aby na verejnosti jasne deklarovala, že s Mečiarom a s tými nehodnými ľuďmi z HZDS nemá nič spoločné?

Viete, s troškou pobavenia som sledovala situáciu okolo Slovenských elektrární, keď pán Košovan ako riaditeľ štátneho podniku bol predvolaný pred politický orgán a naozaj som sa čudovala, čo mu tam asi odborné mohli naši výteční politici poradiť. Dozvedela som sa z médií, že jednoducho je to tak, že si vlastne naše strany vo vládnej koalícii podelili jednotlivé rezorty, jednotlivé podniky, jednotlivé fabriky, dozvedela som sa, že Slovenské elektrárne má pridelené SDĽ, tak ako má iné pridelené SOP, iné zase SMK, SDK a podobne, respektíve jej segmenty KDH, DÚ, DS a Sociálna demokracia spolu so Stranou zelených a akosi som sa ešte zatiaľ nedozvedela, komu ste, prosím vás, pridelili v rámci svojich koaličných rokovaní Akadémiu umení. Možno sa to dozvieme o pol roka, keď bude Akreditačná komisia znovu hodnotiť, či je Akadémia umení už dostatočne pripravená na to, aby mohla normálne podľa vás fungovať.

Chcem pripomenúť ešte jednu vec v súvislosti s Akadémiou umení. Pamätám sa na to obdobie, keď sa vznik tejto akadémie pripravoval. A pamätám si aj na postoj Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Pamätám si na to, ako pedagógovia z oboch týchto vysokých škôl veľmi ostro vystupovali proti vzniku Akadémie umení. V médiách robili rôzne ťaženia proti tejto akadémii a, samozrejme, už dopredu pre nich bola táto akadémia odpísaná, už dopredu vedeli, že to bude akadémia, ktorá nemôže mať odbornú úroveň. A keďže si mysleli, že tak ako oni vedia robiť ten obrovský tlak na verejnosť cez médiá, keď vykrikovali, že teda máme málo peňazí a Mečiar si tu ide zakladať ďalšie školy len kvôli tomu, aby balamutil študentov a možno rodičov týchto študentov, keď už videli, že tomu nezabránia, tak sa pokúšali hľadať cestičky na tých ministrov, ktorí mali na starosti prípravu a vznik týchto vysokých škôl, hľadali cestičky k nim a ponúkali spoluprácu pod podmienkou, že oni by neboli celkom proti, aby v Banskej Bystrici niečo aj vzniklo, ale nebolo by múdre, keby to bola samostatná vysoká škola, bolo by dobre, keby to bola pobočka a tá pobočka by patrila pod Vysokú školu múzických umení a oni by ju mali jednoducho pod palcom. Rovnako reagovalo aj vedenie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, tiež im už potom neprekážal vznik Akadémie umení, len jednoducho chceli mať túto "bystrickú pobočku" pod palcom. To znamená, že pedagógovia, ktorí vyučovali na bratislavských školách, chceli ďalšie úväzky, chceli mať v rukách zrejme prijímací proces na túto Akadémiu umení a podobne a podobne.

Takže čo vlastne prekážalo predstaviteľom, respektíve vedeniu týchto vysokých bratislavských škôl? Myslím si, že im prekážalo predovšetkým to, že stratia monopol a že nebudú len oni rozhodovať o tom, kto bude študovať výtvarníctvo, kto bude študovať herectvo, kto bude študovať réžiu a tak ďalej a tak ďalej, tak ako to bolo dovtedy, kým Akadémia umení vznikla. A to, že Slovensko nie je len Bratislava, a to, že Slovensko nie sú len úzke rodinné klany, a to, že na Slovensku je mnoho talentovaných ľudí, ktorí by mohli dostať príležitosť, to ich jednoducho nezaujímalo.

Ja sa chcem spýtať, kto bude posudzovať po tom polroku po tom odklade, aký bude ďalší osud Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ak to bude Akreditačná komisia takého razenia, ako sme mali možnosť vidieť pri tomto prvom raze, tak sa obávam, že to nedopadne celkom dobre a možno to dopadne práve tak, ako si želajú páni z Bratislavy, že síce tá akadémia tam istým spôsobom ostane, ale dôležité bude, že ju budú mať pod palcom oni. Myslím si, že to je ten pravý dôvod, prečo im Akadémia umení tak silno leží v žalúdku, že jednoducho nepoťahujú tými nitkami práve oni. Ja sa znovu chcem ospravedlniť pánu Presperínovi, že som spomínala Akadémiu umení. Chcela by som zdôrazniť, že mi prekáža, že sa práve otázka existencie Akadémie umení politizuje. Želám tejto akadémii, aby prežila toto ťaženie proti nej a aby v budúcnosti dokázala, že sa oprávnene dožaduje života, oprávnene sa dožaduje miesta v sieti škôl Slovenskej republiky. Ja si pána Presperína aj napriek tomu všetkému, že je z koalície, vážim nielen preto, nielen za to, čo tu dnes povedal, nemusíme mať na všetko rovnaký názor, a predsa len sa nemusíme nenávidieť. Ja by som vás len chcela vyzvať, vážené dámy, vážení páni, keby ste si napokon predsa len trošku zobrali príklad z postoja pána Presperína vo vzťahu k Akadémii umení a trošku sa odosobnili od svojich politických tričiek, válovčekov a korýtok a skúsili sa trochu inak pozrieť na tento problém, o ktorom tu dnes hovoríme.

Znovu opakujem, myslím si, že pán Ftáčnik je človek vzdelaný, je to odborník vo svojej oblasti, ale, žiaľ, na poste ministra školstva Slovenskej republiky dokázal, že na to nemá. Možno nemá dosť síl, aby presviedčal, možno nemá dosť síl, aby presadil, ale jednoducho na to nemá. A preto by som chcela na záver vyzvať pána ministra, naozaj, pán minister, neberte to v zlom, nechcem vás rozčúliť, ale myslím si, že nielen ako člen vlády, ale aj ako chlap - ono sa tomu tak hovorí, nechcem teraz použiť slovník pána Migaša, bolo by to možno zábavnejšie, ale naozaj si myslím, že je čas, aby ste ako chlap povedali: Vážení, máte pravdu, myslím si, že bude lepšie, keď odídem.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pani poslankyne chcú reagovať poslanci s faktickými poznámkami, posledný pán poslanec Hofbauer.

Pán poslanec Bohunický, nech sa páči, máte slovo.

Poslanec P. Bohunický:

Ďakujem, pán podpredseda.

Pani Podhradská spojila hlasovanie o vzniku banskobystrickej univerzity spred niekoľkých rokov s terajšou situáciou a vyjadrením Akreditačnej komisie. Myslím si, že to nie je celkom správne. Ale ja opäť vravím, že pán minister bol na tejto univerzite, ale aj na Univerzite svätých Cyrila a Metoda a na Trenčianskej univerzite niekoľkokrát a na vlastné oči v dialógu so študentmi a pedagogickou obcou veľmi jasne hľadal riešenia danej situácie. Určite viete o tom aj vy. Škoda, že pani Podhradská pri čítaní výpočtu tých poslancov, ktorí hlasovali proti vzniku banskobystrickej univerzity, nečítala aj tých poslancov za Stranu demokratickej ľavice, ktorí boli za vznik tejto univerzity, lebo boli aj takí, boli aj takí.

(Ruch v sále.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Vážení páni poslanci z HZDS, prosím pokoj.

Poslanec P. Bohunický:

Pani Podhradská teda neklame, ona nehovorí len celú pravdu. To je trošičku rozdiel medzi tým, čo hovorí ona a čo je skutočnosť.

Ja chcem len podotknúť ešte jednu skutočnosť z ďalšej histórie, keď bol ministrom školstva pán Dušan Slobodník, keď sa na trnavskej univerzite menili zámky, keď sa na trnavskej univerzite, ktorá vznikla údajne z podnetu KDH politicky a mnohí poslanci za HZDS nehlasovali za túto univerzitu, vymieňali zámky, robili sa alternatívne prijímacie pohovory a za asistencie polície sa odháňali deti a naháňali sa do Tatraskla, kde bolo nové prijímacie konanie. Všetkému tomu asistoval vtedajší váš podpredseda pán Matejka.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Kadlečíková, nech sa páči.

Poslankyňa M. Kadlečíková:

Ďakujem, pán predsedajúci, za udelenie slova.

Ja by som sa motivovala tou časťou pani poslankyne Podhradskej v jej vystúpení, kde hovorila o tom, že teda ako sa tu obviňujeme, aké výrazy sa používajú, klamár, že niekto klame. Naozaj, nie je to dôstojné, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sa takto vyjadrovali, lebo potom sa čudujeme, vlastne aká morálka vládne mimo tohto parlamentu. Mali by sme naozaj zachovávať úctu voči sebe, ale aj voči tým, ktorých reprezentujeme. Ale celkom určite pán minister Ftáčnik v tom nezostal osamotený, v tom výraze, lebo ak si dobre pamätám, minimálne dvoj- až trojnásobne mu to bolo vrátené včera večer.

Ale chcela by som poukázať ďalej na niečo iné. Veľa sa tu hovorí o akademickej pôde, ako sa akademická pôda zneužíva na rôzne politické mítingy, že politici chodia na univerzity. Treba vedieť, že je veľa odborníkov, ktorí prednášajú aj na univerzitách a ja považujem za apolitickú univerzitu v takom prípade, keď rešpektuje odborníkov tak z koalície, aj opozície v ktoromkoľvek období. Takže plne to platí aj o spomínanej Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. To, čo spomínala pani poslankyňa Angelovičová, nebol predvolebný míting, to bolo predstavovanie konfekcie rozvoja Nitrianskeho kraja, ale potom to bol asi o osem mesiacov neskôr jeden míting, ktorý už bol v rámci prezidentských volieb, no a nato nastala ohromná medializácia a nátlak na pána ministra Ftáčnika, aby odvolal vtedajšieho rektora, pretože tam vystupoval Vladimír Mečiar. Minister Ftáčnik sa vtedy zachoval mimoriadne principiálne a povedal, ak to senát dovolil, ak to vedenie dovolilo, tak v tom prípade nebudeme odvolávať pána rektora len za to, že je z HZDS.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Švantner. Pán poslanec, ide vám čas.

Poslanec D. Švantner:

Nový čas by som prosil.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Nech sa páči.

Poslanec D. Švantner:

Ďakujem, pán podpredseda.

Ja by som chcel zareagovať na tú časť pani Kadlečíkovej, keď hovorila o Akadémii umení. Chcel by som jej poďakovať, že podporila túto akadémiu. Chcel by som poďakovať aj poslancovi Jasovskému a hlavne bývalému primátorovi Banskej Bystrice pánu Presperínovi. Rozmýšľal som nad tým, či vôbec na túto záležitosť zareagovať, a to z toho dôvodu, lebo táto vec je tak spolitizovaná, že ak vystúpi opozičný poslanec k nejakej záležitosti, tak skôr môže počítať s tým, že sa to stretne s neúspechom u koaličných poslancov.

Tu by som chcel povedať ešte jednu vec. My sme sa stretli opoziční aj koaliční poslanci u krajského prednostu pred Vianocami. Tam sme si sľúbili, že budeme podporovať všetky aktivity, ktoré sú v Banskej Bystrici a v banskobystrickom regióne. Žiaľ, zatiaľ sa odvážil z koaličných poslancov jedine podpredseda Presperín. Ja si myslím, že aj keď ostatní nevystúpili, takže budú tak bojovať za Akadémiu umení, že sa ministrovi a tejto vláde nepodarí túto Akadémiu zrušiť.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Keltošová.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Pán minister, vy ako bývalý poslanec ste veľmi radi kontrolovali vládu prostredníctvom plnenia legislatívnych úloh, ja si na to pamätám a bolo to v poriadku. Ale chcem sa vás opýtať, akých to máte úradníkov teraz na ministerstve, kto vám riadi, kontroluje sekretariát, respektíve kto vám kontroluje plnenie úloh, ktorými vás zaviazala vláda. Pretože ja keby som mala takého človeka na ministerstve, tak do 5 minút sám dá výpoveď. Dnes vo výbore pre sociálne veci a bývanie sme mali materiál ministerstva zdravotníctva, kde 8 ministrov bolo zaviazaných uznesením vlády z 13. októbra 1999 číslo 894. Medzi nimi aj vy, aby ste do 31. novembra rozpracovali program ozdravenia výživy obyvateľstva. Vy jediný ste materiál nedodali. Potvrdilo nám to dnes ministerstvo zdravotníctva a údajne sa veľmi ťažko s vašimi úradníkmi komunikuje. Myslím si, že program ozdravenia výživy obyvateľstva by sa mal začať uskutočňovať predovšetkým v školách. Vy máte predsa v gescii školské stravovacie zariadenia, vy by ste mali mať záujem na tom, aby sa znovu zavádzali napríklad mliečne desiate, aby skladba stravy pre deti bola diferencovaná podľa veku, aby bola aj cenovo dostupná. A ja nechápem naozaj, predpokladám, že vás neinformovali, že ste nesplnili úlohu, ale to dáva len celkový obraz o tom, ako ten rezort riadite.

Ďakujem.