Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
S faktickými poznámkami vystúpia štyria páni poslanci. Ako posledný pán poslanec Kandráč. Končín možnosť uplatnenia ďalších faktických poznámok.
Ako prvý - pán poslanec Švec.
Nech sa páči.
Poslanec J. Švec:
Ďakujem.
Až na ten záver, pani profesorka, by som s vami vedel súhlasiť. Súhlasím napríklad s tým, že bod 3 návrhu je veľmi dôležitý pre vysoké školy, pretože sa týka financovania. Teda protest odborníkov proti zneniu tohto návrhu spočíval v tom, že podnikateľskou činnosťou vysokej školy je aj prenájom telocviční a podobne, ktorý ťažko môže byť oslobodený od daní. Preto som navrhoval v mojej úprave pred podnikateľskú činnosť vsunúť slovo "odbornú", čím sa tieto problémy odstránia.
Bod 8, ktorý sa týka akademického senátu, tam by som len chcel povedať, že v § 9 existujúceho a platného zákona o vysokých školách v ods. 6 a 7 je tento problém riešený k plnej spokojnosti vysokých škôl a sú to body, ktoré si akademická obec vynútila prijať do novely zákona číslo 172 o vysokých školách.
K bodu 17 som sa vyjadril, podľa môjho názoru tento návrh ide nad rámec Ústavy Slovenskej republiky a v takej forme prijatý nemôže byť už z legislatívneho dôvodu.
Nemyslím si, dámy a páni, že celý návrh treba hodiť cez hlavu. Keď už sme tomu venovali toľko času, pokúsme sa nájsť formuláciu, ktorá by bola vhodná, a prijať aspoň tie najzákladnejšie zmeny, ktoré naozaj zlepšia život na vysokých školách.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Zdá sa, že tento návrh novely zákona v podstate balansuje medzi nejasnosťou, či školstvo u nás je bezplatné, alebo bezplatné nie je. Teda či platí ústava, alebo neplatí ústava. Nie je to prvá vec v oblasti školstva alebo v rezorte tejto vlády, pretože podobná dilema balansuje aj v zdravotníctve. Keď prečítame ústavu, je tam napísané čosi iné, keď ideme do lekárne alebo k lekárovi, tak je to čosi iné.
Domnievam sa, že tu by bolo treba najprv spraviť upratovanie smerom zhora. Upratovanie počnúc ústavou štátu. Aby ľudia nemali vyvesenú ústavu ako vývesný štít nad reštauráciou, a keď vojdú do nej, tak zistia, že dostávajú čosi iné, alebo nedostávajú vôbec nič. Aj v tomto prípade sa domnievam, že rad bodov tejto novely zákona v podstate nekorešponduje s naším najvyšším zákonom, a to je Ústava Slovenskej republiky. Pričom rad krokov, ktoré by mohli uživiť vysoké školy z pohľadu finančnej anémie, domnievam sa, že je možné robiť pokojne aj mimo rámca ústavy. Napríklad nie je mi zrozumiteľné do súčasnosti ponechávanie vedľajšej hospodárskej činnosti mimo školstva v plnej výške, a teda nechápem, čo doteraz bránilo tomuto stavu, aby vedľajšia hospodárska činnosť v plnom rozsahu bola ponechávaná tam, kde tieto hodnoty sa vytvárali, teda na pôde vysokých škôl. K tomu skutočne novelu ústavy nie je treba. Ale k tým ďalším veľmi početným bodom domnievam sa, že áno.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Drobný.
Poslanec M. Drobný:
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Chcem zaujať stanovisko k pani profesorke Tóthovej v tom bode, kde sa dotýkala správneho konania vo vzťahu k habilitáciám, inauguráciám.
Ide o to, že naše právne vedomie na vysokých školách je také, že sporné problémy v týchto oblastiach sa riešia, by som povedal, podpultovo. A my sme to ako Akreditačná komisia vždy chápali tak, že takto to je. Sme na takej úrovni legislatívneho vzdelania. Keď neuspel niekto na jednej fakulte, tak si našiel inú analogickú fakultu a tam habilitoval. A veľmi úspešne. Keď to nemohol ani tam urobiť, tak to urobil v Českej republike. Takže správne konanie tu sa vôbec, keby bolo zákonne prijaté, neuplatňovalo. Nikto si ho neuplatňoval, pretože to riešil inak, elegantne. Ale, samozrejme, akademická obec bola poriadne pobúrená týmto aktom, pretože mnohí inaugurovali v Českej republike preto, lebo vedeli, že normy, ktoré sú vyžadované u nás, nespĺňajú. A oni to interpretovali obyčajne tak, že to je krivda na nich. Ale to nebola krivda na nich. Tie normy boli prijaté a on ich mal splniť. On chcel podliezť latku, nie ju preskočiť. Takže správne konanie sa neuplatňovalo preto, lebo ľudia nemajú patričnú úroveň legislatívneho myslenia a hľadali si iné obezličky, iné cesty vedľajšieho získania toho, čo chceli dosiahnuť.
A preto si myslím, že táto právna norma je síce správna, ale ona zostáva mŕtvou právnou normou a neuplatňuje sa. A takýchto právnych noriem je v našej spoločnosti veľa, o ktorých mnohí ani nevedia. Alebo vedia o nich, že sa môžu uplatniť, ale majú dojem, že by vyzerali trápne, keby ju uplatnili. Súvisí to s nízkym právnym vedomím. A preto si myslím, že správne konanie v oblasti habilitácií a inaugurácií sa nebude u nás uplatňovať.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Kandráč.
Poslanec P. Kandráč:
Vážený pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
dve poznámky by som mal v súvislosti s vystúpením pani poslankyne Tóthovej. Jednu v súvislosti s § 18 ods. 3. Dávam do pozornosti slovné spojenie, ktoré podľa mňa je neprípustné z hľadiska legislatívnotechnického, kde sa hovorí o nákladoch na štúdium. Prosím vás pekne, náklad na štúdium je veľmi široký pojem. Do toho sa musí zahrnúť aj poplatok za študentský domov, a dokonca aj keď si topánky kúpim vzhľadom na to, že idem do školy. Navrhoval by som formuláciu "finančná úhrada za štúdium". V inej podobe znemožňujeme, čo robia fakulty aj teraz, že vyberajú poplatok za index, poplatok za zápisné a podobne.
Druhá poznámka je, že nie som za to, aby sme odmietli myšlienky, ktoré predkladatelia uplatnili a ktoré tu odzneli. Naopak, podporujem ich a navrhujem, aby sa pre budúcnosť uplatnili pri komplexnej úprave. Takže netreba to chápať tak, že sa odmietajú. Veľmi dobrý príklad, nechoďme ďaleko, po Švédsku, po Spojených štátoch, Veľkej Británii, poďme do Českej republiky. Prijali podľa môjho názoru veľmi dobrý zákon o vysokých školách, kde riešia aj otázku verejných vysokých škôl, aj neštátnych vysokých škôl, otázku kreovania senátu, voľby predsedov a podobne. A tam, v súvislosti so senátom explicitne hovoria, koľko členov má senát a podobne.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Benčat. Pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.
Poslanec J. Benčat:
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy,
vážení páni,
nebudem opakovať tu vyslovené legislatívne výhrady k jednotlivým bodom tohto návrhu novely. Možnože môžeme túto novelu už nazvať novelou novely, takže ja by som skôr poukázal na niektoré systémové veci, ktoré naše vysoké školstvo trápia, a azda tým odôvodnil, prečo treba počkať na nový vysokoškolský zákon a s ním súvisiace právne a legislatívne normy.
Samozrejme, nejdem opakovať všetko to, čo sa tu už povedalo, ale musím zdôrazniť, že táto novela novely nerieši zásadné problémy vysokého školstva. Bola tu snaha ošetriť určité medzery v platnom zákone a týkala sa predovšetkým azda autonómie vysokých škôl a podobne. Aj z tohto hľadiska sa mi zdá, že keď sa pripravuje zákon, tak ako to včera povedal pán minister Ftáčnik, je to otázka azda jedného roku, mohli sme sa dočkať takého zákona, ako tu bolo spomínané kolegom Kandráčom, podobného, ako je v Českej republike, pretože toto prostredie je veľmi komparatívne, žili sme spolu 70 rokov a máme spoločné problémy.
Ďalej v neprospech prijatia tohto zákona hovorí aj skutočnosť, že bola obídená Rada vysokých škôl. Bola obídená Konferencia rektorov. Na klube dekanov sa ani táto vec neprerokúvala, pretože nepovažovali za potrebné tieto veci, pokiaľ mám informácie, prerokovať. Ak chceme riešiť problémy nášho vysokého školstva, mali by sme sa najprv dotknúť ich financovania, teda zákona o financovaní vysokých škôl, ako aj financovania vedy, pretože to spolu súvisí. Pokiaľ nevieme, tak určité finančné zdroje prichádzajú aj z tohto fondu, teda z financovania vedy a výskumu. Ja sa k tomu potom vyjadrím aj číselne. Teda ešte raz. V návrhu sú veľmi minimálne rozdiely s kmeňovým zákonom. Preto sa pýtam, prečo vlastne táto iniciatíva vznikla. Je to možno škoda určitého času, pretože to bolo vynaložené úsilie a myslím si, že kolegovia pôvodne s dobrým úmyslom niečo chceli predložiť, ale vidíte, že pichli sme do osieho hniezda. To, čo sa vyvolalo tu, táto diskusia sama naznačila irelevantnosť tohto návrhu. V súčasnom období treba hovoriť o novom modeli vysokých škôl, o novom chápaní univerzity, či už štátnej, alebo súkromnej. Súčasne dalo sa vycítiť z toho návrhu aj isté okliešťovanie kompetencií ministerstva školstva, i keď možno na úkor autonómie, ktorá tu bola proklamovaná. Treba ozaj pripraviť dobrý zákon, ale taký zákon, ktorý by zlepšil situáciu v školstve, a to zlepšenie situácie v školstve, žiaľ, v súčasnom období je viazané na otázky financovania. Lebo ak sa aj zákon pripraví v dobrej snahe a nebude vyvážený, môže sa mnohé pokaziť.
Viete, ja tiež robím asi 33 rokov vo vysokom školstve. Mal som aj určité obdobie, kedy som dekanoval a vždy sa všetko točilo okolo peňazí. Ale vždy prichádzali rôzne úpravy či už v rámci noviel, alebo predpisov vtedy, keď boli kritické obdobia v školstve, kritické v oblasti financovania vysokých škôl. Vtedy sa vymýšľali všelijaké koeficienty, ako ľudí viac zaťažiť, ako vyťažiť a podobne. Poďme sa venovať trošku tým otázkam, ktoré najviac trápia dnes vysoké školy. Bolo tu hovorené o platení štúdia alebo o financovaní určitých činností. Samozrejme, že odborná vedecká činnosť alebo, ako to nazýva pán profesor Švec, odborná podnikateľská činnosť, veď bez tejto činnosti vysokej školy v podstate nemôžu existovať. Vo vyspelých krajinách z toho vlastne plynie často väčšina rozpočtu. Veď v niektorých štátoch v podstate štát prispieva minimálnou sumou. Tak poďme to zapracovať do nejakej legislatívy, aby to konečne malo už určitú prehľadnosť. Veď z toho sa financuje, ako tu už bolo spomínané, aj výučbový proces, z toho sa financujú mnohé veci investičného charakteru. Isteže, aj sa dofinancúvajú svojím spôsobom príjmy tých, ktorí sa podieľajú na takejto činnosti, a v nemalej miere. V mnohých prípadoch, to poznám z vlastnej skúsenosti, je možné pri tomto aj odborne rásť. Veď do tejto činnosti sú zapájaní študenti, ktorí sa vlastne ani iným spôsobom k niektorým veciam nedostanú, k experimentálnym meraniam a podobne. Čiže to považujem za veľmi významnú vec, aby sa tieto veci prerokovali a zapracovali do patričných legislatívnych predpisov. To nie je len narábanie s nejakými chemickými bankami v lekárstve alebo podobne. My máme trebárs v stavebníctve ísť robiť expertízu nejakých konštrukcií len v prípade, že sa robí v rámci takejto činnosti. Vás tam nepustí prevádzkovateľ nejakého veľkého mosta alebo konštrukcie a podobne, ako je napríklad atómová elektráreň atď., kde sa nedostaneme inak. Ale to je vec, ktorú treba legislatívne ošetriť a ktorá by si žiadala značnú pozornosť v budúcnosti, pretože je to veľký zdroj financií pre vysoké školy.
Takisto tu bolo hovorené o samoplatcoch. Samozrejme, treba to zrovnoprávniť, ak niekto na to má, tak zrovnoprávnime samoplatcov so zahraničnými. Veď nič nám v tom nebráni. Ak sú tu bohatí klienti, prosím, nech si zaplatia tento luxus, pokiaľ to považujem, samozrejme, ešte stále v tomto ekonomicky slabom prostredí za luxus. Ak by sa zaviedol takýto predpis alebo nejaká možnosť platiť, alebo možno by sa mohla vymyslieť nejaká klauzula, kde by aspoň symbolicky študenti prispievali, aby tu už bola tá motivácia, pretože mnohí dnes prídu a využívajú toto sociálne prostredie a po pol roku odchádzajú, alebo po roku. Takže je tu určitý aspekt. Treba o tom uvažovať. Ale pozor, treba tu vymyslieť múdry zákon o pôžičkách, o spôsobe platenia týchto pôžičiek, odkladu pôžičiek, odpúšťania časti finančných pôžičiek za dobré výsledky a podobne. To všetko sú motívy, ktoré by mali rezonovať pri tvorbe zákona, prípadne tej novely, ktorá tu bola.
Takže ja by som určité veci možnože zhrnul, ktoré mi napadli pri týchto vystúpeniach a ktoré ma tlačia už dlhší čas. V tomto prostredí žijem. Bolo by treba v súčasnom období myslieť na to, keď chceme rýchlu novelu, tak mali by tam byť pertraktované finančné prostriedky, financie. Tie trápia, ako som už povedal, našich kolegov našej vysokej školy. Tam vidím, povedal by som, určitý lapsus vysokého školstva. Treba zvažovať normu, ktorá by garantovala, že prekročenie príjmov vysokých škôl - vysoké školy majú predpísanú príjmovú časť -, keď sú príjmy prekročené, aby to zostalo v rukách vysokých škôl, aby si mohli voľne manipulovať s týmito prostriedkami.
Samozrejme, že treba zvážiť daňové úľavy z tej podnikateľskej, teda odbornej podnikateľskej činnosti tak, aby boli zosúladené s inými legislatívnymi normami. Na to netreba ďalšiu položku v rozpočte, na to netreba zvyšovať peniaze. Ja len hovorím o tom, čo sa za súčasného, i keď katastrofálneho stavu financovania škôl dá ešte nejakým spôsobom zlepšiť, nejakou normou. Bolo by dobré, aby sa upravili predpisy týkajúce sa hospodárenia s majetkom. O čo tu ide? Ide tu o to, že niektoré vysoké školy trebárs vlastnia budovy v nejakom prostredí a chcú sa nejakým spôsobom sústrediť, alebo teda doplniť nejakou výstavbou kempusov, teda celého prostredia, sústrediť do jedného miesta. Často narážame na problémy s odpredajom budovy v meste. Tieto peniaze by sme vedeli veľmi efektívne investovať tak, aby sa vlastne vytváral priestor na univerzitné prostredie. To je vážna vec.
Samozrejme, čo najviac dnes vysoké školy potrebujú, je určitá stabilita v rozpočtovom fiškálnom roku, pretože viazanie prostriedkov ku koncu roka neprispieva k stabilite tohto prostredia. Stabilita by bola už za toho biedneho stavu aká-taká, keby sme tieto prostriedky neviazali ku koncu roka a aby zostali k dispozícii tak, ako im boli pridelené. Teda vysokým školám, pretože mnohé veci máme objednané. Máme zo zahraničia objednané prístroje. Prichádzajú neskôr, no a, žiaľ, koľko ráz sa nám môže stať, že nám stopnú peniaze, a teraz nevieme, čo s tým robiť.
A keď sme už pri tých dovozoch. Takisto navrhujem, alebo ak je to možné, zapracovať niekde, zamyslieť sa nad tým, zrušiť clá, dovozné clá, dovozné prirážky pre vysoké školy. Veď to všetko ide v prospech výučbového procesu. To treba zvážiť. Veď koľko ráz dostaneme dar zo zahraničia, a vysoká škola nemá ani na zaplatenie cla. Nechápu to naši darcovia. Takže tieto veci predsa nie je možné, aby sme nezvládli. Veď to sú veci, od ktorých v budúcnosti úroveň našich vysokých škôl bude závisieť.
V súčasnom období veľmi necitlivo zaznieva otázka prepúšťania či už nepedagogických a v budúcnosti aj pedagogických pracovníkov. Čiže toto nie je stabilizačný faktor vysokoškolského prostredia. To sú veci, ktoré veľmi narušujú život na vysokých školách. Ja by som len podotkol, pokiaľ mám informácie, za rok 1999 bolo v rozpočte pre vysoké školy 0,67 % z HDP. V predkladanom rozpočte sa ráta s 0,6 % HDP. Čiže je tu pokles o 0,07 % z HDP, čo sú obrovské milióny, a tento stav je ozaj už za hranicou kritického stavu, pretože úbytok kvalitných ľudí na vysokých školách pokračuje. Nastáva tu prepad, a čo je horšie, narastá aj prepad výchovy nových vedeckých pracovníkov. Veď už na tento školský rok sme prijali v podstate o 50 % menej doktorandov v rámci Slovenskej republiky, ako tomu bolo vlani. Ako obnovíme fond vedeckých a pedagogických pracovníkov? Veď Slovenská republika si to nemôže dovoliť a ten úpadok budeme cítiť až za 10 rokov. Možno za päť, za desať, teraz ešte nie. Ale my si nemôžeme dovoliť pri našom stave energetických zdrojov, pri našom stave surovín, ktorý tu máme. My predsa musíme vychovávať ľudí, ktorí sú schopní zapojiť sa do sofistikovanej výroby, do sofistikovaných činností. A ak to vysoké školy nezabezpečia, tak potom kam vedieme túto krajinu v tejto oblasti? Takže treba konečne vysokoškolským učiteľom dať také finančné prostriedky, ktoré im patria. Ktoré im právom patria a nad ktorými sa nebudú usmievať ich kolegovia, ktorí chodia k nám v rámci či už tempusov, alebo iných zahraničných projektov. Chodia a usmievajú sa, že aké to máme platy. A ešte pritom máme porovnateľné výkony s nimi, v podstate sa nelíšime vo výkonoch s nimi.
Takže ja si myslím, nech mi vážení kolegovia odpustia, ale zdá sa mi, že márnime tu mnoho času takýmito vystúpeniami, že musíme upozorňovať na nekvalitu daného predloženého predpisu. A zamyslíme sa nad tým, či je to vôbec vhodné a ekonomicky únosné, aby sme teraz tú novelu zaviedli, keď o rok v podstate by sa mal dať do života nový zákon. Sústreďme sily na tento zákon. Pomôžme tvorcom zákona a vypracujme taký zákon, ktorý naše vysoké školy zachráni od prepadu. Taký, ktoré naše vysoké školy postaví v Európe tam, kam patria.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
S jedinou faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť podania ďalších faktických poznámok.
Prosím, pani poslankyňa.
Poslankyňa I. Belohorská:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Mne prekáža, že pri celej tejto debate, diskusii, nie je prítomný minister školstva, ktorý podľa mňa by si mal tieto veci vypočuť. Pravdepodobne je to kvôli tomu, že on sa od tejto diskusie dištancuje, lebo vie, že vysokoškolský zákon je dobrý. Prekáža mi okrem toho, že tu nie je minister práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý by sa vedel vyjadriť k tomu, o čom tu hovoril pán poslanec Benčat, a to o pôžičkách u vysokoškolákov a o platení vysokoškolského štúdia. Ja s tým súhlasím, ale len vtedy, ak je istota, že ten, kto skončí vysokú školu u nás, bude mať primeraný plat na to, aby pôžičku mohol splácať. My však vieme, že lekári, ktorí prídu pracovať do zdravotníctva, majú platy, z ktorých nie sú schopní vyživiť svoje rodiny, a vlastne mnohí z nich, keď majú ženu na invalidnom dôchodku alebo na materskej, sú sociálnymi prípadmi. Veľmi pochybujem o tom, že by ešte takýto človek bol schopný splácať desať rokov po skončení štúdia nejakú pôžičku. A možno by bolo dobré, keby tu sedel aj pán profesor Šagát, ktorý by nám povedal, za akú cenu on získal profesorský titul z ošetrovateľstva, keď mu robili poradcov a poradkyne a oponentov zdravotné sestry. V období, keď zdravotníctvo má kardinálne a katastrofálne problémy, sa chystá spať s karimatkou pred bankou. Radšej by asi mal spať na ministerstve, aby pomohol riešiť veci v zdravotníctve.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pani poslankyňa Rusnáková vystúpi v rozprave. Po nej pán poslanec Halmeš.
Poslankyňa E. Rusnáková:
Vážený pán podpredseda,
vážený predkladateľ,
vážené kolegyne, kolegovia,
dovoľte mi predložiť pozmeňujúci návrh k novele zákona, ktorý sa týka § 10 ods. 2 písm. f). Navrhujem doplniť po spojke "a" slovo "schvaľuje" a v súvislosti s týmto návrhom navrhujem upraviť § 12 ods. 2 písm. d), nahradiť slovo "schvaľuje" slovom "prerokúva". Ide o jednu z požiadaviek Študentskej rady vysokých škôl Slovenskej republiky, ktorá predložila výboru pre vzdelanie približne dvadsať pozmeňujúcich návrhov a pripomienok k tejto poslaneckej novele zákona o vysokých školách.
Jednou z týchto pripomienok je aj návrh, ktorý som vám predložila a o podporu ktorého prosím. Ide o navrátenie právomocí schvaľovať študijný program akademickým senátom, teda najvyšším samosprávnym orgánom. Odborným garantom, samozrejme, zostáva vedecká rada, ktorá ho prerokúva. Zloženie akademického senátu, ktorý je tvorený členmi vedeckej rady a ďalšími pedagógmi a vedeckými pracovníkmi a študentmi, vlastne garantuje posúdenie dôležitých materiálov, najmä teda aj študijných, zo všetkých aspektov. Ide o prinavrátenie právomoci, ktorá bola v súvislosti s prijatím zákona číslo 324/1996 Z. z. vyňatá zo zákona, a kompetencia bola presunutá na iný subjekt. Prijatím tohto návrhu študenti prostredníctvom svojich zástupcov v akademickom senáte majú opätovne možnosť, a podčiarkujem, reálnu možnosť vplývať na renováciu študijných programov tak, ako to napríklad požaduje Svetová deklarácia UNESCO.
Ak dovolíte, budem príslušnú stať čítať: V článku 10 písm. c) Svetovej deklarácie UNESCO o vysokoškolskom vzdelávaní v 21. storočí, prijatej dňa 9. 10. 1998, sa ustanovuje: "Tí, ktorí rozhodujú o veciach na národnej a inštitučnej úrovni, by mali postaviť študentov a ich potreby do centra svojej pozornosti a považovať ich za rovnocenných partnerov a zodpovedných činiteľov pri obnove vysokoškolského vzdelávania." To by mal zastupovať zainteresovaných študentov vo veciach, ktoré ovplyvňujú úroveň vzdelávania, evalváciu, renováciu výučbových metód a študijných programov, o ktorých je teraz reč, ale aj v rámci inštitučného rozdelenia právomocí vo formovaní politiky a vedení inštitúcie a tak ďalej. "Keďže študenti majú právo organizovať a zastupovať sa, zainteresovanosť študentov v týchto veciach by mala byť zaručená." Z tohto dôvodu mi teda dovoľte ešte raz požiadať o vašu podporu pri uvedenom návrhu.
Doterajšia prax ukázala, že pripomienky akademického senátu, a teda aj študentov, ktoré vzišli z prerokúvania študijných programov, neovplyvnili schvaľovací proces vo vedeckej rade. Niekedy bol akademický senát aj obídený. Nazdávam sa, že akademický senát ako najvyšší samosprávny orgán by mal mať právomoci konečného rozhodovania o študijných programoch, pričom navrhovaná zmena zabezpečuje, že študijné programy budú z odbornej stránky garantované tak, že ich prerokuje vedecká rada.
Názor, že študenti by si vypustili podstatné skúšky, je neopodstatnený, pretože akademický senát pri navrhovanom znení zmien má len právo buď schváliť navrhovaný študijný program s pripomienkami vedeckej rady, alebo ho vrátiť s výhradami na prepracovanie. Nebolo by teda možné priamo na zasadnutí senátu vypustiť časť študijného programu a takto upravený ho nakoniec schváliť. Prosím, aby ste túto moju pripomienku a požiadavku študentov brali s plnou vážnosťou vrátane dokumentu UNESCO, ktorý som citovala.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Faktické poznámky - pán poslanec Kandráč, pán poslanec Šťastný. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.
Pán poslanec Kandráč, nech sa páči.
Poslanec P. Kandráč:
Vážený pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
budem reagovať na obsahové vystúpenie pani poslankyne Rusnákovej.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Prosím, vypnite mobilné telefóny.
Poslanec P. Kandráč:
O tomto by sme mohli debatovať aj tri dni, či to má byť senát, alebo vedecká rada. Zloženie vedeckej rady ste nesprávne formulovali, pretože vo vedeckej rade sú všetci vedúci katedier a spravidla i zástupcovia praxe. Čiže máme aj spätnú informáciu, ako sú absolventi pripravovaní. Ale v akademickom senáte vedúci katedier nemusia byť, nie sú tam zástupcovia praxe. Nebolo by najlepšie, keby najvyššia vedecká autorita nemohla schvaľovať študijné programy. Myslím si, že treba toto zvážiť. Som za to, aby senát sa vyjadroval a je vecou každej fakulty, každej vysokej školy, že mu to bude predložené, že sa vážne bude tým zaoberať, ale aby senát bol konečným schvaľovateľom, tak toto si myslím, že nie je najsprávnejší postup. Hovoríte, že nie sú skúsenosti. Sú skúsenosti z čias, keď študenti schvaľovali učebné plány, keď schvaľovali, ktorá skúška bude realizovaná, ktorá nebude. Keď sme mali študenta prodekana, nie je to dávno. A aj pán docent Kresák je svedkom toho. A ako to dopadlo? Povedalo sa - trestné právo nebude postupová skúška. Nebola. Trestné právo je jedným z nosných predmetov na právnickej fakulte. Tak toto chceme zase docieliť? Ja som za to, že študenti majú byť partneri, treba ich pripomienky rešpektovať, spolu s nimi diskutovať, ale nie favorizovať študenta v oblasti schvaľovania učebného plánu.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Šťastný.
Poslanec P. Šťastný:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Prosím vás pekne, bola tu citovaná deklarácia. To znamená, že nejde o záväzný predpis, pretože existuje Deklarácia akademických slobôd, ktorá hovorí, že každý učiteľ vysokej školy má právo učiť podľa vlastných predstáv na základe všeobecného poznania a vlastných vedeckovýskumných výsledkov a predmet, ktorý uzná, že je vhodný a potrebný. To znamená, že študentovi vyplýva z toho pri diverzifikácii štúdia, čo je veľmi správne, aby bolo diverzifikované, jedna jediná možnosť a v tom je treba, aby to zostalo a aby študent mal takúto možnosť, aby si vybral, či bude akceptovať to, čo sa mu ponúka, alebo z tej ponuky vyberie len niečo, ktoré spĺňa jeho predstavy o dodržaní základného profilu daného odboru. Ale aby vstupovali ľudia, ktorí len veľmi ťažko posúdia z hľadiska ich uplatnenia, z hľadiska potrieb, a tak ako povedal pán poslanec Kandráč, aby dokonca odmietli, tak si myslím, že je potrebné zachovať to, že sa budú akceptovať pripomienky študentov, ale rozhodne nie v takom počte zastúpení, aby mali rozhodovacie právo.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
V rozprave vystúpi pán poslanec Halmeš. Pripraví sa pán poslanec Húska.
Poslanec F. Halmeš:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán predkladateľ,
vážené dámy a páni,
chcem poprosiť o podporu dvoch pozmeňujúcich návrhov. Vlastne jeden tu zaznel pred chvíľou, čo predložila kolegyňa Rusnáková. Ja predkladám pozmeňujúci návrh, ktorý nenesie v sebe žiadnu konfliktnosť, pretože je len exaktným vyjadrením toho, čo vyjadruje Ústava Slovenskej republiky v článku 36 ods. g), kde sa hovorí o práve na kolektívne vyjednávanie, práve zamestnancov. Takže pozmeňujúci návrh znie:
V § 10 písm. f) za slovo "využitie", ktorý hovorí o rozdeľovaní finančných prostriedkov, doplniť "tým nie je dotknuté právo kolektívne vyjednávať". Skúsenosti z prostredia prerokúvania rozpočtov a finančných prostriedkov všeobecne hovoria, že rektori niektorých škôl považujú kompetenciu akademického senátu za konečnú a tým akoby sa vylúčila možnosť uplatniť ďalšie možnosti vyjednávania, teda možnosti kolektívneho vyjednávania pre zamestnancov. Prosím o podporu tohto návrhu.
Ďalej niekoľko slov k tomu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý bol spoločným dielom nielen študentov, teda Rady študentov vysokých škôl, ale aj organizácie, ktorá vás oslovila všetkých osobne, všetkých poslancov - bola to organizácia Fórum študentskej solidarity, v skratke FÓŠTUS, ktorá je občianskym združením demokraticky a sociálne orientovaných študentov vysokých škôl. Táto organizácia si kladie za cieľ brániť práva a obhajovať záujmy vysokoškolákov v duchu cieľa a v duchu požiadaviek, ktoré boli v rokoch 1996 a 1997 vznášané pri štrajkoch a protestoch študentov na celom Slovensku proti novele zákona o vysokých školách z roku 1996. Už vtedy bola požiadavka, aby sa kompetencia rozhodovať o študijných plánoch, programoch vrátila opäť na akademické senáty.
Pozorne som počúval aj argumenty proti, ktoré tu predstavitelia opozície z prostredia vysokých škôl predniesli, napriek tomu si myslím, že študenti práve touto formou bez práva veta, ktoré požadovali, a ktoré niektoré fakulty uplatňujú, napríklad na lekárskej fakulte, budú mať možnosť zaujímať stanoviská a uplatňovať svoje pohľady. Myslím si - a dám to teraz do širších spoločenských súvislostí -, že aj toto je jeden z krokov, ktorými si pripomenieme 10. výročie radikálnych spoločenských zmien, ktoré si pripomenieme 17. novembra. Revolúcia bola vtedy nazývaná občas aj študentskou revolúciou, ale občas dostala aj prívlastok ako revolúcia, ktorá bola študentom ukradnutá. Myslím si, že toto je jeden z krokov, aby sme študentom časť z toho, čo si v tom zápase vydobyli, vrátili.
Keďže tu zaznieva mnohokrát argument, že máme málo času a veľa hovoríme o zákone, ktorý možno neschválime alebo ktorý je v mnohých veciach zlý, chcem zopakovať to, čo som povedal na úvod, že vás prosím o podporu obidvoch pozmeňujúcich návrhov.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Faktická poznámka - pán poslanec Drobný. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok. Po ňom vystúpi pán poslanec Húska v rozprave.
Poslanec M. Drobný:
Ďakujem pekne za slovo.
Pán kolega, predložili ste doplňujúci návrh k zákonu číslo 170/1990 Zb. Podľa tlače 309 by to mal byť azda zákon číslo 172 o vysokých školách. Neviem, či ste tu urobili chybu, alebo existuje takisto zákon číslo 170, ktorý sa týka verejného vyjednávania, ale mám taký dojem, že je to zákon o vysokých školách.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Húska, nech sa páči.
Po ňom ako posledný vystúpi pán poslanec Cuper prihlásený do rozpravy.
Poslanec A. M. Húska:
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne a kolegovia,
dovoľte mi, aby som sa teraz vo svojom vystúpení nesústredil na detailné komentovanie jednotlivých častí návrhu novely, ale aby som sa sústredil predovšetkým na niektoré problémy, ktoré, si myslím, treba vážne zobrať do ohľadu a ktoré naznačujú, že vskutku, hoci nie som veľmi naklonený pritakať vývodom pána ministra Ftáčnika, by bolo treba asi predsa len zobrať do ohľadu. Chcem povedať, že nemožno si odmyslieť aj prípravu tejto novely od celkového politického kontextu, v ktorej to prebieha. Rád by som povedal, že napríklad celý spôsob prestavania Akreditačnej komisie, ktorá napríklad znova vyhodnocovala úroveň vysokých škôl a ktorá celkom zreteľne niesla známky politického revanšu, kde oddelila školy spriaznené a teda školy, ktoré sú nezávadné, a školy, ktoré nejakým spôsobom sú nie na príslušnej úrovni, hoci vieme, že vlastne všetky školy sú v procesnom vývoji a aj nové telesá nikdy nemajú všetky parametre ustálených, zrelých štruktúr, ale napriek tomu majú oprávnenie na svoj život, lebo ak by boli závery Akreditačnej komisie vztiahnuteľné na celkový život, tak by musela urobiť taký záver, aby sa do ľudského spoločenstva prijímali len zrelí jedinci a aby sme vylúčili napríklad novonarodeniatka. Takže toto všetko mi ukazuje, že by bolo treba konštatovať:
Po prvé, novela je naozaj nie systémová a snaží sa riešiť len niektoré problémy, aj to určitým spôsobom jednostranne. Nie je teda v takomto zmysle slova akútna a bolo by treba, aby počkala na celkový návrh zákona o vysokých školách.
Už tu viacerí poukázali, že sú tu lepšie rozpracované niektoré stránky potrieb, napríklad lekárskych fakúlt, ale na druhej strane treba otvorene povedať, že to sa potom nemá riešiť formou všeobecnej novely. Podľa môjho názoru treba bezpodmienečne nanovo zvážiť, ako stanovovať priority v našej spoločnosti, a to s osobitným zreteľom, že budúcnosť je pre nás dôležitá hlavne v zmysle vysokej vzdelanosti našich ľudí, lebo to je vlastne jediné, čím môžeme bezpečne pripraviť našu slovenskú spoločnosť na 21. storočie, na nároky, ktoré bude klásť toto náročné budúce európske a svetové prostredie. Z týchto dôvodov treba nanovo povedať priority aj v období reštrikcií a dokonca aj zvážiť, či si vôbec môžeme práve v kritických chvíľach dovoliť reštrikcie k takým životaschopným a zároveň takým existenčným systémom, ako je napríklad vysokoškolské vzdelávanie. Jednoducho nemôžeme ísť tou cestou, akou sa ide teraz, že sa vlastne reštringuje aj takáto veľmi dôležitá časť spoločnosti, a teda v podstate vzdelávací systém na vysokých školách.
Zároveň by som chcel upozorniť, hoci sa to nie veľmi nosí, keď je 10. výročie novembrových udalostí, keď sa o nich hovorí, že nesmieme preceniť dajme tomu ten faktor až nekritického dôrazu na pojem samospráva. Ja upozorňujem na to, že aj študent ako každý človek je v podstate vývojovo vygenerovaný ako zariadenie, ktoré sa usiluje o minimalizáciu námahy. A teda objektívne, ak bude to od neho závisieť, tak bude, samozrejme, a tobôž pri návrhu zostavovania učebných osnov, uvažovať v takomto slova zmysle. Koniec koncov poznáme staré rímske "myslieť, to bolí" a že niekedy aj takýmto typom bolesti sa vyhýbame. To nie je cesta, ktorou by sme mali ísť.
Priatelia, je nesporné, že je treba si vypočuť stanoviská dajme tomu študentov vysokoškolákov, ale na druhej strane je nesporné, že nemôžu oni ohraničovať a hlasovaco formovať dajme tomu štruktúru učebných osnov. Alebo ak tak budú robiť, tak musíme objektívne rátať, že bude aj tento prvok uľahčenia si situácie vždy a všade prítomný a bude skresľovať ich postoj. Koniec koncov študenti vždy, keď sa vracajú späť ku svojim študentským časom už ako zrelí ľudia v praxi, tak oceňujú predovšetkým tie školy alebo tých učiteľov, ktorí im poskytli skutočne dobré vedomosti, ktoré im pomáhajú odborne zvládať zložitosti života.
Preto z týchto dôvodov si myslím, že by sme nemali klásť taký dôraz dokonca na rozširovanie podielu rozhodovania v školskom systéme. Mala by byť, samozrejme, veľmi citlivo zvážená oblasť samosprávnosti, to znamená tých oblastí života, v ktorých študenti môžu objektívne do toho zreteľne povedať. Avšak veľmi ťažko môžu povedať, ako majú vyzerať osnovy vedomostí, ktoré ešte si neosvojili. To je predsa aj z hľadiska logického veľmi ťažká úloha. Takže z týchto dôvodov nie som za ďalšie prehlbovanie autonómie. Nepodbiehajme tomu. Ja by som chcel upozorniť, že dokonca tým, že sa počítalo s tzv. hlasmi pri hlasovaní voľby akademických funkcionárov, tak často sa diali operácie získavania študentov, ktorí sú v týchto samosprávnych orgánoch, prípadným lákaním na zahraničné stáže a podobne, čiže de facto dialo sa manipulovanie. Tento postup by sme naozaj mali vylúčiť.
Chcem povedať, že treba pracovať naozaj na novom zákone a zároveň prijať zásadu, že sa musí aj v našom školstve pristúpiť k modifikácii reštrikčných opatrení a vôbec stanoviť, že tieto nemôžu zasahovať práve do pedagogického zboru, ktorý objektívne je veľmi nízko honorovaný, čo ho nutne vedie k rozptylu svojich záujmov, ktoré nemôže celkom uspokojiť z prostriedkov, ktoré dostáva ako zamestnanec školského systému.
Z týchto dôvodov neodporúčam predovšetkým ísť ďalej s reštrikčnou politikou a dokonca zákony vysvetľovať touto reštrikčnou koncepciou. Naopak, musíme práve vzdorovať tomu, čo je najhoršie, čo sme si zvolili, že na liečenie našich problémov boli prijaté škrty rozpočtových zdrojov škôl. Na druhej strane forma už dávno zo stredoveku opustená, púšťanie žilou, je formou, ktorá sa teraz veľmi často používa v našej spoločnosti. Z týchto dôvodov odporúčam, aby sme radšej počkali na pripravovaný nový zákon a aby sme s veľkou intenzitou pri presadzovaní nových podmienok, aj hospodárskych podmienok, veľmi citlivo zvažovali potrebu nášho školstva, ktoré vlastne ako hlavné formuje budúcnosť našich generácií.
Ďakujem.