Desiaty deň rokovania
22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
4. novembra 1999
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram desiaty deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali títo poslanci: Bartoš, Ferkó, Lexa, Maňka, Muránsky, Prokeš, Rusková, Sládeček, Slobodník. Na zahraničnej služobnej ceste sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky: Bárdos, Budaj, Fico, Jarjabek, Keltošová.
Panie poslankyne, páni poslanci,
pokračujeme v rozprave o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov (tlač 309).
Včera vystúpil ako posledný pán poslanec Juraj Švec. Na jeho vystúpenie sa s faktickými poznámkami prihlásili poslanci: Húska, Tóthová, Drobný, Kandráč, Benčat, Cuper.
Dávam slovo s faktickou poznámkou k vystúpeniu pána poslanca Šveca pánovi poslancovi Húskovi.
Nech sa páči.
Poslanec A. M. Húska:
Chcem potvrdiť stanovisko pána poslanca Šveca...
(Vypnutie mikrofónu poslanca.)
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Prosím techniku, aby zabezpečila fungovanie zariadenia.
Poslanec A. M. Húska:
Už funguje. Čas by som prosil upraviť.
Teda pokiaľ ide o stanovisko pána poslanca Šveca k samospráve, myslím, že ho treba potvrdiť. Je naozaj nie účelné, aby sa vytvárala, povedal by som, z účasti študentov nejaká lobistická skupina nátlaku. Totiž nie je celkom dobré vracať sa k metódam, ktoré sú svojím spôsobom prekonané a ktoré predovšetkým znížia úroveň školy. A z týchto dôvodov treba naozaj dbať, aby každopádne v samospráve bolo zastúpenie študentov, ale aby toto nebolo nadproporčné, resp. aby vlastne nevytváralo nátlak na znižovanie úrovne požiadaviek vo vnútri vysokej školy. Takisto treba nám bezpodmienečne hľadať riešenia, ktoré dovolia mať tzv. viaczdrojové financovanie, to znamená riešenie, pri ktorom vedľa verejných zdrojov by mali mať možnosť vysoké školy dostať sa k týmto zdrojom serióznou cestou, pochopiteľne.
Na druhej strane upozorňujem, že je veľmi problematické definovať ako tretí pilier tzv. verejnoprospešné práce, pretože v trhových podmienkach verejnoprospešné práce sú práve vyňaté z tovarovej produkcie a vlastne vyjadrujú len tzv. verejné statky. A tieto je veľmi ťažko uhrádzať, i keď celkom nesporne majú mať svoju pozíciu vo vnútri výkonu školy.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánovi poslancovi Húskovi.
Ďalej pani poslankyňa Tóthová, prosím.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem.
Pán poslanec Švec sa dotkol aj veľmi citlivej otázky, a to otázky príjmov vysokých škôl a z tohto zorného uhla sa vyjadril k pôvodne navrhovanému § 6 ods. 3, ktorý sa teraz navrhuje vypustiť. Ja plne súhlasím s názormi, že práve toto je podstata očakávanej novely. Vypustením je to, vážení poslanci, o ničom. A navyše je úplná pravda, že niečo je predložené, niečo gestorský výbor navrhuje predložiť, niečo vložiť, niečo diskutujúci navrhli zmeniť a je z toho taký galimatiáš, že ja aj pri dôslednom sledovaní vlastne neviem, čo bude predmetom prijatia tohto parlamentu.
Navyše by som chcela povedať ešte k vyjadreniu pána poslanca Šveca, ktorý hovoril o veľkej variabilite riadenia vysokých škôl a systémov samosprávy v západnej Európe. Je to pravda, skutočne niet jednotného modelu, pretože toto nie je európskym právom upravená problematika, je to ponechané na výber každého štátu. Samozrejme za princípu, že má tam byť samospráva, ale jedno nepovedal. Čím silnejšia samospráva vysokej školy, tým slabšie dotácie zo štátu. A predložený legislatívny návrh podľa môjho názoru vôbec túto otázku nerieši, nie je žiadnym prínosom. A ja si myslím, že pokiaľ boli niektoré kritické slová, nebudem ich opakovať, vyjadrené pánom prof. Švecom, súhlasím s tým.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Drobný.
Poslanec M. Drobný:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Snaha pána kolegu Šveca bola evidentná a vyplynula z toho, že sa vyzná v akademickej obci lekárskych fakúlt. Bohužiaľ, musím povedať to, čo povedala pani prof. Tóthová, i keď sa to, samozrejme, týka prejavu pána prof. Šveca, že je v tom taký galimatiáš, že tá pôvodná verzia novely je úplne vykastrovaná a teraz sa už snažíme nahradiť to vykastrované dajakým nefunkčným tkanivom. Napríklad to, čo pán prof. Švec navrhol, § 27 ods. 3 nahradiť vetou "odborná verejnoprospešná činnosť", je to síce veľmi šikovné a zdá sa, že to bude aj fungovať, len neviem, či to budú aj vykladači zákona prijímať ako plnohodnotnú legislatívnu náhradu. Musíme si uvedomiť, že je to síce, zdá sa, dobré a priechodné, ale chýba nám tu jedna vec. Chýba nám tu manažment legislatívnych noriem, prijímania legislatívnych noriem. Mal by tu niekto byť, kto je zodpovedný za legislatívu, teda pán podpredseda vlády Ľubomír Fogaš, ktorý by mal povedať, či takáto formulácia je priechodná v praktickom použití zákona. Ak je, prosím, sme za ňu, budeme hlasovať za ňu, len aby nebola potom, ak dovolíte výraz, jalová. Aby sa nevysvetľovala dajako inak, lebo ide o to, že novoprijatí asistenti a odborní asistenti na klinických pracoviskách potrebujú podpis riaditeľa fakultnej nemocnice, aby mali plnohodnotnú zmluvu na vykonávanie liečebno-preventívnej činnosti. Oni ju nemajú. Ale keby to v zákone číslo 172 bolo takto prijaté a vysvetľované jednoznačne, tak stačí podpis dekana, ktorý tohto pracovníka prijme a on môže vykonávať plnohodnotnú liečebno-preventívnu činnosť. Ak to tak bude, ja budem plne hlasovať za to, čo pán prof. Švec tu navrhol. Je to priechodné ako legislatívna novela, ale neviem, či to v praxi tak priechodné bude.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Kandráč.
Poslanec P. Kandráč:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne, poslanci,
súhlasím s vystúpením pána poslanca Šveca, ale predsa mám jednu poznámočku.
Dovolím si upozorniť na jeden rozpor, ktorý vo svojom vystúpení naznačil. Je za to, že by sme pri tvorbe vysokoškolských noriem vychádzali z praktických skúseností, je za to, dokonca to explicitne navrhuje, aby v zákone bolo ustanovené, že vysoké školy môžu vykonávať odbornú verejnú činnosť. Pýtam sa: Vzdelávanie je odborná verejná činnosť? Jednoznačne, nepochybne. A teraz jeho postoj. Nie je veľmi nadšený z terajšieho výkonu tejto verejnej odbornej činnosti, ktorú realizujú niektoré fakulty napriek tomu, že je to právne čisté, len preto, že to realizujú na základe zmluvného záväzku, na základe predpisov obchodného práva.
Takže to, čo sa realizuje teraz, ja si myslím, že je treba pozitívne ohodnotiť. Práve praktické skúsenosti donútili niektoré fakulty toto realizovať a nielenže si vyrovnávajú platy, čo správne pán prof. povedal, ale si často tým nahradzujú aj náklady na investičnú výstavbu a vôbec na prevádzkovú činnosť. Takže tak to treba chápať. Nie je to nejaká nelegálna činnosť. Tu zodpovedne vyhlasujem, ak si zoberiete predpisy obchodného práva, tak sa dozviete, že ide o legálnu činnosť. Realizuje sa na základe dobrovoľného záväzku, pretože ten, kto má záujem, ho dobrovoľne prijal, nikto ho k tomu nenúti. A ja súhlasím, že treba to dať do nejakého rámca, do zákona o vysokých školách, ale aj súčasné právne predpisy toto dovoľujú uskutočňovať.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Pán poslanec Benčat, nech sa páči.
Poslanec J. Benčat:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Keďže sa pohybujem v tomto prostredí, chcel by som reagovať, ale veľmi stručne, pretože sa chystám vystúpiť v rozprave, prihlásim sa ústne. Jedna vec je jasná, že táto novela zrejme už nie je novelou, ktorou bola zamýšľaná, novela sa pripravovala v pomerne krátkom čase a neviem, či čas trvania, na ktorý sa táto novela pripravuje, je relevantný. A myslím si, že po vystúpení jednak exekutívy, pána ministra školstva Ftáčnika, a jednak teda, že boli obídené také orgány, ako je Konferencia rektorov, ako je Rada vysokých škôl, Klub dekanov a podobne, novela sa mi zdá byť ušitá veľmi rýchlo a podľa všetkého treba sa sústrediť na zákon o vysokých školách. Ale tento zákon o vysokých školách, samozrejme, bude žiadať, aby sa svojím spôsobom upravili ďalšie zákony, ktoré nadväzujú. Máme tu zákon o vede, zákon o financovaní vysokých škôl a ďalšie legislatívne normy, tak si myslím, že sústreďme naše úsilie na prácu, ktorá prinesie ovocie v budúcnosti, ktorá vyrieši postavenie vysokých škôl. A, samozrejme, ide tu o závažnejšie zmeny, pretože si nemyslím, že by sa touto novelou nejakým spôsobom zvýšila kvalita vzdelávacieho procesu. Táto novela v podstate sa veľmi málo líši od kmeňového zákona, ale to azda v mojom vystúpení pri rozprave.
Ďakujem za slovo.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Cuper stiahol svoje vystúpenie, takže ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Šťastný a pripraví sa pán poslanec Drobný.
Nech sa páči.
Poslanec P. Šťastný:
Vážený pán predsedajúci,
vážené pani poslankyne,
vážení páni poslanci,
myslím si, že po doterajšej rozprave a faktických poznámkach všetky ostatné vystúpenia vrátane tohto môjho budú viac-menej opakujúce sa, pretože už sa ten zákon tu preberá z každej strany a je len otázne, či hovoríme o pôvodnom návrhu zákona, alebo vzhľadom na spoločnú správu hovoríme o úplne niečom inom, čo tu bolo predložené, pretože tých zmien skutočne je toľko, že sa takmer stráca podstata toho, čo predkladatelia mali na mysli v predloženom návrhu.
Ja si dovolím takú drobnú poznámočku, že hádam po vypustení bodu 3, čo bolo predovšetkým zmyslom predkladaného návrhu a prečo vlastne bol aj tak spontánne podporený tento návrh, ja na mieste predkladateľov asi by som bol celý návrh stiahol z rokovania, pretože to ostatné, ak to poviem trošku nadnesene, sú kozmetické úpravy, ktoré by s pokojným svedomím, tak ako sa to tu mnoho ráz ozvalo, vydržali do vytvorenia nového zákona alebo prijatia nového zákona, ktorý musí byť pochopiteľne podstatne kvalitnejší.
Najväčším problémom v súčasnosti na vysokých školách je financovanie. Ak si vezmeme aj tohoročné viazanie a predpokladané opakované viazanie rozpočtových prostriedkov a pokiaľ mám informácie, návrh na rozpočet pre kapitolu vysokých škôl je zasa znížený, tak samozrejme, že o to viac rezonuje vlastne potreba, aby tento bod o podnikateľskej činnosti zostal v návrhu a aby mohli vysoké školy aspoň na čas, kým sa situácia zlepší, zmení, aby dokázali aj tou činnosťou navyše, pretože podnikateľská činnosť, a ja sa prihováram za to, aby tam bola odborná podnikateľská činnosť, tá, možno povedať, že zaťažuje vysoké školy, nie že by vytvárala vzhľadom na počet pracovníkov, vzhľadom na úväzky, vzhľadom na vedeckovýskumnú činnosť, tak to je čosi ešte navyše, na čo potrebujú viacej síl, a tá by mala byť zohľadnená. A ony tie prostriedky vlastne vysoké školy použijú na čo?
Ja dám pozmeňujúci návrh, aby boli tie prostriedky, aby to bolo taxatívne určené na pedagogickú, vedeckovýskumnú činnosť a rozvoj. To znamená, nie na inú činnosť, ktorá je nie definovaná alebo kde sa dá zakryť kadečo, ale aby to skutočne prispievalo minimálne k udržaniu tej úrovne pedagogického procesu, keď už nepôjde o ďalší rozvoj, čo je otázne, či by nemalo ísť, ale minimálne na udržanie a takisto pomoc vo vedeckovýskumnej činnosti. Pretože poviem z vlastnej skúsenosti, ak mi toho roku z 300, 400 tisíc korún bolo viazané vzhľadom na opatrenia školy nie 4 %, ale 12 %, pretože rektor, a ja mu to schvaľujem, nechce siahnuť na mzdové prostriedky, tak stiahol viacej z bežných výdavkov, a pochopiteľne, že to potom musí cítiť kdesi aj tá metodická časť vedeckého výskumu aj tie očakávané výsledky alebo predpokladaný prínos. Bez toho to jednoducho nejde.
Z tohto dôvodu skutočne by som rád poprosil o podporu snemovne v tom, že by tento tretí bod zostal tu zakotvený, pretože to nie sú prostriedky, ktoré idú z rozpočtu, ale prostriedky, ktoré si školy vyrobia, čiže tu nič na veci nezmení. A možno to stojí aj za to, aby sa upravili alebo prijali nejaké zmeny v iných zákonoch, ktoré by nemuseli byť nejakého rozsiahleho charakteru. Lebo ak bude nový rozpočet na úrovni 0,6 % v budúcom roku, tak je otázne pri súčasnom počte študentov a krátení počtu tzv. obslužného personálu, teda nepedagogického zboru, že bude veľký problém zabezpečovať úlohy, ktoré vysoké školy majú.
Druhý taký problém, o ktorom sa tu dosť diskutuje a diskutovalo a rád by som k tomu povedal svoj názor, to je otázka akademickej obce. Myslím si, že prvá chyba, a škoda, že to aj predkladatelia nenavrhli, je v tom, že nie je celkom presne determinovaná akademická obec a dáva možnosť v zákone, ja si to dovolím odcitovať, dáva možnosť v zákone školám pohybovať sa aj v inej ako v akademickej rovine. "Akademickú obec vysokej školy, fakulty tvoria učitelia, vedeckí pracovníci, študenti", a teraz ide to, čo je problematické, "a pokiaľ tak určí štatút vysokej školy, aj odborní pracovní vysokej školy." Ktorí odborní pracovníci? S vysokoškolským vzdelaním, stredoškoláci? To sú všetko odborní pracovníci. My máme dokonca na technických školách odborných pracovníkov, ktorí sú remeselníci. Sú odborní pracovníci administratívni pracovníci na rektoráte? Na dekanátoch? Takisto sú stredoškoláci, vysokoškoláci.
Čiže je otázka toho, aby to tu bolo explicitne povedané, čo teda tvorí akademickú obec, ale v tomto momente to zrejme už bude nad rámec tejto novely. Čiže nie je to možné, aby sa to zakotvilo, pretože sa často šachuje práve s touto skupinou pri voľbe senátov podľa toho, ako to niektorým záujmovým skupinám vyhovuje. Pretože poznám školu, kde na fakulte odborní pracovníci mali právo voliť, ale do tzv. veľkého školského senátu alebo univerzitného senátu už právo voliť nemali. Čo bolo porušené, jeden či druhý moment? Aj v jednom, aj v druhom prípade sú odborníci, aj v štatúte tejto vysokej školy sú zakotvení.
Čiže toto si myslím, že je takým základným problémom, ktorý by bolo treba ujasniť a presne vymedziť, pretože ak hovoríme o akademickej pôde, o akademickej, to znamená, že by to malo byť len v súvislosti s vysokoškolským vzdelaním a odborní pracovníci, tí, ktorí sa bezprostredne podieľajú či na pedagogickom procese, alebo vedeckovýskumnej činnosti. To je, prosím, môj názor. Nemusí sa s tým každý stotožňovať.
Druhá taká otázka, ktorá sa tu takisto opakovala vo viacerých vystúpeniach, je otázka vzťahu univerzít a vedeckovýskumnej základne akadémie vied, rezortných výskumných ústavov. Myslím si, že je to skôr personálny problém aj jednej, aj druhej skupiny. Pretože z vlastných skúseností môžem povedať, že na našej fakulte aj v čase, pokiaľ som pôsobil ako dekan na fakulte, sme vynikajúco vychádzali s pracovníkmi vedeckovýskumnej základne, trebárs s Výskumným ústavom živočíšnej výroby, ktorí u nás dodnes robia aj v pedagogickom procese a aj vytvárame spoločné tímy na riešenie výskumných úloh. Toto si myslím, že je dobré.
Ja viem, že častejšie tu rezonuje jednostrannosť požiadaviek vedeckovýskumnej základne a uplatniť sa na vysokých školách. To je úplne jasné. Pretože, ja to trošku zjednoduším, nech mi odpustia tí, ktorí to budú počúvať, na vedeckovýskumných inštitúciách robia 24 hodín denne, 365 dní do roka pracovníci na seba, na svoj odborný rast. Vysokoškolský učiteľ musí pracovať, tiež pracuje na sebe, ale musí pracovať pre zabezpečenie pedagogického procesu, to, čo im odpadá, nemá toľko času, pochopiteľne, pretože to je minimálne, keď to zoberieme, polovica toho pracovného dňa plus všetky ostatné aktivity, ktoré súvisia s tým, a ten zvyšok na vedeckovýskumnú činnosť.
A teraz prídu akreditácie. Je nesporné, že budú na tom podstatne lepšie ako sme my, ale ani to by som ešte nepovažoval za také zlé. A vytvorí sa tu mechanizmus, predovšetkým v Akreditačnej komisii, neviem, z čoho to vzniklo, pretože Akreditačná komisia neuznáva napríklad 50-percentný úväzok profesora, príklad poviem, z výskumného ústavu, ktorý má trvalý pracovný pomer na mojej katedre. Jeho aktivity proste sú anulované. Prečo? Spoločné výskumné úlohy, má priamu pedagogickú činnosť, úväzok v rozsahu profesora, ale nie je pre katedru z hľadiska akreditácie prínosom. No potom každý takýto pracovník musí na univerzite zvažovať, či bude riskovať to, že v akreditácii bez tohto dotyčného bude o niečo nižšie, alebo už keď bude nižšie, tak bude vytvárať perspektívne pre mladších priestor. To znamená, že toto miesto môže poskytnúť ďalšiemu kolegovi, mladému kolegovi, pre odborný rast. Sú tu veci, ktoré nie sú domyslené a ktoré možno práve vytvárajú takéto zvláštne ovzdušie.
Určite tu ešte doznieva aj ten problém, že veľmi málo sa vysokoškolskí učitelia dostali do prostredia, na výskumný ústav na akadémii, kde bola ohromná technická báza, zázemie na výskum. Boli vynikajúco vybavené, to, čo vysoké školy neboli, pretože vysoké školy investičné prostriedky na to, aby mohli budovať strojový park, jednoducho nemali a nemajú ich dodnes, pretože to, čo sa prideľuje aj v rámci grantových prostriedkov, to sú také drobotiny, za ktoré dnes ťažko si čosi kúpiť, ak je to menej ako stotisíc korún, tak, bohužiaľ, ani analytické váhy. Takže toto je druhý taký problém, ktorý nevidím až taký vyhranený a myslím si, že by sa dal pri troška vzájomnej úcty a porozumenia a nakoniec aj tej snahe využiť konečný efekt doriešiť.
Posledná taká väčšia skupina tých problémov, ktoré sa tam objavia, súvisí s platením za štúdium. Ako určíme, pýtam sa, financie alebo požiadavku na platenie, úhradu nákladov za vysokoškolské štúdium v stanovenej dĺžke, keď medzitým, a to tu odznelo, môže prísť k rôznym problémom? Ale čo ďalej? My toto dokážeme určiť. Študent sa bude po 5-ročnom štúdiu nachádzať z rôznych dôvodov v treťom roku štúdia. Dáme mu to zaplatiť pri opakovaní, pri prerušení alebo až po tom treťom roku štúdia. To znamená, po tom piatom roku, keď je dĺžka 5 rokov alebo 4 roky, až potom začne platiť? Čo bude platiť? Bude platiť skúšky, bude platiť školné? Ťažko to povedať.
Ja si dovolím vrátiť sa k jednej takej mojej predstave. Ešte v začiatku deväťdesiatych rokov som navrhoval vtedy pánovi ministrovi Kováčovi, že by študenti brali s nástupom na vysokú školu fiktívnu pôžičku. Fiktívnu pôžičku, povedzme za 5-ročné štúdium 50 000 korún, čím by bol vyjadrený každý rok sumou 10 000 korún. V prípade, že je študent šikovný, schopný a dokáže proste študovať tak, že prípadne tam, kde to je možné pri flexibilnom kreditnom systéme, môže nejaký semester skrátiť štúdium, možno z tejto pôžičky dať za jeho snahu 5 000 alebo 10 000 korún. A ten, kto je, s odpustením, darebný alebo musí opakovať, jednoducho musí opakovať, pretože sa neučil alebo má bohatých rodičov a má možnosť študovať, nech zaplatí tých 5 tisíc korún za semester alebo 10 tisíc korún za školský rok. To, samozrejme, bolo odmietnuté. Isteže, pokiaľ by sa bola tá myšlienka dotiahla do inej roviny, asi by mohla byť v inej, trošku lepšej polohe ako súčasný Študentský pôžičkový fond.
Ale vrátim sa k tomu, že stále nemáme ani v tomto zákone vyjadrené, čo budú platiť, za čo budú platiť a koľko budú platiť. A teraz si predstavte, aké môžu vzniknúť paradoxné situácie. A prvé, čo bude, sa študenti ohlásia, aha, tu je jeden zdroj príjmov pre vysokú školu, tak profesori alebo docenti budú zo skúšok vyhadzovať, aby zarobili na nás. Verte, že toto bude jeden z prvých argumentov. Bolo by preto treba, aby sme sa zamysleli nad tým poplatkom a aby sa ak, tak potom by to malo byť explicitnejšie vyjadrené čo.
A posledná taká poznámka, vrátim sa ešte k tým akademickým senátom. Myslím si, že to pôvodné znenie s maximálne jednou tretinou je potrebné, aby nedošlo k tomu, k čomu dochádzalo na začiatku deväťdesiatych rokov, že napríklad konkrétne u nás študenti odmietali niektoré skúšky, kde prešli predmetom, pretože mali silu, mohli mnohí, ktorí tú silu nemali, nedokázali odolať, ale nakoniec, keď bol študijný program schválený, museli skúšku urobiť namiesto v prvom v piatom ročníku, čiže nič nezískali. Lenže to ten študent nepochopí. A to je to, o čo mne vlastne v tomto momente ide. Ak má on posudzovať študijný program, a v senátoch sedia prevažne druho- a treťoročiaci, maximálne po štvrtý ročník, veľmi ťažko bude ten študent, ale keby tam sedel aj piatoročiak, veľmi ťažko on z vlastného poznania dokáže posúdiť, či ten študijný program zodpovedá tomu odboru, či to, čo sa dáva, tie predmety tam sú adekvátne k požiadavkám, ktoré na neho budú kladené po skončení, alebo nie. Myslím si, že tá jedna tretina, maximálne jedna tretina je skutočne počet, ktorý je potrebný, ktorý prinesie práve aj z poznania tej študentskej obce čosi do akademického senátu, ale rozhodne by to nemalo byť viacej.
Preto si dovolím k tomuto zákonu predložiť pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkajú tretieho bodu návrhu, ja som to sformuloval takto: "Prostriedky získané odbornou podnikateľskou činnosťou vysokých škôl a fakúlt, ako aj prostriedky získané formou darov sú oslobodené od dane z príjmov, od cla a od colnej prirážky, ak sa použijú na zabezpečenie vzdelávacej činnosti, vedeckej a výskumnej činnosti vysokých škôl a na ich rozvoj."
Ďalší by sa týkal bodu 6 návrhu. To je ten § 9, aby ostal v pôvodnom znení.
Podobne ako bod 8 návrhu, takisto ponechať v pôvodnom znení.
V bode 13, tam sú, myslím, že trošku len také kombinácie, alebo akoby som povedal, v konštatácii tej vety nie je dobré "na vyjadrenie rady", ale "po vyjadrení rady", by tam malo byť. A potom bod 18, tam je otázka toho študijného, prosím, "skúškového poriadku", nie "skúšobného poriadku", skúšobný je pilot. Je skúška, takže je poriadok skúškový. Ale skúškový poriadok je zakotvený v študijnom poriadku, myslím si, buď aby to zostalo ako študijný poriadok, alebo študijný a skúškový poriadok. Tak je to správne po slovensky.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
S faktickými poznámkami sa hlásia štyria páni poslanci. Ako posledný pán poslanec Kresák. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok. Neskoro, pani poslankyňa.
Nech sa páči, pán poslanec Húska ako prvý.
Poslanec A. M. Húska:
Ďakujem.
Chcem potvrdiť stanovisko pána poslanca Šťastného a zároveň chcem zdôrazniť, že všetky zákony, všetky právne normy, ktoré sa vytvárajú pre oblasť vysokoškolského štúdia, by mali pomáhať modelovať stimulačné prostredie, pretože práve pomocou týchto noriem by sme mali naznačiť, že nám ide o to, aby mal študent záujem o výkon, aby mal záujem využiť ten čas, v ktorom sa pohybuje na vysokej škole, a aby jednoducho načerpal čo najviac poznatkov.
Pripomínam, že aj samotný terajší pán minister spôsobil alebo z politických, zištných dôvodov sa pokúsil o akési zobudenie triedneho boja medzi školami, ktoré majú možnosť získať dodatočné zdroje, a školami, ktoré túto možnosť nemajú, a staval sa na ochranu tých, ktoré túto možnosť nemajú. Ale pritom treba si pamätať, že jednoducho musíme viesť k tomu, aby aj v spoločnosti skutočný záujem napríklad na trhu práce sa odrážal aj v tom, ako budú formulované tie školy, ktoré sú predmetom skutočne veľkého záujmu v spoločnosti alebo hospodárstva.
Z takýchto dôvodov každopádne treba prihliadať v týchto normách práve na túto okolnosť. Netreba, naopak, podbiehavým spôsobom riešiť problematiku štúdia.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Drobný.
Poslanec M. Drobný:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Ja budem komentovať časť prejavu pána prof. Šťastného, ktorý hovoril o kompetentnosti vedeckej rady, prípadne verzus akademického senátu, pri posudzovaní výučbových programov fakúlt. Možnože niektoré štruktúry a vzájomný pomer kompetentnosti týchto dvoch orgánov sú rozličné na rozličných fakultách. Ale pokiaľ ja poznám fakulty, lekárske, tak vždy boli na špičke návrhov inovácií výučbových programov vedecké rady. Vedecké rady boli iniciátormi inovácie programov. Akademické senáty obyčajne potom už len prispeli k tomu a proste postarali sa o to, aby tá inovácia sa realizovala. Ale nevidel som iniciatívu a už vôbec nie komory študentov, aby sa niečo pridalo. Skorej študentská komora má tendenciu, a je to možno ľudské, znížiť latku, ako zvýšiť latku aj z hľadiska inovácie programu. Preto si myslím, že v tejto oblasti by bolo treba doplniť ten prejav pána prof. Šťastného v tom, že kompetentnejšia určite v inovácii výučbových programov je vedecká rada, ale nechceme zobrať demokraticky toto právo rozhodovať o výučbových programoch ani akademickému senátu. Teda obidva tieto orgány by mohli do toho hovoriť a mohli by to istým spôsobom realizovať. Pretože ten kompromis by bol oveľa bližší demokratickosti nášho postoja k tomuto problému, ako prideliť túto možnosť len jednému z týchto orgánov, či už akademickému senátu, alebo vedeckej rade. Ja by som bol za to, aby sa obidvom dala možnosť posudzovať výučbové programy.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Švec.
Poslanec J. Švec:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Rád by som vyzdvihol vystúpenie pána prof. Šťastného a všetkých kolegov, ktorí sú z akademickej obce. Je vidieť, že keď rokujeme o pragmatickom probléme, tak idú bokom všetky politické záujmy, a to je to, čo by som si veľmi želal v tomto parlamente.
Chcel by som sa zastaviť pri probléme vzťahu akadémie a vysokých škôl. Ja som vlastne na akadémii vyrástol, pretože sme mali spoločné pracovisko na Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied s Katedrou onkológie, rádiológie a nukleárnej medicíny Lekárskej fakulty. Dokonca som mal istý čas česť viesť tento ústav ako jeho riaditeľ. Na ústave akadémie vied som získal všetky vedecké hodnosti, takže naozaj mám vzťah k tejto inštitúcii veľmi intímny a som za všetko, čo mi akadémia vied poskytla, veľmi vďačný.
Chcem len povedať, že spolupráca vysokých škôl a akadémie je veľmi žiaduca. To, že je tu istá nerovnováha v kvalite vedeckého výskumu, je výsledkom predchádzajúcich režimov, ktoré oddelili vedecký výskum od pedagogiky a umiestnili ho na iné bázy tzv. vedeckovýskumnej základne. Situácia je taká, že vysoké školy využívajú pracoviská akadémie vied predovšetkým na doktorandské štúdium, ale diskrepancia je v tom, že vysoké školy sú nútené vydávať diplomy študentom, ktorí nie sú študentmi vysokej školy.
Môj názor je taký, že treba doktorandov, ktorí študujú na akadémii vied, viesť v evidencii študentov vysokej školy a potom je všetko v úplnom poriadku.
K ostatným veciam sa ešte vyjadrím.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Pán poslanec Peter Kresák.
Poslanec P. Kresák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Kolegyne a kolegovia,
tiež by som pokladal za potrebné nadviazať na niektoré myšlienky kolegu Šťastného. Pretože ja mám niekedy dojem, ako keby v tejto vážnej snemovni odznievali názory, dokonca aj z úst pedagógov, názory ľudí, ktorí ako keby nikdy neprišli do styku s pedagogickým procesom. (Ruch v sále.)
Ak môžem pokračovať, dovoľte mi vysloviť, keď niekto tvrdí o tom, že budú sa vážne brať akési námietky o tom, že študenti na vysokej škole budú úmyselne vyhadzovaní pedagógmi, tak podľa mňa nevie, o čom hovorí, pretože nevie, že skúšky sú verejné, nevie o tom, že každý zo študentov má právo sedieť na ktorejkoľvek skúške a pozerať, ako dotyčný skúša. V prípade písomných skúšok nevie, že výsledky písomných testov aj skúšok sú k dispozícii na nahliadnutie, tak potom neviem, aká je tu obava. Ja osobne skúšam už skoro 20 rokov, nikdy som nemal problém a vždy mali možnosť sedieť študenti, ktorí neodpovedali, pozerať, počúvať, vidieť.
Proces skúšky je objektivizovaný, kontrolovaný, preto dnes nemožno uznať v tejto snemovni odznievajúce námietky o tom, že by pedagóg vari chcel škodiť študentom a ešte zo zištných dôvodov. Beriem to za veľmi silnú urážku pedagógov vysokých škôl.
A, samozrejme, k tomu zdĺženiu tých senátov si dovolím povedať, že to, čo chcú predkladatelia, zvýšiť zodpovednosť študentov voči štátu a voči sebe, chcú rozšíriť ich kompetencie spolurozhodovať, nie rozhodovať, ale vyjadrovať sa k študijným plánom, na to majú právo, ich početné zastúpenie, samozrejme, v senátoch neumožnilo rozhodovať, ale majú právo zdvihnúť svoj hlas a vyjadriť svoje stanovisko. O to nám ide a to by sme si mali predovšetkým všímať.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Drobný. Ako posledný prihlásený pripraví sa pán poslanec Kandráč.
Nech sa páči.
Poslanec M. Drobný:
Vážený pán predsedajúci,
vážení kolegovia, kolegyne,
ja som pôvodne chcel hovoriť viacej, ale mnohé veci sme hovorili vo faktických poznámkach, tak poviem len o niečom, čo bolo zhodené síce zo stola a čo v tejto snemovni musí odznieť, pretože akademické obce lekárskych fakúlt čakali, že k tomu zaujmeme stanovisko. A keď to možno i niektorých bude možno mrzieť, ja to povedať musím.
Ja si myslím, že tento proces prijímania nových legislatívnych noriem nie je manažovaný, nie je riadený, a teda ľutujem predkladateľov, ktorí si dali obrovskú námahu a skutočne dali zo seba všetko to know-how, čo tam malo byť, a všetko bolo zhodené. Tak teraz už neviem, čo vlastne bude pán kolega po pravej strane robiť, ako sa toho zhostí a čo tam vlastne budeme schvaľovať. Bude to skutočne torzo. A oni si dali takú robotu.
Ja chcem len povedať toľko k sporu o tom, ako voliť predsedu senátu, ja si myslím, že optimálny návrh dal profesor Švec, ten by sa mal realizovať. Ten, ktorý som ja dal vo výbore pre zdravotníctvo, je istým spôsobom menej dokonalý, však nakoniec gestorský výbor ho nedal na schválenie. To je však podružná vec.
Druhá vec, o liečebno-preventívnej činnosti, o ktorej sme už hovorili vo faktických pripomienkach, nechcem hovoriť. Ale čo bolo zhodené zo stola a čo malo byť pre lekárske fakulty naozaj prijaté, to bol § 24 ods. 1 písm. d). Lekárske fakulty zabezpečujú ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, ktoré zahŕňa najmä špecializovanú prípravu a odbornú prax. To sú atestácie, ktoré si u nás uzurpovala SPAM (Slovenská postgraduálna akadémia medicíny), a musím vám povedať jej históriu a bude to aj úsmevná história. Táto inštitúcia, sme si za komunizmu mysleli, že je jednotka vo svete. Tak sme to aj interpretovali, vnímali a chápali. Vedúci pracovníci tejto inštitúcie boli všetko odbojári, a keď náhodou neboli odbojári, tak museli si zohnať potvrdenie, že 255-ka im patrí. Potom boli vedúci katedry. Taká bola história. My sme to brali normálne, protifašistický odboj sme chápali ako pokrokový odboj a tak sme si mysleli, že tá inštitúcia dobre funguje.
To bolo dovtedy, dokedy sme nevyšli do zahraničia. Ja som prvý raz vycestoval v roku 1967 do Južnej Ameriky a potom do Severnej Ameriky, boli oteplené vzťahy, nastupovalo Dubčekovo obdobie, a zistil som, že postgraduálna výchova lekárov a farmaceutov sa organizuje úplne inak, daj sa mi, svete, lepšie ako u nás a podstatne lepšie. A robia ju lekárske fakulty a to, čomu sme hovorili IDLF ("doškoľovák"), to bola len fiktívna ustanovizeň, ktorá sídlila v jednej budove, kde boli počítačové systémy a kde know-how dávali prednostovia kliník z lekárskych fakúlt. Know-how sa každý rok menilo. Ale to know-how sa pod vplyvom teoretických ústavov lekárskej fakulty každý rok inovovalo. U nás to tak nebolo a tak sa stali niektoré katastrofálne omyly vo výchove lekárov v postgraduálnej aktivite.
Napríklad výchova neurochirurgov na Slovensku v Česko-Slovensku vychádzala, a držte sa dobre, zo všeobecnej chirurgie. Ja keď som toto predniesol v Montevideu v roku 1967, tak 150 lekárov sa nesmialo, ale chechtalo. A pýtali sa: Prosím vás, ako môže všeobecný chirurg, ktorý manipuloval v bruchu, sa potom stáť neurochirurgom, pretože, povedzte mi, ako sa on zbaví návykov makromanipulácie? Však on musí mikromanipulovať a on tam potom robí škody. To je vďaka tomu, že máte Inštitút ďalšieho vzdelávania lekárov, ktorý je odtrhnutý od teoretickej bázy. A to sme chceli mať v tomto zákone implementované, priatelia, pretože to sa prekonalo, a tak som si hneď povedal aj vtedy, priatelia, náš IDLF, teraz SPAM, absolútne zaostal za svetom.
Predvlani som navštívil Inštitút vzdelávania lekárov v Spojených štátoch, ktorý sídli vo Philadelphii, a čakal som, pretože tak mi povedali, že tam budem vidieť ich "doškoľovák". Nič, jedna budova, počítačový systém. Správca počítačového systému, tej siete počítačov, a ten čerpá z know-how prednostov kliník všetkých lekárskych kliník Spojených štátov. A skutočne, kľúč vám dá až vtedy, keď zaplatíte do toho systému a teraz si môžete pozrieť, čo tam dávajú. Ale výpisy z otázok a, by som povedal, študijné osnovy boli fantasticky náročné, špičkové, na špičke neurobiologického, biologického poznania atď. Ale tam sa ani nemôžu stať také veci, ako som hovoril o postgraduálnom vzdelávaní neurochirurgov. Takéto veci sú neprípustné.
Priatelia, to malo byť predmetom a kolega Osuský to tam aj navrhoval a mysleli sme si, že to tam zostane. Lenže, samozrejme, tu máme to, čo som vám hovoril. Ono sa to kryje s iným zákonom. A tak si to vyžiada sekundárnu novelu toho iného zákona a naša legislatívna prax hovorí, že to je neprípustné. A prečo je to neprípustné? Nože mi to povedzte! Máte napísané zásady manažmentu prijímania nových noriem? Nemáte! Vy len tradične ich preberáte a podľa nich sa správate. Ale to sa musí, prosím vás, ten proces musí byť hádam dynamický a meniaci sa. Pretože mal by tu byť podpredseda vlády, ktorý by povedal, že keď sa novelizuje zákon číslo 172, tak sa musia prizvať aj íní rezortní ministri, ktorých sa možno dotýka sekundárna novelizácia. Malo by sa to prijať ako malá novela, pretože akademické obce očakávajú od malej novely podstate nový zákon, také je ich právne vedomie, priatelia, a my ich sklameme, keď im povieme, zostane z toho návrhu len torzo. A to, čo sa zhodilo, to je právo lekárskych fakúlt postgraduálne vzdelávať lekárov v praktických výkonoch, v činnostiach a pod kontrolou teoretických ústavov, ktoré naozaj majú prostriedky na základný inštitucionálny výskum a ktoré naozaj majú mať ingerenciu, mať vplyv na pracovníkov a ukazovať im, v akom smere musia školiť postgraduálne lekárov, nielen v praktických úkonoch, ale aj v inovácii teoretických poznaní.
A to je, prosím vás, vec, pre ktorú, bohužiaľ, budeme musieť sklamať našich voličov a vy, koalícia, vašich voličov, pretože ste im nesplnili ich očakávania. A tento bod sa do návrhu, bohužiaľ, nedostal nie vašou vinou, vy ste sa o to snažili, ale zostáva to znovu len na bedrách SPAM-u, čiže Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny, ktorá, bohužiaľ, sa pretransformovala len názvom, ale svojím obsahom nie.
Pred piatimi rokmi som ich vyzval, aby sa transformovali. V dobrom zmysle slova. V čom spočíva ich netransformácia? Nemajú platnú akademickú obec, nemajú volené samosprávne orgány, ale chcú mať právo, majú ambície mať právo na habilitácie a inaugurácie, chcú mať plné právo na udeľovanie PhD. za menom, ale nechcú prijať to, čo majú ostatné lekárske fakulty, povinnosti demokraticky si voliť akademické senáty, demokraticky si voliť dekanov a mať pregraduálnu akademickú obec. To by bolo potom, by som povedal, pretransformovanie SPAM-u na jednu z lekárskych fakúlt, ktorá by naozaj bola kompatibilná s nami a bola by kompatibilná aj so zahraničím. Oni si azda len myslia, že sú kompatibilní, ale nie sú a takto ani nebudú, lebo v názve to nespočíva, len v obsahu činnosti a na tom, čo prakticky v postgraduálnej výchove poskytujú a dávajú.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)