Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Drobný, pani poslankyňa Kolláriková. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

Pán poslanec Drobný, prosím.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Treba s mnohými vecami, ktoré hovorila kolegyňa Slavkovská, súhlasiť, ale na druhej strane nemožno zasa zraziť úplne do prachu to, čo predkladatelia predkladali hlavne vo svojom prvom variante. Ale má pravdu v tom, že niektoré veci tam chýbajú, napríklad ja by som ju doplnil v tom, že mne v tej najnovšej novele chýba, že napríklad na lekárskych fakultách by sa malo vykonávať postgraduálne štúdium nielen vo vedeckých odboroch, ale aj v odboroch medicínskej praxe, a to v pôvodnom znení bolo, lenže, bohužiaľ, zhodila im to Legislatívna rada vlády, ktorá povedala, že tu ide o vynútenú novelizáciu nad rámec novely. Je to, bohužiaľ, všeobecná legislatívna prax, že sa nepripúšťa toto preklenovanie. Ale akademické obce lekárskych fakúlt to od nás čakajú, teraz som dostal fax, a explicitne túto časť novely, ktorá v pôvodnom znení bola, od nás čakajú, ale my nie sme schopní ju schváliť. Keď ju neschválime, priatelia, tak SPAM - Slovenská postgraduálna akadémia medicíny má dosť lobistických skupín, ktoré to presadia v zákone číslo 277, tak ako to je. To znamená, že budú mať výsostné právo napríklad na postgraduálnu výchovu a výučbu v zručnostiach a poznatkoch praktickej medicíny a nebudú ho mať lekárske fakulty.

Priatelia, ale tu sme zaostali za kultúrnym svetom. Tu sme zaostali veľmi ďaleko, pretože všade inde je to inak. A kolega Osuský v pôvodnom znení to dával, lenže, bohužiaľ, je to zhodené zo stola a my sa tejto novely nedožijeme, naozaj sa nedožijeme a je mi to ľúto. Takže aj pani kolegyňa Slavkovská má pravdu, ale predkladatelia v niečom majú taktiež pravdu, že sa im zhodili veci, ktoré tam mali byť a boli by nám bývali vyhovovali, a mnohé ste im, pani kolegyňa, vyčítali, ktoré boli týmto spôsobom dané, a keď som to konzultoval s legislatívcami, vraj to je tak treba, ale prax je iná.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pani poslankyňa Kolláriková.

Poslankyňa M. Kolláriková:

Súhlasím s vyjadrením kolegyne Slavkovskej k § 18 a odseku 9. Nakoniec aj v ústave je zakotvené, že štúdium na vysokých školách ako vôbec štúdium je bezplatné. Je tu zmena, že pri štúdiu na vysokých školách budú musieť študovať za úhradu tí študenti, ktorí vlastne opakujú ročník z dôvodu zlých študijných výsledkov. Ja by som s týmto ale úplne nesúhlasila. Treba k tomuto bodu pristupovať skutočne diferencovane, pretože nie každý študent, ktorý opakuje, opakuje z tých dôvodov, že jednoducho odfláka štúdium.

Máme takých študentov, ktorí sú vzorní študenti, ale stane sa im trebárs úraz a musia opakovať tento ročník. Čiže tu by som chcela, aby sa zobralo do úvahy, že to treba skutočne rozdeliť a tí, ktorí odflákajú štúdium, ktorí nemajú dobré študijné výsledky, prosím, nech si to zaplatia, pretože škoda by bola, aby zbytočne štát znášal úhradu za takýchto študentov. Čiže bola by som rada, keby sa toto zohľadnilo potom v tom § 18.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Zajac. Po ňom sa pripraví pán poslanec Švec.

Nech sa páči.

Poslanec P. Zajac:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

rozvoj vysokého školstva patrí k jedným z kľúčových problémov našej spoločnosti od roku 1989. Nechcem rekriminovať celý ten 10-ročný vývin, ale predsa len by som sa chcel dotknúť niektorých bodov.

Tým prvým, čo sa stalo a čo sa aj uskutočnilo, bolo vytvorenie samosprávnosti alebo inými slovami povedané autonómnosti vysokých škôl už vo vysokoškolskom zákone z roka 1990. Bolo to veľmi rozumné, pretože oproti tomu modelu spred roku 1989 sa tá podviazaná energia vysokých škôl tým uvoľnila, a to, že sa uvoľnila, o tom svedčí aj to, že za posledných 10 rokov sa v podstate - dúfam, že tie čísla sú správne, aj mňa samotného prekvapili - počet vysokoškolských študentov sa zvýšil dvojnásobne.

Týmto smerom sa malo pokračovať, ale, bohužiaľ, sa nepokračovalo a práve preto tu máme túto novelu vysokoškolského zákona. V tomto zmysle je táto novela len návratom, a to veľmi čiastkovým, ale potrebným návratom k samosprávnemu modelu vysokého školstva. V tom je tá novela veľmi užitočná a bez ohľadu na to, či na budúci rok bude pripravená nejaká komplexná novela, je dobré, ak takúto novelu prijmeme.

Druhým smerom, ktorým sa vydalo vysoké školstvo po roku 1989, bola otázka financovania vysokých škôl. Bohužiaľ, v tejto sfére sa toho veľmi veľa neurobilo najmä preto, že sa nevytvorili okrem štátnych zdrojov iné zdroje, ktoré by mohli pomôcť vysokému školstvu. Táto otázka je otvorená a bude ju treba riešiť komplexne. Ostáva aj v tejto chvíli celkom otvorená. Aj týmto smerom aspoň vo veľmi takom parciálnom bode je táto novela.

Tretím smerom, ktorým sa uberal vývin celej tej problematiky vysokého školstva, je otázka, ktorá je veľmi dôležitá, je otázka, ktorú by som nazval takou kľúčovou otázkou vzdelanosti. Povedal by som, v tomto prípade doslova národnej vzdelanosti. V západnej Európe je počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí dnes minimálne dvakrát taký veľký, ako je v Slovenskej republike, a pokiaľ Slovenská republika bude chcieť byť dynamickým štátom a pokiaľ bude chcieť byť demokratickým štátom, lebo vzdelaný znamená aj demokratický, existuje tu jednoducho reálna potreba, aby sa počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí dotiahol na úroveň západnej Európy a západnej civilizácie. Dá sa to urobiť jedine tým, čo je možno ďalší problém, o ktorom sa zatiaľ veľmi nehovorilo, to je istá diverzifikácia vysokého školstva na štátne, súkromné, prípadne, a teda cirkevné. To je jedna vec.

A druhá vec, otvorenie vysokoškolského štúdia, či si to želáme alebo nie, bude nakoniec možné len prehodnotením toho, akým spôsobom sa budú študenti sami podieľať na svojom vysokoškolskom vzdelaní. Nechcem tu o tom v tejto chvíli rozprávať, ale toto bude jedna z dôležitých a možno kľúčových úloh novely vysokoškolského zákona. Týka sa to, samozrejme, potom takých otázok, ako je regionalizácia vysokého školstva, ako je zachovanie kvality vysokého školstva, teda otázka akreditácií. Nehovorím tu o tom preto, že by sa toho táto novela týkala, pretože tento problém je veľmi vážny a bude ho musieť komplexná novela riešiť. Jedine tak, ak sa dosiahne, ak sa vysoké školstvo otvorí a otvorí sa ešte v oveľa väčšej miere, ako je doteraz, pri zachovaní kvality, jedine tak sa bude dať hovoriť o našej spoločnosti ako o spoločnosti vzdelanosti.

V tejto súvislosti by som chcel povedať iba jednu takú drobnú poznámku.

Problémom alebo jedným z problémov vysokých škôl je aj otázka, ktorá s týmto celkom bezprostredne súvisí a ktorá sa vlastne celým tým desaťročím vinie ako taká niť uvažovania rozporov, sporov, a to je otázka vzťahu vysokého školstva a vedy. Alebo otázka, aby som to ešte celkom presnejšie špecifikoval, otázka vzťahu vysokých škôl a vedeckých inštitúcií a predovšetkým Slovenskej akadémie vied. Ak vysokoškolský zákon v roku 1990 vytvoril možnosť pre samosprávne autonómne správanie vysokých škôl, jeden moment v tejto oblasti sa nedoriešil, a to je otázka vnútornej mobility vysokých škôl. Vnútornej mobility vysokých škôl, pod tým myslím predovšetkým to, čo existuje na európskych a západných univerzitách, to znamená omnoho väčšia mobilita vysokoškolských pracovníkov, omnoho väčšia otvorenosť vysokých škôl, ale aj vedeckých pracovníkov voči ľuďom zvonka.

V tej prvej veci ide jednoducho o to, čo sa, bohužiaľ, zatiaľ nevyriešilo a čo ostáva teda otvorené, a to je otázka, ktorá sa vlastne ani veľmi riešiť nezačala, to je otázka toho, akým spôsobom vlastne zvýšiť kvalifikáciu vysokoškolských učiteľov na vysokých školách. V podstate ten systém, ktorý na vysokých školách do dnešného dňa funguje, skôr podporuje konzervovanie učiteľského zboru v tej podobe, v akej on nastupuje na vysokých školách ako vlastne nejaké vytvorenie istej konkurencie, konkurencieschopnosti, a tým aj vnútornej mobility vysokých škôl. Myslím si, že budúci vysokoškolský zákon v tej komplexnej podobe sa týmto problémom bude musieť veľmi vážne zaoberať.

Tá druhá strana mince spočíva v tom, aký vzťah majú mať vlastne vedecké inštitúcie a vysoké školy. Ten problém je veľmi háklivý a za posledných 10 rokov je aj veľmi kontroverzný. Ja by som nerád prilieval do tohto problému nejaký olej a nerád by som tú kontroverznosť zvyšoval. Nechcem preto hovoriť o tomto probléme znova ako o nejakom komplexnom probléme, to znamená o tom, akým spôsobom bude treba riešiť vysokoškolský zákon, zákon o vede a zákon o Slovenskej akadémie vied, hoci pokiaľ sa majú tieto problémy vyriešiť v nejakom súlade, bude ich treba riešiť v koordinácii. To sa nedá inak riešiť len tak, ak vysokoškolský zákon bude nejakým spôsobom vnútorne spätý so zákonom o vede a so zákonom o vysokých školách. Napokon všetky moje kolegyne a kolegovia z vysokých škôl alebo z akadémie tento problém veľmi dôverne poznajú.

Chcel by som sa dotknúť iba jedného jediného problému, ktorého sa týka aj táto novela zákona, aj keď si uvedomujem, že to, čo poviem, bude kontroverzné s touto pripravovanou novelou zákona. Ide vlastne o zdanlivý detail. Ten zdanlivý detail je ale zase jedným takým malým kamienkom v tej mozaike toho, ako by mali vyzerať vzťahy medzi vysokými školami a medzi vedeckými inštitúciami. Ide tam o bod 11 návrhu, o ktorom sa zrejme bude viesť aj na tomto pléne diskusia.

O čo mi ide. Tento návrh, ktorý bol pripravený, hovorí o tom, že na vysokých školách, vo vedeckých radách sa majú na činnosti podieľať aj odborníci mimo vysokoškolských pracovísk, ale nestanovuje mieru toho podielu. Argumentuje sa tým, že by to obmedzovalo samosprávnosť pôsobenia vedeckých rád. Ja si myslím, že pokiaľ sa počet vedeckých odborníkov alebo odborníkov z externých pracovísk nepomenuje presným spôsobom a ja si myslím, že takto bol v tej predchádzajúcej verzii pomenovaný tou jednou tretinou, pokiaľ sa nepomenuje, dáva sa a, bohužiaľ, taká je skúsenosť, taká je jednoducho skúsenosť vysokých škôl, veľký priestor na to, aby sa účasť vedeckých pracovníkov mimo vysokých škôl jednoducho zmenšovala. Teda nie, aby sa zväčšovala alebo ostala taká, aká je doteraz, ale aby sa zmenšovala. To je prirodzená tendencia, nie je to len prirodzená tendencia na vysokých školách, ale rovnakú tendenciu vidíme aj naopak povedzme na iných vedeckých pracoviskách, povedzme aj Slovenskej akadémie vied.

Účasť odborníkov, vedeckých odborníkov na činnosti vedeckých rád vysokých škôl je pritom z hľadiska samotných vysokých škôl potrebná, pretože jednoducho im otvára istý obzor, vnáša dynamiku do činnosti týchto vedeckých rád, vnáša do nej nové nápady, nové idey, nové myšlienky a vlastne do toho stereotypu toho, čo sa opakuje, vnáša vždy čosi nové. Rovno hovorím, že to platí aj naopak, že toto isté by malo platiť aj na vedeckých pracoviskách a v Slovenskej akadémii vied, aj v Slovenskej akadémii vied i vo vedeckých radách a myslím si, že v presne stanovenom pomere by mali byť ľudia z mimoakademických pracovísk z toho istého dôvodu, že totiž práve títo ľudia vnášajú potom aj do činnosti akademických pracovísk nové myšlienky, nové nápady, jednoducho túto činnosť obohacujú. A znovu tu platí tá istá skúsenosť, pokiaľ ten počet nie je stanovený pevne, majú aj vedecké inštitúcie a má ju aj Slovenská akadémia vied a vedecké pracoviská Slovenskej akadémie vied skôr tendencie tento počet zmenšovať, sú to také obranné reakcie, ako naopak zväčšovať ho.

Som teda presvedčený, že v súčasnej situácii, pokiaľ tieto problémy nie sú riešené komplexne, pokiaľ sa nerieši komplexne otázka vysokoškolského zákona, otázka teda zákona o vede, otázka zákona o Slovenskej akadémii vied, do tých čias, a som o tom veľmi hlboko presvedčený, by vo vedeckých radách vysokých škôl mali sedieť odborníci z mimovysokoškolských pracovísk, a som hlboko presvedčený o tom, že by tá proporcia mala byť stanovená pevne. Hovorím, to isté by malo platiť aj pre akademické pracoviská, existujú isté reciprocitá.

O vzťahu vysokých škôl a Slovenskej akadémie vied alebo teda mimo vysokoškolských pracovísk existuje aj dodnes istá veľmi krehulinká, veľmi krehulinká rovnováha. V tejto situácii, keď sa pripravuje nový zákon, vysokoškolský zákon, a keď sa pripravuje nový zákon o vede a nový zákon o Slovenskej akadémii vied, obávam sa, že takáto zmena, ktorá sa v tomto novom návrhu pripravuje, by tú krehkú rovnováhu narušila a viedla by aj k tomu, že by značne narušila ďalšie rokovania, ktoré budú nevyhnutné medzi vysokoškolskými a vedeckými pracoviskami. Napokon o tom, že je to tak, svedčí aj to, že aj významní členovia akreditačnej rady - profesor Kraus a profesor Hurban sa v liste, ktorý poslali výboru pre školstvo, vyjadrili v tomto zmysle. Sú to ľudia, ktorí poznajú túto problematiku veľmi dôverne a ktorí sa touto problematikou zaoberajú veľmi intímne už 10 rokov.

K tomu všetkému, čo som povedal, smeruje aj môj pozmeňujúci návrh, ktorý som odovzdal spolu so skupinou 15 poslancov, a ten návrh smeruje k tomu, aby sa vypustil bod 11 zákona, pričom ide o ponechanie ustanovenia § 12 ods. 1 v platnom znení bez zmeny, a to s nasledujúcim odôvodnením:

V súvislosti s návrhom novely zákona o vysokých školách sa prezentoval návrh na zmenu zloženia vedeckých rád fakúlt a vysokých škôl § 11 a § 12 zákona číslo 172/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Doteraz tvorili učitelia a vedeckí pracovníci fakulty vysokej školy dve tretiny vedeckej rady a tretinu tvorili významní odborníci najmä z externých vzdelávacích inštitútov, ktorí sa podieľajú na doktorandskom štúdiu tak, aká je dikcia tohto zákona. Terajší návrh zakotvuje, že ďalší významní pracovníci majú tvoriť najviac tretinu členov vedeckých fakúlt, čo umožňuje vedeckým radám ľubovoľný výklad, teda až o tretinu, ale do tretiny môže byť naozaj jedna alebo až nula. Externí pracovníci vedeckých rád sú pritom prínosom pre rozhodovanie, pretože prinášajú do činnosti vedeckých rád nezávislé myšlienky a nie sú zaťažení lokálnymi záujmami. Externé pracoviská doktorandského štúdia mali by mať možnosť zasahovať v primeranom rozsahu do doktorandského štúdia. Externí členovia vedeckej rady v tretinovom zastúpení sú platní aj pri rozhodovaní v iných právomociach vedeckých rád, najmä v hodnotení, smerovaní vedy, organizácii študijných plánov a podobne.

Pri všetkom rešpekte a pri plnom uznaní práce svojich kolegov na tejto novele vysokoškolského zákona by som chcel ctenú Národnú radu požiadať o podporu pri tomto pozmeňujúcom návrhu.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem za vystúpenie pánu poslancovi Zajacovi v rozprave.

S faktickými poznámkami sa hlási osem poslancov, ako posledný pán poslanec Kresák. Uzatváram možnosť uplatnenia ďalších faktických poznámok, ako prvá pani poslankyňa Tóthová.

Nech sa páči.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci,

vážení kolegovia,

ja som si vypočula vystúpenie pána poslanca Zajaca, chcem reagovať na tú časť, kde hovoril o povyšovaní samosprávy, ako predchádzajúce novely udusili samosprávu a tak ďalej. Pán poslanec, veď to nemyslíte vážne. Všetky orgány, takisto úvodná reč pána poslanca Osuského bola v tom tóne. Veď to nemôžete myslieť vážne. Tie isté samosprávne orgány a čo vy robíte voči doteraz platnému stavu, to je § 34, kde vlastne vylučujete možnosť zákona o správnom konaní v disciplinárnom konaní, to sa vám všetci študenti veľmi poďakujú, pretože zákon o správnom konaní garantuje ochranu práv a právom chránených záujmov, čiže toto je krok späť. Ďalej vlastne nedávate možnosť v habilitačnom a profesorskom konaní toho, koho sa to týka, u koho je ukrivdenie, vôbec sa brániť. Takže to tiež niektorí učitelia, voči ktorým môžu byť politické postupy, ocenia veľmi vrelo, samozrejme, v úvodzovkách. A pokiaľ pán poslanec Zajac hovoril o priblížení západnej kultúry, ja som bola na Západe na viacerých fakultách. Tam vlastne podnikateľská činnosť, ktorú robia, pretože hlavný prodekan je vždy prodekan pre manažment, sa financie nechávajú fakultám. Ako chcete priblížiť, keď toto rušíte, ako chcete otvoriť fakulty na západnú kultúru, keď nedávate financie na externých učiteľov?

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem.

Chcel by som v jednom potvrdiť a podporiť stanovisko pána poslanca Zajaca a v jednom mu oponovať. Najprv to oponovanie. Každopádne si nemyslím, že terajší pokus o návrat rozšírenia samosprávy zväčšením práv študentov je ideálnym riešením. Priatelia, to nemôžeme myslieť vážne, hlavne v spoločnosti, kde, bohužiaľ, konzumný rozptyl je taký veľký a vôľa po vzdelaní je často menšia, tak musíme dbať na to, aby sme neopakovali chyby, ktoré robili kedysi v roku 1948, keď robili pokusy o samoznámkovanie, a v roku 1966 až 1969, keď kultúrna revolúcia Maova v Číne dokonca dovoľovala vyhodnocovanie učiteľov žiakmi s verejným odsúdením a s tabuľkami, ktoré učitelia nosili po námestiach. Toto nie je jednoducho dobré.

Druhá záležitosť je tá, že skutočne existovala revnivosť medzi vedou a medzi vysokými školami a trocha aj ostáva tento zjav. Bolo by dobré, aby sme dosiahli pozitívnu súčinnosť vedy a vysokých škôl, a preto odporúčam neuzatvárať ich samostatne, ale naopak vzájomne sa otvárať. Iná je problematika, ktorá je oveľa vážnejšia, či vôbec tento stupeň mobility nám reštriktívne rozpočty a vôbec vzácnosť práce dovoľujú akýkoľvek pohyb a mobilitu na školách.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Cuper.

 

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán poslanec Zajac,

pol hodinu ste tu v podstate hovorili o ničom, aby ste nakoniec predniesli jeden pozmeňujúci návrh k nič už nehovoriacemu a vykastrovanému návrhu zákona pána poslanca Osuského a Kresáka. Ak ste kritizovali tie predchádzajúce novely, tak tie boli oveľa lepšie urobené a boli kultúrnejšie. Ničím neobmedzovali samosprávu vysokých škôl, ale ani nezanášali do nej také voluntarizmy, o ktoré "plendujú" niektoré mládežnícke organizácie kontrolované aj vami.

Pokiaľ hovoríte o tom, že by sme sa mali priblížiť západným univerzitám, tak ja dúfam, že nie takým spôsobom ako vy, že si zoberiete úväzok na Humboltovej univerzite za 10 tis. mariek, nie všetci ho dostaneme, a aj tak ste sa veľmi Západu nepriblížili, lebo Humboltova univerzita ležala vo východnom Berlíne, takže jej tradícia je demokratickými spôsobmi riadenia vysokých škôl asi taká istá ako Univerzity Komenského alebo niektorej inej slovenskej univerzity.

Ale treba povedať, že celý návrh toho zákona, ktorý tu chcete schváliť, je už teraz absolútne o ničom, lebo pôvodná idea zákonodarcu alebo teda navrhovateľa zákona uľahčiť ekonomický život vysokým školám sa absolútne zo zákona stratila. Takže chcete ušiť zákon na jednu fakultu, to znamená na lekársku. Ale tam treba potom prijať osobitný zákon, pretože zákon sa vždy mal vzťahovať na viacero vysokých škôl. Takže to treba mať na pamäti. Preto túto novelu by som odporúčal naozaj neschváliť. Ak má pán minister dosť času, aby tu presadzoval maďarské záujmy ohľadom vysvedčenia a vedenia dokumentácie a toľko kritizoval vysoké školy, nech sa postará o komplexnú novelu.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Drobný, nech sa páči.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ja by som zaujal stanovisko k tej pasáži, kde kolega hovoril o akreditačnej rade. Teraz neviem, či sa premenovala Akreditačná komisia na akreditačnú radu, ale mám taký dojem, že to zostalo stále Akreditačnou komisiou, ale ak to je inak, tak sa ospravedlňujem. Veľmi jej nezávidím, pretože keď sme my fungovali, tak sme mali isté logistické minimálne požiadavky na fakulty a bez týchto logistických minimálnych požiadaviek sa akreditačný výrok neurobil. Pamätám si na činnosť tejto komisie tu v Bratislave na niektorých fakultách, kde sme vychádzali z kolektívnej zmluvy, ktorá predpisovala vedeniu fakulty vymeniť laboratórne stoly, nevymenili ich, a tak sme povedali, tak neurobíme akreditačné rozhodnutie. A fakulty boli schopné za 24 hodín túto chybu napraviť. To bolo niekoľko stotisíc korún, ktoré boli schopné dať do laboratórnych stolov okamžite. Ja som zvedavý, ako by to dnes riešili a či by vôbec Akreditačná komisia bola schopná takéto požiadavky od nich žiadať. Ale podotýkam, že to sú minimálne materiálno-technické požiadavky, ktoré sme my mali, keď sme sa mali priblížiť americkým a iným, tak to by sme prakticky nemohli akreditovať. Som zvedavý, čo Akreditačná komisia urobí s týmto aspektom. To je jeden aspekt, ktorý by sme mali zohľadniť. Sme schopní pri týchto reštrikciách dať minimálne financie na to, aby sa akreditačný akt mohol uskutočniť.

A ďalšia vec. Správne konanie, ktoré tak kritizujete, priatelia. Akademická obec nie je zložená z ľudí, ktorí sú neomylní, a preto správne konanie je namieste. Ja som zažil sám, ako istý dekan urobil také chyby, ktoré sa vtedy nemohli riešiť, pretože nebolo zákona o správnom konaní. Teraz to je a idete ho odtiaľ vypustiť, ale ja si myslím, že to nie je smer k demokracii, naopak, to je smer k absolutizácii akademického práva alebo akademických práv. A to neviem, či je správne.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pani poslankyňa Slavkovská.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Ja by som nadviazala na pána poslanca Zajaca, ktorý víta túto novelu preto, že odstraňuje nedostatky, ktoré predchádzajúca novela z roku 1996 zaviedla. Išlo mu, samozrejme, o samosprávny model a o autonómiu. Ja sa veľmi dobre pamätám, keď v roku 1996 sa tu robil pohon na bosorky, že samosprávny model je ohrozený, že sa okliešťuje autonómia vysokých škôl a že tu nastupuje vládny dirigizmus. Strašilo sa tým, že vláda bude dirigovať každej fakulte počet študentov a tak ďalej a tak ďalej. Pamätám sa dokonca, ako pod vedením niektorých pedagógov, možnože aj tu sediacich, sa organizovali štrajkové výbory študentov, ktoré, čuduj sa, svete, vôbec nebojovali za svoje nejaké študentské práva, ktoré by im boli brané v tej novele, ale za to, že v akademickom senáte by mali sedieť docenti a profesori.

No prax od roku 1996 ukázala, že ani jedna jediná sťažnosť nebola týmto smerom, čiže to znamená, že novela z roku 1996 nikoho neohrozovala. Ja som presvedčená, že táto predkladaná novela je naozaj o ničom a že ju treba stiahnuť. A keby ju pripravovalo ministerstvo školstva, o tom som tiež pevne presvedčená, tak by tá novela bola kultúrnejšia a možnože by dala tým vysokým školám oveľa viacej.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Tiež som si veľmi pozorne vypočula pána poslanca Zajaca, dovolím si mať niekoľko pripomienok. Nechám právo odbornosti, samozrejme, na jeho strane. Podotkol, že ak sa chceme dostať do Európskej únie, mali by sme zabezpečiť primerané percento vysokoškolákov v populácii. Nezdá sa mi, že kvantitu vysokoškolákov by sme ovplyvňovali tými opatreniami, ktoré sa snažia robiť, a pohonom, ktorý robia na vysoké školy, ktoré sme za predchádzajúceho obdobia presne v každom kraji otvárali my, aby sa sprístupnilo aj vzhľadom na drahé cestovné, aj vzhľadom na drahé podnájmy, ktoré sú vo veľkých mestách, ako je Bratislava a Košice, štúdium skutočne do každého regiónu. A ako si ráčite všimnúť, v tých regiónoch boli zakladané školy práve podľa potrieb daného kraja.

Ale čo sa ma viacej dotklo, keď hovoril o zvýšenej mobilite vysokoškolských profesorov, že by teda nemali mať tie stále úväzky, ktoré majú. Škoda ale, že ste nehovorili o tom, že by sme im mali zaplatiť aj primerané platy. Lebo ak sa má vysokoškolský učiteľ sťahovať z Bratislavy do Košíc alebo si financovať náklady na byty, ktoré sú nenormálne drahé, tak s tými almužnami, ktoré majú vysokoškolskí profesori, asi by to nezvládli. Nie každému sa podarí taký úväzok ako vám. Ja vám doprajem, či už je to teraz alebo to bolo aj v minulosti, ale mali by sme toto zabezpečiť ostatným. Nie každému sa totiž podarí byť vysokoškolským profesorom tak ako ministrovi zdravotníctva, že zneužil svoju funkciu na získanie titulu.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pán poslanec Šebej.

Poslanec F. Šebej:

Ďakujem.

Ja by som si dovolil podporiť ten pozmeňujúci návrh, ktorý podal pán poslanec Zajac, vychádzajúc z osobnej skúsenosti aj v Akadémii vied, aj ako vysokoškolský učiteľ. Za normálnych okolností je univerzita zároveň miestom, kde poznanie vzniká. Za normálnych okolností je univerzita miestom výskumu a poznávania. Ale, bohužiaľ, ekonomická situácia, to sa nevzťahuje len na Slovensko a slovenské vysoké školy, ale aj na väčšinu vysokých škôl v postkomunistických krajinách, je taká zlá, že prakticky výskum zanikol, zanikli prostriedky na výskum, zanikli proste vysoké školy ako zdroj progresu vo vede, lebo jednoducho vo väčšine odborov na to nie sú peniaze. Z toho dôvodu, hoci nie som priateľom smerných čísiel, by som trval na tom, že by bolo dobré v zákone stanoviť množstvo externistov vo vedeckej rade, aby tá rada bola naozaj proste otvorená, aby tá rada bola zložená z ľudí, ktorí robia priamo vedu.

Bohužiaľ, ja mám mnoho kolegov na vysokých školách, pedagógov, ktorí by z duše radi vedu robili, ale majú tak nanajvýš ceruzku a papier a na každý aj ten najdrobnejší prístroj musia roky čakať. Ak sa má teda zvýšiť kvalita výučby na vysokých školách, podľa mňa v danom okamihu je potrebné, aby počet externistov bol skôr fixovaný. Hoci, ako som už povedal, nie som priateľ smerných čísiel. Prihováral by som sa za to teda, aby sme tento pozmeňujúci návrh podporili.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Posledná faktická poznámka - pán poslanec Kresák.

Poslanec P. Kresák:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Aj keď nepokladám v podstate za potrebné a vhodné diskutovať alebo reagovať na každý z tých príspevkov, predsa len na príspevok kolegu Zajaca zareagovať chcem. Chcem to urobiť aj preto, pretože ja si jeho názor vážim, ale keď s ním nesúhlasím, myslím si, že stojí za to zdvihnúť ten svoj hlas a argumentovať.

Chcem pri tejto príležitosti upozorniť vlastne na jednu vec, a to na obsah toho pozmeňujúceho návrhu, ktorý pán kolega Zajac podal a okolo toho sa točil aj ten jeho príspevok. V podstate sa snaží alebo prihovára sa za zachovanie fixnej jednej tretiny pracovníkov z externých vzdelávacích inštitúcií v zastúpení vedeckých rád vysokých škôl a fakúlt.

Opakujem ešte raz. Je to asi nejaké nedorozumenie, máme ako predkladatelia tohto návrhu vážny problém práve s tou fixáciou. Tá jedna tretina je nezmyselná, pretože násobí tromi členstvo, čo je nezmyselné samo osebe. Ale horší problém je v inom. Táto fixná klauzula, tá jedna tretina implikuje rozhodovanie samosprávnych orgánov, ktorými vysoké školy a ich akademická komunita je. Argumenty, ktoré tu odzneli, majú jeden obrovský problém a ten základný problém je v tom, že spochybňujú schopnosť akademickej komunity sa správne rozhodovať a správne si zvoliť aj číslo, ktorým má byť alebo počet, ktorým majú byť zastúpené externé vzdelávacie inštitúty v ich radoch.

Žiaľ, nemôžem súhlasiť ani s inými názormi, ktoré dokonca práve pred chvíľočkou spochybnili kvalitu vedeckej práce vysokých škôl. Podotýkam a upozorňujem, že vysoké školy sú naďalej vrcholné vzdelávacie a vedecké ustanovizne a tieto úlohy si plnia na rozdiel práve od niektorých, by som povedal, zjednodušených ústavov, či už Akadémie vied alebo iných ústavov, ktoré by mali robiť vedu, ale nerobia už ani vedu. Verme, prosím, v zdravý rozum vedeckých rád.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Procedurálny návrh - pán poslanec Cuper.

Nech sa páči.

Poslanec J. Cuper:

Pán predsedajúci, mám procedurálny návrh, aby ste v zmysle rokovacieho poriadku upozornili poslanca Zajaca, aby mi sústavne hulvátskym spôsobom nenadával. Ja s tým človekom nemám nič spoločného, nič nás spoločné nespája a vyprosím si od neho, aby, keď ja idem po uličke hore, mi vždy nadával. Nech sa aj občania Slovenskej republiky dozvedia, že aj títo takzvaní "slušáci" nadávajú ako liptovskí bačovia.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Pán poslanec Švec vystúpi ďalej v rozprave. Po ňom pán poslanec Šťastný.

Nech sa páči.

Poslanec J. Švec:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážení kolegovia,

tu prísediaci akademickí funkcionári,

ctená snemovňa,

dámy a páni,

zákon o vysokých školách má určité svoje špecifickosti. Tie súvisia s tým, že jeho dosah sa vlastne realizuje až po istom čase, keď študenti, ktorí podľa príslušného zákona študujú na vysokých školách, sa dostávajú k diplomom a keď sa uchádzajú o prácu na trhu práce doma alebo v zahraničí. Preto každý zákon a každá novela, ktorá sa dotýka vzdelávacích systémov, je z tohto pohľadu veľmi háklivá. A preto si treba veľmi dobre zvážiť, či existujúci zákon je natoľko nekvalitný, že ho treba novelizovať alebo je ešte nekvalitnejší a potom taký zákon treba zrušiť a prijať nový.

Dámy a páni, dovoľte mi na úvod, aby som vyslovil svoje uznanie predkladateľom tohto návrhu novely zákona o vysokých školách, najmä za ich snahu a vyloženú prácu, ktorej cieľom bolo upraviť a zlepšiť jestvujúci zákon číslo 172/1990 Zb., ktorý bol už dvakrát novelizovaný, a to v roku 1994 a v roku 1996. Síce nerád, ale musím konštatovať, že navrhovatelia sa pokúsili o čosi, čo sa pravdepodobne opraviť dá len veľmi ťažko. Samotný duch tohto akademického zákona je dvoma predchádzajúcimi novelizáciami už tak vnútorne narušený, že lepšie by bolo spolu si sadnúť a pripraviť nový poslanecký alebo vládny návrh zákona o vysokých školách, ktorý by zodpovedal štandardu vyspelých európskych krajín a ktorý by spĺňal i požiadavky aproximácie práva Slovenskej republiky a Európskej únie.

Rovnaké stanovisko zaujala i vláda Slovenskej republiky vo svojom stanovisku k tejto novele, v ktorom predmetný návrh novely neodporúčala prijať. Niekto by mohol namietať, že vysokoškolské systémy v Európe sú také variabilné, že v súčasnosti nie je možné vypracovať kompatibilné zákony o vysokých školách. Svedčí o tom napríklad rámcový vysokoškolský zákon Nemeckej spolkovej republiky a jednotlivé krajinské zákony, ktoré sa naozaj vzájomne líšia. Rovnako zákony ostatných krajín vychádzajú z rôznych historických vývojových tendencií a pripúšťam, že sa tiež v mnohom líšia.

Jestvujú však isté spoločné kategórie, ktoré zákonodarcu zjednocujú v principiálnych a nemenných zásadách, ako sú napríklad autonómia vysokých škôl, postavenie vysokých škôl, ich samosprávny systém riadenia, akademická pôda, akademická obec, štatúty profesorského zboru, vedeckých a administratívnych pracovníkov a študentov, vzťah vysokých škôl a štátu, evaluácia a akreditácia činnosti vysokej školy, kvalita komplexnej činnosti vysokej školy a jej kontrola, profil absolventa vysokoškolského štúdia a jeho úspešnosť na trhu práce a iné.

Tieto kategórie a ich plnenie sa zakotvuje v zákone tak, aby sa dosiahla čo najkvalitnejšia a najefektívnejšia práca vysokých škôl na prospech spoločnosti, aby sa zaručila kompatibilita štúdií a všeobecná platnosť vysokoškolských diplomov a ďalších certifikátov, ktoré vysoká škola vydáva. Táto otázka nadobúda na dôležitosti najmä dnes, keď Slovenská republika vstupuje do záverečnej fázy integračného procesu do Európskej únie s otvoreným trhom práce a nutnosťou zabezpečiť konkurencieschopnosť pre našich absolventov práve na tomto medzinárodnom trhu práce.

Druhou potrebou legislatívnej konvergencie v oblasti vysokoškolského vzdelávania je ovládať, uplatňovať a rozvíjať nové technológie, ktoré budú prichádzať spolu s investíciami k nám na Slovensko a ktoré sa otvárajú na medzinárodnom poli rozvoja vedy a techniky. Teda vysoké školy nemajú iba za úlohu vychovávať teoreticky vzdelaných odborníkov, ale pripravovať takzvaných skilled ľudí, teda ľudí, ktorí majú určité danosti, určité predpoklady na to, aby zvládli nové technológie a tieto mohli uplatňovať v dennom živote v rozvoji našej ekonomiky.

V súvislosti s predloženou novelou som si preto opätovne prelistoval zákony o vysokých školách členských krajín Európskej únie i zákony našich bezprostredných susedov. Pri posúdení vysokoškolskej legislatívy mám istú výhodu ako člen Stáleho výboru Rady Európy pre legislatívnu reformu vysokých škôl, kde som mal možnosť sa zúčastniť v rámci kontaktných misií Rady Európy na príprave vysokoškolských zákonov v jedenástich krajinách bývalého komunistického bloku. Opäť som sa presvedčil, že v zásadných otázkach nie je možné odmietať principiálne postuláty vysokoškolskej legislatívy, pretože to našim vysokým školám neprináša žiadny účinok, skôr naopak.

Dámy a páni, predkladaná novela v pôvodnej forme sa po rokovaní v gestorskom výbore podstatne zmenila. Na to už upozornil predkladateľ pán docent Osuský, keď hovoril, že som sa vo svojich návrhoch vyjadroval k niečomu, čo už neexistuje. Ja si myslím, pán predkladateľ, že iste viete, že poslanec sa vyjadruje k návrhu novely zákona, a nie k návrhom gestorského výboru. K tomu by som ešte chcel povedať, že 11 z 32 bodov sa navrhuje vypustiť v stanovisku gestorského výboru a ďalších 22 bodov návrhu má v spoločnej správe iné ako navrhované znenie. Popravde treba povedať, že niektoré z navrhovaných bodov, ktoré gestorský výbor vypúšťa, majú svoje opodstatnenie, pravda v istej upravenej dikcii. Na druhej strane niektoré návrhy tejto novely sú naozaj prínosom a myslím si, že o nich môžeme ďalej diskutovať a ja určite budem navrhovať, aby sme tieto paragrafy aj v záverečnom hlasovaní prijali.

Poďme však k jednotlivým bodom. Bod 1 návrhu na opiera o skutočný fakt, a tým je to, že lekárske fakulty majú ako jednu zo svojich hlavných úloh poskytovať zdravotnú starostlivosť našim obyvateľom. Je to úplne prirodzené, pretože tu lekári lekárskych fakúlt pracujú na univerzitných klinikách, vo fakultných nemocniciach a v lekárňach a vo väčšine prípadov, keďže ide o vrcholné špičkové zdravotnícke zariadenia a vzdelávacie zariadenia, ich kliniky vedú univerzitní profesori. Nikto nemôže uprieť týmto ľuďom skutočnosť, že v plnom rozsahu vykonávajú zdravotnú starostlivosť.

Legislatívna rada však žiada tento bod návrhu vypustiť s odôvodnením, že ide o neprípustnú nepriamu novelizáciu iných zákonov. Dámy a páni, ale nikto nespochybní ani to, že fakulty vysokých škôl skutočne vykonávajú odbornú činnosť, ktorá má verejnoprospešný charakter. Fakultní lekári liečia, fakultní architekti projektujú, prírodovedci analyzujú vzorky, poskytujú odborné služby, technici vyvíjajú nové stroje, zariadenia, pedagogické fakulty učia, bohoslovecké fakulty vykonávajú pastoračnú činnosť a tak ďalej.

V zákonoch európskych štátov tieto skutočnosti vyjadruje takzvané trojjediné poslanie vysokých škôl, ktoré spočíva na troch pilieroch: vedecký výskum, vysokoškolské vzdelávanie a odborná verejnoprospešná činnosť. Keďže v preambule zákona a v jeho prvých bodoch, v jeho prvých paragrafoch sa vyžaduje určité všeobecné charakterizovanie činnosti vo všeobecnosti, môj návrh k tomuto bodu znie takto. Gestorský výbor odporúča tento bod vypustiť, ja navrhujem nové znenie: Hlavnou úlohou fakúlt vysokých škôl je aj odborná verejnoprospešná činnosť. Nebráni to ani tomu zámeru predkladateľa, aby lekárske fakulty boli definované ako inštitúcie, ktoré vykonávajú liečebno-preventívnu starostlivosť, pretože táto skutočnosť sa objavuje po druhýkrát v tejto novele, a síce v znení § 27 ods. 3.

Druhý bod návrhu. V § 4a ods. 2 sa hovorí o zriaďovaní výučbových základní lekárskych a farmaceutických fakúlt. Aj tento bod navrhuje gestorský výbor vypustiť. Opäť si dovolím ponúknuť upravenú dikciu návrhu, ktorá legislatívne bude pravdepodobne prijateľná, pretože nezasahuje priamo do znenia iných zákonov alebo nenovelizuje nepriamo tieto nové zákony, pretože ide o zriaďovanie kliník lekárskej fakulty. V pôvodnom návrhu sa hovorí, že tieto kliniky zriaďuje dekan fakulty po dohovore s ministrom zdravotníctva. No ja sa pýtam ctenej snemovne, čo je to dohovor. Dohovor je vtedy dohovorom, keď sa ním dosiahne konsenzus. A tým konsenzom je súhlas. Bez dohody nemôže byť súhlas. Takže ak sa nedohodnú dvaja ministri, tak to nie je dohoda. Preto si myslím, že je úplne jasné, že ten súhlas ministra zdravotníctva je potrebný.

V bode 3 návrhu sa nestotožňujem s návrhom gestorského výboru aj tento tretí bod vypustiť. V texte tohto bodu návrhu, ktorý zakotvuje právo vysokých škôl vykonávať podnikateľskú činnosť, podľa môjho ponímania v rámci odbornej verejnoprospešnej činnosti navrhujem iba presunúť pred slovo "podnikateľskú činnosť" slovo "odbornú podnikateľskú činnosť".

V bode 4 predkladanej novely v § 6 ods. 4 navrhujem prijať dikciu gestorského výboru. Rovnako bod 5.

Bod 6 návrhu i návrh gestorského výboru odporúčam vynechať. V § 9 ods. 6 navrhovateľ žiada a gestorský výbor doplňuje znenie: "Študenti tvoria v akademickom senáte vysokej školy a fakulty najmenej jednu štvrtinu členov senátu." Viete, keď sa človek pozrie do európskych zákonov o vysokých školách, zistí, že vo väčšine zákonov nielenže sa hovorí o istom paritnom zastúpení všetkých grémií akademickej obce, ale tieto zákony definujú aj počty senátov vysokých škôl. Ja tu mám výpisy zo siedmich vysokoškolských zákonov Európy, kde by som vám mohol demonštrovať, ako vyzerajú tieto pomery. V žiadnom európskom zákone netvorí podiel vysokoškolákov, študentov zúčastnených na samosprávnom riadení vysokej školy viac ako jednu tretinu. Myslím si, že zavedenie samosprávnych systémov do riadenia vysokých škôl zákonom v roku 1990, na ktorom sme sa bez problémov vtedy dohodli, určilo aj isté pomery členov akademickej obce v týchto senátoch, pretože sa vychádza skutočne z praktických stránok vecí. Akademický senát predsa volí rektora alebo dekana, akademický senát schvaľuje rozpočet fakulty, rozhoduje o personálnych otázkach, rozhoduje, a s tým plne súhlasím, o študijných programoch a podobne.

Vážené dámy a páni, ten akademický senát musí byť aj zodpovedný. A zodpovedný môže byť len vtedy, ak má vo svojom spektre ľudí, nielen zástupcov jednotlivých grémií, ale ľudí, ktorí sú skúsení, ktorí vedia, čo to univerzita je, čo to vysoká škola je, čo znamená fakulta a akým spôsobom túto fakultu treba riadiť.

Samozrejme prichádzame k momentu, ktorý sa tu už diskutoval, a to je predseda senátu. Ja teraz trošku predbieham udalosti, ale súvisí to so zložením akademických senátov. Tak vám opäť musím povedať, že v Európe je taký duálny systém, čo sa týka predsedníctva akademických senátov. V niektorých krajinách, to sú severské krajiny, Nemecko, Francúzsko, Británia a niektoré iné, predsedom akademického senátu je rektor alebo dekan. My sme zašli trošku ďalej a prijali sme holandský model, belgický model, švédsky model, kde predseda senátu je volený z prvého grémia akademickej obce, to znamená z členov akademického senátu profesorov a docentov.

Predseda akademického senátu je členom vedeckej rady. A predseda akademického senátu je členom vedenia univerzity. Vedenie univerzity nesie plnú zodpovednosť za všetko, čo sa na vysokej škole deje. A operovať trebárs s jednou miliardou rozpočtu na úrovni vedenia univerzity je zodpovednosť, ktorá sa týka nielen vedenia univerzity, ale 25 tis. študentov a 5 tis. zamestnancov. To nie je žart. A ak si myslíme, že takúto funkciu by mohol vykonávať neskúsený človek, ktorý má krátky časový vzťah k vysokej škole, tak sa veľmi mýlime.

K študentom musím povedať ešte jednu vec. Bez študentov samosprávne orgány jednoducho nemôžu byť, pretože študenti majú rovnaké právo ako všetci členovia akademickej obce sa vyjadrovať k závažným veciam, ktoré sa týkajú nielen ich problémov, ale problémov celej vysokej školy.

Dnes je tendencia robiť z akademických senátov odborové hnutia. Keby ste sa pozreli na európske zákony, zistili by ste, že v akademických senátoch sú ľudia, ktorí sú volení, a ľudia, ktorí sú vymenovaní. Napríklad v akademickom senáte vysokej školy bývajú nezriedka dekani fakúlt. My sme nešli týmto smerom. My sme oddelili podľa už spomínaných vzorov samosprávne orgány a decizívne orgány. Myslím si, že tento spôsob je veľmi vhodný, ale musíme byť veľmi zodpovední v legislatíve a ponechať senátom také zloženie, ktoré im dovolí operatívne pracovať.

Bod 5 návrhu odporúčam prijať v znení návrhu gestorského výboru.

Bod 6 návrhu i návrh gestorského výboru, ako som už spomenul, odporúčam vynechať.

Bod 7 návrhu, kde sa odporúča vynechať odkaz číslo 5, odporúčam v súlade s návrhom gestorského výboru neschváliť.

Bod 8 rovnako by som navrhoval riešiť v súlade s návrhom gestorského výboru.

Body 9 až 16, k tým som sa nevyjadroval, tie ponechám na vaše láskavé rozhodnutie. Prikláňam sa k tomu, že gestorský výbor našiel vhodné dikcie a bude možné s nimi súhlasiť.

Na záver by som povedal iba istý súhrn. Bod 1 návrhu vypustiť a nahradiť textom: "Hlavnou úlohou fakúlt vysokých škôl je aj odborná verejnoprospešná činnosť." Bod 2 návrhu vypustiť a nahradiť vetou: "Zriaďuje ich dekan fakulty po súhlase ministerstva zdravotníctva." Bod 3 návrhu - vsunúť pred slovo "podnikateľskú" slovo "odbornú podnikateľskú". Bod 4 návrhu vypustiť. Bod 6 návrhu vypustiť a ponechať pôvodný text zákona. Bod 7 návrhu vypustiť. Bod 8 návrhu vypustiť. Bod 17 návrhu prvú vetu vynechať.

Vážené dámy a páni, dostal som sa k bodu, ktorý budem musieť ešte trošku vysvetliť, a to je otázka spoluúčasti študentov na financovaní vysokých škôl. Navrhovateľ vkladá do novely dikciu, ktorá zakazuje vyberať poplatky za štúdium. Ja si myslím, že je to správne, pretože v dikcii dnešného zákona táto záležitosť nie je uvedená. A pán navrhovateľ má pravdu. Na našich vysokých školách sa usadila veľmi nepríjemná prax, totiž vysoké školy organizujú riadne denné vysokoškolské štúdium na externých inštitúciách, napríklad v odborárskych strediskách, ktoré uzatvárajú so študentom kontrakt. Teda nie vysoká škola, ale odborárska organizácia uzavrie so študentom kontrakt na poskytnutie vysokoškolského vzdelávania príslušnou vysokou školou a peniaze za túto formu štúdia si vyberá tá externá inštitúcia, nie vysoká škola. A vysoká škola sa s touto organizáciou vyrovnáva istým spôsobom, aby tak zlepšila svoje finančné pozadie. No toto je skutočne neprijateľné. To nie je možné. Ak však ale máme túto prax odstrániť, tak sa musíme konečne zamyslieť nad tým, akým spôsobom majú byť vysoké školy financované. Plne si uvedomujem, že v Slovenskej republike naši ľudia, naši študenti sú na takej úrovni, že si nejaké veľké financovanie svojho vlastného štúdia jednoducho nemôžu dovoliť. My nemôžeme takýmto spôsobom naozaj ďalej ožobračovať ľudí. A toto je podľa mňa rovnako neprípustné.

Ak si uvedomíme, že cena jedného študenta, jeho ročného štúdia predstavuje asi 40 tis. korún, tak je to suma, ktorú si z nás naozaj málokto môže dovoliť. Ja určite nie. Ale na druhej strane príspevok, ktorý zodpovedá výške dvesto korún mesačne, ja som to už spomínal v tejto ctenej snemovni, prinesie Univerzite Komenského ročne 50 mil. korún. A to už je suma, za ktorú by sa dali aj zaplatiť učitelia, aj skvalitniť výučbové programy, pretože tu sa v tejto novele napríklad o kvalite nehovorí vôbec nič.

Ktosi tu spomenul, neviem či nie pani profesorka Tóthová, že kvalita výučby na vysokých školách a kvalita vedy na vysokých školách má klesajúcu tendenciu. No to je prirodzené, pretože nám graduálne stúpa počet študentov a klesá počet učiteľov a na vlastnú výučbovú činnosť vysoké školy už nemajú peniaze. Tak ja sa pýtam, ak teda naozaj nie sú peniaze pre vysoké školy, ako zabezpečíme kvalitu vzdelávacieho procesu. Ako bude vyzerať profil absolventa našich vysokých škôl? Veď to je obrovská zodpovednosť, pred ktorou stojíme, a to si rovnako musíme vážne všetci tu, ako sme v tejto sále, uvedomiť.

Dovolil by som si presne citovať Ústavu Slovenskej republiky, ktorá sa týka bezplatnosti štúdia na slovenských školách. Znenie je takéto: Právo na bezplatné vzdelávanie upravuje ústava podľa článku 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách, a teraz pozor, podľa schopnosti občana a možností spoločnosti aj na vysokých školách. Podľa schopnosti občana a podľa možností spoločnosti aj na vysokých školách. Teda úprava, ktorú navrhuje predkladateľ, ide nad rámec tejto ústavy, pretože zakazuje niečo, čo ústava pripúšťa.

Som presvedčený, že v našej spoločnosti je mnoho ľudí, ktorí by si dokázali zaplatiť čiastkové poplatky za štúdium. A to sú tí ľudia, ktorí tie možnosti alebo schopnosti podľa ústavy majú. A dokonca si myslím ešte aj niečo iné. Občania Slovenskej republiky sú proti cudzincom, ktorí môžu študovať za poplatok, v podstate diskriminovaní predovšetkým v tomto práve uchádzať sa o štúdium na vysokej škole za úhradu. Keď sme schopní prijať ročne istý počet zahraničných študentov, ktorým pripravujeme samostatné programy výučby v anglickom jazyku, som presvedčený, že by sme vedeli poskytnúť vysokoškolské vzdelanie aj ďalším študentom, ktorí by si boli čiastkové úhrady schopní zaplatiť. Potom by profesori nemuseli byť tými lietajúcimi profesormi, ktorí prednášajú na dvoch či troch vysokých školách alebo ktorí si hľadajú iné zamestnanie, aby uživili svoje rodiny.

Je to, bohužiaľ, tak, dámy a páni, tie platy učiteľov sú také nízke, že väčšina našich vysokoškolských akademických pracovníkov si musí na živobytie privyrábať. To je ale záležitosť, dámy a páni, ktorú nemôže takáto novela riešiť. Takúto záležitosť musíme riešiť osobitným právnym predpisom, ktorý musí mať buď úroveň zákona, ktorý prijmeme v tejto snemovni, alebo iný záväzný právny predpis vydaný ministerstvom. Voluntarizmus v tomto smere nie je možný.

Takže na záver, dámy a páni, to už je skutočne záver, ja by som vás veľmi pekne prosil, tie paragrafy, ktoré sa tu spomínali a z ktorých by som ešte vyzdvihol § 11 v tom znení, ako ho navrhovateľ predkladá, prijať, ostatné buď vypustiť, alebo hlasovať podľa návrhu gestorského výboru.

Ešte posledné slovo, prečo si myslím, že tento zákon sa už ďalej nedá novelizovať. Preto, že nerieši najpodstatnejšie veci, ktoré sa týkajú vysokých škôl. To je vedecký výskum, to je postgraduálne doktorandské štúdium, § 22a, ktorý definuje doktorandské štúdium - pani exministerka Slavkovská, prosím vás, keby ste má chvíľočku počúvali - je absolútnou deformáciou, ktorá v našom zákonodarstve nemá čo robiť. Na externých vzdelávacích inštitúciách študujú doktorandi, ktorí ani nie sú registrovaní vysokou školou, o ktorých vysoká škola od začiatku vôbec nič nevie, ale zo zákona je táto vysoká škola povinná im vydať diplom. Ja sa pýtam, poznáte niekto zákon v Európe, kde by takáto deformácia mohla existovať? To proste je čosi, čo je v európskej legislatíve absolútne neprijateľné. A preto si myslím, že dve novely zákon číslo 172 deformovali tak, že nie je možné tento zákon do ideálnej formy upraviť.

Bola tu ešte jedna poznámka v zákone o správnom konaní. Zákon o správnom konaní sa aplikuje v niektorých veciach, ktoré sa týkajú študentov, ale nemôže sa aplikovať na rozhodnutie vedeckej rady ohľadne profesúr a docentúr. Ak berieme do úvahy a priznávame vysokým školám autonómiu, ktorá vyplýva z historického vývoja týchto inštitúcií a z legislatívy, ktorá má všeobecné prijatie, tak potom nemôžeme uplatňovať zákon o správnom konaní na práva, ktoré pripisujeme vedeckým radám. Pretože kto je ešte kvalifikovanejší, kto by vedel posúdiť stanovisko vedeckej rady v týchto veciach? No ja si myslím, že nikto, pretože vysoké školy sú vrcholné vedecké a vzdelávacie inštitúcie. A keď si toto uvedomíme, určite v budúcnosti pripravíme aj skvelý zákon o vysokých školách, ktorý nám pomôže tieto vysoké školy pestovať tak, aby zodpovedali tým kritériám, ktoré od nich očakávame.

Ja vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

Ešte mi dovoľte na záver sa poďakovať predkladateľom a pánu predkladateľovi odovzdať knihu, ktorú som napísal v spolupráci s pánom profesorom Janom de Groofom, profesorom práva z univerzity v Bruseli, pod redakciou profesora Guy Neeva, ktorý je členom University College London a ktorý je predsedom Medzinárodnej asociácie univerzít.