Deviaty deň rokovania
22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
3. novembra 1999
Predseda NR SR J. Migaš:
Vážené pani poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram deviaty deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali títo poslanci: Bárdos, Ferkó, Lexa, Maňka, Muránsky, Petrák, Rusková, Sládeček, Slobodník. Na zahraničnej služobnej ceste sú poslanci Národnej rady Bárdos, Budaj, Fico, Jarjabek.
V rokovaní pokračujeme druhým čítaním o
vládnom návrhu zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov.
Vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 315 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 315a.
Vládny návrh zákona odôvodní minister spravodlivosti pán Ján Čarnogurský.
Prosím, pán minister, ujmite sa slova.
Minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský:
Vážený pán predseda,
vážená Národná rada,
pristupujeme k druhému čítaniu návrhu zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov.
Predložený návrh zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov vecne súvisí s doposiaľ prijatými rehabilitačnými a odškodňovacími zákonmi, to je zákon číslo 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákon číslo 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a zákon číslo 319/1991 Zb. taktiež o mimosúdnych rehabilitáciách, ktoré však neriešia problematiku odstránenia niektorých krívd, ku ktorým došlo v dôsledku deportácie osôb do nacistických koncentračných táborov.
Oprávnenie uplatňovať nárok podľa návrhu zákona majú osoby, ktoré boli deportované do nacistických koncentračných táborov zriadených na území Veľkonemeckej ríše, Poľska, Slovenska a na iných územiach v rokoch 1939 až 1945. Súčasne návrh upravuje aj okruh pozostalých oprávnených osôb na základe špeciálneho právneho nástupníctva, kde nejde o dedenie práva, ale o prechod práva žiadať odškodnenie. Ústredným orgánom štátnej správy príslušným na konania a vyplatenie peňažnej náhrady je ministerstvo spravodlivosti.
Konanie na ministerstve spravodlivosti sa začne na podklade písomnej žiadosti. Žiadosť treba podať do troch rokov od účinnosti zákona. Ide o lehotu hmotného práva, čo znamená, že žiadosť musí byť doručená v tejto lehote na ministerstvo spravodlivosti. Dôkazné bremeno ako pri všetkých žiadostiach na odškodnenie spočíva na žiadateľovi. Preto žiadosť musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi nárok. Ak žiadosť nie je riadne doložená alebo má chyby a nedostatky, ministerstvo vyzve žiadateľa na doplnenie, alebo odstránenie chýb a nedostatkov. Ministerstvo spravodlivosti posúdi oprávnenosť uplatneného nároku na základe žiadateľmi predložených a ministerstvom zadovážených dokladov a vydá stanovisko, ktoré doručí žiadosť do vlastných rúk. Ak ministerstvo spravodlivosti nevyhovie žiadateľovi alebo vyhovie len čiastočne, môže sa žiadateľ domáhať svojich práv na súde v lehote do jedného roka od doručenia stanoviska ministerstvám. Žaloba musí mať všetky náležitosti podľa Občianskeho súdneho poriadku.
Vážená Národná rada, chcel by som sa zmieniť teraz o výsledkoch diskusie o tomto zákone vo výboroch Národnej rady. Najskôr chcem povedať či vlastne zopakovať, čo som už uviedol pri prvom čítaní, že tento zákon bol vypracovaný približne pred dvoma rokmi ešte predchádzajúcou vládou, ale práve preto, že uvádzal príliš široký okruh osôb, na ktoré by sa vzťahoval tento zákon, to znamená, že finančné požiadavky na rozpočet z titulu takéhoto širokého zákona boli veľmi veľké, práve z týchto dôvodov potom zákon doteraz nebol doručený do parlamentu skôr, pretože obsahoval nereálne možnosti odškodňovania osôb z hľadiska možností štátneho rozpočtu. Pri rozhodovaní ešte či na ministerstve spravodlivosti alebo vo vláde pred tým, než tento návrh zákona prišiel sem do parlamentu, sme museli zvažovať na jednej strane morálny aj politický záväzok, aby došlo k odškodneniu aj tejto skupiny osôb, ktorí vlastne chronologicky boli postihnutí najskôr, a zase na druhej strane, aby rozsah, okruh osôb, na ktoré sa zákon vzťahuje, bol stanovený realisticky v rámci možností štátneho rozpočtu. Preto návrh zákona vo svojej pôvodnej podobe, ako prišiel sem do Národnej rady, obsahoval alebo sa vzťahoval iba na väzňov koncentračných táborov.
V priebehu prerokúvania návrhu zákona vo výboroch Národnej rady došlo k pozmeňujúcim návrhom a k rozšíreniu režimu zákona takpovediac aj na zajatcov v zajateckých táboroch. Ide prevažne o príslušníkov, vojakov armády slovenského štátu, ktorí najmä po potlačení povstania boli prevezení do zajateckých táborov najmä na území Nemecka.
Chcem povedať toľko, že ešte v rámci prípravných prác o tomto zákone na ministerstve spravodlivosti sme robili, sme konzultovali veci a vyžadovali sme si podklady povedzme z Vojenského historického ústavu a z ďalších inštitúcií, ktoré by nám osvetlili povahu koncentračných táborov na jednej strane a zajateckých táborov na druhej strane.
Nechcem tu v žiadnom prípade skrášľovať režim v zajateckých táboroch, bol veľmi tvrdý, a Vojenský historický ústav na Slovensku má podklady o tom, že veľké množstvo slovenských zajatcov zahynulo v týchto zajateckých táboroch na území Nemecka. Napriek tomu však musím povedať, že predsa len režim v týchto dvoch typoch táborov bol rozličný a tá rozličnosť spočívala v tom, že koncentračné tábory boli určené na fyzickú likvidáciu tam väznených zajatých osôb, kým zajatecké tábory neboli určené na fyzickú likvidáciu týchto osôb, zajatcov. Taktiež koncentračné tábory boli spravované vojskami SS, zajatecké tábory boli spravované riadnou nemeckou armádou, teda Wehrmachtom.
Takýchto rozdielov povedzme v drobnostiach, ale predsa len nie nevýznamných, by sa možno dalo uviesť viacero. Z tohto dôvodu, čiže z dôvodu vecného rozdielu medzi koncentračnými tábormi na jednej strane a zajateckými tábormi na druhej strane a pragmatických úvah o možnostiach štátneho rozpočtu, vychádzame z toho a takýmto spôsobom to bolo aj konzultované medzi politickými stranami, že u osôb, ktoré boli väznené v koncentračných táboroch, platia ustanovenia zákona o tom, že nárok prechádza na vymedzený okruh dedičov týchto osôb, kdežto u osôb väznených v zajateckých táboroch by nárok neprechádzal na dedičov týchto osôb v prípade úmrtia priamych postihnutých.
Chcel by som sa zmieniť ešte aj o niektorých iných návrhoch, ktoré zazneli, ktoré sú uvedené v spoločnej správe výborov. Predovšetkým pokiaľ výbor pre ľudské práva a národnosti navrhol rozšíriť okruh osôb na osoby, ktoré boli inak prenasledované na území Slovenskej republiky, na všetkých, ktorí boli dotknutí diskriminačnými zákonmi Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 na území Slovenskej republiky, toto je také široké a také neurčité vymedzenie, že by sa takmer každý mohol domáhať odškodnenia podľa tohto zákona a vo svojom dôsledku by to viedlo k priamemu opaku, že jednak by tak narástol počet osôb, ktoré by si uplatňovali odškodnenie, že by bolo vlastne organizačne a fyzicky takmer nezvládnuteľné u nás na ministerstve spravodlivosti vybaviť tento počet osôb, a tým by utrpeli potom aj osoby, ktoré sa oprávnene domáhajú povedzme z titulu väznenia v koncentračnom tábore.
Čiže z toho dôvodu rovnako ako gestorský výbor navrhujem neprijať pozmeňujúci návrh pod číslom 2 v spoločnej správe a pod číslom 7, ktoré navzájom spolu súvisia. Inak tie pozmeňujúce návrhy sú skôr legislatívnotechnickej povahy. To, že sa to vzťahuje aj na zajatie, na väzňov zajateckých táborov, podporujem, ale chcel by som poukázať na jeden pozmeňujúci návrh, ktorý v spoločnej správe je uvedený ako legislatívnotechnická pripomienka, ale v skutočnosti nie je to legislatívnotechnická pripomienka, ale pripomienka, ktorá má veľmi závažný dosah na okruh oprávnených osôb, konkrétne ide o vymedzenie územia. Pripomienka v spoločnej správe číslo 8 k § 2 ods. 2 v návrhu zákona navrhuje slová "Slovenská republika z rokov 1939 až 1945" nahradiť slovami "v rokoch 1939 až 1945". V spoločnej správe sa to prezentuje ako legislatívnotechnická pripomienka, ale v skutočnosti ide o to, o ktoré územie alebo z ktorého územia osoby deportované spadajú pod režim tohto zákona, či z územia Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945, čiže mimo obsadených južných území, alebo z územia dnešnej Slovenskej republiky s tým, že boli deportovaní v rokoch 1939 až 1945.
Návrh zákona vychádza z toho, že zákon sa vzťahuje na osoby deportované z územia Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945, čiže bez obsadených južných území, a to okrem iného aj z toho dôvodu, že tieto obsadené južné územia v rokoch 1939 až 1945 patrili do Maďarska. Maďarsko v roku 1994 prijalo zákon o odškodnení väzňov koncentračných táborov. Je to zákon číslo 33/1994 maďarského zákonníka, ktorý sa vzťahuje na všetky osoby, teda vtedajšieho maďarského štátu z rokov 1939 až 1945 a podľa informácií, ktoré máme, boli odškodnení aj naši občania, naši dnešní občania, ktorí boli deportovaní z vtedajšieho maďarského územia alebo povedzme z Dunajskej Stredy, alebo z Komárna, alebo z Košíc. Boli odškodnení, alebo majú nárok na odškodnenie podľa tohto maďarského zákona. Navyše, opäť podľa informácií, ktoré máme, Maďarsko, teda súčasné Maďarsko dostalo reparácie z Nemecka vo výške niečo vyše 100 mil. nemeckých mariek práve na odškodnenie takýchto osôb. Čiže navrhujem ponechať pôvodnú dikciu Slovenská republika z rokov 1939 až 1945, čo nie je legislatívnotechnická poznámka, ale vymedzenie rozličného štátu, samozrejme, a rozličného územia.
Taktiež súhlasím s tým, aby boli do zákona zahrnuté aj osoby, ktoré sa ukrývali na území Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945. Opäť je to ošetrené pozmeňujúcimi návrhmi v spoločnej správe. A z tých pozmeňujúcich návrhov, ktoré boli doručené ako návrhy skupiny poslancov, chcem uviesť, že pozmeňujúci návrh pani poslankyne Rusnákovej a ďalších poslancov sa vzťahuje na to, aby mohli byť odškodnené aj osoby, ktoré boli deportované z územia bývalého Protektorátu Čechy a Morava. Podľa podkladov, ktoré eviduje Židovská náboženská obec, je 12 takýchto osôb, ktorí sú dnes občanmi Slovenskej republiky, žijú na území Slovenskej republiky, a preto niet dôvodu, aby neboli zahrnuté, aby boli teda vlastne vyňaté z režimu tohto zákona. Preto súhlasím s týmto dodatkom s tým, že taktiež vzhľadom na neurčitý okruh osôb, okruh prípadných dedičov aj pri tomto okruhu osôb sú vyňatí, sú vylúčení dedičia.
Pokiaľ ide o pozmeňujúci návrh poslanca Kötelesa, pani Dolníkovej a ďalších, kde navrhujú vynechať slová "z územia Slovenskej republiky", tento návrh nepodporujem, pretože by neviedol k spresneniu a neviedol by ku skvalitneniu tohto návrhu zákona.
Konečne chcem povedať, že jeden pozmeňujúci návrh uvedený v spoločnej správe navrhuje zvýšiť sumu 2 500 korún za mesiac, to je pozmeňujúci návrh číslo 17 zo spoločnej správy, na 3 000 korún. Musím povedať, že vláda, keď schvaľovala tento návrh zákona, vychádzala aj z finančných možností a schválila tento zákon so sumou 2 500 korún. Ja nemôžem v tejto chvíli meniť stanovisko vlády, to znamená, že nemôžem podporiť tento pozmeňujúci návrh bod číslo 17 v spoločnej správe. Ostatné pozmeňujúce návrhy sú legislatívnotechnickej povahy, pokiaľ menia aj účinnosť z novembra na 1. decembra, to je v poriadku vzhľadom na to, že november už tu máme. Čiže s ostatnými pozmeňujúcimi návrhmi súhlasíme.
Vážená Národná rada, som presvedčený, že prijatím tohto zákona Slovenská republika dostojí svojej morálnej a politickej povinnosti odškodniť tento okruh našich občanov, ktorí boli kolektívne postihnutí, nespravodlivo postihnutí, a preto vás vyzývam a navrhujem, aby tento návrh zákona bol prijatý.
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem pánu ministrovi.
Prosím spoločného spravodajcu výborov, predsedu ústavnoprávneho výboru, aby podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto vládnom návrhu zákona, aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.
Nech sa páči, pán predseda.
Poslanec L. Orosz:
Ďakujem pekne, pán predseda,
Vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
vážení hostia,
dovoľte mi, aby som na základe poverenia gestorského Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky predniesol podstatné časti spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 428 z 8. septembra 1999 pridelila vládny návrh zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti. Tieto výbory prerokovali predmetný vládny návrh zákona v lehote, ktorá bola určená uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.
Gestorský výbor dostal do dňa 19. októbra 1999 stanovisko poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jaroslava Volfa, ktorý nie je členom výborov, ktorým bol vládny návrh zákona pridelený, oznámené v súlade s § 75 ods. 2 a § 79 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, a to pozmeňujúci návrh k § 2 ods. 3, ktorý je vecne schválený Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej republiky, a odporúča sa na schválenie v časti IV v bode 12 spoločnej správy.
Vládny návrh zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi tieto výbory Národnej rady Slovenskej republiky: Ústavnoprávny výbor Národnej rady prostredníctvom uznesenia číslo 161 z 5. októbra 1999, ďalej Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením číslo 202 z 12. októbra 1999 a ďalej Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti uznesením číslo 60 z 11. októbra 1999.
Vládny návrh zákona odporúčal Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie schváliť uznesením číslo 101 zo 6. októbra 1999 bez pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.
Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy máte obsiahnuté v časti IV spoločnej správy. Máte ich k dispozícii, takže nebudem ich opakovať. Obmedzím sa len na niekoľko poznámok.
Po prvé. Diskusia vo výboroch bola podľa môjho názoru veľmi konštruktívna. Na rokovaniach výborov sa zúčastnili aj zástupcovia dotknutých osôb, predovšetkým Asociácie Židovských náboženských obcí a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Vo výboroch boli schválené pozmeňujúce a doplňujúce návrhy jednak legislatívnotechnického charakteru, a jednak vecného charakteru. Čo sa týka pripomienok legislatívnotechnického charakteru, tieto pripomienky máte vyznačené v spoločnej správe pod časťou odôvodnenie. Chcem ale v tejto súvislosti upozorniť aj na to, na čo upozornil pán minister Čarnogurský, že pozmeňujúci návrh pod bodom 8, ale zároveň aj 10, lebo ony spoločne súvisia, nemajú legislatívnotechnický charakter. Ide o pozmeňujúce návrhy vecného charakteru, keďže rozdielnym spôsobom proti vládnemu návrhu vymedzujú územie, z ktorého mali byť oprávnené osoby deportované v rozhodnom období. Z tohto hľadiska sa mi zdá vhodné hlasovať o týchto pozmeňujúcich návrhoch samostatne.
Čo sa týka pripomienok vecného charakteru, tie smerovali najmä k rozšíreniu okruhu oprávnených osôb. K tomu rozšíreniu došlo najmä v dvoch smeroch jednak o osoby, ktoré boli v rozhodnom období odvlečené do vojenských zajateckých táborov, a v druhom smere ide o osoby, ktoré sa v rozhodnom období ukrývali z dôvodov rasovej a náboženskej perzekúcie. Chcem konštatovať, že tieto pozmeňujúce návrhy získali podporu prakticky všetkých parlamentných poslaneckých klubov, aspoň keď vychádzame z výsledkov hlasovania v gestorskom výbore.
Po rozprave budem odporúčať hlasovať o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch nasledovne: budem odporúčať, aby sa spoločne hlasovalo o bodoch 1, 3, 4, 6, 9, 12, 13, 16, 19, 20 a 21 s návrhom gestorského výboru predmetné návrhy schváliť. Ďalej budem odporúčať, aby sa jednotlivo hlasovalo o bodoch 7 a 15 s odporúčaním gestorského výboru neschváliť ich. Ďalej aby sa samostatne hlasovalo o bodoch 8 a 10, gestorský výbor ich odporúča schváliť. A ďalej aby sa jednotlivo hlasovalo o bode 17, ku ktorému gestorský výbor neprijal stanovisko. Ďalej budem navrhovať, aby sa spoločne hlasovalo o bodoch 2, 5, 11, 14, 16a a 18, pričom gestorský výbor tieto návrhy odporučí neschváliť.
Chcem ešte v tejto súvislosti pripomenúť, prečo sa do spoločnej správy dostal aj bod 16a. Ide o dodatok k tlači číslo 315a, ktorý bol spracovaný na základe tej skutočnosti, že jeden pozmeňujúci návrh týkajúci sa § 2 ods. 3 zákona sa dostal do gestorského výboru dodatočne už po schválení spoločnej správy výborov, gestorský výbor opätovne otvoril rokovanie a vypracoval na základe tohto rokovania dodatok k tlači číslo 315a. V tomto dodatku je jeden pozmeňujúci návrh označený ako pod písmenom 16a. Ja ho nebudem odporúčať schváliť v zmysle uznesenia gestorského výboru.
To je všetko, pán predseda, ďakujem pekne za slovo.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa písomne prihlásili za poslanecké kluby Milan Benkovský za SDĽ, László Köteles za SMK. Ďalej sa písomne prihlásili pán poslanec Kalman a pán poslanec Hudec. Čiže ako prvý vystúpi pán poslanec Benkovský za klub SDĽ, po ňom pán poslanec Köteles.
Nech sa páči, pán poslanec Benkovský.
Poslanec M. Benkovský:
Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán minister,
vážené panie poslankyne, páni poslanci,
dovoľte mi, aby som krátko z poverenia poslaneckého klubu Strany demokratickej ľavice zaujal stanovisko k vládnemu návrhu zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov.
Chcel by som na jednej strane oceniť fakt, že vláda Slovenskej republiky predkladá návrh zákona, ktorý rieši aspoň čiastočné odškodnenie nacizmom postihnutých občanov, a to v súvislosti s neriešením tejto problematiky zo strany Nemeckej spolkovej republiky. Na druhej strane na základe preštudovania návrhu zákona a stanoviska Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, ale i stanoviska Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov možno konštatovať, že zákon bol spracovaný do značnej miery povrchne.
To sa dotýka v zásade štyroch oblastí. Je to otázka času, kedy je zákon prijímaný. Po druhé otázka rozsahu navrhovaného zákona, konkrétne oprávnených osôb, o ktorých sa tu už hovorilo v úvodných vystúpeniach. Po tretie je akési zosúladenie so zákonmi číslo 119/1990 Zb. a číslo 319/1991 Zb. a v neposlednom rade i otázka odškodného, ktorá je navrhovaná, tak ako v uvedených prípadoch predchádzajúcich zákonov. Osobne sa tomu nečudujem, pretože vládny návrh zákona bol pripravený ešte predchádzajúcou vládou, avšak vtedajšia koalícia ho nebola schopná prijať. Zákon sa predkladá až, dá sa povedať, na určitý nátlak občianskej verejnosti.
Návrh zákona vychádzajúci z dôvodovej správy dáva do jednej roviny väzňov koncentračných táborov, bojovníkov proti fašizmu s oprávnenými osobami podľa zákona číslo 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácií a zákona číslo 319/1991 Zb. o protiprávne násilne odvlečených občanoch, ako i zákona číslo 87/1991 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových a iných krívd.
Chcem pri tejto príležitosti zdôrazniť, že nespochybňujem uvedené zákony ani nároky všetkých tých, ktorí boli postihnutí za svoje politické presvedčenie. Porovnávanie týchto zákonov s predloženým návrhom však považujem za nedôstojné, a to tak z hľadiska oprávnených osôb, ako i dĺžky a rozsahu utrpenia či osobnej a majetkovej ujmy. Uviedol som len tri z celkového radu zákonov zameraných na nápravu a čiastočné odstránenie krívd, ktoré vyjadrovali snahu Slovenskej republiky o demokratizáciu našej spoločnosti v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov a Listinou základných ľudských práv a slobôd.
Je zaujímavé, najmä v kontexte budovania slovenskej štátnosti, že zákon o zmiernení niektorých krívd z obdobia druhej svetovej vojny je predložený až po 10 rokoch od prevratu v novembri 1989. Triezvo uvažujúcim politikom a občanom azda netreba pripomínať, že bez Slovenského národného povstania, ale i domáceho a zahraničného odboja, bez aktívneho vstupu do protifašistického boja by dnes nebolo samostatnej Slovenskej republiky. Pritom k tým, ktorí sa o to svojimi činmi, strádaním a obeťami zaslúžili, sa táto Slovenská republika ešte stále neraz správa macošsky.
Navrhovateľ vychádzajúc práve z porovnateľnosti uvedených zákonov navrhuje veľmi zúžený okruh oprávnených osôb, a to v § 2, kde: "Odškodnenie patrí za deportáciu do nacistických koncentračných táborov a väznenie v nich v rokoch 1939 až 1945 a za smrť počas deportácie a väzenie v koncentračnom tábore." V tejto súvislosti ide o rozdielny prístup, ba dokonca o určitú diskrimináciu poškodených. Dokumentuje to i dôvodová správa, kde sa konštatuje, že obnovené deportácie sa dotýkali politických väzňov, Židov, Cigánov, vojakov Slovenského národného povstania, osôb nezistenej totožnosti a iných, to jest širokého okruhu ľudí v absolútnej väčšine zapojených do boja proti fašizmu, prípadne prenasledovaných na etnickom princípe. Hneď v ďalšej vete sa však konštatuje, že navrhovaný zákon o odškodnení by sa mal dotýkať osôb deportovaných výlučne do koncentračných táborov. Takýto postup jasne dokumentuje, že ide o odškodnenie, ktoré je zúžené v pôvodnom návrhu na prevažne rasové dôvody bez zohľadnenia oprávnených osôb, ktoré nesú iné politické, národnostné či náboženské znaky.
Preto navrhujem, aby boli v návrhu zákona oprávnené osoby rozšírené o väzňov v zajateckých táboroch, čo zodpovedá slovenskej realite. Som preto rád, že tento návrh bol podporený i pri prerokúvaní vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky, nemal k nemu zásadné výhrady ani pán minister a zohľadnil sa takto i morálny a politický aspekt.
Obdobne sa navrhuje i v priamej súvislosti s citovanými zákonmi i rovnaká výška odškodného, a to v § 3 ods. 1 konkrétne v sume 2 500 Sk. Pritom spomínané zákony boli prijaté takmer pred 10 rokmi. V návrhu zákona sa nezohľadnila teda miera utrpenia, ale ani otázky spojené s infláciou, najmä rastom životných nákladov. Preto ak chceme zachovať určitý pomer, potom treba zvážiť pozmeňujúci návrh prijatý vo výbore pre financie, rozpočet a menu a upraviť výšku odškodného na 3 000 Sk. Osobne tento návrh podporujem. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov predložil už pri tvorbe zákona konkrétne pripomienky a opakovane i po jeho predložení do Národnej rady Slovenskej republiky. SZPB sa obrátil na viaceré poslanecké kluby v Národnej rade a uskutočnilo sa i stretnutie s predsedom SZPB generálporučíkom Ing. Jánom Husákom. Zásadné pripomienky a požiadavky smerovali k podpore už spomínaných návrhov, ako sú:
1. aby sa odškodnenie vzťahovalo aj na väzňov zajateckých táborov,
2. aby bola zvýšená peňažná náhrada a
3. aby došlo i k zmene názvu zákona.
Tieto návrhy nepriamo podporila aj Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky, keď vláde odporučila zvážiť ich zohľadnenie v návrhu zákona. V súvislosti s pozmeňujúcimi návrhmi, samozrejme, sa vynára i otázka finančných dosahov na štátny rozpočet Slovenskej republiky. Práve táto otázka je akýmsi dôvodom, prepáčte, pre mňa osobne skôr pseudodôvodom, na výhrady k úprave zákona, na jeho schválenie v pôvodnom znení. Chcel by som v tejto súvislosti zdôrazniť, že ak máme úprimný záujem na odškodnení bojovníkov proti fašizmu, občanov bez rozdielu politickej príslušnosti, vierovyznania či národnosti, teda tých, ktorí bojovali za našu slobodu, ktorí väčšinou prežili veľké utrpenie, dlhoročné strádanie a neraz obetovali i svoj život, potom nie je možné sa na zákon pozerať len cez jeho možné finančné dosahy. Napriek tomu považujem za potrebné povedať, že priame dosahy na verejné financie nebudú výrazne negatívne. Vychádzam, žiaľ, zo skutočných počtov žijúcich i ďalších oprávnených osôb a ich priemerného veku. V čase prijímania zákona prebehlo od vymedzeného obdobia 60, minimálne však 54 rokov, a tak najväčšia skupina oprávnených, pokiaľ vôbec sa dožili dnešných dní, je vo veku priemerne viac ako 80 rokov. Pýtam sa preto, kedy a akou formou chceme odškodniť ľudí, ktorí sa zaslúžili o našu súčasnosť, keď ako uvádza i samotná dôvodová správa: "Za krátku dobu už nebude prakticky žiadny prežívajúci."
Ďalším dôvodom zmierneného dosahu navrhovaného zákona na štátny rozpočet je postupnosť a forma vyplácania odškodného. Nepredpokladáme preto výraznejšie dosahy v porovnaní s už zohľadnenými výdavkami uvedenými v dôvodovej správe. Pri zohľadnení všetkých skutočností odporúčame podporiť požiadavky SZPB a židovských obcí.
Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som na záver vyjadriť podporu predloženému návrhu, ktorý v prípade prijatia nami predložených pozmeňujúcich návrhov splní svoj účel. Musím však zároveň konštatovať, že naša podpora je limitovaná prijatím pozmeňujúcich návrhov, tak ako sú predložené v spoločnej správe výborov. Ak by som mal zhrnúť, v zásade teda ide o rozšírenie oprávnených osôb, ktorým prináleží odškodnenie, o tých, ktorí boli deportovaní a väznení nielen v nacistických koncentračných táboroch, ale i v zajateckých táboroch a dávame na zváženie i zvýšenie výšky navrhovaného odškodného.
Chcem tiež vyjadriť presvedčenie, že sa nájde politická vôľa a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky podporia pozmeňujúce návrhy, ktoré nemajú významnejší dosah na rozpočet a naopak vyjadrujú vzťah poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale i našej spoločnosti k tým, čo sa zaslúžili o našu slovenskú štátnosť a položili základy budovania demokratickej spoločnosti. Práve preto verím, že zákon s pozmeňujúcimi návrhmi bude Národnou radou Slovenskej republiky dnes schválený. Poslanci Národnej rady za Stranu demokratickej ľavice budú hlasovať za pozmeňujúce návrhy a následne i za zákon ako celok.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem pánu poslancovi.
Ďalej v rozprave vystúpi za klub SMK pán poslanec Köteles. Po ňom pán poslanec Kalman.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec L. Köteles:
Vážená Národná rada,
pán minister,
pán predsedajúci,
v 20. storočí na území Slovenska z neľudských dôvodov nespočetnekrát boli postihnuté represiou viaceré skupiny občanov. Najtvrdšie v našich podmienkach nepoznané neľudské represálie postihli židovskú komunitu v rokoch 1938 až 1945. Zákony, ktoré ich najprv preradili do skupiny občanov tretej kategórie bez nároku na majetok, zdravie a voľný pohyb, nakoniec vyústili do odsúhlasenia ústavného zákona na ich deportáciu do koncentračných a vyhladzovacích táborov vlakom, aby Slovenská republika platila za každého vyvezeného Žida 500 ríšskych mariek. Česť poslancovi vtedajšieho zákonodarstva grófovi Jánosovi Eszterházymu, ktorý ako jediný poslanec otvorene protestoval proti tomu, aby som ho citoval "nekresťanskému činu voči židovským občanom." Dodal by som, že napriek tomu v tomto čase nesmierne odvážnemu a humánnemu činu len jeho odsúdili tzv. ľudové súdy, ešte k tomu v jeho neprítomnosti na smrť. Žiaľ, naše súdy jeho meno dodnes neočistili.
Vážená Národná rada, deportáciám sa v podstate vyhli len tie osoby židovského pôvodu, ktoré dodatočne boli pokrstené alebo dostali takzvanú prezidentskú výnimku. Deportácie boli obnovené najprv živelne a potom organizovane počas potlačenia Slovenského národného povstania. Obnovené deportácie do koncentračných a do takzvaných pracovných táborov sa týkali hlavne občanov židovského pôvodu už bez výnimiek, Rómov, politických väzňov, osôb nezistenej totožnosti, partizánov a vojakov Slovenského národného povstania.
Vážená Národná rada, práve v tomto okamihu riešime tento náš skoro 60-ročný dlh voči týmto osobám. Aj predložený návrh zákona sa snaží o zmiernenie týchto krívd. Len, žiaľ, môžeme konštatovať, že návrh zákona napriek tomu, že je už niekoľko rokov vypracovaný, tak neskoro a len teraz v súčasnej nepriaznivej finančnej situácii bol predložený do Národnej rady. Veď priemerný vek ešte žijúcich bývalých deportovaných osôb je veľmi vysoký a ich počet z roka na rok klesá. V minulom období v mene bývalých deportovaných sme viackrát interpelovali vtedajšiu vládu. A strany maďarskej koalície ani vtedy nesúhlasili s postojom ministerstva zahraničných vecí, ktoré odškodnenie pre bývalých väzňov v koncentračných táboroch viazalo na finančnú náhradu zo strany Nemeckej spolkovej republiky. Susedné štáty - Česká a Maďarská republika ešte na začiatku deväťdesiatych rokov osobitným predpisom alebo na základe zákona zo zdrojov štátneho rozpočtu odškodnili obete fašizmu. Opravil by som pána ministra, nie na základe zákona číslo 33/1994, ale na zákone na základe zákona číslo 32/1992 Zb. boli odškodnené.
Teraz mi dovoľte, aby som vás, cteného predkladateľa upozornil na niektoré slabiny a nejasnosti predloženého návrhu zákona. Oprávnenie na odškodnenie, presnejšie na zmiernenie krívd spáchaných nacizmom, inak z historického hľadiska by bolo správnejšie používať výraz fašizmus, vzniká len pre tú osobu, ktorú z územia Slovenskej republiky internovali do koncentračných táborov. V dôvodovej správe nie je presne definované, o aké územie ide. Keď vychádzame z územia vtedajšej Slovenskej republiky, teda bez územia, ktoré vtedy bolo pripojené k Maďarsku alebo k nemeckej ríši, takisto musíme brať do úvahy aj územia spišských a oravských obcí, ktoré v tom čase patrili k Slovenskej republike a v súčasnosti sa nachádzajú v Poľskej republike.
Ale aj tak som nútený naďalej oponovať návrh zákona. Z viacerých dôvodov nemôžem súhlasiť ani s návrhom, aby sa odškodnenie vzťahovalo len na tie osoby, ktoré boli internované z vtedajšieho územia Slovenskej republiky. Moja argumentácia vyplýva jednak zo skúseností pri uplatňovaní zákona číslo 319/1991 Zb. o odškodnení nezákonne deportovaných do sovietskych pracovných lágrov. Ani vtedy viacerí bývalí deportovaní nemohli presne určiť alebo vierohodne dokázať miesto ich zaistenia, o čom vtedajšie orgány neviedli nijaké presné záznamy. A takisto aj z historického hľadiska je toto kritérium spochybniteľné a nelogické.
Časť občanov Slovenskej republiky židovského pôvodu po prijatí protižidovských zákonov a opatrení, aby sa vyhli takzvanému sústredeniu a deportácii do koncentračných táborov, opustila Slovenskú republika napríklad do jazykovo skoro totožného protektorátu k známym, kde nepoznali ich etnický pôvod. Alebo do maďarského kráľovstva k známym nielen na južné územia, ale napríklad na východ Slovenska, na Podkarpatskú Rus, alebo do veľkomesta Budapešť, kde ťažko mohli zistiť ich pravú totožnosť. Takže mohlo sa stať a stalo sa aj vo viacerých prípadoch, že občanov Slovenskej republiky židovského pôvodu, ktorých odhalili, že sa nezákonne zdržiavajú v cudzom štáte, priamo z tohto územia, teda z cudzieho územia deportovali do koncentračného tábora. Dodal by som, že tých občanov neodškodnili ani maďarské, ani české zákony.
Počas a hlavne po potlačení Slovenského národného povstania došlo k živelným deportáciám Židov a Rómov. V týchto prípadoch je skoro nemožné vierohodne dokázať miesto ich zadržania. Takisto aj časť vojakov Slovenského národneho povstania počas bojov bola vytlačená z územia Slovenskej republiky a na území vtedajšieho Maďarska alebo na území dnešného Poľska boli zajatí.
Vážená Národná rada, podľa môjho názoru Národná rada Slovenskej republiky by ukrivdila občanom Slovenskej republiky a takisto zákon by nemal umierňovací charakter a nemohli by sme považovať za historickú satisfakciu, keď z tohto odškodňovacieho procesu by sme vylúčili tých bývalých deportovaných, ktorí boli internovaní nie z územia Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu odporúčam, aby z § 2 ods. 3 boli vynechané slová "z územia Slovenskej republiky" a dodatočne z technickolegislatívneho hľadiska opraviť výraz, že nie z rokov, ale "v rokoch 1939 až 1945". Zároveň žiadam, aby body 2, 5 a 18 boli vyňaté zo spoločnej správy na osobitné hlasovanie.
A teraz mi dovoľte predložiť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky pri príležitosti prijatia zákona o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov vyslovuje odhodlanie vyrovnať sa s tragickými udalosťami novodobých dejín Slovenska. Zároveň vychádzajúc zo svojej historickej zodpovednosti za zmiernenie krívd spáchaných v zmysle neľudských ideológií na území Slovenska bude vyvíjať úsilie na ich spravodlivé riešenie v duchu našich kresťanských tradícií.
Ďakujem. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Faktickú poznámku k vystúpeniu pána poslanca Kötelesa má pán poslanec Cuper. Uzatváram možnosť podania prihlášok pre faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec J. Cuper:
Pán poslanec Köteles, nechcel som pôvodne reagovať ani som nemal v úmysle, ale z vašich rečí sa mi začal otáčať žalúdok, s akou nehoráznou sprostosťou a drzosťou obhajujete okupáciu južného Slovenska, očisťujete vaše maďarské kráľovstvo, ktoré vyviezlo 11-krát viacej občanov židovskej národnosti ako bývalý slovenský štát v priemere. A na druhej strane chcete ešte povedať, že túto historickú politickú ohavnosť, ako je okupácia cudzieho územia, má odškodňovať občanov na jeho teritóriu iný štát, ktorému toto územie v danom čase nepatrilo. Vy sa chcete pokladať za občana Slovenskej republiky? Vy nás chcete obviňovať z netolerancie a z toho, že nemáme vzťah k menšinám? Vy si najprv urobte poriadok vo vlastnej hlave vo vzťahu k vlastnému štátu, pretože Slovenská republika je aj váš štát, a až potom seďte v tomto parlamente, lebo inak sa mi naozaj z vás otáča žalúdok.
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kalman a po ňom pán poslanec Hudec.
Poslanec J. Kalman:
Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán minister,
vážená Národná rada,
pravdu povediac, že som aj zvažoval, či vôbec vystúpim najmä po vystúpení pána ministra Čarnogurského, ktorý na mnohé pripomienky alebo odporúčania z jednotlivých výborov reagoval pozitívne, a verím, že tak pozitívne budú tieto námety aj z týchto jednotlivých výborov prijaté. Pravda je aj to, že som od prvého čítania a od prerokovania návrhu zákona vo výbore, ktorého som členom, rokoval s niektorými predstaviteľmi jednotlivých organizácií, ktorých sa to dotýka, i s niektorými priamymi aktérmi, na ktorých sa zákon, ak sa prijme, bude vzťahovať, a to ma určitým spôsobom viedlo k tomu, že predsa som sa len rozhodol v tomto momente vystúpiť.
Je pravdou to, že v histórii každého národa sú svetlé, menej svetlé, ale aj tienisté stránky. Pravdou je aj to, že jednou takou svetlou stránkou v histórii slovenského národa bolo Slovenské národné povstanie, ktorého 55. výročie sme si v tomto roku pripomínali a ktoré sa významnou mierou zapísalo do histórie protifašistického odboja ako jedno z najväčších vystúpení v Európe proti fašizmu. Pravdou je aj to, že v druhej svetovej vojne mnohí naši občania žijúci na území Slovenskej republiky bojovali za humánnosť, za demokraciu, za slobodu a v tomto duchu alebo v tomto boji niesli aj následky takéhoto stavu, vojnového stavu v podobe zajatia, v podobe koncentračných táborov, zajateckých táborov, v podobe podlomeného zdravia alebo straty na životoch. A to je vlastne tá tienistá stránka aj tohto svetlého momentu v štyridsiatych rokoch našej histórie.
Preto som chcel zdôrazniť, že návrh zákona, ktorý má síce len selektívny charakter, ale opäť zdôrazňujem, po vystúpení pána ministra verím, že sa bude vzťahovať aj na tú časť našich občanov alebo bývalých občanov, alebo bojovníkov, ktorí boli v rôznych zajateckých táboroch, nacistických zajateckých táboroch. Prihováram sa teda aj z tohto miesta za to, aby sme skutočne zvážili, aby sme skutočne podporili túto myšlienku, aby sme do návrhu zákona zakotvili aj účastníkov zajateckých táborov na území Slovenskej republiky.
Chcem zdôrazniť skutočnosť, ktorá tu bola spomenutá, že aj predchádzajúca vláda pripravovala tento zákon. Je to pravda, pripravovali sme ho aj na základe toho, že sme veľmi dôrazne požadovali a zároveň aj očakávali, že určité kompenzácie prídu zo strany Nemeckej spolkovej republiky. Žiaľ Slovensko ako jedna z mála, možno, že jediná krajina nedostala zatiaľ kompenzácie za druhú svetovú vojnu. Aj preto sme pripravili tento návrh zákona, ktorý sme už potom nestihli predložiť do parlamentu Slovenskej republiky.
Nie celkom súhlasím s pánom Čarnogurským v tom duchu, že boli nejaké zásadnejšie rozdiely medzi zajateckým táborom a koncentračným táborom. Myslím si, pán minister, vážené dámy a vážení páni, že podstata bola tá istá. Strach, choroby, hlad, každodenný strach o stratu života, to bola červená niť jednej aj druhej formy táborov, ktoré nacisti zriaďovali a do ktorých boli zajatí naši občania alebo občania z iných krajín v rámci Európy.
Chcem sa zmieniť, a to je vlastne výsledok mojich konzultácií s predstaviteľmi alebo niektorými našimi občanmi k niektorým momentom, najmä v súvislosti s výškou odškodnenia. Pán minister tiež spomenul otázku, reagoval tak na spoločnú správu, aby sa upravila výška odškodného u oprávnených osôb vo výške 2 500 korún a 2 000 korún. Myslím si, že by sme mali zvážiť, skutočne, ja sa prikláňam k názoru, aby to bolo 3 000 korún za každý začatý mesiac tejto deportácie. Pretože občania, ktorí boli odškodnení začiatkom deväťdesiatych rokov, odvtedy jednak už prešiel nejaký čas, touto zvýšenou výškou by bola určitým spôsobom satisfakcia vo vzťahu k tomu, že sa vtedy tieto odškodnenia netýkali aj ich. A zároveň si myslím, a to mi všetci dáte za pravdu, že 2 500 korún začiatkom deväťdesiatych rokov a 2 500 korún v súčasnom období nie je tá istá cena najmä z pohľadu kúpyschopnosti našich občanov.
Tretia moja pripomienka je vo vzťahu k príplatku k dôchodkom. Dámy a páni, myslím si, že o takých príplatkoch, ako je 18, 15 či 9 korún, by sme asi nemali uvažovať a už vonkoncom tu neplatí alternatíva nejakého veľkého balíka, ktorý by prišiel odrazu ako požiadavka na štátnu pokladnicu, pretože tieto dôchodky sa vyplácajú postupne. Tak ako je to navrhované v zákone, náklady na úpravu týchto dvoch dôchodkov, ktoré budú robené v príslušných inštitúciách, budú asi vyššie ako samotné odškodnenie.
A preto môj pozmeňujúci návrh je v tomto smere taký, aby sme tým, ktorým sa tam navrhuje 50 korún, respektíve namiesto 30 korún, aby sme mesačné odškodnenie vo forme príplatku dôchodku postavili na úroveň 100 korún a tie ďalšie čísla, viete, o čom hovorím, to znamená, aby sa čísla 18, 15, respektíve 9 korún nahradili sumou 50 korún jednotne pre všetkých, na ktorých sa to vzťahuje.
Nemali by sme argumentovať len ekonomikou, tak ako tu bolo povedané, pretože ekonomika je síce podstatná, je zásadná, je rozhodujúca pri riadení politických procesov, ale sú v niektorých prípadoch aj iné kritériá alebo iné princípy napríklad solidarity, princípy vzájomnej pomoci, princípy určitého pochopenia, ale aj ľudskosti a práve tieto princípy by sme mohli uplatniť v súčasnom období pri prerokovaní tohto návrhu zákona v záujme spravodlivého a konečného odškodnenia občanov, ktorí i za našu slobodu i za našu súčasnosť a našu budúcnosť položili svoje životy. Boli ochotní bojovať, dostali sa do zlého postavenia a mnohí prišli o svoje životy, respektíve tí, ktorí žijú, majú podlomené zdravie a žijú s ťažkými spomienkami na minulosť.
V tomto duchu teda navrhujem tieto pozmeňujúce návrhy a obraciam sa aj na ctený parlament, aby sme tieto pozmeňujúce návrhy, jednak rozšírenie na zajatecké tábory, jednak na rozšírenie finančných zdrojov, schválili.
Chcem povedať, už keď som hovoril o predchádzajúcom vládnom návrhu, že my sme uvažovali s vyčlenením sumy pol miliardy korún, teda 500 mil. korún. Pokiaľ si dobre pamätám alebo dobre som študoval predložený materiál, suma, ktorá vychádza z navrhovaného zákona, uvažuje o 200 mil. korún, teda aj v tomto smere je rozdiel medzi pôvodným a súčasným zámerom. Myslím si však, že to nie je neprekonateľná suma a že táto suma je realizovateľná v našich podmienkach v záujme dosiahnutia spravodlivosti.
Vážené dámy, vážení páni, toľko stručne k predloženému návrhu. Verím, že všetci dôstojne a zodpovedne pristúpime k tomuto návrhu zákona, že ho podporíme, čím si určitým spôsobom splatíme aj tú daň alebo tie prísľuby, ktoré sme si v súvislosti so spomienkou na 55. výročie Slovenského národného povstania aj v tejto miestnosti dali alebo ktoré odzneli.
Ďakujem vám za pozornosť.