Podpredseda NR SR B. Bugár:

Konštatujem, že s faktickými poznámkami sa nehlási nikto. Teraz vystúpi pán poslanec Števček, pripraví sa pán poslanec Benkovský.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec P. Števček:

Vážený slovenský parlament,

pred všetkým, čo sa tu teraz takmer slávnostne vraví či navrhuje, prípadne aj zamlčuje, žiada sa mi úplne vecne, nepopulárne konštatovať: Slovenský parlament sa zasa raz zaoberá návrhom zákona, ktorý pokojne mohol dočkať, kým naň príde rad, zákonom, ktorý v ničom nepomkne depresívne slovenské hospodárstvo, a zákonom, ktorý občanovi a voličovi neprinesie ani viac chleba, ale ani nič inšie. Ani chlieb, ani ruže, ani hry. Nanajvýš, ak nám - aspoň poniektorým - pripomenie voľačo z toho, na čo sme už tak trocha historicky aj povinní zabúdať, či minimálne nemyslieť na to všetko. Tušíme, vieme pritom, že by bolo na čo. Dobre však, sľúbili sme si lásku. A na pôde Národnej rady sme v tejto predmetnej veci akosi mravne zaviazaní spolupracovať, keďže ide tentoraz aj o nás všetkých, o naše spoločné dejiny. V dôsledku toho aj o povinnosť pamätať sa. Nezabúdať podľa možností na nič, čo nás udržalo pri živote a čo nás formovalo. V tom však najmä na to, kde sme boli činným národným a spoločenským subjektom, subjektom dejín, nie ich predmetom, nie ich neúčastným pozorovateľom a už vôbec nie ich falšovateľom.

Byť a žiť v európskej histórii značí predovšetkým pre národ stať sa dobrým darom a vkladom pre vyvíjajúce sa ľudstvo. Mať naň vplyv prínosu intelektuálne vysokej a mravne hlbokej garantovanosti vlastných činov. Také dejiny Slováci majú už hodne vyše tisícročie. Odtiaľ pramení, pravdivejšie však - mala by prameniť naša národná hrdosť. A z tohto zdroja by mal vyvierať náš vnútorný zákon národného sebavedomia. Zákon, čo by ani nemusel prechádzať parlamentnou procedúrou schvaľovania, lebo by citeľne pulzoval v nás - v génoch i činoch. Približne iba také smie a môže byť ideové, ak chcete, filozofické východisko pri pracovných dotykoch s textáciou návrh pána Petra Bohunického. Vlastne ani ho nemožno nepodporiť. Určite nie v rovine, nie v rovinách, v akých sa parlamentu predstiera. A popritom zostáva ešte dosť príčin ponechať za neodbytné presvedčenie o tom, akým je návrh zákona neakútnym, ako by sa nemusela, obrazne vraviac, zaplatiť nijaká daň z prípadného omeškania.

Pravdaže, existuje dostatok až triviálne známych a tak aj interpretovaných faktov a dokladov, ktoré dosť sugestívne nasviedčajú, akým pamätným dňom pre všetky slovenské generácie 20. storočia je a zostane 28. október. V ten deň sa voľačo principiálne pre život Slovákov a Slovenska začalo. Hoci sa takisto začalo potom už aj nenapraviteľne komplikovať. Tam sa začala písať, ale najmä žiť rozhodujúca kapitola slovenskej národnej emancipácie. Rovnako však tam začalo klíčiť aj semeno zákonite nasledujúcich svárov a neprávostí, ktorých následky máme na stoloch úloh a riešení ešte aj dnes, v súčasnosti.

Pamätný 28. október 1918 bude mať pre nás aj tento rozmer. Nepochybne menej slávnostný a bez falošných tónov akýchkoľvek fanfár. Bez tohto vedomia by naše historické vedomie určite krívalo na nohu objektivity. Iba ľudská a rovnako spoločenská povinnosť dívať sa oboma očami, ak ich máme funkčné a takisto spravodlivé, vedie občana Slovenskej republiky orientovať sa dôraznejšie a konzekventnejšie na fakt 30. októbra 1918, na zmysel, význam a historický dosah Martinskej deklarácie, výrečného dokumentu, bez ktorého by ani akt 28. októbra nebol historicky funkčný a zmysluplný. Dokumentu a rozhodnutia, ktoré nás moderných Slovákov posúvajú na úroveň aktívneho, dejinne plne vedomého, historicky oprávneného národného subjektu, v plnej hodnote významu tohto pojmu. Presne tak, ako to nedávno napísal v Literárnom týždenníku historik Ladislav Deák, jeden z povolaných, citujem: "Martinská deklarácia z hľadiska vzniku česko-slovenského štátu bola rovnako významným, nezastupiteľným a suverénnym štátoprávnym aktom a jedným z dvoch základných pilierov zrodu spoločného štátu, ktorý vyjadroval legitimitu konštituovania štátu z dvoch národných subjektov na princípe sebaurčovacieho práva. Toho princípu, ktorý sformuloval americký prezident Wilson koncom októbra 1918 a prijala ho aj rakúsko-uhorská vláda." Nič na tomto nezmení nijaká, ani najzlomyseľnejšia interpretácia aktívnej politickej vôle slovenského národa, resp. jeho legitímnych predstaviteľov v tom rozhodujúcom historickom čase.

Povýšenie takého historickotvorného politického aktu na plnohodnotný štátny sviatok zaznačený patrične nie iba v kalendároch, ale rovnako nezmazateľne aj v národnom dejinnom vedomí, je už iba logický krok. Prijateľný - ako sa nazdávam za seba i za ostatných, aspoň niektorých - pre všetky farby i odtiene súčasného vskutku slovenského politického spektra. Pravda, ak chceme zostávať dostatočne a želateľne zodpovednými dedičmi a súčasne pokračovateľmi. Ale to nech je už predmetom vnútornej mravnej deklarácie každého z nás.

Napokon si ťažko možno odpustiť záverečnú poznámku aspoň vo forme primerane naliehavej otázky: Dočkáme sa v dohľadnom čase obdobného legislatívneho postupu dnešných českých zákonodarcov?

Môžem teda zhrnúť náš návrh, alebo môj návrh, s ktorým sa stotožňuje poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko. Navrhujeme

1. vyhlásiť 28. október za pamätný deň a

2. povýšiť 30. október z pamätného dňa na štátny sviatok.

(Hlasy z pléna.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Vážení páni poslanci, nediskutujte.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec P. Števček:

1. V § 3 sa vypúšťa písmeno m), doterajšie písmená m), o), p) sa označujú ako písm. m), n), o). To je odvolanie sa na pôvodné znenie zákona 241. To si treba, bohužiaľ, nalistovať.

2. V § 1 písm. d) sa na konci bodka nahrádza čiarkou a ustanovenie sa dopĺňa písmenom e), ktoré znie: "e) 30. október - výročie Deklarácie slovenského národa".

3. V § 2 ods. 1 sa za slovo "pokoja" pripájajú slová "okrem štátneho sviatku podľa § 1 písm. e)".

Nasleduje 16 podpisov poslancov parlamentu.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďakujem.

Konštatujem, že s faktickými poznámkami sa hlási len pani poslankyňa Slavkovská. Uzatváram možnosť hlásiť sa do faktických poznámok.

Pani poslankyňa, máte slovo.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia,

chcela by som nadviazať na tú časť vystúpenia môjho predrečníka, kde hovoril o zbytočnosti tohto zákona. Ja sa s ním plne stotožňujem. Treba sa zamyslieť nad predchádzajúcim obdobím, keď vláda dala plno predvolebných sľubov, čo všetko sa tu bude diať, vytvorí sa väčší počet zamestnaneckých miest, oživí sa národné hospodárstvo a tak ďalej a tak ďalej. A na to všetko treba legislatívne úpravy. Som presvedčená, že práve týmto by sme sa mali zaoberať, tým by sme pomohli, aspoň dúfam, že by sme tým pomohli tomuto národu a tomuto štátu, ale nie zákonom alebo predlohou zákona, ktorý vlastne jatrí rany. Ja si myslím, že pripomínať si 28. október v tomto období pre mnohých z nás je absolútne nepriechodné, a to z toho dôvodu, že v prvom rade nám napadne všetko to, čo bolo napáchané na Slovákoch v rámci Česko-slovenskej republiky. Samozrejme, napadne to tým, ktorí si to chcú uvedomiť, tí ostatní ešte zrejme žijú v blahej predstave Česko-slovenskej republiky, ktorá je pre nich stratená, za ktorou smútia. Takže ja si myslím, že je tento zákon v tomto období naozaj úplne zbytočný.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Benkovský, posledný písomne prihlásený do rozpravy.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec M. Benkovský:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne, páni poslanci,

keďže chcem, aby moje vystúpenie bolo vnímané poslancami Národnej rady Slovenskej republiky, ale i občianskou verejnosťou skutočne tak, ako to vidím a cítim, považujem za potrebné hneď v úvode povedať, že Strana demokratickej ľavice, ktorú i ja v parlamente zastupujem, je štátotvornou stranou. Naši poslanci sa aktívne prihlásili a hlasovali za zvrchovanosť Slovenskej republiky, za Ústavu Slovenskej republiky a trvale presadzujú národnoštátne záujmy Slovenska. Ak teda predkladá náš kolega pán poslanec Peter Bohunický návrh novely zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, konkrétne aby sa 28. október stal pamätným dňom, dňom vzniku samostatného česko-slovenského štátu, robí tak v súlade s názormi a cítením väčšiny občanov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v Českej republike.

Tento prelomový dátum, na ktorom sa podieľali svojimi myšlienkami i Andrej Hlinka, konkrétnymi skutkami najmä Milan Rastislav Štefánik, je jedným z najvýznamnejších medzníkov novodobej slovenskej histórie nášho národa a, žiaľ, dlhodobého a zložitého procesu, ale predsa úspešného formovania slovenskej štátnosti. Od vzniku Česko-slovenskej republiky možno vymenovať desiatky udalostí, z ktorých každá osobitným spôsobom prispeli k formovaniu slovenskej štátnosti. Všetky si vážime a žiadnu z nich nepodceňujeme.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť osobitný význam Martinskej deklarácie Slovenskej národnej rady z 30. októbra 1918, lebo bez deklarácie by nebol naplnený 28. október, ale i naopak, keď sa zástupcovia slovenských politických síl prihlásili k spoločnému štátu, nevediac, že bol už v Prahe vyhlásený. Pritom 30. október je už pamätným dňom. Áno, súhlasím s tým, že do budúcnosti stojí za zváženie, či by tento deň nemal byť štátnym sviatkom. V tejto súvislosti vystupuje do popredia i otázka tvorcu podielu Slovenska a slovenského národa na vznik spoločného štátu. Ak poprieme svoj podiel na 28. októbri, znížime tým význam Martinskej deklarácie pre vznik spoločného štátu. Je pravdou, že znamenal česko-slovenskú štátnosť, v rámci ktorej sa slovenský národ prihlásil k svojmu právu na sebaurčenie. Navyše dohody Clevelandu a Pittsburghu vyjadrili prianie nášho národa budovať štátny zväzok s českým národom na základe rovnosti. Mimochodom 28. október bol i dňom pôvodne Česko-slovenskej federácie ako jedného z ďalších medzníkov budovania slovenskej štátnosti. V danom historickom období a v rámci vymedzeného geopolitického priestoru bol významným stupienkom zrovnoprávnenia slovenského a českého národa.

Takto celkom iste by sme mohli nájsť v našej spoločnej histórii od roku 1918 ďalšie a ďalšie oporné body. V poslednom období dochádza v tomto smere k pozitívnej zmene v atmosfére slovenskej a českej spoločnosti, ktorá sa vzťahuje na naše vzájomné vzťahy. Hovorilo sa o ich nadštandardnosti, ale, žiaľ, ani v oblasti uznávania spoločných dejín od roku 1918 k tomu nedošlo. Je to fakt, nad ktorým by sme sa mali zamyslieť. V súvislosti s tým chcem charakterizovať zmenu tejto atmosféry. Ak pomenovanie "Čechoslovák" malo často len pejoratívny význam a oprávnene u Slováka vyvolával nevôľu, teraz nadobúda tento pojem význam rešpektovania spolužitia v rokoch 1918, 1920 až 1992 ako rovnocenného príslušníka vtedajšieho Česko-Slovenska.

Návrh zákona nechce vnášať ďalšie rozpaky a nedorozumenia v radoch slovenskej spoločnosti, pretože tá je i tak dosť rozdelená. Práve naopak, chce vyjadriť verejnú mienku značnej časti spoločnosti, ktorá sa nemalými problémami vyrovnáva so svojou historickou minulosťou od roku 1918, so spoločným štátom Slovákov a Čechov. U niektorých z vás môže vzniknúť dojem, že slovenský národ od roku 1848, resp. 1918 len ťažko realizoval svoje predstavy a ciele vedúce k dosiahnutiu národnej štátnosti. Práve dôležitosť dosiahnutia štátnosti Slovenska sa ukázala čoraz viac významná v kontexte s medzinárodnou emancipáciou národov po 2. svetovej vojne, vyjadrenej v dokumentoch, ako boli Charta Organizácie Spojených národov, Všeobecná deklarácia ľudských práv či Záverečných akt z Helsínk, zakotvujúcich právo národov na sebaurčenie. A o to predsa šlo v prípade vzniku Česko-Slovenska v roku 1918, lebo sa stal jedným z odrazových mostíkov na riešenie slovenskej a českej otázky v rokoch budúcich.

Preto 28. október má pripomínať v našom historickom vedomí a pamäti dejiny dvoch štátotvorných národov, ktoré na základe vzájomnej vôle a potrieb sa rozhodli založiť jeden spoločný štátny útvar, v ktorom napokon vyše 70 rokov svorne žili. Oprávňuje nás na to spätný pohľad na 20. storočie so zamyslením sa, čo slovenský národ a Slovensko dosiahli, či sa nám splnili predstavy a túžby. Do popredia vystupuje čoraz viac skutočnosť, že slovenský národ mal v dejinnom priereze 20. storočia štyri viac-menej administratívne štátoprávne útvary vyčleňujúce Slovensko do rámca alebo i mimo rámca Česko-Slovenska. Zo spomenutých štyroch útvarov však jeden existoval v podmienkach extrémneho totalitného režimu, a to bola vojnová Slovenská republika.

Možno konštatovať, že až po novembri 1989 sa formovala demokratická Slovenská republika, ktorá za zložitých politických pomerov nadobudla štátnu samostatnosť. Tento historizujúci pohľad poukazuje na úzku spojitosť rokov 1918 a 1993, lebo okrem právneho prvého štátneho útvaru z rokov 2. svetovej vojny všetky ostatné mali svoj základ v Česko-slovenskej republike v roku 1918. Po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa jej nástupníckymi štátmi stali Česká a Slovenská republika. Chcem zdôrazniť, že medzi rokmi 1918 a 1993 nebolo prázdno vo vývine slovenskej a českej spoločnosti, ale v tomto období sa viac-menej úspešne naplňovala vzájomná potreba, spolupráca, podpora. Pravdou je aj skutočnosť, že tu boli strádania, problémy a skrivodlivosti vrátane škodlivej idey čechoslovakizmu. Tieto sa často ani tak neprejavovali v bezprostrednom spolužití slovenského a českého národa ako skôr v politickej sfére. A preto nemožno zmazať z našej historickej pamäti existenciu a prínos spoločného štátneho útvaru pre český a slovenský národ, pre občanov Slovenskej a Českej republiky, keď v tej druhej žije dnes takmer 300 tisíc občanov slovenskej národnosti.

Vážené kolegyne, kolegovia, v návrhu zákona ide práve o každodenný život občanov, ktorí si neraz uvedomujú nielen, ale najmä na hraniciach republík svoje vzájomné 70-ročné spolužitie so všetkými podobami, ale i dôsledkami rozdelenia spoločného štátneho útvaru. Občania sú teda prvoradí v našom politickom názore. Tu vystupuje do popredia zodpovednosť politika, aby umožnil občanom také životné podmienky, ktoré by zodpovedali ich potrebám a historickému vedomiu.

Návrh zákona si teda kladie za cieľ prispieť k uchovaniu našej historickej pamäti, aby na hraniciach neprichádzalo k rozpakom nad stratou našej spoločnej minulosti a neochudobňovali sme tým svoju budúcnosť. Návrh zákona prikladá ďalší kamienok k zlepšeniu vzťahov medzi Slovenskou a Českou republikou a ich občanmi ako aj k hodnoteniu spoločných dejín a k ich vyjadreniu v podobe štátnych sviatkov a pamätných dní.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ak takto hovorím o histórii, nejde mi o nostalgiu. Práve naopak, ide mi o aktuálny odkaz konkrétneho historického obdobia, bez ktorého by dnes nebolo samostatnej Slovenskej republiky. A to si poslanci Strany demokratickej ľavice plne uvedomujú. Naše deti a vnuci by mali poznať historický vývoj slovanských národov, osobitne dvoch najbližších - Slovákov a Čechov. Mali by byť na túto históriu nielen hrdí, ale možno by sme mali i čerpať na vzájomné obohatenie i na vzájomný prospech, na upevnenie kultúrneho odkazu Slovanov v strednej Európe.

Z týchto historických, citových, ale i pragmatických dôvodov podporujem predložený návrh zákona a budem zaň hlasovať.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

S faktickými poznámkami na predrečníka sa prihlásili štyria poslanci. Uzatváram možnosť hlásiť sa. Pán poslanec Zlocha je posledný.

Pani poslankyňa Slavkovská, nech sa páči, máte slovo.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Chcela by som zareagovať na dve veci, ktoré odzneli u môjho predrečníka.

V prvom rade pojem Čechoslovák. Pán kolega, vy ste hovorili, že pojem Čechoslovák mal pejoratívny význam, ale teraz už nemá. Teraz podľa vás pojem Čechoslovák má iný, dobrý význam, pretože hovorí o rešpektovaní spolužitia Čechov a Slovákov. Vážený pán kolega, pojem Čechoslovák pre mňa vždy mal, má aj bude mať význam pejoratívny, pretože pod pojmom Čechoslovák sa vždy skrývalo to, že slovenský národ neexistoval, ale existoval len nejaký národ československý. Ak poznáte našu históriu, tak by ste to mali vedieť.

No a keď sme už pri tej histórii, tak to je tá druhá vec, na ktorú by som chcela reagovať. Hovorili ste, že naše deti by mali poznať históriu oboch národov. Ja sa s tým stotožňujem, mali by poznať a aj poznajú históriu nielen oboch národov, ale celej Európy. Ale naše deti ešte do dnešných dní v prvom rade spoznávajú česko-slovenskú históriu. K tej slovenskej histórii, žiaľbohu, pretože niet dosť peňazí na učebnice, sa dostávajú veľmi málo.

Celá naša história vždy bola budovaná ako história česko-slovenská, a nie história slovenská. Takže si myslím, že tieto vaše argumenty sú úplne scestné.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Pán kolega Benkovský, keď ste vyjadrili, že postoj Strany demokratickej ľavice vyjadruje postoj väčšiny občanov Slovenskej republiky, zbavte sa už tohto syndrómu štátostrany. Vy tu máte 18 poslancov, čiže reprezentujete osemnásť stopäťdesiatin voličskej základne, a to je 12 %. Takže vy tu hovoríte za 12 % voličov, nie občanov, tých je ešte menej. Neviem, či ste robili referendum medzi svojimi voličmi, pokiaľ viem nie, takže vaše hypotetické tvrdenie sa neopiera o žiadnu faktografiu.

Čo sa týka extrémneho totalitného režimu vojnovej Slovenskej republiky, všetky štáty obdobia rokov 1939 až 1945 boli vojnové, všetky, absolútne všetky. Takže to za tú vašu námahu od tohto titulu. A ten údajný extrémny totalitný slovenský režim nevykonal ani jedinú popravu z politických dôvodov na svojom území. Čo sa nedá povedať o režime v rokoch 1948 až 1989, ku ktorému sa hrdo hlásite. Takže viďte nielen triesky, ale aj brvná.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Paška.

Poslanec J. Paška:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Vážený pán kolega, hovorili ste, že by sme mali poznať našu históriu a že by ju mali poznať aj naše deti. Keď je tak, tak sa divím, že váš návrh sa zameral na termín 28. október, pretože všetci vieme, že na vytvorenie Česko-slovenskej republiky bolo potrebné deklarovanie slovenskej strany, že sa chce na tomto projekte podieľať.

Slovenská strana sa zišla v Martine na rokovaní Slovenskej národnej rady pod vedením Matúša Dulu a 30. októbra prijala Martinskú deklaráciu, ktorá konštatovala, že Slovensko sa hlási k vytvoreniu Česko-slovenskej republiky.

Z toho je zrejmé, že pre Slovenskú republiku je dôležitý termín 30. október, nie 28. október. Samozrejme, aj 28. október si vieme predstaviť ako pamätný deň, ale myslím, že je potrebné pripomenúť si predovšetkým 30. október, ktorý jednoznačne hovorí, že sa aj Slovensko chcelo podieľať na česko-slovenskom štáte. Predovšetkým tento dátum by sme mali zadeklarovať ako štátny sviatok. Ak sa dokážeme dohodnúť na takomto projekte a na spoločnom prijatí takéhoto zákona, myslím, že to bude veľmi dobré.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Drobný.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Pán Benkovský, máte určite istú svoju pravdu, ale v niečom nemáte pravdu. My starší vieme dobre, že keby Česko-slovenská republika sa bola vyvíjala viacej pod vplyvom Milana Rastislava Štefánika, tak by bola bývala mala iné dimenzie. Nebola by sa tak rýchle rozpadávala, ako sa rozpadávala. Nemala dobré základy. Tie základy boli dané tým, že na českej strane, i keď tam bolo mnoho ľudí, ktorí mali dobrú vôľu s nami žiť dobre, bolo hodne komediálnych elementov, ktoré do toho dostali obrovský vplyv. A ten obrovský vplyv napríklad spôsobil to, že moji dedovia sa museli vysťahovať z tejto krajiny, pretože im zobrali priemyselnú bázu.

Takže keď náhodou budete zakladať v budúcnosti tretiu Česko-slovenskú republiku, toto by ste si mali dobre uvedomiť. Pretože toto, za takýchto asymetrických vplyvov sa už dajaký súštatný arteficiálny orgán vytvoriť nedá. Skutočne to bolo na negatívny dosah aj českého národa, aj nášho národa. Malo to svoje pozitíva, ale to jednostranné nedočkavé snaženie sa vytvoriť majoritný československý národ za každú cenu, to nakoniec tú republiku položilo. Veď to keby si priznal Beneš, ktorý bol enormne paranoidný, a nepriznal si to, tak by musel povedať, tak moje chyby vyplývajúce z paranoje, z nedôverčivosti urobili slabú Česko-slovenskú republiku. Tá mohla byť podstatne silnejšia, keby bola mala väčší vplyv menšieho slovenského národa. Tu bola istá intelektuálna sila, ktorá to mohla ovplyvniť, ale, bohužiaľ, 600 podnikov oddemontovali, odviezli na západ zo Slovenska a naši ľudia sa sťahovali do Ameriky, pretože tu nemali chlieb.

Takže aj toto musíme pripomenúť, a bez afektu, konkrétne, vecne. Taká bola Česko-slovenská republika. Pretože história je nie história emócií, ale história je históriou faktov.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Zlocha.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predsedajúci,

vážená Národná rada,

moje poznámky budú pomerne krátke.

Po prvé, by som pánovi poslancovi chcel pripomenúť, že Slovenská republika nevznikla rozpadom Česko-Slovenska, ale pokojným rozdelením na základe uznesenia poslancov Federálneho zhromaždenia, samozrejme, aj z vôle občanov Slovenskej republiky a vtedy víťazných politických strán vo voľbách v roku 1992.

Druhá poznámka sa týka čechoslovakizmu. Československý národ neexistuje, to by ste si mali konečne, preboha, uvedomiť! Tento pojem vznikol v hlavách politikov, ktorí potrebovali zväčšiť vplyv slovanskej časti v spoločnom štáte, to je celé. V konečnom výsledku čechoslovakizácia dvoch národov by skončila tým, že by sme na území Česko-Slovenska mali český národ. To by bolo všetko.

Ukážte mi niekoľko príkladov, že by vznikal nový jazyk, že by sme mali spoločnú históriu. Naša história bola napríklad veľmi rozdielna. Z toho dôvodu by bolo skutočne veľmi dobre, keď by sa tento výraz ponechal ľuďom, ktorí dlhé roky slovenský národ ako taký zaznávali.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Vzhľadom na to, že pán poslanec Benkovský bol posledný písomne prihlásený do rozpravy, otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Už sa doteraz prihlásili páni poslanci Zajac, Hofbauer, Hudec, Húska, Cuper, Brňák. Pýtam sa, kto okrem týchto pánov poslancov sa ešte hlási do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Slavkovská, pani poslankyňa Kolláriková, pán poslanec Mikloško, pán poslanec Osuský. Uzatváram možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.

Nech sa páči, pán poslanec Zajac je prvý.

Poslanec P. Zajac:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

predmetom našej dnešnej diskusie je otázka, či má byť 28. október ako deň vzniku Česko-slovenskej republiky pamätným dňom, alebo nie. Ja si myslím, že na túto otázku možno odpovedať veľmi jednoducho, že má byť. Má byť jednoducho preto, že vznik Česko-slovenskej republiky znamenal pre slovenský národ veľmi veľa. A to už bez ohľadu na to, ako sa Česko-slovenská republika historicky vyvíjala, bez ohľadu na to, že sa v roku 1992 rozdelila. Vznik Česko-slovenskej republiky znamenal pre slovenský národ mnoho najmä preto, že prvýkrát v moderných dejinách slovenského národa bolo Slovensko teritoriálne vyznačené. Skúste si uvedomiť, že Slovensko dovtedy ako teritórium, ako jednotné celistvé teritórium fakticky nikdy štátoprávne vyznačené nebolo. Až so vznikom Česko-slovenskej republiky.

Po druhé, prvýkrát v moderných politických dejinách slovenského národa vznikli politické inštitúcie, ktoré reprezentovali slovenský národ. To je nesporný a nezvratný fakt.

Po tretie, prvýkrát sa stal slovenský jazyk štátnym alebo úradným jazykom a teraz bez ohľadu na to, či išlo o formuláciu, ktorá vychádzala z čechoslovakistickej koncepcie jednotného československého národa, ktorého jednu vetvu mal prezentovať slovenský národ, sa stala slovenčina. Slovenský jazyk ako rovnoprávny jazyk s jazykom českým sa stal prvýkrát uznávaným úradne, štátne uznávaným jazykom.

So vznikom Česko-slovenskej republiky prvýkrát vznikli politické inštitúcie, kultúrne inštitúcie, vedecké inštitúcie, ktoré reprezentovali slovenský národ. Prvýkrát v histórii moderného slovenského národa so vznikom Česko-slovenskej republiky došlo k tomu, že sa modernizačný proces, ktorý bol charakteristický pre všetky západoeurópske a stredoeurópske národy v 19. a 20. storočí, prvý raz mohol rozvíjať nehatene.

Ja si myslím, že toto všetko sú také jasné a samozrejmé fakty a také nespochybniteľné fakty, že netreba vôbec hovoriť o tom, či má byť vznik Česko-slovenskej republiky pamätným dňom, alebo nie. Má byť a má byť samozrejme. Nechcem povedať, že je to hanbou, ale ostanem pri takej miernejšej formulácii, že je chybou, že dodnes sa tak nestalo. To je jedna stránka veci.

Druhá stránka veci je otázka, ktorá sa tu troška prepierala, a to je otázka čechoslovakizmu. Pojem čechoslovakizmus sa používa veľmi často celkom nesprávne. Pojem čechoslovakizmus mal svoj štátnopolitický význam za prvej Česko-slovenskej republiky. Od roku 1945 fakticky čechoslovakizmus na slovenskej pôde prestal existovať ako fakt a fenomén. Od roku 1945 nieto jednej jedinej politickej sily na Slovensku, ktorá by ostala na úrovni čechoslovakizmu. Neexistuje. Používať slovo čechoslovakizmus od roku 1945 na Slovensku, alebo politickým stranám, ktoré pôsobia v Slovenskej republike, je celkom, celkom neprimerané. Jednoducho koncepcia samostatného, sebestačného, svojprávneho alebo, ak chcete, svojbytného slovenského národa od roku 1945 sa na Slovensku plne presadila a možno po tom zvyšku, ktorý ostal po Benešovi, neexistovala ani jedna česká politická strana, ktorá by sa vracala ku koncepcii čechoslovakizmu. Používať pojem čechoslovakizmus dnes na tých, ktorí boli za zachovanie česko-slovenského štátu, je absolútne neprimerané. Nikto z nich nebol zástancom čechoslovakizmu, každý z týchto ľudí, aj tí, ktorí sa usilovali o zachovanie česko-slovenského štátu, čo bolo v čase jeho existencie absolútne legitímne, a patrili k týmto politikom aj mnohí dnešní politici HZDS, každý, kto o tomto probléme hovoril, kto sa k nemu vyjadroval, vychádzal z pozície rovnocenného, rovnoprávneho partnerstva českého a slovenského národa. Pričom treba povedať aj to, že po roku 1989 sa začalo skôr hovoriť o predstave občianskeho štátu, to znamená o predstave štátu všetkých občanov bez ohľadu na to, či sú Slováci alebo či sú príslušníci národnostných menšín.

No a tretia poznámka je možno troška všeobecnejšia. Týka sa celého systému štátnych sviatkov. Ja si myslím, že sa budeme musieť k tomuto systému ešte raz vrátiť a budeme si musieť jasne povedať, ktoré sú to tie míľniky v dejinách slovenského národa a v dejinách Slovenska a jeho štátnosti, ktoré majú byť štátnymi sviatkami a ktoré majú byť pamätnými dňami. Ja teraz hovorím svoju osobnú predstavu toho, ktoré z týchto významných dní treba do tejto úvahy zahrnúť.

V každom prípade - a vychádzam z moderných politických dejín 19. storočia alebo od 19. storočia -, v každom prípade sú takými dňami predovšetkým v roku 1848 mikulášske memorandum, ktoré po prvý raz verejne vo forme požiadaviek, to znamená nie vo forme politicky inštitucionalizovaného aktu, ale vo forme požiadaviek, si položilo tie požiadavky, ktoré potom sprevádzali dejiny slovenského národa celým 19. a 20. storočím. Boli to požiadavky štátoprávneho charakteru, boli to požiadavky politického charakteru, boli to požiadavky sociálneho charakteru a boli to, samozrejme, predovšetkým aj požiadavky národného charakteru. Tieto požiadavky sa stali vlastne náplňou národnodemokratického pohybu v celom 19. a v prvej polovici 20. storočia. To je prvý dátum, o ktorom treba uvažovať možno ako o pamätnom dni.

Druhým takýmto dátumom je vznik Slovenskej národnej rady v roku 1848. Celkom iste je tretím a kľúčovým dátumom vznik Česko-slovenskej republiky. Vznik Česko-slovenskej republiky je takým kľúčovým dátumom a viaže sa na 28. októbra, pretože vtedy vznikla Česko-slovenská republika. Som hlboko presvedčený, že v budúcnosti tento deň nemá byť len pamätným dňom, ale že sa má stať štátnym sviatkom.

Veľmi dôležitým dňom pre slovenský národ je 30. október 1918 - Martinská deklarácia. Martinská deklarácia zohrala pri vzniku Česko-Slovenska veľmi dôležitú úlohu, pretože znamenala prihlásenie sa slovenských politických síl ešte ani nie k česko-slovenskej štátnosti, ale k česko-slovenskej vzájomnosti. Ale za ňou sa už skrývala česko-slovenská štátnosť, ktorá v tom čase už existovala, už existovala dva dni. Tento deň je veľmi významný a som presvedčený o tom, že by sa mal stať pamätným dňom, pretože tam je jeho miesto v dejinách slovenského národa.

Celkom iste ďalším významným zlomovým dátumom v dejinách slovenského národa je 29. august 1944, ktorý už je štátnym sviatkom.

Ďalším významným dátumom, o ktorom bude treba hovoriť a celkom iste bude treba o ňom hovoriť ako o možnom štátnom sviatku, je 17. november 1989, pretože 17. novembra 1989 sa od základu zmenila povaha spoločenského systému. Autoritatívny, totalitný alebo posttotalitný systém, alebo ako ho nazvete, sa zmenil na systém demokratický. Tento zlom je zlomom v dejinách slovenského národa absolútne kľúčovým.

A posledným takýmto významným dátumom je 1. január 1993, vznik Slovenskej republiky, ktorý už štátnym sviatkom je.

Ak teda budeme uvažovať, a my o tom určite budeme uvažovať, ako vytvoriť taký systém štátnych sviatkov a pamätných dní, ktorý bude venovaný kľúčovým dátam v dejinách moderného politického slovenského národa, budeme zrejme musieť tak či tak ísť týmto smerom. Smerom k tomu, aby sme jasne povedali, pretože to je otázka štátnych sviatkov a pamätných dní, ktoré dni, dátumy si želá Slovenská republika ako demokratický štát mať ako štátne sviatky a ako pamätné dni. Ja som hlboko presvedčený, že medzi dni, ktoré si zaslúžia byť štátnymi sviatkami, patrí aj Deň vzniku Československej republiky - 28. október 1918.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

S faktickými poznámkami sa hlási sedem poslancov. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Nech sa páči, pán poslanec Cuper, ako prvý.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán poslanec Zajac, vždy som obdivoval schopnosť umelcov v politike prekrútiť...

(Vypnutie mikrofónu.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Skúste ešte raz zapnúť mikrofón pánovi poslancovi.

Poslanec J. Cuper:

Tak ale pustite mi dve minúty. Ďakujem pekne.

Pán Zajac, ja som vždy obdivoval schopnosť umelcov prekrútiť politické reálie v danom čase a v danom priestore. To je, žiaľbohu, choroba slovenskej politickej scény. Vy tvrdíte, že prvýkrát bola mapa Slovenska nakreslená v roku 1918. Zrejme máte túto na mysli, ale ona bola nakreslená Masarykom ešte v marci 1915, ale to nie je predsa pravda. Ak by ste poznali stredovekú literatúru, tak by ste vedeli, že vždy sa tam odlišovala Ungária Alba, čo bolo Biele Uhorsko alebo Severné Uhorsko, neskôr Maďarmi nazývané v 20. storočí Felvidék, a bolo Ungária Nigra, teda Dolné Uhorské, teda Čierne Uhorsko, tak v preklade, ktoré bolo jednoznačne odlišované v historických reáliách. Takisto sa hovorilo o Panónii Superior, čo bolo Horné Uhorsko alebo Horná Panónia, a Panónii Minor, teda Dolné Uhorsko. Ale konkrétne nakreslené hranice boli v slovenskej krajine ešte v roku 1848, keď dva z plánovaných dištriktov boli vyznačením slovenskej krajiny alebo Slovenského kráľovstva, ktoré petičné hnutia zo Slovenska predstavovali panovníkom habsburskej monarchie. Že k tomu nedošlo, to je záležitosť jednotlivých historických období, alebo reálií, ktoré vtedy ovládali habsburskú monarchiu. Ale netvrdite, že mapa Slovenska bola nakreslená až v roku 1915, alebo ako vy tvrdíte v roku 1918 Masarykom.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Slavkovská.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Pán poslanec Zajac tu hovoril o tom, že vznik Česko-slovenskej republiky je významným historickým faktom. Samozrejme, ak si odmyslím všetky neprávosti, ktoré sa tu na Slovákoch páchali počas existencie Česko-slovenskej republiky, tak s týmto konštatovaním súhlasím. Ale keď už hovoríme o tom historickom akte, ktorým bol vznik Česko-slovenskej republiky, tak je jednoznačné, že pre vznik Česko-slovenskej republiky boli dôležité obidva dátumy, teda aj 28. október, ale aj 30. október. Ani bez 30. októbra by predsa nebola tá Česko-slovenská republika.

Mňa by preto zaujímalo, či pán poslanec Zajac je spokojný s tým, že v Čechách sa napríklad 30. október vôbec neoslavuje. Ani netušia, že nejaký 30. október a nejaká deklarácia tu bola. Čiže oni zmietli zo sveta 30. október a my tu máme akosi enormne oslavovať 28. október. Myslím si, že to je práve to, čo stále zle robíme, že stále sa prikláňame iba k česko-slovenským dejinám a nezvýrazňujeme tie naše slovenské dejiny.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ako tretí bol prihlásený pán poslanec Gašparovič.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec I. Gašparovič:

Ďakujem pekne, pán podpredseda.

Vážené kolegyne, kolegovia,

táto naša rozprava je veľmi zaujímavá, ako sa snažíme presvedčiť jedni druhých, ktorý dátum je ten pravý. A pritom z rozpravy je vidieť, že prakticky obidve strany uznávame jedno, že obidva tieto dátumy boli skutočne veľmi dôležité. Veľmi dôležité preto, aby vznikol nový štát a aby sa zachránili dva národy.

Ak hovoríme, že Slováci by boli určite museli asimilovať, tak ďaleko od toho neboli ani Česi pred Nemcami. Takže to je pre nás to spoločné, prečo to bolo potrebné a prečo sme to považovali za veľmi nutné v tom čase. Nechápem preto, prečo budeme rozprávať o tom, či tento dátum schváliť, alebo tento dátum nie. Nemôžeme sa dohodnúť hneď na tom bez ďalšej diskusie a veľkých rozpráv, že bude to tak, ako sme navrhli v zákone a ako je doplňujúci návrh? Prečo máme o tom diskutovať, keď vieme, že 28. október bol potrebný pre vznik, a prečo nechceme potvrdiť to, že 30. októbra došlo skutočne k vytvoreniu Slovenskej republiky za súhlasu Slovákov v rámci Martinskej deklarácie? Takže skúsme prestať zbytočne hovoriť o niektorých skutočnostiach a dohodnime sa na týchto dvoch dátumoch, že tak, ako boli predložené, ich uznáme a nemusíme ďalej diskutovať tri dni.