Šiesty deň rokovania
22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
28. októbra 1999
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram šiesty deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali poslanci: Ivan Lexa, Katarína Čižmáriková, Anna Malíková, Ferdinand Petrák, Ján Slota, Rastislav Šepták, Peter Tatár. A na zahraničnej služobnej ceste sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Oľga Keltošová a Jozef Prokeš.
Žiadam panie poslankyne a pánov poslancov, aby svoju účasť na schôdzi dokumentovali svojím podpisom do prezenčnej listiny.
V rokovaní pokračujeme podľa schváleného programu, a to druhým čítaním o
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona ste dostali ako tlač 318 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 318a.
Dávam slovo poslancovi Petrovi Bohunickému a prosím ho, aby návrh zákona odôvodnil.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec P. Bohunický:
Vážená snemovňa,
milé kolegyne,
vážení kolegovia,
vážení hostia,
dnes, 28. októbra 1999, si pripomíname 81. výročie vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Je preto symbolické, že práve dnes na 22. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky prerokujeme návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Podstatou návrhu je, aby 28. október v kalendárnom roku bol stanovený za pamätný deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Tým si spoločnosť pripomenie významný medzník v slovenských dejinách. Nebudem rozoberať a pripomínať rozporuplnú diskusiu pri prvom čítaní. Chcem sa však pristaviť pri jednotlivých stanoviskách inštitúcií k návrhu a najmä pri stanovisku vlády Slovenskej republiky najprv k bezproblémovým častiam.
V návrhu do druhého čítania je možné sa stotožniť s prvou vetou stanoviska vlády Slovenskej republiky, vypustiť číslicu "1". Je takisto možné stotožniť sa s odsekom 3 stanoviska vlády, doterajšie písmená l) až p) sa označujú ako písmená m) až r). Do tretice je možné stotožniť sa s preformulovaním textu v doložke zlučiteľnosti. Niektoré pripomienky zo stanoviska vlády Slovenskej republiky sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov k predloženej novele, ktorú máte v laviciach, body 1, 2 a 4 spoločnej správy. Trošku zložitejšie je označenie pamätného dňa. V stanovisku vlády Slovenskej republiky sa odporúča označenie pamätného dňa nahradiť znením "Deň vzniku Česko-slovenskej republiky".
Dovoľte mi k tejto časti stanoviska vlády Slovenskej republiky predniesť niekoľko poznámok.
Prvá poznámka, všeobecná. Nebránim sa diskusii o nahradení pôvodne navrhovaného znenia znením, ktoré navrhuje vláda. Je však dostatok argumentov na to, aby som ako predkladateľ zotrval na pôvodnom názve.
Druhá poznámka, legislatívna. Pri spracovaní návrhu som označenie konzultoval s historikmi aj s odborníkmi na legislatívu. Väčšina z nich uprednostnila označenie "Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu", odôvodňujúc tento názor právnou kontinuitou k Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.
Dovoľte mi predniesť dva argumenty. Prvý argument. V zákone z 9. mája 1990, ktorým sa menil a dopĺňal zákon číslo 93/1951 Zb. o štátnych sviatkoch a dňoch pracovného pokoja a o pamätných a významných dňoch v znení neskorších predpisov, sa v § 1 Štátne sviatky hovorí, citujem: "28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, sa vyhlasuje za štátny sviatok Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky." Preto som i ja označil tento sviatok tým istým názvom, ako bol v zákone z 9. mája 1990.
Druhý argument. V zákone Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z 23. apríla 1990 o zásluhách Milana Rastislava Štefánika v § 1 sa hovorí, citujem: "Na ocenenie zásluh Milana Rastislava Štefánika na vzniku samostatného česko-slovenského štátu nech je v budove Federálneho zhromaždenia umiestnená tabuľa s týmto výrokom: "Milan Rastislav Štefánik sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov"." Koniec citátu.
Záver: V oboch argumentovaných príkladoch sa legislatíva prikláňa k zneniu "Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu", a nie "Deň vzniku Česko-slovenskej republiky".
Tretia poznámka, historická. Aj mnohí historici nevidia problém označiť pamätný deň tak, ako som navrhol. Opierajú sa pri tom o autentické dokumenty a vyhlásenia politických elít. Dovoľte mi predniesť štyri argumenty.
Prvý argument. Pražský Národný výbor vydal 28. októbra 1918 zákon a vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Zákon aj vyhlásenie za Slovensko podpísal Vavro Šrobár. Prvá veta vyhlásenia znie, citujem: "Samostatný štát česko-slovenský vstúpil do života." Koniec citátu. V prevolaní sa uvádza, citujem: "Štát česko-slovenský vstúpil dnešného dňa v rad samostatných, slobodných a kultúrnych štátov sveta." Koniec citátu.
Druhý argument. Martinská deklarácia znamenala štátoprávne oddelenie Slovenska od bývaného Uhorska. Zároveň sa stala jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatného česko-slovenského štátu, lebo bez legitimity vrcholnej slovenskej národnej reprezentácie doma nemohol tento nový štát dobrovoľne vzniknúť. Z Deklarácie slovenského národa vyberám, citujem: "Slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrnohistoricky jednotného československého národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť aj slovenská vetva. Pre tento československý národ žiadame aj my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti." Koniec citátu. Chcem upozorniť, že citácia je z dokumentu, ktorá je uložená v Martine v archíve. Deklaráciu použitím pojmu československý národ v spojitosti so zásadou sebaurčenia vyjadrila myšlienku utvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Tretí argument. Na porade Slovenskej národnej strany 24. mája 1918, na ktorej sa rozhodlo o definitívnom a programovom rozchode s Uhorskom, Andrej Hlinka zvýraznil nasledovnú myšlienku, citujem: "Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú." Koniec citátu.
Štvrtý argument. 18. októbra 1918 Tomáš Garrique Masaryk vydal vyhlásenie česko-slovenskej nezávislosti, Washingtonskú deklaráciu, z ktorej citujem: "Požadujeme pre Čechov právo, aby boli spojení so svojimi slovenskými bratmi zo Slovenska." A ohľadom vnútorného usporiadania štátu uviedol: "Česko-slovenský štát bude republikou." Koniec citátu.
Prirodzene mohol by som vymenúvať ďalšie argumenty dotýkajúce sa historických súvislostí vzniku česko-slovenského štátu. Ale už z týchto štyroch argumentov je jasné, prečo uprednostňujem, aby bol 28. október označený ako Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, a nie ako Deň vzniku Česko-slovenskej republiky. Uprednostňujem v označení obsah česko-slovenský štát pred formou Česko-slovenská republika. V označení pamätného dňa teda preferujem také označenie, ako je v tlači 318 a ako to vyplýva z odseku 3 spoločnej správy gestorského výboru v tlači, ktorú máte predloženú písomne.
Štvrtá a posledná poznámka sa dotýka budúcnosti. Dovoľte mi v tejto veci povedať 3 argumenty.
Prvý argument. V Českej republike žije 340 000 Slovákov. Júnový štvrtý snem Slovákov...
(Ruch v sále.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Vážení páni poslanci, prosím o ticho v rokovacej sále, potom sa môžete vyjadriť.
Poslanec P. Bohunický:
... že súčasťou pozitívnej spoločenskej klímy v Českej republike je výrazný, hoci často skrytý a intímny pocit sebaidentifikácie Slovákov. Pričom pestovanie slovenskosti sa chápe ako obnovenie a uprednostňovanie citových a racionalizačných väzieb k Slovensku. Racionalizačné väzby k Slovensku sa môžu upevniť aj prostredníctvom skutočnosti, že do legislatívy Slovenskej republiky zakotvíme, aby bol 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, pamätný deň Slovenskej republiky.
Druhý argument. Soňa Čechová, vydavateľka česko-slovenského týždenníka Mosty, mi 26. októbra tohto roku zaslala faxovú správu. Dovoľte mi z nej zacitovať. Citujem: "Vážený pán poslanec, pridávame sa k Vášmu návrhu novelizácie zákona o štátnych sviatkoch v mene širokej obce tých, ktorí si uvedomujú nesmiernu dôležitosť 28. októbra 1918 pre Slovákov a ich národnú existenciu. Je len samozrejmé, že Vám vyslovujeme v mene redakcie i celého širokého okruhu prispievateľov a čitateľov plnú podporu. Máme na to morálnu legitimáciu ako periodikum, ktoré presadzovalo nadštandardné vzťahy vtedy, kedy chladné garnitúry len naprázdno deklarovali." Koniec citátu.
Áno, Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky, ako aj konkrétne kroky jednotlivých predstaviteľov vlády Slovenskej republiky vypovedajú o postupe nadštandardnosti vzťahov medzi Českou a Slovenskou republikou. Skromným príspevkom bude aj schválenie 28. októbra, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, za pamätný deň Slovenskej republiky.
Tretí argument. Prostredníctvom opozičného kolegu pána poslanca Pavla Števčeka som dostal stanovisko historika Ladislava Deáka. V úvode stanoviska je formulovaná otázka: Ak Národná rada Slovenskej republiky prerokúva otázku vyhlásenia 28. októbra za pamätný deň, automaticky vystúpi ďalší problém, aké riešenie nájdeme pre 30. október. Či zostane ako doteraz iba pamätným dňom, alebo v záujme dodržania hierarchie bude vyhlásený za štátny sviatok. Na otázku by som mohol odpovedať jednoducho. Vaša otázka a jej riešenie je nad rámec mnou navrhovanej novely. Problém je však širší. Vlastne ho pri prvom čítaní naznačil spravodajca poslanec František Mikloško. Dotýka sa celkovej koncepcie chápania dejín slovenskej štátnosti. Verím, že ak bude spoločenská objednávka krytá aj vyspelosťou ekonomiky, pretože zaradenie štátneho sviatku má dosah na štátny rozpočet, príde k ďalším posunom k tejto otázke. Vidiac však biele miesto v histórii slovenskej štátnosti a na základe spoločenskej objednávky na oboch hraniciach nášho, kedysi spoločného štátu, som si dovolil urobiť prvý krok. Docieliť, aby 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, bol vyhlásený za pamätný deň Slovenskej republiky.
Chcem vás, vážení kolegovia a kolegyne, poprosiť o podporu uvedeného návrhu v druhom a treťom čítaní.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem pánovi poslancovi za odôvodnenie návrhu zákona. Prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.
Dávam slovo určenému spoločnému spravodajcovi výborov, členovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, poslancovi Františkovi Mikloškovi a prosím ho, aby podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku informoval Národnú radu Slovenskej republiky o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec F. Mikloško:
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní uvedeného návrhu zákona.
I. Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 442 zo 14. septembra 1999 pridelila návrh poslanca Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 418), na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.
Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá prerokoval predmetný návrh zákona po lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
II. Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská poslancov podané podľa § 73 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
III. K predmetnému návrhu zákona určené výbory Národnej rady Slovenskej republiky v prijatých uzneseniach zhodne odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s týmito pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.
1. Z názvu zákona sa vypúšťajú slová "mení a". Gestorský výbor odporúča schváliť.
2. V texte článku I sa vypúšťa označenie poradovým číslom. Vypúšťa sa arabská číslica "1". Gestorský výbor odporúča schváliť.
3. V článku I písm. l) v označení pamätného dňa sa slová "česko-slovenského štátu" nahradzujú slovami "československého štátu", jedno slovo. Gestorský výbor odporúča schváliť.
4. V článku I veta "Doterajšie písmená l), m), n), o) a p) sa označujú ako písmená m), n), o), p) a r)" sa nahrádza vetou "Doterajšie písmená l) až p) sa označujú ako písmená m) až r)". Gestorský výbor odporúča schváliť.
O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 4 a tieto schváliť.
IV. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, vyjadrených v uzneseniach pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto vládnemu návrhu zákona, podľa § 79 ods. 4 písm. e) a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 318), v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uvedených v tejto správe, schváliť.
Predmetná spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 318), bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá (gestorský výbor) z 27. októbra 1999 číslo 91.
Bratislava 27. októbra 1999.
Ďakujem, pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem, pán poslanec, a prosím vás, aby ste zaujali miesto určené pre spravodajcov.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne sa do rozpravy prihlásili pán poslanec Ballek, pán poslanec Števček a pán poslanec Benkovský.
Ako prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Ballek.
Nech sa páči.
Poslanec L. Ballek:
Pán predsedajúci,
kolegyne, kolegovia,
uvertúra môjho vystúpenia je osobitá už tým, že ju prednesiem v plzenskom dialekte. "Ja trvám na tom, že Plzeň oslobodil Patton s tanky a dely, na džípech bílý hvězdy měly, jak pestrý krovky tančily holky ze Škodovky a místní krásky zpívaly sborem Škoda lásky." Tak znie refrén piesne "To tenkrát v tyřicátémpátém, když Plzeň osvobodil Patton". Protest song neoficiálnej kultúry proti úradne šírenému výkladu dejín, že nás "osvobodila jenom Rudá armáda". Neprešlo veľa času a nás by už nezmiatla ani pieseň s cieľom si pripomenúť, že Česko-slovenskú republiku predsa len oslobodila Červená armáda. Je tu totiž medzi nami čoraz viac ľudí, a mladých najmä, ktorých priam prekvapí údaj, že hoci na duklianskom cintoríne leží divízia Červenej armády, na Dargove rovnako, vo Zvolene nemenej Červenoarmejcov a na Slavíne preto v toľkých radoch, že velenie 2. ukrajinského frontu nezverilo dobyť náš urbs ťažkým zbraniam. Meno Bratislava sa mu privrávalo tak dôverne ako nám. Malinovského vojaci nedostali rozkaz Bratislavu dobyť, ale oslobodiť. Plzeň má ulicu Americkú, naše mesto námestie, a ulíc Červenej armády, Československej armády a Malinovského v ňom niet. Ich územia sa vrátili k pôvodným menám Šancová, Špitálska, Grösslingova. Prinavrátili sme si do ulíc staršiu históriu, ktorej v meste predtým akoby ani nesmelo byť, a dali sme si záležať.
Tu si neodpustím poznámku. Keby sme pri tom náhlivom premenúvaní ulíc určitejšie vedeli, že dávne mesto nesúvisí len s časmi uhorskými, ale už so staroslovienskymi, dnes by sme ho znova zapisovali ako Pozsony. Možno to stihneme pri ďalšom z našich prevratov. Nový dejepis si píšeme po každom. A kto má šťastie, že sa v priebehu života dožije viacerých prevratov, ako hoci moja generácia, dozvie sa o našich dejinách nepochybne najviac, nevylúčim, že raz aj všetko. Problém je len v tom, že pri čítaní súčasného výkladu slovenských dejín musíme nad minulým povinne verejne zanôtiť Škoda lásky.
Naše národné dejiny si píšeme a najmä prepisujeme od prevratu k prevratu a v zabúdaní na svoju minulosť máme určite najstaršiu tradíciu. Ona je akoby i najsúvislejšou spomedzi našich povestí, možno jediným naším nepretržitým dedičstvom. Zo svojej dávnej i nedávnej histórie nevieme zakaždým najmä nič o tom, o čom tu práve najväčšmi nechceme nič vedieť. Že tak strácame vedomie súvislostí a že práve preto nemôžeme súvislejšie konať? Súvisle nie, poľahky však áno. Pri každom prevrate a v ďalšom začiatku merajúc nimi všetko minulé aj budúce ako tú červenú angliu.
Prešlo 150 rokov od narodenia básnika Pavla Országha Hviezdoslava, právom označovaného za herolda svitajúcich časov. Prežil svoj život v ťažkých národných pomeroch, navyše zložitom osobnom položení, deliacom úsudku, cudzieho k národnému a národného voči sebe. Protirečil moci i prostoduchému výkladu našich dejín romantikmi zľudovených pre potreby čias. Majú tu dlhý život, živené najmä prevratmi ich zjednodušenými ideológiami. V roku 1919 Pavol Országh Hviezdoslav, vtedy 70-ročný, v zamýšľanom parlamentnom vystúpení vyslovil názor, ktorý sa pred dnešnou študujúcou mládežou pričasto už nespomína. "Sme jeden národ československý, bez spojky v tomto názve, lebo jednotný, jednoliaty, celistvý. Národ, pravda, s dvoma prostriedkami, nástrojmi ku kultúrnej práci na poliach verejného života. Jeden je čeština, vážna, rázna, vytríbená, zaoceľovaná, čerstvá, v úzadí akoby s batériami svojho dlhého historického vývoja v skvelej, slávnej minulosti a v prítomnoasti dômyselne vystrojená priemyslovo, hlboko a širokou vedou a vysokým krásnym umením. Druhý zas slovenčina bez všetkých podobných šancov pre seba, ledaže má svoju prirodzenú prostotu, pôvodnosť, sviežosť a hádam i ľubozvučnosť, no a tú trochu peknej literatúry pokladničiek, piesní a pospolitej múdrosti, ináč prostý, jednoduchý prostriedok a či nástroj."
Bolo to pred 80 rokmi v čase, keď sa hoci pre naše liptovské gymnáziá nenašla doma ani len desiatka slovenských profesorov, a preto museli prísť českí. A ako boli inak pre svojich študentov, našich otcov, uhrančivo európski, svetoví, tak ich rodičom a časti nášho vidieka sa videli byť prisvetskí. S nimi k nám vkročila urbárna kultúra, iná životná filozofia, privátna aj celoobecná, a nové múdroslovie štátu. Onedlho nebolo takého prejavu nášho života, ktorý by neoslovil nový civilizačný podnet. Na začiatku 20. storočia, súdia historici, vládol medzi Českom a Slovenskom takmer polstoročný rozdiel v stave spoločenskom, hospodárskom, v osvete a vo vzdelaní a na konci pri dobiehaní strateného času sa nám málokto vyrovná. V rokoch zrodu našich rodičov štatistický počet Slovákov už dramaticky mieril k 50 % a my sami vo vlastnom domove k údelu menšiny. Hŕstka našich vysokoškolákov, hovorievalo sa, zmestila by sa pod vozovú plachtu, a najviac verejne činných ľudí z nás tvorili pôrodné asistentky. Do takých pomerov vchádzalo pokolenie našich rodičov. A ich vnukov už vonkoncom neprekvapí slovenská vlajka v OSN, vlajočka v kozme. Ak sme, áno, v rokoch dvadsiatych boli odkázaní na podnety z českej krajiny, priam vo všetkých prejavoch verejného života, o 40 rokov neskôr, po dvoch generačných vedomiach, sme kultúrne podnety mohli už vracať.
Ako kuriozitu tu spomeniem, že Kultúrny život, týždenník Zväzu slovenských spisovateľov, sa na začiatku šesťdesiatych rokov predával za Moravou pod pultom a sám som ho učiteľom v dôstojníckej škole pohraničnej stráže požičiaval vskutku neverejne.
Vráťme sa. V roku 1910 sa hlásilo k Slovákom ani nie 2 000 stredoškolsky vzdelaných ľudí, dokopy v počte poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ich pôsobilo v uhorskej štátnej správe. Nás účastinný kapitál v priemyselných spoločnostiach kontroloval čosi vyše 1 %, neraz ani 1 % netvorili slovenskí zástupcovia v budapeštianskom parlamente. Slovenské slovo a pieseň zachraňovali už len básnici, dediny a cirkvi, ani tie si počas krajinských volieb nerozumeli. Nižšia šľachta a zemianstvo nás pre sinekúry opúšťali, stredné mestské vrstvy sa odnárodňovali, navidomoči. Pri vzniku prvej Česko-slovenskej republiky nemali sme dosť ľudí ani len v reči a v písme pripravených do služieb nových úradov, škôl, pôšt, železníc, žandárstva. A tí, čo ich novému štátu ponúkli, museli zväčša najskôr do jazykových kurzov.
V predprevratových uhorských časoch sa za odvážnu pokladala už zmienka o našej rovnoprávnosti. Slovenskú politiku tvorili vtedy naozaj odvážni ľudia, a pritom ani tí najodvážnejší z nich do 1. svetovej vojny na vytvorenie vlastného štátu akoby nemali odvahu ani len pomyslieť. To ešte na začiatku roku 1918 sa nejednému z našich politických reprezentantov videl byť spoločný štát Čechov a Slovákov halucináciou. Česko-slovenský štát? Ak si aj kládli takúto otázku, odpovedali si sprvu: nereálny, nesplniteľný, naivný sen. Napokon, neskrývajme, väčšina z nich bola s Uhrami citove zviazaná oveľa väčšmi, ako dnes pripúšťame. Veď za uhorskú vlasť a jej slávu v 1. svetovej vojne bojovali sprvu aj naši vojaci s oduševnením na Balkáne aj v Haliči. Keby bola myšlienka česko-slovenského štátu odkázaná len na našu politiku domácu, nevznikol by. Časť z nej československú jednotu navyše odcudzovala, českého pokrokárstva sa bála. Bližšie jej, vieme, boli ruskí cári, spoliehala sa na viedenský trón Františka Ferdinanda a povestný je aj výrok z prostredia tejto časti slovenskej politiky: "Zrúcanie monarchie by znamenalo našu istú národnú smrť v bruchu veľkých susedov." Napokon dodám, že tí starší Slováci z Piliša mi ešte v sedemdesiatych rokoch o vzniku prvej Česko-slovenskej republiky povedali najmä to, že im vzala Tatry, čo inak značilo vlasť.
30. október, výročie Deklarácie slovenského národa, pokladajme, a právom, za svoj prvý štátny a štátnický čin v 20. storočí a hoci aj za viac ako pamätný deň. Deklarácia bola v zmätkoch prevratných čias pre naše vedomie význačná, dôležitá, určujúca, navyše aj odvážna. Áno, ale ani v jej silách nebolo stvoriť nový štát a dostať nás z Uhier. A bez udalostí, ktoré vyvrcholili v Prahe 28. októbra 1918, najskôr by ani nevznikla. A ak predsa, nemala by dnešný zmysel. Pražská Národná rada sa pri vyhlásení Česko-slovenskej republiky opierala aj o uznesenie Národnej strany z mája tamtoho roka.
Čo 28. október 1918 značil pre Slovákov? Povedzme si to aj inak, ako sa hovorí v slávnom Markerovom románe Sto rokov samoty: "Neopakovateľne odjakživa a navždy platí, že rodom odsúdeným na sto rokov samoty sa novej príležitosti na tejto zemi už nikdy nedostane." Táto sudba, súd a odsúdenie 28. októbra 1918 pre nás Slovákov prestali platiť. Z tragickej samoty sme vystúpili a prešli do európskej a celosvetovej solidarity. Týmto dňom sa nám ako zázrakom dostáva novej príležitosti. Na túto zmenu sme sami nemali síl. A neslávme iba to, že sme sa k novému štátu pridali, ako ani len to, že sa taká príležitosť tu vytvorila a nám ponúkla, ale aj to, keď azda najmä to, že sa vytvorila aj naším pričinením. Ak ho zosobníme hoci jedným menom - generálom Milanom Rastislavom Štefánikom. Právom. Zastupuje nám všetkých, ktorí bojovali za nás na poliach vojenských, diplomatických a politických, na všetkých bojiskách 1. svetovej vojny, pred morom aj za morom.
Vzhľadom na rozpravu pri prerokúvaní tohto návrhu zákona v prvom čítaní, ako aj charakter širších diskusií celoobecných, cítim potrebu dodať ešte niečo navyše. Myšlienku Česko-Slovenska, ideu česko-slovenského štátu nezrodila naša politika v Uhrách. Je predovšetkým dielom hodonínskeho rodáka Tomáša Garriqua Masaryka, ďalej Milana Rastislava Štefánika, potom našich v Amerike, až napokon zdomácnela tu. Bez vedomia, že sme jeden národ, národ československý, by ani mocnosti Dohody k nášmu úsiliu o spoločný štát nepristúpili žičlivejšie. Navyše občanov nového štátu netvorili len Česi a Slováci.
A ešte toto. Pomer Tomáša Garriqua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika k idei československej bol iný, ako tých, čo sa nenarodili na slovensko-moravskom pomedzí, kde aj medzi kultúrami pred a za Moravou je len taký rozdiel, ako medzi červeným smrekom a modřínom. Tomáš Garrique Masaryk sa po celý život hlásil k slovenskému pôvodu a vonkoncom nie náhodou miloval pieseň "Teče voda, teče cez Velecký majer", v ktorej sa s nostalgiou spieva tak o vode moravskej, ako o kysuckej.
O dve a po vyše dve desaťročia neskôr, to už na bojiskách 2. svetovej vojny, ako zároveň vo všetkých najtragickejších udalostiach, ktoré v nej s naším prežitím súviseli, pribudlo k česko-slovenskému štátu 365 000 spoločných hrobov, a tie si medzi sebou už nikdy nemôžeme podeliť ako hoci políčka či roličky U Sabotů. Ani udalosti z rokov 1968 a 1989 nie.
Prihováram sa za pamätný Deň česko-slovenského štátu, ako sa prihováram za všetky, ktorými sa začína zmena našej národnej a štátnej reality k lepšiemu. Nie som pritom, dodám, za velebenie nijakej z nich, ani nie za apriórny odsudok ktorejkoľvek z doterajších, okrem, prirodzene, každej okupačnej a všetkých, ktoré prenasledovali ľudí z akýchkoľvek príčin, hmotných, duchovných, ideologických, politických.
Naša celoobecná realita v tomto storočí? Čudná, nezvyčajná. Lebo sprvu niet národnej slobody - a prichádzajú väčšie industrie, potom príde národná a štátna sloboda a vskutku jediná naozajstná demokracia na východ od Rýna, a nám tu industrializácia pre zmenu mešká, keď sprvu aj odchádza. A potom príde oslobodenie a po ňom industrializácia a demokracia ich zmešká. Zvláštny súvis, všakže? A tak tu potom často niečo chýba. Niečo niekomu, niekto niečomu, až napokon aj niekto, aj niečo pre všetkých a všetci všetkým.
Tie časy, keď sa to všetko odvíjalo rovnovážne, rovnovážnejšie, a myslím tu najmä na tie časy z rokov tridsiatych až šesťdesiatych, boli kratšie, ale aj tie boli česko-slovenské. Nie navyše, prepáčte, súvisia aj s najpodnetnejším myslením v prostredí ľavicovej inteligencie. Inak čiastka z druhej a väčšej našej doterajšej spoločnej a spoločenskej reality v tomto storočí sa zavše dá vyriecť aj slovami jednej piesne vzhľadom na dnešnú tému a dnešný deň, narovnako spoza Moravy. "Výprava velerybářská kolem Grónska nezdařila se, protože nejeli jsme na veleryby, ale na mrože." Platí to v 20. storočí nezriedka o zmenách v dejinách našich, česko-slovenských, stredoeurópskych, keď sme sa o ne pričinili i jeden druhému navzájom.
Dejiny však nekončia, nie, a preto ešte dodám, čo inak pripomínam čoraz častejšie. Za bránami tretieho tisícročia budeme všetci hľadať najmä to, čomu obrazne aj doslova hovoríme priestor a čas, keď už nepochybne aj nad rámec našej planéty. My tu teraz predstavuje len váhu jedného európskeho veľkomesta, preto je múdre myslieť už a inak ako doteraz na svoje najbližšie okolie, keď v ňom predovšetkým na to nám najbližšie, teda na všetkých našich príbuzných, a rovnako múdre je aj na iných hľadieť tak, aby nám tu blízki zemepisne boli blízki aj psychologicky. A bez pomoci kultúry to nepôjde. A na túto otázku, na túto podmienku som tu naozaj nemohol zabudnúť.
Pán predsedajúci, ďakujem za slovo, vám, kolegyne, kolegovia, za pozornosť. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem.
Pýtam sa, či sa hlási niekto s faktickými poznámkami. Ôsmi poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok. Posledný poslanec je pán poslanec Osuský.
Pán poslanec Húska, hlásite sa s faktickou poznámkou? Dobre, píšem si to, lebo ešte budú vystupovať dvaja písomne prihlásení poslanci.
Prosím všetkých poslancov, aby ústne prihlášky do rozpravy zrušili, prípadne tých, ktorí sú napísaní, si napíšem ja. Pán poslanec Zajac sa hlási. Pán poslanec Budaj, do rozpravy? Nie. Pán poslanec Kužma, pán poslanec Hofbauer, do rozpravy? Pán poslanec Osuský - faktická poznámka, pán poslanec Hudec - do rozpravy, pán poslanec Cuper - do rozpravy, pán poslanec Brňák - do rozpravy.
Prečítam: páni poslanci Zajac, Hofbauer, Hudec, Cuper, Brňák a predtým ešte pán poslanec Húska sa hlásil. Ja sa ešte potom opýtam, kto sa hlási, a zároveň tí, ktorí sa hlásia s faktickými poznámkami, to sú všetci. Tak uzatváram možnosť.
Pán poslanec Budaj.
Poslanec J. Budaj:
Spojenectvo s Čechmi bolo výrazom dvoch tendencií. V tom čase Slováci hľadali partnera. Toto hľadanie partnerstva sprevádza vznik nášho politického národa veľmi dlhé obdobie. Druhým faktom, ktorý by som chcel podčiarknuť pri spomínaní na 28. október, je fakt, že Hlinka vyslovil slová o rozchode s Uhorskom a že zároveň národná elita nasmerovala Slovensko k Európe. Ak dnes hovoríme o 28. októbri, hovoríme zároveň o významnej etape vo vytváraní politickej orientácie Slovákov v rámci Európy, v dozrievaní politického národa. Tak ako potom v tom spolužití žili Slováci s Čechmi vedno, tak je, myslím, namieste, ak tieto pamätné okamihy, 28. október a 30. október, zostanú pre nás a pre budúcich ako spomienka na túto etapu hľadania a vytvárania slovenského politického národa.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Kužma.
Poslanec J. Kužma:
Ja by som chcel poprosiť túto sálu, aby tento zákon podporila a bavili sme sa o 28. októbri ako o pamätnom dni, lebo ten istý deň je uznávaný aj v Čechách. Nikto nespochybňuje 30. október, ktorým cez Martinskú deklaráciu sme sa prihlásili do spoločného štátu, ale predsa ten dátum 28. október je symbolickejší a je pre nás bližší a je totožný aj s tou druhou stranou, od ktorej sme sa na chvíľu oddelili, a dúfam, že sa spolu zídeme naspäť v Európskej únii ako dva suverénne a slobodné štáty.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Pána Balleka by som doplnil iba jednou poznámkou, že Slováci z európskej samoty, ním uvádzanej, sa ocitli v Česko-Slovensku, bohužiaľ, v pozícii svetovej neexistencie. A v tejto neexistencii zotrvali až do roku 1993, pretože my sme figurovali vo svete ako "Čeko".
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Osuský.
Poslanec P. Osuský:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Chcel by som na úvod poďakovať majstrovi Ballekovi za skutočne krásne slová, ktoré povedal v tejto súvislosti. Chcem povedať, že nie je hanbou pripojiť sa k dobrej veci. Svoj podpis pod Martinskú deklaráciu pripojil 30. októbra i môj pradedo. Aby sme sa mohli k niečomu pripojiť, muselo najprv niečo byť. V tomto smere je 28. október bez akéhokoľvek zámeru znížiť význam 30. októbra tým dňom, ku ktorému sme sa pripojili a od ktorého sme odvinuli náš slobodný rozvoj. Myslím si, tak ako povedal poslanec Bohunický, že toto je dôležitý prvý krok na ceste ďalšieho uznania 28. októbra, verím tomu perspektívne ako štátneho sviatku tejto republiky a návrh zákona o tomto prvom kroku jednoznačne podporujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Cuper, máte slovo.
Poslanec J. Cuper:
Ja nemám, ja som sa prihlásil do rozpravy.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Dobre. Ďakujem.
Na základe § 23 rokovacieho poriadku sa hlási do rozpravy podpredseda Národnej rady pán Andel. A potom bude pokračovať pán poslanec Števček.
Nech sa páči, máte slovo.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Vážené dámy,
vážení páni,
dovoľte mi, aby som sa i ja vyjadril k tejto problematike. Myslím si, že mám i morálne právo, pretože ja som na verejnosti nevystupoval, som znovuzakladateľ a znovuobnoviteľ činnosti Slovenskej národnej strany. Iste, október 1918 je veľmi významným medzníkom v histórii slovenského národa. Slovenský národ sa zbavil dlhoročného, tisícročného jarma svojho útlaku a spolu s bratským českým národom vytvoril nový štátny útvar.
Chcel by som nadviazať na slová navrhovateľa, že 30. októbra sa slovenský národ Martinskou deklaráciou prihlásil a súhlasil so vznikom tohto nového štátneho útvaru. Preto a najmä z toho dôvodu si myslím, že pre nás by mal byť pamätným dňom alebo historickým dňom 30. október 1918, a nie 28. október 1919. Pre nás je Martinská deklarácia o to významnejšia, že sa pod ňu podpísal a vlastne ju prezentoval Matúš Dula, vtedajší predseda Slovenskej národnej strany.
Ďalej by som nesúhlasil s navrhovateľom, ktorý sa snaží presadiť v tomto návrhu pojem česko-slovenský štát. Proste nie je to správny pojem. Z akého dôvodu? Predsa vznikol tu nový štátny útvar, ktorý mal novú, inú kvalitu, vyššiu kvalitu. Čiže nie monarchia, ale republika. To je treba mať na vedomí, ak chceme niečo takéto presadiť.
Ďalej pojem československý národ, iste, tento pojem tu bol, je to historicky dané. Áno, i Hlinka sa v podobnom duchu bol vyjadril. Ale uvedomme si, prosím, že to bola historická nutnosť, bola to nutnosť danej doby. Prečo? Všetci veľmi dobre vieme, ako vznikala Česko-slovenská republika. A skutočne, ak to mal byť štát dvoch bratských slovanských národov, tento pojem historicky v tom čase bol nutný z toho dôvodu, viete veľmi dobre, že takýto národ potom tvoril v Česko-slovenskej republike väčšinu. Vieme, ak by tomu takto sa nebolo stalo, tak väčšinu by boli mali najmä Nemci. Čiže musíme vychádzať pri tomto konštatovaní aj z danej historickej doby.
Takže toto je niekoľko mojich poznámok a toto je moja reakcia na predkladateľa, ktorý vlastne niektoré veci, myslím si, svojím spôsobom zle navrhuje. Tak opakujem ešte raz, my si uvedomujeme, že bol to skutočne historický medzník vo vývoji slovenského národa, i keď ďalšia vec je skutočnosťou, že slovenský národ nemal úplne dané možnosti, demokratické možnosti na svoj absolútny vývoj, ale napriek tomu skutočne bol to historický medzník v našom vývoji.
Ďakujem za pozornosť.