Tretí deň rokovania
22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
22. októbra 1999
Predseda NR SR J. Migaš:
Vážené pani poslankyne,
vážení páni poslanci,
otváram tretí deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali títo poslanci: podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Presperín, pani poslankyňa Aibeková, pán poslanec Lexa, pani poslankyňa Malíková, pán poslanec Palko a pán poslanec Slota. Na zahraničnej služobnej ceste je poslanec Národnej rady Vojtech Tkáč.
Pokračujeme v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 303/1995 Z. z. o rozpočtových vých pravidlách v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony. Do rozpravy sa prihlásili pán poslanec Maxon a predseda Najvyššieho súdu pán Harabin. Myslím si, že je všeobecný súhlas, aby predseda Najvyššieho súdu pán Harabin mohol vystúpiť v rozprave. Nie sú iné názory.
Čiže vystúpi pán poslanec Maxon a po ňom predseda Najvyššieho súdu pán Harabin.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec M. Maxon:
Ja som sa obával, že pán predseda položí otázku, či je všeobecný súhlas, aby som mohol vystúpiť ja. Myslím si, že pokiaľ by taká úprava bola, ani by nás to veľmi ani neprekvapilo.
Vážené dámy,
vážení páni,
predovšetkým mi dovoľte, ale teraz už s plnou vážnosťou, konštatovať, že predložený návrh novely zákona číslo 303 o rozpočtových pravidlách sa okrem zákona čísla 303/1995 Z. z. dotýka i ďalších štyroch legislatívnych noriem. Z toho pohľadu a vo vzťahu k dôležitosti a podľa môjho názoru opodstatnenosti tohto návrhu, ktorý máme pod tlačou 362, musím teda vyjadriť počudovanie nad tým, že sa rokovania Národnej rady k tomuto problému nezúčastňuje podpredseda vlády Slovenskej republiky zodpovedný za oblasť legislatívy, bezprostredne dotknutý minister spravodlivosti, pán minister Černák, a vzhľadom na to, že novela nesie názov novela zákona číslo 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, nepochybne aj ministerka financií Brigita Schmögnerová. Považujem to za procesný nedostatok a súčasne konštatujem, že to jasne prezentuje záujem súčasnej vlády a dotknutých ministrov o tému, ktorá je predmetom našej diskusie.
Vážené dámy, vážení páni, celkom otvorene mi dovoľte skonštatovať ešte jednu vec, ktorá sa týka minulosti. V čase, keď som pôsobil na ministerstve financií, sme mali niekoľko diskusií s predsedom Ústavného súdu, pardon, s predsedom Najvyššieho súdu pánom Harabinom a musím súčasne konštatovať a súčasne sa aj ospravedlniť, že pokiaľ by sme boli pracovali na vyššie obrátky, tak bola reálna šanca, nepochybne bola politická vôľa na to, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky mal samostatnú rozpočtovú kapitolu a tým postupne pokračoval k jasnej deklarácii prezentovanej nezávislosťou Najvyššieho súdu. Prečo teda toto konštatovanie? Je to, samozrejme, kritika aj do našich vlastných radov, ale to konštatovanie predovšetkým preto, že podľa Ústavy Slovenskej republiky je postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rovnocenné, a pokiaľ ide zákon o rozpočtových pravidlách, toto sa do zákona číslo 303 ani čiastočne nepremietlo.
Vážené dámy, vážení páni, poviem ešte niekoľko slov, ktoré sa týkajú predovšetkým stanoviska vlády Slovenskej republiky, a nakoniec neviem, či si pán spravodajca vyžiada slovo, ale predpokladám, že asi áno, a predpokladám, že v niektorých veciach ma aj doplní. Čo sa týka stanoviska vlády Slovenskej republiky, a to bude predmetom pravdepodobne niektorých vyjadrení spravodajcu, stanovisko vlády je z hľadiska časového, z hľadiska procesného aj z hľadiska názorového celkom odlišné od stanoviska ministra spravodlivosti Slovenskej republiky k tomuto problému. Okrem toho sa v stanovisku vlády hovorí, že podľa plánu legislatívnych úloh ministerstvo spravodlivosti pripravuje celý komplex legislatívnych úprav, ktoré by posilňovali nezávislosť Najvyššieho súdu, čuduj sa, svete. Ale samotný dokument podľa pravidiel rokovacieho poriadku obsahuje aj stanovisko ministerstva financií a v stanovisku ministerstva financií sa hovorí, že minister spravodlivosti mal tieto legislatívne normy v rámci plánu legislatívnych úloh pripraviť v roku 1999, čo je teda zjavný dôkaz toho, že plán legislatívnych úloh na tomto ministerstve sa neplní. Ale čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné, vážené dámy a páni, to je skutočnosť, na ktorú ja upozorňujem skoro pri každom bode, keď sa prihlásim o vystúpenie. Dovoľte mi teda, kým rozviniem túto myšlienku, aby som citoval niekoľko viet zo stanoviska ministerstva financií Slovenskej republiky.
V tomto stanovisku sa píše, že v súlade s plánom legislatívnych úloh vlády na rok 1999 malo ministerstvo spravodlivosti predložiť do vlády nový návrh o súdoch Slovenskej republiky, ich organizácii a správe, preto nemôžem súhlasiť s postupom, že predkladatelia bez stanoviska rezortu, v pôsobnosti ktorého je štátna správa súdov, predkladajú materiál ministerstva financií. Dámy a páni, ešte raz mi dovoľte zopakovať, preto nemôžem súhlasiť s postupom, že predkladatelia bez stanoviska rezortu predkladajú. Tak, dámy a páni, ja ešte stále som presvedčený, že Národná rada Slovenskej republiky je najvyšší zákonodarný zbor a že pod tlačou 362 je návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie a tak ďalej a pani ministerka vo svojom stanovisko jasne prezentuje, že ona nemôže súhlasiť s tým, ako by tým povedala a odnímala právomoc legislatívneho postupu, čo je kľúčová úloha Národnej rady.
Na celom stanovisku ministerstva financií ma nepochybne prekvapuje ešte jedna skutočnosť, a naozaj je to dôkazom nejasného postavenia ministerstva financií a dosiaľ nevyjasnených kompetencií, ako tento ústredný orgán štátnej správy má konať.
Vážené dámy a páni, stanovisko ministerstva financií je približne na jeden aj štvrť strany. Ministerstvo financií sa vo svojom stanovisku zaoberá vecnými problémami k samotnej predlohe a to, k čomu sa má ministerstvo financií vyjadrovať, to znamená k bezprostrednému dosahu na štátny rozpočet, tomu stanovisku ministerstvo financií venuje dva riadky. Nehovoriac o tom, že také stanovisko, aké je vo vzťahu k rozpočtu napísané, musíme považovať za nekompetentné, pretože pokiaľ sa ministerstvo financií vyjadruje, tak by malo mať a podľa môjho názoru aj má dostatok podkladov na to, aby mohlo aj priamo kvantifikovať dosah. Tým jednoducho chcem povedať, že súčasne máme stanovisko vlády Slovenskej republiky, súčasne podľa rokovacieho poriadku stanovisko vlády, kde vláda nesúhlasí, súčasne podľa rokovacieho poriadku máme aj stanovisko ministerstva financií.
Okrem toho, že toto stanovisko ministerstva financií je podľa môjho názoru nekompetentné, stanovisko vlády a stanovisko ministerstva financií k tejto problematike sa aj vecne rozchádzajú. Takže osobne som presvedčený, že pokiaľ by bola dobrá vôľa v tom, čo nakoniec aj včera tu v tejto snemovni bolo prezentované, že poďme realizovať postupné kroky definovania vyššieho stupňa nezávislosti Najvyššieho súdu, tak by bola pripustená diskusia aspoň o tom, aby sa čiastočne upravil článok III a prípadne sa diskutovalo o tom, že článok IV a článok V tejto predlohy bude postupne legislatívne riešený.
Takže, vážené dámy, vážení páni, na tomto konkrétnom prípade, ktorý sa dotýka takej veľmi citlivej veci, ako je nezávislosť Najvyššieho súdu, by som chcel prezentovať spôsob a takpovediac odbornú nekompetentnosť, aké stanovisko dáva vláda, aké stanovisko dáva ministerstvo financií. A, vážené dámy a páni, to je jeden z dôvodov, prečo som presvedčený, že pri rokovaní o tlači 362 nepochybne mal byť podpredseda vlády pre legislatívu, minister spravodlivosti a ministerka financií.
A celkom na záver mi dovoľte ešte jednu poznámku, pretože včera tu bolo prezentované pomerne obšírne stanovisko Združenia sudcov Slovenska. Myslím si, že všetkým je všeobecne známe, ale tak trošku sa to opomínalo, že Združenie sudcov Slovenska je konštituované ako združenie občanov a nemožno toto združenie definovať ako stavovskú organizáciu, ktorá by pôsobila priamo zo zákona. A, vážené dámy a páni, ktorí sledujete vývoj, stanoviská a vystúpenia predstaviteľov Združenia sudcov Slovenska, tak možno budete so mnou súhlasiť, keď im odporučím, aby sa konečne jasne a zreteľne definovali a nech nie sú konštituovaní podľa Občianskeho zákonníka ako združenie občanov, ale už by sa konečne mohli konštituovať na základe zákona o združovaní politických strán na Slovensku. Takže aj to sú veci, ktoré s touto predlohou súvisia a o ktorej treba hovoriť. Ale ešte raz zdôrazňujem, stanovisko vlády a stanovisko ministerstva financií považujem za neodborné, nekompetentné a navzájom si odporujúce.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Faktická poznámka k vystúpeniu pána poslanca Maxona - pani poslankyňa Tóthová. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci,
vážené dámy,
vážení páni,
pán poslanec Maxon hovoril o nekompetentnosti ministerstva financií a vlády. Zrejme vie, o čom hovorí, pretože je to exminister financií. Pripájajúc sa k jeho názorom, chcem tlmočiť, že ako človek, ktorý niekoľko rokov sedel v kresle ministra spravodlivosti, plne chápem požiadavku sudcov Najvyššieho súdu a osobne ju vidím plne reálnu a plne realizovateľnú. Včerajší argument, že by to rozdelilo súdnictvo, alebo spôsobilo problémy, rozpory v radoch sudcov, je podľa môjho názoru úplne neprijateľný. Rozprávala som s viacerými, ktorí chápu, že sa nedá urobiť zásadný krok hneď a zaraz teraz - finančné pokrytie dať do rozhodovania jednotlivých stupňov súdov, respektíve vytvárajúcej sa sudcovskej samosprávy, čo chcem zdôrazniť, že rozhodne Združenie sudcov Slovenska nie je. Toto združenie konečne nezdružuje ani všetkých sudcov, percentuálne to neviem vyjadriť, ale nie je to väčšina. Takže sudcovia plne akceptujú, že prvý krok bude v rozpočte odčlenenie financií Najvyššieho súdu a...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďalej v rozprave vystúpi predseda Najvyššieho súdu.
Nech sa páči, pán predseda.
Predseda Najvyššieho súdu SR Š. Harabin:
Vážený pán predsedajúci,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
za nositeľa a reprezentanta súdnej moci ako celku vo sfére všeobecného súdnictva treba jednoznačne považovať Najvyšší súd Slovenskej republiky, lebo to nepriamo vyplýva aj zo samotnej Ústavy Slovenskej republiky. Každá nezávislosť, ak má byť nezávislou, nemôže byť závislá od inej moci ekonomicky. Nezávislosť akéhokoľvek druhu, pokiaľ nie je opretá aj o ekonomickú nezávislosť, nie je skutočnou nezávislosťou, nech je akokoľvek deklarovaná. Musí sa opierať o materiálnu podstatu. A, žiaľbohu, v prípade Najvyššieho súdu Slovenskej republiky to tak zatiaľ nie je.
Už pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 1999 som vystúpil v pléne Národnej rady. Vo svojom prejave som poukázal na dlhoročné finančné poddimenzovávanie Najvyššieho súdu a katastrofálne materiálno-technické vybavenie Najvyššieho súdu. Odvtedy sa však v tomto smere v podstate nič nezmenilo.
Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa justície jednoznačne zaväzuje vládu posilňovať súdnu nezávislosť. Minister spravodlivosti napriek sľubu nepodal samostatný legislatívny návrh na zriadenie samostatnej rozpočtovej kapitoly na rok 2000, hoci tak sľúbil aj pri prerokúvaní štátneho rozpočtu na rok 1999. Je pravdou, že v rámci pripomienkového konania o návrhu novely zákona o rozpočtových pravidlách číslo 303/1995 Z. z. navrhol vsunúť Najvyšší súd ako subjekt samostatnej rozpočtovej kapitoly. V legislatívnej rade vlády 19. 10. 1999 bol vyjadrený súhlas s návrhom novely zákona číslo 303/1995 Z. z. predkladaným ministerstvom financií. V tomto návrhu v zmysle § 2 ods. 1 bod 2 sa síce predpokladá kreovanie samostatného rozpočtu pre Najvyšší súd, ale z mne nepochopiteľných dôvodov až s účinnosťou od 1. januára 2001. Považujem to za nesystémový krok v celkovej koncepcii súdnej reformy do budúcnosti. Teda nedodržal sa ani len prísľub kreovania samostatnej rozpočtovej kapitoly pre Najvyšší súd na rok 2000, aj keby malo ísť čisto iba o ekonomické odseparovanie Najvyššieho súdu od ministerstva spravodlivosti.
Predmetný poslanecký návrh preto v podstate len nahradzuje činnosť vlády v tomto smere. Podľa plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 1999 malo ministerstvo spravodlivosti predložiť na vládne prerokovanie návrh zákona o sudcoch, prísediacich a justičných čakateľoch. Termín bol máj 1999. Predloženie sudcovského kódexu bolo predĺžené do konca októbra 1999. Pretože teraz prebieha, respektíve už skončilo rozporové konanie medzi ministerstvom financií a ministerstvom spravodlivosti, možno konštatovať už na základe ich výsledkov a vyjadrenia ministra spravodlivosti, že stanovisko ministerstva financií je negatívne a nepredpokladá na rok 2000 finančné prostriedky, ktoré by mohli byť základom na spustenie účinnosti tohto sudcovského kódexu.
Takisto nie je pripravený ani podľa mojich informácií v základných zásadách organizačný zákon o súdoch, ktorý je predpokladom toho, aby sa mohlo hovoriť o koncepčnej súdnej reforme. Nie je možné, aby išiel statusový sudcovský zákon bez organizačného zákona. Hovorím to preto, lebo sa objavili názory, ktoré spochybňujú poslanecký návrh v tom smere, že práve tento poslanecký návrh by mal zabrzdiť prijatie statusového kódexu a organizačného kódexu. Pokiaľ tieto dva zákony nebudú prijaté, tak nebudú prijaté predovšetkým z toho dôvodu, že na statusový kódex nie sú finančné prostriedky a organizačný kódex zatiaľ nie je v takej podobe, aby bol vôbec dávaný do vlády. Pritom nie sú žiadne záruky, že sudcovský kódex aj organizačný kódex bude dávaný do vlády a kedy a v akom časovom horizonte.
Chcem pri tej príležitosti povedať, že pri poslednej návšteve Slovenska zástupca Európskej komisie pán Francois Lamoureux jasne povedal, že vytýka Slovenskej republike dva nedostatky, pokiaľ ide o napĺňanie kritérií Slovenskej republiky pre vstup do Európskej únie. Jedným z týchto nedostatkov je aj oblasť justície a nedostatočná súdna nezávislosť. Hodnotiaca správa Európskej komisie o vstupe do Európskej únie je síce pre Slovensko pozitívna, ale naďalej Európska komisia vyjadruje obavy o nezávislosť súdnictva v otázke vymenúvania, odvolávania sudcov, pokiaľ ide o štvorročné funkčné obdobie a tiež v otázkach nadmerných právomocí ministerstva spravodlivosti.
Práve personálne osamostatnenie Najvyššieho súdu od ministerstva spravodlivosti premietnuté do poslaneckého návrhu by mohlo byť tou prvou lastovičkou v celkovom osamostatňovaní sa justície od exekutívy. I keď, samozrejme, nemôžeme hovoriť o konečnom a ideálnom stave. Ako sa má dosiahnuť autorita, vážnosť a úcta k Najvyššiemu súdu, keď sudcovia z nižších súdov nechcú ísť na Najvyšší súd, lebo tu sú zjavne najhoršie materiálne, kancelárske, priestorové, počítačové podmienky v rámci súdov Slovenskej republiky a tiež v otázke zabezpečovania s odbornou literatúrou? Najvyšší súd dostane súhlas od príslušného sudcu na stáž aj od príslušného predsedu krajského súdu, ale ministerstvo ju nepodpíše. Ako sa potom majú plniť úlohy Najvyššieho súdu a realizovať ústavné právo občana na súdnu ochranu v primeranej lehote, keď o týchto otázkach v konečnom dôsledku rozhoduje ministerstvo? Napokon môže ísť aj o znefunkčnenie Najvyššieho súdu, ale pritom predseda Najvyššieho súdu zodpovedá za chod súdu.
Čiže aj v otázke personálneho osamostatnenia Najvyššieho súdu nejde o žiadnu autokraciu predsedu Najvyššieho súdu, ale iba o reakciu na problémy, ktoré vznikajú v praktickej komunikácii s ministerstvom spravodlivosti. Pritom je to jedno, či bol ministrom spravodlivosti pán Liščák, alebo či je teraz ministrom spravodlivosti pán Čarnogurský. Ide vždy a vždy o tie isté problémy. Teda v tomto prípade vôbec nejde o politiku.
Ako možno hovoriť o autokratickej možnosti rozhodovania predsedu Najvyššieho súdu, keď ku každej personálnej otázke sa vždy vyjadrujú príslušné sudcovské rady - malá a veľká sudcovská rada. Ako predseda Najvyššieho súdu som doteraz vždy rešpektoval vyjadrenia sudcovských rád, zatiaľ čo o ministrovi spravodlivosti to nemožno konštatovať, že je to pravidlo, pretože máme prípady Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Bratislave, keď sa tak nestalo.
Kladiem si otázku: Je lepšie, keď o týchto personálnych otázkach rozhoduje s konečnou platnosťou síce na návrh predsedu Najvyššieho súdu, ale s konečnou platnosťou minister, člen exekutívy, politik, ako predseda Najvyššieho súdu, sudca po vyjadrení v sudcovských radách? Nie je to prvý posun v presune právomocí na Najvyšší súd, teda na súdnu moc?
Zaregistroval som hlasy vyznievajúce v tom smere, že osamostatnenie Najvyššieho súdu od exekutívy predovšetkým ekonomicky bude mať negatívny dosah na ostatné krajské a okresné súdy všeobecného súdnictva. V tejto spojitosti rozhodne odmietam takéto názory, pretože Najvyšší súd v rámci samostatnej rozpočtovej kapitoly by dostával iba pomernú časť rozpočtových prostriedkov justície podľa percentuálneho počtu sudcov Najvyššieho súdu vo vzťahu k ostatným sudcom všeobecného súdnictva. Takže v žiadnom prípade by samostatná kapitola nebola na ťarchu a na úkor ostatných súdov.
Podľa môjho názoru nie je pravdou ani to, ako to tvrdí Legislatívna rada vlády, že prijatie poslaneckého návrhu by spôsobilo legislatívnu systémovú zmenu v postavení justičných orgánov. Skúsme ísť do histórie. Už Najvyšší súd česko-slovenský, unitárny a potom aj federálny, vždy mal samostatnú rozpočtovú kapitolu. Neviem, z akých dôvodoch pri vzniku Slovenskej republiky 1. 1. 1993 ju Najvyšší súd, keď prevzal na území Slovenska všetky právomoci najvyššieho orgánu súdnej moci, stratil. Čiže v poslaneckom návrhu je len reakcia na to, aby sme sa vrátili k zákonnému a ústavnému stavu. Na zriadenie samostatnej rozpočtovej kapitoly sa nevyžaduje zmena ústavy.
Chcem ešte pripomenúť, že problematika riešenia návrhu skupiny poslancov je iba časťou celku, ktorá je však v súlade s celkovou koncepciou osamostatňovania celej justície od exekutívy. Preto sa čudujem niektorým hlasom, ktoré hovoria, že neschvaľujme to, lebo je to v rozpore s celkovou koncepciou. Keby to bolo v rozpore, tak by som súhlasil, netreba to prijímať, ale to je v súlade s celkovou koncepciou osamostatňovania. Tak prečo nepustíme v prvej etape Najvyšší súd a uvidíme, ako sa osvedčí v praxi otázka finančného a personálneho osamostatnenia justície?
Pri zotrvaní na doterajšom modeli financovania Najvyššieho súdu zo strany ministerstva spravodlivosti si ani len v teoretickej rovine nedokážem predstaviť, ako by skončilo konanie proti Slovenskej republike na štrasburgskom súde, keby protistrana ministerstva spravodlivosti v konaní pred Najvyšším súdom namietla zaujatosť Najvyššieho súdu, keďže práve ministerstvo spravodlivosti ako procesná protistrana v konaní prideľuje finančné prostriedky Najvyššiemu súdu a zároveň je účastníkom konania.
Nemôžem nespomenúť aj európske skúsenosti, pokiaľ ide o samostatnú rozpočtovú kapitolu Najvyššieho súdu. Toto nie je praxou už len západnej Európy, ale je to prax aj postkomunistickej Európy. Môžem vám menovať krajiny ako Azerbajdžan, Uzbekistan, Ukrajina, Rusko, Juhoslávia, Chorvátsko, dokonca od budúceho roku už aj Slovinsko bude mať samostatnú rozpočtovú kapitolu. Bol som na poslednej návšteve v Slovinsku, išlo teda o konferenciu Rady Európy, a tam som sa stretol s pánom predsedom slovinského Najvyššieho súdu a povedal mi, že práve tiež na podklade poslaneckého návrhu došlo k zriadeniu samostatnej rozpočtovej kapitoly a exekutíva sa stavala k tomu negatívne.
Mňa prístup exekutívy v tomto smere neprekvapuje, pretože exekutíva v žiadnom štáte sa nerada vzdáva svojich právomocí vo vzťahu k súdnej moci. Podobný prípad je aj v Českej republike, keď terajší minister spravodlivosti, bývalý predseda Najvyššieho súdu, sa negatívne stavia k posleneckému návrhu na zriadenie samostatnej rozpočtovej kapitoly Najvyššieho súdu Českej republiky. Čiže vidíte, že aj Česká republiky ide podobným postupom ako Slovenská republika.
Samostatnú rozpočtovú kapitolu viackrát podporil prezident republiky Schuster, predseda Ústavného súdu Čič, predseda Najvyššieho kontrolného úradu Balejík a takisto aj podpredseda vlády Fogaš. Je iná otázka hlasovania v Legislatívnej rade vlády. Existuje aj odporúčajúce uznesenie ústavnoprávneho výboru z výjazdového rokovania v apríli 1999 v Banskej Bystrici, samozrejme, vtedy k časti ekonomickej. Vzácne sa na tejto potrebe zhodli koaliční a opoziční poslanci, čo skutočne je veľmi veľká vec a myslím si, že aj pozitívny prísľub do budúcnosti, že v mnohých problémoch, ktoré skutočne majú vyslovene apolitický charakter, by mohlo dôjsť k pozitívnym záverom.
Poslanecký návrh som inicioval na podklade odporúčania Sudcovskej rady Najvyššieho súdu. Iniciatíva predsedu Najvyššieho súdu podporovať poslanecký návrh nie je v žiadnom rozpore s uznesením Rady sudcov, ktoré sa týka návrhu sudcovského kódexu. Práve prijatie noviel smerujúcich k ekonomickej a hlavne personálnej samostatnosti, v rámci ktorej bude môcť rozhodovať personálne otázky predseda Najvyššieho súdu, by mohli byť akcelerátorom potreby prijatia sudcovského kódexu, v rámci ktorého by tieto kompetencie potom prešli do veľkej sudcovskej rady. Myslím to v tom smere, že keď je taká strašná obava z personálnych právomocí predsedu Najvyššieho súdu, tak to bude len dôvod pre exekutívu, aby čím skôr pripravila sudcovský kódex a zákon o organizácii súdov, ktorý by predmetné právomoci odňal predsedovi Najvyššieho súdu. Osobne jednoznačne zastávam názor, že personálne otázky a otázky kariérneho postupu majú byť v rukách veľkej sudcovskej rady. To som viackrát prezentoval a na tomto názore zotrvávam.
Od roku 1989 po spoločensko-ekonomických zmenách až dosiaľ sa skutočne neurobilo všetko v legislatívnej rovine na reálne personálne a ekonomické osamostatnenie súdnej moci od moci výkonnej. Keď je tu teraz šanca urobiť prvý krok, bolo by podľa môjho názoru nerozumné ju zahodiť. Stačí odcitovať článok 141 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa v odseku 2 tohto článku jasne hovorí, že súdna moc sa vykonáva, resp. súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. A kódexy, sudcovský a organizačný, de facto sú v rozpore s týmto znením citovaného článku. Sú v rozpore preto, lebo boli prijaté skôr, ako nastúpila účinnosť Ústavy Slovenskej republiky.
Analýza financovania Najvyššieho súdu za roky 1993 až 1998, ktorú som prezentoval v marci, je negatívna vo vzťahu k Najvyššiemu súdu. V tomto roku sa na tom tiež v podstate nič nezmenilo. Nebol by som rád, keby moja osobná podpora poslaneckého návrhu vyznela ako snaha o uzurpovanie právomoci v personálnych otázkach. Ide v tomto smere o principiálnu vec. V celkovom posilňovaní nezávislosti justície aj Najvyššieho súdu považujem za svoju morálnu povinnosť ju presadzovať. Pritom tu treba jednoznačne povedať, že moje funkčné pôsobenie je presne časovo limitované, čiže nejde v žiadnom prípade o osobu Harabina. Ja nie som politik, ale sudca, preto mi dovoľte nereagovať na niektoré útoky zo strany pána Orosza vo včerajšom vystúpení v tom smere, že vraj som sa postavil do pozície nereprezentanta všetkých sudcov, ale iba Najvyššieho súdu. Ešte raz opakujem, pokiaľ by tento poslanecký návrh našiel pochopenie v parlamente, vôbec to neohrozí prijatie statusového sudcovského kódexu a zákona o organizácii súdov, ako sa to snaží posúvať vedenie Združenia sudcov Slovenska. Sám prezident združenia ešte 21. 10. 1998 konštatoval, že je nedobrý stav, keď o vnútorných pomeroch v súdnictve a v každodennom živote rozhoduje výkonná moc. Teraz, keď má dôjsť aspoň k čiastočnému pozitívnemu posunu v tomto smere na predsedu Najvyššieho súdu, tak je to dnes autokracia.
Z vystúpenia pána Orosza mohlo vyplynúť aj to, že som nespolupracoval s vedením Združenia sudcov Slovenska. Je ťažké spolupracovať s prezidentom Rohárikom, keď tento v televízii v marci 1999 vyzýval sudcov, aby sa zmierili so znížením zákonných platov sudcov. Je ťažké spolupracovať s viceprezidentom združenia Jačekom, keď tento verejne zastáva názor, že zverejnenie oslobodzujúceho rozsudku u sudcu Krajského súdu v Trnave spod kárneho návrhu, ktorý bol predtým v médiách neprimerane očiernený, je nesprávne a škodlivé pre sudcovský zbor, lebo môže ohroziť prijatie sudcovského kódexu. Ja v tomto nevidím žiadnu súvislosť. Na pracovnom stretnutí so sudcami Krajského súdu v Trnave zhodou okolností pred týždňom 13. októbra 1999 mnohí sudcovia jasne dali najavo, že súčasné vedenie združenia nereprezentuje vôbec ich názory a pred vyhláseniami o závažných otázkach to s členskou základňou vôbec nekonzultuje. Nekonzultovalo ani tú otázku, ktorá bola premietnutá do vyhlásenia celorepublikovej rady, kde sa postavili záporne k osamostaňovaniu Najvyššieho súdu a v mnohých iných otázkach dali vyhlásenie bez toho, aby to prerokovali vôbec vo svojej sekcii príslušného krajského súdu alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Tiež mi bolo vytýkané, že ako predseda Najvyššieho súdu nebojujem za všetkých sudcov Slovenskej republiky, čo je moja povinnosť. Ja tvrdím, že áno, je to moja povinnosť, a tu chcem iba skromne pripomenúť, že z kompetentných osôb som iba ja v marci 1999 vystúpil proti znižovaniu platov sudcov. Razantne som vystúpil proti trestnému stíhaniu 4 sudkýň za právny názor. A takisto som sa vehementne ešte nedávno pred fyzickým napadnutím sudcu Babjaka postavil proti mediálnemu škandalizovaniu sudcovského stavu. Bol by som veľmi nerád, keby sa táto výsostne apolitická záležitosť a vec skutočne pozitívna pre Slovenskú republiku spolitizovala v pléne Národnej rady.
Vážené dámy, vážení páni, odporúčam posunúť predmetný poslanecký návrh do druhého čítania a myslím si, že v rámci jeho prerokúvania vo výboroch môže ešte dôjsť k jeho zlepšeniu, jeho vycizelovaniu, úpravám a aj prípadným zmenám, keď ide o konkrétnu otázku samostatného rozhodovania predsedu, ale tu nejde o samostatné rozhodovanie predsedu, pretože to sa deje po vyjadrení v sudcovských radách.
Na záver už len jednu poznámku. Nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť so stanoviskom vlády, že zriadenie samostatnej rozpočtovej kapitoly pre Najvyšší súd bude mať negatívny dosah na štátny rozpočet. Vysvetlím, prečo nebude mať dosah ani o korunu ani v rozpočtových prostriedkoch, ani v náraste pracovníkov na Najvyššom súde. Tu pôjde presne o tú istú situáciu, aká je na Ústavnom súde. Najvyšší súd nebude mať pod sebou rozpočtové organizácie - okresné a krajské súdy, preto nepotrebuje kontrolný rozpočtový útvar, čiže nepotrebuje zvýšiť ani jednu pracovnú silu do tohto útvaru, stačí, že pracovníka s určitou pracovnou náplňou poverí aj kontrolou realizácie rozpočtových prostriedkov. Tak to totiž predpokladá zákon číslo 10/1996 Z. z. a aj posledná kontrola na Ústavnom súde, kde to riešil akademik Čič tým istým spôsobom, nevytýkala mu to ako nedostatok. A pokiaľ ide o finančné prostriedky, keď sa predpokladá v roku 2000 napríklad na justíciu ako celok 500 miliónov kapitálových výdavkov, tak tým, že sa zriadi kapitola Najvyššieho súdu, nepotrebujeme 510 miliónov kapitálových výdavkov, stačí tých 500 miliónov, Najvyšší súd podľa počtu sudcov dostane pomernú časť 20 miliónov a ostatná časť justície, aparát ministerstva, väzenstvo a ostatné súdy dostanú 480 miliónov. Čiže ani koruna finančných prostriedkov nezaťaží štátny rozpočet v otázke zriadenia samostatnej rozpočtovej kapitoly.
Ďakujem vám za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Faktické poznámky na vystúpenie pána predsedu Najvyššieho súdu má 6 poslancov. Posledný je pán poslanec Šepták.
Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem, pán predsedajúci.
S veľkým záujmom som si vypočula vystúpenie predsedu Najvyššieho súdu, pretože skutočne uviedol veľký obsah, množstvo argumentov, ktoré hovoria za poslanecký návrh. Ja som sledovala aj poslancov vládnej koalície, ktorí absolútne nepočúvali pána predsedu, bavili sa, robili si skupinky a podobne. Som veľmi zvedavá, ako budú zvažovať svoje hlasovanie, či na základe argumentov, ktoré uviedol predseda Najvyššieho súdu, alebo opätovne, tak ako poväčšine, stranícky, na základe politického rozhodnutia, bez ohľadu na obsah veci. Pán predseda Najvyššieho súdu hovoril o sudcovskom kódexe. Ten sudcovský kódex bol pripravený prevažne už za vlády Vladimíra Mečiara. Minister Liščák ho odovzdal. Neboli financie, nie sú ani dnes. Preto treba túto legislatívnu úpravu, ktorá nič nestojí finančne, opakujem, ani korunu navyše, treba ju prijať.
Vážení poslanci, vy kde chodíte, všade hovoríte, ako Slovensko upevňuje sudcovskú nezávislosť, ako vám záleží na sudcovskej nezávislosti, hovorili ste vo voľbách, sľubovali ste upevniť sudcovskú nezávislosť, kydali ste na predchádzajúcu vládu neoprávnene, pretože tá sa veľmi snažila o sudcovskú nezávislosť. A dnes naraz, keď je tu legislatívny návrh, ktorý ide v rámci vývojových tendencií posilnenia sudcovskej nezávislosti, ste proti. Tak čo je pravda?
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Šimko.
Poslanec I. Šimko:
Ďakujem, pán podpredseda.
Pán predseda Najvyššieho súdu, veľmi sa mi páči, ako bojujete, a vcelku s vami aj súhlasím, len by som vás chcel upozorniť, možno vy túto informáciu ešte nemáte, ale náš poslanecký klub mal tento týždeň rokovanie s pani ministerkou financií a ona nám tam dala niekoľko materiálov, ktoré čoskoro vláda prijme a predloží nám ich zrejme zase v skrátenom konaní. Jeden z týchto materiálov bola aj novela rozpočtových pravidiel a v tejto novele rozpočtových pravidiel, ktoré navrhuje ministerstvo financií, je v bode 2 aj zriadenie samostatnej rozpočtovej kapitoly pre Najvyšší súd. Mne sa zdá, že je to lepšie spracované v tom materiáli ako v poslaneckom návrhu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Orosz.
Poslanec L. Orosz:
Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Vážený pán predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
chcel by som sa vás verejne opýtať, prečo ste neinformovali Sudcovskú radu pri Najvyššom súde Slovenskej republiky o podstatnom rozšírení vášho legislatívneho zámeru, ktorý predkladajú poslanci opozície v tej časti, ktorá sa dotýka posilnenia vašich personálnych právomocí. Bolo by čestné a zodpovedné, keby ste ju boli zvolali a parlament by bol rokoval so znalosťou stanoviska Sudcovskej rady pri Najvyššom súde Slovenskej republiky.
Ešte k znevažovaniu stanoviska Združenia sudcov Slovenska, ktoré zaznelo v diskusii. Združenie sudcov Slovenska združuje okolo 600 sudcov v Slovenskej republike, to znamená okolo 70 % sudcov Slovenskej republiky. Nezastupuje pár jednotlivcov, tak ako to zaznelo vo včerajšej diskusii.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Združenie sudcov Slovenska je občianskou organizáciou, nie profesnou organizáciou, je včlenené do Grémia tretieho sektora a tam je aj financované. Pani Redhamová, ktorá tu nedávno bola na návšteve a poďakovala sa Grémiu tretieho sektora za veľmi dobré pôsobenie počas volieb, tak sa vlastne poďakovala aj tomuto združeniu, pretože je v Grémiu tretieho sektora začlenené a financované zo zdrojov, o ktorých pani Redhamová potvrdila, že s ním je spojená. Takže to, aby sme si urobili obraz o objektívnosti, nestrannosti a apolitickosti Zduženia sudcov Slovenska. Je to občianske združenie začlenené do Grémia tretieho sektora, financované USA, ako také ho treba aj vnímať.
Pozícia Najvyššieho súdu mňa tiež prekvapuje. Počas prvej Česko-slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, aj socializmu, celé obdobie Najvyšší súd mal samostatnú kapitolu. Jeho pozícia bola dosť nezvyklá, pretože nemal samostatné sídlo, zatiaľ čo ministerstvo spravodlivosti áno. Najvyšší súd sídlil v budove ministerstva výstavby a my pracovníci ministerstva výstavby sme sa vozili vo výťahu spolu so sudcami, ale aj s delikventmi hrdelných zločinov, ktorí spútaní chodili na pojednávanie. Riešilo sa to potom v osemdesiatych rokoch výstavbou samostatnej budovy pre Najvyšší súd, do ktorého sa ku podivu však predovšetkým nasťahovalo ministerstvo spravodlivosti a Najvyšší súd sa dostal do pozície podnájomníka v budove, ktorá bola budovaná na jeho účely. Za situácie, že ministerstvo spravodlivosti potrebuje na svoje účely priestory, tak to rieši inscenáciou rúbania dverí a vyhodením niektorých sudcov z týchto priestorov. Takže domnievam sa, že nie vypínanie atómovej elektrárne bude kľúčovou vecou posudzovanou na úrovni Európskej únie, ale práve pozícia nestrannosti a nezávislosti súdov a všetkých krokov a okolností, ktoré s týmto súvisia, vážení páni poslanci.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Krajči.
Poslanec G. Krajči:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Z rozpravy, ktorá tu prebiehala a v ktorej vystúpil aj predseda Najvyššieho súdu, je jednoznačné, že cieľom by malo byť osamostatňovanie sa súdnictva od exekutívy. Všetci to podporujeme, dokonca je to aj v programovom vyhlásení tejto vlády. Sú to dokumenty Rady Európy a Európskej únie. Ale zaujímavé je, že táto rozprava sa nesie v akomsi úplne inom duchu, a namiesto toho, aby sme to realizovali, hľadáme dôvody, ako to nerealizovať. Je zarážajúce, že neprekáža tejto pravej strane, keď sa tu baví a vehementne sa baví o niečom inom, ako o tomto zákone, že Ústavný súd, ktorého sudcov sme vymenúvali alebo volili len nedávno, je absolútne politický, spolitizovaný týmto plénom Národnej rady, a žiadny opozičný návrh nám neprešiel. To nikomu neprekáža. Ale keď sa bavíme o tom, že by sa mala exekutíva starať o svoje veci a súdnictvo o svoje, tak zrazu tu vystúpi poslanec Národnej rady, ktorý povie, že je tu uzurpácia moci v rukách jedného predsedu Najvyššieho súdu. Veď sú to absurdné veci, ktoré robíte, vážení páni. Cieľ, ktorý týmto sledujete, je jeden. Politicky ovládnuť súdnictvo Slovenskej republiky. Zatiaľ sa vám to perfektne darí. Už na príklade Ústavného súdu som povedal, že ako to je a teraz chcete personálne vyčistiť Najvyšší súd a potom si dosadiť svojich ľudí a zabetónovať. To je cieľ.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Šepták.
Poslanec R. Šepták:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Som presvedčený, že ide o prioritu a o dôležitý signál do zahraničia, a chápem tento zákon ako zmenu, ktorá nebude mať dosah na štátny rozpočet, len upraví vzájomné vzťahy. Preto by som chcel požiadať ctené kolegyne a kolegov, aby predmetný návrh zákona bol skutočne posunutý do druhého čítania, kde je možné odstrániť aj prípadne nedostatky.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Oberhauser.
Poslanec V. Oberhauser:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Nezávidím pánovi predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že pred týmto grémiom musel dokazovať také absolútne samozrejmé veci, ktoré majú až, by som povedal, skoro niektoré treťotriedne úrady štátnej správy vo svojich kompetenciách a on nimi jednoducho nevládne. Monitorovací výbor Rady Európy zbytočne nekritizoval túto skutočnosť. Ale, žiaľ, vidím, že niektorí poslanci, keď kritizoval problém jazykového zákona pre menšiny, keď sa zaoberal otázkami rómskymi, venovali tomu mimoriadnu pozornosť, ale tu ide o súdnu moc, tak sa tu ukazuje, že tento postoj nie je rovnaký. Zoberte si napríklad katastrálny úrad, Protimonopolný úrad, Úrad bezpečnosti práce, úrad práce, takto by sme mohli citovať množstvo úradov, kde je samozrejmosťou, že majú svoju rozpočtovú kapitolu, kde je samozrejmosťou, že predseda úradu rozhoduje o personálnych veciach a, samozrejme, aj o kárnych otázkach, o otázkach disciplíny na svojom pracovisku. Keď sa tieto veci majú dať do kompetencie predsedu Najvyššieho súdu, tu sa zrazu všetko spochybňuje. Veď si zoberte, aký je dnes reálny stav. Predseda Najvyššieho súdu ako hlava tejto inštitúcie vlastne nerozhoduje absolútne o ničom, čo sa týka funkčnosti a fungovania jeho úradu, a my, keď chceme tento absurdný stav odstrániť, tak sa tu objavujú hlasy, ktoré túto vec spochybňujú. Ja sa nebudem čudovať, keď Rada Európy znovu asi zavedie monitorovací výbor, aby sa niektorí poslanci spamätali a postavili veci z hlavy na nohy.
Ďakujem za pozornosť.