Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Páni poslanci, pani poslankyne, pán poslanec Oberhauser bol posledný písomne prihlásený do rozpravy k tomuto bodu. Konštatujem, že vystúpili všetci písomne prihlásení aj za kluby, aj jednotliví poslanci.

Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Prosím, aby ste sa postupne prihlasovali: pán poslanec Húska bol už predtým prihlásený ako prvý, pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Švantner bol už prihlásený takisto, ale prosím, aby si sa zaregistroval aj na tabuli, ďalej pán poslanec Husár, pán poslanec Ivanko. Tak prečítam ešte raz pánov poslancov, ktorí chcú vystúpiť v rozprave ústne v tomto poradí: pán poslanec Húska, pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Švantner, pán poslanec Husár, pán poslanec Ivanko. Prečítal som všetkých päť pánov poslancov. Končím možnosť uplatnenia ústnych prihlásených do rozpravy k predmetnému bodu.

Dávam slovo v rozprave pánu poslancovi Húskovi. Po ňom vystúpi pán poslanec Hofbauer.

Poslanec A. M. Húska:

Vážený pán predsedajúci,

vážená pani ministerka,

vážené kolegyne a kolegovia,

chcem sa dotknúť niektorých otázok, o ktorých sa už diskutovalo a ktoré sú prezentované ako zaručené riešenia, a priznám sa, že chcem práve ukázať na veľkú relativitu, na veľkú neistotu takýchto jednoznačných riešení a liekov, ktoré sa odporúčajú.

Priatelia, nedá sa nič robiť, musíme rátať s tým, že práve aj to, čo prebieha v Európe, je integračný proces, globalizačný proces. Samozrejme, že sme povinní byť realistami a vnímať jeho jednotlivé stránky a hľadať na to primerané odpovede, ale zároveň si treba uvedomiť, že to musíme vnímať jednoducho ako určitý druh a tlak záujmov, ktoré sa takýmto spôsobom prejavujú, a treba povedať, že našou povinnosťou je nielen registrovať tieto záujmy a prijať ich ako údel alebo ako jediné a dokonca ideálne riešenie, ale nájsť aj spôsob, ako vieme pod týmto tlakom v budúcnosti pracovať.

Viete, existuje taký postup, že ak sa zväčšuje ekonomický tlak, podobne ako vo fyzike sa tomu dokonca hovorí supertlak, že mení izolačné vlastnosti na vodivé. Keď na jeden izolovaný materiál, ktorý prejavuje známky izolácie, sa vyvinie veľký fyzický tlak, tak sa naruší atómová mriežka a pod týmto supertlakom sa vlastne zrazu z izolantu stáva supervodivý materiál. Takýto materiál nekladie nijaký odpor. Musím sa doznať, mám taký dojem, že mnohí v tomto parlamente buď dobrovoľne, alebo jednoducho nechtiac sa stali supervodivými, že všetky vonkajšie záujmy sú ochotní bez všetkého akceptovať. Treba jednoducho povedať, že tieto záujmy sú tu a my sme povinní obhajovať naše záujmy. Naše záujmy sú tiež štruktúrované, tak ako individuálne záujmy a privátne záujmy, ktoré sa pohybujú od jednotlivcov cez skupiny, ako aj celoštruktúrované záujmy, teda záujmy celej spoločnosti. Pri úvahách o možnom upravovaní tohto zákona máme povinnosť aj dôkladne zvážiť už aj našu skúsenosť, aj našu trpkú skúsenosť, ale zvážiť aj skúsenosti iných, ale riadiť sa vlastnými záujmami.

O čo sa máme usilovať, pokiaľ ide o zahraničné záujmy? Tak predovšetkým, aby sme otvárali priestor na investičné orientovanie u nás. Predaj existujúcich hodnôt nie je v podstate impulzným spôsobom v hospodárstve, to je orientácia na bazárový výkup a na prejedanie sa. Mali by sme sa bezpodmienečne viac orientovať na to, aby sme prakticky zdôrazňovali a aj signalizovali so všetkou slušnosťou - a nie s nejakým hurá vyhlasovaním -, ale so všetkou slušnosťou, že my hlavne vítame investičný kapitál. Už som dostal jednu reakciu v parlamente, keď som povedal, že špekulatívnemu kapitálu, teda tzv. rýchlym peniazom sa máme vyhýbať. Povedali mi, že predsa neexistujú špekulatívne peniaze, peniaze buď sú, alebo nie sú. To sú také úvahy, ako či sú špinavé peniaze alebo nie. Ale podstata je naozaj taká, že špekulatívny kapitál je svojou podstatou pôsobenia celkom iný kapitál ako dlhé peniaze, ako investičný kapitál a z týchto dôvodov je naozaj pre nás potrebné dôkladne zvážiť všetky okolnosti.

Viete, hovorí sa o tom, akým spôsobom sa nesprávne privatizovalo hlavne pri kľúčových podnikoch. Môžem povedať, že veľká časť z toho, čo bolo privatizované práve kupónkou, postavilo občanov pred hotovú skutočnosť tunelovania preto, lebo sa dve základné veci pri kupónovej privatizácii nedomysleli. Po prvé to, čo som spomínal, je investičná kotva, teda nedovoliť, aby sa získaný majetok u obyvateľstva rovno hneď zamieňal na spotrebu. Bolo treba zabrániť tomu, aby občan za kupóny inkasoval peniaze a hneď ich minul v spotrebe. A druhá záležitosť je práve to, že na kupónovej privatizácii sa nemal zúčastňovať zahraničný kapitál. Buď je pravda, že sme pomocou kupónovej privatizácie robili kompenzačné gesto voči svojim obyvateľom za to, že dlhé časy mali relatívne nižšie príjmy v socialistickej ekonomike, alebo to nie je pravda a urobili sme si z nich dobrý deň a rýchlo sme umožnili špekulantom, aby si od občanov prostriedky vyzdvihli.

Pozrite sa, veľmi silne sme presadzovali aj privatizáciu pomocou zamestnaneckých akcií, ale vo vnútri prebiehal taký proces, že manažment hneď vykupoval upisované akcie, jednoducho nám to nefunguje. Môžem upozorniť, že napríklad v Amerike zákonom prijatý zamestnanecký systém akcionárstva EZOP je organizovaný tak, že vlastník nemôže akcie takéhoto typu, typu zamestnaneckých akcií predať nikomu inému ako nazad tomu istému spoločenstvu zamestnancov, ktorí obhospodarujú svoj príslušný podiel akcií. Toto treba naozaj do budúcnosti domyslieť, lebo doterajšie zákonné riešenie je mimoriadne nevhodné.

Rád by som hovoril aj o problematike peňažných ústavov. Na jednej strane sa hovorí, že sú veľmi zaťažené a treba ich oddlžiť a vraj bolo to spôsobené poslednou politikou. Ale, priatelia, veď 97 mld. boli v podstate dlžoby, ktoré boli dlžobami podnikov za investičné akcie, ktoré im boli vnútené plánom ešte počas bývalej socialistickej ekonomiky. A ďalej uvediem, že 27 až 29 mld. boli len také úvery, ktoré poskytli naše banky z dôvodov podpory malej privatizácie. Tie ostali visieť a sú to nevymáhateľné úvery. A teraz budeme hovoriť, že všetko to bolo preto, lebo banky boli zlé a len čo budú súkromné banky, tak to bude všetko v poriadku. To absolútne nie je pravda.

Priatelia, lanského roku pri odhalenom škandále veľkej hedgeovskej americkej firmy, ktorú som tu už raz spomínal, sa ukázalo, že práve americké a aj iné svetové banky začínajú s Lintchovou skupinou cez Morganovu skupinu až po Dresdenerbank, všetky tieto banky nehanebne požičiavali tomuto hedgeovskému fondu pomocou tzv. finančných pák, zdvojených pák, nekrytý úver. Majetok fondu obnáša 4,8 mld. USD a naň si postupne požičal najprv v prvej etape 120 mld. a potom 1 200 mld. USD. V prepočte na nás je to vyše 40 biliónov, teda niekoľko desaťročných rozpočtov tejto republiky. A tento nekrytý úver požičali svetové banky, ktoré majú veľkú skúsenosť. Tam, kde niet dôslednej kontroly a stratila sa hlavne kontrola medzinárodného bankového dozoru, tak sa proste dejú veci, ktoré majú nedozerné rozmery a hovoriť, čo sa stalo v našich bankách a porovnávať to s týmito obrovskými podvodmi, nie je namieste. Alebo prípad Baring Banky, kde za 9 mld. libier v podstate jeden maklér, ktorý pôsobil v Ázii ako špekulačný koordinátor špekulatívnych termínových obchodov, dostal celú banku na mizinu a, samozrejme, aj všetkých úložkárov, ktorí tam uložili peniaze.

Takže je celkom oprávnené žiadať, aby bankové úrady alebo orgány a banky, ktoré sú hlavnými úložkármi úspor obyvateľstva, boli naozaj pevne zviazané aj s garanciou štátu. Je to v obapolnom záujme, v celoštátnom záujme, v záujme samotných úložkárov. Teda z týchto dôvodov si myslím, že je jednoducho chyba hovoriť o našich chybných postupoch. Priatelia, veď uvidíte, aké dôkladné bude o rok, o dva zisťovanie chýb tejto vlády. Prosím vás, veď ústami predstaviteľov tejto vlády sa hovorilo už na konci minulého roku, že treba spraviť poriadok s VSŽ a skupina veriteľských bánk by mala navrhnúť zo svojej strany vedenie do VSŽ. Neviem, či by nebolo správnejšie hovoriť, ako robiť z capa záhradníka, ale je skutočne neuveriteľné, vlastná vláda podnecuje veriteľské banky, aby netrvali na dohodnutých limitoch postupného splácania, ale aby prešli v podstate na rýchly nárok vrátenia úvrov, aby na základe toho mohli nominovať svoje vlastné vedenie vo VSŽ. Je to hlboký omyl, omyl, ktorý stál miliardy a ktorý nás ešte stále bude veľa stáť a na ktorý treba naozaj myslieť.

Ďalšia vec - už nekonečne veľakrát sa hovorilo o tom, aký je štát zlý podnikateľ. Ale naozaj neverte tejto hlúposti. Proste zlým podnikateľom a vlastníkom je ten, kto nekontroluje manažment pri výkone jeho funkcií. To sa môže stať kdekoľvek. Uvediem ďalší príklad. Na začiatku deväťdesiatych rokov kontrolná skupina General Motors zistila vo svojej veľkej fabrike Opel v Nemecku, že je tam taká zažratá korupcia, že sa nechávajú korumpovať províziami od generálneho riaditeľa až po takzvaného údržbárskeho majstra, teda ten, kto dával objednávky na udržovacie práce vo vnútri, nehovoriac už o tých, ktorí dávali investičné zadania iným firmám. A to všetko bolo previazané na princípe, že sa dávali príslušné provízie a tak ďalej. Opel je veľká firma, moderná firma, firma, ktorú vlastní najväčšia automobilová spoločnosť General Motors ako hlavný vlastník, a napriek tomu sa v nej diali takéto katastrofálne veci, 11 rokov prebiehali procesy nestráženého kradnutia. Takže si nemyslime, že sa to nemôže stať aj v iných podmienkach. To nie je spojené so žiadnym štátom alebo neštátom. To je spojené s tým, či sme v stave vytvoriť efektívny kontrolný systém a či sme v stave trvale sa starať o to, aby sa administrátorský aparát nezamotal do nejakých neprávostí alebo dokonca do lajdáctva. Je jednoducho holým faktom, že bez kontroly hrozí zlyhanie všade.

Možno by bolo potrebné zvážiť napríklad okolnosť, aby sa Fond národného majetku premenil na štátny holding. Vieme, čo je to holding. Holding je vlastne podnikanie s akciami a funguje na základe takého mechanizmu, že sťahuje svoju akciovú participáciu z tých podnikov, v ktorých má svoje akciové podiely, v ktorých je nízka výťažnosť kapitálu, a naopak, presúva alebo prelieva ju do tých oblastí, kde je silná výťažnosť kapitálov, a teda silná rentabilita. A toto isté by mohol robiť práve štát vytvorením štátneho holdingu. Nie je to zasa ideálny zázrak, ale fakt je, že napríklad až pomocou holdingového usporiadania sa podarilo po niekoľkých ťažkých a veľmi namáhavých rokoch skonsolidovať štátne podielové vlastníctvo Rakúskej republiky, ktorá k tomu vytvorila nakoniec holding, ktorý takýmto spôsobom pracuje, a pritom holding aj tam zo zákona vykonáva napríklad také povinnosti, že musí podporovať určité regionálne oblasti, v ktorých vnútorných podnikateľských podnetov je málo alebo je málo disponibilného kapitálu.

Čiže toto všetko by sa dalo rozumným spôsobom urobiť a treba naozaj zvážiť, či by nebolo vhodné ísť na to takýmto spôsobom. Musíme aj v cenovej politike neprijať taký postup, ktorý hovorí pán poslanec Osuský, že je to všetko z peňazí našich daňových poplatníkov. Dokonca svetové monopoly riadia cenu, veď ak sa pozrieme na výkyvy pohybu cien surovín a energií, tak vidíme, ako riadia svetové monopoly vysokú hladinu týchto cien, pretože pomocou nich od všetkých a všade inkasujú veľké superzisky.

Takže náš záujem musí byť jednoducho taký, aby sme v oblasti ekonomiky neustúpili cudziemu tlaku v tom zmysle slova, že by sme naše posledné životodarné a zdrojové miesta odovzdali zahraničnému kapitálu. Môžeme ho privítať, predsa je to celkom férové, keď povieme, máte záujem, ako hovoria na Západe, o takzvaný predĺžený pracovný stôl, teda chcete presunúť si svoje kapacity, ste vítaní aj v oblasti strojárstva, v ktorejkoľvek oblasti vám prakticky vytvoríme príslušné podmienky, príďte s investičným kapitálom. Ale oni s tým nejdú, veď v tomto roku prišla iba tretina investičných prostriedkov alikvotne k tej, ktorá prišla v minulom roku. Je to predsa vláda, ktorá je veľmi ústretová voči západným partnerom. Treba si uvedomiť, čo sa vlastne deje a my jednoducho sme povinní dôkladne zvažovať všetky okolnosti, a preto všetky reči o tom, že treba teraz rýchlo oddlžiť banky, to znamená na chrbát daňových poplatníkov - ako hovoril pán poslanec Osuský - preniesť 90 alebo 100 mld. z rozpočtu na nevymáhateľné úvery a čisté banky ako božie oko odovzdať zahraničným bankám, veď trocha aj rozmýšľajme, keď už iné nie.

A z takýchto dôvodov by som rád zdôraznil, že aj dokonca ohlásenie súbehu je mimoriadne nebezpečná, ekonomicky nebezpečná záležitosť či postup. Minule som vám práve hovoril, že len jedno prerieknutie sa guvernéra Bank of England spôsobilo, že stratili 600 mil. USD, lebo okamžite špekulanti znížili ceny zlata za trójsku uncu, keď zistili, že bude zlato na odpredaj. Ubezpečujem vás, nič nemôžete optimalizovať, ak dopredu vyhlásite, že idete odovzdávať zahraničným záujemcom atraktívne podniky. Okamžite urobia všetko pre to, aby sa poriadne znížila ich predajná takzvaná trhová cena a aby dostali také podmienky, ktoré sú neúmerné.

Pán poslanec Tatár napríklad hovoril, že pokiaľ ide o prirodzené monopoly, ide len o to, aby neboli zdvojené riešenia. Priatelia, to nie je v tom. Predsa štát môže mať aj päť ropovodov a plynovodov zabudovaných. Prečo by len jeden z nich mal vlastniť a ostatné by mal protimonopolne dať iným? To je jednoducho naozaj infrasieť, ktorú potrebujeme obhajovať ako celok. Takže z týchto dôvodov navrhujem naozaj veľmi dôkladne zvážiť všetky okolnosti, nepustiť infrasieť, aj keď ste dali prísľuby, boli to, slušne povedané, neuvážené prísľuby a treba naozaj dôkladne zvážiť, čo sa v tejto oblasti dá urobiť v prospech Slovenska, v prospech prosperity Slovenska, v prospech toho, aby Slovensko nebolo chorým príbuzným a chudobným príbuzným Európy. Ubezpečujem vás, že takouto suverénnou cestou sa k Európe väčšmi približujeme.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby sme dôkladne zvážili, aby sme nešli na nejaké nízke percentuálne odovzdávanie, aby sme dokonca zvážili, prečo máme prezradiť celkovú stratégiu tohto postupu. Ubezpečujem vás, v logike toho uvažovania je taký postup, že okamžite, keď oznámite zámer odpredania, tak na trhu vytvoria podtlak a vytvoria zníženie trhových cien týchto podnikov. A v podstate budete predávať slovenský majetok za podstatne nižšie ceny.

To je všetko, čo som chcel povedať.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hofbauer. Po ňom pán poslanec Švantner.

Poslanec R. Hofbauer:

Vážený pán predsedajúci,

vážené dámy,

vážení páni,

samotné obsadenie tejto sály, zámer koalície ako tradične posunutie rokovania do neskorých nočných hodín dokumentuje, čo si koalícia z prerokúvania tohto krajine dôležitého materiálu robí. To je váš zákon. Vy ste povinní ho obhajovať, predkladať, zdokumentovať. My vystupujeme všetci zaradom. Spočítajte si, koľkí sme vystúpili my z opozície k tomuto bodu a koľkí ste vystúpili vy. Sedíte tu ako päť peňazí.

Dámy a páni, prerokúvanie tohto zákona sa veľmi zaujímavo prekrýva s dvoma bodmi, ktoré boli prerokúvané v tomto parlamente v krátkom predstihu pred týmto bodom. Bezprostredne pred týmto bodom sa hlasovalo o rozšírení štátnych sviatkov Slovenskej republiky o ďalší sviatok, a to je 28. október. Ide o štátny sviatok štátu, ktorý neexistuje a ktorý úspešne zosnul v roku 1992 a táto snemovňa sa uznáša, že založenie tohto zaniknuvšieho štátu treba oslavovať. Čudujem sa, že ešte Strana maďarskej koalície nevystúpila so štátnym sviatkom príchodu lúpežných Maďarov do strednej Európy, prípadne pán poslanec Tatár s príchodom Tatárov do strednej Európy. A ešte krátko pred týmto bodom Národná rada prerokúvala zaujímavejší bod programu, kde sa už tento bod privatizácia strategických podnikov nachádza, a to bol bod koncepcia strednodobého rozvoja hospodárstva Slovenskej republiky - uvádzam to voľne, nie je to presný názov -, kde predkladateľ či predseda vlády, ktorého tu zastupoval podpredseda Ivan Mikloš, obhajoval pasáž, ktorá sa tam nachádzala, a to, že finančné prostriedky z predaja strategických podnikov a doprivatizovania sú určené na sanovanie výdavkových potrieb štátneho rozpočtu.

Takže, dámy a páni, vy tu nešermujte argumentáciou, že táto problematika je určená na rozvoj národného hospodárstva. Nie. Ide tu jednoducho o prejedenie. A čo sa týka privatizácie strategických podnikov, vy ich nechcete privatizovať, ale jednoducho predať. To je veľmi veľký a podstatný rozdiel, či sa ide privatizovať, či zmeniť vlastníka, alebo či ide jednoducho o odpredaj, ktorý je jednorazovým krokom odovzdania do iných rúk, v tomto prípade jednoznačne do zahraničných rúk, pretože na území Slovenskej republiky niet takého solventného partnera, ktorý by mohol kupovať akékoľvek podiely týchto prirodzených monopolov Slovenskej republiky. Už som počul, aj vy ste mohli počuť priamo v televízii, že o tomto procese odpredaja sa jeden z ministrov práve zo Strany demokratickej ľavice vyjadril, že treba predať Slovenské telekomunikácie, veď treba niečím zaplatiť učiteľov. Nuž tak, ďakujem pekne, ak toto je koncepčný názor člena vlády, že treba predať Slovenské telekomunikácie preto, aby bolo možné vykryť mzdy učiteľom tohto štátu.

Dámy a páni, chcel by som pripomenúť niektoré veci, ktoré sa tu obchádzajú a ktoré sa uverejňujú a zverejňujú koaličnými poslancami, a sú to len z kontextu vytrhnuté fragmenty, samozrejme, patrične prifarbené a prekrútené. Chcel by som predovšetkým pripomenúť, že privatizácia sa nezačala príchodom Mečiarovej vlády, ale privatizácia sa začala v roku 1991, aby som bol presnejší, už v roku 1990, a potom sa rozbehla v roku 1991, keď bol prijatý zákon o veľkej privatizácii, ktorý bol prijímaný na federálnej úrovni, čiže nie na národnej slovenskej úrovni. Slovenská vláda nemala do toho čo povedať a nemala čo hovoriť, pretože to bol federálny zákon. A nakoľko Mečiarova vláda v roku 1991 k takémuto procesu nesvojprávneho postavenia Slovenska mala veľmi vážne výhrady, tak sa uskutočnil známy parlamentný prevrat 23. apríla 1991 a nastúpila vláda, v ktorej dominoval minister pre privatizáciu Ivan Mikloš. Takto bola rozbehnutá malá privatizácia v rokoch 1991 - 1992, ktorá bola doslova s chvatom hnaná dopredu a ktorá našu bankovú sféru zaťažila 27 mld. nedobytných pohľadávok, ktoré boli v tom čase poskytnuté a ktoré teraz vyťahujete ako triumf neúspechu Mečiarovej vlády. To bol triumf neúspechu kohosi celkom iného.

Ďalej prvá vlna kupónovej privatizácie. Spomínate si, ako bola pripravovaná, rozbiehaná a kým bola schvaľovaná? Federálnym parlamentom a federálnou vládou, federálnym ministrom pre privatizáciu Ježkom a 15 exponentmi najväčších amerických finančných zoskupení, ktoré vlastne túto koncepciu dávali dohromady a neznamenala nič iné len zdarma odliatie veľmi podstatnej časti majetku a ekonomického priestoru vtedajšej federácie do rúk anonymných vlastníkov, ktoré prešli do investičných fondov a následne zmizli bez stopy v cudzích rukách.

Čo z toho v rámci tejto privatizácie získal štát a štátna pokladňa? Absolútne nič. Prečo to pripomínam? Nuž preto, lebo v roku 1994 vznikla reminiscencia na túto slávnu kupónovú privatizáciu a tu sediaci predstavitelia súčasnej vládnej koalície založili petičnú akciu, ktorá sa hrdo nazývala Žiadame to, čo nám patrí. Nie je tu predseda výboru pre hospodárstvo a privatizáciu pán Volf, ktorý bol pod tým podpísaný. Nie je tu štátny tajomník ministerstva financií pán Vaškovič, ktorý bol tiež jedným z iniciátorov, a ďalší piati. Čiže oni rozbiehali požiadavku druhej vlny kupónovej privatizácie, druhej vlny dokradnutia do cudzích rúk zdarma celého hospodárskeho priestoru Slovenskej republiky. To, že sa tak neudialo, je úspechom našej vlády. Je to úspech, bol to jednoznačný úspech.

Pripomenul by som hospodársku politiku v rokoch 1993 - 1998, pretože sa stále rozpráva o rozkradnutí, o rozplienení, vytunelovaní. Ale, vážení priatelia, my sme začínali v roku 1993 so štátom, ktorý nemal ani vlastnú menu, ani vlastné ústredné orgány, ktorý rozbiehal svoju existenciu a rozbiehal ju tak, že po rokoch nášho pôsobenia sme boli jediný štát, kde rástol národný dôchodok, kde rástli mzdy, kde rástli dôchodky a boli stabilne zabezpečené. Hovorí sa, že bol slabý prítok zahraničného kapitálu. To nie je pravda. Je to hrubá nepravda, hrubé skresľovanie, pretože za nami chodili zahraniční partneri a ponúkali sa. Bol som minister dopravy a spojov a viem, koľkí partneri ma vyhľadávali, nie ja ich. Dávali námety na vstup zahraničného kapitálu a rokoval som práve s tými partnermi, z ktorých si bývalý minister Palacka urobil jednoducho dobrý deň, bláznov a tomuto štátu tým dal mimoriadne zlú vizitku.

Zaťaženie nášho štátu úvermi bolo vysoko odôvodnené, veď peniaze sa neprejedli, ako vy navrhujete v strednodobej koncepcii hospodárskeho rozvoja Slovenska. Ani koruna z toho sa neprejedla, ale sa investovala. Tu je to zabudované. Miliardy, ktoré boli investované do Vodohospodárskej výstavby, sa splácajú Gabčíkovom, ktoré vyrába každoročne elektrický prúd za 3 mld. korún. Aké prejedené peniaze? Dobudované Mochovce vyrábajú elektrinu. A dobudúva sa druhý blok. Diaľnice rozhodujú o tom, že v súčasnosti investori končia so svojimi investičnými záujmami niekde v okolí Važca, pretože ďalej sa jednoducho nedostanú.

V tomto procese sa sprivatizovalo 82 % ekonomického priestoru a 18 % ostalo pod kontrolou štátu. Bolo to málo, či veľa? Na porovnanie v Taliansku je v rukách štátu 35 % ekonomického priestoru a je to štát, ktorý je v Európskej únii a ktorý je jedným z ťahúňov veľkej európskej päťky. Jedným zo základných pravidiel, ktoré si zahraničie veľmi oceňovalo, bolo prijatie zákona o strategických podnikoch, pretože tým Slovenská republika, slovenská ekonomika jasne vymantinelovala svoj vlastný priestor hospodárskeho pôsobenia. To v zahraničí bolo prijímané vysoko pozitívne. A viem, o čom hovorím. Súčasný stav, keď zahraniční partneri jednoducho nevedia, kedy v rámci politického výpalníctva koaličné ruvačky o reprivatizáciu, ktorú zmluvu Fondu národného majetku zrušíte a nezrušíte, ktorý podnik stiahnete švindľom a podvodom protizákonne cez vlastníctvo akcií spätne do rúk Fondu národného majetku, je skutočne katastrofálnou vizitkou, ktorá má veľmi nepatrný a konkrétny dosah.

Odkedy sa táto vládna koalícia ujala moci, nastal dvojnásobný pád slovenského ratingu, pád koruny prakticky o 30 % a Ivan Mikloš pravdepodobne bol jediný hospodársky podpredseda vlády na svete, ktorý dopredu avizoval možnosť pádu slovenskej koruny až o 70 %. Tak to je teda skutočne gól, ktorý si zaslúži byť zapísaný do Guinnessovej knihy nepriateľstva voči vlastnému štátu, pokiaľ taká vôbec existuje. Tvrdíte, že Hnutie za demokratické Slovensko je proti vstupu kapitálu a vstupu partnerov do strategických podnikov. To by bolo hrubé zavádzanie skutočnosti. My sme mali záujem a máme záujem o takúto spoluprácu, ale spoluprácu jasne ohraničenú a takú, aby bola výhodná pre tento štát. Nie pre tých, ktorí to chcú skúpiť a v podstate dostať Slovensko do pozície, že sa tu bude pracovať na cudzej pôde, cudzích podnikoch a za cudzích podmienok.

Stanovisko klubu poslancov Hnutia za demokratické Slovensko vyjadril pán poslanec Husár. Uviedol návrh našich pozmeňujúcich návrhov a domnievam sa, že je v nich vyčerpávajúco a komplexne obsiahnuté naše stanovisko, ktoré nie je také vzdialené stanovisku napríklad Strany demokratickej ľavice, ako sa na prvý pohľad zdá. Obávam sa však, že pozmeňujúce návrhy Strany demokratickej ľavice majú asi podobný charakter, ako mal dvojnávrh na zavedenie úradného jazyka ako maďarčiny, keď sa podával ako jeden návrh, akože ten dobrý vládny a ten druhý akože prísny Strany maďarskej koalície. Takže aj tento návrh považujem za istú politickú hru.

Dámy a páni, tak ako je návrh zákona predložený bez úpravy a pozmeňujúcich návrhov, pre náš klub nie je prijateľný. Preto nie je možné s ním počítať, ale je možné viesť dialóg v mantineloch, ktoré tu odzneli v rámci vystúpenia poslanca Husára, ktorý vyjadril stanovisko Hnutia za demokratické Slovensko.

Ďakujem vám za pozornosť.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

S jedinou faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Rusnák. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec Š. Rusnák:

Ďakujem za slovo.

Pán kolega hovoril a, samozrejme, sústavne sa útočí na Stranu demokratickej ľavice. Chcem len povedať a pripomenúť jeden fakt. Všeličo nám vyčítate, ale skutočne, vráťme sa trošku dozadu. Pamätám sa na jednu chvíľu, keď vaša vládna koalícia mala vážnu krízu, keď vtedajší premiér pán Vladimír Mečiar povedal... (Hlasy v sále.) Samozrejme, zasa pán Cuper, ten je tu najmúdrejší, najväčší kádrovák v tejto snemovni, ... keď Vladimír Mečiar povedal okrem iného na adresu svojich koaličných partnerov, že robotnícka česť a národná hrdosť sa končí pred bránami fabrík. Toto treba pripomenúť, pretože vy nám stále vytýkate, ako rokujeme v koalícii, čo všetko presadzujeme. Myslím si, že naše pozmeňujúce návrhy sú dôkazom toho, že to myslíme vážne.

A druhá vec. Bolo spomínané, že vraj aj v koncepcii sme hovorili o prejedaní a podobne. Vážení, keď som dnes večer sledoval Televízne noviny, tak mi bolo všetko jasné. Áno, vy ste sa toho už dosť najedli, pretože idete na hladovku.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Švantner. Ako posledný sa po ňom pripraví pán poslanec Ivanko.

Poslanec D. Švantner:

Vážený pán podpredseda,

vážená pani ministerka,

milé dámy,

vážení páni,

myslím si, že bod programu, ktorý dnes prerokúvame, je jeden z najvýznamnejších bodov, ktoré parlament počas celého svojho volebného obdobia bude prerokúvať. Privatizácia strategických firiem je dôležitejší zásah do ekonomiky Slovenskej republiky, ako bolo zoštátnenie firiem v roku 1948 po druhej svetovej vojne. Neviem, či si to všetci dostatočne uvedomujeme. Myslím si, že asi celkom nie, lebo rozprava o tomto bode bola dosť urýchlená, a myslím si, že sme mali poslancom vytvoriť väčší priestor na to, aby o tejto záležitosti mohli hovoriť. Keď zoberieme celú privatizáciu, od roku 1990 mala svoj priebeh po určitých etapách. Robil som si analýzu všetkých etáp, ktoré máme za sebou, a myslím si, že jedine tak môžeme s definitívnou platnosťou zvoliť správny spôsob privatizácie, poslednej časti privatizácie najdôležitejších firiem, ktoré v republike máme.

Čo sa týka malej privatizácie, pán podpredseda vlády Mikloš často hovorí o tom, ako výhodne sme v malej privatizácii privatizovali. Privatizovali sme tak výhodne, že áno, keby sme štatisticky povedali, aká cena bola určená za nehnuteľnosti, ktoré sa v malej privatizácii privatizovali, tak by sme došli k tomu, že to bolo celkom úspešné, lenže v skutočnosti finančné prostriedky, ktoré boli požičané na túto privatizáciu v bankách, sú teraz vlastne tými úvermi, ktoré ťahajú banky k zemi. Aby som nehovoril abstraktne, poviem konkrétny prípad v meste Brezno. Bola tam sprivatizovaná predajňa potravín bývalý Zdroj, ktorá je teraz domom hrôzy. Je to začatá, nedokončená stavba, kde banky majú pohľadávku niekoľko desiatok miliónov korún a tieto finančné prostriedky už žiadna vláda od privatizéra, ktorý si tieto finančné prostriedky požičal, nedostane. Čiže nie je možné ani to, čo tu už niekoľkokrát zaznelo, že sa minulá vláda mala postarať o to, aby boli tieto finančné prostriedky vrátené. Som zvedavý, ako sa s touto záležitosťou vyrovná terajšia vláda. Fakt je taký, že je hromada firiem, ktoré de iure existujú, de facto už žiadne nie sú. A tieto firmy majú napožičané v bankových inštitúciách a banky viac finančné prostriedky neuvidia.

Môžeme ísť ďalej k prvej vlne privatizácie. Vieme, že v podstatnej miere privatizovali investičné privatizačné fondy. Dikovia boli len do počtu. Hoci je veľa takých prípadov, kde dikovia vlastnili viac ako 50 % akcií firmy a IPF s 20 %, veľakrát ani nie s 20 percentami rozhodla o dianí v akciovej spoločnosti. Takýmto prípadom je napríklad Mostáreň Brezno. Pôvodná firma, kde pracovalo skoro 4 tis. zamestnancov, momentálne je tam zamestnaných, neviem, či 10 %, čo je 400 zamestnancov. Čiže ani kupónová privatizácia nevyriešila problém, ktorý v tejto republike máme.

Druhá vlna privatizácie, kde sa doprivatizúvali niektoré časti akciových spoločností a kde sa aj predávali celé balíky, povedal by som, že to bola úspešná privatizácia a bola aj neúspešná privatizácia. Príklady Duslo Šaľa, Slovnaft, o ktorých hovoril pán Sopko, myslím si, že to nebol dobrý príklad z jedného dôvodu. Keď bolo privatizované Duslo Šaľa, bola tam strata 500 mil. korún. Duslo Šaľa sa z toho dostalo. Čo sa týka Slovnaftu, neviem, či si uvedomujú naši diváci, že Slovnaft ročne odvádza na rôznych daniach, odvodoch vyše 20 mld. korún. Dal by pánboh, aby sme mali takýchto firiem desať alebo dvadsať a boli by sme z problémov vonku. Taktiež pán Sopko nespomenul ďalšie firmy. Sprivatizoval sa aj SCP Ružomberok, ktorý za posledné dva roky investoval 6 mld. korún. Myslím si, že to bola správna privatizácia. A tak by som mohol pokračovať aj ďalej. Samozrejme, boli aj zlé prípady.

Dá sa povedať, že teraz by sme mali privatizovať piliere slovenskej ekonomiky. Mali by sme sa veľmi zamyslieť nad tým, akým spôsobom to spravíme, lebo keď sa pozerám na privatizáciu, ktorá doteraz bola, fakty sú také, že dať možnosť vstupu zahraničnému kapitálu sa oplatí vtedy, ak ide o firmu, ktorá potrebuje odbyt. Čiže je predpoklad, že ak tam vstúpi zahraničný kapitál, bude sa snažiť výrobky týchto firiem aj predávať. Myslím si, že takto by sme mali postupovať pri strojárskych firmách, kde naše strojárstvo bolo dimenzované na odber pre 55 miliónov obyvateľov. Vzhľadom na to, že Slovensko má len 5 a pol milióna obyvateľov, len 10 % výrobkov možno umiestniť na domácom trhu a 90 % musíme vyviezť. Čiže tu by bolo namieste privatizovať, aby to privatizoval zahraničný kapitál.

Treba si uvedomiť to, že privatizér, ktorý príde, bude privatizovať z toho dôvodu, aby vlastne zarobil. Argumenty, ktoré som počul, že je potrebné, aby sa elektrárne dostali z problémov, myslím si, že sú smiešne, lebo elektrárne sa z problémov dostanú veľmi rýchlo. Zvýšia cenu energie na trojnásobok, možno štvornásobok a budú mať aj zisky. V takom prípade bude otázne, či zisky pôjdu pre obyvateľov tejto republiky alebo pôjdu von, lebo dobrý manažment spraví to, že kapitál vyvezie do zahraničia a slovenský občan, obyvatelia našej republiky budú za to platiť. Bolo tu povedané, že cena energie na Slovensku je jedna z najnižších. Ak sa sprivatizujú elektrárne, určite môžu naši občania čakať, že sa to veľmi rýchlo zmení.

Tiež by som sa chcel dotknúť jednej záležitosti. Tá privatizácia elektrární, a nielen elektrární, ale plynárenského priemyslu je veľmi citlivá na chod našej ekonomiky. Zoberte si, aký je momentálny stav. Aké množstvo škôl a aké množstvo nemocníc neplatí práve elektrárňam a neplatí plynárenskému priemyslu. Čo spraví nový majiteľ, ktorý bude vlastniť SPP, ktorý bude vlastniť elektrárne. Bez mihnutia oka vypne školy, vypne nemocnice, čiže vypne neplatičov. A potom príde ten problém, ktorý bude musieť riešiť nielen táto vláda, ktorá je teraz, ale ktorá príde aj po ďalších voľbách.

Chcel by som tiež trocha polemizovať s kolegami zo Strany demokratickej ľavice. Zo začiatku som veril tomu, že naozaj je tu maximálny záujem o to, aby privatizácia prebehla tak, aby bola v prospech občana Slovenskej republiky. Dalo by sa povedať, že boli také rituálne tance, bola medializácia problému, a nakoniec to vyzerá tak, že Strana demokratickej ľavice bude musieť uhnúť, a predsa sa budú firmy privatizovať. Páni, tu musím povedať, a nielen vám kolegom z SDĽ, ale aj občanom tejto republiky, že je celkom jedno, či sprivatizujeme 50 % alebo 60 % firiem, my sa vlastne týmto budeme deliť s privatizérom, s novým vlastníkom o výnosy, ktoré budeme musieť zaplatiť z nášho vrecka. Nielen my, ale aj všetci občania tejto republiky. A to si treba uvedomiť. Ak teraz má firma zisk 10 mld. korún, tak len čo bude sprivatizovaná pomerom vlastne 1:1, teda 51 % a 49 %, dá sa povedať, že je to 1:1, tak 5 mld. korún vlastne pôjde niekde mimo. Nebude o nich rozhodovať táto vláda alebo ďalšie vlády. Čiže toto si treba uvedomiť. Myslím si, že privatizácia, ktorá vyzerá, že po prijatí tohto zákona sa začne realizovať, bude vlastne najdrahšou pôžičkou, ktorú táto vláda spraví a ktorú použije na riešenie problémov, ktoré teraz máme.

Milé dámy, vážení páni, nechcel som a myslím si, že som ani nikoho nenapadol, že ktorá vláda čo spravila zle. Vychádzal som z toho, že treba spraviť analýzu toho, ako celá privatizácia prebiehala v období po nežnej revolúcii a mne vychádza z toho to, že by sme nemali sprivatizovať tie podniky, ktoré sú charakterizované ako strategické podniky. Zvlášť nie SPP, elektrárne, Transpetrol, takisto aj poštu.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu poslancovi Švantnerovi. Faktické poznámky majú šiesti poslanci, šiesti. Pani poslankyňa Halušková je posledná. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

Nech sa páči, pán poslanec Dzurák.

Poslanec Ľ. Dzurák:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Pán poslanec Švantner tu rozvinul zaujímavú dilemu o privatizácii. Chcel by som sa vrátiť len k jednému, že sa u nás kedysi veľmi propagovalo, že privatizácia nie je cieľ, ale prostriedok, prostriedok k lepšiemu fungovaniu a spravovaniu podnikov. Dnes máme sprivatizovaných 80 % podnikov a každý nech si dá otázku, teda odpoveď na otázku, ktorý z týchto podnikov a koľko z týchto podnikov je skutočne tak fungujúcich, ako by to malo byť v správnej trhovej ekonomike. Preto si myslím, že u nás, žiaľ, tento zákon neplatí a skôr sa stalo to, že privatizácia sa stáva cieľom, cieľom úzkej skupiny ľudí, ktorí jednoducho z toho veľmi a veľmi zbohatli. Preto si myslím a opakujem to už dnes niekoľkokrát, že preto je postoj SDĽ skutočne pragmatický a myslím si, že stojíme od začiatku na svojich pozíciách v tom, že vidíme, že skutočne do ekonomiky treba priniesť kapitál, ale na druhej strane tu musí mať štát jednoducho ruku nad hlavnými a strategickými podnikmi tak, aby jednoducho neprišlo v budúcnosti k veľkému sociálnemu napätiu a nezmyselnému nárastu cien energií.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Bohunický.

Poslanec P. Bohunický:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Pán poslanec Švantner spomenul a podrobil analýze malú privatizáciu a z veľkej privatizácie hlavne kupónovú privatizáciu. Menej už hovoril o dlhopisovej privatizácii, o jej cieľoch a výsledkoch.

Len dva malé údaje by som spomenul o kupónovej, teda Mečiarovej privatizácii. Ten prvý je taký, že z toho majetku mal Fond národného majetku získať 130 mld. korún a vo Fonde národného majetku za tie roky je veľká nula. Dokonca keď sme chceli vyplatiť 70-ročným, musel si Fond národného majetku požičať peniaze, aby mohol realizovať zákonné požiadavky. To je jeden príklad.

Druhý príklad. Stále sa hovorí o strategických podnikoch. "Stodeväťdesiatdvojkou," ktorú prijala vládna koalícia, patria medzi strategické podniky aj Východoslovenské železiarne. Áno, bol to pilier našej ekonomiky, vlajková loď našej ekonomiky, zlatá nosnica našej ekonomiky. A predstavte si, že za tri roky sa zo ziskového podniku stal podnik stratový. Dostal sa do červených čísel a terajšia vláda musí riešiť vlastne aj iné otázky dotýkajúce sa rozvoja tohto podniku, najmä sociálne otázky zamestnanosti a tvorby zisku. Prosím, chcem, aby sme povedali pravdu aj o tých častiach dlhopisovej privatizácie, ktorá proste neukazuje, že to bola celkom najlepšia privatizácia, keď sme spomenuli niektoré negatívne príklady z tej privatizácie predtým.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Všetko? Ďakujem. Pán poslanec Husár.

Poslanec S. Husár:

Chcel by som pánu kolegovi Švantnerovi v jednej veci pritakať a prosím kolegov z SDĽ, aby to nevzťahovali teraz rýdzo na seba. Toto, čo poviem, je adresované ako klubu poslancov HZDS, ako klubu poslancov SDĽ, KDH alebo DÚ, teda všetkým tým, ktorých podľa môjho názoru považujem za akú-takú stálicu na tomto politickom nebi. A takisto Strane maďarskej koalície a všetkým tým, ktorí majú reálne predpoklady na tejto politickej scéne ešte nejaký rok pôsobiť. Naozaj by sme nemali podľahnúť spoločne jednopercentným extrémistom, pretože politické skúsenosti s nimi už sú. Zmiznú ako vlaňajší sneh a zodpovednosť za kroky, ktoré pod týmto tlakom spoločne urobíme alebo ktorým nedokážeme zabrániť, ponesieme všetci, vážení kolegovia. Ponesie ich aj SDĽ, aj KDH, aj Hnutie za demokratické Slovensko a ponesieme ich reálne v bežnej politike, vo vzťahu občana k našim politickým subjektom, k našim politickým programom a sľubom, ktoré sme im dávali.

Ešte raz zdôrazňujem to, čo už v tomto parlamente odznelo. Veľmi úzka záujmová skupina dnes riadi a rozhoduje o rozhodujúcich a strategických otázkach a oblastiach hospodárstva tohto štátu. A zdá sa mi, že všetci kolektívne veľmi rýchlo dokážeme tejto skupine ustupovať a nechať si diktovať budúcnosť a aj naše vlastné rozhodovanie.