Úterý 14. září 1999

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ivan Šimko. Pripraví sa pán poslanec Volf.

Poslanec I. Šimko:

Vážený pán podpredseda,

vážená pani ministerka,

dámy a páni,

zmena majetkových vzťahov bola základom ekonomickej reformy, bez nej by nebolo možné vytvoriť trhovú ekonomiku. Bolo ju treba robiť rýchlo a podľa možností s čo najmenšou bolesťou. Základy týchto veľkých spoločenských dejov sa kládli pred deviatimi rokmi. Jedným zo základných pilierov bol takzvaný zákon o veľkej privatizácii číslo 92/1991 Zb. Bol to predpis, ktorý stanovil pravidlá pre najväčší rozsah majetkových presunov v našej krajine. Nechcem však hovoriť o týchto pravidlách. V blízkej budúcnosti by sme sa však mali venovať aj im, pretože privatizačný zákon bol počas uplynulých osem rokov toľkokrát novelizovaný, že dnešné pravidlá na prevod majetku nemajú už žiadnu jasnú koncepciu. Len postavenie Fondu národného majetku je napríklad právnym aj ekonomickým rébusom, o ktorom sa budú môcť písať dizertačné práce najmenej celých budúcich sto rokov. Kto je v procese privatizácie za čo zodpovedný, to presne nikto nevie, a preto je našou veľkou úlohou stanoviť pre budúce obdobie oveľa transparentnejšie a zrozumiteľnejšie pravidlá.

Novela, o ktorej rokujeme, je v tejto veci istým posunom. Jej hlavným poslaním je však otvoriť privatizácii nový balík veľmi dôležitých odvetví a podnikov, ktoré sú zatiaľ vo vlastníctve štátu. Pôjde sčasti o veľmi lukratívne a ziskové ekonomické aktivity. Ich ochrana pred privatizáciou v minulosti bola skôr výsledkom toho, že sa nedosiahla politická zhoda na podieloch záujmov vládnych strán než ideologické zábrany. Nechcem sa však teraz vracať do minulosti.

Nová privatizácia sa ukazuje ako ekonomická nevyhnutnosť, niektoré z doteraz takzvaných strategických podnikov by bez nej čoskoro zahynuli. Ale aj veľké a dnes takmer monopolné, nemyslím tie prirodzené monopoly, ale svojou organizáciou monopolizované ekonomické aktivity, ktoré tento zákon navrhuje do privatizácie, budú v rukách dobrých hospodárov fungovať lepšie a lacnejšie než pod kontrolou štátnych úradníkov. Ide však o to, ako urobiť, aby sa národné bohatstvo dostávalo do rúk dobrých hospodárov, a nie do rúk chytrákov a špekulantov, ktorým gazdovanie nepríde ani na um. Toto bol veľký problém celej doterajšej privatizácie, ktorá totiž už vo svojich počiatkoch vychádzala z automatického predpokladu, že ak sa niekto stane konkrétnym osobným vlastníkom konkrétnej ekonomickej aktivity, nedá mu to nestarať sa o ňu. To isté platí, ak si niekto s prepáčením vypiple svoju malú prevádzku z nuly zo svojich úspor, z drahých úverov a od rána do noci s celou rodinou hrdlačí, aby fungovala. Áno, ten sa stane gazdom. Ale tí, čo im privatizačný majetok spadol z neba, ale hlavne takí, čo včera dostali a platiť majú až zajtra, robia celkom logicky všetko pre to, aby zajtra platiť už nemuseli. Užívajú si, tunelujú bez akejkoľvek úcty k tomu, k čomu ľahko prišli.

Previesť majetok z vlastníctva štátu do vlastníctva dobrých hospodárov je nevyhnutnou ekonomickou potrebou. Aby sme ju naplnili, nestačí iba mechanická zmena vlastníkov. Treba hľadieť i na základné psychologické okolnosti ovplyvňujúce motiváciu činnosti budúcich vlastníkov. Ale stále je to iba ekonomické hľadisko, i keď je hlbšie pochopené. Dnes sa tomu nechcem venovať. Treba však pripomenúť ešte jedno dôležité hľadisko. Ide o to, že právo získať podiel na privatizovanom majetku štátu by mali mať z hospodárskeho hľadiska nepochybne v prvom rade tí, čo s ním budú vedieť a chcieť dobre gazdovať. Ale istú účasť bez toho, aby to ohrozilo dobré hospodárenie, podľa môjho názoru by mohli mať aj tí, čo tento majetok po desaťročia vytvárali, teda občania.

Boli tu dva veľké pokusy dať pri privatizácii časť majetku nielen veľkým podnikateľom, ale rozdeliť časť národného majetku aj medzi ľud. Podľa môjho názoru išlo o dobrý a spravodlivý úmysel, aby sa veľká časť národného bohatstva, ktorý sme v minulosti a naši otcovia spoločne zveľaďovali, rozdelila medzi občanov. Tak sa najskôr zrodila idea kupónovej privatizácie. Bola to cesta k reálnemu podielu na privatizovanom majetku pre milióny ľudí. Dodnes si myslím, že to bola správna a spravodlivá myšlienka, bohužiaľ, trochu komplikovaná. Investičné kupóny boli príliš zložitým nástrojom, predpokladali aktívny prístup ľudí a hlavne ich ekonomickú predvídavosť. Kto mohol vtedy vedieť, do čoho sa oplatí kupóny investovať. Preto sa ľudia veľmi radi nechali v týchto úvahách zastúpiť investičnými fondmi, ktoré sa na tento účel veľmi pohotovo utvorili. A, samozrejme, nielen na tento účel, predovšetkým na účely koncentrovať drobné majetkové podiely státisícov ľudí na utvorenie vlastného kapitálového potenciálu. Pôvodná idea utvoriť základy pre ľudový akcionárový kapitalizmus sa nevydarila.

Druhý pokus vo svojej podstate nebol už ani rozdelením majetku medzi ľudí, ale bol prísľubom štátu občanom, že časť toho, čo získa predajom podnikov, rozdelí neskôr medzi ľudí. To je tá takzvaná dlhopisová metóda. Čo ako spravodlivý mohol byť jej zámer, výsledok je hudbou možností, ktoré ešte iba prídu, možno, a ak, tak to bude na úkor niečoho, napríklad školstva alebo sociálneho systému, alebo niečoho iného. Oba pokusy dať aspoň časť sprivatizovaného majetku či z výnosu za jeho predaj širokým vrstvám ľudí v podstate nepriniesli očakávaný výsledok, nepriniesli významnejšie rozšírenie majetkového vlastníctva medzi občanov. Privatizácia sa stala symbolom tvorby relatívne veľmi úzkej a veľmi bohatej kapitálotvornej vrstvy spoločnosti. Väčšina spoločnosti však so zatajeným dychom iba sledovala nesmierne narastanie bohatstva v rukách niekoľkostoviek ľudí, pritom chudobný je štát, chudobní zostali všetci ostatní.

Chcem sa preto obrátiť predovšetkým na vládu. Som presvedčený, že dnes, keď navrhujeme otvoriť dvere pre privatizáciu veľmi cenného balíka ďalších odvetví, mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, či znovu neoprášiť spravodlivú myšlienku umožniť budúcu účasť na tomto majetku aj väčšiemu počtu ľudí. Myslím si, že nie je potrebné vymýšľať také zložité a špekulačne zneužiteľné metódy, akou bola kupónová privatizácia alebo nie príliš poctivé sľubovanie neistých platieb v budúcnosti, ako bola metóda dlhopisov. Stačilo by azda primeranú časť privatizovaných spoločností rozdeliť na väčší počet akcií za dostupnú cenu a ponúknuť ich do predaja občanom. Britská vláda takto privatizovala v osemdesiatych rokoch napríklad British telephone. Akcie si vtedy kúpili asi 2 milióny ľudí, ešte viac ľudí 4,5 milióna investovalo do akcií britského plynárenského priemyslu Britih gas vrátane takmer všetkých 130 tisíc jeho zamestnancov. Boli to veľmi úspešné privatizačné akcie, ale predovšetkým prispeli zásadným spôsobom veľkému rozšíreniu národného bohatstva medzi milióny ľudí.

Bolo by dobré, keby sme to, čo dnes púšťame na cestu do súkromnej sféry, neprivatizovali mechanickou zotrvačnosťou, tak ako sa to robilo doteraz. Iste je asi ekonomicky účelné a potrebné, aby niekto neanonymne niesol rozhodujúci diel zodpovednosti za hospodárenie podniku. Ale veľká časť národného majetku sa môže ponúknuť ľuďom v najširšej možnej miere. Nech každý, kto len trochu chce, môže mať reálny podiel na majetku privatizovaných spoločností. Prosím preto vládu tejto krajiny, aby pri svojom rozhodovaní o prevode majetku z tohto dnešného balíka nemyslela ako podaktoré predchádzajúce iba na kapitánov priemyslu. Prosím ju, aby pritom predovšetkým myslela na svoj ľud.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu poslancovi Ivanovi Šimkovi za jeho vystúpenie v rozprave.

S faktickými poznámkami k jeho vystúpeniu sa hlásia traja poslanci: pán poslanec Husár, pán poslanec Hofbauer, tretí pán poslanec Húska. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Husár.

Poslanec S. Husár:

Pán kolega mal veľmi pekné vystúpenie, ale myslím si, že to isté si bude myslieť aj veľká časť občanov, ktorí si ho vypočujú. A osobne plne, hoci je to veľmi rýchla reakcia, podporujem vašu myšlienku, ktorú ste na záver adresovali vláde Slovenskej republiky. Pýtam sa však, pokiaľ je myslená vážne, čo vám bránilo, aby ste v tejto rozprave po troch mesiacoch od predloženia návrhu spracovali taký pozmeňujúci návrh, aby sme túto myšlienku mohli podporiť aj hlasovaním.

V otázke ľudového akcionárskeho kapitalizmu a v zámere tento realizovať formou kupónovej privatizácie sa však mýlite. Samotní tvorcovia tejto metódy zrozumiteľne a verejne priznali, že mala slúžiť na zabezpečenie sociálnej priechodnosti privatizácie ako takej. Nebol to, bohužiaľ, taký čistý a hlboký zámer, ako ste ho prezentovali.

V otázke predpokladu zmeny vlastníckych vzťahov ste vyjadrili veľmi zrozumiteľne celkom logickú myšlienku a postupy, tak ako bežali. Ale treba odpovedať aj na to, že väčšina projektov, ktoré sa dostávajú na ministerstvo, na fond nebola hlúpa. Väčšina ľudí, ktorí vstupovali do tohto procesu, neboli zlodeji. Podmienky, ktoré sme im nedokázali počas 5 rokov vytvoriť, z nich možno v niektorých prípadoch urobili to, čo urobili. Ani jeden z týchto ľudí nepredpokladal v rokoch 1993 a 1994, že úrokové miery v roku 1999 budú 27 %, že poľnohospodárstvo...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Hofbauer, máte slovo.

Poslanec R. Hofbauer:

Pán poslanec Šimko, vy ste sa obracali na vládu krajiny. Jedinú krajinu, ktorú poznám, to je Chorvátsko, tá pripadla v bosnianskom konflikte zase naspäť Chorvátskej republike, tak neviem, či ste mali na mysli tú krajinu. Pokiaľ ste mali na mysli nejakú inú krajinu, tak ste ju mali špecifikovať, či je to krajina strednej Afriky alebo v Pakistane, alebo v Nepále. Pokiaľ ste mali na mysli územie tohto teritória, kde sa momentálne nachádzate, tak je to Slovenská republika. Nehanbite sa za to donekonečna, aj keď ste sa vyjadrili, že vznik Slovenskej republiky ste pripodobnili rozbitiu Rímskej ríše barbarmi. To je už za nami. Tie na pohľad lákavé vízie ako pospolitý ľud, statočne pracujúci, sa dostane k majetku v podnikoch, ktoré vy a vaši otcovia vytvorili, už neviem, čo ste vy vytvorili v tomto štáte. Podľa mňa nič. To nejako nekorešponduje so záväzkami, ktoré táto vládna garnitúra prijala vo vzťahu k zahraničným partnerom, pretože tam ide o predaj strategických podnikov zahraničným partnerom, nie o privatizáciu, ale o predaj, presne taký predaj, ako keď dnes si človek oblečie oblek, potom ho predá, aby sa mohol najesť, a na ďalší deň je nahý a ešte aj hladný. Toto je presne ten postup, ktorý sa štartuje zrušením zákona o strategických podnikov a hodením týchto podnikov napospas monopolným vlastníkom, ktorí sú vplyvní monopolní vlastníci. Nekúpi to nikto chudobný, ale kúpia to veľké podniky, gigantické energetické alebo plynárenské, alebo ropné firmy a tie nemajú súcit s malými partnermi, idú len za jediným kritériom, a tým je zisk.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem pekne.

Pán poslanec Šimko, myslím si, že vaša výzva, aby vláda bola uvážlivá, je naozaj na pravom mieste, a myslím si, že by sme mali nad tým zvažovať a vláda by mala naozaj začať myslieť v kategóriách vlády Slovenskej republiky. Ale problém, ktorý ste naznačili, že možno by sa to dalo riešiť teraz zase mnohosťou postupu pri privatizácii, tak len upozorňujem, že problém, ktorý vyplýval z kupónovej privatizácie, bol v tom, že vlastne nebola stanovená takzvaná investičná kotva. Povinnosť toho, kto dostane v kupónoch hodnotu, aby to rýchlo nespotreboval, nezmenil na konzum, mala byť v zákone zakotvená, aby kupóny držal ako prostriedok na ďalšie honobenie jeho vlastného kapitálu. Toto tam nebolo zamontované, a preto obyvatelia veľmi ochotne vo veľkej väčšine išli do Harvardu a do všelijakých fondov, ktorým odovzdali svoje prostriedky, lebo hovorili, to je pekná vec mať dáky kapitál, ale dnes si to chcem užiť, starší človek dokonca myslel v kategóriách, že ktovie či o desať rokov si to užije a podobne. Toto treba ďalej domyslieť. Obávam sa a upozorňujem aj napríklad na tú propagandu okolo Mojžišovho Drukosu a Vašej privatizácii, ako to oni nazývajú, že tá je mimoriadne nebezpečná, pretože sľubuje ťažko dosiahnuteľné veci. Akými operáciami dosiahne 100-percentný zisk? To znamená v podstate...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Pán poslanec Volf vystúpi v rozprave, po ňom pán poslanec Oberhauser ako posledný písomne prihlásený.

Poslanec J. Volf:

Vážený pán predsedajúci,

vážené dámy,

vážení páni,

myslím si, že je zbytočné zdôrazňovať, ako je potrebná novelizácia zákona o veľkej privatizácii. Možno tá dlhá diskusia, ktorá mala často aj politický rozmer, bola zbytočne dlhá, ale našťastie je návrh v parlamente a rokujeme o ňom, budeme o ňom hlasovať. Je najvyšší čas, aby pozitívne veci, ktoré tento návrh zákona prináša, vošli aj do normálnej praxe.

Je celkom prirodzené, že najviac sa diskusia krútila okolo prirodzených monopolov, ktoré nahrádzajú strategické podniky, kde, povedzme si úprimne, každá vláda mala problémy ich presne špecifikovať. Nechcem hovoriť o tomto probléme, bolo tu povedané veľa o prirodzených monopoloch, o rozsahu ich privatizácie, o kontrole zo strany štátu. Chcem vás skôr poprosiť a požiadať o podporu dvoch návrhov, ktoré si všímajú troška iné aspekty v novelizácii tohto zákona, a to otázky zvýšenia verejnej kontroly a transparentnosti a možnosti posúdiť a prehodnotiť tie prípadné rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so zákonom. Tieto návrhy predkladá skupina poslancov, máte ich aj písomne v laviciach a ja by som ich spomenul v tejto rozprave, pretože tak mi prikazuje rokovací poriadok.

Prvý sa týka § 10 a hovorí toto: "Ak je nadobúdateľom obchodná spoločnosť, k rozhodnutiu musí byť okrem výpisu z Obchodného registra priložená aj spoločenská, resp. zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina." Hovoríme tu o tom, aby nebol dokladom len výpis z Obchodného registra, ktorý sa prakticky môže dnes, zajtra zmeniť, kde sa môžu vystriedať najrôznejší ľudia. Pokiaľ sa predkladá zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina, je oveľa transparentnejší pohľad na skutočných vlastníkov tej spoločnosti, ktorá sa o privatizáciu uchádza. Nie je to žiadne šikanovanie navyše, nie je to žiadny veľký problém, je to skrátka príspevok k tomu, aby každý, a predovšetkým Fond národného majetku, si urobil skutočný obraz o vlastníckych vzťahoch v tej firme, ktorá sa o privatizáciu uchádza.

Ďalší návrh sa týka § 40 a hovorí toto: "Ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu, alebo fondu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je prokurátor oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva." Preložené do zrozumiteľnejšieho a nielen právneho jazyka to znamená toľko, že pokiaľ prokurátor nadobudne podozrenie, že bol porušený zákon, môže podľa tohto ustanovenia vstúpiť do celého procesu a napadnúť už uzatvorenú zmluvu. Doterajšie znenie zákona to umožňuje len v prípade podozrenia z trestnej činnosti a zákony to umožňujú len v prípade majetku štátu, nie vtedy, keď majetok prejde zo štátu na Fond národného majetku. Domnievame sa, že opätovne vzniká mechanizmus, ktorý umožňuje, aby v prípade, že došlo k porušeniu zákona, mal prokurátor možnosť vstúpiť do celého procesu a zariadiť nápravu, ktorá je určite v tom prípade potrebná.

Chcel by som ešte upozorniť na jeden problém, o ktorom sa málo hovorí, ale ktorý sa bude ľudí dotýkať veľmi eminentne, trocha to možno spomenul pán poslanec Šimko. Ľudia oprávnene čakajú, že k 31. 12. 2000 dostanú svoje prostriedky za dlhopisy alebo dostanú aspoň ekvivalentne k týmto prostriedkom, to znamená napríklad akcie ziskových podnikov. Spomíname si na situáciu, ktorá nastala, keď sa preplácali dlhopisy občanom starším ako 70 rokov, že vtedy bol veľmi neskoro predložený celý mechanizmus - harmonogram. Spomíname si na fronty starých ľudí, na neistotu. Myslím si, že táto vláda spolu s fondom by mala predísť tejto situácii a veľmi urýchlene pripraviť návrh postupu a harmonogram preplácania týchto dlhopisov, resp. ich prípadnej výmeny za akcie podnikov. O tomto hovorí návrh uznesenia, ktorý je súčasťou spoločnej správy výborov, a ja by som vás prosil aj v tomto prípade o podporu.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Konštatujem, že nie sú žiadne faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Volfa.

Dávam slovo poslednému písomne prihlásenému do rozpravy pánu poslancovi Oberhauserovi.

Nech sa páči.

Poslanec V. Oberhauser:

Ďakujem.

Vážený pán podpredseda,

vážená pani ministerka,

vážení spoluobčania,

a vládni poslanci,

ak to budete sledovať pri televíznych obrazovkách,

aj opoziční,

privatizácia je proces, ktorým sa naštartovali prevratné zmeny v našej krajine a od samého začiatku mnohí protagonisti, nadšenci privatizácie si od nej sľubovali hotové zázraky. Ale na druhej strane nám privatizácia priniesla aj obrovské problémy v hospodárstve a stále skôr, ako by sme začali s nejakým materiálom, ktorý by priniesol zmeny v koncepcii privatizácie, stratégii, v pravidlách hry, bolo by dobré urobiť naozaj hĺbkovú analýzu, čo bolo na privatizačnom procese pozitívne, kde sa došlo k dobrým výsledkom, lebo aj také určite boli, a kde naopak privatizácia nepriniesla riešenie problémov v tých podnikoch, v ktorých sa uskutočnila a naopak spôsobila práve rozklad podnikateľskej štruktúry a v mnohých prípadoch aj zánik fungujúcich podnikov.

Čiže na začiatku si treba povedať, že naozaj tu chýba táto analýza. Dúfal som a pani ministerka na začiatku sľubovala, že takáto hĺbková analýza sa urobí. Žiaľ, zatiaľ ešte nie je zrejme hotová alebo aspoň nebola predložená do parlamentu. A preto sa nám ťažko prijíma nejaká novela, ktorá má skoro akoby skončiť proces privatizácie a my sa nepoučíme z minulosti, aby sme veci robili lepšie. Čiže je to naozaj na škodu veci a, žiaľ, preto ani novela nemohla dosiahnuť tie parametre, ktorými by bola pozitívnym krokom k zlepšeniu procesu privatizácie.

Zjednodušene sa dá povedať, že novela rieši iba niektoré veci, ktoré sa týkajú skôr nejakých drobných úprav, a potom vážny problém likvidácie strategických podnikov. Jednoducho táto vláda prišla s koncepciou predať skoro všetko, v rámci tohto predávania podnikov uprednostniť formu súťaže. A keď si predstavíme, že v prostredí, kde došlo k hlbokej devalvácii slovenskej koruny, kde je situácia, že je akútny nedostatok peňazí v obehu, kde podniky majú veľké problémy investovať do svojho rozvoja, a dokonca udržiavať proste obežné prostriedky a obratový kapitál, aby si mohli nakúpiť materiály, spracovať ich a predať, v takomto prostredí je jasné, že v súťažiach môžu uspieť len zahraniční partneri, zahraniční investori. Čiže rovno si povedzme, že ide o predaj podnikov do zahraničia.

Na dôvažok, je to v štádiu, keď v podstate všetky podniky v takej bežnej komercii bežného hospodárskeho života sú už vlastne po privatizácii a zostali na privatizáciu alebo na takýto odpredaj len podniky, ktoré v mnohých krajinách vlastne ani nie sú podnikmi na predaj. Sú to podniky, ktoré si väčšina štátov drží vo svojom vlastníctve, lebo rozhodujú o celom hospodárskom a ekonomickom živote v krajine. Jednoducho každá fabrika, každý priemyselný, poľnohospodársky a iný podnik musí akosi odoberať elektrickú energiu, poväčšine sú už všetci napojení na plynové rozvody, poväčšine každý si potrebuje požičiavať peniaze z bánk, poistiť sa v poisťovni, ktorá má ešte stále v podstate skoro monopolné postavenie na slovenskom poisťovacom trhu a tak ďalej. Čiže sú to kľúčové firmy, ktoré rozhodujú o celom hospodárskom a ekonomickom dianí na Slovensku.

A teraz stojíme pred otázkou, či v tejto situácii máme tieto firmy jednoducho absolútne odpredať alebo či máme postupovať iným spôsobom. A preto sa ani vôbec nečudujem, že vo vládnej koalícii nastala táto diskusia, v ktorej časť alebo niektorí sa jednoducho pozreli aj po svete a rozmýšľajú ako národohospodári a nedá im, aby neobránili v takomto súboji aspoň časť z toho majetku ako strategický preto, aby si vláda, občania tohto štátu prostredníctvom svojich volených zástupcov zachovali vplyv v niektorých kľúčových podnikoch.

Čiže jednoducho tento súboj vo vládnej koalícii sa stal súbojom na jednej strane v otázke absolútne sa zbaviť možnosti vplyvu prostredníctvom priameho zúčastnenia sa na rozhodovaní týchto podnikov a na druhej strane sa tu veľa diskutuje o transparentnosti celého tohto procesu. Pri prvej otázke zachovať si svoj vplyv naozaj vidíme, že významné štáty, ktoré sú častokrát našimi predstaviteľmi, ktorí hovoria, že sa pozerajú do Európy a chcú byť veľmi podobní, ako Európa dnes vyzerá. Vidíme, že plynárenské spoločnosti v Taliansku, vo Francúzsku, v Nemecku a v ďalších krajinách mnohé z týchto kľúčových odvetví sú pevne v rukách štátu. A štát nie 51-percentnou, ale mnohokrát vlastne absolútnou väčšinou alebo stopercentným vlastníctvom rozhoduje o týchto podnikoch, drží ich v rukách a pevne s nimi narába.

Na dôvažok, keď si pozrieme tvorbu tohtoročného štátneho rozpočtu, tak práve tieto podniky mali predpísaný odvod navyše do štátneho rozpočtu, ako boli ich daňové povinnosti, tak plynárenský podnik, tak energetické závody, tak Slovenské telekomunikácie. Len čo dôjde k privatizácii, odvod navyše je nereálny. Čiže štátny rozpočet si môže tie 3, 4, 5 mld. vyčiarknuť z príjmov, lebo jednoducho bude musieť ku každému podniku pristupovať rovnocenne, nebude ho mať vo vlastníctve, nemôže mu predpísať odvody z hospodárskeho výsledku navyše do štátneho rozpočtu. To je pravda o týchto podnikoch a je to pravda aj o ich ekonomických záujmoch alebo ekonomických efektoch, ktoré možno z týchto podnikov získať.

Iste, už sa tu diskutovalo nedávno o Imune Šarišské Michaľany, kde niektorí vládni funkcionári naivne hovorili, že Šariské Michaľany sa vyriešia tým, že tam bude zahraničný partner, lebo naše zdravotnícke zariadenia Šarišským Michaľanom neplatia za tovary, ktoré sú im dodávané. No keď bude zahraničný partner vlastniť Šarišské Michaľany, určite nebude dávať našim zdravotníckym zariadeniam svoje výrobky zadarmo. Takisto mu bude nutné platiť. Čiže argumentovať potrebou privatizácie preto, lebo podniky nemajú uhrádzané svoje pohľadávky, je scestné a nemá nič spoločné s realitou. Je možné, že v minulosti nebolo dostatočne premyslené ovplyvňovanie vedúcich funkcionárov týchto podnikov, že neboli v týchto podnikoch dosť premyslené riadiace systémy, že manažmenty jednoducho nesplnili svoje úlohy a svoje poslanie. Ale to nebola vina toho, že boli štátne, to bola vina toho, že boli zle riadené príslušnými ministerstvami, že boli zle dozorované, že jednoducho zákon o štátnych podnikoch bol prekonaný a nefungovalo to tak, ako malo fungovať.

Čiže vymýšľať si, že teraz keď ich sprivatizujeme, šibneme čarovným prútikom a už to budú dobre fungujúce podniky, nie je pravdou. V zahraničí aj štátom vlastnené podniky fungujú dobre a majú dobré hospodárske výsledky. Práve pri znížení počtu štátnych podnikov na taký malý počet, ako je teraz len na tzv. strategické podniky, sa môže zintenzívniť dozor štátu, skvalitniť sledovanie a ovplyvňovanie procesov v týchto štátnych podnikoch, aby tam bola naozaj vysoká úroveň riadenia a vysoký stupeň zhodnotenia produkcie a zefektívnenia výrob. Iste, v socialistickom systéme, kde všetko vlastnil štát, kde ministerstvá boli vlastne generálnymi riaditeľstvami a boli zaplavené množstvom rozhodovacích a riadiacich úloh, nebolo možné dohliadnuť na každý jeden podnik a nebolo ani reálne dosledovať to, aby všetci efektívne pôsobili. Tu bolo dobré, že sa zapojila ľudská iniciatíva, túžba po vlastnení a spoluúčasti na majetku do toho, aby sa mohli zdynamizovať procesy riadenia v týchto podnikoch.

Ale dnes po zúžení toho počtu vlastne na niekoľko skoro na jednej ruke, najviac na dvoch rukách spočítaných podnikoch, keď vidíme, že v susednom Maďarsku je ich okolo 100, v ďalších krajinách oveľa viac vo výlučnom vlastníctve štátu, dnes sme vlastne už v privatizácii dosiahli absolútnu špičku únosnosti privatizácie z hľadiska počtu podnikov, ktoré vstúpili do privatizácie. A zostali tu naozaj len monopoly, z ktorých môžeme vyčleniť niektoré činnosti, ktoré budú efektívnejšie jednoducho realizované nejakými súkromnými spoločnosťami a súkromnými aktivitami. Ale nemali by sme už tieto spoločnosti jednoducho privatizovať ako celky, ale skôr sprivatizovať z nich vyčlenené časti a tie použiť na mobilizáciu celých podnikov.

Poviem to na príklade štátnych lesov. Iste, štátny lesný fond nie je možné privatizovať, ale je tam mnoho činností. Napríklad keby ťažobné práce, pestovateľské práce robili možno malé súkromné firmy, tieto procesy by sa zdynamizovali, robili by sa kvalitnejšie, štátnymi pracovníkmi by sa skôr dozorovali, sledovalo by sa, či sa dodržiavajú pravidlá ochrany životného prostredia, rozvoja krajiny a tak ďalej, čiže skôr by sa to posunulo do tejto polohy. Vtedy by to malo logiku. Ale ak dochádza k privatizácii en bloc celých podnikov, tak to stráca logiku a jednoducho to nebude smerovať k skvalitneniu činnosti v týchto jednotlivých úsekoch, ktoré sa pripravujú na privatizáciu.

Pán poslanec Šimko povedal zopár príkladov z Veľkej Británie. Skoro by som povedal, že nie je poslancom vládnej koalície. My sme sa od začiatku roku 1990 usilovali ísť práve týmto smerom. V doterajšom znení zákona sa objavili zamestnanecké akciové spoločnosti, proste privatizácia v prospech zamestnancov, je tu predtým kupónová privatizácia, teraz dlhopisová, ale mne to pripadá tak, že v týchto nových návrhoch všetky veci ako spoluúčasť občanov, spoluúčasť zamestnancov sa asi ide hodiť cez plot, lebo prvoradý záujem sú tendre a predaj v súťažiach, z ktorých ani zamestnanci, ani občania Slovenskej republiky nemajú šancu vyjsť víťazne. Neviem, či sa podarí pokus pána Mojžiša z Banskej Bystrice nejako zasiahnuť do týchto súťaží a uspieť povedzme v zoskupení nejakých občanov, ktorí by sa uchádzali, ale veľmi silne pochybujem, že to má nádej na úspech pri takej tvrdej predstave, že všetko by mali získať skôr zahraničiari.

Myšlienka účasti zamestnancov, myšlienka účasti občanov Slovenskej republiky však je tu a myslím si, že by bolo potrebné urobiť všetko pre to - keď sa to nepodarí v znení tohto zákona, tak aspoň v privatizačných projektoch, o ktorých som presvedčený, že pani ministerka sa ich bude snažiť robiť aj v spolupráci s nami a nájsť formu, ako zapojiť vo väčšej miere občanov Slovenskej republiky do vlastníctva, aby trauma, ktorá z privatizácie reálne je, lebo ľudia sú otrávení niektorými zbohatlíkmi, ktorí sa správajú neeticky, aby sa naozaj začala postupne kompenzovať a našli sa spôsoby, ako zapojiť do účasti občanov Slovenska, ale aj zamestnancov jednotlivých podnikov. Preto to, čo povedal aj pán poslanec Šimko, je zaujímavé a dúfam, že bude pre vládu a pani ministerku i Fond národného majetku inšpirujúce. Vidíte, že to bolo možné vo Veľkej Británii a všetci zamestnanci sa zúčastnili na privatizácii, že občania príslušných regiónov sa mohli zúčastniť na privatizácii. V tomto smere by bolo potrebné zákon ďalej premyslieť, ako takýto smer podporovať, aby ľudia mali pocit, že sú naozaj pri tom, sú spoluvlastníci, a nie je to len užšia skupina ľudí, ktorá participuje na privatizácii.

Sú tu veľmi vážne obavy, že vláda, keď nebude mať dosť finančných prostriedkov na chod svojej ekonomiky, keď nebude mať dosť prostriedkov na to, aby mohla byť pred občanmi úspešná, jednoducho použije peniaze, ktoré sa získajú z predaja týchto podnikov na zabezpečenie bežných krokov v ekonomike, v hospodárstve, v službách a v rôznych podporných rezortoch. Boli sme toho svedkami aj nedávno. Len čo vznikol nejaký prebytok, hneď sa prihlásili, zaklopali zdravotníctvo, školstvo a ďalšie rezorty a peniaze strávili. Veľmi ľahko sa môže stať, že peniaze získané z predaja telekomunikácií a ďalších firiem by mohli skončiť podobne, jednoducho peniaze, ktoré sa získajú, sa v priebehu jedného, dvoch rokov minú, ale už nebudú ďalšie telekomunikácie, nebudú ďalšie energetické, plynárenské podniky, ktoré bude možné znovu predať, aby vláda mohla opäť povedať: aha, máme nejaké možnosti na ďalší chod, fungovanie.

Toto by bol veľmi krátkozraký vývoj a myslím si, že vážne obavy smerujú aj k tomu, že pripravený návrh nás nenadchýna a boli by sme radšej, keby podniky strategického významu, prirodzené monopoly zostali trvale vo vlastníctve štátu. Rozhodne podporujeme, aby aspoň 51 %, alebo 34 % tých menej významných bolo v rukách štátu, aby mal štát stále ingerenciu v týchto podnikoch. Ale nepodceňoval by som Slovenskú poisťovňu, ktorú nejako Strana demokratickej ľavice veľmi rýchlo vypustila zo svojej pozornosti. Slovenská poisťovňa je reálny finančný ústav, ktorý má skutočné zdroje vo vlastníctve na rozdiel od bankových inštitúcií, ako je Slovenská sporiteľňa, ktorá má len požičané peniaze a o VÚB ani nehovorím. Slovenská poisťovňa by mala tiež, štát by mal mať v Slovenskej poisťovni tiež silnejšie postavenie a nemal by ju púšťať tak ľahkomyseľne zo svojej pozornosti, lebo táto skutočnosť rozhoduje o finančných pohyboch a proste o hospodárskych krokoch ostatných bankových inštitúcií, lebo len táto požičiava reálne financie, ktoré sú v jej vlastníctve. A preto je aj oveľa menej zraniteľná ako Slovenská sporiteľňa a iné bankové inštitúcie.

Na záver, ak mi dovolíte, chcel by som upriamiť vašu pozornosť na pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré v tejto súvislosti predkladám. Ako som povedal, sú vážne obavy, že sa peniaze jednoducho minú a nebude ani na vyplatenie tých, ktorí vlastnia dlhopisy a ktorým sa zaviazala predošlá vláda tým, že podporovala kupónovú privatizáciu, že im umožní zúčastniť sa na privatizácii, že im dá podiel na majetku a najmä, keď ide o také vážne podniky, ako sú podniky plynárenského a energetického charakteru a podobne. Predsa keď sa predávajú zlaté nosnice, ktoré sú jadrom slovenskej ekonomiky, je do neba volajúci hriech, keby nemohli občania Slovenskej republiky sa zúčastniť na ich vlastnení.

Čiže aj keď Strana demokratickej ľavice podrží a pomôže alebo ďalšie strany v koalícii, ktoré chcú uchopiť určitý podiel v týchto monopoloch, podľa môjho názoru by bolo mimoriadne dôležité, aby druhá vážna vec, ktorú by zabezpečili, bola možnosť občanov Slovenskej republiky kúpiť si akcie v týchto podnikoch. Preto navrhujem, aby v článku I bodu 5 písm. g) v § 10a ods. 4 za textom v písmene g) sa doplnila veta, ktorá sa týka práve výmeny podpisov fondu za akcie fondu, pričom výmena dlhopisov fondu za akcie fondu má prednostné právo pred ostatnými formami privatizácie do lehoty vyplatenia všetkých dlhopisov občanov Slovenskej republiky v zmysle zákona. Tu sa urobil akýsi prísľub občanom. Rozdalo sa z dlhopisov za 35 mld. korún. Tým štát a vlády, ktoré sú tu, zobrali na seba záväzok, že občanom Slovenskej republiky prednostne - lebo dopredu vydali tieto dlhopisy, predtým kupónové knižky - umožnia zúčastniť sa na vlastnení majetku, ktorý štát odpredáva vo výške 35 mld. korún. Ak nebude toto zabezpečené v zákone a predá sa to všetko iným spôsobom, mám vážne obavy, že jednoducho vláda poruší svoj záväzok, ktorý prijala vydaním kupónových knižiek a vzápätí ich previedla transformáciou na dlhopisy fondu.

Navrhujem druhý pozmeňujúci návrh, aby štát v prípade insolventnosti fondu na splatenie dlhopisov v plnom rozsahu ručil za tieto záväzky celým svojím majetkom. Ak by náhodou štát inakšie naložil, ak by vláda inakšie naložila s týmito podnikmi, potom je povinnosť tejto vlády, aby na seba prevzala záväzok, že dlhopisy splatí, keď príde príslušný termín, ktorým sa jednoducho končí obdobie splatnosti týchto dlhopisov. Predsa vláda chce vo svojich privatizačných projektoch rozhodovať, komu predá podniky. Ak by týmto chcela obísť tých, ktorým dala záväzok, že im dala dlhopisy dopredu, tak vlastne musí na seba prevziať záväzok, že potom sa im dlhopisy musia uhradiť. Čiže je tu absolútne logická konštrukcia. Vláda rozhodne ináč, tak musí povedať ako. A musí ručiť celým majetkom, aby sa to stalo v skutočnosti, aby občania nezostali oklamaní.

Tretí pozmeňujúci návrh je navrhnutý § 24 ods. 12, terajší ods. 14, ale pri tých posunoch sa to posunulo, kde navrhujeme, aby sa zmenil zmysel vety zo zápornej na kladnú. V tej vete sa rieši otázka zábezpek pomocou dlhopisov. Dlhopis bol vydaný nie ako plnohodnotný cenný papier, lebo sa mu obmedzilo v tomto odseku proste použiť ho formou zábezpeky. Preto navrhujeme, aby sa zmenila veta: "Dlhopisy podľa odseku 4 možno použiť na zabezpečenie záväzkov ich majiteľov." Čiže jednoducho by sme len zrovnoprávnili tento cenný papier, aby majitelia dlhopisov mohli s nimi narábať v plnohodnotnej miere ako s akýmkoľvek cenným papierom.

A po štvrté navrhujeme, aby v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je priložené k spoločnej správe v tomto materiáli, sa popri pasáži, kde sa hovorí: "Uložiť vláde Slovenskej republiky vypracovať a predložiť Národnej rade Slovenskej republiky v spolupráci s Fondom národného majetku Slovenskej republiky správu o spôsobe a časovom postupe vyplácania dlhopisov, resp. ich výmeny za akcie podnikov občanom Slovenskej republiky v zmysle platného zákona v termíne do 30. septembra 1999," sa vložila nová veta: "Pričom predkladatelia sú povinní zabezpečiť, aby všetci vlastníci mali možnosť výmeny dlhopisov fondu za akcie fondu podnikov charakteru prirodzeného monopolu podľa § 10 ods. 1, ďalej Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky a Slovenskej poisťovne." Týmto by sa vlastne povedalo dopredu, tak vláda má takúto koncepciu, takto chce nakladať s dlhopismi a dopredu hovorí, že tieto pripravuje a umožní vymeniť ich v jednotlivých podnikoch v takýchto balíkoch, teda občania, ktorí vlastníte dlhopisy, máte termín dovtedy a dovtedy, môžete vymeniť svoj dlhopis za akciu, po tomto termíne inými formami predáme všetok zvyšujúci majetok. Čiže nastala by tu určitá reálna postupnosť. Najprv splním to, čo som sľúbil, dal som vám cenný papier, sľúbil som vám ho, že si ho môžete vymeniť za akcie, ktoré budú poskytnuté v sprivatizovaných podnikoch, keď ste si ho dovtedy a dovtedy nevymenili, vyplatíme vás po skončení v roku 2000, ostatné predávame v rozsahu, v ktorom sme sa dohodli.

Vážené dámy a páni, dúfam, že tieto návrhy naozaj podporíte bez ohľadu na to, či ide o koalíciu alebo opozíciu. Sú to veci, ktoré vláda Slovenskej republiky sľúbila občanom Slovenskej republiky. Žiadne sľuby sa nemôžu porušovať ani zmenou vlád, lebo občan jednoducho môže stratiť dôveru vo vlastný štát, a to by bolo obrovskou chybou.

Ďakujem vám za pozornosť.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu poslancovi za vystúpenie v rozprave.

S faktickou poznámkou sa prihlásil jedine pán poslanec Juriš. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

Prosím, pán poslanec Juriš, máte slovo.

Poslanec A. Juriš:

Ďakujem za udelené slovo.

K pánu poslancovi Oberhauserovi len toľko. O mnohých názoroch by sa dalo diskutovať, ale vyjadrím sa len k jednému, a to je otázka dlhopisov. Myslím si, že máme ešte takú pamäť, že si pamätáme, že dlhopisy boli vydané na konto zrušenia druhej vlny privatizácie a do tejto druhej vlny kupónovej privatizácie boli už zadelené podniky s konkrétnymi číslami. A druhá vlna kupónovej privatizácie sa zrušila len preto a vydali sa dlhopisy, aby ich mohla predchádzajúca vláda sprivatizovať. Čiže nepočítalo sa so strategickými podnikmi. A nová vláda musí teraz vyplatiť tieto dlhopisy. Vážení, a z čoho? Áno, je možný názor, že sa dlhopisy môžu použiť aj na privatizáciu podnikov, ale myslím si, že podstatná časť obyvateľstva bude chcieť peniaze, lebo už na žiadne akcie neverí. Takže z toho dôvodu si myslím, že veľmi málo ľudí použije dlhopis na kúpu akcií v privatizovaných podnikoch. Ešte raz, skutočne druhá vlna privatizácie bola zrušená, aby si mohli sprivatizovať podniky privŕženci vládnej garnitúry, a to za takú cenu, ktorá nie je ani 20 % z účtovnej hodnoty. A teraz, keď sa bude privatizovať formou súťaží, tak sa asi získa viac. To je moje presvedčenie.

Ďakujem.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP