Tretí deň rokovania

20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

9. septembra 1999

 

 

Predseda NR SR J. Migaš:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

prosím vás, keby ste zaujali miesto v rokovacej miestnosti, budeme pokračovať v 20. schôdzi Národnej rady.

Je 9. 9. 1999 a je 9.09 hodín. Otváram tretí rokovací deň 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: pán poslanec Andrassy, pán poslanec Benčat, pán poslanec Hort, pán poslanec Ištván, pán poslanec Lexa, pani poslankyňa Rusková, pán poslanec Slota, pán poslanec Topoli a pán poslanec Peter Weiss.

Žiadam panie poslankyne a pánov poslancov, aby svoju účasť na schôdzi dokumentovali svojím podpisom do prezenčnej listiny.

Panie poslankyne, páni poslanci, rozpravu o bode programu Strednodobá koncepcia hospodárskeho a sociálneho rozvoja Slovenskej republiky (Strednodobé priority hospodárskej politiky Slovenska), ktorú máte ako tlač 338, sme včera neskončili.

Do rozpravy o tomto bode programu sa ústne prihlásili títo poslanci: už vystúpil pán poslanec Maxon, ďalej pán Gyurovszky, pán poslanec Jasovský, pán poslanec Húska, pán poslanec Kalman, pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Engliš, pán poslanec Mesiarik, pani poslankyňa Aibeková, pán poslanec Zelník, pán poslanec Krajči, pán poslanec Prokopovič, pán poslanec Slaný, pán poslanec Tatár a pán poslanec Brhel.

Čiže ako ďalší v poradí vystúpi pán poslanec Gyurovszky. Nie je prítomný, stráca poradie. Ďalší v poradí bol pán poslanec Jasovský a po ňom pán poslanec Húska.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec J. Jasovský:

Vážený pán predseda Národnej rady,

vážený pán podpredseda vlády,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

ja tiež musím konštatovať v zhode so včerajšími predrečníkmi, že ide o dôležitý materiál, a preto si myslím, že nielen pán podpredseda vlády, ale aj niektorí kľúčoví ministri by tu mali sedieť a mali by reagovať na názory, aj keď opozičných poslancov, ale zrejme ľudí, ktorí niečo poznajú a prešli praxou. Stalo sa však zlým zvykom, že aj na rokovania takých výborov, ako je výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, ministri nechodia bez toho, že by sa ospravedlnili, chodia na rokovanie výborov pomaly referenti, a to znamená, že asi aj na rokovania pléna Národnej rady sa nebude unúvať nikto z vlády prichádzať. Myslím si, že o hlasovaní je aj tak obyčajne rozhodnuté vopred a rokovať o budúcnosti Slovenska, Slovenskej republiky asi nie je dôležité, asi ide skôr o budúcnosť niekoho iného.

Materiál som si preštudoval naozaj so záujmom, čakal som v ňom aj kapitolu, ktorá bude hovoriť o rezorte dopravy, pôšt a telekomunikácií. Som presvedčený, že je potrebné hovoriť o transformácii právneho systému. Bol som rád, že je tu zastúpené poľnohospodárstvo, ale som hlboko presvedčený, že bez dopravnej infraštruktúry štát fungovať nemôže, to znamená, že bez tejto kapitoly nemôže byť ani akákoľvek koncepcia rozhodujúca a dôkladná. Myslím si, že sme prerokúvali svojho času programové vyhlásenie vlády. Bol som presvedčený, že toto programové vyhlásenie vlády bude materiálom, ktorý bude prijateľným z hľadiska strednodobej koncepcie, že to bude materiál, ktorý bude hovoriť o pohľade tohto štátu do budúcnosti. Neviem potom, aký bol dôvod na vznikanie tejto koncepcie a najmä koncepcie, ktorá je postavená tak vážne, tak nepopisne, ako je postavená táto. Myslím si, že o rezorte dopravy, pôšt a telekomunikácií toho bolo hovorené v poslednom období hodne zásluhou môjho nástupcu, myslím si, že ale o tomto rezorte mohlo byť napriek tomu popísané niečo aj v tejto koncepcii.

Vrátim sa teda k rezortu dopravy, pôšt a telekomunikácií. Myslím si, že naozaj bez koncepcie tohto rezortu - a týchto koncepcií bolo vypracovaných niekoľko - nemôže existovať žiadna koncepcia hospodárskeho rozvoja Slovenskej republiky. A napokon nie ani sociálneho rozvoja tohto štátu, pretože najmä cez tento rezort sú plnené mnohé sociálne poslania. Nemôžem súhlasiť s tvrdením, že cieľom materiálu je na základe objektívneho hodnotenia súčasného stavu ekonomiky Slovenskej republiky stanoviť postupy, ktoré vedú k stabilizácii štátu. Ak sa štruktúrovanie materiálu odvíja od hodnotenia súčasnej situácie, pýtam sa, kde sú seriózne analýzy z oblasti dopravy, pôšt a telekomunikácií, a teda infraštruktúry. Nemôže byť predsa jedno, či na Slovensku budú fungovať veľké priemyselné celky - a to znamená, že budeme ľudí zvážať z veľkých vzdialeností -, alebo táto vláda deklaruje podporu malému a strednému podnikaniu. A to znamená, že rýchle systémy, rýchlodráhy snáď nebudú potrebné?

V materiáli sa tradične objavujú chyby, o ktorých hovorí súčasná vláda a poukazuje na nich v súčinnosti s minulou vládou. Ale myslím si, že aj za obdobie posledného roka vzniklo mnoho chýb, ale o tých, je zaujímavé, že v tomto materiáli nie sú žiadne náznaky. Neurobila snáď táto vláda žiadne chyby? Skúsim na túto tému hovoriť v súvislosti s niektorými časťami tohto materiálu. Hovorí sa v tomto materiáli, že Slovensko dosiaľ nemalo svoju vlastnú hospodársku stratégiu. Ale ja dám teda otázku: Naozaj sme presvedčení, že prerokúvaním tohto materiálu už Slovensko svoju stratégiu bude mať? Je tento materiál dostatočným podkladom vôbec na vznik akejsi stratégie Slovenska?

Stále je kritika, ak zoberiem napríklad stranu 4 tohto materiálu, že veľká časť investícií bola umiestnená neefektívne na infraštruktúru, do infraštrukturálnych projektov. Veľakrát som hovoril o význame diaľnic na Slovensku, veľakrát už bolo toho popísaného v médiách, snáď túto otázku rozoberať by bolo celkom zbytočné, ale skúsim predsa len pripomenúť to, čo hovoril vo vystúpení včera pán poslanec Kozlík. Koncepcia, ktorá vznikla v poslednom období v Maďarskej republike, je presne kópiou, ktorú vypracovala slovenská vláda pod vedením pána Mečiara. Koncepcia rozložená na obdobie 10 rokov, koncepcia rozložená presne v oblasti zdrojov, tak ako bola postavená slovenská koncepcia. Líši sa tento program len tým, že maďarská výstavba diaľnic pokračuje v smere na východ a pokračuje v smere na juh, bohužiaľ, žiadne cesty v smere na Slovensko sa nestavajú. Je náhodou, že Česká republika mimoriadne zrýchlila koridor v smere Frídek-Místek, napriek tomu, že slovenská vláda deklaruje, že poľská strana nemá záujem o prechod koridorov cez Slovensko? Prečo potom česká strana finišuje v smere sever - juh?

Nemusím asi pripomínať vyhlásenia známych bankárov, ako pána Rotha a podobne, ktorý nás upozornil, že bez vyhovujúcej infraštruktúry sa tento štát rozvíjať nemôže a nemôže mať teda spracovanú ani vlastnú koncepciu. Otázka investorov, s mnohými som sa stretol, ktorí sa čudujú, prečo slovenská vláda nemá záujem o vstup investičných prostriedkov práve napríklad cez výstavbu diaľnic, prečo slovenská vláda ide inou cestou. Hovoríme a v tomto materiáli je veľakrát spomínaná otázka turizmu. Bez vyhovujúcej infraštruktúry tento turizmus nebude môcť existovať. V materiáli sa hovorí, že ho pripravovala slovenská vláda, slovenskí odborníci v spolupráci s Európskou úniou. Ja sa pýtam: Model európskych koridorov nebol spracovaný v súčinnosti s Európskou úniou? Nebolo celkom náhodou, že sme mali tvrdé rokovania aj s odborníkmi Európskej únie, nebolo celkom náhodou, že koridory prechádzali cez Slovensko?

Dnešná situácia vo výstavbe diaľnic, a ja to musím dnes povedať, je naozaj veľmi zlá a veľmi zúfalá. Napriek tomu, že už rok je proklamovaný variant výstavby diaľnic, do diaľnic nevchádzajú žiadne peniaze. A treba, aby ste vedeli, že Slovenská správa ciest zatiaľ získala jediné zdroje, a to preklenovací úver zo Slovenskej sporiteľne v objeme 2 mld. korún. Viete si predstaviť, za akých úverových a úrokových podmienok sú tieto zdroje získané?

Nič sa nehovorí o penále, ktoré nezaplatila Slovenská správa ciest dodávateľom, nič sa nehovorí o konzervácii diaľnic, ktorá je vyčíslená na sumu 20 mld. korún. Nič sa nehovorí o 30 tisícoch nezamestnaných, ich hodnotu včera vyčíslil pán Maxon. Zdroje, ktoré títo ľudia pohltia, a zdroje, ktoré mohli vyprodukovať, sú presne objemom, ktoré mohli byť použité na výstavbu diaľnic na Slovensku.

Ja som bol trošku smutný, keď pán predseda vlády v máji v prilbe prerážal tunel Branisko. Bolo to, myslím, 1. mája, keď povedal, že tunel Branisko bude prioritou Slovenska. Dnes na tuneli pracuje niekoľko ľudí. Pritom len jeden kamión, ktorý by prešiel cez tunel Branisko, by ušetril na pohonných hmotách 3,5 litra nafty. Spočítajme si investíciu na dopravu v tejto oblasti a zistíme, čo to znamená. Myslím si, že odborníci, ktorí pracovali na Branisku, a odborníci, ktorí pracovali na diaľniciach, podobne ako mnohí mladí ľudia zo Slovenska, spájajú svoju existenciu so zahraničím, a nie som presvedčený, že je to dobré. A táto koncepcia, bohužiaľ, nedáva odpoveď na tieto otázky.

Na strane 5 tohto materiálu je uvedený fakt, tak ako mnoho ostatných, že predchádzajúca vláda sa nepokúsila riešiť problémy napríklad štrukturálnymi reformami. Ja sa pýtam: Neboli pripravené štrukturálne reformy v oblasti slovenskej autobusovej dopravy? Neboli pripravené štrukturálne reformy v oblasti letísk? Viete, aká je dnes situácia v oblasti autobusovej dopravy, ktorá je na úplnom kolapse, ktorá je pripravovaná do privatizácie? Pýtam sa, ak Slovenská autobusová doprava hospodári so stratou, hospodári s mnohými rizikami, po privatizácii bude Slovenská autobusová doprava zisková? Viete, ako poklesol objem leteckej prevádzky na Slovensku? Viete, aká je dnes situácia v týchto oblastiach? Skutočne veľmi zlá a veľmi nešťastná.

Spomenieme len príklad, o ktorom sa veľmi nehovorí. Slovenské aerolínie boli mnohokrát medializované. Som vďačný kolegom z hospodárskeho výboru, že sme donútili ministerstvo dopravy riešiť túto situáciu, ktorá bola 8 mesiacov úplne na dne. Viete o tom, že došlo k zániku TATRA AIR-u na Slovensku, spoločnosti, ktorá tu fungovala od roku 1991, že 7 pilotov odišlo pracovať do Švajčiarska, 2 piloti pracujú vo Fínsku? Viete, koľko stojí výcvik jedného pilota? Je to 9 pilotov a výcvik jedného pilota stojí mnoho miliónov korún. Títo piloti sú mimo Slovenska. Nemohlo ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií namiesto ničenia Slovenských aerolínií snažiť sa o určitý holding na báze Slovenských aerolínií, TATRA AIR-u, R-Slovakie a ďalších leteckých spoločností, ktoré na Slovensku živoria? Viete o tom, koľko zarobili zahraničné letecké spoločnosti, ako napríklad R-Tunis, španielske aerolínie, Ukrajina Aeroflot, české aerolínie v tomto roku na Slovensku?

Viete o tom, že len Slovenské aerolínie mali kontrahovaných 580 mil. korún na rok 1999 a o túto sumu prišli? Viete o tom, že len v minulom roku 33 mil. korún zaplatili Slovenské aerolínie na poplatkoch tomuto štátu? O tieto peniaze sme prišli. Berme to, že je to suma blížiaca sa k miliarde korún len v oblasti leteckej prevádzky. Takto sme hospodárili, ale v materiáli to nazveme trošku ináč, že predchádzajúca vláda. Iste, dá sa o tom aj takto rozprávať, ale ja sa budem veľmi pýtať, čo táto vláda. Myslím si, že nie takto by mala byť otázka transformácie, nie takto by mala byť postavená otázka transformácie.

Na strane 6 sa v tomto materiáli hovorí o odkladaní zvyšovania poplatkov, teda taríf v pošte, v telekomunikáciách a v doprave v minulom roku. Ja sa pýtam, že na čo boli upravené poštové tarify? Viete, ako hospodári dnes Slovenská pošta? Ja dúfam, že nový pán minister si ju trošku všimne. V tomto materiáli je uvedená napríklad neochota ľudí na Slovensku dochádzať do zamestnania. Ale veď len v Banskej Bystrici dochádzajú na Generálne riaditeľstvo Slovenskej pošty štyria riaditelia z Bratislavy a piati z Prahy. Iste si viete predstaviť, že nedochádzajú autobusom ani vlakom a že dochádzajú služobnými motorovými vozidlami. A každý osobitne, samozrejme. Takže potom sa pýtam, načo úprava taríf? Z tohto dôvodu došlo k úprave taríf? Vraj došlo len k miernemu nárastu regulovaných cien. Od 1. 7. vzrástli mnohé ceny o jednu pätinu. To je mierny nárast cien? Všimnime si, ako dochádza k reálnemu poklesu mzdy, ako dochádza k iným nárastom. To zdražovanie, ktoré je tu, je úplne nekoncepčné, pretože zdražením napríklad cestovného nedochádza k zvýšeniu tržieb. Došlo k značnému poklesu cestujúcich do zamestnania, pretože dnes cestovné predstavuje približne až polovicu minimálnej mzdy a za tú sa už neoplatí dochádzať do zamestnania.

Kapitola II má názov "Riešenie problémov pomocou ekonomických politík" a je tam uvedená taká podkapitolka "Krátke a strednodobé ciele hospodárskej politiky". Ja sa pýtam: Na základe čoho sú postavené ciele, ak neexistuje analýza problému? Bez analýzy problému stanoviť cieľ a stanoviť mechanizmus a prostriedky, ako sa k tomuto cieľu dostať, predsa nie je možné. Alebo mám snáď za analýzu problému považovať čierne knihy, na ktorých sa vybíjali ministerstvá niekoľko mesiacov? Čierna kniha ministerstva dopravy predstavovala smiešnych 8 strán. Z toho jedna strana bola tabuľka, ktorá hovorila o úveroch prijatých na výstavbu diaľnic. Viete, že dnes úrokové podmienky na výstavbu diaľnic, úver, ktorý pripravuje Slovenská správa ciest, má oveľa horšie úrokové podmienky, ako ho mala predchádzajúca vláda?

Na strane 11 sa znovu hovorí o pokračovaní úprav regulovaných cien, po slovensky - ožobračovanie ľudí. Pretože regulované ceny bez iného mechanizmu, bez adresného poskytovania zliav a ďalších nemajú žiadnu logiku a nemajú žiadny význam. Ja súhlasím, že je možné otázku regulovaných cien postaviť trošku na inej báze, ale je to potrebné podporiť aj úplne iným mechanizmom.

Na strane 18 sa hovorí o tom, že cenové dotácie štátu budú pokračovať len do tzv. koľajovej dopravy. Ako potom budeme riešiť otázku dochádzania ľudí napríklad v okrese Svidník, kde nie je ani kilometer, ani meter koľajníc? Ako títo ľudia budú dochádzať? Akým spôsobom, ak železnica tam nie je?

Materiál hovorí v mnohom o podpore regionálneho rozvoja. Pod podporou regionálneho rozvoja si ja nepredstavujem zrušenie výstavby diaľnic v smere na Banskú Bystricu. Bol to región, ktorý nie je na tom dobre a diaľnica prechádza aglomeráciami, ktoré sú z hľadiska zamestnanosti alebo nezamestnanosti značne postihnuté. Myslíte si, že takéto rozhodnutia nemajú priamy vplyv na zamestnanosť? Prečo sa dnes špekuluje s tzv. rajeckým variantom na výstavbu diaľnic? Kto dal Slovenskej správe ciest prostriedky, aby bol vypracúvaný rajecký variant, keď dnes už diaľnica pokračuje v smere na Žilinu cez Bytču, kde tunel Ovčiarsko dnes je prerazený? Kto dá prostriedky na vypracovanie nezmyselných a zbytočných projektov?

Na strane 19 sa hovorí o podpore investovania na Slovensku. Bohužiaľ, som skutočne skeptik, keď vidím, ako Doprastav, ako Banské stavby a ďalšie firmy rokujú so zahraničím, ako odchádzajú naši ľudia do zahraničia. Tá podpora v oblasti investícii, nie som o nej skutočne v tomto období presvedčený. Ja netvrdím, že je potrebné na všetko len úver. Ale sú mnohé iné mechanizmy, ale táto vláda nemá akosi myšlienky a nechce vyjadriť myšlienky, akým spôsobom vôbec podporiť investíciu na Slovensku.

Strana 20 - Mzdová politika. Hovoril k tomu včera pán poslanec Maxon. Myslím si, že otázka mzdovej politiky bola veľmi rozobratá pred voľbami a súdny človek si asi svoju mienku o tom urobí. Ale je tam zaujímavá časť, ktorá hovorí o potrebe kontroly štátu cez zástupcov v dozorných radách a iných. V mnohých dozorných radách nám sedia aj štátni tajomníci ministerstva. Za svoju činnosť berú dokonca odmenu. Nie je to náhodou v rozpore s niektorými ustanoveniami príslušných zákonov? Podpora zamestnanosti - pýtam sa len, ako bude Slovensko riešiť problém odchodu 20 000 zamestnancov zo Železníc Slovenskej republiky? Je rok fungovania novej vlády. Nevidel som, bohužiaľ, materiály, ktoré by tento problém riešili, a nie sú pripravené žiadne podporné postupy na to, aby títo ľudia zo železníc mohli odísť.

Strana 22 - znovu sa hovorí o vysokých cestovných nákladoch, o tom, ako je neochota cestovať na Slovensku. Ja sa pýtam: Kde cestovať? Kde majú ľudia cestovať? Kde je obrovský prepad alebo možnosť ďalšej práce? Možno snáď v Bratislave, ale Bratislavčania nemôžu uživiť celé Slovensko.

Strana 26 hovorí o príleve zahraničných investorov. Na túto otázku asi v Národnej rade bolo diskutované takisto dosť. Zahraniční investori nie sú ani nebudú a tak ako to bolo, myslím, včera v niektorej tlači, pokiaľ nebudú reálne projekty - a výstup práve tejto koncepcie mal vyústiť do náznakov tých reálnych projektov -, ani zahraniční investori na Slovensko nebudú prichádzať.

Potešil som sa strane 30. Tam sa konečne objavilo niečo z oblasti dopravy, pretože sú tam dve slová - dopravná infraštruktúra. O doprave predtým nebolo ani slovo. Hovorí sa na strane 32 o regionálnych programoch rozvoja, hovorí sa o rozvoji dopravnej infraštruktúry, ale hovorí sa najmä o rozvoji telekomunikačnej infraštruktúry. Vieme, ako strašne klesá hodnota telekomunikácií každý deň, každým dňom? Najmä s výberom poradcu na vstup strategického partnera do telekomunikácií, nezabezpečením tretieho operátora. Veď predsa nie je celkom náhodou, že cena na licenciu na Slovensku je 20 mil. dolárov. Prvá splátka mala byť 15. septembra. Ja počkám, či toho 15. septembra prvá splátka v dolároch nabehne na účet tohto štátu. Ale nie je náhoda, že rozdiel v Maďarsku je to až 320 mil. dolárov. Je to obrovský rozdiel. Je to 16-násobný rozdiel a nie je to skutočne náhodou, súvisí to skutočne s netransparentnosťou, s určitými politickými rozhodnutiami, súvisí to s tým, že z ministerstva odišlo mnoho odborníkov, ktorí mohli tieto veci riešiť a, bohužiaľ, dnes nie sú.

Na strane 46 sa hovorí o vysokom vplyve štátu najmä v oblasti strategických podnikov. Spomínaná je tam napríklad Slovenská pošta. Ja sa pýtam: Ako vyriešime otázku 1 400 stratových pôšt na Slovensku? 1 400 je stratových, len 200 je v podstate ziskových. Zrušíme tie stratové pošty po privatizácii? Naši nezamestnaní budú dochádzať po podporu do susedných obcí? Veď to nie je celkom také jednoduché. Pošta plní sociálnu funkciu tohto štátu. A otázka privatizácie, je to jednoduché povedať, sú tam niektoré lukratívne činnosti, ale väčšina zdrojov sa skladá z halierov a z ťažkej a zložitej roboty. To isté som už spomínal, je to problém stratovej automobilovej dopravy a podobne.

Na strane 47 - Prirodzený monopol - sa hovorí aj o vodnej doprave. Vie táto Národná rada vôbec, že pracovníci vodnej dopravy, Slovenskej plavby a prístavov, sa na nás obrátili s výzvou? Robí na túto tému niekto, aby sa nekalé manipulácie, ktoré tam vznikajú, nejakým spôsobom riešili?

Strana 48, znovu sa vyčítajú regulované ceny v železniciach, v autobusovej doprave. Ako inak zabezpečiť dostupnosť pracovníkov do zamestnania?

Strana 55 je stranou veľmi krásnou. Hovorí o rozvoji impulzov tohto materiálu. Nehnevajte sa, ja som skutočne o rozvojových impulzoch v tomto materiáli nikde nič nenašiel. Nemyslím si, že táto koncepcia, bohužiaľ, musím to tu povedať, je odborne na určitej výške. Neviem, prečo je takto spracovaná. Je spracovaná na objednávku. Zaujímalo by ma, koľko percent v tomto materiáli bolo vypracované pracovníkmi Európskej únie, koľko percent tými 7 odborníkmi, ktorí údajne na Slovensku na túto problematiku sú.

Myslím si, že tento materiál nie je dôstojný prerokovania v Národnej rade, že vláda sa mala trošku viacej s týmto materiálom pozabávať. Tobôž aj preto, že mešká s týmto materiálom, tak ako vo väčšine materiálov, ktoré tu prerokúvame už štyri mesiace. Je to program, ktorý má byť a ktorý bol spracovaný len pre Helsinki na december 1999? Skutočne s týmto programom by som asi nešiel ani do vlády. Myslím si, že je škoda tu kľučkovať, a vyjadrili to aj niektorí koaliční poslanci vo svojich vystúpeniach, ktorí ako keby nechceli vidieť, že kráľ je nahý, že kráľ šaty nemá. Hovoria o tom, že materiál je, materiál skutočne je, ale jeho vypovedacia schopnosť je naozaj dosť slabá a má vážne slabiny, tak ako to konštatovali aj zástupcovia SDĽ. Lenže na Slovensku je to asi tak. Fínsky veľvyslanec na Slovensku konštatoval, že na Slovensku sa slová a činy rozchádzajú. Ale v tomto prípade, bohužiaľ, nie sú len činy alebo nechýbajú len činy, ale v tomto materiáli mi chýbajú aj slová.

Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky: pán poslanec Hofbauer, pani poslankyňa Belohorská ako posledná. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

Nech sa páči, pán Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Boj o európske dopravne koridory sa začal hneď po roku 1990, ale Slovensko tam malo veľmi zlú šancu, pretože o týchto veciach rozhodovalo federálne ministerstvo dopravy a federálne ministerstvo spojov. Do roku 1993 Slovensko bola biela plocha bez akýchkoľvek trás železničných, diaľničných alebo telekomunikačných transeurópskych koridorov. Táto situácia sa zmenila ustanovením samostatného štátu. V roku 1993 delegácia vedená mnou v Nordwijku prvý raz presadila na konferencii ministrov dopravy európskych štátov požiadavku, aby tieto koridory boli napriamené a Slovensko neobchádzali. Konferencia ministrov dopráv túto požiadavku akceptovala do svojich materiálov, čo sa plne premietlo do následnej konferencie na Kréte v roku 1994, kde transeurópske koridory vedú územím Slovenska, ako smerom severo-južným, tak aj východo-západným. Zásadná podmienka je, aby sa aj budovali. Ich budovanie sa v rokoch 1994 - 1998 rozbehlo intenzívnym tempom, pretože to je podmienka, aby z koridoru na mape sa stal reálny koridor. Čiara na mape ostane len čiarou.

Súčasný stav, keď výstavba koridorov bola zastavená, ich výstavba umŕtvená, vlastne sa dala zelená štátom, ktoré majú tendenciu na seba strhnúť transeurópske trasy. A pokiaľ sa tak stane - a všetko nasvedčuje tomu, že áno -, tak zo Slovenska opäť zostane biela plocha pre nezamestnaných a pre "gastarbeitrov" na svojom vlastnom území štátu. Ak toto je cieľom tejto vládnej garnitúry, tak je to cieľ zlý. A mňa nesmierne mrzí, že úsilie, ktoré sme vynaložili v tomto smere v rokoch 1993 - 1998, takýmto spôsobom sa znehodnocuje, čo kruto postihuje všetkých obyvateľov Slovenska. Menovite tých, ktorí bývajú v tej nezamestnanejšej časti Slovenska, a to je Spiš a od Hybe, Východnej smerom na východ - východniari.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Chcela by som sa pristaviť pri tej časti, keď pán poslanec hovoril o výbere operátora. Sme svedkami úplného zlyhania kontrolného mechanizmu tohto parlamentu. Pretože ak bol po škandále prinútený minister Palacka odísť zo svojej funkcie kvôli netransparentnému tendru, tak si myslíme, že zrazu výmenou ministra sa všetko vybavilo. A mňa veľmi prekvapilo, že nikto nezareagoval na to, že minister dva dni po príchode do svojej funkcie potvrdil tender na vybratie tohto operátora. Takže možno ak sa bude niekto zamýšľať nad rýchlou reakciou Fínov na exodus Slovákov, možno to bude prameniť aj z nedôvery voči tomuto štátu, kde prebieha takýto typ politiky.

Možno by si mali uvedomiť aj naši kolegovia poslanci z opozície, že počúvajú tu rad za radom mimoriadne vážne slová a ja stále čakám, kto naberie z vás odvahu a po týchto vystúpeniach poslancov, ktorí svoje rezorty ovládajú, lebo boli ministrami, sa pozriete na svojich ministrov, ktorých tu vlastne ani nevidíme, a čakám na to, kto naberie tú odvahu a stiahne tento materiál, ktorý je skutočne hanbou tejto vlády.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Cuper, nech sa páči - procedurálny návrh.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán predseda,

hovoril som vám, že môj procedurálny návrh už bude oneskorený. Ja som chcel predniesť procedurálny návrh, aby ste dali slovo, ktoré sme včera istým aj naším nedopatrením upreli podpredsedovi vlády pánovi Miklošovi, aby vystúpil hneď ráno, aby sme mali znovu k čomu otvoriť plodnú rozpravu k tomuto nie celkom vydarenému materiálu. Ale zrejme pán podpredseda vlády počká na vhodnejší termín. Takže môj procedurálny návrh už bude o ničom.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Húska a po ňom pán poslanec Kalman.

Poslanec A. M. Húska:

Vážený pán predseda,

vážený pán podpredseda vlády,

vážené kolegyne a kolegovia,

materiál, ktorý máme pred sebou, je označovaný ako strednodobá koncepcia hospodárskeho a sociálneho rozvoja, teda je to predikčná, predvídacia, predpovedacia a zároveň programovacia práca. K jednotlivým bodom tejto práce už veľa hovorili kolegovia. Podstatným spôsobom hovorili k tomu aj pán poslanec Kozlík a pán poslanec Maxon.

Ja by som chcel upozorniť na to, že korene tejto koncepcie, podstata tejto koncepcie je naozaj celkom oprávnene spochybniteľná. Opiera sa totiž predovšetkým o závery liberálnych škôl v ekonomike, o chicagskú školu, či už práce pána Sachsa alebo ďalších - Friedmanna a Hayeka. A chcem povedať, že nikde, opakujem, nikde neboli tieto idey dobre realizované. Predstavme si, že napríklad transformačná koncepcia prijatá podľa tejto liberálnej školy je napríklad a bola realizovaná v Rusku, na Ukrajine, v Poľsku Balcérovičovým postupom, v Rumunsku, Bulharsku a všade bez akýchkoľvek skutočne solídnych výsledkov, ale, samozrejme, s výrazným ruinóznym priebehom hospodárskych výsledkov a s neuveriteľne ťažkými sociálnymi dôsledkami na štát. Chcem povedať, že aj tam, kde sa dokonca dlho chválili, že sa to osvedčilo, hovorilo sa vtedy o Pinochetovom Chile, dávno spľasol tento ekonomický zázrak. Jednoducho ani tam táto metóda nebola rozumná a celé poňatie princípu čo najmenej štátu, čo najnižšiu a racionálnu verejnú a občiansku spotrebu, úspech neprinieslo. Neoliberalistické rady, priatelia, ťažko brať vážne na vedomie.

Dovoľte mi, aby som uviedol, že v najväčšej ekonomickej mocnosti, v USA, žijú nad pomery všetci obyvatelia, 37 % prevyšuje spotreba obyvateľstva jej ročný príjem. To znamená, že široké vrstvy žijú nad pomery. Len preto, že ide o svetovú veľmoc, ktorá využíva aj výhody svetových peňazí, tak, samozrejme, môže takúto márnotratnú politiku veľmi dlho realizovať. Ale to nie je naozaj riešenie, ktorým by sme sa mali riadiť.

Keď Max Weber kritizoval marxizmus, tak povedal o ňom jednu zaujímavú vetu a myslím, že by bolo dobré túto vetu prijať aj pre charakteristiku tohto materiálu. On povedal, že najhoršie na marxizme nie je tá lož, ale to príšerné zmiešanie pravdy so lžou. Ja vám môžem povedať, že kopu viet, keď budem posudzovať osihotene, môžem ich prijať ako dajme tomu všeobecne prijateľné výroky. Ale v celkovom kontexte je to jednoducho omyl. Napríklad to trvalé konštatovanie, že máme nadmernú verejnú spotrebu. Priatelia, čo môže robiť ekonomika podkapitalizovaného štátu, ktorá nesie hrozné dlhy z obdobia hospodárskej vojny, zbrojenia? Predsa musí, ak chce dobiehať, veľmi radikálnym spôsobom podporovať verejné investície, tobôž tam, kde sa chce priblížiť k Európe.

Čo sa vlastne deje? Podľa koaličníkov Mečiarova vláda vzďaľovala Slovensko Európe. Ale ona mala najvyššie tempá rastu hrubého domáceho produktu, najnižšiu infláciu. Táto vychýrená Dzurindova vláda, táto približuje Slovensko k Európe tým, že z takzvanej prehriatej ekonomiky urobila zmrazenú ekonomiku a jednoducho vzďaľuje, na míle vzďaľuje Slovensko od výkonnosti európskej ekonomiky. Slovenská ekonomika sa takýmto podvýživeným spôsobom nemôže ďalej riadiť. Keď zoberieme rad za radom jednotlivé tézy tejto koncepcie liberalistického typu, tak to sú len zaklínadlá. Za nimi nestojí faktické prejavenie, pretože skutočne liberálny postup sa v rozvinutých kapitalistických krajinách takýmto spôsobom vôbec nerealizuje. Masívna takzvaná proexportná politika vyspelých štátov je celkom jasným podvodom v tom zmysle slova, že obchádza princípy liberalizmu a vytvára ekonomickú podporu zahraničia neprimeraným spôsobom. Takže keď pôjdeme rad za radom za touto problematikou, tak zistíme, že je jednoducho nevhodná.

Je tam zmienka o tom, ako podporovať malé a stredné podnikanie. Ale, priatelia, ak to v kontexte toho, že za posvätnú kravu považujeme trend globalizmu, posudzujeme, tak predsa jasne vieme, že globalizmus je hrobár všetkej malej a strednej iniciatívy, pretože pohlcuje prakticky všetkých ostatných súperov a koniec koncov premieňa trh na monopolné rozhodovanie obrov, globálnych obrov, predátorov, ktorí takýmto spôsobom postupujú. Je celkom zrejmé, že tak či tak nebude možné ďalej takouto cestou ďalej postupovať.

Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku prof. Maurice Allais už v roku 1988 upozornil, že tzv. denný kolobeh alebo kolobeh hmotných procesov na svete je už nie primeraný kolobehu nehmotných procesov a hmotné toky 42-násobne prevyšujú nehmotné toky. Hovoril, že tým sa vlastne odtrhli nehmotné toky od hmotných tokov a že tento trend musí viesť ku katastrofe. Ja si osobne myslím, že do nehmotných tokov bolo treba zaradiť aj veľmi radikálne a rýchlo rastúci rozsah nehmotných tokov toho typu, ako poznáme softvér, ako poznáme know-how, ako poznáme patentové poznatky. Ale rast nehmotných tokov nemôže byť už taký. Napríklad Chirak pri svojom stretnutí s vedcami o budúcnosti Francúzska v roku 1990 konštatoval, že nehmotné toky v roku 1990 už vzrástli na stonásobok hmotných tokov. Systémoví analytici to celkom jasne nazvali, že je to obchod s dlhmi, teda nie obchod s vytvorenými hodnotami, ale s prísľubmi hodnôt a mnohé z týchto hodnôt zďaleka sa nikdy hodnotami nestanú. Sú len špekulatívnymi bublinami, tak ako to oprávnene nazýva Maurice Allais.

Ako chceme prispôsobiť naše peňažné ústavy, ktoré pochopiteľne musia byť tiež chudorľavé, keď sme v podkapitalizovanej krajine, metódam svetovej bankovej sústavy? Samozrejme, že je obrovský nepomer potenciálov medzi nami a nimi. Ale čomu sa chceme prispôsobiť? Veď v septembri minulého roku, keď praskla bublina okolo Long Ter Capital Management, tento hedžeovský americký fond pri hodnote svojho vlastného imania 4,8 mld. korún si požičal od svetových bánk 1 200 mld. dolárov. A ukázalo sa, že ich "vytuneloval". Guvernér rezervného amerického úradu, čiže Národnej banky, Greenspan povedal, že sme tesne unikli o vlások katastrofe amerického kapitálového trhu a tým aj svetového trhu.

V takýchto rozbúrených vlnách špekulácie sa pohybujeme. Nie je to vôbec nijako vhodné, aby sme sa približovali epicentru týchto vĺn, pretože to je skutočne hra o katastrofu. Treba sa celkom vážne a seriózne vrátiť k osvedčeným spôsobom rozumného riešenia, kde štát prevezme v rozsahu nášho územia svoju správcovskú úlohu trhu a rozvinie ju legitímnym spôsobom a, samozrejme, totožným s podmienkami trhového hospodárstva a bude zabezpečovať ďalší priebeh.

Z týchto dôvodov nemôžem podporiť túto koncepciu, ktorá sa opiera o predpoklady, ktoré hlavne svojou praxou ignorujú samotné veľké a takzvané úspešné ekonomiky. Tieto sa riadia inými spôsobmi a iným postupom. Viete, aj predikciu musíme robiť predvídane, ale musíme mať vnútornú skromnosť uvedomiť si, že všetky predvídania sú nepresné. Americký analytik Feeld povedal: Ostane väčšinou hanbou amerických systémových analytikov a prognostikov, že sme vlastne neboli v stave odhadnúť, kedy a ako sa zrúti takzvaný socialistický blok. Jednoducho boli predvídania a neboli v poriadku. Ja si myslím, že v tejto oblasti je naozaj veľmi trefný výrok jedného nórskeho analytika a prognostika Chrisa Randa, ktorý hovorí, že o všetkom, čo predpovedáme, či už je to plán, program, prognóza, môžeme s určitosťou povedať len jedno, že bude do určitej miery nepravdivé. Ja sa za toto podpíšem.

Myslím, že treba s týmto rátať. Navrhujem postupovať nie podľa krajných odporúčaní krajinnej skupiny neoliberalistických vedátorov, ktorých odporúčania, keď sa použili, nezabrali. Sám Sachs bol napríklad zhrozený, aké dôsledky mali šokové terapie na ruskú ekonomiku. A viete, čo sa vlastne deje? Namiesto podpory stále hovoria, toľko a toľko Medzinárodný menový fond požičia Rusku. A zakaždým zároveň informujú, že takmer raz toľko sa vyvezie z Ruska miliárd dolárov. To je orientácia na špekulatívne postupy. To je orientácia na všelijaké obskúrne off shorové štruktúry, ktoré zavádzajú daňové raje a ktoré sú v podstate rozbitím svetovej ekonomiky, pretože celé kontinenty dávajú do rúk najväčších špekulantov.

Mali by sme naopak seriózne zvážiť metódy "crisis managementu", akým spôsobom vedecky riešiť krízu. Najskôr treba situáciu analyzovať a potom navrhovať, a to podmienečným spôsobom navrhovať riešenia, ktoré vždy musia byť alternatívne, nemôžu byť monoriešeniami, nemôžu sa opierať o jediné pravidlo, pretože ekonomický svet je komplexný, je zložitý, potrebuje dokonca aj multidisciplinárne posudzovanie, ale takisto aj komplexné návrhy na riešenia musia byť veľmi rozmanité. Treba opustiť všelijaké tie rečičky o "menej štátu". Pri liečení národnej ekonomiky nemôže chýbať štát. Je to tak, ako keby sme navrhli, že zvažujme, či nemáme zmenšiť naše požiarne zbory alebo hasičské ochrany, keď horí, keď je požiar.

Jednoducho, čím inším, akým nástrojom disponuje táto vláda okrem nástrojov možného, samozrejme, konformného, s trhovými podmienkami dirigizmu štátu pri záchrane? Veď ide o záchranu našej ekonomiky, to nie je nijako jednoduchý stav. Pri záchranných postupoch napríklad treba nevyhnutne usilovať o čo najširší konsens, o čo najširšie dohodnutie. Ale, priatelia, vystupujete s hlbokým pohŕdaním voči všetkým myšlienkam minulej vlády, ktorá však mala ekonomické výsledky a ktorá aj tú formu zadlženia podkapitalizovanej krajiny udržovala koniec koncov v mierach. Postup, ktorý zvolila koalícia tým, že avizovala hrôzostrašné pomery, ktoré potom sa spätne dostali do medzinárodného ratingu, je neprijateľný. Teraz sme v takej situácii, že rating, ktorý máme teraz, je špekulačný namiesto investičného ratingu. Úverové miery v špekulatívnom ratingu sú už pre nás podstatne horšie, než boli predtým.

Všetky veci majú vnútornú súvislosť. My nemôžeme napríklad hovoriť, ako ideme predávať a akým spôsobom ideme predávať naše najlukratívnejšie kapacity a tým uspokojovať potrebu rozpočtu. To je katastrofa! To je predsa totálne prejedanie.

Dovoľte mi, aby som vám uviedol jeden príklad, ako je nebezpečné, keď verejne sa avizujú niektoré ekonomické postupy. Teraz na jar 7. mája 1999 Eddy Churchee, guvernér Bank of England oznámil, že cedulová banka predáva väčšinu svojich zlatých rezerv, t. j. prinajmenšom 415 z celkovej sumy 715 ton zlata. Dovtedy, kým nevyriekol tieto slová, kurzová hodnota ceny zlata bola 289,25 dolára za jednu trojskú uncu. Keď však oznámil toto odhodlanie štátu, špekulanti stlačili cenu zlata na 261,20 dolára za trojskú uncu. Keď potom Bank of England predala spomínanú časť zlatej rezervy, tak už dostala o 27 dolárov za každú trojskú uncu menej a globálne, úhrnne o 600 mil. dolárov dostal menej štát. Guvernér Bank of England svojou prostorekosťou obral štát o 600 mil. dolárov. Takáto je pravda.

Keď predsa hovoríme, ako chceme rozvinúť kapitálový trh, vieme, že kapitálový trh dávno neodráža reálne hodnoty, ale hodnoty špekulačné. Veď hodnoty, za ktoré sa kódujú jednotlivé akcie, lietajú podľa toho, ako špekulanti robia jednodenné a dvojdenné prudké nákupy alebo predaj akcií. Toto všetko ukazuje, že ekonomika musí byť rozumná a že nesmie otvárať priestor prieniku špekulácie k nám. My nemáme záujem o špekulatívny kapitál, to treba jasne a celkom nedvojzmyselne povedať. Keď máme záujem, tak nech príde investičný kapitál. A koniec koncov vidíte, ako sa hrnie.

Takže vo svetle týchto skutočností navrhujem neprijať tento materiál, odmietnuť tento materiál pre základné podklady neoliberalistického vnímania takéhoto riešenia. Zahraničné odporúčania sú pre budúce obete, ale sami sa týmito odporúčaniami vo veľkej ekonomike neriadia. Buďme naozaj rozumní, naša zodpovednosť voči spoločnosti, voči Slovensku je jednoducho taká veľká, že ju nemôžeme zakryť tým, že teraz budeme plniť záujmy niekoho iného. My sme tu preto, aby sme plnili záujmy nás.

Aj také vyhlásenie, pán podpredseda vlády, v ktorom ste nedávno povedali, že pokiaľ ide hospodárstvo, privatizáciu a tak ďalej, že máme voči zahraničiu aj isté záväzky a mali by sme na ne prihliadať, je otrasné. Priatelia, chápem, podpora predvolebného boja vyžaduje svoje zdroje, ale jednoducho toto nemôžete robiť, takéto záväzky na úkor slovenskej ekonomiky, slovenského národného hospodárstva sa nedajú robiť. Ubezpečujem vás, že vám nijako nebudú vďační. Prehltne sa to ako malina a budeme "krivkať" s maródujúcou ekonomikou na okraji poľa. Z takýchto dôvodov navrhujem tento program neprijať, odmietnuť ho. A pozývam k tomu aj koaličných partnerov.

Ďakujem. (Potlesk.)