Pätnásty deň rokovania
11. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
14. apríla 1999
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Dobrý deň, dobré ráno, páni poslanci, panie poslankyne.
Otváram pätnásty deň rokovania 11. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Prosím vás všetkých, ktorí sa zdržiavate mimo rokovacej sály, aby ste sa sem dostavili, budeme pokračovať v prerušenej 11. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky prerokúvaním bodu programu o návrhu na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o situácii v Kosove.
Včera sme prerušili tento bod rokovania skončením rozpravy o tomto bode programu, na záver ktorej vystúpil minister zahraničných vecí pán Kukan. Preto v rokovaní o tomto bode programu budeme pokračovať záverečným vystúpením spoločného spravodajcu, zároveň aj navrhovateľa za Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý predkladá tento návrh uznesenia, pána poslanca Weissa a potom hlasovaním o jednotlivých návrhoch, ktoré vzišli z rozpravy k návrhu uznesenia Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
Nech sa páči, pán poslanec Weiss, predseda výboru, máte slovo.
Ešte predtým chcem oznámiť mená poslancov, ktorí sa ospravedlnili na dnešnom rokovacom dni. Sú to: pán poslanec Juriš, pán poslanec Kandráč, pán poslanec Kozlík a pani poslankyňa Sabolová. Na zahraničnej služobnej ceste sú Angelovičová, Kotian a Osuský.
Ešte by som chcel upozorniť všetkých pánov poslancov a panie poslankyne, aby svoju účasť na dnešnom rokovacom dni osvedčili podpisom na prezenčnej listine.
Pán poslanec Weiss, máte slovo, nech sa páči.
Poslanec P. Weiss:
Vážené dámy,
vážení páni,
prvým záverom, ktorý by sme mali urobiť, že táto diskusia, aj keď bola na môj vkus príliš dlhá a mnohé veci sa opakovali, bola potrebná. Ukázala nám, médiám i širokej verejnosti, ako chápeme zahraničnú politiku nášho malého štátu, ktorý sa osamostatnil pred niečo viac ako šiestimi rokmi, ako chápeme zákonitosti zahraničnej politiky a najmä ako chápeme naše dlhodobé národnoštátne záujmy. Kde a prečo vidíme a hľadáme spojencov vo svete, aké politické režimy sú nám sympatické či nesympatické, ako pristupujeme k zložitej problematike národnostných vzťahov. Diskusia tiež ukázala, ako si vážime vlastné slová, ako domýšľame ich dôsledky pre vlastný štát. Ako si vieme predstaviť, čo by sa s touto krajinou stalo, keby sa tu v tejto sále vyslovené výroky premenili na reálne politické rozhodnutia a činy. Rozprava tiež ukázala, či a ako sme my, poslanci, ale aj predstavitelia vlády schopní k tejto zložitej krízovej situácii, plnej emócií, ktoré, prirodzene, prináša vojnový konflikt, pristupovať analyticky, s chladnou hlavou, zvažujúc dlhodobé dôsledky nášho konania a záujmy vlastnej krajiny, alebo či radšej podľahneme pokušeniu využiť tragédiu a nešťastie ľudí v inej krajine na podnecovanie emócií a získavanie lacných politických bodov.
Ako predseda Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky som sa úprimne usiloval, zvažujúc všetky uvedené súvislosti, dospieť k takému návrhu vyhlásenia, ktorý by bol čo najvyváženejší a rešpektoval by čo najviac prirodzenú rôznosť názorov poslancov a občanov, zvažoval by dlhodobé národnostné záujmy a smeroval by k hľadaniu reálnych riešení konfliktu v Juhoslovanskej zväzovej republike.
Znovu pripomínam, že návrh vyhlásenia, ktorý máte pred sebou, bol v Zahraničnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky schválený nielen 6 hlasmi prítomných poslancov vládnej koalície, ale aj 2 hlasmi z 3 prítomných poslancov Hnutia za demokratické Slovensko.
Ako zrejme nikto z vás, ani ja nemám radosť z toho, že dlhodobá kríza, ktorá začala už rozpadom bývalej veľkej Federatívnej republiky Juhoslávie a nástupom nacionalistických režimov, opäť raz vyústila do otvoreného vojenského konfliktu. Nemám radosť, že NATO, podobne ako to už urobilo v roku 1995 v Bosne, znovu muselo siahnuť ku krajnému riešeniu, pošramotiť si povesť a vystaviť sa obrovským politickým rizikám. Neteším sa ani z toho, že napriek opakovanému nerešpektovaniu rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov zo strany Miloševičovho režimu nebola Bezpečnostná rada OSN schopná nájsť politickú zhodu a akcia Severoatlantickej aliancie, žiaľ, nie je krytá priamym rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN. Najmä však nemám radosť z toho, že umierajú nevinní ľudia v Kosove aj Belehrade, že na totálne politické zlyhanie a nezodpovednosť nacionalistického nedemokratického autoritárskeho režimu, ktorý bol postupne iniciátorom a aktérom viacerých etnických vojen s vyše 250 tisíc mŕtvymi a 2 miliónmi utečencov, ktorí prišli o domovy, doplácajú dnes tak kosovskí Albánci, ako aj Srbi a príslušníci ďalších národností. Opäť raz sa na generácie dopredu znenávideli príslušníci rôznych národností Juhoslávie. Opäť vznikli kolektívne hystérie nacionálnej slepoty, ktoré zabraňujú obyčajným ľuďom, ale najmä politikom, realisticky hodnotiť vlastnú situáciu a jej príčiny.
Áno, kolegyne a kolegovia, nikoho nemôže tešiť, ak dôjde k použitiu sily. Život albánskeho, srbského či slovenského človeka z Vojvodiny má rovnakú hodnotu. A tak tí, ktorí upozorňujú na jednostranné vnímanie obetí, by nemali pri pohľade na hrôzu vzbudzujúce lietadlá zabúdať na to, že predtým, než boli nasadené tieto lietadlá, boli vo vojnách, ktoré sa už v Juhoslávii viedli, ručnými zbraňami pozabíjané desaťtisíce ľudí, že dochádzalo k masakrám, o ktorých sú presné svedectvá. Nikto by nemal zabúdať, že režim, ktorý vládne dnes v Juhoslovanskej zväzovej republike ešte predtým, než sa dostal do konfliktu s lietadlami NATO, splodil medzinárodne uznaných vojnových zločincov, akými sú napríklad páni Karadzič a Mladič.
Aby sme boli vecní, musíme si znovu pripomenúť, že podľa údajov vysokej komisárky OSN pre utečencov počet ľudí, ktorí od 1. 3. 1998 do 24. 3. 1999, teda do začatia náletov, opustili Kosovo, dosiahol najmenej 260 tisíc. Predstavme si, že by všetci obyvatelia Košíc opustili svoje domovy zo strachu pod nátlakom. Rozhodnutie NATO, akokoľvek ho môžeme hodnotiť a nikomu nechcem vnucovať žiadny názor, pretože až čas ukáže, aké budú efekty tohto rozhodnutia, teda nespadlo z neba. Predchádzali mu pokusy o riešenie neúnosnej situácie v Kosove inými prostriedkami.
Treba tiež zdôrazniť, že v roku 1989 bolo Kosovo obraté o autonómiu. A po desiatich rokoch Miloševič súhlasil so zavedením ešte širšej autonómie. Akú to má, prosím, logiku? Práve vtedy v tom roku 1989 boli Albánci vysunutí na dráhu separatizmu, o správnosti ktorej ich utvrdzovalo to, že boli za snahy o obnovenie autonómie, ktorú už mali, vystavovaní novým a novým represiám. Treba tiež pripomenúť, že Kosovská oslobodzovacia armáda, o vedení ktorej a o financovaní ktorej nemám ani ja žiadne ilúzie, vstúpila na scénu až v roku 1996. Nemáme, kolegyne a kolegovia, čas, aby sme sa zaoberali detailami, ale ak si zoberieme chronológiu udalostí, vidíme opakovaný tlak medzinárodného spoločenstva na zastavenie represálií a mierové urovnanie sporu.
Už 29. 4. krajiny kontaktnej skupiny pre Juhosláviu okrem Ruska schválili ekonomické sankcie proti Juhoslávii. Prvé ultimátum na zastavenie bojových akcií v Kosove dalo NATO Miloševičovi 24. 9. minulého roku, ďalšie 28. 9., pričom srbské ozbrojené sily pokračovali v útokoch na kosovské dediny napriek vyhláseniu Belehradu, že ofenzíva sa skončila. 2. 10. prišlo ďalšie varovanie od ministra obrany USA, 13. 10. a 16. 10. prišli ďalšie výzvy NATO na ukončenie represií.
Tým, ktorí by toto všetko chceli označiť za propagandu, by som chcel pripomenúť, že 23. 9. minulého roku Bezpečnostná rada schválila rezolúciu, pričom iba Čínska ľudová republika sa zdržala hlasovania, za túto rezolúciu hlasovala aj Ruská federácia a touto rezolúciou Bezpečnostná rada vyjadrila "hlboké znepokojenie nad rýchle sa zhoršujúcou humanitnou situáciou v oblasti neprimeraným použitím sily srbskými bezpečnostnými zložkami a juhoslovanskou armádou", vyslovila "znepokojenie nad porušovaním ľudských práv a medzinárodného práva" a odsúdila "všetky akty násilia vykonané ktoroukoľvek stranou v konflikte". Uložila "všetkým stranám, skupinám a jednotlivcom zúčastnených v konflikte okamžite zanechať nepriateľské akcie a zachovávať prímerie s cieľom vytvorenia podmienok na zmysluplný dialóg medzi štátnymi orgánmi Juhoslovanskej zväzovej republiky a vedením kosovských Albáncov". Schválená rezolúcia neobsahuje konkrétne sankcie, ale konštatuje, že "zhoršovanie situácie v Kosove predstavuje hrozbu mieru a bezpečnosti v regióne". Uvedené opatrenia boli teda prijaté v rámci kapitoly 7 Charty OSN, umožňujúcej použiť v prípade ich nesplnenia aj tvrdšie opatrenia, resp. vojenskú silu. Takéto konštatovanie, že neriešená situácia v Kosove predstavuje hrozbu pre mier a bezpečnosť v regióne, obsahuje aj rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN z 24. 10. 1998.
Rezolúcia číslo 1192 z 23. 9. minulého roku uložila priamo Juhoslovanskej zväzovej republike ukončiť všetky akcie bezpečnostných jednotiek majúcich dosah na civilné obyvateľstvo a nariadila ich stiahnutie. Mohol by som uvádzať príklady pokračovania represií voči etnickým Albáncom a opisovať hrôzy, ktoré ich sprevádzali, pričom nemožno zatajovať, že aj z druhej strany, z albánskej strany, pri používaní sily nebolo zľutovania a dochádzalo tiež ku škaredým veciam.
Dôležité je však spomenúť dve veci, že za krízu na Balkáne nesie spoluzodpovednosť v dôsledku politiky, ktorú tam robila nielen Severoatlantická aliancia, ale aj Ruská federácia. Rusko, ako sa vyjadril bývalý minister zahraničných vecí pán Kozyrev, viedlo chybnú politiku voči Juhoslávii, lebo poskytovalo neohraničenú podporu prezidentovi Miloševičovi. "Keď som bol ministrom," hovorí Kozyrev, "tak som podporoval Srbov, ale malo to svoje hranice. Hovorili sme im, že budeme za nimi stáť, ak podpíšu mierovú zmluvu s Bosnou. Dnes Miloševič vie, že Rusko ho bude podporovať neobmedzene, v každom prípade, nech urobí, čo urobí. Vlastne do určitej miery dnes, teraz my závisíme od neho, a nie on od nás." Toľko Kozyrev.
Tá druhá vec, ktorú chcem spomenúť, je operácia s krycím menom Podkova, ktorú pripravilo juhoslovanské vedenie s cieľom rozbitia Kosovskej oslobodzovacej armády, pričom súčasťou plánu boli deportácie civilného obyvateľstva. Táto operácia sa naplno rozbehla v marci tohto roku. Do systematického terorizovania a vyháňania kosovských Albáncov sa zapojila špeciálna polícia a polovojenské formácie. Už od novembra, teda do začiatku rokovania v Rambouillet, sa plánoval a potom realizoval odsun albánskeho obyvateľstva. Juhoslovanské vedenie jednoducho počítalo s krachom mierových rokovaní a s pokračovaním vytláčania kosovských Albáncov. Medzinárodné spoločenstvo sa ocitlo v situácii, že diplomatické úsilie spojené s hrozbami, sľubmi a sankciami, podobne ako to bolo predtým v Bosne, neprinieslo mierové riešenie. Vznikla otázka, čo je lepšie: Zasiahnuť vojensky so všetkými negatívami a rizikami, alebo ponechať udalostiam v Kosove samospád? Politika sa ocitla pred klasickou dilemou: Postaviť sa zlu, pokúsiť sa zastaviť vyháňanie kosovských Albáncov a tragédiu desaťtisícov rodín aj použitím sily, alebo sa spoľahnúť na to, že riešenie sa zrodí takpovediac vnútri Kosova samo? NATO zvolilo krajné riešenie so všetkými dôsledkami, aj nepeknými dôsledkami, ktoré dnes zažívame.
Áno, vojna je zlá a škaredá. Rovnako škaredé bolo bombardovanie Čečenska v mene zastavenia terorizmu a separatistov. Ani pri vojenskom delení Abcházcov a Gruzíncov ruskou armádou pred pár rokmi nebol daný súhlas Bezpečnostnej rady OSN a z Tbilisi stále prichádzali protesty. Vtedy sa však také vehementné a morálne odsudzovanie vojny a násilia ako dnes neozývali. Asi preto, že vtedy televízne zábery bombardovanie Čečenska každý deň neprinášali.
Ďalší vecný problém, ktorý si treba vyjasniť, je právna stránka veci. Na jednej strane nálety NATO nemajú požehnanie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, na druhej strane tá istá Bezpečnostná rada odmietla označiť tieto nálety za agresiu. Vypočujme si, čo o tejto situácii hovorí veľvyslanec Organizácie Spojených národov a expert na medzinárodné právo Peter Tomka. Citujem: "Ak by o vojenskej akcii rozhodovala záväzne podľa kapitoly siedmeho článku Charty OSN Bezpečnostná rada, prípadne ak by akciu vedenú NATO schválila rada podľa článku 53 charty, nemohol by nikto právne spochybňovať takýto krok, pretože rada má na takéto rozhodnutie plné oprávnenie, ako orgán nesúci hlavnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Rada ešte 24. októbra minulého roka prijala rezolúciu číslo 1203, a to aj podľa kapitoly VII, čím sa rezolúcia stáva všeobecne záväznou, v ktorej kvalifikovala nevyriešenú situáciu v Kosove, v Juhoslovanskej zväzovej republike, ako hrozbu mieru a bezpečnosti v oblasti. Uložila povinnosti Juhoslávii aj vedeniu kosovských Albáncov. V čase prípravy tejto rezolúcie na uzavretých konzultáciách sa navrhovalo prijať aj ustanovenie o opatreniach pre prípad, že nedôjde k splneniu tejto a predchádzajúcich záväzných rezolúcií týkajúcich sa Kosova. Pre odpor niektorých stálych členov Bezpečnostnej rady konečný text rezolúcie číslo 1203 takéto ustanovenia neobsiahol. Záväzné rezolúcie zostali nesplnené, situácia sa naopak zhoršovala. Pre postoje určitých štátov v Bezpečnostnej rade, ktoré boli proti akejkoľvek ozbrojenej akcii, sa nakoniec NATO rozhodlo pre vojenský zásah bez mandátu rady." Teda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pri akomkoľvek hodnotení náletov Severoatlantickej aliancie nie je možné celkom jednoznačne stanoviť...
(Ruch v sále.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím o pokoj v rokovacej miestnosti.
Poslanec P. Weiss:
... právny aspekt. Chcel by som ešte upozorniť, že v medzinárodnom spoločenstve už desaťročia rezonuje myšlienka vytvoriť mechanizmus na potrestanie páchateľov zločinov proti ľudskosti a závažných vojnových zločinov.
(Prosím si vodu.)
Pokiaľ ide o Medzinárodný trestný súd, až vlani bol zriadený, ale kým vstúpi do účinnosti, potrvá niekoľko rokov, kým toto rozhodnutie bude ratifikované. Medzinárodné spoločenstvo jednoducho hľadá prostriedky, ako zabrániť genocídam na území suverénnych štátov, ktoré páchajú politickí predstavitelia týchto štátov v presvedčení, že na svojom vlastnom suverénnom území si môžu robiť, čo chcú.
Vážené dámy, vážení páni, som presvedčený, že veľkosrbský nacionalizmus nie je krajší ako veľkochorvátsky nacionalizmus alebo veľkoalbánsky nacionalizmus. Tragédiou národov bývalej Juhoslávie sú práve nacionalistické režimy. Po rozpade titovskej Juhoslávie sa k moci dostali politici, ktorí vsadili na rozpútavanie nacionalizmu ako na nástroj na získavanie voličov. Vďaka tomu sa znovu roztvorili etnické konflikty, ktoré Titov režim desaťročia zastavil alebo aspoň tlmil. Výsledkom snov o veľkom Srbsku, o veľkom Chorvátsku je štvrť milióna mŕtvych a, ako som už povedal, dva milióny ľudí, ktorí prišli o domovy.
Treba si pri tejto príležitosti spomenúť, akú úlohu pri "hecovaní" veľkosrbského nacionalizmu zohrali významní srbskí literáti a intelektuáli. Hlavným faktorom kosovskej tragédie a juhoslovanskej tragédie je etnonacionalistická politika. Z nej vyplynuli vyhladzovacie vojny, ona splodila vojnových zločincov. Práve táto politika umožnila sústrediť obrovskú hospodársku a politickú moc v rukách málopočetnej skupiny politikov pod zámienkou, že chránia svoj národ pred nebezpečenstvom, pričom práve títo politici nebezpečenstvo vyvolali. Treba jasne povedať, že práve vypätý nacionalizmus, šírenie nenávisti voči spoluobčanom inej národnosti, šikanovanie, vyháňanie, zastrašovanie menšín väčšinovým národom viedli k desivej tragédii v Bosne, v Kosove a v Juhoslávii. Práve nacionalizmus viedol k vyvražďovaniu státisícov ľudí, k vyháňaniu etnických Albáncov z domovov, pričom srbské sily často ničili aj matriky a úradné záznamy o týchto osobách.
Preto si kladiem otázku, vážené kolegyne, vážení kolegovia, kde a prečo sa berie toľko sympatií k režimu a jeho predstaviteľom, ktorý splodil, ako som už povedal, vojnových zločincov? Prečo toľko oslavných rečí na Šešeľja a Miloševiča? Vari sa niekomu zachcelo robiť podobnú politiku aj tu na Slovensku? Chcel by som sa zastaviť pri jednej vete, ktorá zaznela v tejto diskusii. Citujem: "Ak sa Albáncom v Srbsku nepáči vláda, pod ktorou žijú, nikto im nebráni, aby túto vládu opustili alebo tento štát opustili." Rovnako dobre, kolegyne a kolegovia, by sa dalo reagovať na všetky krízy vo svete, napríklad by toto riešenie bolo možné "poradiť" Tibeťanom po čínskej agresii alebo Čečencom po ruskom vpáde, ale aj Čechom a Slovákom v auguste 1968 a taktiež príslušníkom židovského národa počas ich celých krvavých skúseností s inými národmi, ktoré vyvrcholili holokaustom. Myslím si, že takýmito myšlienkami by sme nemali iba tak hazardovať.
Nepohrávajme sa teda s tým, že keď sa im nepáči, nech odídu. Nepohrávajme sa s touto myšlienkou, ani keď sa týka iných národov, ani keď sa týka situácie u nás doma. Tým poslancom, ktorí predstaviteľov štátov Európskej únie a Severoatlantickej aliancie častujú vyjadreniami ako zločinci, fašisti, vrahovia, označujú tieto zoskupenia ako zločinecké organizácie, by som chcel položiť otázku: S kým vlastne chceme my Slováci, občania Slovenskej republiky, žiť? Domyslime tieto vyjadrenia do dôsledkov. Ak naozaj všetci predstavitelia pätnástich členských štátov Európskej únie sú fašisti, zločinci, tak okamžite po týchto tvrdých slovách tu mal padnúť návrh, aby sme s takýmito krajinami zrušili diplomatické styky, aby sme s takýmito krajinami zrušili Asociačnú dohodu.
(Hlasy a ruch v rokovacej sále.)
Neviem, prečo taký rozruch v sále. Ak nejaký politik čosi povie, tak mal by slová, ktoré povie, brať vážne a mal by domýšľať ich dôsledky. Tie vyjadrenia, ktoré tu zazneli, ak by boli myslené vážne, mali byť sprevádzané konkrétnymi návrhmi voči krajinám, ktoré boli takto tvrdo označené.
(Hlasy v rokovacej sále.)
Nie, rozprávam veľmi vecne k tomu, čo tu odznelo.
Chcem položiť otázku, kde treba hľadať šance pre bezpečnosť Slovenska a jeho prosperitu? Kto sú naši strategickí spojenci? Kam ide 85 % nášho exportu? Chceme ísť na Balkán alebo chceme byť pri tom, kde sú aj naši najbližší, ak chcete, slovanskí bratia - Poliaci a Česi? Treba myslieť na takéto veci a nemyslím si, že ak politik myslí na takéto veci, tak to je kolenačková politika alebo je to kolenačková diplomacia, alebo je to rektoskopia.
(Ruch v sále.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím o pokoj v rokovacej sále.
Poslanec P. Weiss:
Chcem sa opýtať, čo bude najlepšou hrádzou pre prípadné pokusy, pretože aj to tu zaznelo, realizovať sny o veľkom Maďarsku. Bude najlepšou obranou, keď Slovensko bude izolované, osamotené, keď v Maďarskej republike po vstupe do Európskej únie sa bude zvyšovať životná úroveň a my budeme zaostalou krajinou? Bude najlepšou hrádzou proti pokusom roznecovať etnické konflikty v tejto krajine to, keď budeme sami, mimo integračných zoskupení? Budeme odolnejší proti tým rizikám, ktoré sa tu spomínali? Aj preto je v návrhu, ktorý predložil pán poslanec Tuchyňa, formulácia o zachovaní územnej integrity Juhoslovanskej zväzovej republiky.
(Reakcia z pléna.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Cuper, pokoj.
Poslanec P. Weiss:
Slovenská republika nemá záujem, aby vznikol precedens, že kdesi bude založený etnický miništát a zmenia sa hranice. V tejto súvislosti chcem poukázať na to, ako ministerstvo zahraničných vecí a Slovenská republika pristupovala k našim národnoštátnym záujmom. Slovenská republika vždy chápala Kosovo ako integrálnu a neoddeliteľnú súčasť existujúcich štátnych štruktúr, pričom plne podporovala myšlienku zmysluplnej autonómie regiónu. Akékoľvek riešenie kosovskej krízy malo zabezpečiť aj nezmeniteľnosť súčasných medzinárodne uznaných hraníc európskych štátov. Slovenská republika sa vždy domnievala, že iba kompromisné riešenie problematiky štátoprávneho postavenia Kosova a dôsledné dodržiavanie občianskych, politických a menšinových práv vytvorí podmienky na obnovenie medzietnickej tolerancie.
V tejto súvislosti chcem poukázať na jeden moment. Práve Miloševičova politika zrušenia autonómie a vsádzanie na hrubú represiu, na vyháňanie ľudí z domovov, na zastrašovanie, nenávisť viedla k vzniku Kosovskej oslobodzovacej armády, k radikalizácii kosovských Albáncov, k tomu, že umiernený Rugova bol nahradený radikálmi. Práve vďaka Miloševičovej politike je dnes územná integrita Kosova ohrozená viac ako kedykoľvek predtým, práve preto, že Albánci, ktorí zažili skúsenosť vyháňania z ich domovov, jednoducho odmietajú už to, čo pôvodne chceli - autonómiu. Táto situácia vznikla aj vďaka tomu, že juhoslovanské vedenie zrejme začalo spomínanú akciu "Podkova" s kalkuláciou, že si vynúti rozdelenie kosovského územia na severnú a južnú časť. Je to tak, ako to vždy v konfliktoch býva, Srbi vyzdvihujú teraz toho, ktorý ich tragédiu spôsobil, ako hrdinu. To, čo sa udialo s Juhosláviou, je zlyhanie istej politiky, zlyhanie, ktoré sa udialo v mene národa. Možno dohnať krajiny aj do takejto situácie.
Naším národným záujmom je preto vytiahnuť Slovenskú republiku definitívne z izolácie, upevniť jej spojenecké zväzky, integrovať ju s jej prirodzenými spojencami na základe jej prirodzených záujmov. Práve preto, že zahraničnú politiku chápem podobne ako pán Brňák, nie v rovine morálnych gest, ale ako reálne vyvažovanie záujmov a mocenských potenciálov, naším národným záujmom je posilniť zahraničnopolitickú pozíciu Slovenskej republiky. Aj keď so mnou možno nebudú všetci súhlasiť, nikdy nebola zahraničnopolitická pozícia Slovenskej republiky taká silná ako dnes. Slovenská republika má dobrú pozíciu v integrácii, Slovenská republika má dobré vzťahy s Ruskou federáciou. Slovenská republika si nepretrhala ani vzťahy s Juhoslovanskou zväzovou republikou. Naša vláda, a je to obsiahnuté aj v návrhu uznesenia, preto z hľadiska dlhodobých národnoštátnych záujmov postupovala správne, aj keď mediálne a spôsobom rokovania a informovania občanov Slovenskej republiky situáciu nie celkom zvládla.
Naším záujmom je aj dobré postavenie krajanov v Juhoslovanskej zväzovej republike. Len sa pýtam: Kde boli tí, ktorí dnes vyzdvihujú, zatiaľ, chvalabohu, iba dve obete, ktoré priniesli v tejto vojne Slováci, občania Juhoslovanskej zväzovej republiky, keď Srbi vraždili vo Vukovare aj Slovákov? Prečo vtedy nikto nekričal? Naším národnoštátnym záujmom je, aby sa vojna v Juhoslávii ukončila, aby sa našlo mierové riešenie, aby sa nepremenila na vleklý konflikt. Tomu zodpovedá aj predložený návrh Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý navrhol pán poslanec Tuchyňa.
Udalosti súvisiace s kosovskou krízou ukázali aj na to, ako je naša spoločnosť a naša politika pripravená na krízy reagovať. Ukázalo sa, podľa môjho názoru, že tu je napríklad deficit analytickej zahraničnopolitickej publicistiky, ktorá by verejnosti sprostredkovala širšie a hlbšie príčiny konfliktu a jeho možné dôsledky. Ukázalo sa, že aj my v tejto budove sme neboli dostatočne pripravení na takúto diskusiu. Mnohí uprednostnili emócie pred úvahami o našich vlastných národnoštátnych záujmoch a našich možnostiach. Ukazuje sa tiež, že v zložitých situáciách či v zahraničnej politike, alebo v zdravotníctve, či v inej oblasti...
(Reakcia z pléna.)
Pán poslanec Cuper, ja som vás tri dni počúval. Ja vám môžem povedať, že odznelo 332 diskusných vystúpení, 334 faktických poznámok, z toho HZDS malo 158 faktických poznámok, SNS 98. Sedel som tu takmer celý čas s výnimkou maličkých prestávok na občerstvenie. Ja som vás počúval a myslím si, že mohli by ste si teraz vypočuť vy mňa, ja hovorím tiež k veci.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím, pán poslanec Weiss, aby ste nediskutovali s plénom, a vás, páni poslanci, aby ste trpezlivo, pokojne počúvali pána poslanca. Pán spoločný spravodajca nemá desať minút.
Poslanec P. Weiss:
Ukazuje sa, že v zložitých situáciách či v zahraničnej politike, alebo v zdravotníctve, alebo v inej oblasti treba ako prvoradé fórum na diskusiu využiť najprv príslušný výbor, ktorému daný problém odborne prísluší a až potom po dôkladnej diskusii vyjsť s problémom do pléna. Ukazuje sa tiež, že organizovanie parlamentnej rozpravy tak, že nevieme, kedy sa parlamentná rozprava skončí, kedy sa bude hlasovať, kedy bude prijaté uznesenie, nie je dobré, ničí to našu politickú kultúru, naše vzťahy a berie našej diskusii racionalitu. Preto by sme mali doterajšie vedenie takýchto debát zrejme zmeniť.
Iste, mohli by sme ešte dlho diskutovať o rôznych stránkach tragédie na Balkáne. Zrejme aj v tejto veci neprekonáme istú polarizáciu. Nie tú, ktorá vyplýva z prirodzeného rôzneho humanitného, citového posudzovania faktu vojny a ľudských obetí, ktoré vojna prináša. Mám na mysli polarizáciu v chápaní dlhodobých národnoštátnych záujmov, v chápaní toho, kto sú pre Slovensko strategicky dlhodobí spojenci, kto sú pre nás najbližšie slovanské národy. Preto by som nechcel hodnotiť jednotlivé návrhy na zmeny predloženého vyhlásenia. Zrejme by sme sa dokázali ako-tak zhodnúť iba na bode D pôvodného predloženého návrhu vyhlásenia, ktoré vám dal do lavíc Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky a ktorý znie:
"Národná rada vyzýva všetky zainteresované strany, aby v najkratšom možnom čase obnovili politické rokovania vedúce k mierovému urovnaniu zložitého a tragického konfliktu tak, aby došlo k urýchlenému ukončeniu vojenských operácií a zastavilo sa zabíjanie nevinného civilného obyvateľstva."
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, môžeme pristúpiť k hlasovaniu o jednotlivých pozmeňujúcich návrhoch. Prosím, ak by som ich náhodou chronologicky zaradil inak, ako boli podané, upozornite ma, pretože, prirodzene, mohol som sa pomýliť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prosím, pán poslanec Weiss, skončili ste s vystúpením?
Poslanec P. Weiss:
Áno, skončil som s vystúpením.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu o návrhu uznesenia, ktorým má Národná rada zaujať stanovisko k situácii ku Kosovu. Zahraničný výbor predložil návrh základného uznesenia, v rámci rozpravy bolo jednak k tomuto uzneseniu množstvo pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ale boli prednesené aj nové návrhy na prijatie uznesenia.
Prosím, pán poslanec Weiss, aby ste jednotlivé hlasovania uvádzali v poradí tak, ako boli prednesené.
Prepáčte, ešte predtým sú procedurálne návrhy.
Pán poslanec Orosz.
Poslanec L. Orosz:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ospravedlňujem sa, že mojím procedurálnym návrhom pôjdem mimo rámca rokovania o tomto bode programu, ale v súlade s § 24 ods. 5 zákona o rokovacom poriadku v mene poslaneckých klubov SDĽ, SMK a SOP predkladám návrh, aby 11. schôdza Národnej rady Slovenskej republiky bola doplnená, jej program bol doplnený o bod programu - novela zákona o liekoch.
(Ruch v sále.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pokoj, panie poslankyne, páni poslanci, pán poslanec Orosz prednáša procedurálny návrh. K hlasovaniu zatiaľ ešte neprišlo, takže pokoj, pani poslankyňa.
Prepáčte pán poslanec, nech sa páči.
Poslanec L. Orosz:
Aby som dokončil môj návrh, predkladám v zmysle § 24 ods. 5 zákona o rokovacom poriadku návrh, aby program schôdze bol doplnený o bod - novela zákona o lieku a zdravotníckych pomôckach, parlamentná tlač číslo 184.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Počuli ste návrh na rozšírenie bodu programu tejto schôdze.
Pani poslankyňa Podhradská, nech sa páči.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Môj procedurálny návrh je vlastne takou procedurálnou prosbou. Ja viem, že to je neobvyklé, že bola ukončená rozprava, odznelo už aj záverečné slovo, ale ja som sa dnes ráno vrátila z Juhoslávie a ja si myslím, že by bolo dobré, keby si tento parlament vypočul to, čo som tam videla na vlastné oči a nebol odkázaný len na dojmy a podklady, ktoré zrejme pán Weiss dostal z iných zdrojov, aby sme naozaj vedeli, čo sa tam v skutočnosti deje. Samozrejme, že tento parlament mi to nemusí schváliť, aj to bude obraz o tom, či chcete vedieť, čo sa v Juhoslávii robí, alebo sa budete spoliehať len na to, čo vám nadiktuje tzv. medzinárodné spoločenstvo.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Podhradská, rozprava o tomto bode programu skončila. Pokiaľ máte nové poznatky, spracujte ich písomne, rozdajte ich poslancom do lavíc, môžete informovať poslancov takouto cestou.
Pán poslanec Weiss, nech sa páči, uvádzajte hlasovania.
(Reakcia z pléna.)
Pokoj!
Pani poslankyňa, máte procedurálny návrh?
Nech sa páči, pani poslankyňa Belohorská, ale k hlasovaniu.
Poslankyňa I. Belohorská:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ja si myslím, že pri takto závažnom bode a takto závažnom hlasovaní o uznesení by tu mal byť aspoň minister zahraničných vecí.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Weiss, uvádzajte jednotlivé hlasovania.
Poslanec P. Weiss:
Ako prvý máte pred sebou pozmeňujúci návrh, ktorý predložil pán poslanec Hudec. Poďme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pána poslanca Hudeca.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, všetky pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré boli v rámci rozpravy prednesené, máte písomne rozdané do lavíc, preto nie je potrebné, aby sme jednotlivé návrhy ešte opäť čítali, preto budeme hlasovať tak, ako ich uvádza pán poslanec Weiss.
Prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhu, ktorý v rozprave podal pán poslanec Hudec.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 121 poslancov.
Za návrh hlasovalo 39 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 72 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 9 poslancov.
Nehlasoval 1 poslanec.
Tento návrh sme neprijali.
Uvádzajte ďalší návrh.
Poslanec P. Weiss:
Ďalší pozmeňujúci návrh predložil pán poslanec Sitek. Máte ho tiež...
(Hlasy z pléna.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Weiss.
Poslanec P. Weiss:
Áno, dobre, súhlasím, ja som myslel, že to je spoločný návrh.
Je tu pozmeňujúci návrh číslo 2, ak neprejde prvý návrh. Takže prosím, aby ste dali hlasovať, pán predsedajúci, o tom druhom pozmeňujúcom návrhu pána poslanca Hudeca.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prezentujme sa a hlasujme. Budeme hlasovať o druhom po- zmeňujúcom návrhu, ktorý podal v rozprave pán poslanec Hudec.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 122 poslancov.
Za návrh hlasovalo 41 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 67 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 14 poslancov.
Neschválili sme tento návrh.
Uvádzajte ďalšie.
Poslanec P. Weiss:
Ďalší pozmeňujúci návrh predložil pán poslanec Sitek.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Prezentujme sa a hlasujme.
Návrh pozostáva z troch návrhov. Budeme hlasovať o nich osobitne.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 122 poslancov.
Za návrh hlasovalo 40 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 52 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 25 poslancov.
Nehlasovalo 5 poslancov.
Neschválili sme prvý z pozmeňujúcich návrhov pána poslanca Siteka.
Budeme hlasovať o druhom pozmeňujúcom návrhu.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 119 poslancov.
Za návrh hlasovalo 38 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 64 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 17 poslancov.
Neschválili sme v poradí druhý pozmeňujúci návrh.
Budeme hlasovať o treťom pozmeňujúcom návrhu, ktorý podal v rozprave pán poslanec Sitek.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 123 poslancov.
Za návrh hlasovalo 39 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 58 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 22 poslancov.
Nehlasovali 4 poslanci.
Ani tento návrh sme neschválili.
Uvádzajte ďalšie návrhy podané v rozprave.
Poslanec P. Weiss:
Ďalší pozmeňujúci návrh predložili panie poslankyne Marta Aibeková a Irena Belohorská.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, žiadate hlasovať osobitne?
Poslanec P. Weiss:
Môžeme hlasovať naraz.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu, ktorý podali pani poslankyňa Aibeková a pani poslankyňa Belohorská. O návrhoch budeme hlasovať naraz.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 119 poslancov.
Za návrh hlasovalo 41 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 45 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 32 poslancov.
Nehlasoval 1 poslanec.
Neschválili sme tieto návrhy.
Uvádzajte ďalšie, pán poslanec Weiss.
Poslanec P. Weiss:
Ďalší pozmeňujúci návrh predložila pani poslankyňa Malíková s tým, že v písomnej podobe nie je uvedená jej žiadosť, ktorú včera formulovala ústne, písomne mi to nedala, aby bola vyslaná delegácia poslancov z Národnej rady Slovenskej republiky. Takže o tom by sme mali potom hlasovať osobitne.