Poslankyňa E. Dolník:

Ďakujem pekne.

Len ako občan sa chcem "poďakovať" pánovi Cuperovi za mojich mŕtvych rodičov, ktorých, dúfam, že neurazil tam, kde sú a ktorí boli Maďari. Nebudem viac reagovať.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Števček, máte slovo.

Poslanec P. Števček:

Ďakujem.

Aj keď som už bol poučený a vlastne vopred apriórne napomenutý, dovoľte mi predsa len sa vyjadriť na tému národný jazyk a čo s ním, ako ho novelizovať.

Vážený pán predseda,

vážená slovenská snemovňa,

vážený pán minister,

nie iba kocky sú hodené, ako by povedal klasik, hodené sú už aj tlačivá dvojjazyčných školských vysvedčení do tlačiarne. Možnože sa už medzitým aj vrátili, aby školské dietky maďarskej národnostnej menšiny, lebo o tú ide prioritne, mohli dostať už polročné vysvedčenia v rodnom jazyku. Vláda nechce, lež ani nemôže a nesmie pripustiť, aby čo len jediný žiačik maďarskej národnosti na juhu Slovenskej republiky náhodou nepochopil, neporozumel, že prepadol; alebo naopak, že je vyznamenaný.

Žiaľ, však nielen kocky a vysvedčenia, ale aj všetky argumenty proti tomu sú hodené na stôl a vzápätí súčasnou vládou aj surovo zhodené z neho. Mašinéria politickej, menovite koaličnej servilnosti voči maďarskej menšine na jazykovo zmiešanom území sa už v tejto chvíli zastaviť nijako nedá. Ešteže sa pritom zvezie aj ukrajinská národnostná menšina v Slovenskej republike, ktorá o také rečové pohodlie ani veľmi nestála a nestojí. Nám ostatným, absolútnej väčšine, čiže slovenskému štátotvornému národu, zvyšuje iba jedno: Opäť a opäť búšiť do ušných bubienkov nahluchlej štátnej a vládnej moci, hovoriť a veriť, že raz - možnože - vnútená a perfektne naprojektovaná hluchota povolí. Pravdaže, ak nebude už neskoro. Ak ešte budeme dostatočne suverénni.

No predtým si ešte radno vypočuť napríklad Ľudovíta Štúra, zakladateľského kodifikátora modernej slovenskej reči a moderného slovenského národa, taktiež nášho predchodcu poslanca - s dovolením, ktorému nesiahame ani po členky, ak je na programe suverénna a demokratická existencia slovenského národa medzi ostatnými národmi Európy. Tento muž totiž už pred poldruha storočím vyslovil v týchto súvislostiach (v súvislostiach ochrany slovenského národného jazyka) vetu, ktorá sa v slovenských dejinách stala okrídlenou a premenila sa vlastne na výrok biblicky vysokej hodnoty. Povedal s platnosťou nanajvýš nadčasovou, citujem: "Nie o gramatiku nám ide, ale o život." Múdro a čoraz aktuálnejšie k tomu dodal už za našich čias Vladimír Mináč: "Ide teda o politické osudy národa."

Približne v takej situácii sa nachádzame. Môžeme sa rozhodovať. Vedzme však aspoň toto, aj keď sa to bude opakovať:

1. Návrh na novelizáciu zákona o štátnom jazyku diskriminuje, ba ignoruje ostatné národnosti žijúce v Slovenskej republike, čo nie je ani spravodlivé, ale ani demokratické.

2. Predmetný návrh objektívne a celkom samozrejme utvára podmienky na to, aby sa čoskoro zo Slovákov na južnom jazykovo zmiešanom území Slovenskej republiky stala fakticky národnostná menšina. Pochopiteľne, ako potrava ambícií maďarskej minority. O tých ambíciách škoda hovoriť. Dostatočne ich poznáme a budeme spoznávať. V každom prípade sa budú medzi nimi vyskytovať ambície asimilačné, v ktorých sú priam majstrami - ak nie vo svete, tak v Európe úplne určite.

3. Navrhovaná novelizácia, samozrejme, zrýchlená v skrátenom legislatívnom konaní, spolupôsobí pri spochybňovaní nášho právneho systému i legislatívnej tvorby. Tobôž pri zákone, pri zákone o štátnom jazyku, ktorý veľmi lapidárne a konkrétne doteraz zabezpečuje princíp integrity a suverenity Slovenskej republiky. A nielen to. Zákon o štátnom jazyku okrem iného citeľne inšpiroval, inšpiruje vzostup kultúrnosti slovenského národa. Nechápem, načo je potrebné novelizovať zákon, ktorý jednoznačne prejavil svoju životaschopnosť.

Preto si myslím, že Národná rada Slovenskej republiky vo svojej legislatívnej tvorbe by nikdy nemala vychádzať v ústrety hrubozrnnému politikárskemu účelu, ale ani nijakému koaličnému dohovoru. Vo vzťahu k záujmom slovenského národa a Slovenskej republiky nemáme na to právo.

Ďakujem vám. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Ako ďalší vystúpi pán poslanec Paška.

Pripraví sa pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Paška:

Vážený pán predseda,

vážený pán minister,

ctené kolegyne, kolegovia,

ako som už uviedol vo svojom predchádzajúcom vystúpení, osobne nemôžem súhlasiť s tým, aby najvyšší zákonodarný zbor Slovenskej republiky uložil Slovákom pracujúcim na slovenských štátnych školách povinnosť ovládať a používať jazyk akejkoľvek menšiny. Je to podľa mňa evidentným porušením občianskych a ľudských práv našich slovenských občanov a rovnako porušením Ústavy Slovenskej republiky. Preto považujem za svoju povinnosť podať pozmeňujúci návrh na uznesenie k tejto legislatívnej predlohe, ktorý znie: Národná rada Slovenskej republiky sa podľa § 73 ods. 3 písm. b) uznáša, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

Ako posledná ústne prihlásená vystúpi pani poslankyňa Malíková.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán predseda,

milé dámy,

vážení páni,

história boja o jazykové štátne právo je stará takmer 200 rokov. Jazykové boje sa v minulosti odohrali tak v dánskom, španielskom, poľskom, pruskom, francúzskom, ale aj v iných parlamentoch krajín, v ktorých žijú národnostné menšiny. Podotýkam, že vo všetkých týchto štátoch sa museli v konečnom dôsledku národnosti podriadiť štátnemu jazykovému právu krajín, v ktorých žijú. Jazyková a štátna jednota v týchto krajinách dokonca išla ešte ďalej a nepripustila dokonca ani kultúrnu odlišnosť. Vo všetkých krajinách okrem Slovenska, a to znovu podčiarkujem našej maďarskej národnostnej menšine.

Nechcel som k tejto problematike vystupovať, ale cítim historickú potrebu, pretože vlastne môj vstup do politiky je zviazaný s bojom o štátny jazyk, teda slovenčinu ako štátny jazyk Slovenskej republiky. Kedysi som napísal jazykový zákon, za ktorý hladovalo na námestí asi 40 ľudí. Tu prítomná pani poslankyňa Podhradská, mnoho ľudí sa zúčastňovalo demonštrácií a mnoho ľudí, ako to už bolo povedané, aj kľačalo. Priznám sa, že aj vtedy sme si boli vedomí toho, že nie je to ľahký zápas, uvedomil som si to najmä vtedy, keď sme s pánom predsedom Matice slovenskej chodili na vtedajšiu VPN a prosili, aby sa tento návrh, ktorý som vtedy urobil na požiadanie vtedajšieho výboru Matice slovenskej a jej predsedu pána Grusku, aby sa ujala tohto návrhu zákona a dala mu aj záväznú podobu. Chodili sme do parlamentných výborov aj s tu niektorými prítomnými poslancami - pánom Tatárom, Zajacom a ďalšími.

Lenže boli to dve strany. My sme tento zákon obhajovali, oni proti tomuto zákonu bojovali. Samozrejme, že vtedajší parlament nebol schopný túto jazykovú normu prijať, nebol schopný pochopiť, že ak vznikne nový štát, že potrebuje ten najzákladnejší zákon, ktorý upraví komunikáciu medzi jednotlivými občanmi v tomto štáte. Uplynulo ešte veľa vody, než bola schválená základná norma o používaní slovenčiny ako štátneho jazyka. Vtedy som si myslel, že náš zápas o štátny jazyk skončil. Žiaľ, veľmi som sa mýlil, pretože ešte som musel ísť na Ústavný súd dvakrát obhajovať túto jazykovú normu, aby sme sa dozvedeli, že Ústavný súd povedal, že je plne v súlade, pán Duka-Zólyomi, aj s ľudskými, aj s občianskymi právami, nič proti ľudským právam.

Treba povedať, že všetci politici maďarskej národnosti vždy od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale aj predtým od vzniku Česko-slovenskej republiky kládli zvláštny dôraz na to, aby starostlivosť o jazyk bola nielen v kostoloch, ale aby ho používali najmä v administratívnom a súdnom styku. Kodifikácia slovenského jazyka ako jediného štátneho jazyka počas Mečiarovej vlády vytvorila v tejto oblasti legislatívne predpoklady, aby sa aj v tejto oblasti začala budovať jednotná slovenská občianska spoločnosť.

Pokiaľ všetky menšiny, podotýkam, okrem maďarskej, prijali túto výzvu vlády ako východisko, ako historickú šancu začleniť sa do budovania jednotnej občianskej slovenskej spoločnosti, politici maďarskej národnosti sa, naopak, pustili do boja za maďarskú výlučnosť, občiansku aj kultúrnu. A v tejto politike pokračujú aj teraz preto, že táto ich politika našla živnú pôdu v terajšej vláde, ktorá nie je vládou so širšou občianskou podporou, ako sa tu niekto snaží občanom Slovenskej republiky nahovoriť, ale je to vláda, v ktorej jednotliví ministri a ich postavenie vo vláde závisí výlučne od ľubovôle jedného z členov koaličnej rady, a to predstaviteľa maďarskej koalície pána Bugára. Pretože koaličná zmluva hovorí jednoznačne o tom, že pri hlasovaní je potrebné na rozhodnutia jednotu. Nie je náhodou, že väčšina členov vlády Slovenskej republiky má svoj pôvod na južnom Slovensku, pretože ich účasť vo vláde musela byť odobrená, samozrejme, predstaviteľmi maďarskej národnosti, vyjmúc pána Černáka, ktorý sedí za mnou. Toho si je vedomý aj pán minister školstva, ktorý sa veľmi poponáhľal s touto novelou.

Podotýkam znovu, že pán minister školstva bol jediným z poslancov Strany demokratickej ľavice, ktorý nehlasoval za vtedajší jazykový zákon a bol jedným z poslancov, ktorí sa nezúčastnili na práci Kasovovej komisie, ktorá by vytvorila jednotnú normu na používanie jazyka národnostných menšín, teda predovšetkým maďarského jazyka, ktorého zákon sa pripravuje. A som presvedčený, že táto požiadavka maďarskej politickej reprezentácie v tomto parlamente nie je poslednou. Za ňou príde zákon o používaní jazyka národnostných menšín.

Takže si vy, pán minister školstva, zachránite načas svoje miesto vo vláde, lebo ďalším dôvodom, ktorý vás núti, aby ste dali túto normu, ktorá je v zjavnom rozpore s ľudskými právami aj s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom o používaní štátneho jazyka, aby ste dali vytlačiť vysvedčenia protizákonne, lebo zatiaľ zákon nemáte, takže aby ste svoju činnosť, ktorú ste rozvinuli v tejto oblasti, dodatočne legalizovali.

Treba povedať, že ak sa slovenskí občania maďarskej národnosti iba modlili v maďarskom jazyku v slovenských kostoloch, neohrozovalo to a neohrozuje to jednotu Slovenskej republiky. Naopak, na južnom Slovensku sú to práve Slováci, ktorí nemajú bohoslužby v slovenskom jazyku. A tu je pole pôsobnosti pre člena vládnej koalície KDH, aby to zabezpečil.

Požiadavka administrovania v maďarskom jazyku a konania pred súdmi v maďarskom jazyku bude, ako som povedal, nasledovať. A bude naďalej ohrozovať jednotu Slovenskej republiky. Bude smerovať k posilneniu iredentistických a autonomistických snáh na južnom Slovensku, bude ohrozovať jednotu Slovenskej republiky, zhoršovať postavenie Slovákov na južnom Slovensku, bude ich nútiť k asimilácii.

Takže zásadne som proti tejto novele. Nie je nijaký iný ako politický účelový dôvod, aby sa minister školstva vlády Slovenskej republiky ponáhľal s takouto novelou do parlamentu. Ak pán minister školstva chce rozdávať, nech rozdáva zo svojho, ale nie zo slovenského.

Ďakujem. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán poslanec.

Faktická poznámka - pán poslanec Drobný.

Poslanec M. Drobný:

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo.

Počúvam od kolegu Cupera, povedal by som, len výčitky maďarským kolegom, ale kolega myslel výčitky možno aj našim kolegom slovenským, pretože my Slováci sme akosi stratili národný cit a národný inštinkt, pretože si nestrážime to, čo naše staré matere, možno povedať, mali implementované dokonca od svojich učiteľov a dôstojných pánov maďarskej národnosti.

V Zelenči je hrob Jánosa Klempu, dôstojného pána, ktorý bol maďarskej národnosti a pôsobil na rozhraní 19. a 20. storočia. Naše staré matere učil, aby si chránili slovenský jazyk, aby ho dostali na vysokú úroveň. Slovenčina sa dostala na vysokú legislatívnu úroveň, a nie maďarskí kolegovia, ale slovenskí ju chcú zhodiť. A to si uvedomme. To sme kde stratili cit k vlastnému jazyku? Cit, ktorý patrí do vyšších citov a do kompletnej ľudskej osobnosti. Maďarskí kolegovia ho nestratili, tí ho majú, ale naši kolegovia, bohužiaľ, sa ho chystajú stratiť.

A to by som, kolega Cuper, veľmi rád našim kolegom povedal, čo sa tu vlastne chystajú urobiť. Nech žije sláva toho Jánosa Klempu, ktorý nás ako národ povzbudzoval hájiť si svoj národný jazyk. Jeho spisy som čítal aj v slovenčine. On ju ovládal, bol dokonalý spisovateľ aj v národnom jazyku maďarskom. Ale v tej slovenčine zrozumiteľne aj mne, tejto mladšej generácii, povedal: Prosím vás, slovenčina, to je vaše národné, váš národný znak, tak si ho strážte.

A tu sa ho chystáme naraz my Slováci, a nie maďarskí priatelia, ktorí sú tu v národnej strane, ale my sa ho snažíme a my ho asi pravdepodobne zhodíme zo stola. To mi je smutno. Je mi to smutno, pretože to zoskupenie koaličných strán, však sú tam prevažne Slováci, aspoň tak sa mi zdá, pán minister školstva, mne sa zdá, že ste Slovák, ale čo sa to chystáte urobiť? Priatelia, to nie je dobré vysvedčenie o nás Slovákoch.

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ako posledná vystúpi v rozprave pani poslankyňa Malíková.

Nech sa páči, pani poslankyňa.

Poslankyňa A. Malíková:

Vážené kolegyne,

vážení kolegovia,

vážený pán predsedajúci,

vážení prítomní,

vo svojom vystúpení sa chcem zamerať na niektoré súvislosti s tým, prečo je nutné práve teraz zaviesť dvojjazyčné vysvedčenia, to jest na to, čo sa za týmto všetkým skutočne skrýva. Bohužiaľ, viem dopredu, že moje argumenty nenájdu u vás odozvu a že nemáme sily a reálnu šancu na zámere vládnej garnitúry nič zmeniť. Nielen preto, že máte v súčasnosti prevahu v Národnej rade, ale aj preto, že tieto dvojjazyčné vysvedčenia už boli vytlačené. Taká informácia už prebehla v tlači a nikto z kompetentných ju nedementoval.

Ešte raz opakujem, máte v parlamente väčšinu, to je fakt, odhlasujete si, čo chcete, aj to je fakt. Cez čo sa však ako člen zákonodarného zboru nemôžem preniesť len tak a cez čo by sa nemal len tak preniesť žiadny poslanec, bez ohľadu na politickú príslušnosť, je to, že dvojjazyčné vysvedčenia už boli vytlačené dávno predtým, ako sa parlament zaoberal príslušnými zákonmi.

Národná rada je najvyšší zákonodarný orgán, ako vy demokrati hovoríte, základný pilier demokracie. Akú úctu a rešpekt máte pred ním, vyjadruje spomínaný fakt. Nie je to však neúcta voči Národnej rade, ale je to hlavne neúcta voči voličom, ktorých zastupujeme my všetci, všetci 150. Položte si otázku, čo sa vláda rozhodne urobiť bez vášho súhlasu na budúce, aby ste to len dodatočne odklepli. Vzniká nebezpečný precedens: Vláda rozhoduje a Národná rada je stavaná do úlohy štatistov. Obracajú sa tu úlohy. Veď vláda má konať len v rámci zákona, ktorý vytvorí - legislatívny rámec - Národná rada, a nie prispôsobovať zákony tomu, čo už vláda urobila.

V programovom vyhlásení sa veľmi pekne zadeklarovalo približne to, že chcete Slovensko rozvíjať ako vlasť, ktorú všetci milujeme a tak ďalej. Pri prerokovaní programového vyhlásenia tu v parlamente som zapochybovala o úprimnosti vlasteneckých citov predstaviteľov maďarskej menšiny. Viacerí ste mi to vtedy mali za zlé a dotklo sa vás to. Čo však dokazuje, sú ich neúmerné požiadavky, ktoré sa budú len stupňovať. Veď žijeme už siedmy rok v republike, ktorá sa volá Slovenská republika, to je neodškriepiteľný fakt. Štátny jazyk je jazyk slovenský, slovenčina. Pýtam sa: Prečo istí politici a istí občania odmietajú rešpektovať tento fakt? Aký je vlastne ich vzťah k Slovenskej republike, ktorú označujú za svoju vlasť, ako sú k tejto republike lojálni? Hovoria, že sú jej právoplatní občania. Nakoniec i v programovom vyhlásení vlády sa veľmi zdôrazňuje občiansky princíp. Prečo potom spochybňujú jeden zo symbolov štátnosti, štátny jazyk, tak, že nezmyselne požadujú vydávanie vysvedčení, teda úradného dokladu i v cudzom jazyku? Teraz sú to vysvedčenia, nabudúce to bude čo? Občianske preukazy?

Keď pozorujeme situáciu okolo seba, vyspelé západné demokracie, ktoré nám dávate za vzor, posilňujú integračné prvky v rámci vlastných štátov. Posilňujú vlastné štát dovnútra. Napríklad Kalifornia v USA, a v USA je podľa vás určite nespochybniteľná demokracia, kde za jediný vyučovací jazyk schválili štátny jazyk angličtinu, a dokonca používanie iných jazykov ako štátneho vo vyučovaní na všetkých úrovniach je pod hrozbou väzenia pre učiteľov zakázané.

Takisto žijeme v čase, keď v západnej Európe, v krajinách Európskej únie absentujú zákony o používaní jazykov menšín v úradnom styku. A sú to vyspelé krajiny a nikomu nie sú tŕňom v oku. Slovensko je nejaké iné? Štát vynakladá nemalé prostriedky na to, aby všetci občania našej republiky ovládali slovenčinu, štátny jazyk. Nechápem požiadavku na dvojjazyčné vysvedčenia, priznám sa. Kto si ich nevie prečítať v slovenčine, kto ich v slovenčine nerozumie? Často sa práve vo vzťahu k dvojjazyčným vysvedčeniam argumentuje históriou, teda napríklad tým, že už pred 70 rokmi boli dvojjazyčné vysvedčenia.

Ale reálny svet sa mení, história už je históriou, a my žijeme súčasnosť. A zákony by podľa mňa mali reagovať na tú-ktorú konkrétnu spoločenskú situáciu, chápanú v reálnom čase, v reálnych geopolitických súvislostiach. Táto súčasnosť je daná. Veď predsa nepreberáme zákony a neupaľujeme čarodejnice. Alebo aj k tomu sa ideme vrátiť?

Pred sedemdesiatimi rokmi sa v Európe pohli a menili zásadným spôsobom hranice. Národy, ktoré boli dovtedy ujarmené v mnohonárodnostných monarchiách, hľadali cesty na zlepšenie svojho života. Aby sa Maďari lepšie vyrovnali s Trianonom, hľadali sa aj takéto náplaste. Vtedy to bolo opodstatnené. Takže neargumentujme tým, čo už neplatí. Alebo áno?

Na záver: Hovorí sa, že Slovenská národná strana hrá národnostnou, resp. maďarskou kartou. Teraz ňou už však hrá vládna koalícia, a to podľa mňa z dvoch dôvodov:

1. Sledujeme, aká je labilná súdržnosť súčasnej vlády. Ústupok požiadavkám Strany maďarskej koalície je motivovaný snahou za každú cenu si udržať pevnosť vládnej koalície. Zdôrazňujem - za každú cenu!

2. Osobne hru maďarskou kartou chápem ako určitú dymovú clonu. Radšej nech národ hovorí o dvojjazyčných vysvedčeniach, ako o balíčku sociálnych opatrení, ktoré Slovensku doniesol Mikuláš.

Chcem preto len povedať, že Slovenská národná strana neprijme túto taktiku, nebude ďalej rozvíjať a nebude vám prikurovať do tej dymovej clony. Vyjadríme sa zásadne: Slovenská národná strana je proti dvojjazyčným vysvedčeniam, nebude to pri hlasovaní podporovať. A ako klub sme sa rozhodli, že sa nebudeme podieľať pri hlasovaní fyzickou prítomnosťou na takomto kroku, ktorý považujeme za prvý k deštrukcii štátnosti. To znamená, že klub Slovenskej národnej strany počas hlasovania na protest odíde.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Do rozpravy sa prihlásil pán minister Ftáčnik.

Nech sa páči, pán minister.

Minister školstva SR M. Ftáčnik:

Vážený pán predseda,

vážené poslankyne,

vážení poslanci,

dovoľte aj mne niekoľko poznámok do tejto rozpravy, aj keď by som rád upozornil pána poslanca Cupera, že ministerstvo školstva nie je predkladateľom tohto zákona, takže na jeho otázky, prečo sme sa tak ponáhľali s týmto zákonom, nemôžem celkom dobre odpovedať. Pripomínam však, že vláda má vo svojom programe obnovenie tradičného vydávania dvojjazyčných vysvedčení, a preto chcem podporiť prijatie tohto zákona.

Ak pani poslankyňa Podhradská povedala, že novela rieši problém, ktorý neexistuje, že sme si ho vymysleli a chceme ho vyriešiť, rád by som jej vysvetlil, ako prišlo k tomu, že je potrebné sa touto normou zaoberať. V roku 1995 bol prijatý zákon o štátnom jazyku na základe Ústavy Slovenskej republiky. V tomto zákone deklarovala vtedajšia vládna koalícia, je to, myslím, v ňom aj napísané, v jednom konkrétnom odseku sa hovorí, že to je zákon, ktorý nie je namierený proti obmedzovaniu práv alebo nie je jeho účelom obmedzovanie práv národnostných menšín. Áno, presne tak hovorí ústava v článku 6: "Štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je jazyk slovenský." Ten zákon precizoval postavenie slovenského jazyka, ale precizoval ho takým spôsobom, že napriek deklarácii, že nezasiahne, zasiahol aj do menšinových práv.

A teraz, prosím, poznámku, ktorú by som rád venoval pani poslankyni Slavkovskej. Po prijatí zákona o štátnom jazyku v novembri 1995 pani ministerka školstva, vtedajšia, ešte dvakrát vydala dvojjazyčné vysvedčenia. To nebolo znesvätenie štátnosti? To nebol ústup od tých téz, o ktorých ste tu hovorili? To bolo všetko v poriadku? A zrazu si spomenula, že máme zákon o štátnom jazyku a že to jej... (Hlasy v sále.)

Nie, nie, nie, zákon o štátnom jazyku bol platný od začiatku.

Predseda NR SR J. Migaš:

Prosím vás, diskutuje pán minister Ftáčnik.

Minister školstva SR M. Ftáčnik:

A potom bývalá pani ministerka iste zareaguje a celkom iste mi to vysvetlí. Ale došlo k tomu, že sa prestali vydávať dvojjazyčné vysvedčenia. To znamená, že zákon o štátnom jazyku zasiahol aj do tých práv, do ktorých pôvodne zasiahnuť nechcel.

Rád by som sa tu prihlásil k tomu, čo tu zaznelo, že zákon o štátnom jazyku je posvätný. Áno, je to posvätný zákon, a tak ho prerokúval slovenský parlament. A rád by som tu vysvetlil, nemal som na to možno príležitosť, ale pani poslankyňa Slavkovská ma oslovila, že ja som ten, ktorý sa jediný zdržal hlasovania, a veľmi ju to trápi.

Rád by som vám vysvetlil, pani poslankyňa, že som to urobil z jediného dôvodu, že som považoval za potrebné, aby sme naraz upravili aj postavenie štátneho jazyka v zmysle článku 6 ods. 1, ale aj v zmysle článku 6 ods. 2, kde sa hovorí, že používanie iných jazykov v úradnom styku upraví zákon, aby sme doplnili to jazykové zákonodarstvo aj o takýto zákon. Tak to vtedy odporúčala aj Rada Európy, ktorá sa vyjadrovala k pripravovanému jazykovému zákonu na žiadosť vtedajšieho ministra kultúry. To sa nestalo a vaše prísľuby, že sa to stane, pretože ste povedali, dobre, prijali sme len jednu polovicu, tú druhú prijmeme, autoritatívne k tomu vystupoval predseda vlády, podpredsedníčka Tóthová a ďalší, ktorí sľubovali predstaviteľom Európskej únie, Rady Európy, že splníme aj tú druhú časť, ku ktorej sme sa zaviazali vlastnou ústavou, to sa do dnešného dňa nestalo. To sa do dnešného dňa nestalo, čiže môj postoj bol vtedy namieste. Namieste preto, že ste nechceli riešiť tú druhú polovicu.

A prosím, ak sa niekto pýta, prečo máme toto upraviť, rád by som vám odpovedal, no jednoducho preto, že my sme si to sami a slobodne dali do slovenskej ústavy. V slovenskej ústave je naozaj článok 6 ods. 2, ktorý hovorí: "Použitie iných jazykov v úradnom styku upraví zákon." Taký zákon do dnešného dňa neexistuje. To sme si už vysvetľovali a zrejme si to budeme ešte vysvetľovať dlhšie.

(Hlasy z pléna.)

Trestný poriadok je osobitná forma úradného styku, ale prosím, aby sme si uvedomili, že styk občana s úradom nie je upravený. Hovorím - styk občana s administratívnym úradom, teda s okresným a krajským. Ak mi nechcete rozumieť, pán poslanec, už to neviem lepšie povedať.

Takýto zákon nemáme a budeme ho musieť prijať, pretože sme si povedali, že chceme naplniť vlastnú ústavu. Možno vy čítate len tú časť ústavy, ktorá sa vám hodí. My čítame ústavu celú. V tom je vlastne spor medzi nami, pretože tu sa chcem dostať k vecnej poznámke pani poslankyne Tóthovej.

Pani poslankyňa Tóthová hovorí, že toto je doklad, ktorý vydáme v úradnom aj v menšinovom jazyku. Áno, presne v súlade s článkom 6 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Presne v súlade s ním. A keď budeme upravovať celú problematiku používania menšinových jazykov v úradnom styku, budeme musieť odpovedať aj na otázku, aké iné formy komunikácie sú dovolené na Slovensku, pretože dnes nie sú upravené žiadne. A naša ústava predpokladá, že takýto zákon upravený bude. To znamená, budeme pripravovať a budeme musieť zodpovedať na to, akým spôsobom naplníme článok 6 ods. 2.

Viem, že pánom poslancom na tejto strane Národnej rady to prekáža, ale, páni poslanci, zoberte si záznamy z rokovaní Spoločného parlamentného výboru Európskej únie a Slovenskej republiky, kde vtedajší predseda vlády, vtedajší predseda parlamentu sľubovali takýto zákon. Nesplnili. Bude potrebné sa s tým vyrovnať.

Teda vecne k našej otázke.

Som veľmi rád, že pani poslankyňa Podhradská uznala, že občania patriaci k národnostným menšinám majú právo na dvojjazyčné vysvedčenia. (Hlasy z pléna.) Ale ona to povedala, ja si to veľmi oceňujem, lebo ona ma takto zacitovala z môjho úvodného slova. Tiež som vás vytrhol z kontextu, ale peknú vetu ste tu povedali, pani poslankyňa, že my presviedčame občanov, že majú právo na niečo, na čo, samozrejme, právo majú. To sú vaše slová. Som veľmi rád, že ste uznali, že tento zákon hovorí veľmi vecne a rieši problematiku, ktorú naozaj je potrebné upraviť.

K otázke, či boli vysvedčenia vytlačené a či Národná rada je v polohe nejakého štatistu alebo čosi podobné. Pani poslankyni Malíkovej by som odporúčal, aby sa pozrela na svoj občiansky preukaz. Je dvojjazyčný, pani poslankyňa. Je dvojjazyčný, lebo je na ňom použitý jazyk slovenský a jazyk anglický. Možno vás to uráža, ale to nie je stupňovaná požiadavka Strany maďarskej koalície, to je naše dobrovoľné rozhodnutie, že tento dokument bude vydávaný takýmto spôsobom.

(Hlas z pléna.)

Ona to povedala, že budú stupňovať požiadavky. Nikto požiadavky nestupňuje. My sme menšinový program vlády presne načrtli v našom vládnom programe. Prečítajte si ho, tam ho uvidíte. Národná rada, samozrejme, musí rozhodnúť a upraviť túto otázku takým spôsobom, akým zváži a bude považovať za potrebné. Je to vaše právo. Vláda len urobila kroky, ktorými zabezpečila vykonanie tohto zákona. Vykonanie tohto zákona tak, ako bude prijatý v Národnej rade Slovenskej republiky.

Rád by som sa vyjadril, a to na záver, k otázke, že tu bojujeme za jazykové práva, že azda sme znesvätili zákon o štátnom jazyku. Už som sa snažil vysvetliť, že zákon o štátnom jazyku zasiahol aj do toho, do čoho deklaroval, že zasahovať nebude. Bolo tu nepísané právo 70 rokov, že sa vydávali dvojjazyčné vysvedčenia, zákon o štátnom jazyku povedal, že sa to ďalej diať nebude. Ale uskutočňovalo sa. Boli vydávané štátne dokumenty, ktoré neboli upravené na základe zákona. Teraz zákonom povieme, že toto chceme urobiť. Neohrozuje to postavenie slovenského jazyka ako jazyka štátneho.

(Ruch v sále.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Páni poslanci a pán minister, nediskutujte medzi sebou.

Minister školstva SR M. Ftáčnik:

Neohrozuje. To je ten základný dorozumievací prostriedok, ktorý platí a má platiť na území Slovenskej republiky. A my - ministerstvo školstva a vláda Slovenskej republiky - urobíme v zmysle programového vyhlásenia kroky, aby sme zlepšili vyučovanie slovenčiny, to znamená, dosiahli ten cieľ, o ktorý nám ide.

Ale rád by som sa vrátil k poznámke, ktorú tu povedal pán poslanec Števček a pani poslankyňa Podhradská. Keď sme prijali v roku 1994 tzv. tabuľový zákon, bola k nemu 20-hodinová rozprava. Páni poslanci z HZDS vtedy upozorňovali, že budeme mať vykolíkované Slovensko, že to je prvý krok k iredente, k ohrozeniu Slovenskej republiky, integrity jej územia. A potom nerozumiem, prečo predseda vlády Slovenskej republiky pán Mečiar, keď bol predsedom vlády za uplynulé 4-ročné obdobie, sa chválil týmto zákonom, že sme naplnili jedno z odporúčaní Rady Európy. Prečo neodobral toto právo, nezrušil ten zákon, keď tak uráža vaše cítenie? Prečo nepredložil zákon do parlamentu? Mal na to všetky podmienky, pretože mal dostatočnú kvalifikovanú väčšinu v parlamente. To znamená na jednej strane, že my sme prijali zákon, ktorý vy ste kritizovali, že ohrozí štátnosť. A ten tón bol podobný, ako je dnes. Omnoho naliehavejší 20-hodinový kolotoč diskusií, ktorý mal znamenať, že sa nám azda odtrhne južné Slovensko.

Vážené kolegyne a kolegovia, vážení poslanci a poslankyne, nič sa nám neodtrhlo. Máme platný tabuľový zákon a nič neobvyklé sa na južnom Slovensku z tohto dôvodu nestalo.

Na záver chcem vyjadriť presvedčenie, že tak ako sme dokázali zvládnuť vtedy tú prekážku, ktorú začal pán minister Hofbauer vytrhávaním tabúľ s označením obcí, že sme ju kultúrne upravili zákonom, že rovnako kultúrne teraz upravíme vec, resp. spôsob vydávania úradných dokumentov o výsledkoch štúdia, že to urobia poslanci na základe ich rozhodnutia a upravia také podmienky, ktoré budú zodpovedať očakávaniam našich občanov.

Mne osobne tabule na južnom Slovensku nevadia. Nevadia mi ani dvojjazyčné vysvedčenia. Naopak, myslím si, že je to isté gesto, istý ústretový postoj voči občanom, ktorí žijú v Slovenskej republike. Je to postoj alebo ústretové gesto Slovákov. Chceme ho urobiť ako vláda, preto podporujeme túto normu. Ak ho chcete urobiť aj vy, podporíte prerokovanie tohto zákona v druhom čítaní, jeho úpravu v príslušnom výbore, resp. výboroch a takisto jeho záverečné prijatie. Toto vám v mene vlády Slovenskej republiky odporúčam. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pán minister.

Faktická poznámka - pani poslankyňa Slavkovská.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ale ja som sa prihlásila do rozpravy. Pán minister nie je predkladateľom zákona a tým, že vystúpil, tak otvoril rozpravu.

(Ruch v sále.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ak člen vlády sa ujme slova po skončení rozpravy a pred hlasovaním, otvára sa tým rozprava znova. Ja som neuzavrel rozpravu, páni poslanci. Neuzavrel som. Takže pán minister vystúpil normálne v rozprave.

Ja som rozpravu neuzavrel, preto nasledujú faktické poznámky.

Pani poslankyňa, máte faktickú poznámku.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Pán predseda, ak ste neuzatvorili rozpravu, tak sa hlásim do rozpravy, a nie s faktickou poznámkou.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ja som možnosť ústne prihlásiť sa do rozpravy už uzavrel. Vy to dobre viete, vy ste už vystúpili. Máte faktickú poznámku, ak ju chcete využiť.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Samozrejme. Chcela by som povedať k tomu, čo tu pán minister povedal zle, že napriek tomu, že bol vydaný zákon o štátnom jazyku, ešte sa vydávali vysvedčenia v maďarskom jazyku. Samozrejme, že sa vydávali, a to raz, nie dva razy, pretože zákon bol prijatý 15. novembra, polročné vysvedčenia už boli napísané. Čiže ak by som chcela byť veľmi neústretová, tak by som bola nariadila, aby sa boli koncoročné vysvedčenia už vydávali iba jednojazyčne. Ale keďže už raz boli napísané, tak sa to nechalo tak.

Myslím si, že aj to porovnanie s občianskym preukazom je veľmi nenáležité. V prvom rade občiansky preukaz je v jazyku anglickom, ktorý je medzinárodným jazykom, a jazyk maďarský taký nie je a používa sa v malom pohraničnom styku, čo sa, samozrejme, tiež netýka vysvedčení. Samozrejme, že ma nezaujíma to, že pán minister tu operuje Radou Európy, ktorá sa dožaduje toho, aby tu boli dvojjazyčné vysvedčenia, pretože nikde dvojjazyčné vysvedčenia nie sú, iba v Maďarsku, aj to nie v každej škole. Podľa mojich vedomostí iba na jednej.

Táto zmena neohrozuje postavenie ľudí slovenskej národnosti. To je pravda, že neohrozuje. Ale nikto nehovorí o tom, že tam sa hovorí aj o zmene pedagogickej dokumentácie, ktorá sa tiež má písať dvojjazyčne. To znamená, že človek, ktorý bude písať zápisnicu z porady, musí automaticky ovládať jazyk maďarský. Čiže nemôže to jednoducho robiť občan slovenskej národnosti. A tam to obmedzenie práv slovenských občanov je. A keď pánu ministrovi neprekáža takáto ústretovosť, že tu je tabuľový zákon a dvojjazyčné vysvedčenia, to je jeho problém, je to podľa neho ústretové gesto, tak sa potom pýtam: Kedy takéto ústretové gesto urobíte na južnom území pre deti slovenských rodičov, ktoré musia chodiť do maďarských škôl?

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem, pani poslankyňa.

Faktická poznámka - pán poslanec Prokeš.

Poslanec J. Prokeš:

Ďakujem.

Pán minister, musím konštatovať, že viete veľmi okrúhlo rozprávať, aj keď hovoríte tvrdú demagógiu. Je mi nesmierne ľúto, keď si neviete uvedomiť, že sú isté veci, ktoré môžete neurobiť, ale nemôžete ich vrátiť nazad, keď ste ich urobili. Viete veľmi dobre, že možno nesprivatizovať podnik, ale keď ste ho sprivatizovali, už ho nemôžete znova znárodniť, aby ste vôbec nespochybnili kredit celého štátu. To sa týka aj toho jazykového zákona, ktorý ste tu tak obhajovali. Prečo nebol zrušený? Preto, lebo by to bolo spochybnilo celý štát.

A druhá vec je - nečudujem sa, že nemáte problém s dvojjazyčnými vysvedčeniami, lebo očakával by som od ministra školstva, že bude používať korektnú slovenčinu. A nemôže povedať že "nevadia", pretože v slovenčine je "neprekážajú". "Vadiť sa" v slovenčine znamená "hádať sa s niekym", pán minister. Takže podľa mňa dvojjazyčné vysvedčenia dokazujú akurát len jedno, a to, že je tu skupina absolventov slovenských štátnych škôl, ktorí neovládajú slovenský jazyk a nedokážu si prečítať vysvedčenie v slovenskom jazyku.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďakujem.

Faktická poznámka - pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem.

Pán minister, chcela by som naozaj skloniť svoj hold pred vami, lebo ste majster vytrhávania viet z kontextu, ale ako sa ukazuje po predchádzajúcom vašom vystúpení, že ste aj majster v prekrucovaní výkladu ústavy. Vy napríklad hovoríte, že my čítame iba časť ústavy, a citujete zasa len jednu časť a účelovo ju prekrúcate. V ústave sa píše, že používanie menšinových jazykov upraví zákon. Ale vy by ste mali vedieť aspoň to základné, že sa v takýchto normách nepoužíva množné číslo. A slovo zákon môže znamenať jeden zákon a môže znamenať aj pätnásť zákonov. To vy viete veľmi dobre, pán minister, lebo to sú nezmysly, ktoré vtĺkate ľuďom do hlavy už celé roky a vtĺkate ich do hlavy aj zástupcom Európskeho parlamentu a Európskej únie.

Na margo tohto problému ešte jednu perličku. Svojho času som bola prítomná na stretnutí bývalého ministra kultúry pána Hudeca s veľvyslancom Spojených štátov amerických v Slovenskej republike pánom Johnsonom. Tiež bol problémom spoločného rokovania jazykový zákon, zákon o štátnom jazyku, zákon o používaní menšinových jazykov a podobné veci. A vtedy pán Johnson argumentoval tak ako vy: Povedali ste, v ústave sa hovorí, že prijmete zákon, a nemáte ten zákon. Ako je to možné? Keď mu pán minister povedal, že tých zákonov, ktoré upravujú používanie menšinových jazykov, máme u nás niekoľko, tak stále sa vracal k tomu istému argumentu, že v ústave máme slovo zákon. A keď sme sa ho pýtali, či v Spojených štátoch je zákon, ktorý upravuje používanie menšinových jazykov, povedal, že nie, ale oni to riešia v celom zákonodarstve tak, že majú tieto vzťahy upravené v iných zákonoch. Prosím, teda tak, ako je to v Slovenskej republike v súčasnosti.