Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem pani poslankyni. Prosím ju, aby zaujala miesto určené pre spravodajcov výborov.
Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa písomne neprihlásila žiadna poslankyňa ani poslanec. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Slavkovská, pani poslankyňa Tóthová, pani poslankyňa Podhradská, pani poslankyňa Dolníková, pán poslanec Števček, pán poslanec Paška, pán poslanec Cuper. Uzatváram možnosť podania ďalších ústnych prihlášok do rozpravy k tomuto bodu programu.
Ako prvá v rozprave vystúpi pani poslankyňa Slavkovská. Pripraví sa pani poslankyňa Tóthová.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Vážený pán predseda,
vážený poslanecký zbor,
aj keď tu nie je pán minister, tak si dovolím najprv zareagovať...
Predseda NR SR J. Migaš:
Pán minister je prítomný.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Je? Pardon.
... na tú absurditu, ktorú povedal, že poslanci za Slovenskú národnú stranu pri odmietaní skráteného legislatívneho pokračovania neuviedli žiadne argumenty. Ak nie je preňho argument to, že to nezodpovedá § 89 rokovacieho poriadku, tak už žiadne iné argumenty tu nemôžu zabrať.
No a teraz by som sa vyjadrila k predkladanej novele zákona o štátnom jazyku, pretože ide mi o túto novelu. Predkladaná novela zákona o štátnom jazyku je účelová a ako takú ju jednoznačne odmietam. Jednu úlohu, ktorú jej pripisujem k dobru, však spĺňa. Ukazuje všetkým Slovákom, že Maďari sa dostali k moci a naša vláda robí všetko, aby si udržala ich priazeň. Iný dôvod na vydanie tejto novely nie je. Jednoznačne o tom svedčí aj dôvodová správa, ktorá sa snaží vysvetliť nevysvetliteľné, totiž význam dôvodov, pre ktoré sa táto novela pripravila. Dôvody, pre ktoré sa vraj musí zmeniť zákon o štátnom jazyku, sú však iba vymyslené a de facto žiadne neexistujú. Rozoberiem ich však po jednom.
Dôvodová správa uvádza, že novela je v súlade, snaží sa dostať do súladu s článkom 34 Ústavy Slovenskej republiky. Tento článok príslušníkom národnostných menšín zaručuje právo na vzdelávanie a na informácie v materinskom jazyku. To všetko je pravda. Článok 34 to hovorí. Ibaže vysvedčenie nie je informácia, vysvedčenie je úradný dokument, takže článok 34 sa vôbec na vysvedčenia nevzťahuje. Koniec koncov všetci si veľmi dobre pamätáme, že zákon o štátnom jazyku bol na návrh 33 poslancov Národnej rady predmetom šetrenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý 26. augusta 1997 potvrdil, že zákon v tejto časti je v súlade s ústavou. Z tohto jednoznačne vyplýva, že predkladaná novela zákona o štátnom jazyku má ambície ísť nad rámec ústavy, len aby vláda vyhovela väčšine, veľkej väčšine, teda nespokojnej maďarskej menšine.
V ďalšej časti dôvodovej správy sa jasne hovorí, že vydávanie dvojjazyčných vysvedčení, koniec koncov spomenul to teraz aj pán minister, nikdy nebolo zakotvené v žiadnom zákone, ale opieralo sa vraj o určitú štátom tolerovanú obyčaj. Podčiarkujem teda, že nikdy taký zákon nebol. V súvislosti s tým som počula aj vyjadrenie jedného pána poslanca, že keď sa mohli vydávať dvojjazyčné vysvedčenia za totality, prečo by sa nemohli vydávať aj v demokratickej spoločnosti. Práve preto, že za totality bolo jedno, aké zákony sú, alebo nie sú, a KSČ si aj tak urobila, čo chcela. Demokracia by mala však zákony ctiť. Radoví občania zákony určite ctia, nectí ich však vláda, ktorá si ich šmahom ruky prispôsobuje svojím potrebám, a nectia ich ani občania "elitnej" kategórie s nadštandardnými právami maďarskej národnosti, pretože tí si nectia ani Slovensko ako svoju vlasť.
Dôvodová správa sa ďalej odvoláva na to, že vydávanie vysvedčení iba v slovenskom jazyku vyvolalo u maďarských spoluobčanov nespokojnosť, ktorí prostredníctvom petícií vyjadrovali svoj nesúhlas. Pravda je však inde. Maďari vyjadrovali nie nespokojnosť, ale jednoznačný odpor k nášmu zákonodarstvu a neváhali do svojho odporu zatiahnuť aj deti, ktoré nepúšťali do školy, robili demonštrácie pred školami a inými spôsobmi dávali najavo, že slovenské zákony nie sú ich zákonmi. Teraz sa však konečne dožili vlády, ktorá ich v tomto podporuje.
Úplne absurdne vyznieva posledný dôvod dôvodovej správy o potrebe zaviesť dvojjazyčné vysvedčenia z hľadiska spoločenskej a politickej naliehavosti a z hľadiska potreby rešpektovať Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín a Zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci s Maďarskou republikou. Našu spoločnosť netvoria iba Maďari, takže hovoriť o spoločenskej naliehavosti je absurdné. No a z hľadiska politiky? Treba azda iba závidieť vláde, že nemá v politike iné priority naliehavosti, iba zmenu zákona o štátnom jazyku.
Navrhovaná novela vraj rešpektuje rámcový dohovor a zmluvu s Maďarskou republikou. Nie je to pravda. Ide nad ich rámec. Dokonca ide nad rámec všetkých medzinárodných dokumentov. V každom z nich v časti zaoberajúcej sa právami národnostných menšín sa totiž jednoznačne konštatuje, že sa majú vytvoriť primerané možnosti, a nie nadštandardné na uplatňovanie práv menšín. A čo je dôležité, pokračuje sa tam ďalej, tieto primerané možnosti nesmú narúšať vnútroštátny právny poriadok, čiže nesmú byť v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom. A u nás sa práve v tomto okamihu toto deje. Absurdná ústretovosť terajšej vlády je práve v tom, aby návrh maďarskej koalície nebol v rozpore s naším právnym poriadkom, teda so zákonom o štátnom jazyku, tak ho rýchlo zmeníme.
Ale ak sa tak už vláda veľmi dovoláva medzinárodných dokumentov, teda aj v dôvodovej správe, prečo sa nedovolávame aj iných častí týchto dokumentov? Napríklad v rámcovom dohovore, ale aj v zmluve o priateľskej spolupráci s Maďarskou republikou sa hovorí o primeraných možnostiach na výučbu materinského jazyka, ktorá sa však bude vykonávať bez ujmy na učenie sa štátneho jazyka. Vykonáva sa u nás vyučovanie jazyka maďarského tak, aby to nebolo na ujmu slovenského jazyka, keď na školách s vyučovacím jazykom maďarským sa vyučujú iba dve hodiny, vo vyšších ročníkoch 3 - 4 hodiny týždenne jazyk slovenský? Čiže tu sú porušované medzinárodné dohovory, ale to zrejme nikoho nezaujíma.
Takže takýto je skutočný stav okolo novely zákona o štátnom jazyku. Ktorá vláda suverénneho štátu, ak nie je iba "bábkou" v rukách iných, ako tá naša, sa správa takto otrocky? Mohla by suverénna vláda arogantne siahnuť na zákon, za ktorý sme, samozrejme, nie všetci, kľačali na námestí pred sídlom Národnej rady a za ktorý sa držala hladovka? Ak už sú tieto veci posvätné pre Slovákov bezvýznamné pre našu vládu euroobčanov, mal by si aspoň minister školstva uvedomiť, kam tieto jeho ústupky v školstve povedú. Ibaže čo možno očakávať od ministra, ktorý ako jediný z poslancov SDĽ sa pri hlasovaní o tomto zákone v roku 1995 zdržal hlasovania, a tak sa pripojil k skupine maďarských poslancov, ktorí, samozrejme, štátnym jazykom opovrhujú? A to svoje opovrhnutie dali aj v tomto roku pri hlasovaní na vedomie.
Záverom iba toľko: Odmietam túto novelu zákona, pretože ako príslušníčka zvrchovaného suverénneho štátu odmietam poklonkovanie sa pred cudzími záujmami, nech sú to záujmy kohokoľvek, trebárs aj záujmy Európskej únie. Dúfam, že občania Slovenska čoskoro pochopia, čo sa tu deje a kam táto vláda smeruje, keď hneď, okamžite na začiatku svojej moci siaha na to, čo sme si my Slováci iba nedávno tvrdo vybojovali, a to je zákon o štátnom jazyku.
Ďakujem. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pani poslankyňa.
Ďalej vystúpi v rozprave pani poslankyňa Tóthová. Pripraví sa pani poslankyňa Podhradská.
Poslankyňa K. Tóthová:
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
vážení hostia,
problematika, ktorá je v súčasnosti predmetom legislatívneho návrhu, bola v nedávnej minulosti veľmi intenzívne diskutovaná. Dokonca touto otázkou sa nepriamo zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý pri sťažnosti proti zákonu o štátnom jazyku námietku nesúladnosti súčasnej právnej úpravy nekonštatoval, teda niet tu ústavného dôvodu na predloženie tohto legislatívneho návrhu.
Dovoľte mi niekoľko úvah z teórie správneho práva. Vydávanie vysvedčení je jedna z foriem činnosti štátnej správy. Dosiaľ všetky, zdôrazňujem všetky, právotvorné formy činnosti štátnej správy sa vydávajú v štátnom jazyku. Ďalej by som chcela konštatovať, že v súčasnosti nič nebráni tomu, aby maďarská mutácia formy činnosti štátnej správy vydaná v slovenskom jazyku bola dávaná aj v jazyku národnostných menšín.
O tejto otázke ako podpredsedníčka vlády Slovenskej republiky som diskutovala aj s vysokým komisárom pánom Van der Stoelom, o čom existujú aj protokolárne záznamy. Pán komisár sa informoval v rámci svojich otázok osobitne o vydávaní vysvedčení v školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny. Informácia o tom, že popri vysvedčení vydanom v štátnom jazyku predpisy plne pripúšťajú, resp. niet predpisu, ktorý by bránil vydaniu jeho mutácie v jazyku národnostnej menšiny, čo sa v praxi aj realizovalo, plne uspokojilo jeho požiadavky a tento stav považoval za náležitý a primeraný.
Preto nevidím ani tu dôvod na prijatie tohto legislatívneho návrhu a o jeho odôvodnenosti v skrátenom legislatívnom konaní už ani nehovorím.
Dovoľte mi položiť jednu otázku. Myslím si, že všetci poznáme teóriu systému a subsystému, alebo ak chcete v inej rovine povedané, teóriu dialektickej jednoty časti a celku. Pýtam sa vás, aká bude argumentácia, ak v najbližšej budúcnosti dôjde požiadavka, aby aj iné formy činnosti štátnej správy, pretože vysvedčenie je jednou z foriem činnosti štátnej správy, boli vydávané povinne v jazyku národnostnej menšiny. Má tento parlament argumenty na to, že to nie je možné? A prečo by to nebolo možné, ak je to možné pri jednej z foriem činnosti štátnej správy?
Podobne ako pani poslankyňa Slavkovská nesúhlasím s odôvodnením v odôvodnení legislatívneho návrhu, že k vydaniu tohto predpisu vedie nespokojnosť našich spoluobčanov, ktorých deti študujú alebo navštevujú školy s jazykom národnostnej menšiny. Nič nebráni tomu, aby v prípade záujmu boli vydávané vysvedčenia aj v jazyku národnostnej menšiny. Preto považujem tento legislatívny návrh za účelový a osobne sa domnievam, že zrejme ide o koaličnú podmienku pri zostavovaní vládnej koalície. Vážení, myslím si, že toto nie je najlepšia cesta, akou sa koalície majú upevňovať.
Zastávam názor, že v predloženom legislatívnom návrhu v § 11 - tak ako sa fakultatívne dáva možnosť vydávať vysvedčenia v cudzom jazyku pre prípad, že ozaj sa nepostačí s myšlienkou vydávania duplikátu - by nemalo byť v § 11 ods. 2 striktne formulované ustanovenie vydávať dvojjazyčné, ale takisto ako pri bilingválnych školách by to v najlepšom prípade, alebo ak chcete, v prípade kompromisu malo byť znenie - "môže vydávať vysvedčenia v príslušnom cudzom jazyku, ak je to potrebné", čiže v menšinovom jazyku, "ak je to potrebné na ich prijímanie na štúdium v zahraničí".
Mala by som otázku na predkladateľa: Prečo pri bilingválnych školách je to alternatíva a prečo pri menšinových školách je to povinnosť? Prosím, aby mi to predkladateľ zdôvodnil. Opakujem, nemôžem brať odôvodnenie odpublikované v dôvodovej správe, že takéto riešenie je v záujme uspokojenia nespokojnosti rodičov detí zo škôl s jazykom národnostnej menšiny. Ak sú nespokojní, požiadajú o duplikát alebo o mutáciu v jazyku národnostnej menšiny a môžu byť spokojní, pretože budú mať v jazyku národnostnej menšiny príslušný doklad, ktorou je forma, ktorá má charakter formy činnosti štátnej správy.
Záverom mi dovoľte vyjadriť môj názor, že tento legislatívny návrh nemôžem podporiť, pretože nevidím argument, ktorý by bol potom akceptabilný pre prípad požadovania vydávania ďalších foriem činnosti štátnej správy v jazykoch národnostných menšín.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pani poslankyňa.
Ako ďalšia sa prihlásila pani poslankyňa Podhradská. Pripraví sa pani poslankyňa Dolníková.
Pardon, s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Duka-Zólyomi.
Nech sa páči.
Prosím, zapnite pána poslanca.
Poslanec Á. Duka-Zólyomi:
Ďakujem pekne, pán predseda.
Chcel by som veľmi stručne reagovať na niektoré nepresnosti a niektoré veci, ktoré tu odzneli.
Pani poslankyňa Tóthová hovorí stále len o maďarskej národnej menšine, a pritom vieme, že vlastne v zákone sa nehovorí o Maďaroch, ale o národnostných menšinách.
Teraz straší pani kolegyňa s tým, že ak Národná rada ako najvyšší zákonodarný orgán prijme túto novelu, tak celý národ alebo celý štát, všetci občania musia mať strach. Príde ďalší krok, ktorý bude mať za následok, že všade sa budú vyžiadavať dvojjazyčné dokumenty. Nemali by sme na ten skutok zabudnúť, že tu o nič iné nejde, len o navrátenie jednoduchej veci, ktorá bola praxou, a tá nespokojnosť skutočne vznikla tým, že tieto práva boli zrušené. A zrušenie bolo krokom, ktorým sa porušili základné ľudské práva národnostných menšín. A mutácia, pani kolegyňa, veď je to smiešne. Načo sú mutácie, alebo nejaký taký dokument, ktorý vieme, že nikto nemôže na nič používať.
A čo sa týka menšinových škôl a týchto menšinových dokumentov a dvojjazyčných vysvedčení, skutočne ide o dodržiavanie základných ľudských práv tých občanov, ktorí majú inú národnosť ako slovenskú.
Ďakujem pekne.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Slovo má pani poslankyňa Podhradská. Pripraví sa pani poslankyňa Dolníková.
Nech sa páči.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem.
Vážený pán predseda,
vážení členovia vlády,
vážení kolegovia poslanci a poslankyne,
skôr ako sa dotknem problematiky, ktorú má riešiť navrhovaná novela, rada by som reagovala na slová pána Duku-Zólyomiho, keď hovoril, že pani poslankyňa Tóthová tu uvádza niektoré informácie, ktoré sú omylom. Ak by som mala naozaj byť veľmi presná, pán Duka-Zólyomi, keď sa vy odvolávate na istý krok alebo rozhodnutie bývalej ministerky školstva pani Slavkovskej a nazývate ho porušením práv národnostných menšín, tak zrejme nemáte na mysli maďarskú, lebo tá je pre vás národná menšina, ako ste pred chvíľou povedali. Možno, že by ste si mali objasniť sám pred sebou, čo považujete, ktorú menšinu považujete za národnú a ktorú považujete za národnostnú. To len tak na okraj. Keby nešlo o také vážne veci, tak by sme sa mohli nad vašou argumentáciou naozaj len pousmiať.
Ale vrátim sa k téme. Pani poslankyňa Tóthová hovorila o tom, že tento návrh novely je účelový. Ja si myslím, že je nielen účelový, ale je vlastne takou politickou deklaráciou, ktorá má jasne ukázať, kto drží moc v rukách v tomto štáte, kto je silnejší a kto bude diktovať smerovanie tohto štátu.
Považujem, znovu opakujem, návrh tejto novely za politickú deklaráciu moci, lebo táto novela rieši problém, ktorý neexistuje. Rieši problém, ktorý ste si sami vymysleli a robíte to presne takým spôsobom, aký poznáme z absurdných režimov, že sa vlastne najprv problém vymyslí a potom sa rieši, alebo sa čosi vymyslí a potom sa za to niekto trestá a podobné veci.
Hovorí sa tu často o porušovaní ľudských práv v súvislosti s vydávaním, resp. nevydávaním dvojjazyčných vysvedčení. Vážení, chcete tým povedať, že v krajinách, kde žijú národnostné menšiny a nevydávajú sa dvojjazyčné vysvedčenia, a tých krajín je dosť aj v rámci Európy, aj v rámci západnej Európy, ktorej sa chceme tak podobať, sa porušujú základné ľudské práva? A ak to tak je, prečo sa nerieši tento problém, prečo ho neriešia s takým znepokojením v Rade Európy, ako nastoľujete tento problém v našom parlamente? Nie je to hra na niečo, čo sa naozaj podobá na politickú deklaráciu?
Chcela by som vám len pripomenúť, čo všetko sa už v súvislosti so zákonom o jazyku - mám na mysli jazykový zákon z roku 1990, mám na mysli zákon o štátnom jazyku z roku 1995, ale mám na mysli aj iné veci, napríklad tabuľový zákon, matrikový zákon z roku 1994 -, čo všetko sa už v tomto parlamente pohovorilo, čo všetko sa už v tomto parlamente odohralo, aké všelijaké preskupenia sa odohrávali v mysliach a v hlavách poslancov alebo v politických subjektoch, ktoré boli zastúpené v parlamente.
Chcela by som opäť pripomenúť nie náhodou matrikový a tabuľový zákon. Pripomínam, že bol prijatý v roku 1994 za Moravčíkovej vlády. Aj to bol prejav politickej moci, aj to bola politická deklarácia. Ten zákon nebol potrebný a absencia takéhoto zákona nebola porušovaním žiadnych ľudských práv. Napriek tomu ste ho vnútili parlamentu a poslanci, ktorí vtedy držali na pleciach Moravčíkovu vládu, poslušne naplnili tento zákon. To isté sa deje aj teraz.
Dovoľte mi, aby som ešte jednu vec v tejto súvislosti povedala. Nemala som možnosť vystúpiť s touto poznámkou pri predchádzajúcom bode, lebo pán predseda skončil rozpravu. Plne som rešpektovala jeho rozhodnutie, ale predsa len mi dovoľte, aby som sa aspoň poznámkou vrátila k spôsobu, akým sa vlastne táto novela dostala na program dnešného rokovania. Mám na mysli skrátené rokovanie. Vy viete veľmi dobre, že teraz v tejto chvíli hovoríme o tom, o tejto novele zákona len preto, že ste si odsúhlasili porušenie zákona. Odsúhlasili ste si prvé čítanie novely zákona len preto, že ste súhlasili s porušením zákona, presne tak ako to povedala pani poslankyňa Slavkovská a takisto ako to zdôraznil pán poslanec Paška.
Nie, pán minister školstva, pán Ftáčnik, nemali ste pravdu, keď ste povedali, že poslanci Slovenskej národnej strany nepoužili žiadnu vecnú argumentáciu, keď zdôvodňovali, prečo budú hlasovať proti prijatiu rozhodnutia, aby tento zákon pokračoval v prvom čítaní, v skrátenom čítaní. Nemali ste pravdu, lebo ich argumenty boli vecné. Vy ste tvrdili, že sa tu porušujú ľudské práva, bol to nezmysel. Ale vy ste rovnako tvrdili, keď pán poslanec Paška povedal, že prijatím tohto zákona šliapnete vedľa, tým, že ste sa vlastne vo svojom záverečnom vystúpení znovu vrátili k tým ľudským právam, tak ste si šliapli aj na jazyk, lebo ste zabudli, že vo svojej úvodnej reči ste sa dovolávali aj toho, že keď sa neprijme táto novela, tak sa spôsobia značné hospodárske škody. Sú to vaše slová, pán minister. Takže si to pripomeňte a nepopierajte to, čo ste tu už raz povedali. Ale naozaj nechcem tu zbytočne hovoriť, lebo si myslím, že hovoriť o tejto novele zákona z jeho vecnej stránky skutočne nemá zmysel, tak ako to povedala pani poslankyňa Slavkovská.
Vy ste chceli túto novelu do parlamentu predložiť. Vy ste ju chceli prijať, vy viete, prečo to robíte, vy viete, komu ste to sľúbili a komu ste takéto rozhodnutie dlžní. Je to otázka vášho svedomia. Nechcem vás za to ani súdiť, ale dovoľte mi povedať ešte jednu vec.
Odznelo tu niekoľko takých argumentov, ktoré, znovu opakujem, keby nešlo o takú vážnu vec, by boli viac ako zábavné. Pán predkladateľ napríklad povedal, že prijatím tejto novely sa zabezpečuje právo získavať informácie a vzdelávanie v materinskom jazyku. Prosím vás, keď táto novela neplatí, čím sa popiera to právo získavať informácie a vzdelanie v materinskom jazyku? Prečo hovoríte o veciach len formálne, a pritom vám vôbec nezáleží na tom, či ten váš argument aj vecne obstojí?
Odznela tu napríklad aj taká veta, že dvojjazyčné vysvedčenie je úradným dokumentom, ktorý dáva dieťaťu informácie o vyučovacom procese. Skúsme sa trošku nad touto vetou zamyslieť. Povedal ju pred chvíľou poslanec Národnej rady a povedal ju s dôrazom, s tým, že zrejme predpokladal, že to bude veta, ktorá nás všetkých presvedčí o oprávnenosti tejto novely.
Vážení, dnes sme hovorili v parlamente o veľmi smutných témach. Hovorilo sa tu všeličo o nenávisti, o rozdeľovaní ľudí a o tom, že naša spoločnosť potrebuje opak. Potrebuje porozumenie a potrebuje možno spoločný jazyk. To "spoločný" dávam do úvodzoviek, aby som, nedajbože, nevystrašila našich kolegov z maďarskej koalície, že mám tým na mysli teraz aj nejakú takú predstavu, že by sme ich nútili, aby sa rozprávali aj medzi sebou po slovensky, aj keď to možno teraz vyznie smiešne, ale chcem to takto dovysvetľovať, aby nevznikli zbytočné dezinterpretácie.
Ak sa dnes hovorilo o potrebe porozumenia, chcela by som znovu pripomenúť, že keď sa prijímal v roku 1995 zákon o štátnom jazyku, jedným z hlavných argumentov, ktorý sa uvádzal v dôvodovej správe, bolo to, že trend budúceho vývoja spoločností, teda aj našej, by mal byť práve v tom, aby sa to dorozumenie, tá komunikácia mohla dobre uskutočňovať. Vtedy sme mali na mysli najmä riešenie takého obrovského problému, ktorý nemá zrejme v iných krajinách sveta obdobu, ale je pre Slovensko viac ako príznačný, že sa nám stáva, že časť občanov Slovenskej republiky neovláda dostatočne štátny jazyk a zbytočne ich to vystavuje situácii, že sú diskriminovaní, že ich vlastne táto neznalosť núti, aby žili v istých getách a nemohli sa uplatniť rovnocenným spôsobom ako ostatní občania.
Práve zákon o štátnom jazyku hovorí o potrebe tohto spoločného komunikačného prvku. A prečo o tom hovorím? To nebolo len tým, že bolo potrebné naplniť Ústavu Slovenskej republiky, ale bolo to aj isté riešenie toho, aká situácia bola v praxi a aká situácia, žiaľ, v praxi ešte stále je. Vy dnešnou novelou vraciate všetko späť. Ten pokus o riešenie, ktorý sa vlastne uskutočnil prijatím zákona o štátnom jazyku, dnes chcete gumovať. Chcete postupne odkrajovať z toho zákona tak, aby sa situácia vrátila presne do takej podoby, ako to vy potrebujete, aby ste mohli znovu manipulovať s ľuďmi, aby ste ich mohli presviedčať, že sú ohrození, že sú ohrozovaní a že im niekto chce siahnuť na ich základné veci.
Viete veľmi dobre, že v Slovenskej republike je situácia úplne iná a všetky tieto veci sú len vašou politickou manipuláciou. Aj návrh tejto novely je touto politickou manipuláciou. Prax ju vôbec nepotrebuje, lebo napokon, tak ako povedala pani poslankyňa Tóthová, nič nebráni tomu, aby ten, kto má záujem, aby získal vysvedčenia aj v inom jazyku, ako je štátny jazyk, aby o to požiadal a dostane vysvedčenia aj v inom jazyku. Tu je problém niekde inde. Znovu opakujem, je to politika.
Takže ak bude tento parlament, a zrejme pri takomto zložení ešte dlho bude prijímať takéto zákony, obávam sa, že musím len zopakovať tie slová, ktoré som povedala v tomto parlamente, keď sa rokovalo o programovom vyhlásení vlády, a keď som trošku parafrázovala výrok predsedu vlády pána Dzurindu, ktorý sa dožadoval toho, aby Pán Boh požehnal Slovensko, ja som vtedy povedala, že Pán Boh by mal predovšetkým Slovensko ochraňovať a že Slovensko tú ochranu potrebovať v tomto období bude preto, lebo vaša politika je postavená na vzájomnom vydieraní.
Aj táto novela je presne postavená na tejto politike, a preto na záver len si dovolím povedať, že proti tejto novele, proti prijatiu tejto novely budem rozhodne hlasovať.
Ďakujem. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pani poslankyňa.
Faktická poznámka - pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Vážený pán predseda,
milé dámy,
vážení páni,
chcel som doplniť pani poslankyňu Podhradskú, keď si kládla otázku, skade poslanci slovenského snemu maďarskej národnosti používajú pojem národná menšina. Je to presne z ústavy frankfurtského snemu, pretože oni veľmi dobre majú túto problematiku naštudovanú, kde sa v § 188 hovorí, že nemecky hovoriacim národným kmeňom Nemecka je ich vývoj zaručený najmä rovnoprávnosťou ich jazyka na ich území. To radi zdôrazňujú naši poslanci maďarskej národnosti, že južné Slovensko je ich územím, nie Slovákov. Tam v kostoloch hovoria výlučne po maďarsky, Slováci sa tam bohoslužieb nedomôžu, ale aj pri vyučovaní alebo najmä vo vnútornej správe a súdnictve. A o to im tu ide - dostať maďarskú reč naspäť do vnútornej správy krajiny a súdnictva, aby tým zachovali svoju kultúrnu výlučnosť a nádej na autonómiu a pričlenenie k veľkému maďarskému kmeňu, čo je do budúcnosti snaha, najmä ak budú takéto "bábkové" vlády na Slovensku, ako je terajšia, ktorá visí na rozdiel od "Durayových gatí" teraz na šnúrke na "Budajových gatiach".
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Do rozpravy sa prihlásila pani poslankyňa Dolníková a pripraví sa pán poslanec Števček.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Poslankyňa E. Dolník:
Ďakujem za slovo, pán predseda.
Vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
ak dovolíte, nebudem pokračovať v štýle mojich predrečníkov. Myslím si, že sami vás mohli presvedčiť o tom, že všetky tie reči, ktoré doteraz - nebola som doteraz poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky -, priznám sa, som sledovala z tlače, z televízie a žasla som, teraz to sledujem tu a nadobudla som presvedčenie, že to k ničomu inému nevedie, len k tomu, aby sa odpútala pozornosť od toho, čo je podstatné pre dobro Slovenskej republiky, pre občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na národnú príslušnosť alebo národnostnú príslušnosť, ak páni kolegovia to tak chcú.
Keby som bola občiankou Slovenskej republiky slovenskej národnosti, úprimne povediac, neustále by som sa podľa všetkého urážala. A uráža ma aj teraz ten štýl, akým hovoríte o Slovákoch žijúcich na Slovensku, pretože v jednom kuse sa spomína, ako vás tu žijúci Maďari, resp. občania Slovenskej republiky maďarskej národnosti tu ohrozujú, ako vás sústavne napádajú a tak ďalej. Myslím si, že tento štýl nepatrí do Národnej rady Slovenskej republiky. Takže chcela by som vecne pripomenúť iba niekoľko takých vecí, ktoré by mali mať poslanci politici, a predpokladám, že aj majú, preštudované.
Určite každý z vás pozná a má dobre preštudované medzinárodné zmluvy, dokumenty, vyhlásenia, ktoré Slovenská republika zaradila, zabudovala do svojej legislatívy a ku ktorým sa hlási. Viem, ani v jednom dokumente - ja som na to už, samozrejme, upozornila aj v predchádzajúcom vstupe, že nikde nie je napísané, aj pán minister Ftáčnik to zdôraznil -, v žiadnom zákone ani v zmluve nie je jednoznačne napísaná nejaká taká veta, že občanom povedzme národnostnej menšiny maďarskej alebo rusínskej, alebo ďalšej sa musia vydávať dvojjazyčné vysvedčenia. To je úplne každému jasné.
(Hlasy v sále.)
Pokračovala by som ďalej aj napriek tomu, že niektorí z pánov poslancov si ma dovoľujú oslovovať tykaním.
Chcela by som len pripomenúť niektoré názvy najznámejších dokumentov, ktoré určite poznajú aj títo páni poslanci. Samotnú Ústavu Slovenskej republiky, dúfam, netreba citovať, a nebudem citovať ani tie pasáže z ďalších dokumentov, ktoré určite dobre poznajú, ako napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, Medzinárodný pakt občianskych a politických práv z roku 1966, Deklarácia OSN o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám z roku 1992, Dvojstranné medzinárodné zmluvy Slovenskej republiky s inými štátmi, tu by som chcela zvlášť, keď už hovoríme o jazyku maďarskej menšiny, uviesť Zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci s Maďarskou republikou, Rámcový dohovor prijatý Výborom ministrov Rady Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tak ďalej a tak ďalej. Nechcem vás tu unavovať vymenúvaním ďalších a ďalších takýchto zmlúv, ale jednu by som predseda len spomenula, Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov.
Tieto dokumenty síce na rôznej úrovni, ale garantujú alebo aspoň odporúčajú štátom zabezpečiť používanie jazykov národnostných menšín, ich právo na vzdelávanie vo svojom jazyku, právo na prijímanie a rozširovanie informácií, hoci som tu počula pred chvíľočkou, že vysvedčenie nie je informácia o výsledku, o prospechu žiaka. Ako rodič predpokladám, že je to informácia.
Slovenská republika prijatím tohto zákona nič nestratí, nikomu neuškodí. Ba práve naopak, myslím si, že vyšle dobrý signál do sveta, že má vôľu pripojiť sa k demokratickým štátom Európy, ktoré tieto zmluvy podpísali, zabudovali do svojho zákonodarstva.
A chcela by som pripomenúť, ako to už niekoľkokrát tu odznelo, že nejde o novú právnu úpravu, ale o prinavrátenie - síce nie napísaného - práva, práva, ktoré tu platilo, a nielen za komunizmu, ale aj za predchádzajúcich rôznych režimov, a nikomu to neprekážalo, nikomu to neuškodilo.
Chcela by som pripomenúť, že, samozrejme, existuje aj iná časť tohto zákona, ktorú spomenul aj pán predkladateľ, pán minister Ftáčnik, ktorá hovorí o pedagogickej dokumentácii a takisto aj o prijatí žiakov, resp. neprijatí na strednú školu z ôsmeho ročníka. Určite aj o tom bude potrebné hovoriť. Ak prijmeme alebo odporučíme zákon do druhého a tretieho čítania, tak, samozrejme, aj vo výboroch budeme o tom hovoriť a budú určite aj niektoré návrhy, ako tento problém riešiť.
Len by som vám chcela ešte na záver pripomenúť, alebo presnejšie, chcem reagovať na také dve-tri konštatácie, ktoré tu odzneli z úst mojich predrečníkov. Hovorí sa tu o tom, a hovorilo sa tu už viackrát o tom, že na Slovensku prevláda nenávisť, nepokoj, a prijatím tohto zákona sa vyvolá takýto nepokoj medzi občanmi. Chcela by som len pripomenúť, veď každý z vás si pamätá minulý školský rok, keď zákazom vydávania tohto jednoduchého dokumentu, jednoduchého papiera, na ktorom bolo dvojjazyčne oznámené, aký prospech dosiahol žiak, aká vlna nenávisti sa rozpútala. A rozpútala sa účelovo z toho dôvodu, aby sa nemohlo poukazovať na chyby, aby sme si nevšímali nedostatky, ktoré slovenské školstvo má a o ktorých určite bude potrebné hovoriť, a nielen hovoriť, ale aj konať prijatím napríklad zákona o vysokých školách alebo novej stratégie, koncepcie rozvoja, o dlhodobom rozvoji školstva na Slovensku.
Myslím si, že energiu by sme si nemali vybíjať na takýchto, neviem, ako to nazvať, radšej to nenazvem nijako, na takých diskusiách, ako sme boli svedkami pri vystúpení mojich predrečníkov. Nechcem zvlášť o tom hovoriť, ale pani Podhradská onoho času vo faktickej pripomienke na začiatku nášho volebného obdobia, práve vtedy, keď som nastúpila, mi pripomenula nebezpečenstvo asimilácie Slovákov na južnom Slovensku, čo dokazuje aj moje meno. To len tak ako pointu na záver by som chcela podotknúť, že toto meno som zdedila po svojom manželovi. To je jednoznačné. A keby sme chceli takto podľa mena rozlišovať ľudí, tak by som sa chcela spýtať tých poslancov a občanov slovenskej národnosti, ako pána Andrassyho, Ištvána a tak ďalej, či sú asimilovaní Maďari.
Ďakujem za slovo.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pani poslankyňa.
V rozprave vystúpi pán poslanec Števček. Pripraví sa pán poslanec Paška.
Pani poslankyňa Kolláriková, chcete faktickú poznámku?
Pán poslanec, prosím vás, chvíľu počkajte.
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte faktickú poznámku.
Poslankyňa M. Kolláriková:
Pani predrečníčka,
som veľmi prekvapená vaším vyjadrením k vašim predošlým predrečníkom alebo predrečníčkam. Podľa vás je, vzhľadom na to, čo ste hovorili na vaše predrečníčky, dodržiavanie zákona urážkou slovenského národa. Dokonca ste hovorili, že zmena, ktorá tu odznela, zmena zákona, návrh na zmenu zákona, je vlastne v prospech a pre dobro slovenského národa. Viete, to ma priviedlo opäť na myšlienku, keď sme schvaľovali zásady štátneho jazyka, keď sa váš kolega zo Strany maďarskej koalície vyjadril k zásadám o štátnom jazyku ako k fašistickým zásadám. Viete, to vyjadruje vlastne ten váš vzťah k slovenskému jazyku, k jazyku, ktorý bol prijatý ako štátny jazyk.
A ešte by som chcela dodať, že sa na nás obracajú občania z oblastí národnostne zmiešaných, a jeden príklad vám uvediem, Dunajskú Stredu. Tam pán primátor z Dunajskej Stredy odmietol sobášiť, teda nie v cirkevnom sobáši, jednu rodinu v slovenskom jazyku a odporúčal im, že ak sa chcú sobášiť v slovenskom jazyku, tak majú sa sobášiť v dvoch obciach, ktoré im on označil. Je to smutné, ale je to tak.
Opäť z Dunajskej Stredy zo štátnej správy - prednosta okresnej správy privítal po Novom roku svojich pracovníkov, oznámil im, čo ich čaká, čo ich neminie, v slovenskom jazyku, ale ďalšia časť bola vedená už v jazyku maďarskom.
(Zaznel zvuk časomiery.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pani poslankyňa.
Faktická poznámka - pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Pán predsedajúci,
musím povedať, že pani Dolníková má naozaj dojala, keď hovorila o tom, že Slováci na južnom Slovensku sa môžu domôcť svojich práv, a dokonca, že sa ani neasimilujú. Mám tiež svoje poznatky z južného Slovenska. Napríklad na Daňovom úrade vo Veľkom Mederi sa inak nevedú porady ako v maďarskom jazyku. Pani riaditeľku nezaujíma, či niekto vie po maďarsky, alebo nie. Som zvedavý, ako majú plniť jej príkazy. Daňové úrady sú úradmi Slovenskej republiky a ich riaditelia majú viesť porady výlučne v slovenskom jazyku. Chcel by som sa opýtať, kde berú potom tú drzosť, s prepáčením za výraz, ďalší občania Veľkého Medera, keď prídu na daňový úrad a úradníci, ktorí vedia iba po slovensky, s nimi začnú hovoriť po slovensky, že si z nich robia posmech: A to tu niekto nevie aj po maďarsky? Chcel by som vidieť, ako by sa tvárili Maďari v slovenských obciach v Maďarsku, keby sa nemohli domôcť svojich práv.
Chcel by som vás vidieť, pani Dolníková, lebo máte veľmi pekné slovenské meno a to o niečom hovorí, keby ste vy chceli pochovať svojich rodičov v Komárne, aby ste mali omšu v slovenskom jazyku, a nebolo tam farára, ktorý by tento obrad urobil, aby ste ho tam museli viezť. Ja som to musel svojmu veľmi dobrému priateľovi urobiť, pretože jeho mamu, učiteľku ako vy, nebol pán farár ochotný pochovať v slovenskom jazyku, lebo všetci Maďari si myslia, že aj Pán Boh rozpráva len výlučne v maďarskom jazyku, a nie slovenskom.
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Pani Dolníková, ako spravodajca sa môžete bez poradia prihlásiť, ale nemôžete reagovať na seba faktickou poznámkou.
Poslankyňa E. Dolník:
Nebudem reagovať na seba, len mám malú pripomienku.
(Hlasy v sále.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Páni poslanci, pokoj.
Spravodajca sa môže hocikedy prihlásiť do rozpravy. Začína proste znova svoje vystúpenie v rozprave. Pani poslankyňa, môžete vystúpiť s ďalším vystúpením v rozprave.
Nech sa páči, máte slovo.