Poslanec J. Cuper:

Pán predsedajúci, neviem, akou traumou trpí pán poslanec Zajac. Ja nijakou traumou netrpím, stal som sa občanom Slovenskej republiky jej vznikom.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec...

Poslanec J. Cuper:

Ale ja som si musel vypočuť tie hlúposti, ktoré tu boli prezentované a tiež neboli k predrečníkovi. Mám právo tiež povedať svoj názor.

Samozrejme, že sme sa stali občanmi tohto štátu rozdelením, vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Nepotrebujeme sa stať občanmi tohto štátu, my sme sa nimi dávno stali. Ak to niekomu ušlo, tak máme aj občiansku spoločnosť. Nie my sme založili strany na národnom princípe, nie my sme založili strany pre národnosti. Všetci sme stranou stredu a ostatní sú niekde na okrajoch tohto centra. Takže nech sa prispôsobí pán Csáky a ostatní príslušníci národnostných menšín a nebudeme musieť rozprávať o tom, že sa máme stať občanmi Slovenskej republiky. My sme nimi. Neviem, do akých európskych štruktúr patrí pán poslanec Zajac. Myslím si, že tam môžeme vstúpiť ako štruktúra iba ako Slovenská republika. Ak on patrí do nejakých iných štruktúr...

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Cuper, prosil by som, aby ste hovorili k vystúpeniu pána poslanca Brňáka.

Poslanec J. Cuper:

Tak nech pán poslanec Zajac vystupuje tiež k pánu Brňákovi ako k predrečníkovi a nech nezavádza občanov Slovenskej republiky.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Moric, nech sa páči. Pripraví sa pani poslankyňa Podhradská.

Poslanec V. Moric:

Vážený pán podpredseda,

dámy a páni,

v prvom rade by som chcel povedať, že osobne nie som za to, aby existovala nejaká kolektívna vina. Preto by som chcel povedať pánu poslancovi Weissovi, že Slovenská národná strana nepotrebuje sebareflexie, takisto ako Strana demokratickej ľavice tiež rovnako nepotrebuje sebareflexiu. Nedá sa to však povedať o jednotlivých členoch Strany demokratickej ľavice a možno, že aj o členoch Slovenskej národnej strany. Takže vy sám ste proti kolektívnej vine, tak ju v tomto parlamente nezavádzajte, pán predseda.

Chcel by som sa k programovému vyhláseniu vlády vyjadriť v troch bodoch.

1. Porušovanie zákona. V niektorej kapitole je napísané, myslím, že je to D na strane 14 privatizácia: "Preveriť zákonnosť doterajšej privatizácie a uplatňovania verejného záujmu a tam, kde sa porušil zákon, bude sa presadzovať uplatnenie adekvátnych sankčných opatrení." Toto je totiž rozumne povedané. Ale niektorí politici zo strany vládnej koalície sa nesprávajú podľa toho, čo je v tomto vyhlásení. Totiž hovoria: Ten sa podieľal na vražde toho, ten kradol, ten rozkrádal, ten to alebo ten ono.

Je asi len jeden štát na svete, a to je Slovenská republika, kde sa o takýchto veciach hovorí takýmto nehoráznym spôsobom. Veď keď sa takto hovorí o tom, tak si treba uvedomiť, že človeka najprv orgány činné v trestnom konaní musia obžalovať, potom musí byť súd, potom ho musia odsúdiť, potom má ešte možnosť sa odvolať, až potom je ten človek považovaný za vinného. A tu všetci berieme slová, skutočne slová, ktoré idú do krvi, ktoré idú do srdca, ktoré idú do rozumu, a pritom nikto sa nad týmto nezamýšľa. Veď to je katastrofálna situácia. Veď keď niekto sa podieľa na vražde alebo je zodpovedný za vraždu, veď toto, pre boha živého, treba dokázať v každom demokratickom štáte. Veď to nejde len tak hovoriť do vetra, veď slová treba vážiť. To po prvé.

2. Programové vyhlásenie vlády hovorí o niečom, čo chceme. Ale celá diskusia sa tu niesla o tom, čo urobil náš predchodca. Všimnite si, dzurindovci sa vyhovárajú na mečiarovcov, mečiarovci sa vyhovárajú na Čarnogurského a Dzurindu, čo bolo predtým. Tí sa vyhovárajú na komunistov, komunisti na Slovenský štát, tí sa zrejme budú vyhovárať na prvú Československú republiku, tí na Rakúsko-Uhorsko a tam už potom im neostane nič len na Pribinu. Chudák Pribina, pre boha živého, že vôbec Slováci vznikli.

Čiže mali by sme rozprávať o tom, čo bude, a nie o tom, čo bolo. A do toho sme sa dali zavliecť, zavliecť všetci, tak ako Kristus povedal: "Kto si bez viny, hoď doňho kameňom." Každý, kto sa pozrie do zrkadla, bude tam vidieť seba, v tomto prípade to je pravda, čo som povedal. A môžeme sa hanbiť všetci. A preto, čo sa týka našej minulosti, tak v každom je tam trošku takej pravdy. A mne v týchto konštatovaniach, čo bolo v minulosti, chýba jedna vec, a to je to, čo prečítam vo svojom pozmeňujúcom návrhu.

Vláda bude venovať sústavnú pozornosť ochrane Slovákov na tom národnostne zmiešanom území Slovenskej republiky, kde majú väčšinu iné národnosti. Toto by som odporúčal a navrhoval, aby išlo do kapitoly 4 - Program vlády sa volá tá kapitola ods. 1: Demokratický právny štát, ako posledná - alebo to môže ísť do uznesenia. Čiže treba si uvedomiť, že v tomto vládnom vyhlásení je uvedené všetko, ako sa budeme starať o Cigánov, ako zabezpečíme vyučovanie v iných jazykoch ako je štátny jazyk, ako pomôžeme tomu alebo tomu, ale ako sa zastaneme Slovákov, ako zabezpečíme, aby mohli existovať Slováci na národnostne zmiešanom území, hlavne v obciach, kde majú väčšinu iné národnosti, to v tomto programovom vyhlásení chýba. To vám, vážení kolegovia, dávam do pozornosti a navrhujem, aby sa s tým naložilo tak, ako som povedal.

Ďakujem vám, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Nech sa páči, pani poslankyňa Podhradská. Pripraví sa pán poslanec Andrejčák.

Poslankyňa M. Podhradská:

Vážený pán predsedajúci,

členovia vlády,

pani poslankyne, páni poslanci,

dovoľte mi, aby som aj ja povedala niekoľko poznámok k programovému vyhláseniu vlády. Je charakteristické najmä dvomi aspektmi. Predovšetkým nachádzame v ňom veľa prázdnych fráz, ktoré sa podobajú na niekdajšie materiály zo zjazdov Komunistickej strany Česko-Slovenska. Chýbajú mi tu už len heslá typu: Sovietsky zväz, či vlastne teraz už Európska únia - náš vzor, či So Sovietskym zväzom, vlastne teraz už s Európskou úniou na večné časy a nikdy inak.

Ďalším, priam obdivuhodným aspektom je jeho nezáväznosť a v mnohých prípadoch ignorácia volebných programov strán tvoriacich vládnu koalíciu. Tvrdenie, že programové vyhlásenie vlády predstavuje len základné tézy, ktoré vláda či jednotlivé rezorty rozpracujú do konkrétnych krokov, naozaj neobstojí. Malo by byť prirodzené, že sa v ňom objavia ťažiskové veci z volebných programov strán vládnej koalície. Skutočnosť je však iná. Do programového vyhlásenia vlády sa nedostali práve tie veci, ktoré občanovi sľubovali zásadnú zmenu k lepšiemu. Je to náhoda?

Tvrdíte, že ste museli robiť kompromisy a nemôžete prekročiť rámec koaličnej zmluvy. Ale hlasy voličov ste predsa získavali na základe volebných programov, a nie koaličnej zmluvy. Ako pán Dzurinda vysvetlí šoférovi autobusu z Prešova, že jeho sľuby o dvojnásobných reálnych mzdách ostanú len sľubmi? Ako vysvetlí SOP svojim voličom, že jej predvolebné heslo z billboardov - Základné potraviny za základné ceny - má dnes hodnotu prázdnych rečí pri pive. Ako zdôvodní SDĽ tým svojim, že v programovom vyhlásení vlády chýba záväzok, ktorý SDĽ deklarovala pred voľbami, že sa totiž nebudú privatizovať stratagické podniky, keď už dnes pani ministerka Schmögnerová hovorí inak. Pred voľbami ste sľubovali potravinovú bezpečnosť a dnes v skrátenom legislatívnom konaní prijímate zákony, ktoré po likvidačných krokoch za vlády pána Čarnogurského i za vlády pána Moravčíka budú pre našich poľnohospodárov znamenať ďalšiu pohromu. Pred voľbami ste hovorili o zásadnom zlepšení v oblasti zdravotníctva, dnes nechcete garantovať lekársku starostlivosť ani na úrovni deklarovanej Ústavou Slovenskej republiky. Vo volebných programoch ste sľubovali zmeny. V akej podobe ich chcete uskutočniť?

Pán minister hospodárstva napríklad avizuje skoré zvýšenie cien elektrickej energie. Nuž, to je naozaj zmena a dúfam, že ju občan tohto štátu aj náležite ocení, najmä keď pán minister s nonšalantným úsmevom tvrdí, že pre jednotlivé domácnosti to bude znamenať zvýšenie výdavkov len o zanedbateľných 200 korún mesačne a zabudne dopovedať, koľko to bude znamenať celkovo. Lebo po zvýšení cien elektrickej energie zákonite následne vzrastú aj ceny tovarov, potravín či služieb. Takže slovenský občan môže byť naozaj spokojný. Máme tu programové vyhlásenie, v ktorom je veľa slov a málo konštruktívnej i pozitívnej roboty pre občana. Lebo nemilosrdné politické čistky na všetkých úrovniach, ktoré charakterizujú posledné týždne života našej spoločnosti, sotva možno nazvať prácou, ak, tak len špinavou prácou.

Ale vrátim sa k programovému vyhláseniu.

Pani poslankyne, páni poslanci, v rozprave už odznelo veľa konkrétnych výhrad k jednotlivým častiam či kapitolám. Pridám ešte jednu, ktorá súvisí skôr s morálkou a spôsobmi, aké uplatňuje súčasná vládna koalícia. Myslím si totiž, že pre vás je programové vyhlásenie vlády len zdrapom papiera. Prečo si to myslím? Vo vláde Slovenskej republiky sedí minister, ktorý hlasuje proti programovému vyhláseniu vlády. Pýtam sa, ak je proti, čo ho morálne zaväzuje, aby tento program plnil. On sa len sebaisto usmieva, a právom. Veď ako sám povedal, čo by si táto vláda počala bez podpory KDH, ktorého je vrcholným predstaviteľom.

Aj ďalší fakt signalizuje, že pre vás, vážená vládna koalícia, vládny program je len kúskom papiera, rovnako ako vaše volebné programy. Ako inak si možno vysvetliť nespokojnosť SOP a SMK, ktoré pohrozili, že nepodporia programové vyhlásenie vlády preto, lebo sa im nepáči, koľko miest dostali v dozorných radách a predstavenstvách. Preložme si to, dámy a páni, do zrozumiteľného jazyka. Hnevajú sa, že sa im z koláča dostáva menej, ako sa im pôvodne sľubovalo, preto varovne dvíhajú prst. O čom a v čom to vlastne je? Takýmto spôsobom sa jednoducho hovorí vydieranie. A vláde, ktorá ich akceptuje, sa hovorí vydierateľná vláda.

Zdá sa teda, že programové vyhlásenie vašej vlády, dámy a páni z vládnej koalície, stojí na hlinených nohách vašich vzájomných záväzkov, ktoré predstavujú válovy a válovčeky napríklad v dozorných radách a predstavenstvách. Dovoľte mi, aby som vám k takémuto chápaniu zmeny zablahoželala.

Pán predseda koaličnej vlády na záver svojho úvodného vystúpenia k programovému vyhláseniu vlády zaželal nám všetkým, aby Boh požehnal našu drahú vlasť. Ak mal na mysli Slovensko, chcela by som jeho želanie doplniť o prosbu, aby Boh túto krajinu predovšetkým ochraňoval. Myslím si, že Slovensko vo svojej histórii nikdy tak nástojčivo túto Božiu ochranu nepotrebovalo, ako ju bude potrebovať v nastávajúcom období, keď začnete naplno uplatňovať politiku založenú na vzájomnom vydieraní.

A aby som prispela k odstráneniu aspoň jedného rozporu, ktorý tu paradoxne pri programovom vyhlásení vlády vznikol, navrhujem Národnej rade, aby neprijala programové vyhlásenie vlády, vrátila ho vláde a uložila vláde, aby ho prepracovala v zmysle pripomienok ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Jána Čarnogurského, aby mu tak umožnila hlasovať za programové vyhlásenie vlády, ktorej je členom.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Ošváth - faktická poznámka.

Poslanec P. Ošváth:

Vážený pán predsedajúci,

dámy a páni, poslankyne, poslanci,

pozorne som si vypočul vystúpenie pani poslankyne Podhradskej a zdá sa mi, že pani poslankyňa si pomýlila letopočet. Nepíše sa rok 2002, ale rok 1998. Pretože z jej vystúpenia sa mi zdalo, ako keby už hodnotila štvorročné obdobie tej vlády, ktorá len pred tridsiatimi dňami prevzala moc a za tých 30 dní ešte z programového vyhlásenia, ktoré už hodnotila, ako keby bol koniec volebného obdobia, ešte nemohla splniť tie ciele, ktoré si vytýčila. Býva zvykom, že každá vláda dostáva aspoň 100 dní na to, aby sa prejavila a potom začnú prvé hodnotenia. Nebýva zvykom, aby sa pri prerokúvaní programového vyhlásenia hodnotila vláda, akoby už bol koniec štvorročného obdobia. Hodnotiť na tomto mieste môžeme len jednu vec, a to predošlú vládu, konkrétne, že v privatizácii bol sprivatizovaný majetok za 130 miliárd korún a Fond národného majetku má v dnešnom čase na konte nulu. Pre občanov, ktorí vlastnia dlhopisy, a pre občanov, ktorí majú viac ako 70 rokov a celý život pracovali, je to vizitka tejto vlády, že Fond národného majetku im nemá z čoho ich dlhopisy vyplatiť. To je vizitka vlády, ktorá tu pred niekoľkými týždňami skončila.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Zajac.

Poslanec P. Zajac:

Dovolil by som si povedať na margo vystúpenia pani poslankyne Podhradskej iba štyri drobné poznámky. A všetky budú súvisieť nejakým spôsobom s morálkou. Všetky sa týkajú pozitívneho vyústenia tohto vládneho programu.

Prvá sa týka tej podstatnej zmeny a tá podstatná zmena spočíva v tom, že namiesto princípu víťaz berie všetko, víťazovi patrí všetko, sa tu začína uplatňovať princíp rovnosti pred zákonom. Veľmi významne to platí najmä pre oblasť kultúry, pretože tá to potrebuje najviac. Je málo oblastí, ktoré do takej miery potrebujú práve túto zmenu, zmenu na uplatnenie rovnosti pred zákonom jednotlivých umeleckých zoskupení, združení, názorových rovín a tak ďalej.

Po druhé. Je to v oblasti kultúry znovouplatnenie princípu samosprávnosti, to znamená, že ten, kto kultúru vytvára, má o nej aj rozhodovať. To je druhý veľmi významný prvok, ktorý prichádza s týmto vládnym programom v oblasti kultúry.

Tretím významným prvkom je vytesnenie lži, ktorá tu mala domov priam v strede spoločnosti, na okraj. Lož nemožno nejako definitívne poraziť, ale lož možno vytesniť na okraj. A zámerom tohto vládneho vyhlásenia a tohto vládneho programu v oblasti morálky je aj vytesniť lož na okraj. Je aj to, aby lož mala to miesto, ktoré má v slušných spoločnostiach, to znamená, aby bola mimo stredu slušných ľudských záujmov. O tom je aj v oblasti kultúry v tom najširšom zmysle slova toto vládne vyhlásenie.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Weiss.

Poslanec P. Weiss:

Pani poslankyňa, o politickej morálke s ľuďmi, ktorí si za svojho života nechajú robiť bronzové busty, polemizovať nebudem. Chcel by som polemizovať iba s jedným mýtom, ktorý ste tu šírili aj vy. To je mýtus o rozvracačoch poľnohospodárstva. Ja som v politike od začiatku roku 1990 a mám trošku pamäť. V prvej vláde Vladimíra Mečiara bol ministrom pôdohospodárstva za Kresťanskodemokratické hnutie pán minister Džatko. Tvrdo sme kritizovali jeho politiku, ale robil ju so súhlasom predsedu vlády, inak by ju predsa nebol mohol robiť. Po nástupe Čarnogurského vlády prišiel iný minister pôdohospodárstva - nechcem ho posudzovať -, bol to pán minister Kršek, ktorý bol predtým predsedom poľnohospodárskeho družstva. Možno sa, pán Maxon, mýlim. Potom po voľbách v roku 1992, keď sa hovorilo o poklese poľnohospodárskej výroby, nastúpil predsa pán minister Baco. Bol ministrom od júla 1992 až do marca 1994. Teda za ten obrovský pokles výroby musí niesť spoluzodpovednosť aj on.

Prosím vás pekne, prestaňme strašiť tými rozvracačmi pôdohospodárstva. Strana demokratickej ľavice mala poľnohospodársku politiku v rukách vlastne iba 8 mesiacov v roku 1994 a veľmi ťažko možno obviniť pána Koncoša z toho, že by programovo rozvracal poľnohospodárstvo. Prosím vás, nešírme mýty, ale povedzme, ako to bolo.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Mikloško.

Poslnec F. Mikloško:

Pani poslankyňa Podhradská, čakal som, že pristúpite k mikrofónu a ospravedlníte sa pani Zite Furkovej za to, že ste pred týmto parlamentom aj pred celým Slovenskom cez televízne kamery hovorili o nej nepravdy. Neurobili ste to, ale ste nám dávali prednášku o morálke. Buďte taká láskavá, pristúpte znovu k mikrofónu a ospravedlňte sa tejto známej slovenskej herečke za to, že ste hovorili o nej nepravdu. Potom môžete hovoriť o morálke.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Pán predsedajúci, chcem doplniť pani poslankyňu Podhradskú. Ak sa tu niekto má ospravedlniť, tak by sa musel ospravedlniť občanom Slovenskej republiky, mimochodom, aj poslanec Zajac.

Ale chcem ju doplniť v tej časti programového vyhlásenia, kde sa hovorí o tom, že všetky umelecké zväzy a všetky spolky dostanú rovnakú príležitosť. Nedostanú. Jednoducho preto nie, lebo po bývalom Zväze výtvarných umelcov všetok majetok si privlastnila Únia výtvarných umelcov. Tento majetok, teda budovu prenajíma egyptskému veľvyslanectvu, ďalšia sa dostala na komerčné ciele, to je budova Umeleckej besedy, z ktorej sa stala jednoducho krčma, z historickej budovy. Nás tiež neklame pamäť, pán Zajac. Treba sa ospravedlniť tým umelcom, ktorí nemajú epiteton, ktorý označujete za svetový, ale sú podľa vašej terminológie zápecníci. Jednoducho chcú nadväzovať na slovenské tradície. Ale sú to významní slovenskí výtvarníci, ako pán Kompánek, Rudavský a ďalší. Len preto, že nie sú v Únii výtvarných umelcov, prišli o všetok majetok, o možnosť, aby si vytvorili vlastný spolok a fungovali. Ak takýto spolok vláda podporovala viac ako úniu výtvarníkov, ktorá ukradla všetok majetok po bývalom Zväze výtvarných umelcov, mala na to morálne nie právo, ale povinnosť pomáhať týmto spolkom, pretože tí vaši umelci si ukradli nemorálne všetko, na čo nemali ani morálne, ani právne oprávnenie. Takže treba tu hovoriť v kategóriách, ako sa patrí. To isté sa týka spolkov národnostnej menšiny...

(Ozval sa zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Tóthová.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

nemajte mi za zlé, ale musím povedať, že žasnem nad faktickými poznámkami k pani poslankyni. Vystúpila a povedala, čo bolo vo volebných programoch a čo je vo vládnom programe. Porovnala, čo bolo sľubované a čo sa teraz predkladá. A vy začínate o úplne iných veciach. Verím, že je vám to veľmi nepríjemné, pretože veľmi rukolapne porovnala tieto volebné materiály s predkladaným vládnym materiálom. Dostať sa k Džatkovi, k poľnohospodárstvu, o čom vôbec nehovorila, a k Furkovej, tak to je už absurdum, kam zavádzate diskusiu. To je úplný dôkaz toho, že nechcete hovoriť o vládnom vyhlásení, ktoré porovnávame s vašimi programovými vyhláseniami. Vy vôbec necítite politickú zodpovednosť za svoje volebné vyhlásenia a mám pocit, že nebudete cítiť ani zodpovednosť za plnenie predkladaného vládneho vyhlásenia. A v tom je politická tragédia, v tom je tragédia Slovenska, v tom je nebezpečenstvo pre budúcnosť Slovenska.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Hudec.

Poslanec I. Hudec:

Pani poslankyňa Podhradská zabudla na niekoľko vecí vo svojom vystúpení. V prvom rade zabudla povedať to, že celý problém privatizácie, ktorý sa tu stále núka ako na podnose, je problém veľmi starý a bolo by naozaj veľmi dobré, keby sa uverejnil celý zoznam všetkých tých, ktorí, čo a čou zásluhou privatizovali a kam priviedli svoje privatizačné projekty.

Keď tu niekto tvrdí, koľko miliárd bolo sprivatizovaných za vlády Mečiara, upozorňujem, že sprivatizovaných bolo oveľa viac miliárd v rámci tzv. decentralizácie majetkových vzťahov obciam, ktoré sa následne privatizovali. A čo nás čaká teraz v privatizácii strategických podnikov, o tom už ani nehovorím. Nemôže sa vyzuť ani SDĽ, škoda, že pán Weiss ušiel, aby náhodou nepočul niečo iné, aj to, že teraz spolupracuje na vládnom programe, poľnohospodárskom programe s tou politickou silou, ktorá už raz priviedla naše poľnohospodárstvo do veľmi nešťastných situácií.

Pani poslankyňa Podhradská zabudla povedať ešte jednu vec, že keď pán Zajac reagoval, pretože sa cítil zrejme dotknutý, hovoril o rovnosti pred zákonom. Čosi už naznačil pán Cuper. Bohužiaľ, to nebolo len vo výtvarnej obci, keď skupina blízka vtedajšej i terajšej vláde si uzurpovala celý majetok, ktorý kompletne využíva, a tým druhým nedala k dispozícii nič. No, ďakujem pekne za takú pluralitu. Mohol by som tu uviesť niekoľko iných dôkazov o tom, ako to bolo. Keď sa hovorilo o lžiach, pán poslanec Zajac, vy ste boli spoluautorom jedného literárneho dejepisu, ktorý je lžou od začiatku až do konca, s pánom Hamadom.

Keď sa hovorí o bronzových sochách, je to trápne, keď to hovorí človek, ktorý možno ani nevie, ako to celé vzniklo. Jednoducho, bola tu žiadosť o normálny grant. Zato, že si sochári nevybrali vás, pán poslanec Weiss, mňa to môže iba mrzieť, iste by ste sa vynímali v tom panteóne, ale nebol to minister kultúry, ktorý si vybral ľudí...

(Ozval sa zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Zajac.

Poslanec P. Zajac:

Veľmi ma mrzí, že musím takýmto obchvatom odpovedať vlastne pani poslankyni Podhradskej, ale s pánom Hamadom som nenapísal žiadny literárny dejepis, to je jednoducho lož. Nedá sa nič robiť, je to jednoduchá lož tak, ako tu hovoril pán poslanec Hudec, to je proste výmysel, to je hrubý nezmyselný výmysel. Rovnako ako je nezmyselný výmysel to, že ktokoľvek po roku 1989 v oblasti kultúry si nejako uzurpoval akékoľvek práva. Reálny fakt je taký, že v rokoch 1989 až 1992 v oblasti kultúry fungoval práve princíp rovnosti pred zákonom, fungovala práve rozmanitosť všetkých obcí vo všetkých oblastiach umenia. Dá sa to dokázať, sú to jednoduché fakty, netreba o tom nejako zbytočne ani diskutovať. A ak si niekto myslí, že tu môže proste zavádzať ľudí takýmito primitívnymi lžami, opakujem, primitívnymi lžami, je to presne to, o čom som hovoril vo svojom príspevku k pani poslankyni Podhradskej, že práve tieto lži, ktoré sú dnes dokázateľné, ktoré sú neuveriteľne hrubozrnné a sú strašne primitívne, práve tieto lži - som si stopercentne istý -, že jednoducho pôjdu preč zo stredu spoločnosti a budú fungovať niekde na jej okraji a nech tam pokojne fungujú.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Andrejčák, nech sa páči, máte slovo.

Pani poslankyňa Podhradská, nemôžete faktickou poznámkou reagovať sama na seba.

Nech sa páči, pán poslanec Anrejčák.

Poslanec I. Andrejčák:

Ďakujem za slovo.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Prepáčte, pripraví sa pán poslanec Engliš.

Poslanec I. Andrejčák:

Mám pozmeňujúce návrhy k oblasti obrany, čo sa týka bojaschopnosti letectva. Dúfam, že mi... (Hlasy v sále.) Ruší ma tu pán kolega.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pokoj, páni poslanci, pán poslanec Mikloško.

Poslanec I. Anrejčák:

Uberáte mi čas, pán poslanec.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Poslanec I. Andrejčák:

Tak nech prestane.

Mám návrhy v oblasti bojaschopnosti letectva, a preto mi dovoľte, aby som ich objasnil.

Ako som vám oznámil, 24. 11. 1998 vo výbore pre obranu a bezpečnosť štátny tajomník ministerstva obrany pán generál Piovarči oznámil výboru, že letectvo Armády Slovenskej republiky je nebojaschopné. Nebojaschopné je z dvoch dôvodov. Ako tvrdil, má málo pilotov, bojových lietadiel pripravených na bojové použitie, málo bojaschopných, teda letuschopných bojových lietadiel. Finančné prostriedky na bojaschopnosť letectva teda boli použité nesprávne.

Chcem Národnej rade iba pripomenúť, predovšetkým tým, ktorí v armáde slúžili aspoň chvíľu, že na bojovom potenciáli Armády Slovenskej republiky, na celom bojovom potenciáli sa letectvo podieľa hodnotou 40 %, a teda urobte si sami z toho záver o bojaschopnosti Armády Slovenskej republiky. Bohužiaľ, taká je pravda. Nie podľa 20 vojakov na cvičení, ale podľa bojaschopnosti letectva musíme hodnotiť armádu.

Na námietku, ktorú som vyslovil vo výbore, bola reakciou iba arogancia a ku podivu aj nová vojenská veda, že bojaschopnosť vojsk sa dnes už nehodnotí podľa pomeru síl armád. Pre mňa je to prekvapenie. A myslím si, až sa to rozkríkne, tak pre ostatných vojakov, aj zahraničných, to bude tiež novinka. Žiaľ, aj keď už ubehol od rokovania výboru týždeň, nič sa nerobí a nijako na to ani výbor, ani ministerstvo, ani vláda nereagujú. Upozorňujem, že je to veľmi vážny stav. Taký nie je ani v Českej republike.

Ak sa ešte raz, vážené poslankyne a vážení poslanci, pozriete do programového vyhlásenia vlády, zistíte, že o tejto závažnej skutočnosti, teda strate, resp. potrebe obnoviť bojaschopnosť slovenského vojenského letectva, nie je v programovom vyhlásení ani zmienka. Ani zmienka napriek tomu, že terajší štátny tajomník ministerstva obrany, ktorý toto neradostné vyhlásenie vo výbore pre obranu a bezpečnosť dal, bol doterajším veliteľom leteckého zboru, ktorý mal všetko bojové letectvo vo svojej osobnej podriadenosti. Teda KDH, ktoré ho tam nominovalo, ale aj SDĽ, kde väčšina vojakov sú sympatizanti tohto hnutia alebo tejto strany, to vedia. Zamýšľa teda naše ministerstvo obrany riešiť najvážnejší stav v rezorte, alebo sa len naďalej predvádzať? Pripomínam, že vo všetkých armádach je toto dôvodom na veľmi vážne kroky.

O tom druhom, keď hovorím o predvádzaní sa, máme dôkaz v texte programového vyhlásenia na strane 37 v poslednom odseku. Tu nám totiž pán minister chce nahovoriť, že vytvorí pozemné a vzdušné sily. Že je to nezmysel, to celkom správne pochopil aj predseda vlády pán Dzurinda, ktorý túto nezmyselnú vetu vo svojom prejave nečítal. Dôkazom je stenografická správa Národnej rady. Nikdy neboli na našom území vytvorené iné druhy ozbrojených síl, než pozemné vojsko a letectvo, ani odkedy sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, ani teraz od roku 1993. Svet totiž pozná takéto kategórie už iba ako námorníctvo, strategické rakety a v Spojených štátoch námornú pechotu. A tie, dúfam, Slovensko nemalo, nemá a nebude mať.

Slovenská armáda má teda od svojho vzniku už vytvorené pozemné vojsko aj letectvo a na nové zrejme už nebude mať síl. Alebo pán minister mieni rozpustiť terajšiu armádu a znovu ju budovať? Neviem. Naproti uvedenému oceňujem - a to veľmi vysoko oceňujem -, že vláda chce prehĺbiť a, dúfam, aj zabrániť neefektívnemu využívaniu prostriedkov vyčlenených na obranu. Kam takáto prax viedla, vidíme na stave letectva, ktorý pán generál Piovarči úprimne priznal.

Dovoľte mi len veľmi stručne, pretože mám málo času, reagovať na niektoré vyhlásenia alebo stanoviská pána poslanca Tuchyňu. Je to moje právo v tejto časti. Hovoril, že NATO spracúva v súčasnosti strategickú koncepciu. Práve reakciu na túto koncepciu alebo na túto skutočnosť som hľadal v programovom vyhlásení, a keby tam bolo napísané, že napríklad do šesť mesiacov alebo do roka a do dňa po schválení novej strategickej koncepcie NATO predloží vláda vypracovanie novej na posúdenie Národnej rade, tlieskal by som. Bohužiaľ, o tom tam nie je ani zmienka, lebo na to zabudli.

Druhá pripomienka je k obrannému plánovaniu. Je v programovom vyhlásení. Hrozne za to horoval pán generál Tuchyňa. Prepáčte mi, že som sa preriekol.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, bez zmeny zákona Národnej rady a pravdepodobne ústavy sú to len reči. Totiž dnes nemôže Národná rada prijať zákon, že o dva alebo dokonca o desať rokov má táto republika právo vyčleniť a musí vyčleniť pre armádu toľko a toľko peňazí. A to je predsa princíp obranného plánovania. Čakal som, že v oblasti verejné financie alebo legislatíva, alebo niekde inde nájdem úlohu, že vláda predloží návrh zákona o zavedení systému obranného plánovania, pretože pravdepodobne sa to bude dotýkať aj ústavy. Nie som právnik, nehľadal som, či sa to musí dotýkať ústavy, alebo nie.

Tretia poznámka. Pán poslanec Antecký, keď obhajoval dnešné politické čistky, sa vyjadril, že sme mali štyri roky na to, aby sme definovali, ktoré funkcie sú politické. Máte pravdu, pán kolega, nedokázali sme teoreticky doriešiť, presne definovať, ktoré funkcie sú politické a ktoré nie, a preto sme takéto čistky nerobili. Vy to dnes robíte. My to sledujeme. Navrhneme to potom ako návrh zákona, že tie a tie funkcie sú politické. No a stane sa to pravidlom Slovenskej republiky. Nepoznám štát, ktorý by také obrovské čistky robil po každej výmene vládnej garnitúry. Dúfam, že keď máte a budete držať slovo, tak budete za tento návrh zákona hlasovať.

Aby som nebol prílišným pesimistom, skutočne aj časť Obrana štátu obsahuje niektoré dôležité a potrebné úlohy. Ich význam však znevažuje politická poplatnosť tvorcov tímu, ktorí tvorili text so zbožnými želaniami, ktoré si predsavzali, a vo všeobecnom pokuse zastrieť oči pred tvrdou skutočnosťou, že je veľa, ale veľmi tvrdej práce.

Navrhujem preto, aby do stati Obrana štátu na stranách 37 až 38 boli doplnené úlohy s nasledujúcou formuláciou:

1. Vláda zabezpečí obnovu bojaschopnosti letectva Armády Slovenskej republiky do konca roku 1999.

2. Vláda zabezpečí predloženie návrhu zákona Národnej rady o zavedení systému obranného plánovania do októbra 1999 a návrhy na novelizáciu ďalších potrebných zákonov s tým súvisiacich.

3. Vláda zabezpečí vyšetrenie a vyhodnotenie príčin straty bojaschopnosti letectva a predloží do Národnej rady do mája 1999.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Engliš. Pripraví sa pani poslankyňa Tóthová.

Poslanec A. Engliš:

Vážený pán predsedajúci,

vážení prítomní členovia vlády,

vážené pani poslankyne, páni poslanci,

vážení občania,

preštudoval som si programové vyhlásenie vlády zo všetkých strán, ako sa hovorí. Hľadal som to, čo ma najviac zaujíma: Ako sa chce vláda pána Dzurindu vyrovnať s riešením nezamestnanosti, ako sa chce vyrovnať so splnením predvolebných sľubov - znížiť nezamestnanosť na úroveň miery nezamestnanosti pod 10 %, čiže akú politiku zamestnanosti bude táto vláda robiť. Nastupujúca vláda vyjadruje poďakovanie predchádzajúcej vláde za všetko dobré a pozitívne, čo pre našu vlasť vykonala. Bez ohľadu na to, či je to mienené úprimne alebo formálne, pre oblasť sociálnej politiky to platí.

To, čo sa udialo v sociálnej politike, či už v legislatíve alebo vo výkone, neudialo sa ani v jednej z postkomunistických krajín v takom krátkom čase. A za to patrí vďaka predošlej vláde, hlavne ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré bolo garantom týchto zmien. Môžeme diskutovať len o tom, či nie sme až veľmi sociálni. To tu mnohokrát odznelo. Ale to, že aj pán minister Magvaši sa hlási k prijatej koncepcii transformácie sociálnej sféry, len podporuje moje tvrdenie. Zároveň dáva možnosť ďalšieho rozvoja, ba dokonca možno spolupráce na poli sociálnej politiky.

Ako som povedal, zaujíma ma, akú politiku zamestnanosti bude táto vláda realizovať a ako sa to prejaví v Košickom kraji. Riešenie problému zamestnanosti nie je totiž možné hľadať len v stati 3.A. - Sociálna politika na stranách 23 až 26 programového vyhlásenia. Zníženie miery nezamestnanosti na úroveň okolo 10 % ku koncu funkčného obdobia je asi len jeden konkrétny údaj týkajúci sa nezamestnanosti. A ten nie je exaktný, pretože je okolo 9 a 11, ale aj 8 a 12. To neznevažujem, len konštatujem.

Všetky ostatné návrhy a opatrenia sú príliš všeobecné a v podstate nevedú ku koordinovanému prístupu k zníženiu nezamestnanosti pod 10 % zo strany vlády. Tento cieľ nie je možné dosiahnuť, ak sa do jeho plnenia nezapojí celé hospodárstvo. V programovom vyhlásení by malo byť špecifikované, ktoré odvetvia sa budú rozvíjať, v ktorých regiónoch, ako sa do riešenia problému zapojí školstvo, veda, ale aj zdravotníctvo a podobne. Inak totiž musím vyhlásiť, že tento cieľ vláda nedosiahne. Pred štyrmi rokmi sme ešte nemali také skúsenosti ako teraz. A teraz, keď si stanovíme cieľ, tak bude to v našich rukách, alebo to nevieme, alebo to nechceme. Také môže byť totiž hodnotenie.

Chce táto vláda dosiahnuť 10-percentnú nezamestnanosť, keď si to nedala do základných cieľov? Pýtam sa. Považujem to za závažný nedostatok tohto programového vyhlásenia. Riešenie zamestnanosti, ak chceme dosiahnuť 10 %, musí byť základným cieľom vlády. Podľa mňa teda to by mal byť jeden zo základných cieľov nastupujúcej vlády. A k tomu smerujú aj moje pozmeňujúce návrhy.

Vláda má ambíciu zmeniť doterajšiu hospodársku politiku. Úlohou je urýchlená reštrukturalizácia hospodárstva. Hospodárska stratégia sa však pripraví v priebehu jedného až dvoch rokov, to hovorí programové vyhlásenie. Mám však k tomu otázky. Od čoho sa bude odvíjať regionálna politika? Aké budú účinné opatrenia pre rozvoj pôdohospodárskych podnikov a podnikanie v ekonomicky zaostalých regiónoch, ktoré chce vláda zvládnuť? Ako sa zlepšia podmienky rozvoja malého a stredného podnikania, ktoré vytvoria len predpoklady na zníženie miery nezamestnanosti na úroveň 10 %? A zdôrazňujem, nemajú za úlohu ju znížiť na 10 %.

Predpoklad zníženia sadzby daní z príjmu právnických osôb a celkového odvodového zaťaženia podnikateľskej sféry je tiež len predpokladom, a nie záväzkom vlády na doriešenie alebo riešenie tejto oblasti. Akceptujem zlepšenie legislatívnych podmienok, alebo lepšie povedané, podporujem zlepšenie týchto legislatívnych podmienok vzniku malých a stredných podnikateľských subjektov a aj ďalšie opatrenia v programovom vyhlásení k tomuto problému. Mám však názor, že nám to ešte nezabezpečí zlepšenie situácie malých a stredných podnikateľov tak, aby vytvorili dostatok nových pracovných miest, ktoré by mohli znížiť mieru nezamestnanosti pod deklarovaných 10 %.

Ku koncu októbra tohto roku bolo evidovaných v Slovenskej republike 387 673 nezamestnaných, čo je 13,9-percentná miera nezamestnanosti. Pritom len v dvoch krajoch bola miera nezamestnanosti pod 10 % - v Bratislavskom 4,82 %, v Trenčianskom, nebudem vás zaťažovať číslami, ale dôjdem na najhoršie. Prešovský kraj 19,14 %, Košický kraj 19,33-percentná miera nezamestnanosti. Na dosiahnutie deklarovanej miery nezamestnanosti je potrebné vytvoriť viac ako 100 tisíc pracovných miest. V Košickom kraji vyše 33 tisíc, v Prešovskom 32 tisíc, v Banskobystrickom 24 tisíc, v Nitrianskom vyše 20 tisíc pracovných miest. Ostatné kraje nespomínam, pretože neovplyvnia mieru nezamestnanosti v Slovenskej republike tak, ako tieto spomenuté.

V roku 1997 Národný úrad práce podporoval vyše 46 tisíc pracovných miest, z toho dlhodobých len 18 tisíc. Zdrojové možnosti Národného úradu práce nedávajú predpoklady finančnej podpory takého vysokého počtu dlhodobých pracovných miest, ako som hovoril, vyše 100 tisíc. A to jasne potvrdzuje nutnosť zapojenia celého hospodárstva do riešenia problému zamestnanosti, vrátane školstva, ako som spomenul. Ak totiž reštrukturalizácia školstva prebehne až po pripravenej analýze a školstvo bude produkovať absolventov pre úrady práce, potreby trhu práce budú nahrádzať rekvalifikácie, ktoré sú v rozsahu finančných možností aktívnej politiky trhu práce.

Programové vyhlásenie zvýrazňuje predovšetkým súčinnosť zahraničia, zahraničných investícií, kapitálu a kapitálu, ktorý by mal byť hlavným východiskom pri orientácii reštrukturalizácie hospodárstva a finančných zdrojov, čo však môže byť aj základom na likvidáciu konkurencieschopného priemyselného potenciálu, proste likvidáciu konkurenčných odvetví priemyslu v Slovenskej republike, a tým vlastne ďalšieho nárastu nezamestnanosti. Na to len upozorňujem. Predpokladám, že vláda nemá záujem o ďalšiu konverziu typu konverzie zbrojného priemyslu, nám dobre známu z čias prezidenta Václava Havla.

Vývoz pracovných síl, o ktorých sa hovorí v programovom vyhlásení, považujem za priateľskú pomoc, a nie za systém, nie sme v dvadsiatych rokoch. Samozrejme, že mám pripomienky k takým vyjadreniam, ako "budeme sa snažiť". To nepatrí do programového vyhlásenia. Bude táto snaha veľká ako slon, alebo veľká ako myš? Neviem.

Samozrejme, mohol by som ešte konštatovať, aké lepšie podmienky na územnú mobilitu sľubuje vláda, aké ďalšie formy vzdelávania okrem flexibilného sa zavedú. Myslím si, že ak vieme, čo chceme, tak by to bolo dobré deklarovať, aby aj občania to vedeli. Samozrejme, že základnú myšlienku - "sociálna politika musí motivovať k práci a solidarite a zabrániť sociálnemu vylúčeniu a chudobe" - hodnotím pozitívne a od nej sa odvíjajú ďalšie programové návrhy, s ktorými je možné súhlasiť a v zásade korešpondujú s prijatou koncepciou transformácie sociálnej sféry.

Deklarované zvýšenie zamestnanosti cestou skráteného úväzku, čo je možné realizovať, samozrejme, za predpokladu zmeny Zákonníka práce, považujem za jednu z foriem zvýšenia zamestnanosti v súčasnosti. Takisto myšlienku riešenia vzťahu minimálnej mzdy, životného minima a sociálnych dávok chápem ako snahu postaviť sociálne dávky tak, aby neboli demotivujúcim prvkom v práci. Predpokladám zvýšenie minimálnej mzdy, ale zároveň zníženie vplyvu na poskytované dávky a podporu v nezamestnanosti, ak nie jej úplné odviazanie.

Na záver teda konštatujem, že z hľadiska riešenia zamestnanosti a dosiahnutia deklarovaného cieľa 10-percentnej miery nezamestnanosti je programové vyhlásenie formulované príliš všeobecne. Nie je dostatočne deklarovaná, konkretizovaná základná nadväznosť, a to predpoklad oživenia zamestnanosti predovšetkým na hospodárskej politike Slovenskej republiky. Všetka zodpovednosť za riešenie je smerovaná na ministerstvo práce a sociálnych vecí, čo nie je možné akceptovať. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nemá na to dostatok kompetencií ani nástrojov.

Samozrejme, žiadam vládu, a dávam to aj do pozmeňujúceho návrhu, aby prehodnotila svoj postoj k riešeniu zamestnanosti v tomto programovom vyhlásení. Od jej postoja k tejto problematike sa odvíja nielen postoj rezortov, ale aj štátnej správy v regiónoch, verejnej správy a ďalších inštitúcií zodpovedných za riešenie zamestnanosti v Slovenskej republike. Všetko sa bude doslovne hádzať na ministerstvo práce a sociálnych vecí a Národný úrad práce, a to, bohužiaľ, nemôžem podporiť. Obávam sa, že občania Slovenskej republiky sa pri tomto postoji nedočkajú sľubovaných 150 tisíc pracovných miest ani zníženia miery nezamestnanosti.

Samozrejme, budem podporovať všetky aktivity ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Národného úradu práce, ktoré budú viesť k pokračovaniu začatej cesty zakotvenej v dokumente transformácie sociálnej sféry.

Predkladám nasledujúce pozmeňujúce návrhy: Prijať uznesenie, prepracovať základné ciele programového vyhlásenia Slovenskej republiky, doplniť tieto základné ciele - ak si vláda dáva cieľ 10 % - a návrh základný cieľ dosiahnuť mieru nezamestnanosti 10 % spoločným úsilím všetkých rezortov a inštitúcií zodpovedných za politiku zamestnanosti.

Ďakujem za pozornosť.