Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pán poslanec.
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
vážení členovia vlády,
teraz vás srdečne pozývam na otvorenie výstavy venovanej Jánovi Papánkovi, významnému politikovi a diplomatovi, ktorý pôsobil v Organizácii Spojených národov. Zároveň zvolávam na 13.45 hodinu poslanecké grémium v trakte predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.
Vyhlasujem prestávku, o 14.00 hodine budeme pokračovať, o 13.45 hodine je poslanecké grémium.
Ešte raz vás pozývam na otvorenie výstavy.
(Po prestávke.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Prosím panie poslankyne a pánov poslancov, aby zaujali svoje miesta, budeme pokračovať v rokovaní.
Pán Tkáč, máte procedurálny návrh?
Nech sa páči, zapojte pána Tkáča.
Poslanec V. Tkáč:
Vážený pán predseda,
vážená Národná rada,
vážení občania Slovenskej republiky,
využívam svoje právo na predloženie procedurálneho návrhu a odporúčam, aby bez rozpravy Národná rada okamžite začala hlasovať o mojom návrhu uznesenia, ktoré znie:
"Národná rada schvaľuje časové vymedzenie začiatku rokovania plenárnej schôdze v čase určenom predsedajúcim pred vyhlásením obedňajšej prestávky."
Ďakujem pekne.
Odporúčam, pán predseda, podľa rokovacieho poriadku, aby ste bez rozpravy vyhlásili hlasovanie o tomto návrhu uznesenia.
(Hlasy v sále.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Prosím, páni poslanci, aby sme sa upokojili, budeme pokračovať v rokovaní.
Ako ďalší sa do diskusie prihlásil za poslanecký klub SMK Gyula Bárdos.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
(Hlasy v sále.)
Po skončení vystúpenia pána poslanca Bárdosa.
Poslanec Gy. Bárdos:
Vážený pán predseda,
vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
vážení členovia vlády,
ctení hostia,
prerokovanie, posúdenie a schválenie programového vyhlásenia vlády, ktoré je podľa Ústavy Slovenskej republiky spojené s uchádzaním sa o vyslovenie dôvery vláde, je veľmi závažným aktom v Národnej rade Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že prerokúvanie predloženého materiálu si vyžaduje zodpovedný prístup všetkých poslancov zákonodarného zboru, teda tak koaličných, ako aj opozičných. Programové vyhlásenie totiž udáva smer, metódu, priority a, samozrejme, rámec vládnutia na ďalšie obdobie po nedávnych parlamentných voľbách, teda obsahuje návrhy, riešenia ekonomických, sociálnych a spoločenských otázok, ktoré trápia občanov Slovenskej republiky. (Ruch v sále.) Pán predseda...
Predseda NR SR J. Migaš:
Prosil by som pánov poslancov, aby si sadli na svoje miesto, upokojili sa, vystupuje pán poslanec Bárdos.
Nech sa páči.
Poslanec Gy. Bárdos:
Ďakujem.
Voliči - občania v septembrových voľbách vyjadrili svoj jednoznačný cieľ a zámer uskutočniť zmeny, a to také zmeny, ktoré zabezpečia stabilné fungovanie právneho demokratického štátu, prelomenie bariér v medzinárodnej izolácii a zabezpečenie dôstojných životných podmienok pre všetkých občanov Slovenskej republiky bez rozdielu pohlavia, rasy, vierovyznania, národnosti či straníckej príslušnosti.
Vážené dámy, vážení páni, koaličná vláda si stanovila náročné základné ciele, veď chce vrátiť do života spoločnosti spravodlivosť a zodpovednosť, chce zastaviť hospodársky úpadok, chce budovať konkurencieschopnosť trhovej ekonomiky, chce zabezpečiť ochranu života a majetku občanov a má za cieľ vybudovať občiansku spoločnosť. Áno, občiansku spoločnosť, v ktorej všetci občania majú rovný prístup k právam, kde sa rešpektujú ľudské práva a slobody. Vláda chce dosiahnuť členstvo Slovenskej republiky v OECD, znovuzaradenie Slovenska do pôvodnej prvej skupiny štátov uchádzajúcich sa o členstvo v Európskej únii a chce získať plné členstvo v NATO. Vláda nebude mať ľahkú úlohu, veď vývoj na Slovensku je vo veľmi zložitom období. Veľký deficit štátneho rozpočtu, zahraničné zadlženie, pasívne saldo v zahraničnoobchodnej bilancii, privatizačná rabovačka predošlej vlády, obrovské ekonomické a sociálne problémy, neutešená situácia v zdravotníctve a tak často spomínaná korupcia...
(Hlasy v sále.)
Pán poslanec, prihláste sa, nech sa páči.
Predseda NR SR J. Migaš:
Pán poslanec, nech sa páči, pokračujte.
Poslanec Gy. Bárdos:
... všetky tieto veci vytvárajú veľmi zlé východiskové postavenie pre súčasnú vládu. Musí byť občanom Slovenskej republiky známe, že situácia po Mečiarovej vláde na Slovensku je oveľa horšia, ako to predpokladal aj ten najväčší pesimista, veď niet rezortu, v ktorom by neboli obrovské problémy, ba v niektorých odvetviach je stav priam havarijný. Súhlasím s názorom, že občania by mali vedieť, za akých podmienok preberá nová vláda politickú moc a zodpovednosť v Slovenskej republike. Preto treba hovoriť o kontinuite s predošlým obdobím, lebo sa nedá urobiť hrubá čiara za minulosťou. Veď dnešný stav je výsledkom úzko straníckej, podľa môjho názoru, sebeckej politiky predošlých štyroch rokov vládnej trojky HZDS, SNS, ZRS.
Po krátkej, ale podľa môjho názoru, potrebnej rekapitulácii udalostí sa vrátim priamo k meritu veci, a to k predloženému programovému vyhláseniu vlády Mikuláša Dzurindu. Nehovoril by som pravdu, keby som povedal, že programové vyhlásenie vlády obsahuje všetko to, čo by tam podľa môjho názoru nevyhnutne malo byť, ale si uvedomujem fakt, že predložený materiál je výsledkom kompromisu.
Vážené dámy,
vážení páni,
ctení hostia,
každý program, a to sa týka aj programového vyhlásenia vlády, má a bude mať takú hodnotu, koľko sa z nej podarí uskutočniť, a to nám ukáže čas.
Ďakujem za pozornosť tým, ktorí počúvali moje vystúpenie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pán poslanec.
Pán poslanec Baco, nech sa páči.
Poslanec P. Baco:
Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Predseda NR SR J. Migaš:
Zapojte pána poslanca Baca.
Poslanec P. Baco:
Nevypol som si mikrofón. Prihlásil som sa, lebo chcem diskutovať a mám pripomienku aj k pánu poslancovi Bárdosovi. Teraz k pánu Mesiarikovi.
Vážený pán poslanec Mesiarik,
poznám vás ako korektného človeka a myslím si, že sa nemusíte znižovať na to, aby ste uvádzali také nepravdivé parametre. Dobre viete, že výdavky obyvateľov na potraviny nie sú 80 %. Skôr sa domnievam, že ste sa pomýlili a bolo by dobré, aby ste to napravili. Zo štatistických údajov vieme, že je to okolo 32 %. Ale hlavne, na čo by som chcel poukázať, pán poslanec Mesiarik, je to, že vaša strana na predvolebných billboardoch používala dogmatické heslo Základné potraviny za základné ceny a, bohužiaľ, v programovom vyhlásení vašej vlády sa neobjavuje ani jedno jediné slovo na túto tému. Klamali ste občanov, balamutili ste im hlavy a teraz ste nič z tejto idey do programového vyhlásenia nedali.
Skôr by som pri tejto príležitosti bol rád, pán poslanec Mesiarik, ako Strana občianskeho porozumenia chápe základné ceny základných potravín. Neprekáža vám, že ste nepresadili ideu, s ktorou ste sa prezentovali ako jednou zo základných ideí v predvolebnom boji? Koľko ste získali hlasov za túto demagógiu? Inak to nemôžem nazvať, nehnevajte sa, pretože keby to bola faktická hodnota vášho sľubu, tak by ste určite boli našli formuláciu do programového vyhlásenia.
Skončil som a teraz by som chcel diskutovať...
(Ozval sa zvuk časomiery.)
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďalší s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Tkáč.
Poslanec V. Tkáč:
Vážený pán predseda, mal by som dve pripomienky v rámci faktickej poznámky.
Po prvé, dal som procedurálny návrh, aby sa hlasovalo o texte, ktorý som pred chvíľou prečítal.
Po druhé, bol by som veľmi rád, keby Národná rada začala rokovať po prerušení vtedy, keď vy poviete, že začne rokovať. Ale možno teraz niekoho urážam, no nikdy sme nezačali rokovať vtedy, keď ste vy alebo vaši kolegovia ako predsedajúci vyhlásili čas na začatie schôdze. Začali sme rokovať o 14.21 hodine a pred obedom ste povedali, že sa bude rokovať o 14.00 hodine. Ešte sme nezačali nikdy včas, v čase, keď sa určil termín.
Po tretie, chcel by som sa spýtať, kde sú členovia vlády, keď sa dnes rokuje o programovom vyhlásení. Všimnite si, koľko ich je dnes a akým spôsobom je táto vláda vlastne zdecimovaná, pretože predkladá programové vyhlásenie, a kde sú jednotliví členovia vlády, to je mi absolútne záhadou.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pán poslanec.
Začali sme trochu neskôr, pretože sa zišlo poslanecké grémium, ktoré rokovalo o aktuálnych otázkach zvládnutia procedúry, myslím, z hľadiska časového, pretože je veľa prihlásených, čiže prerokúvali sa tieto veci.
Pokiaľ ide o váš návrh, nemá nijaký zmysel, opodstatnenie. O ňom jednoducho nedám hlasovať. Prosil by som aj pánov poslancov, aby včas zaujali miesto v snemovni, aby som nemusel čakať, aby som mohol včas začať rokovanie Národnej rady.
Faktická poznámka - pán Zlocha.
Poslanec J. Zlocha:
Vážený pán predseda,
vážená Národná rada,
chcel by som protestovať proti výrazu privatizačné rabovačky Mečiarovej vlády, ktorý použil pán poslanec Bárdos. Ja som sa na žiadnom rabovaní nezúčastnil. Privatizácia sa robila počas viacerých vlád. Veľa škôd sa urobilo v kupónovej privatizácii, veľa v malej privatizácii. V každom okrese sme mali nejakých Karpatských Nemcov alebo niečo také, ktorí nám zanechali desiatky miliónov korún a možno miliardy korún pohľadávok v štátnych bankách.
Pani ministerka Schmögnerová sa vyhráža alebo hovorí, že uverejní zoznamy privatizérov, tých, ktorí doteraz privatizovali. Musím sa priznať, sám som na nich zvedavý, ale už teraz som presvedčený, že tam bude veľmi veľa ľudí, ktorí majú blízko k terajšej vláde, a teda by som chcel vedieť, či aj oni boli rabovači. Poznám holdingy, ktoré vyrabovali podniky, poprepúšťali ľudí, ale azda najväčším rabovačom - neviem, ako by som ho ešte nazval -, bol predchádzajúci prezident česko-slovenskej federácie, ktorý zo dňa na deň zrušil zbrojný priemysel a tieto podniky, ani jeden z týchto podnikov sa dodnes nespamätal.
Teda, vážený pán poslanec, neobviňujte, pretože na juhu Slovenska určite privatizovali iní ľudia než tí, ktorí sú členmi HZDS alebo blízki bývalej vládnej koalícii.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Pán poslanec Baco - faktická poznámka.
Poslanec P. Baco:
Ďakujem pekne.
Pánu poslancovi predrečníkovi, pánu Bárdosovi chcem povedať, že klame, keď tvrdí, že sme nechali republiku v horšom stave, ako sme ju prevzali.
Od roku 1990 do roku 1993 ste znehodnotili, vážený pán poslanec Bárdos, aj vaše strany bývalej Maďarskej koalície, ako dôsledok vašej agrárnej politiky, hmotný a investičný majetok zo 117 mld. v poľnohospodárstve na 54 mld., teda o 63 mld., pri súčasnom zdevastovaní zásob z 32 mld. na 17 mld. Cítite sa aspoň dnes zodpovední za túto hroznú deštrukciu? Zároveň ste zredukovali priamu a nepriamu podporu poľnohospodárstva a celého trhu potravín na jednu tretinu. Keby ste neboli všetko opisovali z Prahy, keby ste boli viac dbali na rady odborníkov, keby ste boli menej arogantní, mohlo mať v poľnohopodárstve Slovenskej republiky a v nadväzujúcich odvetviach prácu viac než 100 tisíc ľudí. Takto ste v ziskovom poľnohospodárstve, ktoré nám závidel svet, dosiahli v roku 1993 katastrofálny stav, keď suma ročnej straty dosiahla 13,5 mld. a 94 podnikateľov bolo v strate, len 6 % v zisku. Mečiarove vlády do roku 1997 znížili túto stratu na trištvrtemiliardy a podobne 10-násobne, teda na 60 % zvýšili počet ziskových podnikateľov.
Podobne ste približne o dve tretiny znížili podporu lesného a vodného hospodárstva. Veď len na výstavbu Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, keď sme preberali vládu v roku 1992, nebola zabezpečená ani jedna koruna, a to ani v štátnom rozpočte, ani z iných zdrojov. Pritom predstavovaný objem bol viac než 6 mld. Sk. Prosím vás pekne, v akom stave ste nám to odovzdali, keď ste nám odovzdávali, porovnajte to s dnešným stavom. Je to úplný sen.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Pán poslanec Tkáč.
Poslanec V. Tkáč:
Vážený pán predseda,
prosil by som, aby ste podľa zákona o rokovacom poriadku dali hlasovať bez rozpravy a bez vašich komentárov o tomto texte návrhu uznesenia, ktoré si dovolím predložiť: "Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje časové vymedzenie začiatku rokovania plenárnej schôdze v čase určenom predsedajúcim pred vyhlásením prestávky." Koniec citátu. Žiadam, aby ste to bez komentára a bez rozpravy podľa zákona o rokovacom poriadku dali odhlasovať teraz okamžite v Národnej rade.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ešte raz opakujem, pán poslanec, oneskorili sme rokovanie kvôli tomu, že zasadalo poslanecké grémium, ktoré rokovalo o ďalšom postupe prerokovania programového vyhlásenia vlády. Som pripravený dať hlasovať o každom procedurálnom návrhu, ktorý má zmysel. Tento procedurálny návrh nemá žiadny zmysel z hľadiska riadenia a postupu na tejto schôdzi. Preto o takomto návrhu nedám hlasovať.
Ako ďalší sa do rozpravy k programovému vyhláseniu vlády prihlásil pán poslanec Šimko.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec I. Šimko:
Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený môj priateľ a politický partner Mikuláš Dzurinda,
dnes predseda vlády Slovenskej republiky,
ctená vláda,
milé poslankyne,
vážení poslanci,
dámy a páni,
drahí spoluobčania,
začnem príbehom. Je o neveľkej pospolitosti ľudí, o pospolitosti, kde sa mnohí už po generácie poznali. Búrky života vo svete sa prehnali i cez toto spoločenstvo ľudí, avšak ono ich spravidla prispôsobilo svojim miestnym pomerom a dalo im prijateľnú ľudskú tvár. Sváry, klebety, závisť, rovnako ako vzájomná solidarita a schopnosť si pomáhať, patrili od nepamäti k takmer rodinnému charakteru pospolitosti tohto príbehu. Až raz sa čosi stalo. Zjavil sa muž, ktorý toto spoločenstvo ľudí akoby zelektrizoval. Nebol to cudzinec, vyšiel z tejto pospolitosti, len niekoľko rokov, kým sa stal dospelým, veľmi o ňom nevedeli. Zrazu ako hviezda zažiaril. Bol majstrom slova a vo chvíli, keď sa objavil, mnohí mu bezvýhradne uverili. Hovoril jazykom, čo v nich odrazu rozozvučal struny, o existencii ktorých dovtedy ani netušili.
Jemné pradivo medziľudských, takmer rodinných vzťahov, ktoré pretrvávalo po generácie napriek búrkam prichádzajúcim občas z veľkého sveta, sa príchodom nového hrdinu zrazu začalo rúcať. Objavili sa javy, o ktorých v tomto spoločenstve ľudí dovtedy nikto nikdy ani neslýchal. Ľudia zrazu začali byť iní. Bežné nedokonalosti slušných ľudí zrazu nahradili tesáky šelmy. Muž, ktorý priniesol do pospolitosti nášho príbehu zlého ducha, sľuboval lepšiu spoločnosť. Majstrovsky dokázal osloviť temné zákutia duší mnohých, dovtedy slušných a poriadnych ľudí. Kombináciou fanatizmu, vidiny ľahšieho života a strachu ich doviedol k činom, aké by inak neurobili. Ba dokonca i k vraždám svojich vlastných ľudí. Tam kdesi sa však toto dielo skazy začalo už rúcať. Pospolitosť nášho príbehu sa rozdelila. Už to nebolo len okúzlenie novým hrdinom. Mnohí pochopili, že mu nejde o verejné dobro, ale o moc. Odrazu sa objavila i otázka zodpovednosti za zločiny. Hrdina nášho príbehu zhromaždil vtedy svojich verných, zostalo ich ešte dosť. Mnohí už pochybovali, ale neodvážili sa to nahlas povedať. I povedal im, že odchádza. Má svoje poslanie inde, ale je to iba nakrátko, čoskoro sa znovu vráti. Nikdy sa už nevrátil. Tých, čo mu uverili, zanechal v spúšti, ktorú spôsobil.
Vážení priatelia, tento príbeh nebol o našej krajine pod Tatrami. Napísal ho Dostojevskij. Je to príbeh o ľudskej duši. Preto nám vždy a všade môže byť taký povedomý. Je to príbeh o tom, že v tom krásnom Božom diele, akým je ľudská duša, sú i komnaty, v ktorých sa dokážu usídliť besy. Príbeh o tom, ako ľahko sa dajú prebudiť k životu. Vtedy odrazu ľudia, ktorí boli slušní a žili vždy poriadne, začnú robiť veci, o ktorých by azda ani sami neverili, že sú toho schopní. A tu sa už dostávame i do reality našej vlasti.
Voľby ukázali, že Slovensko sa prebúdza akoby zo zlého sna. Samo je zarazené, kde sa vzali tie zlé skutky a slová, ktoré sa tu za posledné roky vykonali a vypovedali. Veď naši predkovia tu po stáročia žili ako jedna veľká a neraz ťažko skúšaná rodina. Ako sa mohla z ničoho nič objaviť taká nenávisť a rozdelenie v takom mierumilovnom národe, akým je náš? Okolnosti uplynulých rokov nechali vytrysknúť činom, aké náš národ doteraz nepoznal. Ktosi otvoril komnaty duše, v ktorých sídlili besy. Nechcem byť osobný, nechcem pátrať po tom, kto a prečo, veď často jeden niečo urobí a ktosi oveľa horší mu to našepkal. My sme tu však dostali od voličov našej vlasti mandát, ktorý od nás požaduje zavrieť tieto komnaty zla. Ale nielen to. To, čo Slovensko potrebuje, je nový začiatok, program národnej obnovy, je to program, s ktorým dnes predstupuje vláda.
Vládny program predstavuje súhrn opatrení, ktoré chce najvyšší orgán výkonnej moci vo svojom funkčnom období vykonať. Je to ambiciózny plán, ako zastaviť postupujúci rozklad spoločnosti a štátu. Je dobrý a o chvíľu sa mu budem venovať trochu podrobnejšie. Predtým však treba povedať niekoľko slov o jeho základoch. Ani ten najlepší program vlády sám nemôže stačiť na to, aby sa uzavreli komnaty zla v ľudskej duši. Ľudstvo tieto základy pozná už tisícročia a hľadá systémové riešenia. Žiadne z nich nie je absolútne. Je to preto, lebo sa ničím nedá nahradiť konkrétne ľudské rozhodovanie v konkrétnych životných situáciách.
Predsa však jestvujú niektoré schémy na usporiadanie vzťahov v spoločnosti tak, aby sa nebezpečenstvo uvoľnenia síl zla sídliacich v zakázaných komnatách ľudských duší dostalo pod kontrolu. Sú to veľké idey o kontrole a rozdelení verejnej moci a o neodňateľných právach človeka. Hovorím to preto, lebo úspech diela národnej obnovy musí začať práve tu. Tu na bratislavskom hradnom brale sídlia zástupcovia Slovenska, ktorým občania na 4 roky odovzdali moc. My dáme, alebo nedáme dôveru vláde konať podľa programu, ktorý predložila. My budeme niesť spoluzodpovednosť za tento program a budeme mať nielen právo, ale i povinnosť dohliadať na to, ako ho vláda bude plniť. A predovšetkým my budeme dávať slovenskej spoločnosti pravidlá. Preto treba začať práve tu. Bude treba vytvoriť nový étos, taký, ktorý urobí z parlamentu skutočný orgán zastupujúci občanov Slovenska. Už nikdy sa nesmie stať legislatívnou slúžkou, ktorá iba posväcuje zákony, čo napísal a schválil predtým niekto iný. Treba obrátiť i vzťah k vláde a postaviť ho z hlavy na nohy. Nie my máme s posvätnou úctou hľadieť na majestát ministrov, pretože majú moc a mešce. Presne naopak, vláda má toľko moci a taký mešec, aký jej dá parlament. Ona je zodpovedná nám, a nie naopak.
Viem, že teraz hovorím triviálne veci, o ktorých sa dnes azda už učia i študenti stredných škôl na občianskej náuke, a predsa to treba, pretože to tak v skutočnosti nebolo a ani dnes tu ešte nie sú plne utvorené systémové podmienky na to, aby sa tak stalo. Program národnej obnovy, program vlády predložený Národnej rade treba preto začať plniť práve tu. Práve tu je potrebné najskôr ozdraviť akýsi ústavný operačný systém. Úspech zámerov vládneho programu závisí od toho, ako bude fungovať tento operačný systém. Predovšetkým je nevyhnutné dobudovať náš verejný život tak, aby o veciach, o ktorých rozhodovanie zverila ústava do rúk štátnym orgánom, rozhodovali skutočne ústavné orgány a nikto iný. Ak sa tu neurobia niektoré systémové zmeny, márne si bude akákoľvek vláda klásť za cieľ boj s klientelizmom a korupciou.
Centrálnou otázkou v tejto súvislosti je postavenie politických strán, otázka slobodného mandátu poslanca, straníckej disciplíny a politickej zodpovednosti. Občania i v navonok demokratickom usporiadaní celkom právom zažívajú pocit odcudzenia od skutočného politického rozhodovania, hoci na papieri sú pôvodcami všetkej moci v štáte. Často práve preto, lebo tieto vzťahy sú pre nich nečitateľné. Oprávnene majú pocit, že i keď svojím hlasom vo voľbách investovali svoju dôveru tej-ktorej politickej strane, tej-ktorej osobnosti, skutočné rozhodovanie sa im rýchlo vzďaľuje, nerozumejú mu, cítia, a často právom, že je to kabinetné rozhodovanie v straníckych grémiách, ktoré potom transparentné a viditeľné ústavné orgány iba realizujú, a, žiaľ, býva to často tak. K čomu to vedie? Rozhodovanie grémií politických strán je rozhodovaním bez jasnej zodpovednosti. Kto pozná tieto často veľmi zložité rozhodovacie procesy, vie, o čom hovorím.
Zásadné rozhodnutia majúce vplyv na život celej spoločnosti sa často utriasajú tak, že napokon by sme sa iba veľmi ťažko mohli dopátrať k tomu, kto je za ne naozaj zodpovedný. Samozrejme, určitý zodpovednostný mechanizmus jestvuje i vo vnútri politických strán. Ich vedúci činitelia a orgány podliehajú voľbám svojich členov, resp. aktivistov. Vnútorná logika života každej politickej strany však vždy vedie k tomu, že i na takomto vnútrostraníckom zodpovednostnom mechanizme sa spravidla aktívne zúčastňujú iba tí členovia strán, ktorí predstavujú ich aktívnu zložku, a sú to zákonite tí istí, ktorí majú i svoje veľmi konkrétne záujmy. Toto sa nedá výrazne zmeniť.
Je iba logické, že väčšia časť občanov nebude zrejme aktívne pracovať v politických stranách, pretože ťažisko svojej životnej aktivity vidia inde. Napriek tomu sú to ľudia, ktorí chcú uplatňovať svoje postavenie pôvodcu všetkej moci v štáte. Nie preto, lebo by sami túžili po moci, ale chcú verejný život ovplyvňovať tak, aby mohli pokojne žiť a uskutočňovať svoje túžby a ciele. A to sa dá jedine prostredníctvom jasne ustanoveného mechanizmu politickej zodpovednosti.
Politické strany nie sú a ani nemôžu byť nositeľom takéhoto mechanizmu. Takýto mechanizmus je možné utvoriť jedine na úrovni ústavných orgánov. A tu sa dostávame k jadru problému. Politické strany organizujú politický život a zásadným spôsobom ovplyvňujú rozhodovanie ústavných orgánov. Už prvý demokratický režim na našom území - bývalé Československo po roku 1918 - zaviedol vzťah politických strán a ústavných orgánov, aký pretrval prakticky až dodnes, so straníckou disciplínou a dominanciou výkonnej moci. Je to vzťah, ktorý napríklad veľmi uľahčil realizáciu mocenského prevratu vo februári 1948, ale i vzťah, ktorého negatívne stránky vidíme pri rozhodovaní každej hlasovacej mašinérie, s ktorou už máme aj vlastné skúsenosti z uplynulých rokov, hoci ich azda každý hodnotí rôzne. Je to každý prípad, keď vláda navrhne zákon parlamentu a spoľahne sa, že jeho povinnosťou je ho schváliť, pretože tu platí stranícka disciplína namiesto toho, aby navrhovateľ prišiel a usiloval sa presvedčiť poslancov o tom, že zákon je dobrý a prospešný.
Na to, aby sa systémovo otvorila cesta ku skutočnej ústavnej zodpovednosti každého ústavného činiteľa za svoje rozhodovanie, sú potrebné zmeny súčasného vzťahu medzi politickými stranami a ústavnými orgánmi, predovšetkým parlamentom. Tieto vzťahy sú okrem ústavy vymedzené predovšetkým zákonom o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach a zákonom o voľbách do Slovenskej národnej rady. Tieto normy nie sú iba zložitou legislatívnotechnickou úlohou pre príslušné oddelenie ministerstva vnútra. V nich sa ukrýva samotné jadro fungovania ústavného mechanizmu politickej zodpovednosti. Preto by pri príprave týchto zákonov mala hrať Národná rada oveľa aktívnejšiu úlohu, ba dokonca, myslím si, že tieto by mali zásadne pripravovať poslanci, pochopiteľne, za pomoci odborníkov, ako poslanecké návrhy.
Ústredným bodom fungovania ústavnej zodpovednosti je rozhodovanie o postavení a zaradení uchádzačov do politickej súťaže, povedané po slovensky, navrhovanie kandidátov za poslancov. Dnes si to politické strany robia, ako chcú. Môžu demokraticky, môžu i priveľmi kabinetne. Vôľa voliča sa k tomuto rozhodovaniu nemá ako dostať. Vďaka tomuto zdanlivo detailu sú politické strany v našom ústavnom systému nesmierne mocné. Ak poslanec hlasuje podľa svojho svedomia, ale proti vôli svojej strany, ba dokonca, ak to občania budú pociťovať ako správne, vystavuje sa reálnemu riziku, že ho strana už do ústavnej funkcie jednoducho nenavrhne, tak radšej poslúcha. Stranícka disciplína stojí v tomto usporiadaní nad svedomím.
Jestvujú dva odskúšané a fungujúce mechanizmy, ako možno utvoriť skutočne fungujúci mechanizmus ústavnej zodpovednosti. Jedným z nich je väčšinový volebný systém a druhým je zákonom stanovená povinnosť navrhovať kandidátov na volené funkcie v štáte na základe vnútrostraníckej voľby mimo riadnych orgánov strany, napríklad tzv. primárne voľby kandidátov.
O väčšinovom volebnom systéme sa v minulých rokoch u nás hovorilo politicky veľmi účelovo, predovšetkým sa tu hľadalo vytvorenie takých volebných pravidiel, ktoré by vtedy dominujúcemu HZDS zaistili výraznejšie postavenie v parlamente, než mu prináležalo podľa jestvujúceho systému pomerného zastúpenia. Menej sa však hovorilo o tom, že poslanec, ktorý je zvolený zo svojho volebného obvodu vo väčšinovom systéme, má voči svojim voličom oveľa osobnejší vzťah. Ak sa ukáže ako dobrý, bude pravdepodobne schopný sa uchádzať o ich hlasy i ako nezávislý kandidát. Znamená to, že jeho strana sa bude musieť k nemu správať inak. Nebude si môcť dovoliť zadávať mu príkazy, ako má hlasovať, ale bude ho musieť presviedčať.
Veľká časť demokratických štátov dnes volí svoje parlamenty buď na základe väčšinového volebného systému, alebo na základe kombinácie oboch systémov. Tam, kde sa volí systémom pomerného zastúpenia, teda straníckymi kandidátkami, tak ako ich poznáme u nás, sú rozhodujúce dve veci: ako sa uchádzač o kandidatúru vôbec dostane na kandidačnú listinu a aké bude mať na nej poradie. Dnes o tom politické strany môžu rozhodnúť, ako sa im to len zapáči. Azda nemusím ani zdôrazňovať, čo to znamená. Preto sa v demokratických štátoch, v ktorých sa volí týmto systémom, spravidla v zákone upravujú niektoré zásady, ako si majú tieto otázky vo svojich stanovách strany upraviť. Ide o to, aby sa nerozhodovalo v kabinetoch, ale aby sa tieto politicky najcitlivejšie veci dostali do rozhodovacích právomocí čo najširšieho okruhu členov strany a podľa možnosti práve tých, ktorí nemajú vlastné politické ambície.
Jednou z takýchto možností je už spomenutý systém primárnych vnútrostraníckych volieb. Na to, aby sa naplnili základné ciele predloženého programu vlády, považujem diskusiu o týchto základných otázkach za fundamentálnu vec. Ak totiž zachováme systém paralelného politického rozhodovania mimo štruktúry ústavných orgánov na takej úrovni, ako sme ho zdedili, zakázaná komnata ľudskej duše, o ktorej som hovoril v úvode, zostane pootvorená. Pre Národnú radu z toho vyplýva nesmierne významná úloha. Na naplnenie programu národnej obnovy vlády je nevyhnutné, aby parlament chytil do rúk základné nástroje komunikácie ľudí so svojou reprezentáciou.
Osobitnou otázkou sú základné pravidlá pre verejný život, ktoré obsahuje ústava. Občania dali stranám, ktoré utvorili koaličnú vládu, mandáty na uskutočňovanie zmien v ústave. S týmto mandátom by sme mali nakladať veľmi zodpovedne, avšak to neznamená, že bojazlivo. O niekoľko dní budeme rokovať v prvom čítaní o ústavnom zákone, ktorým zavedieme priamu voľbu prezidenta. Bude to prvý zásadný systémový krok smerujúci k väčšej účasti občanov na ústavnom živote svojej krajiny. Krok správnym smerom. Potrebné sú však i ďalšie. Aj tu by si parlament nemal nechať odňať primárnu zodpovednosť za zmeny v základných pravidlách pre život našej krajiny.
Oceníme iste každú pomoc zo strany vlády, ale základné práce na návrhoch smerujúcich k zmenám ústavy by sa mali uskutočňovať tam, kde sídlia priami zástupcovia občanov. Osobitne už aj preto, lebo napriek tomu, že dnešná koalícia disponuje ústavnou väčšinou, malo by byť našou ambíciou, aby sme pre ústavné zmeny hľadali čo najširší spoločenský súhlas a usilovali sa ich pripravovať a uskutočňovať bez ohľadu na politické tričká, teda aj s opozíciou.
Chcem povedať celkom jasne, nechceme meniť ústavný systém. Parlamentná republika je vhodnou formou štátnej organizácie našej spoločnosti. Ústavné zmeny by mali smerovať k presnejšiemu vymedzeniu jestvujúcich ústavných inštitútov, k prehĺbeniu kontroly celého ústavného režimu občanom, k posilneniu ochrany ústavnosti a k jasnejšiemu definovaniu a azda i rozšíreniu foriem priameho rozhodovania občanov. Osobne si myslím, že k priamo volenej Národnej rade a k priamo volenému prezidentovi by v budúcnosti malo zmysel uvažovať aj o treťom priamo volenom ústavnom orgáne, t. j. o druhej komore parlamentu, ktorá by plnila funkciu ochrancu stability ústavného režimu a reprezentanta regionálnych záujmov.
Na plnenie vládneho programu majú otázky postavenia parlamentu voči voličom, ako i voči vláde zásadný význam. Preto sa nimi zaoberám pomerne podrobne. Ide mi však o vec, o ktorej rokujeme, teda o programové vyhlásenie vlády. Už som sa zmienil o tom, že jeho úspešné naplnenie predpokladá dovŕšenie ústavného vzťahu zodpovednosti vlády voči Národnej rade a jej zodpovednosti voči voličom. Tento vzťah má okrem poézie ústavných vzťahov i svoju každodennú prózu. Táto sa dotýka postavenia poslancov, poslaneckých klubov, vzťahov vo vnútri cteného poslaneckého zboru, predovšetkým vzťahov medzi koalíciou a opozíciou. O týchto vzťahoch sa hovorí i v závere programu vlády, ale je nám iste všetkým jasné, že ak sa tu má niečo zmeniť, nemôže sa to začať inde ako na tejto pôde.
Aby zástupcovia občanov mohli plniť svoju funkciu tak, ako to ustanovuje základný zákon, potrebujú na to aspoň základné podmienky. Neviem, či jestvuje vo svete demokratický parlament, v ktorom poslanci prijímajú návštevy na chodbách. V lete bol schválený zákon, ktorý umožní členom Národnej rady zriadiť si kanceláriu a zamestnať asistenta. Je to krok správnym smerom, krok ku skvalitneniu parlamentnej práce. Nevýhodou je, že účinnosť tohto ustanovenia sa posunula až na ďalší rok. Ak má parlament fungovať kvalitne, považujem za potrebné, aby sa tieto podmienky na činnosť poslancov zabezpečili čo najskôr. Rovnako si myslím, že predsedovia poslaneckých klubov tých politických strán, ktoré úspešne kandidovali do Národnej rady, by mali mať obdobné zabezpečenie, ako majú podpredsedovia parlamentu. Predsedovia poslaneckých frakcií majú vo väčšine demokratických štátov postavenie oveľa dôstojnejšie, ako je u nás. Je to preto, lebo si uvedomujú význam parlamentu v parlamentnej forme vlády.
V závere programového vyhlásenia je pozvanie na spoluprácu. Toto pozvanie je adresované celej spoločnosti, avšak osobitne sa v tejto súvislosti spomína opozícia. A som presvedčený, že správne. Dnešná spoločnosť je kvôli politike rozorvaná. Nie je to iba dôsledok plurality politických názorov, tá je nepochybne žiaduca a treba ju chrániť. Problém je v tom, že odlišný politický názor sa často stále chápe ako úchylka a jeho nositeľ je automaticky nepriateľom. Nemá šancu, aby presadil žiaden svoj ani oprávnený záujem. A znova sme v klientelizme až po uši. Toto sa musí skončiť.
A tu si myslím, že treba začať práve a predovšetkým v parlamente. Úctu voči názoru, s ktorým nesúhlasíme, sa musíme učiť budovať práve na mieste, kde sa schádzajú zástupcovia všetkých občanov v mnohosti ich názorov a záujmov. Ťažko môžeme očakávať prekonanie rozorvanosti v národe, ak sa nedokážeme kultúrne a civilizovane zhovárať pred kamerami, ale i bez nich tu. Viem, že je to veľké pokušenie. Presadzujú sa nielen názory, ale i záujmy. Novinári i vlastní spolustraníci radi vidia, ak sa ich predstaviteľ blyskne vtipnejším či ostrejším výpadom na protivníka. Žiaľ, toto je cesta do pekla. Nebudú lepšie vzťahy nielen medzi nami, ale aj vo vnútri nášho národa, ak sa nenaučíme ctiť si názor a rešpektovať záujem druhého i v prípade, keď máme zásadné výhrady. A nechcem iba kázať a už vôbec nechcem hľadať, kto začal a kto to robí častejšie a viac.
Dovoľte mi, kolegyne a kolegovia, vyskúšať upratať si najskôr pred vlastnou bránou. Chcem tu urobiť verejný sľub, že sa z tohto miesta, teda z miesta chráneného absolútnou imunitou, zdržím aspoň počas tohto volebného obdobia akéhokoľvek útoku či znevažovania konkrétnej osoby. Nebudem to robiť ani vtedy, keby som sa sám stal predmetom útoku niekoho iného. To neznamená, že sa nebudem biť za svoj názor, ale budem hľadať vecné argumenty, a nie znevažovanie nositeľa iného názoru.
Splnenie základných cieľov programového vyhlásenia je možné iba tak, že ústavné vzťahy medzi občanmi a jeho reprezentáciou budú skutočne vychádzať z toho, že pôvodcom všetkej moci v štáte sú občania, a nie naopak, že ich práva im nedal milostivo štát, ale majú ich od narodenia, pretože sú ľuďmi a štát je povinný ich rešpektovať, chrániť a vytvárať podmienky na ich realizáciu. Preto bolo potrebné pomerne podrobne hovoriť o tom, čo je pre naplnenie programu vlády, podľa môjho názoru, základom. Ak sa i v tom, o čom som hovoril, neuskutočnia zásadné zmeny, ťažko bude možné naplniť smelé a ambiciózne zámery Programu národnej obrody Slovenska našej vlády.
V kapitole Hospodárska politika považujem za najdôležitejšie to, že sa od koncepcie koncentrácie a centralizácie kapitálu v rukách pomerne obmedzenej skupiny ľudí, pre ktorých platia osobitné pravidlá, výhody a výnimky, odstupuje a navrhuje sa zrovnoprávnenie všetkých subjektov ekonomického života, väčšia disciplína pri plnení povinností medzi sebou i voči štátu, či iným verejnoprávnym subjektom a hlavne systémové odhodlanie vytvárať podmienky na dekoncentráciu a decentralizáciu kapitálu, aby sa viac ľudí stalo vlastníkmi, aby viac ľudí využívalo svoj um, invenciu, fyzické i psychické dary na to, aby pracovali na celkovom raste nášho národného bohatstva.
V kapitole Sociálna politika by som sa rád dotkol dvoch oblastí - rodinnej politiky a vzdelávania. Väčšina ľudí v našej vlasti žije v rodinách. Tieto rodiny boli v búrkach uplynulých desaťročí akýmsi hradom, ktorý nepokorili ani totalitné systémy či bieda a útlak. Nechcem to idealizovať, ale som presvedčený, že túto ľudskú inštitúciu treba chrániť, vytvárať pre jej život a slobodné rozhodovanie optimálne podmienky. Považujem takýto prístup vlády za základ budovania zdravého štátu.
Bude potrebné znižovať verejné výdavky. Štát by mal v budúcnosti prenechať veľa z toho, čo dnes veľmi paternalisticky obhospodaruje, rozličným samosprávnym územným a občianskym korporáciám. Na jednom však i v týchto ťažkých časoch šetriť nesmie - na investíciách do budúcej generácie. Dotýkam sa tých ustanovení programu vlády o financovaní školstva. Považujem za správne, že financovanie školstva sa navrhuje upraviť zákonom. Tu bude treba veľmi vážne hovoriť o tom, že peniaze, ktoré štát investuje do vzdelávania, by nemali slepo smerovať ku školám, ale ku žiakom a študentom. Základným prvkom takéhoto zákona by malo byť, že štátne peniaze nasledujú dieťa, nech navštevuje akúkoľvek školu, štátnu či cirkevnú, alebo súkromnú.
Posledná kapitola programového vyhlásenia vlády sa v oblasti zahraničnej politiky usiluje nadviazať na smerovanie, ktoré Slovenská republika dostala do kolísky už vo chvíli svojho zrodu ako samostatného štátu. Medzičasom sme však zaostali. Stratili sme dôveru demokratických štátov, zhoršili sa naše vzťahy so susedmi. Vláda prichádza so záväzkom nápravy týchto negatívnych procesov. Nazdávam sa, že je to v našom národnom záujme, a preto napriek pochopiteľným rôznostiam v názoroch tohto cteného zákonodarného zboru v iných častiach programu oblasť zahraničnej politiky by mohla získať i širšiu podporu, než je podpora koaličných strán.
Vážené dámy, vážení páni, nikto, ani veľké národy a štáty si nemôžu dovoliť ísť proti duchu čias, proti znakom čias, v ktorých žijeme, proti dynamizmu vecí, ktoré toto obdobie napĺňajú. Samozrejme, nie je dobré ani všetko bezmyšlienkovite prijímať. V tom súhlasím s tými kolegami, ktorí sa obávajú, že tento dynamizmus nových čias môže pohltiť a vyprázdniť hodnoty, ktoré sú nám drahé. Pravda, ak navrhujú zostať v akejsi rezervácii ducha, je to tragická a neuskutočniteľná ilúzia. Nejde to. Nás čaká ťažšia cesta. Oveľa ťažšia, než si dnes dokážeme predstaviť. Čaká nás nové dejstvo drámy života, v ktorej môžeme obstáť, ale i prehrať. Potrebujeme preto fungujúce a naozaj demokratické inštitúcie a štruktúry. Ale nemyslíme si, že je to všetko. Žiadna štruktúra nie je ešte absolútnou zárukou pri rozhodovaní konkrétnych ľudí a v konkrétnych situáciách. Pevných bodov bude stále menej. Čo sa bude ale isto počítať, bude odvaha myslieť, riskovať a odvaha konať a niesť za to pred ľuďmi i pred Bohom osobnú zodpovednosť.
O postkomunistických krajinách sa rozpráva smutný vtip. Vraj naším problémom je, že Marx kedysi napísal knihy o tom, ako sa dostať od kapitalizmu ku komunizmu. Zabudol však už napísať, ako sa od komunizmu dostaneme späť do normálnej spoločnosti.
Podobne príbeh z úvodu môjho dnešného vystúpenia Dostojevskij zakončil vo chvíli, keď strojca všetkého nešťastia ušiel a za sebou zanechal rozvrátené mestečko a bezradných, zlomených ľudí. Ale východisko jestvuje. Zdroj nádeje pre program národnej obnovy tu naozaj je. Stačí, ak sa presunieme do slnečného talianskeho mestečka Assisi a pripomenieme si zdroje obrovskej sily a nádeje, na ktorých je postavená euroamerická civilizácia. A tak ako to pri svojom nástupe urobila v roku 1979 "Železná lady", aj naša slovenská vláda si do vienka svojho programu môže zobrať slová azda najsympatickejšieho muža, v ktorom kresťanský svet vidí svätca - Františka: "Kiež tam, kde je nezhoda, prinesieme harmóniu, kiež tam, kde je omyl, prinesieme pravdu, nech tam, kde je pochybnosť, prinesieme vieru a tiež tam, kde je zúfalstvo, prinesieme nádej."
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)