Vážené kolegyne, kolegovia,
právo národa a jednotlivca si strašne cením. Podľa mňa je to svätá vec a osobne ju budem rešpektovať. Dúfam ale, že to budú rešpektovať aj ostatní. Podotýkam, že právo nie je povinnosť. Takisto ako človek sa môže rozhodnút, či chce byt slobodný alebo ženatý, takisto národ sa môže rozhodnút, či chce vlastný štát alebo byt v nejakom súštátí. Osobne som sa nikdy netajil tým, že som kandidoval za federálny program a naďalej som ostal federalistom. Ak moji kolegovia v tejto snemovni zmenili svoj názor za posledný rok alebo dva, je to ich právo. Ale rovnako si myslím, že právom občanov Slovenska je, aby rozhodli, či chcú naďalej žiť v Česko-Slovensku alebo v samostatnom slovenskom štáte.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Ďakujem. Faktické poznámky v poradí pán Hrnko, pán Prokeš, pán Húska, pani Rozinajová a pán poslanec Oberhauser.
Poslanec V. Oberhauser;
Mám iba technické pripomienky. Po prvé by som chcel povedať, že som predložil tento návrh na minulom zasadnutí, na 23. schôdzi, dostatočne dávno, a neviem, prečo nebol tento návrh rozoslaný všetkým poslancom. Tu bol rozdaný. Pracovne to je vec, myslím, organizačného odboru Predsedníctva Slovenskej národnej rady.
Predseda SNR F. Mikloško;
Pán poslanec, kde bol odovzdaný?
Poslanec V. Oberhauser:
Tu bol rozdaný poslancom a bol prednesený cez tento mikrofón. Je v zázname z rokovania 23. schôdze.
Predseda SNR F. Mikloško:
Áno, ale nebol odovzdaný predsedníctvu ako materiál na prerokovanie.
Poslanec V. Oberhauser:
Ako materiál na rokovanie nebol, lebo bol ako samostatný bod schválený iba tesne pred rokovaním 24. schôdze. Predtým to bol návrh, o ktorom sa malo na 23. schôdzi hlasovať.
Druhá vec - k otázke zvrchovanosť, samostatnosť. Dôvod, prečo treba vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej republiky, asi som jasne povedal, že to je prihlásenie sa k tomu, čo je už aj v súčasnom právnom stave definované, ale demokraticky zvoleného parlamentu, a nie toho, ktorý to urobil nie z vôle ľudu.
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec Hrnko, potom podľa § 19 podpredseda Porubjak - faktické poznámky.
Poslanec A. Hrnko:
Je skutočne nehoráznosťou zo strany pána poslanca Galandu, keď tvrdí, že veľká časť, alebo značná časť, alebo nejaká časť slovenskej politickej reprezentácie sa nechcela s českou politickou reprezentáciou dohodnúť. To je skutočne nehoráznosť. Myslím, že dohodnúť sa chcú všetky politické strany v tomto parlamente, vrátane tej, o ktorej pán Mikloš-
ko, keď sa rokovalo v Mílovách, povedal, že vy sa dohodnúť nechcete, tak tam nemusíte prísť. Kto sa nechcel skutočne dohodnúc, to bola česká politická reprezentácia. Ak kapituláciu pred českou politickou reprezentáciou považujú poslanci koalície za dohodu, potom pardon. Otrokmi sme boli dosiaľ, viac nebudeme. A čo sa týka referenda, áno, referendum je najvyšší a najdôležitejší nástroj na presadzovanie priamej demokracie, ale také referendum, aké bolo po okupácii Rakúska alebo Sárska, organizované v týchto krajinách, alebo v Sudetoch, také referendum nechceme.
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďalej pán podpredseda Porubjak, potom pán Prokeš. Prvý podpredseda vlády SR M. Porubjak:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
jednou z najpretriasanejšich, politicky najcitlivejších a najviac zneužívaných otázok je otázka budúcnosti československej štátnosti. Poslanci a členovia vlády za Občiansku demokratickú úniu už svoje slovo viackrát jasne vyslovili. O našej hlbokej viere v zmysel česko-slovenskej štátnosti niet pochýb. Pokiaľ nerozhodnú občania v referende inak, je našou povinnosťou braniť ústavnosť a existenciu tohto štátu. V slovenskej politike stojíme ako hrádza proti nájazdom tých, ktorí svojimi nezodpovednými krokmi v parlamentoch za posledné dva roky prejavili bezpríkladnú ľahostajnosť k osudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Upozorňujeme a budeme upozorňovať na dobrodružné návrhy, ako nepozorovane urobiť definitívnu a nesceliteľnú trhlinu v spoločnom štáte.
Nie je našou vinou, že výsledky dvojročných úmorných rokovaní na rozličných úrovniach, pri ktorých síce pomaly
a tažko, ale nakoniec predsa vznikla nová predstava o fungovaní demokratickej federácie, boli odmietnuté. Dnes môžeme konštatovať, že týmto odmietnutím sa naplno vyjavili prinajmenšom dve skutočnosti. Po prvé - odkryli sa tí, ktorí o spoločný štát jednoducho nemajú záujem. Po druhé - spriehľadnili sa tí, ktorí nechceli, aby sa politická situácia v období týchto dvoch rokov stabilizovala. V tomto odhaľovaní a vyjasňovaní treba pokračovat. Rozhodne odmietame politiku, ktorej horizont končí vyhlásením zvrchovanej samostatnosti Slovenska. Sme presvedčení, že kontinuita tohto štátu je jedinou zárukou pred nástrahami mocenských bojov a nacionálneho extrémizmu, javmi takými typickými pre krajiny bývalého komunistického bloku. Sme presvedčení, že v demokratickej federácii môže Slovenská republika spoločne s Českou republikou ekonomicky rásť a ich občania sa nemusia obávať hospodárskeho chaosu a sociálnej biedy.
Spoločný štát alebo je alebo nie je. Jestvuje vtedy, keď funguje. A funguje nie vtedy, keď to vyhovuje mocenským ambíciám politikov, ale keď jeho fungovanie pociťujú jeho obyvatelia, keď sa v ňom môžu cítiť bezpečne, keď im jeho zahraničná politika zaručuje istotu, keď im svojimi rozšírenými možnosťami zabezpečuje ekonomické či sociálne výhody. Spoločný štát predsa nesmie byt hračkou v rukách politických utopistov a blúznivcov, ktorí hľadajú uplatnenie pre svoju kariéru a nemajú potuchy o tom, ako ozajstný štát funguje. /Potlesk. / Spoločný štát je pre nás vecou osudov miliónov ľudí, ich prítomnosti aj budúcnosti, ich každodenného života. Len spoločná česko-slovenská štátnosť nám pomôže uplatniť všetky výhody integrovanej Európy, ktoré sme v porovnaní s ostatnými krajinami bývalého východného bloku získali v ostatných dvoch rokoch.
Nepotrebujeme si riešiť komplex osobnej malosti či zlého svedomia za minulosť. Robili sme a budeme robiť politiku, ktorá pozná nástrahy cesty Slovenska a Česko-Slovenska medzi
moderné, demokratické zložené štáty. Pohľad, ktorý je uprený iba do zeme a zratúva balvany, čo treba na tejto ceste prekročiť, prináša vždy rýchlu únavu, znechutenie a skepsu. Pohľad uprený iba na hviezdičkové nebo môže byt zasa osudný tým, že sa o nejaký ten balvan potknete. Preto pozeráme dopredu a vidíme oboje, i balvany na ceste, i nebo nad nami. Spoločný štát nie je pre nás vzývaným božstvom, akým je pre niektorých magické slovíčko zvrchovanosť. Spoločný štát je jednoducho rozumným prostriedkom na dosiahnutie tých cieľov, ktoré prinesú reálny úžitok a lepší život pre obyvateľov tejto krajiny. Občianska demokratická únia je priateľom česko-slovenského štátu a je teda i priateľom všetkých jeho priateľov, všetkých jeho obyvateľov, ktorí si vážia spoločnú republiku. Nie sme teda za jednostranné a neuvážené vyhlásenie zvrchovanosti Slovenska.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Podľa § 19 sa hlási podpredseda Klepáč. Podpredseda SNR J. Klepáč;
Vážený pán predsedajúci,
vážená vláda,
vážená Slovenská národná rada,
od posledného prerokovávania zvrchovanosti na pléne Slovenskej národnej rady už ubehlo päť týždňov, teda dostatočná doba na to, aby táto otázka mohla byt prerokovaná v politických stranách a hnutiach, ale i v širokej verejnosti. Keďže na poslednom pléne tu odznelo tvrdenie, že prijatie vyhlásenia o zvrchovanosti Slovenskej republiky je politický primitivizmus a kriminálne hazardérstvo, považujem
za potrebné vysvetliť naše stanovisko a zdôvodniť náš návrh.
Rokovanie predsedníctiev českej národnej rady i Slovenskej národnej rady v tomto volebnom období bolo už štvrtým pokusom politických reprezentácií obidvoch národov riešiť korektne vzťah Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Prvým pokusom bol 30. máj 1918, kedy zástupcovia zahraničných Čechov a Slovákov podpísali Pittsburskú dohodu, na základe ktorej vznikla v roku 1918 Československá republika. Avšak už v roku 1920 ju vtedajší prezident Tomáš Garrigue Masaryk spochybnil právnickou kľučkou rébus sic stantibus. Vyhlásil, že zákony sa vykladajú z pomerov, z ktorých vznikli, a v slovách sa hľadá úmysel zákonodarcov. Inými slovami Pittsburská dohoda vznikla v ďalekej Amerike, a my tu, v Československu, máme medzičasom už iné problémy.
O pár rokov na to sa už prezident Masaryk osmelil nazvať Pittsburskú dohodu falzifikátom. Ako zámienka mu poslúžil fakt, že Slovenská liga v Amerike, zástupcovia ktorej dohodu podpísali, síce vznikla v roku 1907, ale jej stanovy boli na amerických úradoch zaregistrované až v roku 1919, teda rok po podpísaní Pittsburskej dohody. Zásluhy Slovenskej ligy v Amerike mu v tom vôbec neprekážali. Dá sa teda konštatovať, že prvý pokus nevyšiel.
Druhým pokusom bol 4. apríl 1945, prijatie Košického vládneho programu. Ešte i dnes, keď si ho človek prečíta, nadobudne pocit istého zadosťučinenia. Avšak tri pražské dohody prijaté od júna 1945 do júna 1946 dokonale zlikvidovali Košický vládny program a otvorili cesty k unitárnemu a neskôr k unitárnemu socialistickému československému štátu. Možno teda konštatovať, že ani druhý pokus riešiť korektne Česko - slovenské vzťahy nevyšiel.
Tretím pokusom bol 28. október 1968. Vtedy bol na Bratislavskom hrade prijatý ústavný zákon č. 143 o českosloven-
skej federácii. No už v roku 1970 bola prijatá jeho novela č. 125, ktorá tak oklieštila právomoci národných orgánov, že z nich spravila folklórne prívesky orgánov federálnych. A potom sme boli 20 rokov svedkami federácie, o ktorej sa väčšina politických strán a hnutí na Slovensku v minulom roku vyjadrila, že im nevyhovuje, že ich treba zmeniť. Teda ani tretí pokus nevyšiel.
Prečo nevyšiel štvrtý pokus zasadený do rokov 1991, 1992, máme už všetci v živej pamäti, česká strana a strany dnešnej slovenskej vládnej koalície z toho obviňujú Slovenské kresťansko-demokratické hnutie a opozíciu, a tvrdia, že dôvodom bola neústupčivosť slovenskej strany. Podlá môjho názoru však pravým dôvodom bola pretrvávajúca snaha českej strany zabrániť zviditeľneniu Slovenska ako subjektu, hoci i vo vnútroštátnom meradle. Veď pamätáme si na výrok pani Burešovej - "nemúže a nechce". I dokument z Mílov je toho dokladom. Ako prvý bol z tohto dokumentu vypustený článok o účastníkoch zmluvy, ktorý hovoril, že účastníkmi zmluvy sú Česká republika a Slovenská republika. Tento článok priznával teda existenciu dvoch subjektov v spoločnom štáte, a to je skutočnosť pre českú stranu neprijateľná. Preto bol tento článok nahradený kvetnatými formuláciami o ľuďoch, ktoré prejavili vôľu žiť v spoločnom štáte.
Keď teraz hodnotíme 70-ročný vývoj i skúsenosti posledných dvoch rokov, pri korektnom posúdení dokážeme odhaliť, prečo už štyri pokusy politických reprezentácií nemohli byť úspešné. Dôvodom je slovenská zvrchovanosť. Od roku 1945 až doposiaľ nebola nikdy deklarovaná, len v roku 1968 bola sčasti unitárnym štátom delegovaná republikám pri prijatí ústavy federácie. Hovoril o tom už kolega Galanda. Bez vyhlásenia zvrchovanosti nás totiž nik nebude považovať za zvrchovaný subjekt a bude teda na ľubovôli partnera, či sa bude cítiť viazaný dohodami, ktoré s nami uzavrie.
Prvé články dnešného ústavného zákona číslo 143/1968 Zb. síce konštatujú, že ČSFR sa skladá z dvoch národných štátov, ale ďalších 140 článkov túto skutočnosť okliešťuje až popiera. Kto by mal o tom pochybnosti, ochotne mu ich vyvráti podpredseda Českej národnej rady pán Kalvoda. 73 rokov sa budoval tento štát zhora dole, od unitarného štátu k republikám.
Po novembri 1989, po znovuzískanej slobode a demokracii, nadišiel čas, aby sme tento postup obrátili. Pôvodná originálna suverenita je totiž suverenita republík. Suverenita spoločného štátu môže byt odvodená len z toho, čoho sa republiky dobrovoľne vzdajú, čo mu dobrovoľne postúpia. Veď tento postup nastolila väčšina slovenských politických strán a hnutí vo svojich volebných programoch, v roku 1990. Nenahovárajme si teda, že nemáme na to mandát.
Návrh na prerokovávanie vyhlásenia o zvrchovanosti Slovenskej republiky v pléne Slovenskej národnej rady minulý rok niekoľkokrát neprešiel. Stalo sa tak preto, že v tom čase prebiehali rozhovory s českou stranou a nebolo korektné do nich takýmto spôsobom zasiahnuť. Dnes však, keď skončili neúspešne, nie je možné celý proces uzavrieť len tým, že si predsedovia parlamentov pani Burešová a pán Mikloško podajú ruky. Je korektnejšie dať českej strane jasne na vedomie, že Slovensko chce zavŕšiť proces svojej politickej sebarealizácie. Je to korektnejšie, ako dnes prisahať na spoločný štát, ale pritom blúzniť o samostatnej stoličke a hviezdičke na európskom nebi po roku 2000.
Mnohí nás zastrašujú neústavnosťou takéhoto postupu. Nikto však zatiaľ nevysvetlil, v čom spočíva tá neústavnosť. Problémom totiž nie je neústavnosť, problémom je skôr neochota tieto veci riešiť. Preto sa obyvatelia Slovenska strašia rôznymi katastrofickými scenármi, ktoré im majú vziať i posledné zvyšky odvahy a sebadôvery. Verím však, že
tento parlament nepodľahne takýmto strašiakom a návrh vyhlásenia o zvrchovanosti Slovenskej republiky schváli.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Boli prihlásení poslanci s faktickými poznámkami ešte k predchádzajúcim vystúpeniam. Boli to pán Prokeš, pán Húska, pani Rozinajová a pán Hofbauer. Potom sa prihlásili do diskusie podľa § 19 pán Moravčík, pán Sládek a pán minister Pittner. K tomuto vystúpeniu má vystúpiť pán Brocka s faktickou poznámkou. Navrhujem, aby sme dali prednosť faktickým poznámkam poslancov Prokeša, Húsku, Rozinajovej a Hofbauera a potom dali slovo pánovi Moravčíkovi podľa § 19.
Poslanec J. Prokeš:
Vážený pán predseda, vážená slovenská vláda, vážená Slovenská národná rada,
dovoľte, aby som zareagoval na prejav, ktorý tu mal pán podpredseda Porubjak.
Pokiaľ ide o Slovenskú národnú stranu, tá sa nikdy netajila svojou orientáciou smerom k samostatnej slovenskej štátnosti a nepotrebovala na to ani posledné dva mesiace. Čo sa týka vystúpenia pána poslanca Galandu o delenej suverenite, suverenitu môže postúpiť len niekto, kto ju má. Pokiaľ ju v republike nemáme, nemáme čo postupovať, nemáme sa o čo deliť. Takže v súčasnosti máme nie delenú suverenitu, len akési delegované právo. Myslím si, že reči o trochu tehotnej žene by sme už mohli vynechať. Čo sa týka dohody s českou reprezentáciou, pokiaľ nebudeme svojprávnym subjektom, nemá-
me právo uzavierať žiadnu dohodu. Nikto ju dodržiavať nebude. Takže to sú prázdne rečičky, ktoré majú odďaľovať riešenie problému, pred ktorým stojíme dva roky, a tento parlament vždy statočne vopchá hlavu do piesku, len aby túto otázku riešiť nemusel.
Ďalej pán Porubjak spomínal, že sa zviditeľnili ti a tí, ale okrem toho, čo spomenul, sa zviditeľnili aj tí, ktorí iba tárajú, ktorí si pomýlili demokraciu s výmenou na postoch. Áno, sú tu ľudia, ktorí sa boja vystupovať pod vlastným menom, ktorí sa boja niesť za seba zodpovednosť, preto potrebujú stále sa niekoho držať za nohavice, pripadne federálnu kuratelu. Myslím si, že len ten, kto o sebe rozhoduje, len ten, kto za seba nesie zodpovednosť, sa ďalej rozvíja a len toho berú ostatné suverénne národy do úvahy ako rovnoprávneho partnera. Áno, chceme ísť do integrácie Európy, chceme sa do nej zapojiť, ale pod vlastným menom. Chceme spolupracovať ako rovný s rovným so všetkými ostatnými medzinárodnými subjektami, ktoré sú na medzinárodnej politickej scéne. Pokiaľ tu niekto chce rozprávať o tom a strašiť slovenský národ, že Európa sa zjednocuje vo forme jednotného štátu, odporučil by som, aby si prečítal dohovory z Maastrichtu. Potom by pochopil, že Európa sa zjednocuje v zmysle užšej spolupráce štátov, národných štátov v rámci Európy, zviditeľnenia jednotlivých národov, ktoré tu žijú, aj v rámci západnej Európy, ktoré dnes ešte nemajú svoj štát, ale usilujú sa o svoje zviditeľnenie.
Ďakujem vám veľmi pekne. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Prosím poslancov, aby pri faktických poznámkach dodržali 3 minúty. Prosím, pán poslanec Húska.
Poslanec A. M. Húska:
Pán kolega Galanda položil otázku, aký to má zmysel. Myslím si, že najprv treba rozmýšľať, či má zmysel položiť takúto otázku. Je vôbec možné, aby nemalo zmysel usilovať o priebeh emancipačného procesu národa? Veď ho všetky susedné národy realizovali. Bratia Maďari tu pokojne sedia a dívajú sa, ako sa tu škriepime, ale v skutočnosti to realizovali aj oni, realizovali Česi, realizujú všetci. Je celkom prirodzené, že pôjdeme týmto spôsobom. Rád by som ešte povedal niečo k oblasti postupnosti a neústavnosti. Nie je to pravda. Vyhlásenie deklarácie a následne prijatie ústavy je ústavná cesta, je legitimná cesta, je to aj logická cesta, pretože bez suverenity, ako to už bolo povedané, nie je možné veci riešiť. Až vtedy, keď budú tieto postupy prijaté, príde na rad referendum.
Pán podpredseda Porubjak hovoril dosť tvrdo o tých, ktorí majú predstavy o ďalšom vývoji emancipačného procesu, že zatajujeme všetky kroky emancipačného procesu. Drahí priatelia, nie. Všetky kroky emancipačného procesu sa musia uskutočniť. Každá rieka má ctižiadosť dosiahnuť more. To je celkom prirodzený stav a nikto to nijako nemieni hovoriť. Všetky ďalšie dohody s ostatnými národmi nie je nič inšie ako takýto postup. Chcel by som povedať, že nejde len o náš postoj, veď pán Pithart to jasne povedal, že súčasné české generácie nie sú pripravené prijať partnerstvo v tejto podobe. Veď to je celkom jasné.
A ešte nakoniec by som rád tým pánom, ktorí tu používali citácie, odcitoval T. G. Masaryka: "Politická samostatnosť je pre národ vzdelaný a vedomý si svojho významu životnou potrebou. " /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Pani poslankyňa Rozinajová, pán Hofbauer a potom pán Moravčík.
Poslankyňa H. Rozinajová:
Nakoľko som bola prihlásená iba s faktickou poznámkou, budem veľmi stručná. Domnievam sa, že pri tomto bode, na ktorý sa už dlho čaká, prichádza k zbytočnému rozptylu a poskytuje sa tu veľa priestoru pre vzájomné osočovanie. Dnes nám je už jasné, že v tomto parlamente sú dva tábory. To je v poriadku. A myslím si, že ani nie je predpoklad, že by sme to tu nejakou diskusiou mohli vyriešiť. Natoľko sme sa už za dva roky asi mali možnosť spoznať.
Takisto výklad o zvrchovanosti, suverenite, rôzne teoretické poučenia, čo ktorý pojem znamená, sme si tu takisto už niekoľkokrát vypočuli. Teda zase to pokladám za zbytočné plytvanie času a napínanie ľudí, ktorí očakávajú riešenie tohto bodu. Nemá opodstatnenie rozoberať veci tak zoširoka, rozprávať o ústave, o všetkých možných ďalších otázkach.
Myslím si, že momentálne je predmetom rokovania tohto bodu deklarácia. O tom sa teda chceme baviť a nie rozširovať sa zoširoka. Každý má predsa právo sa vyjadriť hlasovaním. O to sa tu uchádzajú poslanci už veľmi dlho. A každý má právo hlasovať za alebo proti tak, ako sa rozhodne a ako súhlasí alebo nesúhlasí s predkladaným textom. Pán predseda predniesol, že bude ešte grémium. Neviem si dosť dobre vysvetliť načo? Otázka deklarácie tu už bola niekoľkokrát diskutovaná, teda neviem, k čomu inému by sa mohlo ešte dospieť, ako k tomu, aby sa poslanci mali možnosť konečne vyjadriť kto je za a kto je proti. /Potlesk. /
Preto by som vás chcela poprosiť, aby sme vec nepreťahovala. Možno, že bude väčšina proti, ale poďme konečne už hlasovať.
Ďakujem vám. Predseda SNR J. Mikloško:
Chcel by som povedať, že veci nepreťahujem, len dávam slovo prihláseným, aby som nebol obvinený z toho, že manipulujem. Zvolať grémium zatiaľ stále mám právo, toto právo by som si rád podržal. Nič nebráni poslancom najmä z tých strán, ktoré sú za vyhlásenie zvrchovanosti, aby už nediskutovali.
Hlásil sa pán poslanec Hofbauer. Poslanec R. Hofbauer:
Môžem ubezpečiť, že skutočne nebudem v žiadnom prípade preťahovať čas. Nesmierne sa mi páčil prihovor podpredsedu vlády pána Porubjaka najmä tým, že to bola faktická poznámka, ktorá bola nahusto klepaná na stroji na dvoch stranách. Pripomína mi to faktickú poznámku pána Dziaka-Košického pri známej vajcovej akcii na pódiu námestia SNP.
Predseda SNR J. Mikloško:
Slovo má pán poslanec Moravčík. Poslanec J. Moravčík:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
viacero z toho, čo som chcel povedať, bolo povedané,
preto sa obmedzím iba na niekoľko celkom stručných poznámok. Zaznela tu pochybnosť, či tento parlament, či táto Slovenská národná rada je legitímna rozhodovať o deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Som hlboko presvedčený, že áno, pretože tento parlament, táto Slovenská národná rada bola zvolená predovšetkým preto, aby pripravila nový ústavný systém. Tento nový ústavný systém sa nepodarilo prijať z dôvodov, ktoré boli jasne konštatované. A nie je to neochota slovenskej politickej reprezentácie, ale je to predovšetkým ultimatívne rokovanie českej politickej reprezentácie. Preto sa domnievam, že treba postaviť bázu pre rokovanie do inej polohy, a touto polohou je vyhlásenie o zvrchovanosti, ktoré nie je chápané ako protiústavný čin, pretože využíva ústavný priestor, preto, že o zvrchovanosti, to znamená predovšetkým o novom usporiadaní pomerov v tomto štáte aj v Česko-Slovensku chceme ďalej pokračovať cestou, ktorú nám umožňuje ústava. Chceme vyplniť ústavný priestor preto, aby sme realizovali zvrchovanosť. V tomto zmysle treba chápať túto deklaráciu a tak je vlastne koncipovaná.
Zvrchovanosť neznamená automaticky samostatnosť. Hovoriť o samostatnosti v Európe je veľmi relatívne, ale o zvrchovanosti áno, pretože národy v Európe sa správajú zvrchovane aj vtedy, keď sa spájajú do vyšších spoločenstiev. Rovnaký princíp chceme uplatniť aj my, rovnaký princíp vyplýva aj z návrhu tejto deklarácie.
Chcel by som a musím ostro protestovať proti tomu, ak sa takýto krok nazýva nacionálnym extrémizmom. Ak tí, ktorí tento návrh označujú ako nacionálny extrémizmus, a vzápätí hovoria, že pre slovenský národ, pre Slovenskú republiku, pre občanov Slovenskej republiky je jediné riešenie spoločný štát s Českou republikou, nepredložili odôvodnenie, prečo tomu tak je. Keď sa rokovalo o plnení programového vyhlásenia, vláda dokumentovala, že nemá riešenie základného, kar-
dinálneho problému, ktorý tu stojí, a to je stále väčšie zaostávanie slovenskej ekonomiky za ekonomikou českou. Možno riešenie tohto problému nájsť? Má vláda konkrétne opatrenia, návrh opatrení, ako by mala riešiť tento základný problém v rámci spoločného štátu? Domnievam sa, že takéto riešenie je možné, ak Slovenská republika naplno uplatní svoje zvrchované právo rozhodovať o vlastných veciach samostatne a zapojiť sa do procesu európskej integrácie tak, ako ostatné európske národy. Deklarácia o zvrchovanosti je cestou do Európy a v tomto zmysle treba chápať aj tento návrh.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Pán poslanec Sládek tu nie je. Prosím pána ministra Pittnera.
Minister vnútra SR L. Pittner;
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
vážená vláda,
pravdepodobne o chvíľu rozhodnete o tom, či a ako sa vyhlási táto zvrchovanosť. Dovoľte mi predtým povedať predsa len niekoľko poznámok.
Slovenský národ má svoje korene v tomto priestore tisíc rokov dozadu. Za celú túto dobu prešiel rôznymi peripetiami. Samozrejme, od počiatku to bolo trošku iné, ako to bolo potom, keď prišlo v celej Európe k národnému pohybu v 18. a 19. storočí. Dovoľte mi zastaviť sa pri niektorých týchto momentoch a tým dať na úvahu, čo nám viac škodilo, či liknavosť alebo unáhlenosť.
V roku 1848, keď štúrovci a všetci tí, ktorí sa okolo nich grupovali, väčšinou minimum inteligencie, boli tiež v rozpakoch, do akej miery a ako deklarovať národnú svojbytnosť v Rakúsko-Uhorsku. Uchýlili sa k tej metóde, o ktorej z histórie vieme, k tým prostriedkom a spôsobom. Keďže národ ako celok hlboko zaostával za predstavami týchto popredných činiteľov, ich povstanie nielenže bolo vtedajšou maďarskou vládou zlikvidované, ale na druhej strane, ak dovtedy sa ešte stále dalo s Maďarmi spolunažívať a neboli nejaké extra trenice, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 prišlo k tomu, k čomu prišlo.
Zoberme si 2. svetovú vojnu. V 2. svetovej vojne Slováci a ti, ktorým ležal osud Slovenska na srdci, v podstate išli tromi smermi. Prvý smer bol čechoslovakistický, orientovaný na Beneša a na jeho agentúru, ktorú tu mal, najmä spravodajskú. Druhý smer bol smer slovenských komunistov, ktorí skoro až do poslednej chvíle uvažovali s myšlienkou, ku ktorej potom raz sa hlásili, raz nie, pripojiť sa po vojne k Sovietskemu zväzu podľa, vtedy veľmi populárneho hesla: "Keď sa už utopiť, radšej v ruskom mori ako v českom šerbli. " Bol tu však aj tretí smer. Tento tretí smer, žiaľbohu, naša história doteraz nie dostatočne osvetlila. Bol to smer reprezentovaný generálom Malárom a tými slovenskými vlastencami, ktorí sa okolo neho zgrupovali, ktorí pripravovali vystúpenie proti vtedajšiemu fašistickému Nemecku nielen vo vhodnej dobe, ale aj s vhodnými spojencami, a to tak s nemeckými antifašistami ako aj so západnými spojencami. Žiaľbohu, intrigami, ktorých plný rozsah ešte stále nie je odhalený, došlo k tomu, k čomu došlo, a v krvi sa utopilo slovenské povstanie.
Chcem tým povedať asi toto: Skúsme sa poučiť z histórie. Niektorí z vás pri kritike ekonomickej reformy hovoríte o tom, že je to 19. storočie, že je to monetarizmus, ktorý
bol prekonaný a podobne. Ale riešenie štátoprávneho usporiadania v mnohých takýchto vystúpeniach mi pripomína takisto návrat do 19. storočia alebo na začiatok 20. storočia. Veď ak sme za vojny, najmä naši otcovia, uvažovali o možnosti európskych štátov, podunajskej konfederácie a podobne, teda o plánoch, ktoré vtedy presadzoval najmä Churchil, ktoré, žiaľbohu, Roosevelt nepochopil a nepodporil a ktoré Stalin takticky využil, už vtedy sme vedeli, že budúcnosť nie je v samostatných malých štátoch, ale v spojenej Európe. Ak dnes je šanca dostať sa do Európy, túto šancu môžeme využiť. Môžeme ju využiť tak, ako ju budú využívať Francúzi, Nemci a ostatné národy Európy. To už nebudú samostatné štáty, ani národné štáty. Čo to bude, to sa ešte ukáže.
Preto nech mi moji bratia z SKDH odpustia, ak nesúhlasím s tým, čo hovoria, keď európsku hviezdičku a stoličku považujú za chiméru. K tejto chimére smerujú západné európske štáty, a nemajú ju za chiméru, a k tomuto sa hlásim aj ja. A nielen ja, to by nič neznamenalo. Skúsme si uvedomiť, priatelia, jedno. To, čo sa hovorí o rizikách, nie je plané strašenie. Ide o to, či náš národ je ochotný tieto riziká zobrať na seba, pretože zmetie každú vládu, ktorá mu pripraví program, ktorý bude preň neúnosný, aj keď sa bude komukoľvek zdať, že je to svätá vec. Z tohoto hľadiska, prepáčte, ak som sa na vás obrátil.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Prosím prvého podpredsedu Čarnogurského.