nu podporu. Pred dvomi týždňami sme vo Výbore pre zdravotníctvo a sociálnu politiku Slovenskej národnej rady hovorili so zástupcami ministerstva práce a sociálnych vecí, aj s pani ministerkou, a dozvedeli sme sa, že v januári tohoto roku sa zaradilo do sociálnej podpory 25 000 ľudí, vo februári 56 000 ľudí a v marci to už bolo 82 000 ľudí odkázaných na sociálnu podporu. V rozpočte ministerstva práce a sociálnych vecí odhadom už teraz chýba na tieto dávky sociálnej podpory asi l miliarda korún.

Celkom chápem vystúpenie pani ministerky práce a sociálnych vecí, ktorá tu reagovala na niektoré vystúpenia ohľadne nezamestnanosti, že si vyprosuje niektoré veci, fakty okolo nezamestnanosti, najmä čo sa týka jej úradu a úradov práce. Musím dať za pravdu, že úrady práce, aj rezort ministerstva práce a sociálnych veci robí v tomto smere čo môže, lenže treba zasa objektívne priznať, že ministerstvo práce a sociálnych veci na takýto nárast nezamestnaných nebolo absolútne pripravené. Bolo publikované, že v Českej republike na jedného pracovníka úradov práce pripadá 60 nezamestnaných, 60 klientov - by som povedal. U nás je to trojnásobný počet. Takže slová o obhajobe pracovníkov úradov práce sú namieste, ale tu ide o systémovú koncepčnú záležitosť, to znamená, že ministerstvo práce a sociálnych vecí fyzicky tento nával práce nemôže zvládnuť.

Zatiaľ som hovoril len o nezamestnanosti, ktorá je evidovaná na úradoch práce, ale máme tu ďalšiu kapitolu, tzv. skrytú nezamestnanosť. čím ďalej tým viac podnikov prechádza na skrátenú pracovnú dobu. V takomto prípade má riaditeľ podniku právo požiadať ministerstvo práce a sociálnych veci o vyrovnanie 50 % mzdy za skrátený pracovný čas. V roku 1991 bolo na tento účel vyčlenených v rezorte 80 miliónov korún a vyčerpalo sa len 15 miliónov korún. V tomto roku sa očakáva prudký nárast týchto výdavkov. Len v týždni od 6. apríla do 11. apríla sa na ministerstve práce a sociálnych

veci prerokovávalo 60 žiadosti podnikov o poskytnutie financií na 50 % mzdy za skrátený pracovný čas.

Nedá mi, aby som sa nezastavil aj u včerajšieho vystúpenia pána ministra Holčíka, ktorý konštatoval, že v jeho rezorte sú podniky a závody, ktoré môžu prijímať pracovníkov, ale ľudia pracovať nechcú. Spomenul tu aj čadčiansky Pratex, odkiaľ som ja. Dnes som si zavolal Pratex aj Úrad práce v Čadci, lebo sa mi nezdal údaj, ktorý uviedol, že táto fabrika potrebuje 500 pracovníkov a že ľudia nie sú. Fakty sú trošku iné. Je fakt, že na prelome februára a marca Pratexu sa podarilo získať odbyt a tým potrebovali zamestnať 50 ľudí - pradiarok a súkarok. Podľa údajov, ktoré mi poskytol úrad práce, týchto ľudí postupne získali. K 1. 4. Pratex požaduje na úrade práce 3 pracovníkov, teda nie 500 pracovníkov. Takže niekedy sa snáď s údajmi trošku manipuluje tak, ako by sme manipulovať nemali.

Vážení páni poslanci a poslankyne, vážená vláda,

nie je jednoduché a ani nebolo jednoduché naplánovať a potom realizovať oživenie ekonomiky Slovenskej republiky tak, aby avizovaný pokles nebol veľmi drastický, a zároveň aby ľudia videli za primeranou reštrikciou perspektívu stability a rastu. Táto vláda sa netajila tým, že k reštrikcii dôjde, ale to, čoho sme svedkami, nie je reštrikcia, ale úpadok, na ktorom sa nepodpisuje len s obľubou argumentovaných 40 rokov, ale i zlé a nepremyslené kroky terajšej vlády. Tu znovu musím reagovať na včerajší argument pána poslanca Hübela, keď hovoril o tom, že argumentujeme, že sme sa priblížili k tridsiatym rokom. Pán poslanec Hübel je rodák z Kysúc. Môžem mu povedať porovnanie z roku 1932 a z roku 1982. Na Kysuciach v roku 1932 bolo 8 381 ľudí bez práce. K 31. 3. 1992 bolo na Kysuciach 8 656 nezamestnaných. Toľko k problému nezamestnanosti.

Druhý problém - o problémoch vlády v napĺňaní štátneho rozpočtu svedčí fakt, že sa nedarí napĺňať príjmovú časť rozpočtu, ktorá má už v tomto roku deficit 2, 8 miliardy korún. Aby ministerstvo financií nemuselo siahnuť na úver od banky, a tým sa zaťažiť 18-percentným úrokom, došlo minulý týždeň v stredu k dohode medzi ministrami financií a zdravotníctva na úrovni pána predsedu vlády o vrátení l miliardy korún zo zdravotníctva do štátneho rozpočtu. Je to zaujímavo riešenie, keď neschopnosť vlády zabezpečiť príjem sa rieši požičaním od toho najbiednejšieho, teda od zdravotníctva. Pritom trojdohoda ministrov a predsedu vlády nerešpektuje uznesenie vlády č. 226 z 31. marca 1992 o financovaní rozpočtových a príspevkových organizácií a zabezpečení pokladničnej rovnováhy. Ministerstvo zdravotníctva totiž súhlasilo s takouto transakciou za cenu povolenia čerpania rozpočtu v prvom polroku tohoto roku do výšky 50 % oproti pôvodným 47 %, ktoré boli dohodnuté v uznesení vlády, ktoré som citoval. Toto zvýšenie o 2, 6 % znamená prísun 500 miliónov do rozpočtu zdravotníctva. Týchto 500 miliónov má ministerstvo zdravotníctva dlh už z minulého roku na neuhradených faktúrach.

Celá táto finančná operácia má však nezodpovedanú základnú otázku, či bude mať štátny rozpočet v júni tú l miliardu, ktorú jej tak humánne ministerstvo zdravotníctva teraz vrátilo? A keď nebude mať, kto požičia potom ministerstvu zdravotníctva alebo, lepšie povedané, z čoho bude žiť zdravotníctvo? Nevyrába sa tu vedome dlh, ktorý budúca vláda z objektívnych príčin nebude môcť riešiť? Z čisté technického pohľadu čo je správne, čo je právne závažnejšie - uznesenie vlády č. 226 alebo dohoda dvoch ministrov a predsedu vlády?

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi Jakušovi. V zmysle § 19 rokovacieho poriadku udeľujem slovo pánovi ministrovi Dančovi.

Minister financií SR J. Dančo:

Vážená Slovenská národná rada,

vypočuli sme si názor poslanca Slovenskej národnej rady v súvislosti s riešením problémov zdravotníctva. Som veľmi rád, že tak podrobne, tak hlboko a tak všestranne sa posudzuje práve zdravotníctvo, ale nie som rád, keď pán poslanec tu veľmi vážne prednáša totálne nepravdy. Nie je pravdou, že zdravotníctvo dáva štátnemu rozpočtu nejaké peniaze. Pán poslanec Jakuš určite vie, že 1. apríla ministerstvo zdravotníctva odčerpalo pre svoje príspevkové organizácie 3, 3 mld korún ako prostriedky určené na druhý štvrťrok 1992 pre tieto organizácie. Urobilo to i napriek tomu, že ministerstvo financií upozornilo, že tieto prostriedky treba čerpať rovnomerne a nie v štvrťročných intervaloch. Tým, že odčerpalo 3, 3 mld korún pre potreby zdravotníctva, uvrhlo rozpočet Slovenskej republiky do schodku, a to napriek tonu, že zdravotníctvo tieto prostriedky nepotrebuje ani v mesiaci apríl, ani v mesiaci máj, a bude ich čerpať až v mesiaci jún. Ministerstvo financií požiadalo zdravotníctvo, aby vyvrátilo najskôr 2 miliardy korún - prostriedky určené na máj a jún, ktoré nepotrebuje, ktoré v štátnom rozpočte musíme platiť úrokmi vo výške 13 %, a ministerstvu zdravotníctva na jeho účtoch žiadne úroky nikto nedáva. Tým sa oslabuje náš rozpočet o úroky, ktoré musíme platiť za takto inkasované peniaze. To je prvá otázka.

Druhá otázka je, prečo sa tieto informácie skresľujú. Ministerstvo zdravotníctva tak, ako všetky ostatné rozpočtové kapitoly, je regulované. Vzhľadom na osobitný význam

zdravotníctva sme mu určili reguláciu za prvý polrok na úrovni 47, 5 %, oproti ostatným, ktoré majú 45, 46 alebo niektoré majú 50, ide o tie rezorty, ktoré čerpajú zákonné dávky a sú povinné tieto dávky plniť. Ministerstvo zdravotníctva v uplynulom roku prečerpalo rozpočtové prostriedky vo výške 400 miliónov korún a v tomto roku to stačilo zvýšiť na 500 miliónov korún. Pred sebou tlači balvan 500 miliónov korún nezaplatených faktúr a štátny rozpočet dostáva do situácie, že musíme hľadať dodatočné zdroje, nevieme kde, aby sme uhradili prečerpávané faktúry ministerstva zdravotníctva. To je ďalšia otázka. Preto sme sa dohodli, a to bolo treba, pán poslanec, povedať celkom jasne a otvorene, aby sme zmenili reguláciu ministerstva zdravotníctva tak, že v prvom polroku mu povolíme čerpať 50 % jeho rozpočtových výdavkov, aj keď nemáme zaručené, že tých 50 % budeme môcť zaplatiť, a v treťom štvrťroku sa zdravotníctvo bude regulovať tak, že vyčerpá za prvé tri štvrťroky menej, poviem to ešte raz, oveľa menej ako 75 % svojich rozpočtových výdavkov, ktoré malo schválené na tento rok. Rozdiel, ktorý je medzi 50 % v druhom štvrťroku alebo v prvom polroku a 47, 5 %, si zdravotníctvo zobralo na to, aby uhradilo tých 500 miliónov korún nezaplatených faktúr, pretože tvrdia, že penále platené z týchto faktúr je vyššie ako úroky, ktoré by štátny rozpočet platil za to, že im tie prostriedky jednoducho dá, že budeme mať deficit. O tieto úroky bude rozpočet zdravotníctva, samozrejme, znížený, lebo úroky im nemá kto uhradiť. To je tretia, podstatná informácia.

Tu nedošlo k dohode v tom zmysle, tu išlo o riešenie naliehavých problémov zdravotníctva, a uznesenie vlády platí presne tak, ako aj táto dohoda, o ktorej sme sa dohodli. Treba povedať, že je neoprávnené odčerpávať také obrovské čiastky z rozpočtu, keď tieto prostriedky organizácia nepotrebuje. Štátny rozpočet neochudobnil zdravotníctvo o jednu miliardu korún, pretože to sú prostriedky, ktoré sú už odčerpané. V júni mu ich opäť vrátime na ich rozpočtovú potre-

bu. Nemajú vyššiu potrebu ako jednu miliardu korún alebo 1, 1 mld korún za jeden mesiac. Takto treba informovať, toto je pozadie. Bolo treba sa opýtať buď na ministerstve financií alebo na ministerstve zdravotníctva, čo je za tým, že sa takýmto spôsobom riešilo zdravotníctvo. Zdravotníctvo nepríde o nič, ba naopak, vtláča nás do nežiadúcej situácie, že vedome prečerpáva faktúry, na úhradu ktorých nemá prostriedky, a potom stavia štátny rozpočet do situácie, aby ich uhradil. To je nežiadúce rozpočtové hospodárenie. Na jednej strane nemáme istotu, že dostaneme všetky príjmy, ktoré boli plánované, a na druhej strane rozpočtové kapitoly čerpajú, ako keby sa v hospodárstve nič nedialo. Práve v tomto roku vláda veľmi striktne dodržiava rozpočtovú politiku v tom zmysle, že reguluje čerpanie jednotlivých kapitol. Treba povedať, že to bude regulovať aj v zdravotníctve, pretože nie sme o tom presvedčení, že v zdravotníctve budú chýbať peniaze na operácie, ale sme presvedčení, že aj tam sa niektoré peniaze dajú ušetriť, a dajú sa ušetriť aj v iných kapitolách. Takže takto treba postaviť otázku rozpočtovej politiky. Ak bude zhoršený príjem štátneho rozpočtu, prejdeme na mesačné regulovanie kapitol a budeme vydeľovať peniaze mesačne každému nositeľovi kapitoly tak, ako to umožní príjmová stránka. Štátny rozpočet nemôže skončiť dlhom.

Pán poslanec Jakuš, v tejto chvíli nemáme dve alebo tri miliardy korún schodku. Máme asi jeden a pol miliardy schodku. Dokonca máme prebytok, ale vydali sme za tri miliardy korún pokladničné poukážky, ktorými tento schodok kryjeme. Tento schodok vyvolalo práve zdravotníctvo tým, že odčerpalo prostriedky. Zdravotníctvo sa bráni, že o tom nevedelo, my si zas myslíme, že sú natoľko hospodármi, natoľko rozpočtovými pracovníkmi a natoľko poznajú rozpočtovú disciplínu, že tieto prostriedky majú rovnomerne odčerpávať a nie priviesť štátny rozpočet do schodku a problémov, ktoré nepotrebuje.

Ďakujem.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi ministrovi Dančovi. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Hübel, potom v zmysle § 19 pani ministerka Woleková.

Poslanec J. Hübel:

Pán poslanec Jakuš, včera som hovoril o oživení ekonomiky, ktorému sa hovorilo "hospodársky zázrak", z hlbokej depresie v trydsiatych rokoch v obecnej rovine, nie vo vzťahu k okresu Čadca. Samozrejme, nemožno porovnával neporovnateľné. Ak v okrese Čadca žilo v tom období toľko obyvateľov, dnes tam žije možno dvojnásobok, teda ak je tam dnes taký počet nezamestnaných, ako bol vtedy, je to diametrálny rozdiel. Z toho treba vychádzať.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem. V zmysle § 19 má slovo pani ministerka Woleková.

Ministerka práce a sociálnych veci SR H. Woleková:

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

chcela by som tiež protestovať proti takejto interpretácii údajov o počte nezamestnaných. Nestačí len to, čo teraz doplnil pán poslanec Hübel, ale treba povedať aj o tom, akým spôsobom boli títo ľudia vtedy a teraz zabezpečovaní, ako to dopadalo na ich sociálnu situáciu, na ich celkovú príjmovú situáciu. Ak teda hovoríme o tom, že rast nezamestnanosti a nakoniec i pokles reálnych príjmov je nevyhnutnou súčasťou celej transformácie spoločnosti, treba povedať aj

druhú bodku, myslím, že viacerí páni poslanci to povedali, že vláda, a je to vyjadrené i v štátnom rozpočte, počíta s tým, že štát preberá vo väčšej miere ako doteraz starostlivosť o príjmovú situáciu svojich občanov. Chcela by som to dokumentovať na číslach za rok 1991.

V podstate v minulom roku poklesol podiel pracovných príjmov na celkových príjmoch obyvateľstva z čísla 63 % v roku 1990 na 55 % v roku 1991, ale to neznamená celkový pokles príjmov. Príjmy ako také rástli. Znamená to len, že štátny rozpočet, pretože o tom vedel, že takéto dôsledky nastanú, musel počítať s tým, že v oveľa väčšej miere musí saturovať príjmy rodín a jednotlivých obyvateľov, jednotlivých občanov. Chcem to dokumentovať aj tým, že to vôbec neznamená nejaký diametrálne odlišný vývoj pracovných príjmov v Českej republike a v Slovenskej republike. Máme stále dojem, akoby sa vývoj v republikách nielen v oblasti nezamestnanosti, ale aj v oblasti príjmovej nejakým horibilným spôsobom roztváral a rozlišoval. Chcem povedať, že ak v roku 1990 bol rozdiel medzi priemerným príjmom v Českej republike a v Slovenskej republike 120 korún, v roku 1991 bol 127 korún. Ak by som chcela dokumentovať podrobnejšie, tak v nevýrobných organizáciách v českej republike bol priemerný príjem o 53 korún väčší, ako v Slovenskej republike. Je väčší rozdiel vo výrobných organizáciách, kde je 150 korún, ale taký rozdiel bol aj v roku 1990.

Máme stále taký dojem, akoby skutočne fungovalo, že jednotný model ekonomickej reformy má nedozerné a úplne iné dôsledky v Slovenskej republike, ako v Českej republike. Na číslach sa dá dokumentovať, že vývoj je rovnaký a dopady sú takisto rovnaké. Ak sa niekde objavujú globálne čísla o celkovom príjme na obyvateľa v Českej republike a v Slovenskej republike a je tam rozdiel, to opäť má veľmi jednoznačné vysvetlenie. Proste je čiastočne odlišná štruktúra príjmov v Slovenskej republike a v Českej republike, a nie preto, že

by pracovné príjmy boli iné, alebo že by boli iné dávky, ale že je iná štruktúra rodín. Máme viac ľudí, ktorí sú odkázaní na dôchodok, viac detí, ktoré sú odkázaní na sociálne dávky a na príjmy svojich rodičov.

Bola by som veľmi rada, keby sme pracovali s korektnými číslami, ktoré vypovedajú o tejto situácii. Dávam si teraz záväzok, že do konca pléna Slovenskej národnej rady rozmnožíme a každému poslancovi dáme k dispozícii rozbor príčin rozdielneho vývoja nezamestnanosti v Slovenskej republike a v Českej republike, kde je číslami zdokumentované, v čom spočíva rozdiel a prečo je taký. Je to materiál, ktorý je určený na pondelňajšie zasadnutie Rady hospodárskej a sociálnej dohody, ale myslím si, že bude dobré, keď ho bude mať aj každý poslanec, takže budeme sa snažiť, aby sme ho vám do konca zasadnutia dali k dispozícii.

Ďakujem za slovo. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pani ministerke. Slovo má pán poslanec Filipp. Pripraví sa pán poslanec Markotán.

Poslanec J. Filipp:

Vážená Slovenská národná rada, vážený pán predsedajúci,

dovoľte mi najprv faktickú poznámku k predchádzajúcim vystúpeniam pána ministra Danču a pani ministerky Wolekovej. Viete, tak trošku mi to pripadá, ako keby pravá ruka nevedela, čo robí ľavá a naopak. Sú v jednej vláde, kancelárie majú pár sto metrov od seba, a miliardové schodky lietajú len tak hore-dole. Prosím vás, pán minister Dančo, neviete tro-

šičku dopredu predvídať, čo sa môže v tejto vláde udiať? Čakáte, až keď vyskočia miliardové schodky, až potom sa zobudíte? Je to skoro neuveriteľné.

K ministerke Wolekovej mám takúto poznámku. Takisto vieme teraz prijať všelijaké opatrenia na chudákov. Bývalým komunistickým funkcionárom sme vedeli dávať desaťtisícové odstupné, desaťtisícové príspevky v nezamestnanosti. Môžeme menovať konkrétnych funkcionárov, ak by to daktorých drzejších poslancov zaujímalo. Policajtom sme vedeli dávať 100 až 150-tisícové odstupné, teda bývalým eštebákov, pri odchode, vzápätí sme ich prijímali nazad na naše ministerstvo vnútra. Neviem, pán minister by sa k tomu mohol tiež vyjadriť. A teraz týmto našim jednoduchým ľuďom by sme odtrhli ešte aj chlieb od huby. Nehnevajte sa, nie je to v poriadku. Správne, pani ministerka, treba používať korektné čísla, ale naozaj korektné, pretože tých korektných informácii od vás smerom k poslancom je dosť málo.

A teraz dovoľte vyjadriť sa k prerokovávanému bodu.

Vážená Slovenská národná rada, vážená slovenská vláda,

dovoľte mi hneď v úvode pripomenúť jeden veľmi vážny krok tejto našej vlády, krok, ktorý by som nazval snáď samovražedným, keď vláda dotovala potraviny na vývoz v domnení, že ich je prebytok. Tento krok neodmietlo ani plénum Slovenskej národnej rady, a vzápätí na to sme museli napríklad dovážať maslo, samozrejme, za vysoké ceny, ktoré mali za následok ďalší rast cien potravín na vnútornom trhu. Tam niekde treba datovať aj odhodlanie, alebo naopak, zámer hodiť ťarchu tejto ekonomickej reformy na plecia nášho jednoduchého občana ako najjednoduchšie riešenie. Lenže, keď z občana stiahnete nohavice, stiahnete košeľu, a jeho jeho deti vyhladujete, načo mu bude bohatý štát, ktorý budú chváliť z Medzinárodného menového fondu? Táto vláda za pomoci

oboch našich parlamentov stihla tak zadĺžiť celý národ, celý štát, tak ozbíjať ľud, ako v histórii ešte nikto doteraz. Podarilo sa však nebývalé rozvinúť napríklad hazardné hry, prostitúciu, zlodejstvo, kriminalitu, vôbec, všeobecne. Paralyzovaná polícia, ale aj prokuratúra, súdnictvo, sa prizerajú so založenými rukami, viac-menej nečinne. Snáď tých 30-40 % odhalených zločinov a trestných činov, to nie sú nejaké veľké činy, iba ak túžbou urvať ešte v tomto kolotoči neprávosti dačo pre seba.

Dôsledkom tejto demokracie po slovensky, pripadne po česko-slovenský je, že občan sa musí postarať sám o seba ako vie, pretože štát tu nie je na to, aby ho chránil, aby mu slúžil, ale na to, aby ho nemilosrdným vymáhaním daní pripravil o všetko, čo má, o akúkoľvek inú nádej v budúcnosť, než je bieda a hlad. Tým, ktorí z jeho mozoľov, z jeho potu budú brať grandiózne platy, na tom akosi vôbec nezáleží. Aj novú kastu podnikateľov, ktorá by mala byť zárukou úspešného vývoja tejto spoločnosti, treba v tej demokracii po slovensky držať na uzde, iba ak by mali sčasti zahraničný kapitál, tak im dačo povolíme, a preto ich musíme osočiť hneď z daňových únikov, aby sme mohli vyostriť také opatrenia, ktoré hraničia už so svojvôľou už aj tak skorumpovaných štátnych úradníkov. Ale informácie o daňových únikoch mi napríklad pán minister Dančo za viac ako rok nevie poskytnúť, i keď informácie kade-tade po novinách, dokonca v programovom vyhlásení vlády sú uvádzané, ale konkrétne údaje, čo sme zistili, kto, ako, kde podviedol tento štát, jednoducho neexistujú, alebo potom klamú.

Pôvodne som chcel ešte kritizovať ministerstvo školstva za tisíce slovenských detí, ktoré musia chodiť do maďarských škôl na juhu Slovenska. Po včerajšom vystúpení pána poslanca Csákyho to neurobím, on to urobil za mňa. Len tak trošku si dovolím povzdychnúť nad rozdúchavaním národnostných vášni. Nie je to trochu podlé, pán poslanec Csáky? Veď 20-percentný

podiel poslancov za vašu národnosť za 10 % obyvateľov svedčí o niečom inom, ako o druhoradom občianstve.

Vážení priatelia, vážení poslanci, vážené poslankyne,

je toho veľa. Mal by som na mysli napríklad problém ochrany eštebákov na ministerstve vnútra, atď. Pán minister sa vyslovil, že on sám radšej odstúpi, akoby niektorí títo odborníci odišli, ale títo ľudia kedysi mučili, týrali iných ľudí. Neviem, naozaj ich treba takto chrániť? Je ešte mnoho ďalších problémov, ktoré má trápia, ale myslím, že na posledné vystúpenie v tejto Slovenskej národnej rade v tomto volebnom období toho bolo dosť.

Ďakujem vám. Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi. V zmysle § 19 vystúpi pán minister Pittner. Potom s faktickou poznámkou pán poslanec Poliak. Pripraví sa pán poslanec Markotán.

Minister vnútra SR L. Pittner:

Vážený pán predsedajúci, vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

pôvodne som nemienil vystúpiť vzhľadom na to, že v odozve poslancov na plnenie programu vlády bolo na ministerstvo vnútra pomerne málo pripomienok, ale predsa si pokladám za nutné k tejto problematike zaujať stanovisko vzhľadom aj na posledné vystúpenie pána poslanca, ktorý tu predomnou hovoril.

Dovoľte mi však, aby som sa trochu širšie zaoberal problematikou ministerstva vnútra. Ministerstvo vnútra zodpovedá za dodržiavanie verejného poriadku, zodpovedá za objasňovanie kriminálnej trestnej činnosti a istým spôsobom sa v jeho činnosti odráža mnohé z toho, čo v našej spoločnosti prebieha. Chcel by som o týchto veciach hovoriť širšie z toho hľadiska, aby sme naozaj pochopili, čo vlastne žijeme a kde to sme. Chcem vám povedať, že z tých informácii, ktoré chodia ku mne najmä zo strany občanov, žiaľbohu, sú to ešte stále anonymné listy, je možné konštatoval, že na našom vidieku najmä v poslednom období prevláda strach. Tento strach prevláda, a to vám musím povedať úplne zodpovedne, nie z nárastu kriminálnej trestnej činnosti, ale z tých metód a spôsobov, ktoré v tých málo fabrikách, ktoré na vidieku máme, a v tých družstvách, ktoré na vidieku máme, v tých štátnych majetkoch, pokiaľ ešte tam sú. Tento strach prevláda zo spôsobu jednania alebo správania sa predstaviteľov týchto štátnych fabrík, týchto kolchozov a týchto štátnych majetkov voči občanom.

Tento strach má asi takúto podobu: pozrite sa, vidíte, nepotrebujeme toľko ľudí, nezamestnanosť sa šíri, a keď sa vám nepáči..., atď. Práve tí, ktorí svojho času, ako oni hovoria, otvárali ústa, sú dnes na zoznamoch tých, s ktorými sa neuvažuje v ďalšej práci. Nechcem tvrdiť, že ľudia, ktorí sú na týchto podnikoch, táto správa podnikov, kolchozov, teda družstiev a štátnych majetkov, sú komunisti. To nechcem povedať. Ale sú to v každom prípade ľudia, ktorí jednoducho majú zabezpečené svoje miesta, a tým, že tu prebieha proces ekonomickej transformácie, boja sa o svoje stoličky. Preto vytvárajú tento strach, preto sa snažia túto kritiku svojho konania dostať do takého stavu, aby ju neutralizovali. Môžete namietať, že to je tiež činnosť vlády, že s touto otázkou sa mala vysporiadať, že teda čo sú to za ministri, ktorí nedokázali takýchto ľudí vymeniť, atď. Je možný aj takýto po-

hľaď, najmä ak by sa k tomu ešte dodala poznámka, bohvie, či aj títo nemajú maslo na hlave z minulého režimu a či tiež s nimi spolu nepečú. Ale myslím si, že toto nie je tiež hlavná odpoveď. Hlavná odpoveď je v systéme myslenia celej administrácie, celej štátnej byrokracie, od ministerských až po okresných úradníkov. Je to v tom, že jednoducho sa žije lepšie za podmienok, ktoré pre týchto ľudí vytvoril minulý režim, a každá privatizácia, každá konkurencia narúša ich spokojný život - tak nestranníkom, ako aj bývalým súdruhom. Z tohoto hľadiska je potrebné, aby sme si naozaj uvedomili, že ak sme voľakedy volali po nutnosti konkurencie vo všeobecnosti, a ak dnes táto konkurencia je zakladaním privátneho sektora, môžeme veľmi dobre a presne identifikovať odporcov, nie natoľko v ideologickej rovine, ako v rovine ulitárnej, v rovine, ktorá súvisí s ich sebectvom.

Tu sa často namieta voči nezamestnanosti a oprávnene sa v tom vidí vážny problém. Ale položme si otázku z iného konca. Poznáte jednu diktatúru, kde by bola nezamestnanosť? či to bola fašistická, či to bola bolševická. Práve naopak, v každej diktatúre je nedostatok pracovných síl, a to z jednoduchého a prostého dôvodu, že sa v takýchto systémoch nepostupuje ekonomicky. Spomeňme si na Hitlera. V tridsiatych rokoch, keď v Nemecku bola vysoká nezamestnanosť, sľúbil, že keď nastúpi NSDAP, nebude žiadnych nezamestnaných. A nielenže nebolo žiadnych nezamestnaných, okamžite zvýšil robotníkom platy o 50 %, nielen nemeckým robotníkom, ale z ostatných krajín, i zo Slovenska nasával ďalšie a ďalšie pracovné sily, ktoré boli lepšie platené ako vo svojich domácich krajinách. Ale za akým účelom a z akých prostriedkov? Ak sa potom pozrieme na situáciu, ktorá u nás vznikla po roku 1948, prostriedky, ktoré mali zachraňovať chyby, ktoré sa narobili v ekononomike, sa našli. Našli sa raz v tom, že bezplatne sa odobral majetok a bolo z čoho rozdávať. O pár rokov na to sa našli v tom, že bola menová reforma, našli sa v tom, že neustále tu bola celá plejáda otrokov, ktorí robili v desaťti-

sícových počtoch v uránových baniach ako väzni, robili v rôznych PTP-práporoch za smiešny žold a podobne.

Takto sa dá bačovať až potiaľ, pokiaľ to nekrachne ako to krachlo. Z tohoto hľadiska chcem povedať, že nemožno ani k otázke nezamestnanosti pristupovať len z takej role, ktorú sme videli v minulom režime. Tam by bolo treba o tom veľa hovoriť, ale viete, o čom je reč, a viete, ako to bolo, takže zbytočne nebudem rozťahovať tento problém.

Ďalej sa tu hovorí o tom, aká je u nás veľká kriminalita, ako nebezpečne sa vyvíja, ako sú ľudia nespokojní. Prosím vás, nájdite mi jednu diktatúru, kde kriminalita je vyššia ako v demokratických krajinách. Ani jednu nenájdete. A z akých dôvodov? No, z prostých dôvodov, úplne jednoduchých a pochopiteľných. Vládnuca oligarchia, aby mohla užívať plody svojho vládnutia, vie si cez diktatúru vytvoriť také podmienky, ako sme to zažili, že kto si na družstve ukradol čo i len trochu kukurice alebo trochu ovsa alebo iného naturálneho tovaru, bol obvinený z protištátnej činnosti. Sám som sa vo väzení stretol s ľuďmi, ktorí dostali niekoľko rokov trestu za to, že v časoch, keď pracovná jednotka bola 8 korún za celý deň, občas aj čosi ukradol, aby mu deti nehladovali. Ak niekto niekomu strelil zaucho, a ten niekto bol nomenklatúrny káder, bola z toho paleta, ktorá išla do desiatok rokov trestu. Samozrejme, že takéto zastrašovanie malo potom efektívnosť v tom, že kriminalita bola veľmi nízka - kriminalita tohoto druhu.

Nedávno som čítal knihu námestníka Lorenca "Ministerstvo strachu". Tam tento človek, ktorý iste nemal záujem nejakým spôsobom haniť minulý režim, konštatuje, aké mal spory so svojimi kolegami, námestníkmi, ktorí chceli zaretušovať kriminálnu trestnú činnosť, napríklad zrazenie chodca podnapitým vodičom. Skúste sa niektorí, ktorí tieto veci nevidíte