Podpredseda vlády SR A. Vavro:

Vážená Slovenská národná rada,

nechcem polemizovať a tým, čo hovoril pán poslanec Andel, pretože to, samozrejme, je názor proti názoru. Preto nebudem polemizovať. Ale názor proti názoru nie je prvý problém, s ktorým pán poslanec Andel začal svoje vystúpenie. V tomto prípade som sa neobmedzil na púhu filozofiu, ako hovoril pán poslanec, uviedol som veľmi konkrétne čísla. A dovolím si zopakovať, sú to čísla hovoriace o úveroch, ktoré slovenské podniky prijali v zahraničí. Celková výška prijatých úverov pre subjekty v Slovenskej republike, ktoré sa použili v roku 1991 a budú sa čerpať, samozrejme, v ďalších rokoch, k 31. 12. predstavuje 5, 2 miliardy korún.

Celkove v Českej a Slovenskej Federatívnej republike boli prijaté úvery v rozsahu 16 mld korún, čiže slovenský podiel je 31, 3 %. Inak od toho času, čo sú tieto čísla, sa situácia zmenila, a slovenské podniky sa na čerpaní úverov zo zahraničia podielajú väčšou mierou. Ale nepokladám to len za proces radostný, pretože ten má aj druhú stránku. Je to úver, pôžička, treba ju splácať, aj keď, pokiaľ ide o úvery prijaté zo zahraničia, možno mať istotu, že ide o dobré projekty, pretože zahraničné banky v žiadnom inom prípade by úver neposkytli. Čiže, pán poslanec, nie 4 %, ale 31 % úverov, ktoré prijali slovenské podniky, je podiel na celoštátnom objeme.

Pokiaľ ide o investície na Slovensku, ešte možno uviesť aj ďalší údaj, vstup zahraničného kapitálu inou formou ako formou úverov, ktoré prijali priamo podniky v zahraničí. Podiel Slovenska k 31. 12. predstavoval 18 % na celoštátnom podieli. Je to málo. Je otázka, prečo to nie je viac. Odpovedi je celý rad, myslím si, že sú všeobecne známe. Na dru-

hej strane sa robí všetko pre to, aby slovenský podiel na zahraničnom kapitáli vzrástol.

V diskusii sa hovorilo o tom, že proexportná politika nemá inštitucionálne zastúpenie na Slovensku. Myslím, že je známe, hovorilo sa o tom už aj tu, v Slovenskej národnej rade, že vznikla osobitná inštitúcia na podporu exportu, ktorá sa volá Exportná a garančná spoločnosť. Je to akciová spoločnosť. 7. mája bude zapísaná do podnikového registra a 7. mája bude zapísaná do podnikového registra aj jej filiálka v Bratislave. Teda táto exportná a garančná spoločnosť, ktorá by mala výrazne prispieť k stimulácii exportu, bude fungovať aj na Slovensku, v Bratislave.

Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi podpredsedovi vlády. Pani poslankyňa Oravcová sa hlási s faktickou poznámkou.

Poslankyňa M. Oravcová:

Vo vystúpení pán podpredseda Vavro nijak nevyvrátil dôvody, ktoré vo svojom vystúpení hovoril pán poslanec Weiss. Jeho vystúpenie sa nieslo v dvoch smeroch, resp. možno aj v troch v tom, že skĺzlo na dôsledky minulých 40 rokov, a na druhej strane sa dotkol otázky, či môže mať hospodárska politika nacionálny charakter. Pýtam sa vás, pán podpredseda vlády, ste podpredsedom vlády Slovenskej republiky, alebo ste podpredsedom nejakej nacionálnej vlády? Tak to z vášho vystúpenia vyznelo. Pokiaľ sa týka nepopulárnych opatrení, dovolím si vám pripomenúť, že nepopulárne opatrenia tu sú, pretože pred voľbami idete robiť také populárne opatrenia, ako je zvýšenie platov učiteľom, zvýšenie dôchodkov dôchodcom, ale nepopulárne zvýšenie nájomného za byty až

po voľbách. To sú konkrétne fakty, ktoré utvrdzujú, kedy sa populárne opatrenia robia a kedy nie.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Kliman.

Poslanec L. Kliman;

Chcem len krátkou metodickou poznámkou reagovať na vystúpenie pána ministra Holčíka. Každý systém koncepcie má určité svoje zásady. Hodnotí situáciu a na základe dokonalého poznania a zvládnutia poznania tejto situácie si stanovuje ciele. Pán minister Holčík na vystúpenie pána Weissa okrem iného povedal, že dôsledky minulosti sú tak veľké, že spôsobujú aj problémy v dnes prerokúvanom programovom vyhlásení vlády. To je, podľa môjho názoru, matematicky zlý algoritmus. Týmto spôsobom môžeme donekonečna zdôvodňovať čokoľvek. Predsa nikto nebránil vláde, a dokonca dvakrát, pred dvoma rokmi i pred rokom, aby dokonale zhodnotila východiskové podmienky, ktoré tu sú, a na základe toho stanovila svoj program.

My s pánom podpredsedom Čarnogurským sme napríklad stavbári, a teda obaja vieme, že urobiť na dome základy, postaviť na ne dve poschodia, a keď potom začne praskať, vyhovárať sa na to, že je zlé podložie, ktoré je pod domom, to neobstojí, pretože by to znamenalo, že geologický prieskum, za ktorý, pravda, nemôžeme - za tých 42 rokov - bol zlý a neodborný. Nehovorím o tom preto, že chcem komentovať alebo napínať diskusiu o dnešnej téme, ale chcem to povedať preto, že i budúce programové vyhlásenie, i každá vláda, ak bude v budúcnosti argumentovať 42 rokmi, bude to nekvalifikovaná argumentácia.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem. Pán poslanec Dobrovolný. Pripraví sa pán poslanec Csáky.

Poslanec D. Dobrovolný:

Pán podpredseda, ďakujem vám konečne za slovo.

Vážená Slovenská národná rada,

vážená vláda,

vážené kolegyne, kolegovia,

niečo už predo mnou bolo zodpovedané, vrátim sa však k tomu v nasledovnom: Nastal čas, kedy máme možnosť zhodnotiť dvojročné obdobie činnosti vlády. Pre činnosť vlády bolo schválené programové vyhlásenie vlády a o niekoľko mesiacov aktualizované vyhlásenie vlády, podľa ktorých vláda mala postupovať. Keďže som pracovníkom Slovenských uholných bani, dovoľte mi zhodnotiť činnosť vlády v tejto oblasti. Ďakujem aj niektorým kolegom, že sa už konečne začali zaujímať o Slovenské uholné bane.

V roku 1990 boli v rámci česko-slovenskej federácie rozdelené kompetencie medzi Slovenskú republiku, Českú republiku a federál. Pri tomto procese prešlo pod slovenskú vládu aj uholné baníctvo s celým palivo-energetickým komplexom. Keďže sa nemala prerozdeľovať banská renta, baníci s radosťou vzali na vedomie, že teraz sa o nich bude starať vláda Slovenskej republiky. V decembri roku 1990 pri schvaľovaní štátneho rozpočtu som žiadal, aby pre Slovenské uholné bane boli vyčlenené dotácie vo výške 1, 4 mld Kčs, alebo ekonomické provizórium pre Slovenské uholné bane. Vtedy som sa však u vás, vážení poslanci, nestretol s pochopením. Po zvýšení cien palív a energie ste sami začali dávať otázky vláde, ako bude občan teraz platiť také vysoké ceny. Takýmto

spôsobom ste sa zrejme chceli zapáčiť svojim voličom. Mohli ste totiž aspoň súhlasiť s ekonomickým provizóriom a vláda by bola musela vzniknutú situáciu riešiť. Takto to však zostalo bokom, všetko sa riešilo za pochodu a záplaty sa prišívali horúcou ihlou.

V I. štvrťroku 1991 som o tomto probléme hovoril a dával otázky podpredsedom vlády a ministrovi financií. Tí mi však odpovedali nepravdivo, niekedy vôbec a nepodloženými argumentami. V tomto období sa vec ešte vyriešila tým, že vláda určila ceny uhlia na Slovensku a federácia zaplatila dlžobu Slovenským uholným baniam ešte z roku 1989. Týmto krokom sa vlastne oddialil štrajk, ktorý baníci pripravovali. Ak sa pamätáte, vtedy bývalý predseda vlády pán Mečiar povedal - citujem: "Baníci, keď si pôjdete pýtať peniaze do Prahy, pôjdem s vami na čele. " Možno sa, vážení poslanci a poslankyne, pamätáte, že som sa k pánovi Mečiarovi tu, na pléne Slovenskej národnej rady, z tohto miesta verejne pripojil. Výsledok, ako to dopadlo, poznáte. K vzniknutým problémom v Slovenských uholných baniach bolo prijatých niekoľko uznesení vo vláde Slovenskej republiky, ktoré sa však splnili len čiastočne.

Ďalšie pobúrenie vyvolal návrh na zrušenie pracovných kategórii, kde baníci boli zaradení do I. pracovnej kategórie dôchodkového zabezpečenia. Odbory s vládami niekoľkokrát o tomto kroku rokovali, nakoniec boli odborári nútení tento krok vlády prijať s tým, že bude vypracovaný nový systém sociálneho zabezpečenia. Na poslednej schôdzi Federálneho zhromaždenia bol zrušený zákon, kde sa hovorilo o kategóriách, avšak nový systém ešte nie je pripravený a nie som presvedčený, že bude do konca roku 1992 aj schválený. Tento problém sa mohol riešiť tak, ako iné zákony, teda prijatím nového sa ruší starý zákon. Myslím si však, že tento problém sa pripravil len preto, aby sa baníci zaoberali svojimi sociálnymi istotami v dôchodku, ako tým, či budú alebo nebudú

financie pre Slovenské uholné bane. Teda bol to zámer a nie nevyhovujúca legislatíva, ktorá diferencovane riešila rozdieľnosť namáhavosti práce v jednotlivých oboroch činnosti.

Keďže som niekoľkokrát mal rozhovor s námestníkom ministra financií pred schvaľovaním rozpočtu na rok 1992, nepovažoval som za vhodné opäť žobrať o financie pre Slovenské uholné bane na pléne, lebo mi bolo prisľúbené, že okolo 800 miliónov korún pre Slovenské uholné bane príde vo forme injekcie z federálu. Zdá sa mi, že injekcia sa niekde zapchala a pred voľbami sa možno prefúkne, ako to už niektoré kroky vlády naznačujú, a sľúbené peniaze prídu. Áno, vláda Slovenskej republiky uvoľnila na 1. štvrťrok 207 miliónov korún s tým, že spraví analýzu a hĺbkovú kontrolu v Slovenských uhoľných baniach, ktorá bola vykonaná, či je to naozaj tak, že Slovenské uhoľné bane potrebujú na financovanie už spomínaných 887 miliónov korún. Kontrola bola vykonaná, ale nič takého závažného nezistila. Podpredseda vlády pán Vavro na to povedal, že treba ešte jednu kontrolu, pretože je to veľa financií a treba tam upresniť ešte niektoré cifry. Bolo to na hospodárskej rade vlády, ktorá zasadala po pléne Slovenskej národnej rady, práve po tom, na ktorom sa prerokovával materiál "Energetická koncepcie pre Slovenskú republiku do roku 2005", tlač Slovenskej národnej rady 258. Pri tomto, tak závažnom bode pre uhoľné baníctvo však nebol prítomný ani podpredseda vlády pán Vavro, ani minister financií pán Dančo, ba ani predseda vlády pán Čarnogurský.

V mojom vystúpení k spomínanému bodu som navrhol presne podľa federálnych zákonov a paragrafov, ako by sa dalo vykonávať subvencovanie Slovenských uhoľných baní. Vtedy som navrhol aj časť uznesenia Slovenskej národnej rady. Prečítam to: "Zosúladiť riešenie subvencií palivo-energetického komplexu Slovenskej republiky v prechodnom období v cenovej politike u palív a energie spôsobom zhodným s podnikmi v Českej republike. " Keby si boli všetci členovia vlády dali as-

poň maličkú námahu a prečítali si uznesenie k energetickej koncepcii a moje vystúpenie, mohli rozmýšľať, aj to by bol úspech, ako urýchlene veci riešiť. Zdá sa mi, že páni ministri radšej plnia neplatné uznesenia výborov o lustráciách a zisťovaní, kde aké staré štruktúry ešte zostali, ako by riešili konkrétne uznesenie schválené plénom Slovenskej národnej rady k energetickej koncepcii a podrobne ho rozobrali a vyvodili patričné opatrenia, ktoré by tejto veci prospeli.

Keby vláda takto pracovala, nemusel by sa ani pán Vavro v Aktualitách po zasadnutí hospodárskej rady vlády vyjadriť o baníkoch tak, ako sa vyjadril, ani pán minister Dančo nemusel písať o baníkoch v novinách Mladá fronta dnes zo dňa 23. 4. 1992. Zdá sa mi, že slovenský minister sa boji napísať do slovenských novín, radšej uteká za rieku Moravu. Prečo pán minister financií nepovie na Slovensku baníkom priamo do očí tak, ako to bolo spomenuté v Mladej fronte dnes, že podnik treba zavrieť, a nepovie - také uhlie nepotrebujeme. Preto sa vláda ČSFR asi rozhodla kúpiť 11 miliónov ton uhlia zo zahraničia. Alebo je to jedna z tých slávnych podmienok menového fondu, aby sme dostali pôžičky? Aj minister privatizácie pán Mikloš v Smene zo dňa 29. 4. 1992 v článku "Niet inej cesty" píše: "Mnohí členovia slovenskej vlády vedia, že sa plytvá rozpočtovými prostriedkami. Zoberte si napríklad také bane alebo Hlinikáreň Žiar. Raz za pol roka prídu za vládou a povedia - nemáme, dajte - a vláda dá. Pritom samotní baníci tvrdia, že by bolo kde ušetriť, že v podniku sú obrovské rezervy. " Páni ministri, pýtam sa, keď viete v novinách povedať, že viete o tých rezervách, prečo sa ich nesnažíte riešiť napríklad s pánom ministrom Belcákom, ale vypisujete do novín, a ešte k tomu polovičné pravdy? Mám obidva články, ak ich bude treba prečítať, tak ich prečítam.

Jedna z oblasti baníctva v poslednom čase sa dosť pretriasa, a to je otázka najvyššej prípustnej expozičnej doby. V minulom roku z titulu expozícii odišlo z baní mnoho odbor-

níkov, ktorých nahradili brigádnici, ktorí o bani moc nevedia. V tomto roku sa dĺžka expozičnej doby predĺžila o niekoľko rokov. Tým sa stalo, že vláda a Slovenské uhoľné bane pri odchode pracovníkov, ktorí odišli po naplnení expozičnej doby, stratili odborníkov, a náš štátny rozpočet zbytočne vyplatil niekoľko desiatok miliónov korún pri odchode pracovníkov z podzemia. Kto sa nad týmto činom zamýšľal? či práve tí ministri, ktorí baníkov len kritizujú a tým znehodnocujú tvrdú a ťažkú prácu baníkov? Aj nad týmto by sa mal pán minister Dančo zamyslieť.

Ešte v časoch, kedy bolo možné sa s ministrami stretnúť hodinu pred plénom, v týchto posledných chvíľach je vzácnosť zastihnúť ich počas pléna Slovenskej národnej rady, som pred trištvrte rokom navrhol pani ministerke Wolekovej a pánovi ministrovi Rakúsovi, aby sme si spolu ešte sadli s odborármi a hlavnou hygienickou Slovenskej republiky, prehodnotili súčasný stav v expozičných dobách a vypracovali nie hromadnú expozičnú dobu, ale komplexnú a individuálnu expozičnú dobu, a nechali rozhodnúť lekárov, či expozičná doba pre jednotlivca nastala a musí odísť alebo nenastala a ostane v bani. Toto mi bolo prisľúbené, ale neuskutočnené. A dôsledok toho už poznáte - zvýšené expozičné doby, ktoré baníkom nijako nevyriešia zdravotné problémy.

Na záver môjho vystúpenia spomeniem ešte jednu vec, a to posledný otvorený - aspoň dúfam - list predsedovi vlády Slovenskej republiky, ktorý v posledných týždňoch podráždil niektorých členov vlády a možno povedať i premiéra Slovenskej republiky pána Čarnogurského.

Odborári, okrem iného, žiadajú predsedu vlády o urýchlené stretnutie, nechávajú však priestor, aby pán predseda určil dátum a miesto stretnutia. Pán predseda vlády im dňa 22. 4. 1992 v odpovedi uviedol, čo všetko vláda pre bane urobila a z čoho by sa finančné prostriedky mali previesť.

Na záver listu ešte stihol upozorniť pána predsedu odborov, aby sa v budúcnosti zdržal výrazov na adresu vlády, aké boli použité v liste, ktorý dostal. No musím konštatovať, že o termíne schôdzky s predstaviteľmi odborov som sa nedočítal. Oba listy mám u seba, keby ich bolo treba prečítať, môžem ich tu predniesť.

Vážená Slovenská vláda,

na záver dve otázky. Prosím vás, povedzte nám, baníkom, či nás vôbec potrebujete alebo nie, aby sme sa vedeli podlá toho zariadiť. Keď poviete, že nie, tak si láskavo uvedomte, koľko miliárd korún zostane v bani ako investície, a nechcem už hovoriť o tom, koľko miliárd by bolo treba pri znovuotváraní týchto už rozfáraných a pripravených poli na ťažbu. Baňa totiž nie je cukráreň, že ju dnes zavrieme a o päť rokov otvoríme.

Druhá otázka na predsedu vlády: Pán predseda, môžem vedieť, či máte záujem sa stretnúť s odborármi Slovenských uholných baní, aby boli nápomocní pri riešení problémov uholného baníctva na Slovensku? Ak áno, potom kedy a kde, aby som mohol svojich kolegov oboznámiť.

Na začiatku, ešte predo mnou hovoril pán podpredseda Vavro. Dnes som sa dozvedel o výsledkoch zasadnutia hospodárskej rady vlády, kde spomínaná správa, v ktorej sa hovorilo, že Slovenské uholné bane potrebujú najprv 887 miliónov korún, bola predložená pánom Kobínim Šimonom, dodatok k návrhu riešenia hospodárskej situácie Slovenských uholných bani v roku 1992 a pre nasledujúce obdobie. V tej sa hovorí, že Slovenské uholné bane dostanú 470 miliónov na celý rok, to znamená aj s tými 207 miliónmi korún, ktoré už za I. štvrťrok boli postúpené. Keď vláda Slovenskej republiky na začiatku roku žiadala, aby Slovenské uholné bane vyprodukovali 4, 8 milióna ton uhlia, v tomto materiáli sa hovorí, že

treba znížiť ťažbu na 3, 2 milióny ton. To znamená, že tých 400 miliónov bude asi stačiť. Mám otázku, čo spravíme cez letné mesiace, kedy vieme, že ťažba poklesne? Nám jednoducho z toho vychádza, že bude musieť dôjsť k prepusteniu 4 600 pracovníkov zo Slovenských uholných bani. Som smutný, že som sa dozvedel, že na rokovanie hospodárskej rady vlády nemohol prísť zástupca Slovenských uholných baní, ktorý čakal, že bude pri tomto bode zavolaný, nebol tam vpustený.

Ešte je tu jedna cifra, a to l miliarda 700 miliónov korún na náhradné výrobné programy. Neviem, ako sú tieto ďalej viazané.

Vážené kolegyne, kolegovia,

ďakujem vám za pozornosť a dúfam, že v krátkom čase bude slovenská vláda pristupovať k tejto otázke tak citlivo, ako je to v iných krajinách, na ktoré sa po revolúcii všetci začali obzerať. Ešte raz ďakujem za pozornosť. Zdar Boh! /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Dobrovolnému. Slovo má pán poslanec Csáky.

Poslanec P. Csáky:

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda Slovenskej republiky,

vážená Slovenská národná rada,

pri hodnotení činnosti vlády Slovenskej republiky v uplynulých dvoch rokoch nemôžeme si nevšímať prostredie, v ktorom táto vláda, alebo presnejšie povedané, tieto vlády pôsobili, boli nútené pôsobiť. Bolo to typické prechodné ob-

dobie plné všetkými nedokonalosťami takých dôb. Vedia nesporne silných kladných znakov prechodu k demokracii sa tu vyskytli snáď všetky vážnejšie choroby postkomunistických období s niektorými znakmi aj národnej diktatúry. Ku koncu tohto obdobia sa vytvorilo na Slovensku mocenské vákuum, tak typické pre východnú európu po páde komunistických režimov. Na tomto vákuu je najhoršie to, že v ňom neplatia jednoznačné pravidlá, nie sú dotvorené inštitúcie demokratického štátu, a ktoré sú aj dotvorené, fungujú nedostatočne, často chýbajú garancie objektivity a následkom takého stavu sa celá spoločnosť pomaly ale iste prekĺzava k balkanizácii. V tomto eventuálne možnom vývoji vidím obrovské nebezpečenstvo. Najprv neplatí len dané slovo, potom ani dohoda či zmluva, v ďalšom ani zákon, ani ústava. Nemôžem vylúčiť ani existenciu takých kruhov v našej republike, pre ktoré to môže byť zámer, dokonca aj cieľ.

členovia vládnej koalície na tieto slová určite povedia, však do takého smeru nás tlačila časť opozície, a možno majú aj čiastočne pravdu. Členovia opozície na strane druhej určite vyslovia názor, však to bola vládna koalícia, ktorá často nevedela ako ďalej. Veci sa často riešili počas chodu, tak to aj vyzeralo. Vládnej koalícii chýbala skúsenosť, chýbala hlbšia teoretická príprava. Vládna koalícia si z uvedených dôvodov sama vytvorila pre seba krásne slepé uličky, a asi aj opozícia má v tomto poňatí pravdu.

Áno, ak chceme hľadať pravdu, chceme pravdivo vyhodnotiť, čo sme spolu v tejto republike prežili za uplynulé dva roky, nie sme v ľahkej situácii. Vládna koalícia ani opozícia, podlá môjho názoru, v tomto parlamente nefungovala tak, ako by mali fungovať vo vyspelom demokratickom štáte. Programy strán a názory väčšiny politikov boli tak nevykryštalizované, že spolupráca s nimi niekedy hraničila s politickým hazardovaním. Programy boli často nahradzované momentálnymi záujmami ambicióznych politikov. Ak k tejto škále diania

priradíme názor, že tu skoro celé dva roky išlo vlastne o neúprosný politický boj, o tvrdý mocenský boj, dostaneme určite diferencovaný, ale ani tak ešte nie celkom pravdivý obraz týchto dvoch rokov.

Keď mi kolegovia v našom poslaneckom klube pred niekoľkými dňami povedali, že by som mal vystúpiť k tomuto bodu, položil som otázku, k činnosti ktorej vlády Slovenskej republiky, subvlády koaličnej alebo subvlády opozičnej? Alebo, dajme tomu, v členení dvanásti k ôsmim? Ktorej parciálnej vlády? Alebo, ak máme hodnotiť prácu pána predsedu vlády, ktorého predsedu? Toho, ktorý tu pred mesiacom označil za nezodpovedných separatistov tých, ktorí navrhli text deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, alebo toho, kto vo Viedni na tlačovej konferencii údajne týždeň na to vyhlásil, že nacionalizmus je pozitívnou hybnou silou spoločnosti?

Ostatne, keď už sme pri nacionalizme, aj o tom by sme mohli vysloviť pár "krásnych" myšlienok v súvislosti s uplynulým obdobím. Aby som však nebol zbytočne handykapovaný, nebudem tu hovoriť o vlastných názoroch na tento problém, ale dovoľujem si zacitovať vo svete uznávaného juhoslovanského spisovateľa Daniela Kisa, ktorý nasledovné vety napísal nedávno. Dovolím si citovať práve juhoslovanského mysliteía preto, že sa domnievam, že v problematike nacionalizmu ako hybnej sily spoločnosti má určite hlbšie a živšie skúsenosti, ako ktokoľvek z nás. A ak hlbšie pouvažujem o súvislostiach minulého obdobia, nedovolím si tu identifikovať ani zdroj citátu, mám totiž obavy, aby Kultúrnemu životu zase niekto nezobral nejaký milión zo štátnej dotácie. Teraz ale Danielo Kis - citujem: "Nacionalizmus je predovšetkým paranoja, kolektívna a individuálna paranoja. Ako kolektívna paranoja je následkom závislosti a strachu, a najmä následkom straty individuálneho vedomia. Ak jednotlivec v rámci spoločenského projektu nemá možnosť prejaviť sa, kladie za úlohu

a ciel problémy - obstátie a prestíž národa. S takým poslaním na pleciach x sa stáva mužom činu, národným tribúnom, zdanlivým indivíduom. Nacionalista je teda ignorant, nacionalizmus je cesta menšieho odporu, pohodlnosť, nacionalizmus je ideológia banálnosti, je totalitárnou ideológiou. " Koniec citátu.

Ale vráťme sa k činnosti vlády a nehovorme o totalitných ideológiách. Veď po našom krásnom demokratickom Slovensku chodí zatiaľ len jedna parlamentná skupina, kontrolná komisia, ktorá najmä vďaka niektorým jeho ideologicky oddane vzdelaným členom zo známej cirkevnej dvojice, nemyslím teraz Metodeja, si dovoľuje doslova šikanovať druhoradých, rozumej inojazyčných občanov tejto republiky, prečo neovládajú správne a dôkladne, a prečo nepoužívajú aj medzi sebou jazyk občanov prvoradých. Pritom títo "druhoradí" občania nie a nie sú súci pochopiť, že to, čo je napísané v zákone, a dokonca v ústavnej Listine základných práv a slobôd, netreba brať tak vážne. Celé je dokonca trošku tak laické - citoval som práve pána ministra vnútra. A keď naletia na im zákonom dané možnosti a zákonnou a demokratickou cestou si želajú vrátiť pôvodné názvy svojich obci miesto tých názvov, ktoré im nanútila pred viac ako 40 rokmi minulá totalitárna moc s takou prefíkanosťou, že vychádzajúc z filozofie "rozdeľ a panuj" im miestami pridelila názvy skutočne ctihodných velikánov slovenského národa, teda týmto minulým režimom nedostatočne vyškoleným ľuďom, ktorým sa stále zdá, že by sme mali žiť v nejakej demokracii, a ktorým zatiaľ nikto nevysvetlil, ktoré časti zákona sa sluší prečítať a ktoré nie, sa dostane vysvetlenie, že sklamali mocenské štruktúry tohto štátu.

A teraz sa vo mne vynárajú ďalšie otázky, kto vlastne má v rukách moc, skutočnú moc na Slovensku. Vláda? Vládna koalícia? Alebo všemožná štátna byrokracia, ktorá je schopná prežiť doslova a do písmena všetko? Alebo aj niekto iný ale-

bo niektorí iní? A ak vláda, ktorí jej členovia? Ten, ktorý tu v zmysle vládneho programu presadzuje dôslednú ekonomickú reformu, alebo ten, ktorý to chce všetkými silami spomaliť, možná aj zvrátiť? Ten, ktorý presadzuje urýchlené doriešenie vlastníckych vzťahov k pôde, alebo ten, pod vedením ktorého špecializovaná štátna správa úspešne blokuje výkon zákona o pôde? Alebo dokonca úradníci, ktorí na určitý čas "z vlastnej kompetencie" si dovolia zastaviť platnosť časti zákona? Myslím teraz na známy § 40 zákona Slovenskej národnej rady o vlastníckych vzťahoch k pôde. Alebo dokonca pán minister vnútra, ktorý mi v odpovedi na interpeláciu tvrdí, že síce nie je povolaný na výklad zákona? Súhlasím, ale potom ma na troch stranách poučuje, ako sa má chápať tá-ktorá časť zákona. V zátvorke poznamenávam, vážené kolegyne, vážení kolegovia, že o účinnosti interpelácii by stálo za to hovoriť vážnejšie a dôkladnejšie. Tento inštitút plnil, podľa môjho názoru, svoj cieľ veľmi neúčinne.

Po takýchto skúsenostiach čo máme my, poslanci, povedať obyčajným ľuďom, našim voličom, ktorí sa často sťažujú na arogantné správanie sa našej prebyrokratizovanej, úspešne až k nevládnosti rozvinutej štátnej správy, ktorú by nám mohlo závidieť aj historické cárske Rusko. Tak koho si mám vziať za kladný príklad z tejto vlády? Azda pána ministra vnútra, ktorý zo 140 miliónového balíka pre národnostnú kultúru si /vyčlenil 50 miliónov na príspevkové organizácie rezortu kultúry, to znamená na udržanie nejakého kultúrne-politického aparátu? Alebo pána ministra školstva, ktorý v oblasti národnostného školstva napriek našim opakovaným snahám nevyriešil ani jeden zo zásadných problémov?

Nie, nemyslím si, vážené kolegyne, vážení kolegovia, že všetka zodpovednosť v tejto sále patri len členom vlády, patri nám všetkým a patri, samozrejme, aj mne, lenže miera zodpovednosti je už skutočne rozdielna. Spomeňte si, prosím,

so mnou na prvé mesiace nového parlamentu, kedy sa vládna koalícia cítila veľmi silná a pustým prehlasovaním si prijala sériu zákonov, na ktorých by bolo možné hodne vylepšiť. Chápem, že nie všetky zámery zo strany opozície sú dobrochtivé, ani nie všetky sa dajú v určitých konštrukciách použiť. Asi pred dvoma mesiacmi som mal možnosť zúčastniť sa jedného politického školenia vo Veľkej Británii. Najčastejšie používané slová tam boli konsenzus, všímanie a rešpektovanie si názoru aj politickej menšiny. A ako sme my, parlament, kontrolovali vládu, najvyššiu výkonnú moc Slovenskej republiky?

Dovoľte mi jeden príklad. V januári sme prijali uznesenie, podľa ktorého vláda Slovenskej republiky mala vypracovať podrobné štúdium, ako a z akých zdrojov mieni dokončiť vodné dielo Gabčíkovo. Serióznej odpovede sme sa nedočkali, ale z novín sme sa dozvedeli o milosrdnej pomoci pána Androscha v tejto veci. Pýtam sa vás, vie z nás niekto, aké sú vôbec podmienky tejto transakcie, aké sú úroky resp. ďalšie podmienky? Nechce sa mi veriť, že by bolo v tejto republike toľko naivných ľudí, koľko v tejto oblasti mlčí. Snáď si nemyslite, vážené kolegyne, vážení kolegovia, že takúto niekoľkomiliardovú pôžičku nám niekto poskytne bez vládnej garancie. A keď je národným záujmom, aby na hovädzej konzerve vyrobenej v Nových Zámkoch bol vytlačený len slovenský nápis, a k tejto veci opakovane vystúpi v pléne sám predseda Slovenskej národnej strany, to už nie je národným záujmom, kto, kedy a z čoho zaplatí takéto pôžičky, k akým si dovolili uchyľovať sa len postkomunistické východoeurópske režimy?

Vážení priatelia, mohol by som ešte toho veľa povedať, ale momentálne pokračovať v tom asi nemá zmysel. Súhlasím s vami, že nám chýbajú demokratické tradície. Každému z nás je jasné, že takto by sa pokračovať nemalo. Dostali sme sa do úzkych, v slovenskej politike vznikol gordický uzol, kto-