iní údajne nie sú. Tento problém má minimálne dve zásadné dimenzie. Jedna je politicko-mocenská, ktorá kalkuluje s tým, že keď Slovensko bude tzv. nezávislé, ujde sa viac postov na významných miestach ľuďom slovenského pôvodu.
Druhá dimenzia, na ktorú by som chcel upozorniť ešte dôraznejšie, lebo táto je pomerne banálne zrejmá, je dimenzia psychologicko-ľudská. Viem, že pre mnohých ľudí je problémom predstaviť si, že by človek mohol byť slovenským vlastencom a zároveň ešte aj čímsi viac, alebo čímsi iným, nechcem povedať viac, ale ešte aj čímsi iným. A tu narážame na problém, či fenomén slovenského vlastenectva je naozaj antagonistický k fenoménu povedzme československého vlastenectva alebo k fenoménu, ktorý tu rozhodne funguje, za tisícročia sa tu vyformoval určitý pocit stredoeurópana, myslím si, že ho každý z nás nosí nejak zašitý v sebe, ale aj k fenoménu európanstva a svojím spôsobom aj k fenoménu nejakej celosvetovej bytosti, globálnej, a možno aj trošku ešte širšej. Chcem len ponúknuť takéto východisko pre ľudí, ktorí to východisko nevidia a nevedia si ho predstaviť. Východisko vidím v tom, chápať tieto dimenzie neantagonisticky, ale komplementárne. Skrátka tak, že slovenské vlastenectvo naprosto nevylučuje vlastenectvo československé a určitý pocit domova v tomto stredoeurópskom priestore a v európskom priestore. Naozaj, ak chceme prežiť z hľadiska živej bytosti, nemôžeme si dovoliť nepozerať sa na svet naozaj aj globalisticky ako príslušníci tejto zeme a možno aj nejako kozmicky ako príslušníci tohto vesmíru. Toto určité východisko ponúkam vo všetkej skromnosti a vo všetkom svojom slovenskom vlastenectve, na ktoré prisahám. Ak dokážeme prekročiť tento svoj tieň, myslím, že nájdeme z tejto falošne antagonistickej nevraživosti východisko.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Ďakujem. Prosím poslanca Hykischa. Poslanec A. Hykisch:
Vážená Slovenská národná rada,
vážená vláda,
vážené predsedníctvo,
dovoľte pár poznámok k tomu, o čom sa tu teraz hovorí. V prvom rade o deklarácii. Pán poslanec Asványi sa pýtal, načo je deklarácia o suverenite. V prvom rade pár slov k etimológii tohto slova, aby sme si ho osviežili. Nepodsúvajme tým poslancom, ktorí chcú o tomto hovoriť, niečo, čo oni nechcú. Deklarácia je od slova "deklaro, deklarare", to znamená vysloviť, vyhlásiť. To znamená, že to nie je ani zákon, je to jednoducho vyhlásenie politického charakteru, vyhlásenie istého typu vôle alebo nejakého snaženia. To je po prvé. O tom chceme dnes rokovať. Prečo chceme o tom dnes rokovať? Pán poslanec Asványi hovoril, že je to deklarované. Skutočne je to deklarované v ústavnom zákone z roku 1968. Ten zákon je tu 25 rokov, či koľko, a myslím, že to deklarovať treba znova, jednoducho preto, že nás k tomu vedú dve skúsenosti. Prvá je vnútropolitická.
Táto vnútropolitická skúsenosť je taká, že za rok trpezlivých rokovaní sa nedosiahla nijaká zhoda o modeli štátoprávneho usporiadania, ktorý sa doteraz aj ústavne javil ako jediný východiskový, ako vzorový, teda o modeli federácie. To je jednoduchý fakt, ktorý nikto nemôže poprieť, že po roku trpezlivých rokovaní partneri neboli schopní v tomto probléme uspieť. Jednu z príčin vidím v tom, že česká alebo federálna reprezentácia jednoducho nechce uznávať základný fakt, ktorý sme si tu postulovali, na ktorom sa Slovenská národná rada aj dohodla, a to je zmluvný princíp
a fakt, že budúce štátoprávne usporiadanie bude založené na zmluvách medzi dvomi republikami. Tento fakt sa sústavne spochybňoval počas všetkých rokovaní, okaté alebo menej okaté, v praxi alebo v teórii. Preto jedným z veľkých vnútropolitických dôvodov je, že Slovenská národná rada musí deklarovať túto suverenitu ako politickú vôľu, aby dala na vedomie iným partnerom, že tu má do činenia s mandátom, ktorý nemožno naďalej spochybňovať. O tom sme hovorili už pred rokom, pred pol rokom. Hovorili sme o tom, že tento mandát mohol pomôcť slovenskej reprezentácii pri rokovaniach, mohol vyjasniť stanoviská, ale toto poradie sa jednoducho neprijalo. Teraz žneme časť "úspechov" z tohto postoja.
Druhý dôvod, prečo treba znovu hovoriť o politickej vôli Slovenska, je zahranično-politický dôvod. Páni poslanci tu hovorili, že pred dvomi rokmi sme tu vstupovali s inými programami. Istotne. Pravdaže, ale za tie dva roky - prepánajána - sa aj zmenila mapa Európy a mapa strednej a východnej Európy. Tieto zmeny jednoducho nemôžeme nebrať na vedomie. Keď ich nebudeme brat na vedomie, to si môžeme dovoliť, ale žiaľ, alebo chvalabohu, jednoducho ich berie na vedomie celé obyvateľstvo a všetci ľudia o tom denne čítajú. Áno, pred dvomi rokmi, keď sme vstupovali do tejto siene, existovali na svete tri komunistické federácie: Zväz sovietskych socialistických republík, Socialistická federatívna republika Juhoslávia a Česká a Slovenská Federatívna Republika, aby som použil tieto úradné názvy. No a dnes, po dvoch rokoch vidíme, že už dve z týchto klasicky komunistických federácií neprežili pokusy o nejaké kozmetické úpravy a sú v troskách. To je jednoducho historický fakt, z ktorého treba vychádzať. A kto si myslí, že to na slovenského voliča alebo slovenský národ jednoducho nepôsobí, že to nevie, že o tom nečíta, nepočuje, mýli sa, asi neráta s realitami. To znamená, že treba o tomto probléme hovoriť. Keď sa dve komunistické federácie ani po kozmetických úpravách neosvedčili, treba rozmýšľať a predchádzať stavu, aby aj u nás nedošlo k nejakému ka-
tastrofickému vývoju. Takže táto deklarácia suverenity je politickou deklaráciou. Jej váha môže byt taká, ako je deklarácia o Židoch alebo o karpatských Nemcoch. Proste vyjadruje istú vôľu, nemá nijaké právne následky, ale má politické následky. To neskrývame. Samozrejme, že o ne ide.
Jedným z prvých politických dôsledkov je ten, pred ktorým stojí dnešná aj budúca Slovenská národná rada, čo ďalej po stroskotaní rokovaní medzi oboma národnými radami. Pre mňa z toho vyplýva jediný záver, jediný možný záver, že keď sa pri všetkých variáciách a alternatívach nepodarilo vyriešiť federatívny model, treba hľadať iný model prebudovania česko-slovenského spolužitia na nejakých iných štátoprávnych základoch. O tých sme tiež niekoľko razy hovorili, a celkom otvorene. Mne osobne, a nielen mne, ale myslím, že hovorím aj za väčšinu poslancov Slovenského Kresťansko-demokratického hnutia, sa javí, že treba odskúšať ďalší model a znova o ňom trpezlivo rokovať, a to je zväzok štátov, teda dvoch suverénnych štátov, ktoré sa dobrovoľne rozhodnú pre nejakú formu spojenia a odovzdania časti svojej suverenity orgánom zväzku štátov. Takže, takto stojí otázka. Prosím, keby ste nám neimputovali to, čo sa tu vytrvale imputuje dva roky, že tu sú len dve možnosti riešenia vzťahu Čechov a Slovákov, že je len tzv. spoločný štát, mítizovaný, a potom "ať si táhnou", teda len samostatne. To predsa nie je pravda.
Táto falošná dilema sa nám podkladá vytrvale dva roky, veľmi presvedčivo, ale skutočne je falošná. Život ukázal, že je falošná, že existujú predsa iné riešenia vzťahov medzi suverénnymi republikami, ktoré deklarujú svoju suverenitu a chcú naďalej žiť spolu. Za seba chcem prehlásiť, že som presvedčený o tom, že by toto spolužitie malo pokračovať, ale celkom na iných formách, o ktorých sa treba dohodnúť. O to tu ide. Stará federácia, dvojčlenná - asi pred dvoma mesiacmi sme boli na jednom seminári v Bavorsku o európskom federalizme. Po dlhej diskusii na konci dvoch dní jeden ne-
mecký účastník povedal, môžem to presne citovať, ale nie je to také podstatné, že viacčlenné federácie majú isté mechanizmy, ktoré vyrovnávajú, robia rovnováhu, ale pri dvojčlennej federácii, keď jeden z účastníckych štátov má dvakrát toľko obyvateľov, ako ten druhý, 2: l, myslieť si, že to bude funkčný model, ktorý prežije ďalších 70 rokov, je historický omyl. To bude stále narážať aj systémovo na nejaké nekonečné zádrhele, znova to budeme upravovať a flekovať. Takže, je načase porozmýšľať o inom modeli. O to tu ide. Deklarácia má byť prostriedkom, ktorý umožní uvažovať o tomto inom modeli. Deklarácia vôbec neznamená prehlásenie samostatnosti nejakého štátu, nemá nijaké právne následky - znova to opakujem -, len politické následky. O taký typ deklarácie nám ide.
Ešte k poznámke podpredsedu vlády pána Porubjaka k poradiu, že hovoríme - prijať politickú deklaráciu, potom prijať Ústavu Slovenskej republiky ako zvrchovaného štátu a potom referendum. Toto poradie nie je nelogické, podľa mňa ani nezodpovedá tomu, čo hovoril pán podpredseda. Z histórie a z nedávnych dejín veľmi dobre vieme, že väčšina iných štátnych zoskupení a útvarov vznikala tak, že najprv bola v parlamentoch prijímaná zvrchovanosť. Z najnovších dejín, vieme to konkrétne z pobaltských republík, že potom tieto deklarácie sa dodatočne potvrdzovali alebo nepotvrdzovali referendami. Ale referenda boli potom, to je fakt, nemožno spochybňovať toto poradie. Proste ide o to, že kto má odovzdávať nejaké práva, o tom sme už hovorili, musí mať rozviazané ruky, nemôže ich mat zviazané. Nemôžem dávať práva, keď ich nemám. Nemôžem sa vzdávať práv, keď ich najprv nemám. Musím ich najprv mať, aspoň 5 minút ich musím mať. To je spor o tie minúty, o tú kontinuitu. Tu sa treba dostať na nulový stav, aby sa tieto dve republiky konštituovali ako suverénne. Keď referendum dopadne tak, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky povie, že chce naďalej zotrvať v spoločnom štáte federatívneho typu, bude to politická vôľa, to
znamená, že suverénna Slovenská republika sa vzdá radu kompetencií na základe rozhodnutia svojho ľudu v prospech budúceho federatívneho štátu. Tak stojí otázka. Tam nevidím nijaký problém ani protiklad. Proste pri demokratickom štáte to bude fungovať. Ale hovorím znova, to je základná vec, a na tú ste nám nikto neodpovedali nijakým argumentom, že kto má zviazané ruky, nemôže túto ruku podať svojmu partnerovi. Kto nemá najprv práva, nemôže sa ich vzdávať. Keď nám toto vyvrátite, alebo keď nám dokážete opak, budeme veľmi radi a iste sa radi poučíme, ale to je základná premisa, to je nie je naša nejaká tvrdohlavosť, to je jednoducho prirodzený, logický sled udalostí. Zároveň je to aj právo deklarované v medzinárodnej deklarácii o ľudských právach, o samourčení každého národa.
Takže, ak tu chceme predložiť návrh na vyhlásenie politickej deklarácie, nebude to nijaký traktát, bude to v podstate jedna preambula o tom, že sme sa tu zišli, a jedna jediná veta, ktorá môže byt celkom spokojne odpísaná z terajšieho ústavného zákona, že Slovenská republika je suverénnym, zvrchovaným štátom slovenského národa a národností žijúcich na území Slovenskej republiky. To je celá bomba, to je celé. Nevidím dôvod, aby za takéto politické prehlásenie nehlasovala väčšina tejto múdrej snemovne bez nejakých ping-pongových urážok. Hovorme o jadre veci, o podstate, a nie o nejakých vedľajších veciach.
To je zmysel toho. Navrhujem, aby sme ako dôsledok toho, že sme prerokovali správu o štátoprávnom usporiadaní, ktorá sa dostala na mŕtvy bod, že musíme hľadať ďalšie riešenia, práve v mene toho navrhujem, aby sme sa zaoberali vyhlásením o suverenite Slovenskej republiky ako politickou deklaráciou.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Hlásia sa poslanci Hamerlík a Strýko. Ešte by som mal jednu faktickú otázku. Pán poslanec, prosil by som, keby si mi vysvetlil jednu vec, jeden rozpor, ktorý cítim v tvojom vystúpení. Hovoríš, že deklarácia nemá žiadny právny význam a dosah. Na druhej strane hovoríš, že ak aspoň na tých 5 minút nemáme mat právo suverénneho celku, nemôžeme nič robiť. Tu kdesi cítim trošku rozpor v tvojom vystúpení. Ak to totiž nemá právny dosah, potom nie sme ani tých 5 minút právnym subjektom, z ktorého by niečo vyplývalo. Tak, ako si to povedal.
Pán poslanec Hrnko sa zrejme hlási k môjmu vystúpeniu. Len by som si rád osvetlil tento rozpor.
Poslanec A. Hrnko:
Pán predseda, ide o právny rámec vo vzťahu k súčasnej ústave, ale tým, že sa deklaruje vôľa, sa v podstate umožňuje absolútne zvrchované pokračovanie v ďalšom konaní.
Predseda SNR F. Mikloško:
Čiže má to právne následky.
Poslanec A. Hrnko:
Politické následky. Právne následky to bude mat až vtedy, keď sa to stelesní do ústavných zákonov.
Predseda SNR F. Mikloško;
Pán poslanec Hamerlík.
Poslanec R. Hamerlík:
Vážená Slovenská národná rada,
bol som tu prednedávnom, keď som hovoril konkrétne o zvrchovanosti a snažil som sa vysvetliť, čo to znamená, že to má ďalšiu dimenziu vlastne v tomto momente nevypočitateľnú. Ale teraz chcem reagovat na slová, ktoré predniesol môj predrečník. Spomenul komunistickú federáciu, takže komunizmus beriem, hneď o tom niečo poviem. Potom povedal, že treba pôsobiť na slovenský národ. Aj na to budem reagovať, a potom na záver poviem ešte jednu vetu.
Teraz vám niečo prečítam. "Ako som sa mohol v roku 1968 vzdialiť racionálnym zásadám socialistického spisovateľa-publicistu?" Ďalej: "Moje publicistické články boli mylné. Každý pokus o zmenu politickej štruktúry socializmu, bez hegemónie komunistickej strany, znamená riziko nástupu antisocialistických síl. " Ďalej: "Najsprávnejšou angažovanosťou je vytvárať dobré diela, ktoré pomôžu zušľachtiť a zlepšiť vedomie socialistického človeka. Spájam svoj občiansky, umelecký osud s osudom miliónov občanov tejto krajiny, ktorá je a zostane socialistickou krajinou. Pre ďalší rozvoj socializmu ako jedinej veľkej alternatívy... " A takto by som mohol pokračovat, ale môžete pokračovat aj vy, keď nájdete jedno dielo z roku 1972, volá sa to "Zodpovednosť".
Poslanec A. Hrnko:
A ty kde si bol? Poslanec R. Hamerlík:
A teraz pán predrečník povedal, že musíme mat rozviazané ruky. Pýtam, sa: Pán Hykisch, keď ste toto písali v roku 1972, mali ste ruky rozviazané?
Predseda SNR F. Mikloško:
Hlásia sa podpredseda Porubjak, potom poslanec Strýko a poslanec Húska.
Prvý podpredseda vlády SR M. Porubjak:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
mám v ruke návrh deklarácie, vyhlásenia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, rád by som sa k nemu vyjadril podrobnejšie.
Každá deklarácia je vážna vec. Ak je deklaráciou parlamentu, nejde o žiadnu epizódu či chvíľkový rozmar parlamentnej politickej hry. Je to vážny signál nielen do vnútra štátu, ale najmä navonok. Ak nemá byt takáto deklarácia hádankou nielen pre historikov, ale najmä pre občanov štátu, aj pre vlády a parlamenty iných krajín, musí vyjadrovať jasnú politickú vôľu, jasný politický názor, je prvým krokom ku konkrétnym politickým rozhodnutiam. Parlamenty zvyčajne neprijímajú vyhlásenia o zvrchovanosti republiky, aby ubezpečili občanov svojej krajiny, že sa nič nestalo, ako nám tu tvrdil pán poslanec Ľupták. Keďže predpokladám, že aj tento ctený parlament, ktorý chce budovať demokratický právny rámec, mieni prijímať rozhodnutia a deklarácie s jasným obsahom, je namieste položiť navrhovateľovi otázky, ktoré by mali vylúčiť akékoľvek pochybnosti, a tak sa teda navrhovateľov pýtam:
Po prvé - čo znamená veta - citujem: "Slovenská republika je zvrchovaným štátom svojbytného slovenského národa a národností žijúcich na jeho území"? Znamená to, že všetka výkonná a zákonodarná moc na území Slovenskej republiky pat-
rí orgánom Slovenskej republiky? Znamená to teda, že na tomto území od prijatia tohto vyhlásenia neplatia zákony a rozhodnutia orgánov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky? Znamená to, že sa od tejto chvíle bude od vlády Slovenskej republiky chcieť, aby prebrala velenie nad ozbrojenými zložkami na území Slovenskej republiky a zrušila federálne orgány, ktoré sa na území Slovenska nachádzajú?
Po druhé - čo znamená veta - citujem: "Základné práva a slobody občana, jeho túžbu po demokratickej a prosperujúcej spoločnosti nemožno plnou mierou naplniť bez toho, že by sme svoju zvrchovanosť neuplatňovali tak, ako ostatné národy Európy"? Ktoré národy má navrhovateľ na mysli? Má na mysli aj tie národy, ktoré žijú vo viacnárodných a zložených štátoch? A trvá navrhovateľ na tom, aby Slovenská národná rada prijala túto formuláciu, ktorou by tento parlament vyhlásil, že občania žijúci v Belgicku, Švajčiarsku, ale aj v Španielsku, Anglicku nenapĺňajú či nemôžu napĺňať svoju túžbu po demokratickej a prosperujúcej spoločnosti? Má to azda znamenať, že vlády týchto krajín sú nedemokratické?
Po tretie - čo znamená formulácia - citujem, že "národy strednej a východnej Európy sa ujímajú svojich práv až teraz, keď sa uvolnili putá totalitarizmu, ktoré ich na dlhú dobu zväzovali"? A ďalej citujem - "svoju zvrchovanosť, ku ktorej sa týmto hlásime ako svojmu prirodzenému právu, chceme uplatňovať práve v tomto duchu". Doteraz som sa nazdával, že putá totality boli putami, ktoré bránili demokracii. Doteraz som sa nazdával, že tieto štáty prenasledovali svojich občanov pre ich občiansku slobodomyseľnosť, pre ich túžbu po demokracii a právnom štáte. Pýtam sa, v akom duchu chceme uplatňovať svoju zvrchovanosť? Ide o štátnu zvrchovanosť, teda o vytvorenie samostatného Slovenska? O duchu, ktorý sa tam totiž spomína, sa v texte nič konkrétne nehovorí. A ak už hovoríme v týchto kategóriách, potom prepáčte, ale štátna zvrchovanosť, teda vyhlasovanie samostatných štátov prebieha
dnes poväčšine v duchu násilia, vojen a biedy, a to dokonca - a to pripomínam - až potom, ako sa parlamenty a vlády svojich občanov v referende opýtali, či o samostatný štát majú záujem. Tým teda sa snažím reagovať aj na pána Hykischa.
Po štvrté - v tom istom odseku návrhu vyhlásenia sa píše - citujem: "Starý kontinent naberá nové sily idey spolupatričnosti a kooperatívnosti národov. " Pýtam sa, ako chceme napĺňať túto ideu vo svojom najbližšom okolí vo vzťahu k Českej republike? O tom sa v texte hovorí iba to, že sa s ňou chceme vyrovnat. Ak sa máme vyrovnať v duchu kooperatívnosti a spolupatričnosti, myslí sa tým zrejme spoločný štát. Má navrhovateľ na mysli spoločný štát? Ak áno, treba to jednoducho povedať, tak, ako treba jednoducho povedať, ak mu o spoločný štát nejde. Ak však ide o spoločný štát, ako potom treba chápať predposlednú vetu - citujem: "Štátna zvrchovanosť je smerovaním našich dejín. " - Koniec citátu. Chceme sa teda predsa len s Českou republikou - citujem: "v duchu kooperatívnosti národov" rozísť? A kedy? Prijatím tohto textu? Prijatím Ústavy Slovenskej republiky? O tomto totiž nič nehovorí ani veta - citujem: "Do vytvorenia nového ústavného rámca našej existencie chceme rešpektovať spoločnú ústavu. " - Koniec citátu. Do vytvorenia akého ústavného rámca? Do prijatia novej ústavy spoločného štátu? Alebo to chceme rešpektovať tým, že vyhlásime referendum? Alebo to chceme rešpektovať tým, že prijmeme Ústavu Slovenskej republiky s plnými kompetenciami a slovenským prezidentom? Znamená to, že ústavu spoločného štátu budeme rešpektovať iba dovtedy, pokiaľ neprijmeme ústavu samostatného štátu? A príjmeme ju bez toho, aby sme sa na to opýtali občana, či chce ústavu samostatného štátu? Nejde tu náhodou o obrátenú logiku, o čom som tu hovoril, keď som prvýkrát vystúpil, najprv rozbiť štát a potom sa spýtať jeho obyvateľov, či s tým súhlasia?
Pán Hykisch, myslím, že ak si má tento parlament zachovať ctihodnosť, mal by prijímať jasné dokumenty. A aby bol návrh tohto textu jasný, mali by navrhovatelia zodpovedať prinajmenšom na tieto položené otázky.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Poslanec Kusý. Poslanec M. Kusý:
Vážená Slovenská národná rada,
skúsim vziať vážne slová pána poslanca Hykischa a domyslím, čo z nich vyplýva. Hovorí, že deklarácia nemá nijaké právne ani ekonomické dôsledky, čisté politické dôsledky. Boli sme svedkami takýchto deklarácií za totality. Dostávali sme ich denno-denne - deklarácie, ktoré nemali žiadne právne ani politické dôsledky. Dostávali sme deklarácie, že každý má právo na prácu, že každý má právo na vzdelanie, každý má právo na blahobyt, každý má právo na slušné zaobchádzanie zo strany Štátnej bezpečnosti, každý má právo na to, aby bol rovnoprávny partajný a bezpartajný občan tejto republiky, lenže tieto deklarácie nemali nikdy žiadne právne dôsledky. Bol to kus popísaného papiera. Načo je taká deklarácia, ktorá nemá žiadne právne, ekonomické dôsledky? Proti týmto deklaráciám sme bojovali v rámci charty, keď sme tvrdili: Áno, vezmime reprezentáciu štátu za slovo a začnime tieto deklarácie brat vážne. V tom čase som v jednom svojom príspevku pre Slobodnú Európu napísal: Je to ako keby nám ústredný výbor komunistickej strany sľuboval, že každý má právo na mercedes. Áno, zaručujeme vám, každý máte právo na mercedes, ovšem toto právo vám realizovať nebudeme. K čomu je dobrá
takáto deklarácia? Aby vyvolala v národe isté očakávania, isté emócie, isté napätie. To je skutočne politikum, tak ako hovoril pán Hykisch, ale je to naprosto demagogické politikum - vyhlasovať deklarácie, ktoré nemajú žiadne právne ani ekonomické dôsledky. My ti deklarujeme právo na mercedes, a ty, občan, sa postaraj o to, aby si ho získal. To je všetko. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Podlá § 19 vystúpi minister Oberhauser. Minister lesného a vodného hospodárstva SR V. Oberhauser;
Vážený pán predseda,
vážená vláda,
vážená Slovenská národná rada,
ja by som deklarácie nezľahčoval. Deklarácie sú veľmi vážne dokumenty, ktoré boli prijaté Slovenskou národnou radou a ktoré hovorili o našom vzťahu k tomu, čo sa dialo za Slovenského štátu vo vzťahu k Židom, čo sa dialo po 2. svetovej vojne vo vzťahu k Nemcom a k Maďarom. Takže to nie je celkom tak, že deklarácie nemajú žiaden význam a prijímali ich len ústredné výbory komunistickej strany. Druhá vec je, že práve to ukazuje, že vyhlásenie je základ ďalšieho postupu. Aj vo vzťahu k Židom a k ďalším sa zrejme bude riešiť formou zákonov - spôsob ich rehabilitácie, reštitúcie atď. Čiže náväzne, tak ako v týchto prípadoch, majú potom zákony svoj význam. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky je východiskom pre prijatie Ústavy Slovenskej republiky. Až vtedy dôjde k zákonnému ústavnému naplneniu týchto vecí, ktoré sa zatiaľ deklarujú, vtedy možno hovoriť o referende. Takto to aj navrhujeme. Je jasné, že vtedy, keď sa bude prijímať ústava, sa musí hovoriť aj o tom, akú bude mať ústava nadväznosť na našu ďalšiu existenciu v našom štáte.
Prekvapilo ma, že pán podpredseda slovenskej vlády hovoril o akomsi dokumente, ktorý nebol rozšírený ako tlač Slovenskej národnej rady. Viaceré kluby pracovali na tom, aby pripravili návrh deklarácie. Tento návrh deklarácie zatial nebol rozdaný, ale je pripravený oveľa stručnejší návrh, v ktorom je presne iba to, čo povedal pán poslanec Hykisch, vyhlásenie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, kde sa hovorí, že my, poslanci Slovenskej národnej rady vzišlej zo slobodných volieb, zaviazaní vôľou ľudu Slovenska, ktorý nám dal poverenie položiť základy demokratického štátu spôsobilého zabezpečiť naplnenie jeho prirodzených politických, hospodárskych a sociálnych práv a vytvoriť podmienky na jeho prosperitu, slávnostne vyhlasujeme: Slovenská republika je zvrchovaným štátom svojbytného slovenského národa a národností žijúcich na jeho území. Čiže je to jasne, jednoznačne formulované, je to v súlade aj s doterajším právnym stavom. Je to vlastne len potvrdenie, prihlásenie sa k tomu, k čomu mali odvahu prihlásiť sa niektorí v roku 1968, a jasné deklarovanie tohto stavu.
Ďakujem za pozornosť. Predseda SNR F. Mikloško:
Sú ešte tri príspevky - pána Budaya, Moravčíka a Ondruša a sú tu faktické poznámky poslancov Strýka, Húsku, Zoričáka, Hrnku, Miroslava Ondruša a Krajčoviča. Faktické poznámky sa zrejme týkajú príspevkov, ktoré odzneli a ktoré môžu cez obedňajšiu prestávku zaniknúť. Navrhujem, aby čo najstručnejšie povedali faktické poznámky tí, ktorí sa doteraz prihlásili, to znamená poslanci Strýko, Húska, Zoričák, Hrnko, Ondruš, Krajčovič, a potom by sme vyhlásili obedňajšiu prestávku.
Poslanec M. Strýko:
Vážená Slovenská národná rada,
pred nejakým časom sa od tohto mikrofónu pľulo do tváre rôznym ľuďom. Je to zaiste smutné. Mám taký názor, že pľuť do tváre sa nemá ani ľuďom ani názorom, nebolo by to dobré pre budúcnosť samostatného Slovenska, nedajbože, ani pre budúcnosť demokracie. Avšak chcem sa spýtať na niekoľko vecí. Všetci - citujem pána Ľuptáka - veľmi dobre vieme, že hovoríme o politickej deklarácii. Prečítal som mnoho desiatok deklarácií na tejto pôde počas dvoch rokoch. Nijakú nemám predloženú, o nijakej som nerokoval a neviem, o čom sa teda bavíme. To je jedna vec. Druhá vec je tá, že sa hovorí - však to nič nie je, zdvihneme ruky a odsúhlasíme to. Zároveň pán minister Oberhauser hovoril, že je to vážny dokument. Bez rokovania o takomto vážnom dokumente ho máme schváliť či neschváliť. Je to iste zaujímavé.
Chcem reagovať na pána poslanca Hykischa. Hovorí, že sa zmenili názory aj preto, že za dva roky sa zmenila mapa Európy. Túžba meniť mapy je nepochybne ušľachtilou, ale na takéto túžby národy často doplácali. Hovorí ďalej, že musíme si ujasniť, čo po stroskotaní dohovorov, že treba odskúšať ďalší model. Pokus na národe bez jeho vôle má nepochybne v tomto prípade nezvratné dôsledky. Je to teda odvaha v našom vlastnom svedomí, ktoré v nejednom prípade u nás v posledných rokoch zlyhalo. Však, pán poslanec? Tak prečo máme teraz tomuto svedomiu veriť? Hovoríte, že to, čo bolo doteraz, bol historický omyl. A čo, ak tento váš experiment skončí tiež historickým omylom? Experiment na národe, na občanoch, na rodine - s dovolením, aj mojej - si neželám. Môžete experimentovať nejakým iným spôsobom. Hovoríte, že najprv sa vyhlási samostatný štát, potom bude referendum. Ak referendum dopadne inak ako si predstavujete, Slovenská národná rada zruší svoju ústavu? Bude to dôstojné Slovenskej
národnej rady? Teda najprv samostatný štát, a potom sa pýta´t? Čo, ak rozhodnutie bude nezvratné? Už nebude sa na čo pýtať. Myslím si, že väčšina národa si ten váš experiment neželá. Však sa ho, preboha, najprv spýtajte! /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Poslanec Húska. Pripraví sa poslanec Zoričák. Poslanec A. M. Húska:
Vážená snemovňa,
chcel by som upozorniť, že sa tu deje masírovací postup, ktorý chce v nás ďalej zobudiť alebo udržať komplex menejcennosti. Prečo sa stane, a dokonca vládnemu činiteľovi, že sa stavia proti ďalšej emancipácii národa? Štátna emancipácia je súčasť komplexnej emancipácie a musí nastať. To je dôležité vedieť. A ešte by som rád vyslovil veľké počudovanie nad tým, čo tu hovoril pán Hamerlík. Doteraz ste nevedeli o tomto vystúpení pána Hykischa? Vecí doteraz vám bol dobrý. A keď vám nie je dobrý, použijete nejaké obvinenia z minulých časov? To je predsa, podlá mňa, nie obrazom dobrej morálky. A ešte jedna poznámka. V kybernetike je totiž taký stav, že sa udáva, že najideálnejší je priamy vzťah medzi dvoma uzlami. Nazýva sa to Fajolov mostík. A kde medzi týmito dvoma uzlami použijeme nejaký ďalší článok, to znamená práve federál, ktorý samozrejme a celkom vedome nechceme, ten sa v kybernetike nazýva tieňový článok. Všimnite si to. Tento tieňový článok nechceme, chceme sa bezprostredne dostať do kontaktu s českým národom - slovenský národ a slovenské obyvateľstvo. To je zmysel toho postupu. Nezahmlievajte to, nestrašte nás dospelosťou, sme proste naozaj dospelí a budeme brat svoje veci do vlastných rúk. /Potlesk. /