spracovanie pripomienok z verejnej diskusie k návrhu Ústavy Slovenskej republiky bola ustanovená jedenásťčlenná komisia právnych expertov, ktorá ukončila svoju činnosť 10. marca 1992 a odovzdala správu o výsledku verejnej diskusie k návrhu Ústavy Slovenskej republiky Predsedníctvu Slovenskej národnej rady.
Vážená Slovenská národná rada,
pri prerokúvaní tohto bodu programu na dnešnej 23. schôdzi Slovenskej národnej rady musíme skonštatovať, že sa zatiaľ nepodarilo ukončiť resp. postaviť nové základy štátoprávneho usporiadania Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na zmluvnom princípe medzi republikami tak, ako sme si to predsavzali. Ďalej treba konštatovať, že sme zatiaľ neprijali tri ústavy tak, ako sa pôvodne predpokladalo. Považujem za potrebné hneď na tomto mieste zdôrazniť, že komisie, ktoré boli poverené jednotlivými úlohami, predložili dnes pred nás nasledovné dokumenty:
1. Návrh Zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu v tej forme ako ju Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 7. januára 1992 schválilo.
2. Návrh zmluvy z rokovania komisií predsedníctiev v Mílovách v dňoch 3. až 8. februára 1992 spolu s pripomienkami všetkých poslaneckých klubov Slovenskej národnej rady k tomuto návrhu.
3. Návrh Ústavy Slovenskej republiky v alternatívach tak, ako ju predložila komisia poslancov Slovenskej národnej rady na verejnú diskusiu.
4. Spracovanie a vyhodnotenie verejnej diskusie o ústave Slovenskej republiky, ktoré obnášalo 2 551 podaní.
Za tým všetkým stojí obrovský kus práce. Dovoľte, aby som sa všetkým, ktorí sa na nej podieľali, úprimne poďakoval.
Na druhej strane sa zasa pokúsim vysloviť svoj názor na dôvody, ktoré spôsobili, že sme sa ku konečnému cieľu nedostali. Začnem zo slovenskej strany.
1. Slovenská politická scéna prešla od júna 1990 otrasmi, ktoré málokto predpokladal. Nebudem analyzovať príčiny, ale chcem len vecne konštatovať, že prvý polrok nášho politického života sa niesol v znamení veľkých napätí okolo jazykového zákona, druhý polrok v znamení veľkej vládnej i parlamentnej krízy, v tretom polroku to boli okolnosti okolo vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska a štvrtý polrok, ktorý prežívame, nie je o nič ľahší. Toto obrovské politické napätie a záťaž nám všetkým odobralo veľa síl.
2. Takmer všetky strany v slovenskom parlamente prešli procesom premien, delením, výmenou svojich predstaviteľov, a to v krátkom čase, čo malo často za následok nejednotnosť.
3. Ak sa pozeráme na všetky postkomunistické štáty, vidíme, že proces spoločenských premien v nich prebieha takmer lavínovým tempom, čo sa nutne muselo odzrkadliť aj na formovaní a politickom dianí na našej politickej scéne. Toto všetko nás oberalo o dostatočný pokoj a odstup, v ktorom by takéto závažné problémy bolo treba riešiť.
Ak som sa stručne dotkol slovenskej politickej scény, nemôžem obísť ani českú. Českú politickú scénu by som dokonca vedel charakterizovať ešte stručnejšie. Je to neochota - nazvime to - pražskej politickej scény čokoľvek meniť na stave, ktorý existuje. Tento problém tak trochu sprevádza celú existenciu nášho spoločného štátu. Ak sme od novembra 1989 začali spoločne hovoriť o tzv. autentickej federácii,
s výnimkou prezidenta republiky a niektorých ďalších českých politikov sme to museli byt stále my, ktorí sme nútili partnerskú stranu k hľadaniu nového modelu, v ktorom by sme našli svoju identitu. Ústavný zákon o zmene kompetencií z 12. decembra 1990 je jediným konkrétnym výsledkom v tomto smere. Navyše, neochota českej politickej scény uznať ako subjekty zmluvy obidve republiky jasne hovorí, že kým česká strana chápe spoločný štát ako jednotný celok, väčšina slovenskej politickej scény chápe spoločný štát ako štát, ktorý vytvára Česká republika a Slovenská republika. Tu kdesi slovenská politická scéna prechádza emancipačným procesom, ktorý ťažko možno zastaviť. Bude treba hodne politickej múdrosti a trpezlivosti, aby sa nakoniec našiel taký model spolužitia oboch republík, s ktorým sa dokážu obidve identifikovať.
Toto všetko nehovorím preto, aby som nakoniec rozviroval hnev a vášne, ale preto, že rokovania medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o štátoprávnom usporiadaní považujem v tejto chvíli za prerušené. Blížia sa voľby a predvolebné obdobie myslím nie je vhodné na riešenie tak závažných problémov. To však neznamená, že nové parlamenty a vlády by nemali po voľbách pokračovať v rokovaní o hľadaní nového modelu spolunažívania oboch republík. Myslím si, že by bolo politicky kultúrne, keby náš parlament v tomto smere nechal odkaz tým, ktorí po nás zaujmú tieto miesta. Ak som hovoril o nedostatkoch práce jednej i druhej strany, tak v prvom rade preto, aby aj z tohto plynulo pre obidve strany isté poučenie.
Vážená Slovenská národná rada,
predpokladám, že táto téma vyvolá rozpravu a že nakoniec by Slovenská národná rada mala prijať k tejto téme uznesenie. Predpokladám, že skôr ako prijmeme uznesenie, stretne sa politické grémium Slovenskej národnej rady, aby jeho text patrične pripravilo. Žiadam vás, aby najmä text
uznesenia neniesol v sebe znaky politického zápasu alebo prestíže. Žiadam vás, aby tento text bol vecným zhodnotením celej tejto namáhavej práce, ktorej ste sa všetci zúčastnili.
Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk/.
Týmto otváram rozpravu k bodu, ktorý som otvoril. Prosím, pán poslanec Hrnko. Pripraví sa poslankyňa Rozinajová.
Poslanec A. Hrnko:
Vážené predsedníctvo, vážená vláda,
dovoľte, aby som predniesol stanovisko nášho poslaneckého klubu k otázkam, ktoré predniesol pán predseda Slovenskej národnej rady.
Pokus o štátoprávne rokovania za dnešných okolností bez toho, že by Slovensko malo svoju vlastnú zvrchovanosť, považujeme za niečo podobné, ako boli v minulosti snahy o reformovanie socializmu, teda reformovať niečo, čo sa reformovať nedá. Slovenská politická reprezentácia, najmä vládna koalícia zlyhala, lebo bola pripravená len na dohodu, nemala alternatívu na situáciu, ak sa s českou stranou nedohodneme. Jednoznačne môžeme povedať, že česká strana ako zjednotený subjekt sa nechcela dohodnúť na vytvorení nového vzťahu Slovenskej republiky a Českej republiky na princípoch suverenity. Jedine, čo bola ochotná urobiť, bolo politické deklarovanie o zachovaní daného stavu. To je v podstate mílovský dokument.
Predstavitelia vládnej koalície neboli schopní reagovať na neústupnosť českej strany iným spôsobom, ako odstúpiť od všetkých základných bodov, najmä od zmluvného charakteru bu-
dúceho zväzku. To je i opustenie uznesení Slovenskej národnej rady o štátoprávnom usporiadaní. Neschopnosť vládnej koalície vyvodiť dôsledky z postupu českej strany nás doviedla do slepej uličky, z ktorej sa nemôžeme dostať iným spôsobom, len deklaráciou vlastnej zvrchovanosti. To však predstavitelia vládnej koalície nie sú ochotní spraviť. Súčasný stav štátoprávneho postavenia Slovenska možno hodnotiť ako krach vládnej politiky v štátoprávnej oblasti. Je to súčasť celkového neúspechu vládnej politiky, najmä nesplnenia vládneho vyhlásenia i jeho inovovanej formy.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško;
Ďakujem. Prosím poslankyňu Rozinajovú. Pripraví sa poslanec Fogaš.
Poslankyňa H. Rozinajová:
Vážená Slovenská národná rada,
vážená slovenská vláda,
vážené panie poslankyne, páni poslanci,
po celé dva roky najväčší ruch a rozruch v tomto parlamente vyvolávala téma štátoprávneho usporiadania. Dovoľte, aby som aj ja využila mandát poslankyne na vyjadrenie stanoviska k predmetnej téme.
Prirodzeným zoskupením ľudí je rodina, ktorá sa zaraďuje do širšieho spoločenstva národa a ten si utvára spoločný štát ako zázemie pre ochranu jednotlivcov, rodín, ich národnej identity, kultúry, mravov, jazyka, ich sociálno-právnej istoty. Tak ako rodina chce mat svoj vlastný byt, tak aj národ chce mat svoj štát. Pán Pithart sa k nám prihovoril svo-
jím dvojdomkom, pán Gorbačov európskym domom. Aj v spoločných domoch, mestách má každý svoj byt a na ňom svoju vlastnú vizitku. Susedské vzťahy nemajú nijaký charakter zasahovania do vnútorných veci navzájom. Záujem je zameraný skôr na dobré susedské vztahy. Tak je to aj medzi susedskými štátmi, pretože nik z nás nežije na ostrove. Rodina, národ, štát sú teda tri primárne spoločenstvá, v ktorých hľadá každý jednotlivec svoju ochranu a rozvoj. Rodina, národ, štát sú súčasťou prirodzených práv človeka. Akékoľvek tendencie oddeľovať tieto tri podstaty ľudského spoločenstva sú násilím, porušovaním základných ľudských práv.
Ak si teda národ chce utvoriť štát, nik nemá právo mu štát v ceste, ale ani označovať tieto snahy prirodzených potrieb a práv hanlivými pomenovaniami typu šovinista, nacionalista, separatista, ba na Slovensku aj klerofašista. K národu patria ľudia, ktorí majú spoločný pôvod, spoločnú domovinu, predkov, kultúru, ktorú v priebehu dejín ľudstva národ vytvoril a osvojil si jemu vlastné sociálne, morálne správanie i náboženské hodnoty. Každý jednotlivec sa narodil ako príslušník nejakého národa. Národné povedomie je silný mravný cit. Preto je človek ochotný bojovať za slobodu svojho národa, za právo na jeho štátnu zvrchovanosť, ba je ochotný v tomto boji obetovať to, čo človek má najcennejšie - vlastný život. Národné sebauvedomenie vedie národ k potrebe konštituovať svoju príslušnosť, svoju zvrchovanosť verejne pred ostatnými národmi. Národné sebaurčenie, národná zvrchovanosť si vyžadujú akt deklarácie, bez ktorej sa nemôže tento národ postaviť proti ostatným zvrchovaným národom v medzinárodných vzťahoch. Zvrchovaný národ si morálne nárokuje aj na štátnu zvrchovanosť, samostatnosť, ktorú uznávajú aj ostatné národy. Iba takto v medzinárodnom práve konštituovaný štát môže mat svoju zvrchovanosť garantovanú aj v prípade, že sa rozhodne žiť s iným národom na základe medzištátnej zmluvy medzi dvomi zvrchovanými subjektami.
K založeniu takejto zmluvy alebo vystúpenia z nej by však nemal byt ani jeden subjekt nejak donucovaný. K čomu nám je v ústave zakotvená možnosť vystúpiť z federácie, ked' každý pokus o osamostatnenie sa Slovenska je označovaný za protiústavný? Prvoradou úlohou ešte tohto parlamentu by malo byt prijatie deklarácie o úplnej zvrchovanosti Slovenskej republiky s úplnou medzinárodnou subjektivitou a následným prijatím Ústavy Slovenskej republiky, v ktorej by sa však vopred nepredurčoval zväzok s Českou republikou. Odkladanie týchto dvoch závažných krokov, ktoré tento parlament mal už dávno realizovať, na poslaneckú garnitúru po voľbách poškodzuje Slovensko, ba mohli by sme povedať, že ho ekonomicky ožobračuje. /Prejav nesúhlasu v sále. /
Páni poslanci, som takisto poslankyňa ako vy, a mám právo vyjadriť svoje stanoviská.
Uveďme len prípad Transpetrol, vysokú nezamestnanosť, ktorá je na Slovensku trikrát vyššia ako v Českej republike, a to aj napriek tomu, že máme spoločný štát. Inými slovami, nepríjemné veci si máme riešiť aj tak sami. V dejinách je známe, že vodcovia dvíhali národ k jeho svojbytnosti, no na Slovensku je tomu skôr opačne. V tomto vrcholnom orgáne Slovenskej republiky - v Slovenskej národnej rade, žiaľ, ked' sa len spomenula v priebehu týchto dvoch rokov otázka zvrchovanosti, niektorí poslanci priam hnevom vyskakovali zo svojich stoličiek, akoby ich uštipla osa, a iniciátorov zvrchovanosti označovali hanlivo za separatistov, rozbíjačov spoločného štátu, nacionalistov, ba posledne sú národne orientovaní poslanci označovaní ako ľavičiari. Vyhrážajú sa balkanizmom, Juhosláviou, hoci dobre vedia, že Slováci nepôjdu ozbrojení ohrozovať Českú republiku. Keby niektorí boli vynaložili pre slovenskú zvrchovanosť trochu úsilia, ako sme vynaložili pri jazykovom zákone, mohli sme byt už v štátnej zvrchovanosti veľmi ďaleko. Snahy o deklarovanú zvrchovanosť Slovenskej republiky sa v tomto parlamente tvrdo odkladali z mesiaca na
mesiac. Spočiatku som verila v úprimnosť týchto snažení. No dnes, keď pomaly už od januára sú poslanci oslovovaní, aby prenechali tieto iniciatívy po voľbách, je mi jasné, že odkladanie zvrchovanosti v parlamente bolo inscenáciou čechoslovakizmu.
Vážení páni poslanci, máme už veľmi málo času na to, aby sme urobili niečo pre slovenskú štátnosť, a je preto neodkladné, aby sme ešte dnes prijali deklaráciu o štátnej zvrchovanosti, aby sme následne mohli prijať Ústavu Slovenskej republiky. Veď koľko sa sľubovalo už od minulého mája o prijatí ústavy, a všetko zaniesol prach času. Kde máme záruku, že budúci parlament sa zasadí o slovenskú zvrchovanosť? Je samozrejmé, že po prijatí ústavy hneď po voľbách by sa malo vyhlásiť referendum, či si Slováci želajú žiť v samostatnom štáte alebo spolu s Českou republikou. Dovolila by som si povedať, že v súčasnej ekonomickej tiesni je federál a federálna vláda pre Slovensko najväčším luxusom, aký si Slovensko v súčasnosti môže dovoliť. Stotožňujem sa s vyhlásením pána prezidenta Havla, ktoré odvysielal Slovenský rozhlas v nedeľu 29. marca o siedmej hodine, v ktorom pán prezident okrem iného hovorí, že z hľadiska štátoprávneho usporiadania podlá neho sú len dve cesty - demokratická federácia alebo dva samostatné štáty. Forma konfederácie alebo volnejšieho zväzku je pre pána prezidenta nejasná, a teda sa s ňou nemôže stotožňovať. Toto nám jasne ukazuje, že nemáme čo ďalej čakať, strácať čas. Preto chcem, páni poslanci, apelovať na vás, veď ste poslancami Slovenskej národnej rady, ste poslancami tohto slovenského národa, využime ešte tento posledný čas v prospech štátnej zvrchovanosti Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva, a neodkladajme túto úlohu, ktorá patrí nám, na poslancov po voľbách.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem. Ak dovolíte prihlásil by som sa prvý s faktickou poznámkou k vystúpeniu pani poslankyne Rozinajovej. Potom sa hlási pán podpredseda Porubjak, pán poslanec Tatár, potom pani poslankyňa Homolová.
Rád by som zaujal stanovisko k vystúpeniu pani poslankyne Rozinajovej, ktoré osobne nemôžem nazvať inak ako demagogickým /potlesk/. Pani poslankyňa, vy ste dva roky hlasovali spolu s vládnou koalíciou, a dnes, dva mesiace pred voľbami, po oddelení časti hnutia v KDH hovoríte niečo úplne iné. Prepáčte, takéto argumenty sú protirečivé. Po druhé - hovoríte, že zlyhali vodcovia tohto parlamentu a svojím spôsobom ste ich označili nálepkou čechoslovakizmu. Kedykoľvek som vám ochotný vám predložiť články, ktoré sme písali za čias totality o slovenských problémoch a porovnať ich s vašimi článkami, ktoré ste písali o socializme, socialistickej rodine a socialistickom internacionalizme /potlesk/. Preto prepáčte, ale nazývajme veci pravými menami.
Ďakujem. /Potlesk. /
Pán podpredseda Porubjak. Prvý podpredseda vlády SR M. Porubjak:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
azda sa nedotknem nikoho, žiadneho z ctených prítomných poslancov, ak poviem, že väčšina z nich si do týchto lavíc pred dvoma rokmi sadala s celkom odlišnými predstavami o usporiadaní tohto štátu, než s akými bude z týchto lavíc odchádzať. Niet azda výrečnejšieho dôkazu o politickej slo-
bode v tejto krajine, ak do blížiacich sa volieb vstúpia politické strany s takými odlišnými predstavami o budúcnosti Slovenska a Česko-Slovenska. Z ráscestia, na ktorom sa dnes Slovensko evidentne ocitlo, existujú už len dve cesty, pretože rôzne okľuky či zastávky vedú aj tak iba k dvom cieľom. Prvou je cesta politikov, ktorí sa netaja svojím úmyslom vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej republiky, prijať Ústavu Slovenskej republiky s plnými kompetenciami a slovenským prezidentom. Títo politici hovoria, že nastala pre Slovensko historická chvíľa, ktorá sa nebude opakovať. Podlá ich rozhodnosti nemusí Slovensko vôbec pochybovať, že svoje zámery aj splnia, a nemusí už vôbec pochybovať o tom, že je to najlacnejšia a najjednoduchšia cesta k samostatnosti Slovenska. Nebudú ľudí ani obťažovať referendom a ani ním nebudú zaťažovať štátnu pokladnicu. Veď tí istí politici sa chystajú až po takomto vytvorení Slovenskej republiky s ústavou, ktorá je ústavou samostatného štátu, opýtať sa ľudí, čo si o tom myslia. Potom však už nebude treba. Po vytvorení samostatného štátu už budú všetky ďalšie otázky zbytočné. Ako sa niektorí z nich už vyjadrili, toto svoje odhodlanie chcú naplniť hneď po voľbách, azda do konca augusta, azda do konca roka a obyvatelia tejto krajiny sa budú mať možnosť pozrieť na vznik samostatného štátu v priamom prenose v televízii a čakať, čo sa stane potom, pretože to zatiaľ ešte nik nepovedal.
Neviem celkom presne, na čo sa potom budú pýtať občana. Budú sa azda pýtať občana, či súhlasí s tým, že vytvorili samostatný štát? Možno najprv vytvoriť samostatný štát a potom sa pýtať občana, v akom štáte chce žiť? Možno sa občana v referende opýtať na 5 možností? Možno však prirodzene položiť otázku, či sa bude takýto štát, ktorý deklaroval svoju zvrchovanosť a ktorý prijal ústavu samostatného štátu, naozaj správať ako sa patrí. Pravdepodobne áno, veď rovnaký model bol použitý v Juhoslávii i v Sovietskom zväze. Avšak i tieto štáty dali svoje deklarácie o zvrchovanosti najskôr
odobriť referendom a po niekoľkých mesiacoch od vyhlásenia svojej zvrchovanosti už ani nepredstierajú osobitný záujem
0 existenciu spoločenstva, v ktorom eskaluje napätie medzi jednotlivými členmi pri rokovaniach o vojenských a ekonomických otázkach. Áno, aj takou môže byť cesta Slovenska, áno aj to je spôsob, akým môžu politici naložiť s osudom občanov svojej krajiny.
Z križovatky, na ktorej sa Slovensko ocitlo, existuje
i druhá cesta. Je to cesta česko-slovenskej štátnosti, o ktorej si tí, čo ju ponúkajú, myslia, že je hodná zachovania a prebudovania. Je to cesta, ktorá si váži zvrchovaného občana. Považuje totiž za jeho a len za jeho právo rozhodnút o tom, v akom štáte chce žiť. Považuje za jeho právo rozhodnút sa v referende pre vytvorenie samostatného štátu. Považuje však za svoju povinnosť dovtedy, kým tak občan neurobí, rešpektovať jeho doterajšiu vôľu žiť v spoločnom štáte. Je to politická línia, v ktorej nejde o deklarovanie zvrchovanosti, ale o naplnenie práv republík v spoločnom štáte, ktorá si uvedomuje, že suverenita, ktorú deklaruje súčasne platná ústava, zostala nenaplnená, a že ju treba naplniť konkrétnym obsahom. A tým obsahom môže byt zmluva s jasným vymedzením kompetencií a následne ústavy republík a federácie.
Myslím, že dnes už možno jasne viest deliacu čiaru medzi rozličným chápaním toho čo nazývame národným programom. Jedna strana stotožňuje národný program jedine s vytvorením samostatného štátu, hneď a zaraz. Považuje to za politicky a ekonomicky optimálne, zdá sa jej, že súčasná nestabilita v Európe je ten najsprávnejší čas. Je presvedčená, že práve my sa vyhneme tým problémom a tým hrôzam, ktorým sa nevyhli niektoré krajiny východnej Európy. Sme presvedčení, že národ má právo rozhodnút sa, či chce žiť v štáte spoločnom alebo v štáte samostatnom, že demokracia zaručuje jeho občanom aj právo na národnú existenciu, že pre občiansku slobodu a po-
litickú slobodu národa je podstatná demokracia, že je dôležitý fungujúci štát, fungujúca ekonomika, že múdrosť a sila Slovenska sa naplní v spoločnom štáte.
Z tohto ohľadu neboli uplynulé dva roky stratou času. Človek vždy hľadá viacero ciest k úspechu, ale iba jedna z nich je najlepšia. Politici rokovali dva roky. Nechajme teraz na občanov, ktorá cesta sa im vidí správnejšia. Určite svoje rozhodnutie starostlivo zvážia, určite starostlivo zvážia, ktorá cesta je pre nich výhodná. A som presvedčený, že sa rozhodnú správne.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Poslanec Tatár sa vystúpenia vzdal. Poslankyňa Homolová, poslanec Baláž.
Poslankyňa Š. Homolová:
Vážená vláda,
vážená Slovenská národná rada,
dovoľte mi vyjadriť svoj názor k štátoprávnemu usporiadaniu. Ako občan som za spoločný štát, ktorý budú tvoriť dve rovnoprávne republiky. /Potlesk. / Ako poslanec som povinná rešpektovať vôľu národa, ktorú vyjadri referendom. Ak by som dnes sama svojvoľne rozhodla o politickej deklarácii, ktorú navrhla moja kolegyňa pani Rozinajová, pýtam sa: Náš okres Čadca má 20, 3 % nezamestnaných, 18 tisíc ľudí dochádza denne na Ostravsko, kto týchto ľudí zamestná? /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec Baláž, potom pán poslanec Prokeš. Poslanec F. Baláž:
Vážený pán predseda,
dotkol by som sa faktickej poznámky pani poslankyne Rozinajovej. Vieme, že človek sa môže v živote aj dopustiť určitých chýb. Ako k tomu niekedy príde, nevieme to posúdiť. Vážený pán predseda, v kázňach pánov biskupov, aj terajších, som mal možnosť v totalite počuť citovať výroky pani poslankyne Rozinajovej ohľadne výchovy v rodine. Možno ste ich mohli počuť aj vy. Nepokladám takú poznámku, ako ste mali ohľadom pani poslankyne za nejakú dobrú. Ďalej, ako poznám názory pani poslankyne Rozinajovej k štátoprávnemu usporiadaniu a zvrchovanosti Slovenska, myslím, že ich nezmenila.
Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško:
Môžeme porovnať všetky hlasovania počas dvoch rokov. Pán poslanec Prokeš, potom pani poslankyňa Olejníková.
Poslanec J. Prokeš:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
vážená slovenská vláda,
dovoľte mi veľmi stručne zareagovať na vystúpenia, ktoré tu boli, predovšetkým na pána podpredsedu Porubjaka. Jeho vystúpenie bolo nepochybne pôsobivé, ale zavádzajúce z jednoduchého dôvodu. Vždy sme všade deklarovali, že od okamihu
prijatia ústavy, teda v období od prijatia do nadobudnutia jej účinnosti sa má uskutočniť referendum, ktorým sa občania vyslovia. Ale dámy a páni, dovoľte mi, keď sa tu toľko skloňuje referendum, spýtať sa vás, tých, ktorí ste hlasovali za stiahnutie príslušného zákona z rokovania Slovenskej národnej rady, prečo ste to urobili? Veď predsa Slovenská národná strana i ďalší poslanci predložili Slovenskej národnej rade návrh zákona o referende. Prečo ste to urobili? Bojíte sa referenda?
Predseda SNR F. Mikloško.
Pani poslankyňa Olejníková, potom pán poslanec Tatár. Pripraví sa poslanec Fogaš.
Poslankyňa M. Olejníková:
Vážená Slovenská národná rada,
v dejinách je známe, že vodcovia dvíhali svoj národ - počula som od pani kolegyne Rozinajovej. Áno, dvíhali a obetovali životy radových občanov. Po páde marxistickoleninskej ideológie nastal v Európe určitý pohyb k osamostatneniu. Aj niektorí horliví predstavitelia nacionalistických ideí v našom parlamente predkladajú sporadicky tento nápad do pléna. Mohli by pri štylizovaní svojho návrhu doplniť svoje meniace sa postoje, ale i príklady o tom, ako oslobodzujú napríklad vodcovia Moldavska, Juhoslávie svoj národ? Obetujú vlastný národ v bratovražednom boji. Nech si teda slovenské mamičky na výzvu pani Rozinajovej a jej podobných vychystajú synov na barikády /prejav nesúhlasu v sále/, veď ona a jej podobní nás oslobodia aj proti našej vôli. Potom im z vďačnosti pozostalí udelia nejaké to kreslo. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Páni poslanci Tatár, Ľupták, Brestenský, Hrnko, Hamerlík, Galanda.
Poslanec P. Tatár:
Vážené dámy a páni,
samozrejme, pán Prokeš či hovorí o Čechoch to alebo ono, sa tiež istým spôsobom musí medzi nich rátať /smiech v sále/, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že hovoril o niečom, čo je zavádzajúce, hovoril zároveň o referende. Aby sme boli naozaj korektní, treba pripomenúť aj dnes na tomto mieste, že toto plénum na tomto mieste odmietlo hlasovať, o požiadavke na referendum, ktoré navrhol pán poslanec Sládek. Je to veľmi jednoduché. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško; Pán poslanec Ľupták. Poslanec I. Ľupták:
Keď prejde táto vypätá atmosféra, iste si budem vytýkať sám sebe, že som reagoval na vystúpenie pani poslankyne Olejníkovej, ale nedá mi, aby som vás neupozornil, že táto dáma klame. Predvčerom vyhlásila, že pán Mates z Prešova bol komunista. V živote nebol komunistom. Podlá toho ju vždy budem posudzovať.
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem pánovi poslancovi Ľuptákovi. Hlási sa pán poslanec Andel.
Poslanec M. Andel:
Vážené dámy, vážení páni,
bolo tu zopár vystúpení, mali sme možnosť sledovať ako v divadle celý zástup, celú sériu vystúpení našich čechoslovakistických priateľov, ktorí sedia v tomto parlamente. Ale prosím, každý má svoj názor a v demokracii názor treba rešpektovať. Páči sa mi, že tí, ktorí sú označovaní v opozícii za nacionalistov, šovinistov, rešpektovali a počúvali názor svojich názorových protivníkov v tomto parlamente, kdežto tí veľkí demokrati, tá koalícia, nevie kľudným spôsobom vypočuť svojich kolegov, ale na to sme si zvykli. Akí poslanci, taká koalícia. /Prejav nesúhlasu v sále. / Chcel by som reagovať resp. spýtať sa, položiť niekoľko otázok pánovi Porubjakovi. Vo svojom vystúpení konštatoval, že väčšina poslancov bude z tohto parlamentu odchádzať s úplne iným názorom, s akým sem prišla. Iste, to je konštatovanie, ale prečo si pán Porubjak nepoložil otázku, prečo je tomu tak. Asi za tie dva roky činnosti v tomto parlamente, asi za tie dva roky spoločných rokovaní s predstaviteľmi českej politickej scény pochopili, že iná cesta nie je možná. A človek, keď sa vyvíja, mení názor. Niektorí sú zakrpatení, takže ostávajú na rovnakej úrovni.
Ďalej čo ma zaujalo, vlastne ani nezaujalo, pretože odporcovia zvrchovanosti a samostatnosti Slovenska sa skutočne na nič iné nezmôžu, iba na zastrašovanie balkánskou cestou. Opäť by sme si mali položiť otázku, kto koho straší. Kto straší? Či Slovensko straší Čechy federálnou armádou, alebo opát predstavitelia českej politickej scény sa vyhrážajú, že na Slovensko pošlú federálnu armádu? Ďalej sa chcem spýtať pána Porubjaká, prečo sa tak vehementne snaží popierať Slovensku realizovanie svojho práva na sebaurčenie? A ak tu viacerí kolegovia spomínali referendum, chcem sa spýtať,
prečo - prepáčte za výraz - tak zbesilo bojovali proti návrhu zákona Slovenskej národnej rady o referende. Po druhé - prečo sa tu neustále vyťahuje špina na niektorých ľudí? Takisto by som sa chcel, pán Porubjak, spýtať - ste predstaviteľ významnej politickej strany...
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec, chcel by som vás opraviť, nie významnej, ale víťaznej. /Potlesk. /
Poslanec M. Andel:
Pán predseda, súhlasím, po voľbách som ochotný svoj názor zmeniť, ak to tak bude. Teda chcem sa spýtať, pán Porubjak, prečo vo väčšine prípadov predstavitelia vašej strany vyťahujú tu špinu, a pritom váš teoretik pán Gál sa pred 10 dňami, myslím, že v denníku Mladá fronta dnes vyjadril, aké je to odporné, a predpokladá, že v predvolebnej kampani tie zlé politické strany a hnutia budú na vás, chudákov, vyťahovať nejakú špinu. Zatiaľ je to naopak. Nepočul som, že by nejaká opozičná strana resp. hnutie vystupovala takýmto neserióznym a nie najslušnejším spôsobom.
Vážené dámy a páni, skutočným prejavom nášho spoločného štátu, skutočným prejavom realizácie spoločnej federálnej politiky je odvolanie veľvyslanca slovenského pôvodu v Kanade pána Rudolfa Schustera. Ponižujúcejším spôsobom, ako sa to urobilo, sa to už urobiť nedalo. Vážení, dovoľte, aby som symbolicky z tohto miesta napľul do tváre ministrovi zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Nemenujem. Je to hanba, ktorá ostane.
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec, ešte jedno slovo a budem nútený ti odo-