môže spravovať až majetok, ktorý je vo Fonde národného majetku, a tam zatiaľ, až na jeden či dva podniky, nie je žiaden. Všetky štátne podniky patria zatiaľ pod správu príslušných rezortných ministerstiev.

Čo možno konštatovať záverom? Je veľmi paradoxné, že v súčasnosti pod rúškom starostlivosti o takzvaného drobného akcionára - kto môže dnes povedať, ktorý akcionár bude drobný, ktorý bude veľký a ktorý bude obrovský akcionár -, teda pod rúškom takzvanej starostlivosti o drobného akcionára je kritika najviac smerovaná na prípravu kupónovej privatizácie od ľudí, ktorí ešte pred pár mesiacmi tohto drobného akcionára na každom kroku nabádali, aby sa kupónovej privatizácie nezúčastnil. Teraz žiadajú jej urýchlenie a opäť veľmi originálnym spôsobom nabádajú: Páni poslanci a poslankyne, pridajte sa k nám, odvolajte ministra, ktorý privatizáciu robí a urýchľuje. Teda, ak návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi privatizácie nebude stiahnutý, budeme hlasovať proti vysloveniu nedôvery a budeme hlasovať proti tomu, aby sa o tomto návrhu hlasovalo tajne.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško;

Prosím poslanca Zselenáka. Pripraví sa poslanec Kliman. Poslanec J. Zselenák;

Vážený pán predseda,

vážené Predsedníctvo Slovenskej národnej rady,

vážená vláda,

dámy a páni,

na úvod vyberám niekoľko myšlienok z dokumentu Štúdia

o východiskách hospodárskej a sociálnej politiky Strany demokratickej lavice - citujem: "V prechode k trhovému hospodárstvu má rozhodujúci význam radikálna zmena vlastníckych vzťahov. Je nevyhnutné odstrániť monopol štátneho vlastníctva a vytvoriť predpoklady pre rozmanité vlastnícke formy, ktoré budú medzi sebou súťažiť, aby sa na konkrétnom mieste presadili tie, ktoré sú najživotaschopnejšie. Medzi týmito formami má nenahraditeľné miesto súkromné vlastníctvo, bez ktorého nemôže existovať trhová ekonomika. Privatizačnú politiku chápeme preto širšie, ako politiku na podporu vzniku a fungovania neštátneho sektoru v rôznych vlastníckych formách. Primárnym cieľom privatizácie musí byt zvýšenie efektívnosti národného hospodárstva. Zamestnanecké účastiny a vlastníctvo manažérov predstavujú taký spôsob demokratizácie vlastníctva, pri ktorom nehrozí nadmerná koncentrácia vlastníctva, odpredaj, výpredaj majetku do zahraničia, atď. Umožňujú využiť vlastnícku motiváciu zamestnancov. " Toľko citát.

Pravdovravnosť týchto slov dokladá i náš spolupodiel na vypracovaní alternatívneho poslaneckého návrhu o veľkej privatizácii v roku 1990. Ten na rozdiel od prijatého zákona č. 92/1991 Zb. predpokladal uplatnenie viacerých systémových krokov, aby dĺžka prechodného obdobia negatívne neovplyvnila stav ekonomiky. Išlo tu najmä o uplatnenie komercionalizácie a uvolnenie podnikateľských funkcií doterajších štátnych podnikov prevodom na štátne akciové spoločnosti, ktoré by za podmienky zachovania vloženého základného imania mohli účinne vstupovať do rodiaceho sa trhového prostredia. Ďalej zavedenie organizačnej výrobnej a finančnej reštrukturalizácie podnikov, ktorá sa opiera o organizačné rozčlenenie veľkých štátnych podnikov na menšie organizačno-výrobné celky, prijatie základných smerov hospodárskej politiky pre stanovenie žiadúcich rozvojových a útlmových programov a vyčlenenie z privatizačného procesu podnikov na hranici predĺženia uplatnením všetkých foriem oddĺženia. Ďalej išlo o zachova-

nie rovnoprávnosti privatizačných foriem, kde popri neštandardnej kupónovej privatizácii by sa v omnoho väčšej miere uplatňovali zamestnanecké a manažérske akcie ako vlastnícky motivačný faktor. Náš návrh predpokladal podstatne významnejšie postavenie Fondu národného majetku, ktorý by sa stal transformačným nástrojom a nielen vykonávateľom jednotlivých oddelených krokov privatizácie. Tento postup predpokladal aktívnu účasť vlády na uplatňovaní privatizačnej politiky.

Prijatý vládny návrh zákona č. 92/1991 Zb. a vládnej koncepcie mnohé z týchto krokov nedocenil práve priorizovaním časovej rýchlosti neštandardnej formy privatizácie cez kupóny. Uplatnenie § 45 tohoto zákona môžeme chápať za účelné iba v časovo obmedzenom období, ktorý predpokladá vládny dokument koncepcie a ďalšieho postupu veľkej privatizácie. Tým, že v súčasnom období dochádza k odďaľovaniu začiatku prvej vlny kupónovej privatizácie, ale dotýka sa to i druhej vlny, je táto blokácia podnikateľských aktivít pre stabilitu ekonomiky neúnosná. Vzhľadom na zaostávajúci proces schvaľovania privatizačných projektov na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky oproti pôvodnému harmonogramu, sa prehlbuje neistota podnikov, ich manažmentu, odďaľuje sa ich komercionalizácia a tým i možný vstup zahraničného kapitálu. Narastá sociálna neistota zamestnancov, obava o uchovanie pracovnej istoty v regióne, zhoršuje sa celková ekonomická situácia. Vzrastajú obavy o prípadné preradenie do druhej vlny kupónovej privatizácie, čo by pre tieto podniky malo vážne ekonomické dôsledky, nevynímajúc ich prípadnú likvidáciu.

Tým, že v štádiu spracovania privatizačných projektov chýbali zásadné koncepcie hospodárskej politiky vlády, sa nevytvorili predpoklady, aby predložené privatizačné projekty v zmysle § 6 zákona č. 92/1991 Zb. obsahovali orientáciu podnikateľskej činnosti z hľadiska žiadúcej vecnej reštrukturalizácie. Otvoreným problémom zostáva posúdenie vhodnosti

metódy kupónovej privatizácie u podnikov, ktoré dosiahli k 31. 12. 1991 hospodársky výsledok stratu, ako i vyčlenenie vysoko zadĺžených podnikov z procesu privatizácie.

Vážnym nedostatkom ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku je fakt, že za obdobie od účinnosti zákona č. 92/1991 Zb. do vypracovania počiatku doby prípravy privatizačných projektov nedokázalo vypracovať takú metodiku pre jednotlivých zakladateľov, aby nedochádzalo k sporom a prieťahom pri výklade zákona. Nezáväzná forma privatizačného projektu totiž spôsobovala viaceré problémy pri výpočte jednotlivých ekonomických kategórií a pri naplňovaní projektu požadovanými náležitosťami. Viaceré nedostatky v privatizačných projektoch vznikli i v dôsledku nezosúladenia vplyvu novej legislatívy, ako napríklad nadobudnutie účinnosti nového Obchodného zákonníka, ktorý iným spôsobom upravuje spôsob zakladania a právneho postavenia obchodných spoločností, ako i vytvárania ich orgánov. Oneskorené metodické usmernenie ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, až 16. januára 1992, a spôsob výpočtu rezervného fondu a vysporiadanie dubiózneho majetku, sú len niekoľkými z príkladov. Zahmlievanie týchto súvislostí privatizačného procesu pred občanmi, budúcimi akcionármi, najmä v počiatočnom období ich registrácie, nevytvorilo dostatočný predpoklad pre dôveru v túto neštandardnú formu privatizácie.

Dámy a páni, prípravou procesu privatizácie sa zaoberalo aj Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. Citujem z programového vyhlásenia vlády z júla roku 1990: "Pre postupné uplatňovanie trhového mechanizmu vláda bude vytvárať priestor na rozsiahlu komercionalizáciu a privatizáciu. " Ďalej citujem z aktualizovaného programového vyhlásenia vlády z roku 1991: "Programom vlády je prekonanie poklesu a recesie. To si žiada vymedziť hlavné rozvojové dynamizačné faktory a dôsledne ich presadzovať v ekonomike. Toto inštrumentárium vláda doplní tak, aby vznikol účinný systém podpo-

ry reštrukturalizačného procesu. Pre podporu tohoto procesu vláda pokladá za nevyhnutné neodkladne dať k dispozícii podnikateľskej sfére základné informácie a odporúčania pre orientáciu výrobných programov tak, aby boli v súlade s predpokladanými vývojovými trendami vo svete. " Napriek tomu, že uplatňovanie týchto krokov vyplývalo z programového vyhlásenia vlády, nepremietlo sa to do dokumentu vlády, ktorý minister pre správu a privatizáciu národného majetku k realizácii veľkej privatizácie predložil do vlády pod názvom "Koncepcia a návrh ďalšieho postupu veľkej privatizácie".

Dámy a páni, záverom chcem zdôrazniť, že k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery pánovi ministrovi Miklošovi nás viedli pragmatické a vecné výhrady voči postupu, ktorý sa uplatňuje v procese privatizácie. Boli sme tiež vedení obavami o perspektívy pre držiteľov investičných kupónov, ako aj obavami z dôsledkov možného hospodárskeho poklesu, z nedostatočnej legislatívnej čistoty privatizačného procesu a právnej istoty nových vlastníkov. Aj prípad Transpetrol svedčí o tom, že v tomto súkolesí je akosi veľa piesku.

Dámy a páni, Strana demokratickej lavice je za privatizáciu. Myslíme si, že zmena vlastníckych vzťahov a najmä rovnoprávne postavenie všetkých troch foriem - súkromného, družstevného a štátneho vlastníctva - a ich vzájomná súťaž môže viesť k postupnému zvýšeniu výkonnosti ekonomiky. Mňa osobne zvlášť teší, že sa týmto procesom začali zaoberať aj najvyšší ústavní a vládni činitelia, vrátane pána prezidenta. Verím, že to vyplýva z náročnosti a konfliktovosti privatizačného procesu. Preto už prejavy takéhoto výrazného záujmu považujem za úspech iniciatívnej skupiny poslancov. A najmä to, že k občanom, držiteľom investičných kupónov, začali prúdiť informácie o stave pripravenosti a priebehu privatizácie, o situácii podnikov zaradených do privatizácie a mnohé ďalšie. Zvýšila sa frekvencia programov televízie

i rozhlasu, aktivita tlače a osobne i pána Mikloša v kontakte s verejnosťou, či už priamom alebo sprostredkovanom. Verím, že v tomto, bez ohľadu na výsledok hlasovania, sa bude naďalej pokračovať, najmä preto, aby sa zabránilo zdiskreditovaniu privatizácie ako takej.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Faktická poznámka - pán poslanec Strýko. Poslanec M. Strýko:

Vážená Slovenská národná rada,

mám tri veľmi krátke poznámky. Prvá - je neuveriteľne prijemné, keď zlodeji-bolševici, ktorí ukradli občanom tohto štátu majetok, dnes hovoria o tom, že sa veľmi snažia o to, aby tento majetok sa čím skôr vrátil, proste sa im nepáči, že to, čo nakradli, sa vracia pomaly. Takáto absurdita je možná snáď iba na Slovensku. No nevadí.

Chcel by som však upozorniť na dve veci. Na minulej schôdzi Slovenskej národnej rady pán poslanec Markotán povedal, že minister Mikloš bol podrobený skúške vydierania od dvoch poslancov, že ak splní nejaké ich podmienky, prípadne sa nepodpíšu pod dokument, ktorý navrhuje jeho odvolanie. Bol by som veľmi rád, keby pán poslanec Markotán tieto mená oznámil. Trvám na tom, aby poslanec Markotán tieto mená oznámil, aby sme vedeli, kto v tejto Slovenskej národnej rade chcel vydierať ministra slovenskej vlády.

Posledná poznámka - samozrejme, každému z nás je jasné, že prudký útok voči privatizácii, aj voči ministrovi Miklo-

šovi, je bolševický revanš za november 1989. To vedia všetci. Avšak myslím si, že tento revanš nie je dotiahnutý do dôsledkov, do logických koncov. Myslím si, že by bolo veľmi správne, keby náš parlament nezaťažoval budúci parlament istými problémami, ktoré by mohli byt pre neho málo príjemné. Navrhujem, celkom vážne, aby na budúcu schôdzu Predsedníctvo Slovenskej národnej rady zaradilo bod o zmene názvu Slovenskej republiky, aby sa Slovenská republika nazývala Slovenská socialistická republika, aby v tejto veci sa poslanci vyjadrili, pretože zdá sa mi, že toto spektrum, ktoré sa bude dnes vyjadrovať k ministrovi Miklošovi, sa v tejto veci bude pravdepodobne deliť. Neurobme to tak, že necháme tento problém socializácie Slovenska až na budúci parlament. Trvám na tom, aby sa aj o tom hlasovalo.

Predseda SNR F. Mikloško:

Chce sa vyjadriť pán poslanec Markotán? Nie je tu. Pán poslanec Zselenák má faktickú poznámku.

Poslanec J. Zselenák: Dámy a páni,

iba preto, že som hlboko presvedčený o tom, že úvod výrokov pána poslanca Strýka nepatril poslancom za Stranu demokratickej lavice, ho nevyzývam k tomu, aby sa nám ospravedlnil. Keby to bolo predsa len ináč, chcel by som ho poprosiť o to, aby ušetril prácu mandátovému a imunitnému výboru.

Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško;

Pani poslankyňa Oravcová má ešte nejaký citát.

Poslankyňa M. Oravcová:

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

iste nikto z vás guvernéra Štátnej banky česko-slovenskej nepovažuje za boľševika alebo komunistu. Aj on sa v tlači minulý týždeň vyjadril v tom zmysle, že za najväčší problém tohto roka označil oneskorenie privatizácie, a teda transformácie ekonomiky v podnikovej sfére, pričom optimizmus nevládne ani na tento rok.

Predseda SNR F. Mikloško:

Ďakujem. Pán poslanec Kliman. Poslanec L. Kliman;

Vážené predsedníctvo, vážená vláda, vážené plénum,

vo februári tohto roku štyri rezorty na požiadanie národohospodárskeho a rozpočtového výboru spracovali správy o priebehu privatizácie. Predkladali ich páni ministri Holčík, Belcák, námestník ministra výstavby a stavebníctva pán Vondriska a minister Kršek. Vo všetkých sa vo väčšej alebo menšej miere objavili výhrady voči práci Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. Dovoľte mi informovať vás o niektorých najzávažnejších. Bohužiaľ, budem musieť autenticky citovať z informácie, ku ktorej som si vybral taký najsignetickejší materiál, a to informáciu pána ministra Kršeka. Uvediem z neho kritické pripomienky k priebehu privatizácie a pôsobeniu ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku. Urobím tak

autenticky, bez akýchkoľvek vlastných komentárov, aby som neovplyvňoval váš názor. Ten prosím, aby ste si potom spravili sami.

Citujem: "Malá privatizácia. Nie je dostatočne rozhranená malá a veľká privatizácia, podniky až do výzvy okresnej privatizačnej komisie nevedia, či celý podnik alebo jeho časť nebude predmetom malej privatizácie. Náklady na vypracovanie privatizačného projektu sú nemalé, dochádza k mrhaniu prostriedkov, lebo pri zaradení do malej privatizácie sú všetky práce na projekte bezcenné a ide o zbytočne vynaložené náklady. Nie je kontrolovateľné, či podnety na malú privatizáciu idú podľa zákona od občanov, alebo je to vôľa okresnej privatizačnej komisie. Nejeden prípad je taký, že okresná privatizačná komisia oznámi podniku: Žiadame vypracovať na všetky vaše prevádzkové jednotky privatizačné karty, lebo boli určené na malú privatizáciu. V súčasnej dobe je takýto stav, podľa našich informácií" - rozumej ministerstva poľnohospodárstva a výživy - "u Mäsového priemyslu, štátny podnik Trenčín, kde pod pokutou majú vypracovať privatizačné karty na všetky prevádzkové jednotky. Zvláštnosťou takejto žiadosti okresnej privatizačnej komisie je, že nevie presne identifikovať, konkretizovať všetky prevádzkové jednotky. Sme toho názoru, že keby išlo o podnety občanov, išlo by veľmi konkrétne o to, o čo občania v zmysle zákona prejavili záujem, a nie o všetko. Z toho tomuto ministerstvu, teda Ministerstvu poľnohospodárstva a výživy Slovenskej republiky potom vyvstáva problém, čo s podnikovým riaditeľstvom, čo s nárokmi zamestnancov, čo so zásobami, čo so záväzkami podniku prípad Topoľčiansky mäsový priemysel, Konzerváreň Rimavská Sobota, Pivovar Urpín, atď/. Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že malá privatizácia beží už rok, nie sú mnohé veci právne a organizačne doriešené, a nie sú doriešené ani vzťahy zakladateľ - ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku.

Malá a velká privatizácia. Pri privatizácii nejde o veci nepodstatné, lebo na prvý pohľad by sa zdalo, že je jedno, akou formou sa majetok štátu sprivatizuje. Áno, ale musia byt dopredu vyjasnené vztahy a dôsledky, ako o nich informujeme v predchádzajúcej časti, pretože nie je možné pokračovat v praxi, že podnik alebo jeho podstatnú časť vydražíme a nemáme doriešené dôsledky, ktoré z toho vznikajú. Veď napríklad okrem nedoriešenej otázky zásob u pivovaru Urpín zostala nedoriešená otázka zálohy majetku na poskytnutý investičný úver, v prípade Mäsopriemysel Trenčín vystavením privatizačných kariet na všetky prevádzkové jednotky, ako to požaduje okresná privatizačná komisia, a to veľmi vehementne, pod hrozbou 200 tisíc korún pokuty, zostanú nedoriešené reštitučné nároky, pre ktoré bol podnik zaradený až do druhej vlny privatizácie. Podlá zákona by takéto jednotky nemali do malej privatizácie vôbec ísť. Nejednotnosťou termínu dražieb dochádza k tomu, že podstatná ekonomicky nosná časť podniku sa vydraží a zostane živoriť akási podružná časť podniku, honosne nazývaná štátny podnik, ekonomický a mnohokrát výrobne nadväzná na rozhodujúcu časť podniku, ktorej situáciu do ďalších dražieb nemá kto riešiť.

Žiadame i v malej privatizácii o úzku spoluprácu okresných privatizačných komisií a Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky so zakladateľmi. Skutočnosťou je tiež fakt, že zakladateľ postupom, ktorý volí Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, nemá vôbec prehľad o počte, výške vydraženia a iných významných skutočnostiach, že sú pri plnení s jeho zakladateľom nevyhnutné povinnosti. Ani v tejto informácii nevieme teda vyčísliť ani počet, ani hodnotu vydraženého majetku za náš rezort, ani nepoznáme všetky dôsledky vykonaných dražieb našich prevádzkových jednotiek.

%

Výbor Slovenskej národnej rady pre obchod a služby si ich bude musieť vyžiadať u Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. "

Ďalší odsek: "V tomto smere sa nám ukazuje, že malá privatizácia má jeden zo základných nedostatkov v tom, že prevádzkové jednotky vydražené vo verejných dražbách sa len málokedy dostávajú do rúk odborníkov, a ti druhí vidia vo vydražení prevádzky predovšetkým zdroj rýchleho zbohatnutia. Iste to ide ruka v ruke s problémami, na ktoré sa podpisuje obchod, kde situácia je ešte horšia.

Veľká privatizácia. Na druhej strane treba povedať, že dlho sa vlečúce vyjasňovanie okolo rezervného fondu /jeho nápočet sa vyjasnil vlastne prvýkrát v piatok 10. 1. 1992, a to ešte odborníci ani tomuto ujednoteniu príliš nedôverujú/ je jednoznačne zavinené nedôslednou koordinačnou činnosťou Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. Ďalším z problémov, veľmi vypuklým najmä v našom rezorte, sú otázky reštitučných nárokov. Ide najmä o vysporiadanie sa s pôvodnými vlastníkmi. Zatiaľ Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky akékoľvek nevysporiadanie vlastníctva pôdy považuje za prekážku privatizácie, i keď bola urobená dohoda medzi našim ministerstvom, že to nemusí byt zatiaľ prekážkou. Ďalšou oblasťou, zatiaľ nie celkom doriešenou, je oblasť delimitácií. Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky neukončené delimitácie považuje za prekážku privatizácie. V koncepcii privatizácie je však ako jeden z princípov volená demonopolizácia. Tá zákonite musí so sebou niesť delimitácie. Náš rezort šiel v predstihu a pred zoštátnením demonopolizoval. Privatizačné projekty nemajú celkom presne napočítaný majetok, lebo nie všade sa podarilo uskutočniť delimitácie. Tento problém však zostáva, aj keby sa demonopolizovať v rámci privatizačných projektov, preto sa táto otázka ukazuje ako zatiaľ neriešená, pretože k delimitačným rozporom bude dochádzať pri každej demonopolizácii.

Jednou z nedostatočne riešených oblastí veľkej privatizácie je nedotiahnuteľnosť priameho predaja. Malo by ísť o najjednoduchšiu, teda aj najrýchlejšiu formu privatizácie nespadajúcu do prvej a druhej vlny privatizácie, pretože tieto podlá koncepcie mali platiť len pre kupónovú privatizáciu. Postup, ktorý volí ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku v tejto forme však ukazuje, že je jednou zo zdĺhavých metód. Naše podniky ju pre základné privatizačné projekty volili v tých prípadoch, kedy sa im v ťaživej situácii - najmä prípady veľkej zadĺženosti, neodbytu výrobkov a podobne -, podarilo nájsť tuzemského alebo zahraničného partnera. Dnes sa zverejnili a čaká sa, či ešte niekto podá konkurenčný privatizačný projekt, a to odo dňa zverejnenia za dva mesiace. Potom bude nasledovať posudzovanie konkurenčných privatizačných projektov, a až tak sa rozhodne o priamom predaji, čo v takých prípadoch, ako sú Mraziarne, š. p. Bratislava, vyvoláva zbytočnú nervozitu a zhoršenie ekonomickej situácie podniku. "

Posledný citát: "K druhej vlne privatizácie, v ktorej máme zaradených 169 podnikov, z toho 76 % typu štátnych majetkov a strojnotraktorových staníc, očakávame od Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky spresnenie, či privatizačné projekty budeme vypracúvať a predkladať podľa metodického pokynu platného v prvej vlne privatizácie, alebo či tento a termíny doteraz vyhlásené budú platné aj naďalej /Česká republika vydala novú osnovu privatizačného projektu pre druhú vlnu publikovanú v Hospodárskych novinách dňa 14. 1. 1992/. "

Vážení prítomní, toľko niektoré autentické časti informácie. Treba dodať, že s ohľadom na odstup času - termín jej spracovania bol február - možno došlo k novým skutočnostiam, nemôžem však o nich informovať, pretože ich nemám k dispozícii. Mám však otázku na prítomných členov vlády, ktorá zaiste v priebehu môjho vystúpenia napadla aj vás. Prečo tieto

otázky neboli riešené vo vláde v pracovných rokovaniach tak, aby sa vylúčili alebo obmedzili ich negatívne dôsledky?

A napokon mimo textu, ktorý mám pripravený, som chcel povedať pánovi Strýkovi, nech sa nediví, že nám veľmi záleží na tom, ako starostlivo a poctivo prebieha proces privatizácie. Pozná ma, vie, že som stavbár, v mnohých základných prostriedkoch, ktoré sa dnes privatizujú, vydražujú, ktoré prechádzajú do súkromných a iných rúk, je aj kus môjho života, mojej 32-ročnej stavbárskej práce - i vášho, i nášho spoločného. Nemalo by nám byt teda jedno a nemali by sme zľahčovať tento vážny moment, o ktorom dnes hovoríme.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Prosím poslanca Sabu. Pripraví sa poslanec Miček. Poslanec P. Sabo:

Vážené predsedníctvo/ vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

keďže tu bolo viacero emotívnych vystúpení, chcel by som na úvod povedať, že som nikdy nebol členom žiadnej boľševickej lobby, a napriek tomu si dovoľujem kritizovať privatizačný proces, pretože sa domnievam, že ako poslanec mám na to plné právo. Pokiaľ niekto stavia kritiku privatizačného procesu do roviny, že kritizujúci sú vlastne proti ekonomickej reforme a proti privatizácii, je to rovnaká čierno-biela reforma, akú sme tu 40 rokov predtým používali o hrozbe imperializmu. Je to to isté v inom farebnom preve-

dení. /Potlesk. / Predsa nie je možné, aby sme tvrdili, že osobou pána Mikloša privatizácia stojí alebo padá. Ak by bola založená na jednej osobe, bola by to skutočne katastrofa.

Nemá význam, aby som opakoval to, čo tu bolo veľakrát povedané. Dovoľujem si to zhrnúť. Myslím, že ide o nedostatok priehľadnosti privatizačného procesu, ktorý ho robí pre väčšinu držiteľov investičných kupónov zahmleným, nemajú informácie o podnikoch, a tým sú oproti vyvolenej užšej vrstve vlastne znevýhodnení. To znamená, že pri privatizácii nám vzniknú nové nespravodlivosti, nové krivdy a bezprávia. O legislatívnych nedostatkoch tu tiež bolo hovorené. Chcel by som zdôrazniť len jeden veľmi jednoduchý fakt, že neboli prijaté účinné opatrenia proti prepieraniu špinavých peňazí, a pritom stačilo jednoduché nariadenie na dokazovanie zdroja peňazí použitých na nákup alebo prenájom jednotiek. Týka sa to, samozrejme, malej privatizácie. Neboli prijaté účinné opatrenia na rozbitie štátnych monopolných podnikov, ba ani proti vznikaniu nových monopolov pri privatizácii. Týka sa to napríklad odvetví potravinárskeho priemyslu, spracovateľského priemyslu atď.

Chcem zdôrazniť najmä nedostatočnú informovanosť občanov. Už niekoľko týždňov beží predkolo kupónovej privatizácie, pritom privatizačné projekty z prvého kola nie sú schválené, občania nemajú informácie o podnikoch. To vlastne vedie k tomu, že sa nahráva privatizačným fondom na úkor držiteľov investičných kupónov. Niet sa preto čo čudovať, že v tejto situácii bezmocnosti a neinformovanosti množstvo ľudí už ponúklo svoje investičné body jednotlivým fondom. V dôsledku blokády informácií jednoducho nemajú na výber. A to už nehovorím o nedostatočnej odbornej poradenskej službe na registračných miestach.

Dovolím si vás upozorniť na jeden aspekt problému privatizácie, o ktorom sa tu ešte nehovorilo. Je to otázka eko-

logickej zadĺženosti, ktorá v privatizačných projektoch vôbec nie je riešená. Ekologická zadĺženosť predstavuje vklad, ktorý bude musieť nový majiteľ privatizovaného podniku doň vložiť, aby vyhovel zákonným normám ochrany životného prostredia. Dá sa zhruba rozdeliť na záväzky, ktoré vyplývajú z doterajšieho poškodzovania životného prostredia predchádzajúcim majiteľom, na záväzky vyplývajúce z ukladania odpadov do životného prostredia, na záväzky vyplývajúce z neplnenia správnych rozhodnutí uložených orgánmi osobitnej štátnej správy pre životné prostredie, a takisto záväzky, ktoré vyplývajú z rozdielu požadovanej a skutočnej úrovne technického vybavenia a technológie znečisťovania a technológie, ktorá vlastne má zamedziť znečisťovaniu životného prostredia príslušným podnikom.

Keďže tieto otázky nie sú riešené, prinášajú so sebou dve úskalia, na ktoré si dovolím upozorniť. Prvým je to, že skutočná hodnota privatizovaného majetku je takto vlastne nižšia ako sa uvádza, čo môže v budúcnosti viesť k znehodnoteniu akcií časti držiteľov investičných kupónov, ktorí ich investujú do podnikov, ktoré majú vysokú ekologickú zadĺženosť. Samozrejme, nemôžu mať o nej informácie, keďže nie je odrazená ani v privatizačných projektoch. Následkom môže byť lacné skupovanie akcií týchto držiteľov investičných kupónov na burzách. Je to vlastne priestor pre špekulantov a poškodzovanie občanov, ktorým privatizáciou chceme majetok vrátiť. Po druhé - neprehľadnosť problému je pôdou pre špekulantov, a som presvedčený, že odrádza serióznych investorov. Seriózny investor predsa musí mať záujem o to, v akom stave je podnik po všetkých stránkach. Máme informácie o tom, že už dnes zahraniční investori požadujú výnimky, aby v budúcnosti nemuseli niesť bremeno ekologickej zadĺženosti. Čo to znamená? To znamená, že toto bremeno budú niesť daňoví poplatníci, a teda poškodení budú opäť len občania.