Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 6 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 35 poslancov. /

Konštatujem, že tento návrh prešiel.

Ďalším pozmeňujúcim návrhom bol návrh pána poslanca Budaya, aby po bode 4 ako bod 5 nasledoval bod "Rozšírenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady, u ktorého sa predpokladá, že pred ním zasadnú politické kluby - ak prejde tento návrh.

Prosím, prezentujme sa. /Prezentovalo sa 139 poslancov. / Kto je za tento pozmeňujúci návrh? /Za návrh hlasovalo 73 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 33 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 33 poslancov. /

Konštatujem, že tento pozmeňujúci návrh prešiel.

Ako posledný bol pozmeňujúci návrh poslanca Gašpara, ktorý prečítal uznesenie a navrhol, aby to bol ako bod 19, v tejto chvíli ako bod 2O.

Prosím, prezentujme sa. /Prezentovalo sa 139 poslancov. / Kto je za tento pozmeňujúci návrh? /Za návrh hlasovalo 48 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 49 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 42 poslancov. /

Pozmeňujúci návrh neprešiel.

Dávam hlasovať o programe, ako o celku. Prosím, prezentujme sa. /Prezentovalo sa 141 poslancov. /

Kto je za návrh programu tak, ako bol prednesený, aj s pozmeňujúcimi návrhmi?

/Za návrh hlasovalo 96 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 25 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 20 poslancov. /

Konštatujem, že sme schválili návrh programu schôdze Slovenskej národnej rady.

Prvým bodom programu je

Návrh 37 poslancov Slovenskej národnej rady na vyslovenie nedôvery ministrovi pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi podaný na 22. schôdzi Slovenskej národnej rady 28. februára 1992.

Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa zatiaľ písomne prihlásili 4 poslanci v poradí Miroslav Ondruš, Jozef Zselenák, Ladislav Kliman a Jaroslav Ivan. Podotýkam, že Predsedníctvo Slovenskej národnej rady uložilo Výboru Slovenskej národnej rady pre obchod a služby, aby zaujalo stanovisko k tomuto návrhu. Na konci rozpravy vystúpi pán poslanec Ivan, ktorý prednesie toto stanovisko. Predseda vlády sa hlási ako prvý. Dávam mu slovo.

Predseda vlády SR J. Čarnogurský:

Vážený pán predseda,

vážená Slovenská národná rada,

vláda Slovenskej republiky sa vážne zaoberala návrhom skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery ministrovi pre správu a privatizáciu národného majetku Ivanovi Miklošovi. Oboznámila sa s týmto návrhom. Musím konštatovať, že návrh je veľmi všeobecný, nekonkrétny, a už aj z tohto faktu možno usudzovať, že motivácia tohto návrhu je skôr politická ako vecná. Napriek tomu by som sa chcel zaoberať aj niektorými vecnými okolnosťami doterajšieho priebehu privatizácie. Hneď úvodom týchto vecných informácii môžem povedať, že návrh z vecného hľadiska, z hľadiska kritiky priebehu privatizácie, neobstojí.

V Slovenskej republike bolo privatizovaných, vydražených k polovici februára tohto roku 7912 prevádzkových jednotiek v rámci malej privatizácie. V Českej republike bolo za rovnaké obdobie vydražených 15 325 prevádzkových jednotiek, čiže vlastne na Slovensku bolo privatizovaných o niečo viac prevádzkových jednotiek oproti pomeru 2: 1, oproti pomeru obyvateľstva v Českej republike a na Slovensku. V rámci veľkej privatizácie a kontroly privatizačných projektov vo veľkej privatizácii, najmä v kupónovej, je dodnes v Slovenskej republike schválených 89 projektov na kupónovú privatizáciu v hodnote 4O mld Kčs a do konca tohto týždňa možno očakávať schválenie 146 projektov na kupónovú privatizáciu v hodnote 68, 5 mld Kčs. Čiže vidno, že práce na schvaľovaní týchto privatizačných projektov vo veľkej privatizácii finišujú.

K priebehu prípravy veľkej privatizácie by som chcel povedať, že kontrola projektov a ich schvaľovanie je vo veľkej miere ovplyvnené najmä majetko-právnymi podkladmi

o vlastníctve týchto projektov, vlastníctve štátu k závodom a podnikom navrhnutým na privatizáciu. Vzhľadom na to, že za vyše 4O rokov doterajšieho štátneho vlastníctva mnohé z týchto podnikov si nezadovážili dostatočné podklady o štátnom vlastníctve, a keďže ministerstvo nechce pripustiť, aby došlo k privatizácii podnikov, ktoré prípadne nie sú štátne, práve kontrola majetko-právnych podkladov o doterajšom vlastníctve podnikov je hlavným momentom, ktorý zdržuje a spomaľuje schvaľovanie privatizačných projektov.

Boli výhrady najmä voči holandským dražbám v procese malej privatizácie. Holandské dražby neboli vždy dôsledkom špekulácie, ale aj nadhodnotenej ceny prevádzkovej jednotky, ktorá nezodpovedala reálnej trhovej cene. Kým v septembri a v októbri minulého roku bolo približne 25O holandských dražieb za mesiac z celkového počtu okolo tisíc dražených jednotiek, v novembri to už bolo približne 1OO za mesiac, v decembri približne 5O a v januári a vo februári ich počet klesol na približných 2O dražieb týmto spôsobom. Pokles holandských dražieb evidentne nastal po prijatí novely zákona o malej privatizácii. Túto novelu privítalo aj spolupripravilo ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku. Inak treba ešte povedať, že približne do polovice marca tohto roku z celkového počtu vydražených prevádzkových jednotiek 8 197 bolo l 703 vydražených tzv. holandskou dražbou. Vyvolávacia cena všetkých prevádzkových jednotiek bola niečo vyše 8 miliárd korún a vydražená suma 10, 2 miliardy korún, čiže vydražená cena bola viac oproti vyvolávacej cene približne o 2 miliardy korún.

Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku samo iniciovalo stíhanie niektorých iniciátorov podvodov a vydieraní pri malej privatizácii a podalo 12 trestných oznámení na prokuratúru len v Bratislave. Toto boli niektoré údaje o doterajšej činnosti ministerstva pre správu a priva-

tizáciu národného majetku. Ak tieto čísla porovnávame s veľmi všeobecným a nekonkrétnym návrhom na vyslovenie nedôvery ministrovi Miklošovi, je zrejmé, že tento návrh vecne naozaj nie je opodstatnený.

Slovenská vláda na zasadnutí 3. marca sa zaoberala návrhom na vyslovenie nedôvery a zaujala stanovisko, podlá ktorého nesúhlasí s návrhom skupiny poslancov Slovenskej národnej rady na vyslovenie nedôvery a kvalifikuje návrh na vyslovenie nedôvery ako pokus o spochybnenie prístupu a podstaty privatizácie. Konečne odporúčame Slovenskej národnej rade, aby sa pred hlasovaním oboznámila s písomným stanoviskom ministra pre správu a privatizáciu k návrhu tejto skupiny poslancov. V písomnom stanovisku ministra Mikloša sú jednak údaje, ktoré som vám uviedol, ako aj ďalšie uvedené oveľa podrobnejšie.

Samozrejme, pri tomto návrhu vyvstáva aj celkové politické hodnotenie návrhu, prípadne jeho motívov. Poslanci, ktorí podali návrh na vyslovenie nedôvery, si musia byť vedomí aj konkrétnej politickej situácie, aj konkrétne tej skutočnosti, že o necelé tri mesiace budú voľby do zákonodarných zborov a s tým bude súvisieť aj rekonštrukcia vlády. To znamená, že v prípade, ak by bola ministrovi Miklošovi vyslovená nedôvera, pri súčasnom zložení a politickom rozložení strán a hnutí v Slovenskej národnej rade prakticky nemožno očakávať menovanie a schválenie nového ministra. Aj túto okolnosť treba brať do úvahy. V spojení s tým, čo som povedal doteraz, posudzujem návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi Miklošovi ako pokus zabrzdiť alebo prípadne vôbec zastaviť proces privatizácie na Slovensku, pretože odvolanie ministra a prakticky nemožnosť menovania ministra do zvyšku volebného obdobia by znamenalo takýto následok.

Navrhujem preto, aby Slovenská národná rada odmietla, neschválila návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi Miklošovi.

Ďakujem vám. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Podlá § 19 sa hlási poslanec Ľupták. Poslanec I. Ľupták:

Vážený pán predseda, vážené predsedníctvo, vážené plénum, vážená vláda,

myslím si, že to, čo teraz hovoril pán predseda vlády, je pravda. To množstvo vydražených jednotiek je, to sú čísla, proti ktorým sa nedá nič robiť. Teraz je len otázne, čo je zodpovednosťou ministerstva privatizácie, či množstvo takto vydražených jednotiek alebo kvalita týchto vydražených jednotiek, kvalita privatizácie. /Smiech v sále. /

Pán poslanec Dianiška, konkrétne idem teraz hovoriť o Rožňave. V Rožňave je jedna firma Karpatskí Nemci Karol Fefer, synovia a vnuci. Táto firma vydražila doteraz 68 jednotiek v okrese Rožňava, z toho 15 vrátila, lebo ich nezaplatila. Ale následne ich znovu privatizuje dcérina akciová spoločnosť tejto základnej firmy. Táto firma napríklad kúpi 60 000 litrov liehu s tým, že ho vyvezie bez dane z obratu, ale predáva ho doma. Táto firma má jednoznačne monopol v okrese Rožňava na obchody s potravinami. Zásobovatelia týchto obchodov už im nedodávajú tovar, lebo táto firma nič neplatí. Prečo o tom hovorím? Aby som zdôraznil kvalitu privati-

žacie. A teraz neviem, komu mám dať otázku, či ministerstvu privatizácie alebo vláde ako takej, ako je možné, že umožnila takto robiť privatizáciu, ako je možné, že vláda umožňuje takéto daňové úniky, ako je vôbec možné, že prokuratúra, aj keď boli dávané podnety, doteraz nič v tom neurobila. A pýtam sa pána poslanca Dianišku, ako je možné, že v okrese, z ktorého je, sa takéto veci môžu robiť. /Smiech v sále. /

Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško:

Prosím pána poslanca Miroslava Ondruša. Pripraví sa pán poslanec Zselenák.

Poslanec M. Ondruš;

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

snáď ešte by som si dovolil trošku zareagovať. Neviem, čím iným sa dá posudzovať kvalita privatizácie, ako množstvom sprivatizovaných jednotiek. To po prvé. A po druhé - ďakujem pánovi Ľuptákovi, že uviedol dôvod odstúpenia Ľubomíra Dolgoša, lebo tento monopol v Rožňave vznikol už dosť dávno. /Potlesk. / Ale chem hovoriť o inom.

Nie je tomu tak dávno, čo vodcovia lavice vraveli, ak vyhráme voľby, Klausova reforma u nás končí. Ešte pred pár mesiacmi nenechávali na kupónovej privatizácii jedinú suchú nit. Lenže potom sa stalo niečo, s čím sa stretávali iba vo svojich najhorších snoch. 8, 5 milióna zaregistrovaných držiteľov investičných kupónov, z toho vyše 2, 5 milióna na Slovensku predstavuje pre lavicu katastrofu. Občania dali 1000 korún a očakávajú ich mnohonásobný návrat. O skončení ekonomickej reformy už zrejme nebudú počúvať tak vďačne, ako by

si to lavica želala. A tak som očakával, čo Komunistická strana Slovenska, dnes Strana demokratickej lavice vymysli. Dočkal som sa. Na minulej schôdzi Slovenskej národnej rady poslanec Strany demokratickej lavice Jozef Zselenák prečítal návrh na odvolanie ministra Mikloša. Paradoxné je, že návrh odôvodnil, ako by chcel kupónovej privatizácii pomôcť, hoci opak je pravdou. Komunistická strana Slovenska, Strana demokratickej lavice je proti privatizácii, je proti trhovému hospodárstvu, je proti deštrukcii socializmu.

Ak by ste dovolili, zacitoval by som niekoľko podnetných myšlienok z recenzie Poučenie a dnešok, uverejnenej v časopise Nová myseľ č. 4, ročník 1981. Na začiatku sa autor nadchýna knihou "Dejinné poučenie", nakladateľstvo Pravda 1980. Táto kniha sa zasa nadchýna Poučením z krízového vývoja, známym to veľdielom súdruha Biľaka a spol. Citujem recenziu: "Desiate výročie prijatia Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde Komunistickej strany Československa bolo vzhľadom na úlohu, ktorú tento dokument zohral v živote našej spoločnosti, podnetom pre zvýšenie aktivity spoločensko-vedného frontu. Medzi výsledkami tejto aktivity má osobitné postavenie kolektívna monografia Dejinné poučenie, ktorá vyšla na sklonku minulého roku v nakladateľstve Pravda. Osobitné najmä preto, že je prvým pokusom syntetizovať výsledky vedeckého poznania o vývoji Komunistickej strany Československa a československej socialistickej spoločnosti najmä od počiatku šesťdesiatych rokov až po súčasnosť. Kniha predstavuje v československých reláciách reprezentatívny výsledok bádania o príčinách a dôsledkoch krízového vývoja, o význame a trvalej platnosti princípov formulovaných poučení. "

Ďalej sa autor uveličuje výstavbou socializmu napríklad v pätdesiatych a sedemdesiatych rokoch a odsudzuje útok pravice v roku 1968. Citujem druhý citát: "Ústrednou myšlienkou knihy je, že vždy, keď sa Komunistická strana Československa

riadila marxizmom-leninizrnom, keď jeho princípy tvorivo uplatňovala, rozvíjala v konkrétnych podmienkach a v každodennej práci, dosahovala nepopierateľné úspechy. Naproti tomu vždy, keď jej vedenie alebo jednotlivé zložky sa odklonili z pozície marxizmu-leninizmu, či už vo forme dogmatizmu alebo revizionizmu, najmä však vtedy, keď pravicové sily stranu ideovo rozložili a popierali všeobecnú platnosť marxizmu-leninizmu, dostávala sa strana a celá spoločnosť do vážnych ťažkostí. Dejinné poučenie je knihou o uplatňovaní marxizmu-leninizmu v činnosti KSČ, o podmienkach a predpokladoch formovania a uskutočňovania dôslednej vedeckej politiky a o problémoch, ktoré vznikajú, ak politika strany nevychádza z vedeckej teórie marxizmu-leninizmu. "

Z ďalšieho obsahu vyplýva, že 29. 11. 1989, v deň zrušenia ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany, si autor zahalil hlavu čiernym súknom a prelkal celú noc. Vedúcu úlohu komunistickej strany tu obhajuje totiž tak pôsobivo, že slovo pluralita dáva do úvodzoviek ako čosi totálne smiešne a neprijateľné. Opäť citát: "V kapitole Vedúca úloha Komunistickej strany Československa, zákonitosť výstavby socializmu v Československej socialistickej republike autori rozoberajú podstatu, príčiny, formy a metódy útokov na vedúcu úlohu strany, ktorá je jedným zo základných atribútov reálneho socializmu. Analyzujú podmienky a predpoklady procesu postupnej premeny strany z garanta vedecky zdôvodnených socialistických premien spoločenských vzťahov na organizmus, ktorý stráca schopnosť zjednocovať pracujúcich, vyjadrovať ich objektívne základné záujmy a viesť ich na základe vedeckej stratégie a taktiky cestou ďalšieho budovania socializmu... " atď. Teraz idem k veci.

Za najdôležitejší považujem z hľadiska dnešnej situácie postoj tvorcu k trhovému hospodárstvu. Toto absolútne odmieta a našu svetlú budúcnosť vidí v ďalšom rozvoji socialistickej ekonomiky. Opäť citujem: "V kapitole venovanej ekono-

mike ako základu rozvoja spoločnosti autori ukazujú, ako sa v určitej fáze rozvoja ekonomiky pod tlakom vznikajúcich problémov začali všetky negatívne javy pripisovať sústave riadenia. Namiesto toho, aby sa hľadali spôsoby riešenia vecných problémov, ujala sa téza, že treba otvoriť dvere trhovému mechanizmu, ktorý všetko vyrieši. Dokazujú neudržateľnosť a praktickú nerealizovateľnosť koncepcií predkladaných exponentmi pravice" -, teda zrejme aj ministrom Miklošom -, "rozoberajú najdôležitejšie predpoklady návratu k socialistickým princípom riadenia ekonomických procesov a hodnotia výsledky dosiahnuté na základe ich uplatňovania po apríli 1969. "

Záverom ešte jeden bombónik, kde autor rezolútne odmieta akúkoľvek štátnu, či národnú zvrchovanosť a teší sa z toho, ako pekne sme boli okupovaní v roku 1968. Citujem: "Posledná kapitola je venovaná otázkam zahranično-politickej orientácie Československej socialistickej republiky. Autori v nej rozoberajú obsah a podstatu revizionistických útokov na medzinárodnú politickú líniu XIII. zjadz KSČ, ktoré spočívali najmä v hypertrofovaní významu národných osobitostí v otázkach výstavby socializmu a jednoty socialistického spoločenstva. Vyvracajú pokusy interpretovať povinnosť spoločne brániť výdobytky socializmu v prípade ich ohrozenia v niektorej krajine ako realizáciu teórie obmedzenej či blokovej suverenity. Ukazujú, že táto povinnosť vyplýva z princípu socialistického internacionalizmu a z nového typu vzťahov medzi krajinami socialistického spoločenstva. Analyzujú faktory úspešnej konsolidácie medzinárodného postavenia Československej socialistickej republiky a charakterizujú najdôležitejšie črty zahranično-politickej línie KSČ v sedemdesiatych rokoch. "

Aby som prešiel k veci a ďalej vás nenapínal, konštatujem, že autorom týchto nepochybne podnetných a vzletných myšlienok je Peter Weiss, dnešný predseda Strany demokratic-

kej lavice. Nie sme komunisti, hovorí pán Weiss v čísle 6 časopisu Plus sedem dní. Ak nie, potom sa pýtam: Kto je komunista, ak nie ten, čo obhajuje vedúcu úlohu komunistickej strany tak, ako tu? Kto, ak nie ten, čo obhajuje okupáciu vlastnej krajiny? A kto, ak nie ten, kto rezolútne odmieta trhové hospodárstvo, a teda aj privatizáciu, a neváha hoci aj odvolať ministra, ohroziť majetok 2, 5 milióna zaregistrovaných ľudí len preto, aby sa u nás socializmus udržal?

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Ďakujem. S faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Oravcová. Upozorňujem, že faktické poznámky trvajú tri minúty.

Poslankyňa M. Oravcová:

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

pán kolega ma inšpiroval k citáciám. Dovoľte, aby som aj ja čosi citovala. V druhom vydaní Ekonomickej encyklopédie nakladateľstva Sloboda Praha z roku 1984 na deviatej strane sa hovorí - citujem: "Obsahom spracovania chce tento slovník napomôcť i formovaniu zázemia pre zvýšenie účinnosti ideologického boja proti buržoázii a buržoáznym a revizionistickým teóriám, ktorý sa koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov priostril v dôsledku rastu agresivity svetového imperializmu, najmä amerického, a v dôsledku aktivizácie pravicových a oportunistických síl. " Medzi autormi dovoľte zacitovať pána Václava Klausa, dnešného otca ekonomickej reformy. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško;

Iste by bolo zaujímavé v encyklopédii vidieť, kto ktorý titul robil. Môžeme sa pána Klausa spýtať, či toto formuloval.

Hlási sa poslanec Tatár. Poslanec P. Tatár;

Vážené dámy a páni,

dovoľte mi, aby som sa vrátil k predchádzajúcemu plénu Slovenskej národnej rady, kedy predseda výboru pre obchod a služby predniesol správu o stave a pripravenosti privatizácie. Predložený materiál úplne nevystihol celkový obraz schvaľovacieho procesu a uvádzané problémy a nedostatky sú podávané istým spôsobom zjednodušene, bez nejakej úplnej analýzy. V tej súvislosti by som chcel reagovat najmä na pripomienky niektorých poslancov na minulej schôdzi, ktorí vo svojich vystúpeniach nepristupovali konštruktívne k riešeniu vzniknutých problémov. Skôr naopak, tendenčné a účelovo ich využívajú na útoky voči filozofii celej privatizácie a transformácie ekonomiky ako takej. Je viac ako samozrejmosťou, že spomínané útoky prichádzajú najmä zľava. Názorne to možno vidieť napríklad na vystúpení pána poslanca Plesníka. Jeden zo základných nedostatkov, ktorý pripisuje ministerstvu privatizácie, je vraj legislatívna nepripravenosť a previazanosť jednotlivých krokov. Myslím si, že daný problém sa zbytočne účelovo rozmazáva. Keď sme však už pri ňom, treba poznamenať, že legislatíva je skôr problém zákonodarných zborov, ktoré ju tvoria, a nie republikového ministerstva privatizácie, ktoré je povinné v rámci platných zákonov konať. K tomuto problému by som sa ešte vrátil.

Taktiež nemožno označiť pomalosť a problémy súvisiace s dokladovaním majetku za chybu jedného vinníka. Skutočné príčiny budú niekde inde, najmä však vo veľmi nedbalo vedenej majetkovej evidencii podnikov v minulých rokoch. Nie je mi jasné, čo mal pán poslanec na mysli, keď na minulej schôdzi hovoril o neujasnenosti spôsobu prevodu štátnych akciových spoločností na Fond národného majetku. Práve u takýchto akciových spoločností je postup veľmi jednoduchý. Funkcia valného zhromaždenia z rezortného ministerstva na Fond národného majetku prechádza zo zákona schválením privatizačného projektu a dochádza len k privatizácii majetkovej účasti štátu, čiže priamym predajom akcií za hotové alebo prostredníctvom investičných kupónov.

Veľmi polemické je tvrdenie o tom, že minister Mikloš neriešil situáciu súvisiacu so zadĺženosťou podnikov. Na jednej strane treba povedať, že u podnikov zrelých na likvidáciu mal tento problém vyriešiť ich zakladateľ ešte pred privatizáciou a neposúvať problémy na ministerstvo privatizácie. Na druhej strane je až absurdné žiadať, aby problém zadĺženosti riešila štátna byrokracia. Vznikol by len ďalší priestor na subjektívne rozhodnutia a narúšanie tvorenia prirodzeného trhového prostredia. Nakoniec, problém zadĺženosti je problém komplexný, o ktorom musela rozhodnút finančná rada, a nie jedno ministerstvo. Na základe tohto rozhodnutia vykonal Fond národného majetku v spolupráci s bankami oddĺženie jednotlivých podnikov.

Chcel by som sa pristaviť ešte pri jednom výroku pána poslanca, ktorý treba postaviť do správneho svetla. Ide o výčitku, že ministerstvo mení stratégiu privatizácie s ohľadom na ingerencie, ktoré si chce nechať štát prostredníctvom Fondu národného majetku, a otázku, prečo vláda túto zmenu pri schvaľovaní privatizačných projektov opätovne neprerokovávala v porovnaní s pôvodným zoznamom podnikov. Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že vláda schválila zoznam pod-

nikov zaradených do prvej vlny. V žiadnom prípade však neodsúhlasovala metódy privatizácie. Tieto boli v zozname uvádzané informatívne a podnik si ich mohol navrhnúť podlá vlastného rozhodnutia. Nie som proti ingerencii štátu, ale iba vo vybraných strategických oblastiach. V tejto otázke sa však veľmi jasne ukázala nepripravenosť rezortných ministerstiev. Často sa viaceré návrhy ukázali ako neopodstatnené. Dokonca prax hovorí o tom, že niektoré prikazovali vyčleňovať takúto účasť plošne, s čím mnoho samotných podnikov tiež nesúhlasilo.

Na margo vystúpenia poslanca Weissa z tej istej strany, kritizujúce pomalosť privatizácie, samozrejme, v paradoxe, že práve táto strana, ktorej predchodkyňa dokázala veľmi úspešne a v rozpore so svedomím i zákonmi znárodňovať, by som poznamenal: V prvom rade treba aj pánovi Weissovi pripomenúť, že zákony prijímajú parlamenty, či už federálny alebo republikové. Keď sa argumentuje tým, že chýba legislatívna komplexná podoba privatizácie, mala by to byt vizitka predovšetkým parlamentov. Osobne sa však nedomnievam, že je to tak. Proces privatizácie u nás je tak rýchly a rozsiahly, že je úplne zrejmé, že sa robia chyby. Časy, kedy bolo všetko nalinkované, kedy tu bolo všetko predurčené, sú našťastie preč. Praktická realizácia privatizácie prináša so sebou aj mnohé nedostatky, ale je zaujímavé, ako poslanci účelovo hádžu nedostatky rezortov a podnikov na ministerstvo privatizácie. Proces privatizácie sa spolitizoval. Jednotlivé opozičné strany vidia, že je to dobrá pôda pre ich predvolebnú demagógiu, kedy lavicové strany začnú vehementne hovoriť o tom, ako je jednoduchý človek oklamaný, kedy nacionálne orientované strany budú hovoriť o výpredaji národného majetku, a kedy štátni paternalisti budú obhajovať nevyhnutnosť a kvalitné rozhodovanie štátnych úradníkov.

V tejto súvislosti je zaujímavé tvrdenie poslanca Brňáka, ktorý v rozhovore pre Rádiožurnál obvinil zo spolitizo-

vania privatizácie ministra Mikloša. Je to pozoruhodné najmä zo strany poslanca, ktorý, podlá mojich vedomostí, zastupoval v jednom prípade úspešného vydražiteľa, podnikateľa z Kanady pána Vrábla, ktorý vydražil viaceré prevádzkové jednotky v Bratislave. Napríklad tá na Kolibe nebola otvorená do dnešných dní, už skoro pol roka po dražbe. A za ďalšie vo Fialkovom údolí, s ktorými podnikal, nebolo zaplatené včas do požadovaných tridsať dní. Pán poslanec sa snažil na ministerstve privatizácie aj na iných miestach intervenovať za tohto podnikateľa, vlastne nepriamo sám nerešpektoval zákony ako člen poslaneckého zboru.

Dámy a páni, privatizáciu však spolitizovala predovšetkým opozícia. Spomínate si, za aký krach politiky koalície a reformy bol prezentovaný pomerne malý záujem občanov o kupónovú privatizáciu v posledných mesiacoch minulého roku? Občania Slovenska boli odrádzaní od kupónovej privatizácie, čo však iným členom tohto hnutia nebránilo v tom, aby sa priamo zapájali do vzniku a organizácie niekoľkých privatizačných fondov. Možno povedať, že teraz vôbec nejde o priebeh privatizácie ako takej, ale za všetkým sa skrýva nepochopenie a nedôvera k privatizácii samotnej. Na začiatku tu boli názory, a to potvrdil na minulej schôdzi poslanec Plesník, aby si štát ponechal určité percentá v terajších štátnych podnikoch, potom to boli návrhy na akýsi štátny leasing, ďalej to boli návrhy na štátne holdingy, vysoké percentá zamestnaneckých akcií, atď. Za všetkým je jeden spoločný menovateľ, akýsi zarytý paternalizmus, predstava, že niekto na ministerstve dokáže lepšie riadiť skupinu alebo množstvo podnikov. Ale to je omyl, podniky samé sa chcú plne privatizoval, chcú sa zbaviť ministerského dozoru, štátneho dozoru, chcú rozvíjať podnikateľskú aktivitu na základe toho, ako sa samé rozhodnú. Toto je základný problém, ktorý sa v rôznych iných formách prezentuje aj tu v parlamente od začiatku privatizácie. Iba opakujem, nie je to problém konkrétnych chýb či nedostatkov, ale je to problém politického

boja a vôbec filozofie transformácie našej ekonomiky, teda aj privatizácie. Je jasné, že sa očakáva zisk predvolebných bodov kritizovaním ministerstva privatizácie.

Rád by som sa teraz ešte dotkol akejsi klasiky tohto parlamentu, k čomu sa veľmi radi vyjadrujú najmä neekonómovia, ako napríklad na minulej schôdzi pán Weiss. Budem citovať z minulej schôdze: "Je potrebná koncepcia, ktorá by vymedzila podlá špecifických vlastností jednotlivých odvetví, kde je potrebné zahraničného kapitálu viac a kde vzostup zahraničného kapitálu je potrebné citlivo regulovať. " Je to potvrdenie toho, čo som uviedol. Štát bude citlivo regulovať. Lenže za tým štátom sa skrývajú konkrétni úradníci, a to môže byt nebezpečné. Je to veľmi dobrá živná pôda pre subjektivizmus s ďalekými dosahmi. A celá otázka zahraničného kapitálu? O geopolitických záujmoch, o ktorých poslanec Weiss hovoril minule, sme mali poznámku pred chvíľou. Keď človek počúva myšlienky o regulovanom vstupe zahraničného kapitálu, má pocit, že na hraniciach po celom obvode republiky stoja jeden vedia druhého kamióny plné zahraničného kapitálu, že len čakajú, ako budeme regulovať jeho vstup, že nás budú prosiť o to, aby mohol vstúpiť. Realita je, bohužiaľ, iná. Musíme vytvárať čo najlepšie podmienky, aby sem vôbec nejaký zahraničný kapitál vstúpil. Takýmito vyhláseniami vlastne odháňame zahraničný kapitál. Každý, kto sa takto vyjadruje, by sa mal zodpovedať pred jednoduchými občanmi, ako to práve páni z SDĽ často spomínajú. Schovávať sa za frázu jednoduchého človeka - ale, veď takýmito vyhláseniami ste proti prosperite a proti blahobytu týchto ľudí. Neustále vnášate do všetkého nedôveru. Bohužiaľ, zrejme až čas ukáže a ľudia pochopia neskôr, čo sa za frázami lavicových politikov skrýva.

Veľmi často sa ministerstvu privatizácie vyčíta, že jeho náplňou nie je len privatizovať, ale aj spravovať majetok štátu. To je nepochopenie vecného problému. Ministerstvo