Poslanec A. Hrnko:
Som veľmi rád, že mnohí poslanci majú dobré historické vzdelanie a čítajú publikácie, dokonca čítajú aj moje články, čo ma veľmi ctí, ale bol by som rád, keby dokázali, že som o tomto úseku našich dejín napísal aj niečo iné, čo by bolo v rozpore s tým, čo bolo citované. V tejto súvislosti by si mali všímať aj to, čo som písal v roku 1988, 1989 aj v roku 1990 o aktuálnej situácii, aby vedeli, prečo dnes stojím tam, kde stojím. To je jedna vec. Druhá vec - tu vzniká, na čo už narazil aj môj predrečník, rôzny výklad dokumentu, ktorý sa nám predkladá ako zmluva. Dokument, keď má byť skutočným dokumentom, musí poskytovať len jednoznačný výklad, nemôže si ho ktokoľvek vysvetľovať akokoľvek. Skrátka, zmluva nie je horoskop. A ďalej - najpodstatnejšie na dokumente, ktorý sa nám tu predkladá ako zmluva, je to, že česká strana neuznala slovenskú stranu za partnera. Ľud nie je žiaden partner. Takéto zmluvy uzatváral Veľký otec z Washingtonu s indiánskymi kmeňmi. Slovenský národ nie je žiaden neorganizovaný ľud, slovenský národ je organizovaný na konkrétnom území v čase a priestore a jeho organizáciou je Slovenská republika. Ľud Slovenskej republiky je teda organizovaný, a jedine Slovenská republika ako taká môže byť nositeľom práva. Žiaden ľud nemôže byť nositeľom práva, buď národ alebo republika.
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán podpredseda Čarnogurský, potom pán podpredseda Porubjak.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Sme už tak, ako keby sme nechceli ani vidieť ani počuť. O tejto uvádzacej vete sme už stokrát povedali, že všetko sa nejako musí začínať. Pôvodne tam bol text Česká národná rada
v mene Českej republiky a Slovenská národná rada v mene Slovenskej republiky a nasledovali faktické články, kde sa hovorilo, kto je tým subjektom. Keď sme vyriešili problém kto je subjektom, ak teda záleží na tom, že to má byt už v preambule, tak si to dobre prečítajte. Je to tam už hneď v druhom odseku, kde sa už jasne hovorí, že republiky. Ďalej je to v odseku 7 preambuly, a je to hneď v prvej hlave. Prosím vás, nezavádzajme sa tu vzájomne stále opakovaním, že tu sa kdesi v úvodnej vete hovorí o ľude, a že to je subjekt tejto zmluvy. Tak to nie je, ani v zmluve to tak nie je napísané.
A druhú poznámku ku Kalvodovi. Na Slovensku irituje Kalvoda svojimi výkladmi, že to nie je tak, že to nie sú republiky, že to nie je zmluva. V Čechách rovnako iritujú českú verejnosť moje výroky, ktorými hovorím, že sú to republiky, je to zmluva, atď. Prosím vás, na tom sa asi tiež nič nedá zmeniť, a Česi sa preto, že ja hovorím niečo iné, nerozštiepia a nebudú z toho robiť vlastné úvahy.
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán podpredseda Porubjak. Prvý podpredseda vlády SR M. Porubjak:
Vážená Slovenská národná rada,
chcem sa stručne vyjadriť k dvom predrečníkom, a síce k pánovi Hrnkovi, že ma teší, že sa hrdo hlási k tomu, že v minulosti písal dvojitým spôsobom, a k pánovi Okresovi, ktorý sa teda vrátil k programu Verejnosti proti násiliu. Zdôraznil som tu, že sme náš program konzekventne plnili, ale hovoril som o tom, že k dohode treba dvoch. atď. Nechcem to tu opakovať. Ak sa HZDS považuje za dôsledných pokračovateľov programu VPN Šanca pre Slovensko, zaráža ma to, pretože ODÚ VPN skutočne neprišlo ani s predstavou konfederácie,
ani s predstavou samostatného štátu, ani s predstavou nejakého volného združenia štátov, ktorý tak veľmi silno pripomína dnešnú podobu bývalého Sovietskeho zväzu.
Ďakujem. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec Hamerlík, pán poslanec Brňák, pán Ondruš, pán Hrnko a pán poslanec Bárány.
Poslanec R. Hamerlík:
Vážený pán predseda,
vážená vláda,
vážená Slovenská národná rada,
pán kolega Okres povedal, že jeho príspevok stráca na aktuálnosti vzhľadom na to, že jeho predrečník, na ktorého reagoval, vlastne už dávnejšie hovoril. Môj predrečník, pán Ftáčnik, na ktorého chcem reagovat, tiež hovoril dávnejšie, napriek tomu, čo chcem povedať, nestráca na aktuálnosti. Pán Ftáčnik povedal asi tak, že my plníme náš volebný program, a čítal z neho. Prosím vás pekne, aké číslo má ten program? Mám v ruke jeden program s číslom 10, volebný program Komunistickej strany Slovenska, a z neho čítal. Teda neplníte váš program Strany demokratickej lavice, ale plníte program Komunistickej strany Slovenska, neexistujúcej strany. /Potlesk. / Alebo predsa len existuje Komunistická strana Slovenska? Veď vy plníte jej program.
Predseda SNR F. Mikloško; Pán poslanec Brňák.
Poslanec P. Brňák:
Na margo vystúpenia pána poslanca Krajčoviča a nakoniec aj podpredsedu vlády pána Porubjaka chcem uviesť, že som taktiež čítal jeden článok, ktorý sa volal "Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som", ktorého autorom je pán profesor Kusý, a podlá obsahu toho článku si myslím, že by mal byť zaradený skôr do radov SNS ako do ODÚ VPN. /Smiech v sále. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Myslím, že pán profesor Kusý neprotestuje. Pán poslanec Ondruš.
Poslanec M. Ondruš:
Myslím si, že táto debata bola rozhodne užitočná aspoň niečím, jednou vetou, pretože vystúpenie pána poslanca Húsku chápem ako vysoko pozitívne v tom, že HZDS prvýkrát verejne povedalo, že nechce spoločný štát. Doteraz to nepovedalo. Som rád, že to tu odznelo. A čo sa týka toho, že komunizmus nám bol naoktrojovaný z Čiech, dobre, ale do Čiech bol dodaný zo Sovietskeho zväzu, a politikov, ktorí by dnes chceli Slovensko pripájať k bývalému Sovietskemu zväzu, netreba hľadať v ODÚ VPN, tí sídlia v iných inštitúciách.
Predseda SNR F. Mikloško: Pán poslanec Ľupták. Poslanec I. Ľupták:
Vážené dámy a páni, zase sa tu nešťastne začína spomínat Sovietsky zväz. Pán Porubjak, prvý podpredseda vlády, pán Ondruš, ale čo ma zarazilo, že pán Porubjak to vyslovil
tak, ako keby mu bolo ľúto za Sovietskym zväzom. Predseda SNR F. Mikloško;
Pán poslanec Hrnko, potom pán poslanec Bárány. Poslanec A. Hrnko:
Neviem, či pán Porubjak tu len tak prichádza a odchádza, aby niečo šplechol a odišiel, ale, keď chce niečo povedať, nemal by si predovšetkým sedieť na ušiach. Lebo počúva tak, že potom ani nepočuje, čo si ľudia o ňom šepkajú resp. nahlas hovoria.
Predseda SNR F. Mikloško;
Myslím si, že slová ako "šplechol" by sa nemuseli používať, ale dávam na zváženie, aby sme zo zdravotných dôvodov urobili 15-minútovú prestávku. /Prejav všeobecného súhlasu. /
/Po prestávke. / Predseda SNR F. Mikloško:
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
pokračujeme v bode, ktorý sa volá rozprava k aktuálnym spoločenským otázkam. Okrem faktických poznámok, s ktorými sa poslanci hlásili, je ešte 9 príspevkov, ktoré sa týkajú celkom iných tém. Pýtam sa, či ešte trváte na faktických pripomienkach, alebo môžeme pokračovat riadne?
/Prejav súhlasu s pokračovaním. /
Prosím pána poslanca Dobosa, aby sa ujal slova. Poslanec L. Doboš:
Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,
dovoľte mi, aby som zmenil tému. Chcel by som hovoriť o stále živom probléme, o vzťahu slovenského národa a tu žijúcej maďarskej národnej menšiny. Tento vzťah má sedemdesiatročnú minulosť a sedemdesiatročné skúsenosti. Veľkým poučením týchto 70 rokov je, že vzťah väčšiny a menšiny sa nedá riešiť násilím. Vzťah vytvorený násilne, vzťah organizovaný ideológiou, rodil len zdeformované ľudské situácie. Konzekvenciou uplynulých 70 rokov je aj to, že vzťah väčšiny a menšiny môže byt plodný len vtedy, ked' sa ich záujmy stretávajú alebo keď sú určité záujmy súbežné. Takto to bolo roku 1968. Slovenský národ zápasil o svoju štátnu svojbytnosť, národné menšiny s tým súbežne chceli upraviť svoje štátoprávne postavenie.
Rok 1968 má dva právne dokumenty historického významu - ústavný zákon o Československej federácii a ústavný zákon o postavení národných menšín. Namiesto násilia teda záujmy, objasnenie a uplatnenie spoločných záujmov. Myslím, že dejinami hýbu práve takéto objasnenia. Mám pocit, že máme na to šancu aj dnes. Tie dve desaťročia, obdobie po roku 1968, obdobie, ktoré sa nazývalo konsolidáciou, bolo reštauráciou, skamenelinou diktatúry. Táto konsolidácia vedome ničila, zničila výsledky roku 1968. Ústredný výbor KSČ neúprosne centralizoval, počas dvoch desaťročí konsolidácie sa stratila federácia. Na konci roku 1989 sme videli už len smiešnu kostru ústavných práv Slovenskej republiky. To isté môžeme povedať aj o právach mad'arskej národnej menšiny, zakotvených v ústavnom zákone. Tie dve desaťročia konsolidácie boli pre nás obdobím devastácie, národnostným Moháčom. Dnes je už sa-
mozrejmé, že slovenský národ chce svoju štátnosť, sebaurčenie, suverenitu. Súbežne s tým aj maďarská národná menšina sa snaží znovunadobudnúť to, o čo ju pripravila diktatúra.
Súčasný slovensko-maďarský vzťah je zaťažovaný minulosťou, dejinami, vzájomnými krivdami a obvineniami. Naše spolužitie determinujú negatíve city. Ak sa niekto z nás postaví pred tento mikrofón s istými nárokmi, odpoveď je mlčanie alebo odmietnutie. Vedia malej dôvery stojí nedôvera, a na našich topánkach, ale aj v dušiach je blato minulosti. Maďarské záležitosti, a vôbec Maďari, sa objavujú na obrazovke ako negatíva, vo väčšine prípadov ako nespoľahliví. Renomovaný slovenský spisovateľ takto skoncipoval tézu, ktorá sa roky opakovala. Slováci dosiahli svoje národné bytie navzdor Maďarom. Toto zrkadlo nie je lichotivé pre maďarskú minulosť. Iste. Áno, obraz Maďara ako nespoľahlivého, prípadne nepriateľa, je hlboko v duši, stal sa akýmsi duševným mechanizmom, reflexom sebaobrany. V tejto súvislosti, myslím, sme boli zaostalí a sme zaostalí.
Súčasná Európa už prekonala, nechala za sebou obvinenia živené históriou. Dnes je dôležitá stratégia spolužitia. Veľkou európskou vymoženosťou druhej polovice nášho storočia je nová západoeurópska spolupráca, integrujúca sa Európa. Pridružené štáty západnej Európy boli schopné uskutočniť veľké vyrovnania svojich dejín. Nad stáročnými nezhodami a protikladmi vybudovali mosty odpustenia a porozumenia. Usporiadali sa francúzsko-nemecké vzťahy, usporiadajú sa nemecko-ruské vzťahy, slovenský parlament sa ospravedlnil deportovaným Židom, vysťahovaným karpatským Nemcom, rehabilitoval ľudí násilne vyvezených do Sovietskeho zväzu. Boli to krásne, vznešené politické gestá, gestá ľudskosti. Pri maďarskej otázke sa však tento proces zastavil, ale márne to obchádzame, márne to odkladáme.
Nikto nemôže poprieť, že princíp kolektívnej viny bol u nás v rokoch 1945-1948 uplatňovaný brutálne. Existujú medzi Slovákmi názory, podlá ktorých povojnové perzekúcie Maďarov boli prirodzenou historickou pomstou. Sú názory, podlá ktorých krivdy proti Maďarom sa majú kvalifikovať len v spojení s protislovenskou politikou Horthyovského Maďarska. Áno. Nazvime skutočnosť svojím menom. Pokúsme sa vytvoriť čistú tabuľu. Áno, vlastné krivdy cíti každý viac, vlastné krivdy viac bolia. Ak slovenská verejnosť v súvislosti s rokmi 1945-1948 považuje za potrebné kvalifikovať aj predchádzajúce desaťročia, má na to právo. Jednotlivé krivdy sa môžu previesť na spoločného menovateľa, stotožňovať sa však nedajú, pretože rozhodujúce okolnosti sa neustále menia. Sú veci, ktoré môže objasniť len historická veda, ovšem sú udalosti, ktoré musí kvalifikovať politika súčasnosti.
Snažíme sa o dosiahnutie spravodlivosti, uvedomujeme si však, že pomsta nemôže byť poradcom hľadania pravdy. Uvedomujeme si aj to, že sami sme potomstvom, nezaťažuje nás teda zodpovednosť páchania, ale zodpovednosť spravodlivého posúdenia. Sme presvedčení, že z cesty slovensko-maďarského vyrovnania treba čím skôr odstrániť nánosy histórie i pozostatky princípu kolektívnej viny.
Vedúci činitelia slovenského a maďarského parlamentu vo februári minulého roka vytvorili zmiešanú komisiu na objasnenie tejto otázky. Odvtedy je ticho. Navrhujem, aby Slovenská národná rada na svojom marcovom zasadnutí vyhlásila za neplatný princíp kolektívnej viny. Sme ochotní návrh textu pripraviť a predložiť. Podlá mňa, súčasná slovenská politika potrebuje stredoeurópske dimenzie, a predpokladom toho medziiným je aj to, aby sa slovensko-maďarský vzťah objavoval nielen ako negatívum, ako obraz nepriateľa. Mám pocit, že na mape súčasnej strednej Európy sa tento vzťah objavuje ako spoločný záujem. V tomto spoločnom záujme už nestoja vedia seba panské Maďarsko a chudobné Slovensko, ale dva rovno-
právne, rovnocenné národné a štátne subjekty. Historickou kliatbou strednej Európy a slovensko-maďarského vzťahu je dominancia, kto je väčší, kto znamená viac, kto je väčší pán. V dnešnej Európe však pre dominanciu už niet miesta. Neexistuje, nemôže existovať česká, nemecká, maďarská dominancia. Nie je a nemôže byt potrebná nijaká dominancia. Môže sa vytvoriť len spolužitie rovných rovnocenných národov. Vzťah väčšiny a menšiny v súčasnosti ovplyvňuje aj štátne vzťahy slovensko-maďarské, a tu je citlivý bod reciprocity.
Chápeme a podporujeme boj slovenského národa o sebaurčenie. Sú názory, podlá ktorých sa skrývame za kabátom českého liberalizmu a pragocentrizmu. Tak to nie je pravda. Ja sám a moji spoluposlanci považujeme za základný kameň národnostnej politiky práve sebaurčenie. Sebaurčenie pre národ a zároveň samosprávu pre národné menšiny. Problém je v tom, že hnutia, ktoré čakajú od nás sympatiu a niekedy podporu, nemajú národnostný program, okrem všeobecnosti nám neponúkajú nič. A dnes je to už málo.
Na konci októbra minulého roka predstavitelia európskych kresťanských strán a hnutí organizovali konferenciu o otázkach národných menšín. Táto konferencia prijala deklaráciu, v ktorej sa ako organizačný princíp národnostnej otázky definuje princíp samosprávy. Tento dokument prijalo aj vedenie KDH. Princíp samosprávy je základom aj nášho návrhu vypracovaného pre slovenskú ústavu. Keď dobre viem, maďarská vláda vypracovala a v krátkej dobe predloží parlamentu návrh zákona, podlá ktorého základom riešenia národnostnej otázky je princíp samosprávy. Áno, je to teraz spoločná šanca. V záujme riešenia národnostnej otázky je uplatňovať podobné princípy v Maďarsku a u nás. Núka sa možnosť zásadnej reciprocity.
Vzájomné vztahy Maďarov a Slovákov do značnej miery negatívne ovplyvňuje aj vleklé riešenie problému Sústavy vod-
ných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Riešenie z pozície sily, jednostranné akcie, ultimáty ekonomickej bezvýhradnosti nevedú k výsledkom. Cesta k zvládnutiu tejto otázky je cesta vzájomnosti rokovania s výhľadom do spoločnej budúcnosti tak, že namiesto obvinení hľadať riešenie, namiesto negatívneho obrazu druhého vytvárať pozitíva. Myslím a som presvedčený, že podmienky historickej slovensko-maďarskej dohody už dozreli. Prosím vás, zamyslíme sa nad tým. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Hrnko. Poslanec A. Hrnko;
Hlboko chápem pohnutie, s ktorým pán poslanec Doboš predniesol svoje vystúpenie, viem sa totiž do neho vžiť, pretože som príslušníkom národa, ktorý najmä medzi rokmi 1867 až 1918 bol vystavený krutému kolektívnemu útlaku. A preto si myslím, že otázka, ktorú nastolil, nemôže byt otázka jednostranná, pretože dejiny sa nezačali vtedy, keď som sa ja narodil, respektíve keď sa mne stala krivda, ale dejiny sú v komplexe. Preto túto otázku nie je možné, podlá môjho názoru, riešiť inak, ako v komplexe slovensko-maďarských vzťahov, bez vyjadrenia maďarského parlamentu v otázkach, ktoré sa dotýkajú postavenia Slovákov najmä po roku 1867 v maďarskom štáte, v Uhorsku, i v súvislosti s okupáciou južného Slovenska.
Predseda SNR F. Mikloško:
Ak dovolíte, chcel by som k tomu tiež niečo povedať. Slovenský parlament za tieto dva roky okrem toho, že si predsavzal vysporiadať sa so štátoprávnym usporiadaním, čo je otázka, či sa mu to podarí, okrem prijímania obrovského
množstva zákonov mal akúsi jasne vopred určenú líniu, ktorú chcel dotiahnuť až do konca. Jeho prvým vyhlásením bolo vyhlásenie k židovským deportáciám. Hneď druhým vyhlásením bolo vyhlásenie k vysťahovaniu karpatských Nemcov, kde sme odsúdili princíp kolektívnej viny. Bolo nám naprosto jasné, že problém vysťahovania a aplikovania kolektívnej viny na Maďaroch po roku 1945 nemožno obísť, ovšem maďarsko-slovenská problematika je o niečo delikátnejšia, ako problematika karpatských Nemcov. Preto sme iniciovali, a táto iniciatíva sa stretla s pochopením u predsedu maďarského parlamentu Szabada, aby sme sa pokúsili koncipovať spoločné vyhlásenie, v ktorom sme povedali, že sa nevyhneme tejto otázke, ktorú ste spomenuli.
Po dlhých odkladoch prišlo k prvému stretnutiu. Naša trojčlenná delegácia navštívila maďarský parlament v decembri. Navrhovali sme ďalšie stretnutie v januári, no bohužiaľ, toto ďalšie stretnutie je odložené až na polovičku marca. Nie je ešte nič stratené, ale myslíme si, že by bolo ideálne, keby to bolo spoločné vyhlásenie vzhľadom práve na delikátnosť vzájomných vzťahov a práve na to, že tie vzťahy boli z obidvoch strán často veľmi problematické. Teda bol to projekt, do ktorého by patrilo vyjadrenie sa k tejto problematike a ktorý by mal byt zavŕšený na poslednom pléne Slovenskej národnej rady, kedy by sme chceli vydať vyhlásenie k 40 rokom totality na Slovensku. Bárs by sa nám to podarilo, bárs by aj maďarská strana bola pripravená tak, aby sme na marcovom alebo na aprílovom pléne mohli prijať toto prehlásenie. Z našej strany sme pripravení urobiť pre to všetko.
Ďalej sa hlásil poslanec Krajčovič. Poslanec Krajčovič tu nie je. Prosím poslanca Ivana. Pripraví sa poslanec Adamica Alfonz.
Poslanec Jaroslav Ivan;
Vážený pán predseda,
vážená vláda,
vážená Slovenská národná rada,
svojím príspevkom sa chcem zamerať taktiež na problematiku, ktorá momentálne zaujíma snáď každého, a to je otázka privatizácie. Prakticky všetky strany a hnutia vo svojich programoch podporujú súkromné vlastníctvo ako nevyhnutný predpoklad pre vznik prosperujúcej spoločnosti. Všetci vieme, že naše hospodárstvo potrebuje účinné injekcie vo forme investícií zahraničného kapitálu. Prílev kapitálu je však podmienený jasnými a jednoznačnými vlastníckymi vzťahmi. Chcem vás oboznámiť s prípadom, keď odbory svojím tlakom nútia pracovníkov jednotlivých ministerstiev uchyľovať sa k nejasným a pre nich bezkonfliktným riešeniam.
V mojom regióne je podnik SEZ Tlmače. Je to najväčší výrobca kotlov pre energetiku a teplárenstvo v ČSFR. Pred novembrom 1989 patril do koncernu Škoda a vtedy produkoval 50 % devíz z celého koncernu. V okrese Levice je to najväčší podnik, má 6 000 zamestnancov. Jeho stabilita je určite pre tento región veľmi dôležitá. Vedenie podniku po nespočetných konzultáciách vypracovalo základný privatizačný projekt, kde uvažovalo s vytvorením spoločnosti holdingového typu s 97-percentnou kupónovou privatizáciou. Na tento projekt bol podaný konkurenčný privatizačný projekt, ktorý rieši len malú časť podniku, a to montážny závod. Tu chcem len poznamenať, že aj počas spracovania základného projektu odboroví funkcionári spochybňovali kupónovú metódu privatizácie. Tento konkurenčný projekt navrhuje predaj montážneho závodu vopred určenému vlastníkovi. Argument vedenia, že projekt nerieši komplexné využitie kapitálu podniku, privatizačná komisia pri ministerstve hospodárstva nebrala do úvahy
a schválila tento konkurenčný projekt, čo je ako jasné vylúpnutie tejto lukratívnej časti z celého podniku.
Vedenie podniku vzalo túto situáciu do úvahy a uvažovalo tak, že priama kúpa má zákonne prednosť pred neštandardnou metódou, čo je úplne v poriadku. Montážny závod, ktorý bol schválený na priamy predaj, z bilančnej hodnoty tvorí iba 2 %, ale zisk, ktorý produkuje, je 12 %, teda ide jednoznačne o efektívnu časť podniku. Členovia vrcholového vedenia podniku preto podali 30. 11., v termíne, konkurenčný privatizačný projekt. Tento zahrňuje časť podniku, a to lokalitu Tlmače a Novú Baňu. Závod Želiezovce necháva do kupónovej privatizácie, nakoľko má samostatný výrobný program a tvorí asi 20 % z bilančnej hodnoty podniku. Do svojho projektu zahrnuli aj pre podnikanie nepotrebný majetok, a to napríklad novopostavený závod v Novej Bani, ktorý bol postavený na jadrový program, ktorý momentálne teda nejde. Ďalej uviedli, že v prípade predaja tohto nepotrebného majetku by celý výnos odviedli do Fondu národného majektu. Teda z tohto hľadiska jasne nejde o žiadnu špekuláciu, o žiadne obohatenie sa. Spoločnosť, ktorá by takto vznikla, rozšíri počet členov majiteľov o schopných ľudí, ktorí budú pre ňu prínosom. V blízkej budúcnosti, pochopiteľne, vývojom by k tomu tak či tak dospeli. Spoločnosť sa bude transformovať a umožní pre záujemcov z radov zamestnancov výhodný nákup akcií.
Odboroví funkcionári podniku so svojím ústredným vedením vyvinuli tlak na príslušné ministerstvá a vládu, aby SEZ Tlmače boli sprivatizované kupónovou metódou bezozbytku, lebo tak si vraj prajú pracujúci. V listoch, ktoré rozoslali na všetky možné inštitúcie - a bolo ich dosť - boli tendenčné a zavádzajúce údaje. Bol som na návšteve v tomto podniku vtedy, keď tam boli aj páni poslanci Benčík z Federálneho zhromaždenia a pán Ľupták zo Slovenskej národnej rady. Bol som pri diskusii s vedením podniku. Venovali nám viac ako dve hodiny. O to viac som bol prekvapený, keď som sa dozve-
del, ako vo Federálnom zhromaždení vystúpil pán poslanec Benčík. Hovoril o takých konkrétnych údajoch, ktoré sú nepravdivé, o ktorých sme teda vôbec nediskutovali. Zameral sa najmä na cenu celého podniku, čo je myslím si, v tejto fáze schvaľovania privatizačného projektu úplne bezpredmetné, nakoľko cena sa určuje a dohodne medzi Fondom národného majetku až pri priamom predaji, a tam sa môžeme baviť o cene, aká teda má byť, aká je.
Pán Ľupták sa mohol presvedčiť aj o tom, ako zmýšľajú robotníci, o čo im ide. Mal možnosť sám s nimi hovoriť. Ich odpovede boli asi také, že ich zaujíma najmä to, aby mali
*
dosť práce, aby dobre zarobili, a že by bolo lepšie, keby niekto konečne fabriku vlastnil, aby mohol urobiť čo najlepší poriadok.
V súčasnej dobe odborári vyvíjajú tlak na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. V podniku bez prerokovania a vedomia vedenia podniku bola vyhlásená štrajková pohotovosť. Vedúci odboroví funkcionári tvrdia, že za nimi stojí údajne až 80 % pracujúcich. Vedenie taktiež konfrontovalo svoj názor pred zamestnancami, a nestretol sa s vážnym odporom pracujúcich. Naopak, po objasnení problému pracujúci postup vedenia chápu. Na objasnenie, o aké vedenie ide. V minulom roku podnik splnil všetky svoje úlohy. Oproti plánu dosiahol vyšší zisk a priemerný zárobok v tomto podniku stúpol o 650 korún. Podnik dosahuje úspechy aj v obchodnej politike, keď sa presadil v konkurzoch na dodávku fluidnej technológie. Vedenie sa venovalo najmä budovaniu podniku.
Snahou a účelom ekonomickej reformy je dobrým podnikom umožniť rýchlejšie napredovanie, čo má za cieľ privatizácia. Ak by sa teda podnik mal privatizovať na 97 % podlá kupónovej metódy, nesie to určité riziká, že by sa tento podnik mohol stať priemerným, nakoľko je známe, že kupónová priva-
tizácia so sebou nesie určité riziká. Preto sa, samozrejme, uprednostňuje priamy predaj, čo je štandardná metóda privatizácie. Ak si odbory v tomto podniku myslia, že kupónová privatizácia zaručí majetkovú účasť ich podniku pracujúcim buď priamo alebo prostredníctvom ich privatizačného fondu, tak vôbec nepochopili kupónovú privatizáciu. Celý tento ich boj vyznieva ako nepochopenie celého privatizačného procesu, a snáď je v tom i kus závisti. Kvalifikovaný postup však očakávam od zakladateľa, od ministerstva hospodárstva, že nepodľahne hoci aj silnému, ale nesprávnemu a nepochopiteľnému tlaku odborov. Nesmie predsa prijať zlé, hoci nekonfliktné riešenie.
Ďakujem za pozornosť. Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem. Pán poslanec Adamica. S pánom poslancom Hrnkom som sa stavil o fľašu vína, že budete hovoriť o Slovenskej lige.
Poslanec A. Adamica:
Dovolím si povedať, pán predseda, že ste to uhádli.
Vážený pán predseda Slovenskej národnej rady,
predsedníctvo,
vážený pán premiér a vláda,
vážené plénum,
z podnetu Slovenskej ligy v Amerike bola v roku 1920 na Slovensku založená Slovenská liga so sídlom v Bratislave ako národno-kultúrne združenie. Za značnej podpory amerických Slovákov a Slovenskej ligy v Amerike, ako aj zo zbierok slovenského pospolitého ľudu, nadobudla Slovenská liga v Bratislave nehnuteľný majetok. Tento bol zaevidovaný v pozemko-
vej knihe pod položkou 698. Ide o budovu Ústredia Slovenskej ligy. Nariadením bývalého Povereníctva vnútra v Bratislave zo dňa 13. 11. 1948 č. 1386/11-III/2-48 bola Slovenská liga násilne zlúčená s Maticou slovenskou v Martine, ktorá tiež prevzala jej majetok. Zákonom číslo 4 z roku 1954 Zb. bola Matica slovenská zoštátnená a s ňou aj majetok Slovenskej ligy prešiel na československý štát. Podlá výmeru Povereníctva školstva číslo 25 038/59-3 zo dňa 15. 9. 1958 vložil sa prevod tejto budovy na Osvetový ústav Bratislava. Podlá administratívnej dohody zo dňa 11. 12. 1960 vložil sa prevod správy na Bytový podnik Bratislava I, Námestie Slobody č. 3.
Okrem tejto budovy ústredia v Bratislave Slovenská liga založila v zmiešaných oblastiach južného Slovenska 208 ľudových škôl, mešťanských a detských opatrovní pre slovenské deti, čím bol problém národnostného školstva na južnom Slovensku vyriešený. Výdavky Slovenskej ligy na tieto školy robili v období rokov 1922 až 1935 celkove 21 221 565 korún, čo v tom čase bola obrovská čiastka. Preto sa pýtam, ako je možné, že slovenské deti na južnom Slovensku nemôžu chodiť do slovenských škôl, ako nám to tu predniesol pán poslanec Porubec? Čo sa nachádza v týchto školách, ktoré nechala postaviť Slovenská liga z finančných prostriedkov amerických Slovákov a zo zbierok nášho pospolitého slovenského ľudu? Všetko toto úsilie Slovákov však vyšlo na márnosť. Je už osudom činiteľov, ktorí sa exponujú za lepší zajtrajšok Slovákov, aby chodili, klopali, modlikali a cudzích pánov prosili, márnili svoj čas a peniaze, ničili si svoje zdravie bez toho, aby dosiahli značnejšie výsledky.
No a takto som začal menom Slovenskej ligy búchať hlavou o múr našich ministerstiev a nakoniec i o Slovenskú národnú radu s iniciatívou na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o majetkovej reštitúcii len jednej jedinej budovy - Ústredia slovenskej ligy v Bratislave. Po konzultácii s pánom premiérom Čarnogurským mi dňa 25. 10. 1991 písomne