Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má pán poslanec Paučo. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Rózsa.

Poslanec E. Rózsa:

Vážená Slovenská národná rada,

protestujem proti takému tónu vystúpenia pána poslanca, a prosím, aby podľa § 260 mandátny výbor prešetril jeho vystúpenie.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Pán poslanec Paučo nie je prítomný, pán poslanec Buday tu tiež nie je. Pán poslanec Cyril Ivan nie je tu, pán poslanec Juraj Gašpar tiež nie je tu. Pán poslanec Weiss.

Poslanec P. Weiss:

Vážené dámy, vážení páni,

chcel by som v záujme ochrany drobných akcionárov vstupujúcich do veľkej privatizácie položiť vláde niekoľko otázok.

Po prvé - úloha a postavenie správcu, zakladateľa voči investičným privatizačným fondom z pohľadu vstupu na kupónový trh, teda určovania investičnej stratégie, ako aj z pohľadu prestrihnutia pupočnej šnúry medzi zakladateľom, čiže správcom a investičnými privatizačnými fondami, je, podlá nášho názoru, podstatne zložitejšia a významnejšia, než to bolo na ostatnom zasadnutí Slovenskej národnej rady zdôvodňované pánom ministrom Miklošom. V zmysle zmlúv medzi správ-

com a investičným privatizačným fondom za celú investičnú stratégiu zodpovedá správca. Teda ten ovplyvňuje, koľko a do ktorej akciovej spoločnosti budú investované kupóny. Príslušné predstavenstvo investičného privatizačného fondu síce môže stanoviť základné strategické ciele, avšak nevstupuje do techniky objednávania akcií.

Po druhé - za týchto podmienok treba zvýrazniť požiadavku na odborno-technickú spôsobilosť správcu a na znenie zmluvy o práve investičných privatizačných fondov, poplatkov za ich správu, ale i možnosti prerušenia pupočnej šnúry so správcom, ktorý nerešpektuje strategické ciele budúcej akciovej spoločnosti, investičného privatizačného fondu, a ktorý sa skôr orientuje na vlastný profit správcu plynúci z poplatku za vedenie správy, ktorý tvorí do dvoch percent z bilančnej hodnoty získaného majetku, bez ohľadu na záujmy akcionárov investičného privatizačného fondu a do troch percent z trhovej hodnoty získaných akcií. Takýto postup nemožno vylúčiť nielen u niektorých súkromných zriadovateľov investičných privatizačných fondov, ale aj u zriaďovateľských organizácií, ktoré spravujú viaceré investičné privatizačné fondy. V takýchto prípadoch je namieste položiť otázku, aká je možnosť investičného privatizačného fondu akciovej spoločnosti rozviazať zmluvný vzťah so svojím "nepodareným správcom", pretože podľa zmluvy medzi zakladateľom, štátnou finančnou inštitúciou, napríklad Prvá slovenská investičná akciová spoločnosť, a jej privatizačnými fondami je neprimerane dlhá výpovedná lehota, ktorá je naviac sankcionovaná až 10-percentným poplatkom z hodnoty majetku fondu. Kladiem preto otázku, či si príslušné povoľovacie orgány uvedomili skutočnosť, že pri priaznivých okolnostiach podlá majetku spravodavého investičnými privatizačnými fondami môže vystúpiť len hodnota sankčného poplatku do stámiliónových korún? Ak áno, bolo by vhodné oboznámiť občanov s príslušným opatrením.

Druhá otázka: štátne inštitúcie, mám na mysli banky, sporiteľňu, štátne akciové spoločnosti, štátne podniky ako zakladatelia a správcovia investičných privatizačných fondov vydávajú budúcim akcionárom rôzne záruky. Pritom nikomu nie je na prekážku skutočnosť, že tieto štátne inštitúcie samy vstupujú ako objekt do veľkej privatizácie a vôbec nie s istým výsledkom. Z akých prostriedkov tieto štátne inštitúcie ako zakladatelia a správcovia investičných privatizačných fondov uhradili zakladateľské poplatky, a z čoho hradia náklady na reklamu, prevádzku, pracovné sily, keď vieme, koľko stojí sekunda reklamy v televízii?

Tretia otázka: Z doterajšieho priebehu kupónovej privatizácie je známe, že jej oficiálna propaganda nedokázala zrozumiteľne vysvetliť občanom ciele, základnú podstatu kupónovej burzy, práva akcionára, prehľad o stave ekonomiky jednotlivých odvetví. Zákonite vzniká otázka, prečo tomu tak bolo. Bol to úmysel alebo nešikovnosť propagandistov? Neprejavila sa tým snaha začať s prvou závažnou sociálnou diferenciáciou spoločnosti, kde na jednej strane by stáli tí lepšie informovaní, ktorí sa zapojením do privatizácie dostanú k nezanedbateľnému podielu na štátnom majetku a na druhej strane ostane väčšina občanov, ktorí z nevedomosti sa do privatizácie zapojili nevhodným spôsobom, a nezískali podiel na štátnom majetku, na tvorbe ktorého sa všetci vo väčšej alebo menšej miere podieľali?

Ako poslanec zvolený vo volebnom kraji Bratislava a ako občan bývajúci s dvomi školopovinnými deťmi na takmer 130-tisícovom sídlisku v Petržalke, kde nie je príliš veľký nadbytok možností na športové či kultúrne vyžitie, si dovoľujem položiť ešte jednu otázku podpredsedovi vlády pánovi Vavrovi, pánovi ministrovi Miklošovi a pánovi ministrovi Pišútovi. Ide o to, aký osud postihne v rámci privatizácie objekty správy pre telovýchovné a rekreačné zariadenia? Dostal som totiž informáciu, písala o tom aj denná tlač, že telo-

cvične na Prokofievovej a Varínskeho ulici majú byt privatizované, pričom nie je vylúčené, že sa z nich stanú veľkosklady alebo objekty pre úplne iné účely, než na ktoré boli postavené. Uvedomujem si, že samofinancovanie takýchto zariadení, ak majú plniť svoje poslanie, to znamená slúžiť pre občanov a deti, pre bežné športové vyžitie, je spojené s veľkými problémami. Je tu zároveň ochota starostu mestskej časti Petržalky prispieť na úhradu nákladov na energiu, a iste sa môžu nájsť aj ďalšie možnosti ako zlepšiť finančnú situáciu.

Na ilustráciu problému mi dovoľte uviesť niekoľko čísiel. V mestskej časti Peržalka je 27 920 školopovinných detí, 6 000 je v predškolskom veku, 2 000 detí je do 5 rokov, 15 000 detí od 14 do 18 rokov a asi 13 000 detí, ktoré síce v Petržalke bývajú, ale školské zariadenia navštevujú mimo túto mestskú časť. Celkove je to takmer 65 000 detí do 18 rokov. Je to aj veľmi solídna základňa pre výber budúcich vrcholových športovcov. Niekoľko čísiel o tom ako funguje športová hala na Prokofievovej. Je tam niekoľko druhov športu. Všetky športy sa vykonávajú pod odborným dohľadom inštruktorov, a v jednom prevádzkovom týždni je návštevnosť. 350 detí v malej telocvični, 400 deti a dospelých vo veľkej telocvični a 570 návštevníkov počas soboty a nedele.

Vážené dámy a páni,

na ostatnom zasadnutí sme schválili Národný program podpory zdravia. Jeho súčasťou je aj vytváranie podmienok pre pravidelné športovanie detí a dospelých. Preto si dovoľujem poprosiť menovaných členov vlády, aby spoločne a v koordinácii s primátorom hlavného mesta zvážili možnosti podpory na prevádzku týchto zariadení, a to nielen v Petržalke, a nepodľahli tlakom riešiť problém tým, že sa ho jednoducho zbavíme privatizovaním telovýchovných objektov.

Vopred ďakujem členom vlády za pochopenie a vám všetkým za pozornosť.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Weissovi. Slovo má pán poslanec Ján Ľupták. Pripraví sa pán poslanec Haťapka.

Poslanec J. Ľupták:

Vážená vláda,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

len nedávno sme odsúhlasili zákon o majetku obcí. Väčšina z nás bola presvedčená, že tento zákon zaručí blahobyt obcí a miest. Zárukou mal byt pravidelný prísun financií z odvodu daní zo mzdy, lokalizačných poplatkov, prípadne iných miestnych poplatkov. Skutočnosť ukázala, že účinnosť zákona je momentálne veľmi vzdialená. Obce a mestá stoja pred zložitou ekonomickou situáciou, vyjmúc tie, ktoré boli štedro finančne vybavené z ministerstva financií. Obce, ktoré majú 50 % obyvateľstva poberájúceho starobný dôchodok, prípadne vysoké percento z obce je nezamestnaných, a nemajú ani možnosť získať lokalizačné poplatky, sú v zložitej situácii. Tak, ako napríklad obec Málinec. Výstavba vodnej nádrže je v plnom prúde. Jej dokončenie sa plánuje v roku 1993. Majetkovo-právne vysporiadanie občanov prebieha veľmi pomaly. Občania sú nútení vysťahovať sa zo svojich domovov a sťažujú sa na veľmi nízke ohodnotenie ich nehnuteľností, ktoré boli zabraté z titulu výstavby vodnej nádrže. Práve v tejto obci štátna expertíza vyškrtla budovanie obecného vodovodu, ako aj výstavbu obchádzkovej cesty, ktorá mala slúžiť ako cesta na prísun materiálu pre vodnú návrž. Obec Málinec už piaty rok znáša následky výstavby vodnej nádrže, ktorá nebude slúžiť im, ale mestám Lučenec a Veľký Krtíš.

Následky nesie len sama obec Málinec bez pomoci kohokoľvek. Alebo snáď Málinčania majú smolu, že v demokracii nemôžu dostať ani to, čo mali predtým? Preto žiadam ministrov financií, lesného a vodného hospodárstva a životného prostredia, aby sa týmito závažnými požiadavkami občanov Málinca zaoberali.

V novembri 1989 sme oprávnene kritizovali vládu a jej neschopnosť, v starostlivosti o historické pamiatky. Je pravdou, že ich rekonštrukcia prebiehala veľmi pomaly. Vliekla sa aj niekoľko rokov. Dnes rekonštrukcia historických pamiatok ostala na obciach, a nie je prekvapením ich pozastavenie z titulu finančnej absencie. Pamiatkostav doteraz vykonávané práce prerušuje, a je na škodu veci, že osud historických pamiatok je opäť rébusom otáčavého kruhu. V poslednom období rokov 1985-1989 boli vynaložené značné finančné prostriedky na opravu hradov Fiľakovo a Šomoška. Toto času rekonštrukčné práce sú zastavené a osud týchto historických pamiatok nie je uzavretý. Z uvedeného dôvodu žiadam ministerstvo kultúry a ministerstvo financií o odpoveď, ako sa bude naďalej na týchto pamiatkach postupovať.

Ďalšiu otázku mám na pána ministra Belcáka, ako aj na pána premiéra Jána Čarnogurského. Ako ďaleko je koncepcia priemyslu horehronského regiónu? Túto otázku kladiem i z toho dôvodu, že nimi bol daný prísľub spracovania koncepcie horehronských závodov, v ktorých toho času je výroba znižovaná, robotníci sú nútení čerpať neplatené voľno a brať na vedomie ďalšie znižovanie zamestnanosti.

Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Ľuptákovi. Slovo má pán poslanec Haťapka.

Poslanec P. Haťapka:

Interpeláciu odovzdám písomne. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem. Nasleduje pán poslanec Kružliak, ktorý nie je prítomný, pán poslanec Pokorný tiež nie je prítomný. Pán poslanec Miškovský nie je tu, pán poslanec Černák tiež chýba. Pán poslanec Harna.

Poslanec Š. Harna:

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda, dámy a páni,

svojou interpeláciou sa obraciam pána ministra dopravy Pavleho. Vážený pán minister, z masmédií sme sa dozvedeli, že Ústredné riaditeľstvo ČSD v Prahe rozhodlo zastaviť prevádzku viacerých podlá nich nerentabilných železničných tratí. Medzi týmito na zánik odsúdenými je aj časť trate číslo 399 Zvolen-Šahy-Štúrovo, a to na úseku Krupina-Šahy-Čata. Ako poslanec Slovenskej národnej rady pochádzajúci z danej oblasti som povinný tlmočiť hlbokú nespokojnosť obyvateľov a obecných samospráv tohoto regiónu s rozhodnutím ústredného riaditeľstva ČSD v Prahe. Spomínané rozhodnutie prezentuje absolútnu neznalosť tamojších pomerov a potrieb rozvoja daného regiónu. Veď likvidácia tak dôležitého dopravného spojenia by naďalej prehĺbila hospodársku izoláciu regiónu od ekonomicky rozvinutých častí republiky. Práve naopak, hospodársky rozvoj regiónu, rozvoj súkromného podnikania vyžaduje, aby táto železničná trať bola zachovaná a rozvíjaná.

V tejto súvislosti dovoľujem si vám pripomenúť, že z iniciatívy starostov hontianskeho regiónu na slovenskej strane a starostov novohradského regiónu na maďarskej strane začali rokovania a prípravné projektové práce na rekonštrukciu a znovuzačatie prevádzky na trati Zvolen-Krupina-ŠahyBalasagyarmat resp. Štúrovo-Šahy-Balasagyarmat, to znamená na opätovné začatie medzinárodnej prevádzky prerušenej po druhej svetovej vojne. S touto iniciatívou starostov vyslovilo predbežný súhlas vaše ministerstvo, Oblastné riaditeľstvo ČSD v Bratislave, Prevádzkové riaditeľstvo ČSD vo Zvolene, maďarské ministerstvo dopravy a Maďarské štátne dráhy. Fotokópiu z rokovania zainteresovaných strán, ktoré sa uskutočnilo dňa 9. 11. 1991 v Šahách pri príležitosti 100. výročia začatia prevádzky na tejto trati, vám odovzdám.

Dovolím si uviesť ešte ďalší dôležitý argument proti likvidácii spomínanej trate. Ako iste viete, v Šahách sa nachádza veľmi frekventovaný cestný hraničný prechod medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Cez tento hraničný prechod prechádza denne obidvomi smermi niekoľko desiatok, a sú dni, keď niekoľko stoviek kamiónov prepravujúcich tovar medzi krajinami Balkánu a Škandinávie. V projekte ekologizácie dopravy v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike sa uvažuje aj s takým riešením, ktoré by tranzit kamiónov cez naše územie zabezpečovalo aj po železnici. Železničná stanica v Šahách, ktorá je v priamom susedstve cestného hraničného prechodu, poskytuje ideálnu možnosť, samozrejme, po patričnej úprave, na nakladanie resp. skladanie kamiónov na železničné vozne, ktoré by sa prepravovali po trati, ktoré chce Praha likvidovať.

Z uvedených dôvodov považujeme za úplne neprijateľné, že v Prahe sa rozhoduje o existencii železničných tratí v Slovenskej republike bez toho, aby k tomu mali súhlas aj slovenskej strany.

Vážený pán minister, obyvatelia daného regiónu sú odhodlaní všetkými zákonnými formami bojovať proti zrušeniu uvedenej železničnej trate. Keď bude potrebné, sú odhodlaní organizovať podpisové akcie, ako aj protestné zhromaždenia proti realizácii rozhodnutia Ústredného riaditeľstva ČSD v Prahe.

Záverom vás chcem požiadať, vážený pán minister, aby ste vy a vláda Slovenskej republiky nepripustili likvidáciu žiadnej železničnej trate v Slovenskej republike bez dôkladnej analýzy regionálnych podmienok a potrieb rozvoja. Veď práve existencia železničnej dopravy môže byť podmienkou rozvoja určitých podnikateľských aktivít v jednotlivých oblastiach Slovenskej republiky.

Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi Harnovi. Slovo má pán poslanec Jakuš. Pripraví sa pán poslanec Petko.

Poslanec J. Jakuš:

Vážená Slovenská národná rada, vážení členovia vlády,

svoju interpeláciu adresujem na pána ministra zdravotníctva a prvú časť na pána ministra vnútra.

Začnem citáciou z čiernej kroniky zo dňa 13. 2. 1992. "V Nemocnici s poliklinikou v Medzilaborciach sa v utorok v popoludňajších hodinách dopustil výtržností 27-ročný muž, v minulosti už trikrát súdne trestaný. Pri zákroku policajnej hliadky jedného z jej členov fyzicky napadol. Páchateľa previezli na vytriezvenie do protialkoholického zariadenia. "

Toľko citácia. Toto protialkoholické zariadenie, ľudovo nazývané "záchytka" sa stáva v poslednej dobe jablkom sváru medzi zdravotníkmi, políciou a obecnými úradmi. Predovšetkým nie je vyriešená otázka, kto je zriaďovateľom záchytky. Podlá zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch boli zriaďovateľom a spravovateľom na úseku zdravotníctva národné výbory. Podlá zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, prechádzali všetky zdravotnícke zariadenia okrem detských jaslí na príslušný ústredný orgán štátnej správy.

Doterajšia prax je taká, že prevádzku na záchytke personálne i materiálovo zabezpečovala príslušná nemocnica s poliklinikou. Slúžili tam zdravotnícki pracovníci, ktorí popri svojej zdravotníckej činnosti plnili a plnia i represívnu úlohu. V prípade umiestnenia klienta na záchytke vždy ide o nedobrovoľné zadržanie. Stretáva sa tu problém zdravotného zabezpečenia, lebo opitý človek je vlastne intoxikovaný a patrí do rúk zdravotníka. Ale človek opitý je i agresívny, ohrozuje svoje okolie, vzbudzuje verejné pohoršenie, poškodzuje majetok iných i svoj, a na takéhoto už platia paragrafy, ktoré oprávňujú za využitia primeraných prostriedkov takéhoto človeka pacifikovať. To už nie je úloha zdravotníkov, ale úloha polície.

Záchytky ako špecifická inštitúcia existujú u nás, v Rumunsku a v bývalom Sovietskom zväze. Ostatné civilizované štáty takúto inštitúciu nepoznajú. Ak majú problémy s opitým, ktorý pácha súčasne činnosť v rozpore so zákonom, polícia ho umiestni do cely predbežného zadržania a policajný lekár posúdi, či jeho zdravotný stav vyžaduje ošetrenie a liečbu v zdravotníckom zariadení. Teda prioritu hrá predovšetkým izolácia opitého od spoločnosti v záujme ochrany spoločnosti.

Doterajšia prax u nás je taká, že opitý nespratník je políciou alebo sanitkou dopravený do záchytky, tu je uložený na lôžko, pokiaľ je kľudný. Ak je agresívny, dostane sa do izolácie, teda za mreže, alebo je pripútaný na posteľ do obdobia kým nevytriezvie. To všetko vykonávajú zdravotníci v kvázi zdravotníckom zariadení. Dochádza k obmedzeniu osobnej slobody. Zdravotníci toto všetko robia v záujme svojho klienta, svojej bezpečnosti, ale i spoločnosti. Pýtam sa: Je to v súlade so zákonom i poslaním zdravotníkov?

Momentálne vzrastá počet miest, kde obecné zastupiteľstvá majú snahu zrušiť záchytky alebo ich zriaďovateľskú funkciu presunúť na zdravotné zariadenia. Zdravotníci sa bránia zobrať si na svoje už i tak preťažené plecia i túto zodpovednosť zriaďovateľa. Na druhej strane sú však proti zrušeniu záchytiek. Ich zrušenie by znamenalo, že väčšina opitých by sa ocitla na prijímacích oddeleniach nemocníc alebo vo vozidle záchranky. Nechávať takýchto ľudí na ulici znamená vyvolať vo verejnosti negatívnu reakciu, prípadne ohroziť samotného opitého. Ale po zrušení záchytky opitého nie je kam odviezť. Nezanedbateľná je i ekonomická stránka problému. Umiestnenie opitého na nemocničnom lôžku znamená odčerpanie zo štátneho rozpočtu na zdravotníctvo zhruba l 000 korún na lôžko a na deň. Záchytka, pokiaľ je tam umiestnený takýto klient, si za umiestnenie účtuje 300 korún, z toho je 200 korún za posteľ a 100 korún zhruba za dovoz na túto posteľ. A tak by som mohol hovoriť o probléme z viacerých pohľadov.

Neberte to, prosím vás, osobne, ale každý z nás, ktorí tu sedíme, ale i väčšina populácie sa môže stať klientom, ktorému sa pritrafí, že nás umiestnia na záchytku. Ako tento problém riešiť? K tomu je potrebná súčinnosť zdravotníctva, polície a obecných úradov. O probléme sa rokuje, ale výsledok je zatiaľ neznámy. Z toho dôvodu, a z dôvodu, že ide o celospoločenský problém, sa obraciam na ministerstvo vnút-

ra a na ministerstvo zdravotníctva, aby sa problémom zaoberali a veľmi rýchlo našli východisko z tejto patovej situácie.

K druhému problému dovoľujem si obrátiť sa na ministra financií pána Danča vo veci problému 13 %-ného podielu dane zo mzdy, ktorý bol odvádzaný obciam v minulom roku. Tento rok sme to v rozpočte zvýšili na 18, 5 %. Obce dostávali tento podiel zálohovo na základe nahláseného počtu zamestnaných z obce. V priebehu roka došlo v obciach k poklesu týchto ľudí z titulu nezamestnanosti. V októbri minulého roku, kedy primátori túto situáciu avizovali, som sa pýtal pána ministra financií, či sa nestane to, že vzhľadom na to, že klesol počet pracovne činných ľudí o poberajúcich podporu v nezamestnanosti, nebudú tieto obce nútené vracať túto zálohovú platbu za nezamestnaných. Pán minister mi odpovedal - dovolím si citovať: "Rast nezamestnanosti, o ktorej sa v interpelácii zmieňujete, má negatívny dopad na tvorbu dane zo mzdy a jej inkaso v roku 1991 nedosiahne očakávanú výšku. Na túto skutočnosť sa musí pripraviť tak štátny rozpočet Slovenskej republiky, ako aj rozpočty obcí. Nie je možné očakávať v súčasnosti, ale ani pri finančnom usporiadaní za rok 1991 poskytnutie finančných prostriedkov obciam nad rámec finančných vzťahov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky k rozpočtom obcí v roku 1991. " Tento problém dnes je už tu, na svete.

V týchto dňoch dostali jednotlivé obce od ministerstva financií pokyny na finančné usporiadanie vzťahov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky k rozpočtom miestnych samospráv Slovenskej republiky. V čl. 9 je uvedené, že v prípade, ak napočítaná čiastka - ide o tú 13-percentnú daň zo mzdy - je menšia ako poukázaná suma za podielové dane v priebehu roka 1991, vyžiada od miestnej samosprávy vrátane preplatku. Toto vrátenie preplatku už sa v obciach počíta. Znova opakujem to, čo som hovoril vo vystúpení v októb-

ri, že najviac sú postihnuté obce a mestá, kde najviac stúpla nezamestnanosť. Konkrétne sa to týka Kysúc, kde je najvyššia miera nezamestnanosti, a napríklad v meste Čadci už majú vypočítané, že budú musieť vracať do štátneho rozpočtu l 420 000 korún. Viete si asi predstaviť, čo pre také mesto, ako je 25-tisícové mesto Čadca, znamená vracať do rozpočtu, alebo keď nebudú vracať, o to sa im bude krátiť daň zo mzdy v tomto roku.

Druhá vec, ktorá bola predmetom aj interpelácie, je otázka odvodu dane zo mzdy za ľudí, ktorí majú stále bydlisko na Slovensku a pracujú v Českej republike a opačne, to znamená z Českej republiky pracujú tu na Slovensku. Tento pomer je l: 10, to znamená, že 10 slovenských pracovníkov pracuje v Čechách proti jednému českému pracovníkovi. Najskôr bolo u nás prijaté uznesenie, že budeme platiť daň zo mzdy do stáleho bydliska v Českej republike za českých pracovníkov, a očakávali sme rovnaké uznesenie z Českej republiky. Česká republika toto neprijala. My sme toto naše uznesenie zrušili a tým zostávajú peniaze, teda daň zo mzdy za pracovníkov z Českej republiky u nás a zo Slovenskej republiky v Čechách. Lenže tento pomer l: 10 jednoznačne znevýhodňuje Slovensko. Tento faktor sa premieta do regiónov, odkiaľ je najväčšia dochádzka pracovníkov do Českej republiky, a znova sú v tomto Kysuce najhoršie, kde približne 18 000 ľudí denne dochádza za prácou na Ostravsko, kde vytvárajú určitý podiel dane zo mzdy, ktorý by pomohol obciam na Slovensku, ale zostáva v Čechách. Tento problém v minulom roku nebol riešený, preto by som interpeloval, aby sa ním vláda zaoberala, pretože nejde o malé prostriedky, a myslím si, že je to v tomto prípade aj určitá diskrimimácia Slovenska.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Jakušovi. Slovo má pán poslanec Petko. Pripraví sa pán poslanec Adamica.

Poslanec J. Petko:

Vážený parlament, vážení členovia vlády,

súkromné podnikanie v autodoprave sa na Slovensku prudko rozvíja. Za cenu nesmiernych osobných obetí vynaložili súkromní autodopravcovia nemalé finančné prostriedky na nákup a prenájom vozidiel. Súkromný sektor vlastní už viac ako polovicu kapacít v medzinárodnej kamiónovej preprave. Napriek halasným proklamáciám o podpore stredného podnikateľského stavu na Slovensku je dnešná ekonomická situácia súkromných autodopravcov na Slovensku viac ako zlá. Preto žiadam pána ministra dopravy a spojov Slovenskej republiky o vyjadrenie k týmto problémom:

Podlá súčasných dopravných štúdií predpokladajú štáty Európskeho spoločenstva zvýšenie prepravných nákladov na územie Spoločenstva nezávislých štátov viac ako o 1000 %. Mám obavy, že štúdia o rozvoji dopravy medzi východom a západom, ktorú schválila federálna vláda, nerieši tento problém v prospech Slovenska. Mám obavy, že obrovské poplatky za tranzit poputujú mimo územia Slovenska. Dávam otázku, ako je zabezpečená územnícka technická príprava, ako aj finančné krytie na dobudovanie dialničnej siete Slovenska na trase západ - východ? Čo sa vlastne robí na slovenských diaľniciach? Aké sú súčasné horizonty pre jednotlivé etapy ukončenia dialničnej trasy? Taktiež žiadam pána ministra o jednoznačné stanovisko k uvedenému projektu federálnej vlády. Prepravná situácia na jedinom cestnom hraničnom prechode na Ukrajinu vo Vyšnom Nemeckom je dnes veľmi nepriaznivá

a prakticky nie je možné zabezpečiť plynulý transport tovaru. Zákazky už začinajú prechádzať cez maďarských a poľských prepravcov, čím pripravujeme o prácu našich prepravcov a Slovensko o potrebné valuty.

Pánovi ministrovi je iste známa vysoko aktuálna otázka zriadenia cestného hraničného prechodu Čierna nad Tisou - Čop, čo by umožnilo bezproblémovú prekládku zo železničných vagónov na kamióny a opačne, čím by sme mohli našim autodopravcom poskytnúť pracovné možnosti aj v prípadoch, že by nemali ruské prepravné povolenia. Napriek tomu, že otázka väčších kompetencií nikdy nebola pre slovenské ministerstvo dopravy zvlášť aktuálna, žiadam odpoveď, s akou razanciou a najmä výsledkom sa zriadenie prechodu vybavuje na federálnych úradoch a kedy sa cestný prechod otvorí.

V praktickej polohe sú najdôležitejším a limitujúcim faktorom pre podnikanie autodopravcov najmä zahraničné prepravné povolenia do príslušných štátov. Dnes je prax na Slovensku taká, že distribúciou týchto prepravných povolení je poverený ČEMAD Praha, čiže Česko-slovenská medzinárodná automobilová doprava. Považujem ju za diskrimináciu slovenských autodopravcov. Pri rozdeľovaní prepravných povolení dochádza k nedôstojným až kriminálnym situáciám, pretože ČEMAD nie je schopný objektívne posúdiť použitie, ani potrebu prepravných povolení. Žiadam preto pána ministra, aby v súčinnosti s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky odpovedal, koľko prepravných povolení príslušných štátov bolo pridelených na Slovensko a koľko ich dostali prepravcovia v Českej republike.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Petkovi. Slovo má pán poslanec Adamica. Pripraví sa pán poslanec Krajčovič.

Poslanec A. Adamica:

Vážený pán predseda Slovenskej národnej rady,

vážená vláda,

vážená Slovenská národná rada,

Slovenská národná rada prijala dňa 1. 3. 1990 zákon číslo 50/1990 Zb. a podlá článku 2 bol uzákonený výsostný znak Slovenskej republiky. Zákon číslo 51/1990 Zb. z tohto istého dňa hovorí o používaní štátneho znaku Slovenskej republiky. § 2 ods. c/ špecifikuje, že štátny znak sa používa v zasadacích, rokovacích miestnostiach štátnych orgánov, atď. Náš Výbor Slovenskej národnej rady pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva, ku ktorému patrím, zasadá v budove Slovenskej národnej rady na Hrade, v miestnosti na druhom poschodí. Na čelnej stene v tejto zasadacej miestnosti bol umiestnený štátny znak z hliníkového lešteného kovu. Veľké bolo naše prekvapenie, ked' sme zistili, že po Novom roku 1992 sa už tento štátny znak v našej zasadacej miestnosti nenachádza. Zaiste to nemá žiadnu súvislosť s Kanceláriou prezidenta republiky pre Slovensko, ktorá bola práve zriadená v bezprostrednej blízkosti tejto zasadacej miestnosti. Pýtam sa preto pána predsedu Slovenskej národnej rady, kto dal príkaz na odstránenie štátneho znaku z tejto zasadacej miestnosti a z akých dôvodov? Tento potupný akt sa totiž hlboko dotýka môjho národného cítenia.

Druhá moja otázka by znela: V roku 1933 bolo ukradnutých 10 vzácnych neskorogotických unikátnych oltárnych obrazov talianskeho maliara Ticcionneho zo 14. storočia, ktoré patrili Bojnickému zámku. Tieto ukradnuté obrazy sa nachádzajú v pražskej národnej galérii, ktorá ich dodnes protiprávne drží a odmieta vrátiť na pôvodné miesto do zámockej kaplnky. Namiesto originálov poslala pražská národná galéria do Bojníc kópie, ktoré nechala vyhotoviť za týmto účelom. Riaditelia slovenských národných múzeí, ako Florián Hodál