Naše školy by mali poskytovať žiakom nielen odborné vzdelanie, ale najmä mravnú, národnú a citovú výchovu. To si vyžaduje mat schopných učiteľov plniť tieto úlohy. Akých budeme mat učiteľov, takú budeme mat do značnej miery mládež, teda i spoločnosť. Viac ako 40 rokov totalitný režim uplatňoval boľševizáciu vo všetkých sférach spoločenského života. Najviac však bola postihnutá duchovná sféra. Učiteľ bol najbližším spolubojovníkom vládnucej strany a prenášačom marxisticko-leninskéj ideológie do praxe, teda školy. Mal nezastupiteľnú úlohu v oblasti spoločenskej činnosti. Bol stálym terčom straníckych uznesení pri realizácii výchovnovyučovacieho procesu. Možno o ňom povedať, že bol najviac postihnutý, najviac deformovaný v socialistickom systéme spoločnosti, jednak po stránke duchovnej, národnej, ekonomickej, sociálnej, ale aj inej.
Problém deboľševizácie vidím ako životnú nevyhnutnosť našej spoločnosti, ako postupný proces demokratizácie. Tento problém nemusí vždy súvisieť s bývalým členstvom v komunistickej strane, či v inej strane, ale s boľševickým správaním, konaním, prístupom, ba i s boľševickými metódami, či formami a spôsobmi v spoločenskom živote, najmä však na pôde školy.
Vo svojom príspevku chcem poukázať na tento problém debolševizácie a uplatniť svoje skúsenosti, poznatky, najmä v dvoch oblastiach - v oblasti riadiacej a v oblasti výchovno-vzdelávacej. V tej prvej oblasti - v oblasti riadenia školy myslím na osobnosti, ktoré svojou odbornou prípravou, morálnou bezúhonnosťou a spoločenským zanietením sú schopní postaviť sa na čelo školy, byt funkcionárom školy. Úroveň a charakter školy by sa mal odvíjať od osobnosti riaditela, ten by sa mal stať pilierom školy. A práve to je horúci zemiak v pahrebe. Citujem slová pána ministra Kováča z obdobia, keď bol ministrom: "Veká časť učiteľov nie je príkladom, sú všetko, len nie osobnosti, sú beztvarí, mäkýše
bez skeletu, bez vlastného názoru. Tak ako bezducho slúžili totalitnému systému, opäť sa hlásia do služby, niektorí podlízavo, iní ako vždy, na čele nového myslenia. Sú pliagou, ktorá sa bude z našich škôl najťažšie odstraňovať. " - Citát z Verejnosti č. 17 z 27. februára 1990 strana 4.
Od samého začiatku demokratizačného procesu nám bolo jasné, že škola nesmie zostať a najmä zaostať za týmto procesom. Ministerstvo školstva sa snažilo riešiť problém, lenže na samom ministerstve školstva bola veľmi zlá personálna otázka, a nedovolím si povedať, že je vyriešená, a preto značne neokrôchane riešilo problémy v riadiacej sfére.
Prejdem akousi malou genézou. V januári 1990 vydalo ministerstvo školstva výzvu školám - citujem: "Urýchlene zabezpečiť demokratický výber a obsadzovanie funkcií riaditeľov a zástupcov všetkých typov škôl v Slovenskej republike". Teda nie vyhlášku, nie smernicu, ale výzvu. Nie všetci to rešpektovali. Niekde sa vyslovovala dôvera vedeniu školy, inde sa konali voľby. V riadiacich štruktúrach sa malo vytvoriť pluralitne zastúpenie. Výsledok výzvy ministerstva školstva bol žalostný. Napríklad v Nitrianskom okrese bol taký, že 82, 3 % riaditeľov škôl bolo alebo sú dlhoroční členovia komunistickej strany. Ministerstvo školstva si neuvedomilo, že v nedemokratických podmienkach sa nedá robiť demokratický výber funkcionárov školy. Pre demokraciu musí človek dozrieť ako indivíduum, nie 40 rokov ideologizovaný kolektív.
Ďalší nevydarený krok ministerstva školstva sa uskutočnil v polovici februára 1990, keď poslalo všetkým školám list - citujem: "Žiadam vás, aby školskí pracovníci, ktorí boli v roku 1970 členmi previerkových komisií, neboli pripustení do nijakých vedúcich funkcií. " - Koniec citácie. Išlo o postoj učiteľov k 21. augustu 1968. V našom Nitrianskom okrese bolo v sedemdesiatych rokoch najviac uvolnených
učiteľov v celej československej republike. - Citát alebo dokument z referátu pána dekana pedagogickej fakulty z júna 1990. Z týchto dôvodov okresný výbor strany nebol ochotný archívne materiály z previerok poskytnúť. A teda, aký význam, zmysel mal tento list ministerstva, keď od volieb riaditeľov uplynulo sotva 30 dní?
Akútny problém riadenia riešila i vláda Slovenskej republiky, a to 12. marca 1990, keď vydala zásady personálnej politiky Slovenskej republiky. Do jedného mesiaca sa v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry na Slovensku mali urobiť zmeny. Odporúčal sa okrúhly stôl, bola to komisia zo zástupcov organizácií, odborov, občianskej iniciatívy a podobne. Táto komisia mala byt garantom zákonnosti, odbornej a mravnej adekvátnosti procesu personálnych zmien. Zaujímavý bol článok 10 tohoto nariadenia vlády, kde sa písalo - citujem: "Vo vedúcich funkciách sa požaduje nečlenstvo v akejkoľvek politickej strane či hnutí. " Bol to silný útok najmä pre učiteľov, riaditeľov, pretože ušli z komunistickej strany a takmer všetci položili stranícke preukazy ako na povel. Ani tento pokus riešiť riadiace štruktúry sa vlastne nepodaril. V okrese Nitra sa ani jeden prípad tzv. okrúhleho stola priaznivo netýkal, opačne, rozvadil učiteľské zbory.
Ďalšie nešťastné rozhodnutie z ministerstva bolo, aby o riaditeľoch školských správ, ktoré sa volili, rozhodovali koaličné strany. Namiesto proklamovanej odbornosti sa uprednostňovalo vo väčšine prípadov politické, nekvalifikované hľadisko. Široká verejnosť i učiteľská obec sa tešila na nový školský zákon Slovenskej národnej rady č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Tento zákon nedostatočne rieši tieto problémy, preto ministerstvo vydalo pravidlá na výber a obsadzovanie funkcií riaditeľov a zástupcov škôl a školských zariadení. Tento dokument sa tažko rodil, ale spĺňa demokratické princípy výberu riadia-
cich kádrov v školstve. Treba ho rešpektovať a precízne presadzovať. Zaujímavý je postoj samotných riaditeľov k týmto pravidlám. Tí najslušnejší riaditelia s výmenou súhlasia, ale sú aj takí, ktorí sa funkcie držia zubami-nechtami. Niektorí sa zoskupili do tzv. klubov, napríklad v okrese Levice, a tvrdošijne argumentujú, že ide o vyhodenie, že ide
o diskrimináciu, ktorá nemá v demokratickej spoločnosti obdobu. Dokonca sa odvolávajú na Zákonník práce, Listinu základných ľudských práv a slobôd a tak ďalej.
Podlá informácií z ministerstva školstva personálne riešenie základných a stredných škôl je v podstate vyriešené. Sú ešte určité problémy, výnimky, pretože najmä obsadzovanie na malotriednych školách je veľmi zložité, pretože na málotriedne školy, najmä do funkcie riaditeľov sa učitelia nehlásia alebo nemajú záujem. Noví riaditelia, zástupcovia škôl sú vymenúvaní riaditeľmi školských správ na štvorročné obdobie, ale kedykoľvek ich môže riaditeľ školskej správy z vážnych dôvodov neplnenia povinností alebo morálnych priestupkov odvolať. Podobný proces riešenia obsadzovania funkcií riaditeľov školských správ čaká v tomto období ministerstvo školstva.
Druhá oblasť - oblasť výchovy a vzdelávania - v školskom systéme sa zrútila jednotná škola budovaná viac ako 40 rokov. Školy ako demokratické a pluralitne inštitúcie rešpektujú svetonázorovú a náboženskú slobodu. V školskom systéme nedominuje len štátna škola, ale rovnomerne vystupuje
i cirkevná alebo súkromná škola. Školská sieť sa rozšírila v Slovenskej republike od 1. 9. o 27 cirkevných základných škôl a 10 stredných škôl, ako aj 12 súkromných škôl. Cirkevné i súkromné školy vytvárajú systém alternatívneho školstva. Mali by byt novou formou duchovnej a mravnej obnovy národa. V atmosfére vzájomnej spolupráce, spoločnej viery a zhodného svetonázoru majú hlbšie a živšie možnosti na výchovný vplyv, mravné i duchovné skvalitnenie výchovno-
vzdelávacieho procesu. Rodičia majú právo sa rozhodnúť, do ktorej školy dajú svoje dieťa.
V oblasti vzdelávacej ide o dôsledné spojenie univerzality so špecializáciou. Naša spoločnosť potrebuje ľudí so širokým a pevným vzdelanostným základom. Z učiva treba vypúšťať zastaralé, teoreticky a prakticky bezvýznamné informácie a nahradiť ich inými. Je potrebné skvalitniť učebnice, odlíšiť v učebniciach základné učivo, ako aj doplnkové, zavádzať do škôl učebné videoprogramy, skvalitniť vyučovanie spoločenských predmetov a najmä jazykovú prípravu žiakov a študentov všetkých typov škôl, zvýšiť právomoc vedenia škôl i samotných pedagógov pri koncipovaní výučby, metód, foriem a prostriedkov práce.
Ministerstvo školstva Slovenskej republiky v pedagogicko-organizačných pokynoch na školský rok 1991-1992 rieši problémy súčasnej školy. Upravuje učebné osnovy a metodické námety na vyučovanie tak povinných, ako aj nepovinných predmetov. Aktualizujú sa v nich doteraz platné učebné osnovy s využitím predmetov zo škôl i z vlastných skúseností, zo skúmania v školskej praxi. V metodických častiach sú materiály, ktoré sa odporúčajú, nie nariaďujú. Predpokladá sa, že učitelia budú tvorivo pracovať s platnými učebnými osnovami, učebnicami i ďalšími materiálmi. V metodike vyučovania prejdú od tendenčného parafrázovania k prameňom, od scholasticko-dogmatického mentorovania k objektívnej konfrontácii a skutočnému dialógu. Všetci, celá spoločnosť si uvedomuje nesmierny podiel učiteľa na formovaní osobnosti žiaka, či študenta. Uvedomujeme si aj to, že spoločnosť formuje učiteľa a ten spätne svojou činnosťou utvára predpoklad na jej ďalšie napredovanie.
Pred celým učiteľstvom stojí naliehavá úloha reformovať tak teóriu, pedagogickú vedu, ako aj praktickú výchovu. Ozdravenie tejto vedy je determinantom novej kvality formo-
vania mladej generácie. V procese jej prestavby je potrebné zamerať pozornosť najmä na oblasť mravnú, mravnej výchovy, oblasť národnú, národnej výchovy, ale aj citovú, lepšie povedané aj na oblasť spolupráce medzi žiakom a učiteľom, teda interakciu medzi učiteľom a žiakom. Najviac je čo naprávať v oblasti mravnej výchovy. Komunistická mravná výchova sa jednoznačne opierala o ateizmus a popierala kresťanské ideály, a to napriek tomu, že slovenská i európska kultúra a mravnosť sú postavené na princípoch kresťanskej etiky.
Ak sa mení spoločnosť, pluralizuje sa, musí sa to odzrkadliť aj v práci školy. Predovšetkým bude musieť riešiť svoje výchovné učebné problémy mimo akejkoľvek ideológie, ale na všeobecnej humanistickej základni. Uvedomujeme si, že to väčšina učiteľov v tejto dobe ešte nedokáže a nevie, ale musia sa to naučiť, robiť to na vysokej profesionálnej úrovni, lebo existujú absolútne ľudské hodnoty, ktoré sú vysoko nadradené nad to, o čom sa hádajú jednotlivé politické strany a hnutia medzi sebou. Pedagóg sa musí orientovať na tie ľudské hodnoty, na ktorých sa zhodujú všetci, či sú to červení, zelení alebo bieli.
Ďakujem. /Potlesk. /
Podpredseda SNR m. Zemko;
Ďakujem pánovi poslancovi Bielemu. Ďalším v poradí je pán poslanec Moravčík, ktorý tu momentálne nie je. Pán poslanec Dobrovodský, pán poslanec Brestenský, pán poslanec Strýko, pán poslanec Hudec, pán poslanec Gašpar, pán poslanec Galanda, pani poslankyňa Vilčeková - nie sú tu. Slovo má pán poslanec Chmelo.
Poslanec J. Chmelo;
Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni,
dovoľte, aby som začal citátom z evanjelia apoštola Jána: "Toto vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom. " Ako hovorí iný apoštol, cieľom prikázaní je láska. K tomu totiž smeruje alebo mal by smerovať každý zákon, aby ustanovil priateľstvo medzi ľuďmi navzájom, lebo láska spojuje občanov vnútorne, duchovne, a tým najlepšie prispieva k plneniu zákonov, k snahe zachovávať právo vlastnej vôle, ako to náleží slobodnej a rozumnej ľudskej bytosti. Plnenie práva predpokladá záväzné stanovenie povahy rovnosti i náležitosti plnenia. Túto úlohu vykonáva zákon ako pravidlo a miera ľudského správania. Zákon je stanovený spoločnosťou cestou svojich zástupcov v parlamentoch. Už v starom Ríme okolo polovice V. storočia pred Kristom vznikol najstarší zápis rímskeho práva Lex duo decim tabularum. Podlá tradície Zákon 12 tabúľ zapísala desaťčlenná komisia, ktorú na jeden rok zvolilo ľudové zhromaždenie, a boli v nich zaznamenané rôzne príkazy a zákazy súkromného a verejného práva.
Po novembri 1989 sme sa podujali vybudovať právny štát, demokraticky fungujúci právny systém, ktorý by sa mal vyznačovať existenciou demokratických práv a slobôd a im zodpovedajúcich povinností zákonnosťou a právnou istotou. I vláda za prvoradú úlohu považuje budovanie demokratického pluralitného a právneho štátu na základe ústavnosti, zákonnosti, demokracie a sociálnej spravodlivosti. Som presvedčený o tom, že sme začali budovať spoločnosť, ktorej cieľom je spoločné dobro občianskeho poriadku, nie však založené na spravodlivosti akejkoľvek, ale na spravodlivosti, ktorej predmetom je spoločenské dobro. Veď predsa ľudia sa zhromažďujú k tomu, aby sa žilo dobre. V poslednom čase sa dostáva-
me do situácií, že mi nedá neopýtať sa: "Má naša spoločnosť alebo jej časť za cieľ vytvorenie takého občianskeho poriadku, ktorého cieľom je spoločenské dobro? Čo znamenajú prejavy násilia na námestiach, slovné vyjadrenia á la pán Slota, rôzne polopravdy, ataky niektorých politikov v masmédiách? Neviem, snáď snaha vzbudiť strach, umlčať pravdu, vytvorenie psychického násilia. A to všetko na konci 20. storočia.
Už v 1. storočí pred Kristom zaviedol prétor Octavius ochranu proti psychickému násiliu vo svojom edikte, v ktorom bola podporovaná zásada "čo sa urobí zo strachu, neuznávam za platné". Ale koľkokrát nás história presvedčila, že to tak nebolo a násilie žalo úspechy. Nechcem však byt negativistický, chcem len apelovať na prikázanie lásky, pretože spoločenské občianske dobro je tiež obsiahnuté v láske. V tomto prikázaní je zahrnutý i spoločenský život človeka, a pretože láska sa zakladá na poznaní, je v ňom zahrnutý i prirodzený príkaz, aby človek poznal Boha, človeka a prírodu.
Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi Chmelovi. V zmysle § 19 udeľujem slovo pánovi poslancovi Sečánskemu. Pripraví sa pán poslanec Ľupták.
Poslanec M. Sečánsky:
Pán podpredseda, ak sa tak dívam po sále, je tu presne 28 poslancov z kolektívu 150 zvolených poslacov v Slovenskej národnej rade. Zrejme je to diskusia veľmi zaujímavá, vidíme, ako to poslancov baví. Preto navrhujem 15-minútovú prestávku.
Podpredseda SNR M. Zemko:
Môžeme ju urobiť, ale obávam sa, že sa potom ani 28 nestretneme. Prosím, vyhlasujem prestávku do 16. 45 hodiny.
/Po prestávke. / Podpredseda SNR M. Zemko;
Pán poslanec Ján Ľupták tu momentálne nie je. Pán poslanec Hrnko, pán poslanec Gašpar, pán poslanec Berényi, pán poslanec Prokeš, pani poslankyňa Rozinajová, pán poslanec Miškovský - ani jeden z nich tu nie je. Pán poslanec Berényi to ešte stihol, dávam mu slovo.
Poslanec J. Berényi:
Pán predsedajúci, neviem, či má zmysel teraz hovoriť, lebo neviem, či tu sedí aspoň 30 ľudí.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Pán poslanec, ale tí vás vypočujú o to pozornejšie. Poslanec J. Berényi;
Vážení prítomní,
mám dve odlišné témy, možno, že prednesiem len tú prvú. Týka sa to pána poslanca Hofbauera - a som rád, že je tu. Začínam svoju tému otázkou: Ako je možné, že v parlamente na Slovensku pôsobí hnutie s otvorenou iredentou, hnutie, ktoré chce otvorene rozbiť územnú celistvosť republiky a ignoruje medzištátne dohody? Takého myšlienky povedal totiž pán poslanec Hofbauer na minulom zasadnutí - citujem: "Zaujal vôbec troch vedúcich predstaviteľov vlády postoj k požiadav-
kam Maďarskej nezávislej iniciatívy, ktoré sú otvorenou iredentou a vyhlásením cieľov rozbitia celistovosti našej republiky a ignorácie medzištátnych dohôd?" Neviem, na základe čoho ste to povedali, pán poslanec. Keby som napríklad ja povedal, že povedzme HZDS chce pripojiť Slovensko k Sovietskemu zväzu - ale ja to nepoviem - bol by som to dementoval, aj keby to niekto iný povedal. Ale napamätám sa na to, že by niekto z MNI - ja alebo iný poslanec alebo predstaviteľ povedal niečo také, podlá čoho by sa dalo povedať, že sme iredentou alebo chceme rozbiť územnú celistvosť. Preto vás žiadam, aby ste zverejnili fakty, podlá ktorých ste to povedali. A keď to neurobíte, alebo nechcete alebo neviete, budem musieť vyhlásiť, že ste verejnosť informovali falošne
- a teraz som použil eufemizmus.
K mojej druhej téme - keď som si vypočul správu Branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady o činnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky od roku 1989, mal som viac takých kontraverzných myšlienok. Po prvé
- bol som smutný, akým spôsobom chcú a chceli našu revolúciu využiť jednotlivci a skupina ľudí - odporcovia demokratizmu a parlamentarizmu. Po druhé - zamyslel som sa nad tým, že kedysi bol jeden časopis a jeden novinár, ktorý napísal určitú pravdu, aby osvietil nás - nevidiacich. Bol to časopis Echo a redaktor Milan Žitný. Ale reakcia skoro celej spoločnosti bola odmietavá. Od vystúpenia Žitného 12. marca redakcia prežila veci, ktoré patria skôr do detektívky. Najprv boli útoky skoro vo všetkých masmédiách. Mohli by sme začať vymenovávať články pána Juraja Teveca alebo karikatúry pána Ondreja Zimku. Žijeme v otvorenej spoločnosti, každý píše, čo chce, čo môže alebo čo musí. Skôr bola chyba v tom, že väčšinu verejných činiteľov, novinárov, nezaujímala stopa, ktorú našiel Žitný, ale radšej senzácia. Ľahšie bolo zaútočiť na jednotlivca, ako začať kontrolovať informáciu.
Keď Žitný neodstúpil, nezmenil svoj názor, prišla tvrdšia rana. V Bratislave, v Košiciach a v Nitre dokonca trikrát zbili kolportérov časopisu Echo. Žitného dvakrát inzultovala malá skupina v noci, keď odchádzal domov od rodičov. 14. marca do auta kolportérov Echa vrazilo nákladné auto s plným nákladom. Ako tretia rana bola, že sme od tých, o ktorých od minulého týždňa vieme, kam všetci patria, vyžiadali ochranu zákona. Dodnes štyria podali podnet generálnemu prokurátorovi na trestné stíhanie Milana Žitného vo veci šírenia poplašnej správy a ohovárania. Boli to páni Ciklamíni, ktorý v Smene vyhlásil, že nepozná Žitného - na kazetách je síce nahráte, ako spolu rozprávali. Bol to potom pán Borovčák, o ktorom tiež vieme, kto to bol. Tretí bol pán minister Pittner a štvrtá bola Obroda, ktorá dala tiež podnet na trestné stíhanie.
Svojím prejavom som chcel rehabilitovať Žitného a časopis Echo, ktorý dodnes, možno povedať trpí len preto, že kedysi napísal niečo, čo teraz už vieme, že malo podstatu.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi. S faktickými poznámkami sa hlási najskôr pán poslanec Hrnko, potom pán poslanec Hofbauer.
Poslanec A. Hrnko:
Vážené panie poslankyne, vážení poslanci,
mal som možnosť poznať pána Žitného ešte ako redaktora Smeny. Prišiel za mnou, pretože mnohí protifašistickí bojov-
níci podali na neho tresne oznámenie, lebo v Smene v článku pod nadpisom "Dnes odbojári - včera fašisti, gardisti" - alebo podobne, už si to celkom nepamätám - sa snažil napadnúť česť mnohých ľudí, ktorí boli i v starých štruktúrach, ale aj neboli. Z ďalšieho vývinu pána Žitného som dospel k záveru, že je to obyčajný dobrodruh, ktorého zneužívajú určité politické sily - jeho mladícku nerozvážnosť - na konkrétne politické ciele, a zastávať sa pána Žitného na pôde parlamentu pokladám za nehoráznosť a urážku.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Ďakujem. Najskôr pán poslanec Andel, potom pán poslanec Hofbauer.
Poslanec M. Andel:
Prepáčte, ale chcel by som sa kolegu spýtať, v čom je pán Hofbauer iredentista, a aby mi vysvetlil význam tohto slova, takisto význam slova eufemizmus. Mohli by ste mi to teraz vysvetliť? Ja tomu nerozumiem, pýtam sa, aby mi to pán kolega vysvetlil. /Hlasy z pléna. / Pán kolega, ja sa nepýtam vás, ja sa pýtam kolegu, ktorý používal tieto výrazy.
Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:
Pán poslanec, keď ste boli oslovený, ak chcete, môžete odpovedať, ale nemusíte.
/Hlasy z pléna, že je to v slovníku cudzích slov. /
Páni poslanci, ukončime túto naozaj neplodnú diskusiu. Prosím, pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Myslím, že na 16. alebo 17. schôdzi všetci sme dostali malú skladačku s programom Maďarskej nezávislej iniciatívy. Mimoriadne ma tam upútala jedna časť, že južná časť Slovenska vlastne má byť volne priechodná a vlastne nemá byť hranicou. Takéto pomery a takéto vzťahy nie sú ani v rámci Európskeho spoločenstva medzi Nemeckom a Francúzskom, medzi Belgickom a Holandskom. Mierne povedané ma to začudovalo. To je všetko.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Pán poslanec Berényi, pán poslanec Andel. Poslanec J. Berényi;
Pán poslanec, mýlite sa, lebo to bol zošit Maďarského kresťansko-demokratického hnutia. Obvinili ste iné hnutie, a myslím si, že dosť tvrdo - iredentizmom. Myslím si, že je to dosť veľký omyl.
Poslanec M. Andel;
Pán kolega, ak vám v budúcnosti niekto napíše nejaký prejav, aspoň sa naučte, aké slová ste používali. Ja vám ďakujem veľmi pekne.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Pán poslanec, nie takýmto tónom a nie takýmto spôsobom.
Pán poslanec Buday tu nie je. Pán poslanec Balážik sa hlásil s faktickou poznámkou.
Poslanec V. Balážik:
Len som chcel, dámy a páni, povedať, že fantasmagórie pána Žitného netreba skutočne spájať so správou, ktorú nám predložil nedávno branno-bezpečnostný výbor, pretože tie dve veci sú absolútne odlišné. Pán Žitný to totiž spomínal v úplne iných súvislostiach. Musíme si uvedomiť, že tých pánov eštebákov si vlastne na vlastnú hruď prijala a priľnula vtedy Verejnosť proti násiliu.
Podpredseda SNR M. Zemko.
Pán poslanec Homola. Pripraví sa pán poslanec Laciak. Poslanec P. Homola:
Vážený pán predsedajúci, vážená Slovenská národná rada,
chcel by som vám objasniť môj postoj k správe branno-bezpečnostného výboru, ktorá vám bola prečítaná na tomto zasadaní pléna. Chcem dopredu povedať, že som bol jedným zo spravodajcov, ale túto správu som v konečnom dôsledku nepodporil. Táto správa, ktorá tu bola prečítaná ako tajná, sa objavila v masmédiách niekoľko hodín po tom, čo tu bola prečítaná, a ja ako majiteľ tejto správy som takisto jeden z podozrivých, že som túto správu mohol masmédiám odovzdať. Neurobil som to asi z toho dôvodu, lebo som bol presvedčený, že táto správa nevystihuje presne podstatu, ktorú sme mali vyšetriť a táto správa nie je celkom objektívna. Skutočnosti, ktoré v nej boli uvedené, sme zistili od vypočúvaných osôb - to je pravda, ale v tejto správe neboli uvedené ďalšie skutočnosti a výpovede jednotlivých vypočúvaných osôb, ktoré vyvracajú skutočnosti uvedené v tejto správe. Preto som túto správu nepodporil, preto by som ju ani nemohol dať na zverejnenie, lebo som s ňou v takom stave, ako bola uro-
bená, nesúhlasil. Pre poslancov a pre verejnosť, ktorá nie je úplne do tohto problému zasvätená, je táto predložená správa - povedal by som - až dezinformáciou. V správe sú uvedené len niektoré skutočnosti, ako som spomínal, niektoré skutočnosti sú vytrhnuté z kontextu, takže úplne menia význam tejto správy.
Už minule som vystúpil s tým, aby nám to pán minister ozrejmil, pokiaľ budeme mat tajné zasadanie. Ja to poznám, aj branno-bezpečnostný výbor, ale aby ozrejmil poslancom, o čo vlastne v tejto správe ide, a prečo niektoré skutočnosti sa nedostali do tejto správy. Keby sme porovnávali jednotlivé výpovede vypočúvaných, ktorých je niekoľko strán, zistili by sme, že niektoré výpovede vyvracajú to, čo je v správe. Preto by som tu nechcel polemizovať, či je správa dobrá, či je zlá, chcel by som dosiahnuť len to, aby bola objektívna. Až potom by sme videli, že táto správa objektívna nie je.
A nakoniec musím ešte povedať asi toľko: Predsedníctvo Slovenskej národnej rady nám určilo, že máme šetriť činnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Vy to nemôžete presne vedieť, ale členovia branno-bezpečnostného výboru presne vedia, že drvivá väčšina osôb nepatrila Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, boli to pracovníci Federálneho ministerstva vnútra. My sme ich vypočúvali, v tom čase sme nemohli vedieť, aký vzťah ich viaže k slovenskému ministerstvu vnútra, ale pri celkovom zhodnotení trvám na tom, že títo pracovníci Federálneho ministerstva vnútra nemali skoro žiadny alebo úplne nijaký vzťah k Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a naopak. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ich v žiadnom prípade nemohlo riadiť, ale práve oni mali záujem v niektorých prípadoch riadiť slovenské ministerstvo vnútra, čo teda nebolo správne.
Ešte raz by som žiadal, aby v záujme objektivity sa prípadne na budúcom zasadaní vyjadril pán minister, ktorý veľmi objektívne, myslím si, posúdi túto správu, aby sme sa mohli aj my vyjadriť konkrétne k jednotlivým faktom. Ja tie fakty mám, ale nemôžem ich teraz menovať, je to neverejné zasadanie. Keby sme si to porovnávali, vy by ste posúdili, kde je vlastne tá objektivita.
Ďakujem vám. Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má pán poslanec Laciak.
Poslanec I. Laciak:
Vážený predsedajúci, vážený parlament,
pred niekoľkými dňami sa ustanovil na Slovensku nový klub novinárov, ktorý si dal názov "Za pravdivý obraz Slovenska". Signatárom podlá informácií ide o pravdivé informácie o situácii, problémoch a živote Slovenska. Zrod tohto klubu signalizuje, že s našou informačnou politikou to nie je všetko v poriadku, keď vznikla iniciatíva, ktorá má suplovať informačnú politiku vlády. Súčasná neujasnená situácia napríklad okolo kompetencií rozhlasového a televízneho vysielania dovoľuje ešte stále využívať tzv. celoštátny masmediálny monopol, režírovaný v duchu prežívajúcich centralistických praktík z Prahy. Ešte vážnejšia je situácia v prezentovaní Slovenska v zahraničí. Výrok veľvyslankyne Klímovej bol len poslednou kvapkou v pohári. Akonáhle sa formulovali akékoľvek oprávnené požiadavky Slovenska, v zahraničných oznamovacích prostriedkoch sa rozpútala intenzívna protislovenská kampaň.