obyvateľov. V súčasnom období neplatí 45 % užívateľov bytov. Ďalšie neplatenie zvýšenej zálohovej platby znamená kolaps pre bytový podnik, mestský úrad, ale najmä pre obyvateľstvo. Veríme, že snaha Združenia miest a obcí, okresná porada primátorov a starostov v Čadci, i náš podnik bude riešený k spokojnosti najmä občanov tohoto regiónu. Ďalšie odkladanie tejto problematiky už nie je možné vzhľadom na vykurovacie obdobie, ktoré sa začalo 2. 9. 1991 a predpoklad jeho ukončenia je k 30. 6. 1992. Petície boli zaslané na vedomie ministerstvu financií, vnútra, okresnému úradu a poslancom za náš región.
Ďakujem za pozornosť. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Ďakujem. Chcem pripomenúť požiadavku, aby jednotlivé poslanecké kluby nahlásili svojich zástupcov do redakčnej skupiny na prípravu uznesenia. Zatiaľ mám návrh iba z MKDH a Együttélés.
Prosím, pani poslankyňa Badálová. Poslankyňa B. Badálová:
Pán predsedajúci v pondelok, keď sme schvaľovali program nášho rokovania, sme nemenili poradie interpelácií a rozpravy. Dostali sme nový program a rozprava je tu ako posledný bod 23. Potom neviem, prečo dávate teraz rozpravu k aktuálnym spoločenským otázkam a nie interpelácie. Prosím o vysvetlenie.
Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:
Pani poslankyňa, v materiáloch mám poznačené, že sme to menili a zrejme to plénum takto odhlasovalo. Nemám pred se-
bou komputer, ale asi to je tak. Prosím, aby sme pokračovali v bode rozprava k aktuálnym spoločenským otázkam.
Pán poslanec Brňák. Pripraví sa poslanec Filipp.
Poslanec P. Brňák:
Panie poslankyne,
páni poslanci,
vážení členovia vlády,
v septembrovej tlači sa objavila pre laika nie dobrá správa - zadĺženosť podnikov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky dosiahla už 500 miliárd korún. Nemám síce k dispozícii údaje za podniky na území Slovenskej republiky, ale oprávnene možno predpokladať, že v porovnaní so zadĺženosťou českých podnikov je situácia na Slovensku horšia. Ozrejmime si, čím je vlastne táto správa šokujúca. Štátnym podnikom požičal štát 500 miliárd, teda prostriedky v hodnote celého štátneho rozpočtu. Štát požičal sám sebe, pretože tieto podniky vlastní a podniky, pretože sú len správcami štátneho majetku, za túto pôžičku vlastne ničím neručia, ich majetok je predsa štátny. Ide o nezodpovedne obrovský úver prevažne na mzdy, na dane a odvody do štátneho rozpočtu a podobne, nekrytý výrobou alebo jej predajom. Dá sa teda povedať, že štát dáva sám sebe peniaze, aby nimi plnil svoju pokladňu, a štátny rozpočet je dnes vlastne už bezcenný úver. Prevažná časť týchto peňazí sa totiž už nevráti, lebo nie sú vymáhateľné. Dôjde len k znehodnoteniu štátneho majetku o niekoľko sto miliárd. Ťažko tu uveriť optimistickým rečiam o postupe reformy a o zvládnutí inflácie. Slovenskej vláde, keďže je nezvrchovaná a zatiaľ teda nemôže v plnom rozsahu riadiť vývoj slovenskej ekonomiky, možno v tejto súvislosti vyčítať len to, že už dávno nezačala aspoň biť na poplach. Ale ak nás táto informácia nechá ľahostajnými, naša
ekonomika veľmi rýchlo skolabuje priamo pred našimi očami a nikto z nás, poslancov, nezmyje vinu.
Položme si teda otázku, kde sú príčiny tohto alarmujúceho stavu? Príčiny nie sú vo filozofii ekonomickej reformy, ale v postupnosti jej krokov. Základné príčiny totiž tkvejú v podstate vo vlastníckych vzťahoch. Vieme, že klúčovým bodom ekonomickej reformy, a teda krokom, ktorý mal byt uplatnený ako prvý, je rýchla transformácia majetku. Nakoniec, toto potvrdili i názory viacerých expertov na nedávnej pražskej konferencii o česko-slovenskej ekonomickej reforme. Od úspešnosti a rýchlosti veľkej privatizácie teda priamo závisí úspech celej reformy, a je do neba volajúce, ba priam úplne neuveriteľné, že samotným jej algoritmom, jej konkrétnym postupom, sa nezaoberal a nevyslovil sa k nemu žiadny parlament, ani federálny, ani náš slovenský. Pán minister Klaus a jeho stúpenci tvrdia, že tento algoritmus je jediná cesta a nikto vraj nepredložil iný návrh. Nie je to však pravda.
Napríklad aj odborní spolupracovníci hnutia, ktoré reprezentujem, pripravili ucelený, logický, veľmi rýchly, lacný a pre občana zrozumiteľný postup "Algoritmus transformácie štátneho majetku na občanov", ktorý bol oponovaný, extrapolovaný a komplexne v uzavretých väzbách posúdený. Tento návrh predložili na posúdenie všetkým vrcholným orgánom, vrátane Slovenskej národnej rady. Zistili sme však, že nikto nemá odvahu vstúpiť do diskusie o tomto návrhu, pretože je iný, a sme presvedčení, že je lepší, než algoritmus pána Klausa. Pritom tento návrh vôbec neprotirečí prijatej filozofii ekonomickej reformy, a možno ho uplatniť i po ukončení prvej vlny kupónovej privatizácie. Má mnoho výhod, ktoré teraz nemožno detailne tu rozoberať, ale dajú sa charakterizovať veľmi stručne slovami: Je to postup niekoľkonásobne rýchlejší, účinnejší a pre občanov i pre našu chorú ekonomiku omnoho menej boľavý. Náš návrh je založený na jednorazo-
vom rozdaní štátneho majetku občanom, prináša prvky oživenia ekonomiky, motivuje zamestnancov i podnikateľov, je zrozumiteľný a aktivizujúci pre občanov, nevyžaduje od nich tisíckorunové vstupné, nahrádza sociálne istoty istotami kapitálovými, zabezpečuje takmer okamžitý vznik trhového prostredia, v zárodku likviduje bujnejúcu korupciu, zjednodušuje vstup zahraničného kapitálu, má veľmi rýchly a výrazný pozitívny vplyv na kurz koruny. Sme presvedčení, že o tomto našom návrhu treba začať hovoriť, a to aj tu, na pôde parlamentu.
Na záver žiadam, ako som žiadal v úvode tejto schôdze, a o tomto návrhu žiadam aj hlasovať, aby Predsedníctvo Slovenskej národnej rady do programu ďalšieho zasadania Slovenskej národnej rady zaradilo samostatný bod programu s názvom "Stav a perspektívy vývoja slovenskej ekonomiky z hľadiska postupu ekonomickej reformy s osobitným zreteľom na transformáciu majetku", v rámci ktorého by ekonomickí ministri slovenskej vlády mali predložiť poslancom Slovenskej národnej rady konkrétne informácie o plnení štátneho rozpočtu vo vzťahu k úverom a podnikovej zadĺženosti.
Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi Brňákovi. V zmysle § 19 údelu jem slovo podpredsedovi vlády pánovi Vavrovi.
Podpredseda vlády SR A. Vavro:
Vážená Slovenská národná rada,
nechcem tu diskutovať o tom, čo bolo v prejave pána poslanca Brňáka možné zahrnúť pod názov názory. To je, samozrejme, iná vec. Chcel by som sa iba vyjadriť k niektorým
konkrétnym údajom, ktoré odzneli v jeho príspevku. Zhodou okolností s týmito údajmi som sa mohol stretnúť minulý týždeň v denníku Práca, kde bol uverejnený článok, ktorý tieto údaje obsahoval. Keď som ten článok čítal, bol som šokovaný, čo všetko je možné v novinách uverejniť. Napríklad údaj o tom, že slovenské podniky sú zadĺžené v sume 500 miliárd korún, je absolútne nepresný. Ide zrejme o celkovú sumu úverov, ktoré poskytli komerčné banky podnikovej sfére, a táto suma v meradle celej federácie predstavuje 600 miliárd. Treba si však uvedomiť, že celková suma úverov nie je žiadny zlý ukazovateľ, pretože získaný úver a dobre využitý úver nemožno posudzovať len ako dlh. Treba odlišovať medzi celkovou sumou úverov a medzi tým, čo sa nazýva zlé úvery, ktoré nie je možné vrátiť. Proces, ktorý sa teraz deje - to oddĺ- ženie podnikov - sa týka tejto časti, tých zlých pôžičiek, tých chorých úverov. Čiže je tu obrovské nedorozumenie a obrovský omyl, a ten omyl sa týka mnohých ďalších údajov v článku, ktoré boli obsiahnuté v Práci, a ktoré tu teraz interpretoval pán poslanec Brňák. Takže ono to je trochu inak alebo celkom inak.
Samozrejme, pokiaľ ide o veci týkajúce sa názorov, to je iná vec, k tým sa neviem vyjadriť, pretože názory, o ktorých pán poslanec hovoril, nepoznám, ale opäť zdôrazňujem, že je veľký rozdiel medzi zadĺženosťou podnikov a celkovým objemom úverov, ktoré sa dali do národného hospodárstva, pretože tento ukazovateľ sám osebe nemá schopnosť hovoriť o tom, či to je dobrý alebo zlý stav.
Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem podpredsedovi vlády. Pán poslanec o vašom návrhu budeme hlasovať až v závere rozpravy. Slovo má pán poslanec Cyril Ivan. Pripraví sa pán poslanec Vladimír Ondruš.
Poslanec C. Ivan:
Vážené predsedníctvo, vážení poslanci,
v týchto dňoch i mesiacoch sa nachádzame vo vážnej spoločenskej i politickej realite, ktorá sa zmocňuje všetkých priestorov, nielen širokej verejnosti, v rozsiahlej politickej rovine, ale i súkromnej existencie našich občanov. Je to už často i dnes otázka štátnosti samostatného svojbytného národa, ktorý má vlastné národné atribúty potrebné pre ich existenciu a uznanie vo svetovom spoločenstve národov. Národ, ktorý má svoje územie, svoj jazyk, kultúru, históriu, svoj parlament v Slovenskej republike, má neodnímateľné právo byt subjektom medzinárodného práva, požadovať svoju štátnosť, mat svoj vlastný štát ako právnu organizáciu zvrchovanej politickej moci, spoločenstva na určitom území. Vlastná štátnosť je najjasnejším vyjadrením národnej identity, je dôležitým faktorom, ktorý národnú identitu podmieňuje.
Z historického hľadiska možno potvrdiť, že štátnosť bola v našom politickom, národnom i kultúrnom prostredí činiteľom vyplývajúcim z národnej existencie. Potvrdzujú to aj dejiny všetkých národov Európy. Slováci dospeli ako prví medzi západnými Slovanmi k národnému uvedomeniu svojej svojbytnosti. Vlastná štátnosť je prirodzeným dovŕšením každého procesu, etnogenézy, dosiahnutím historickej formy národa. Iba vo vlastnej právnej suverénnej štátnej forme sa môže národ nerušene rozvíjať podľa svojich záujmov, potrieb a túžob. Môže tak zachovávať zdedené a tvoriť nové kultúrne hodnoty, slobodne pestovať a prehlbovať národné povedomie, národnú hrdosť, živiť lásku k národným tradíciám a tým zachovávať svoju národnú svojbytnosť. História potvrdzuje, že národy, ktoré boli pozbavené vlastnej štátnosti, trpeli nielen nepriaznivými dôsledkami v hospodárskej, kultúrnej i poli-
tickej oblasti, ale boli postihnuté aj v oblasti národnej identity. Slovenský národ vo vyše tisícročnom úsilí o svoju štátnosť potvrdil svoju schopnosť, zložil skúšku dospelosti. Prečo mu teda upierať právo na maturitné vysvedčenie vlastnými zástupcami v slovenskom parlamente, i nami, poslancami? V historickom dokumente na table národa budú zaevidované všetky osobnosti, ktoré o tom rozhodovali, i tí, čo mu v tom bránili.
Ako som už uvádzal, bez vlastnej štátnosti neprospieva ani kultúra, ekonomika, upadá spoločnosť. Dnes so žiaľom musíme konštatovať, že ani dnešné, ani minulé úsilie o potvrdenie tejto svojbytnosti a svojej štátnosti nenašlo ozvenu. 328 tisíc evidovaných nezamestnaných, úpadok hospodárstva, insolventnosť podnikov, stúpajúca trestná činnosť a apatia voličov sú toho dôsledkom. Treba sa nad tým zamýšľať, páni poslanci.
Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi Ivanovi. Slovo má pán poslanec Ondruš. Pripraví sa pán poslanec Weiss.
Poslanec V. Ondruš:
Vážená Slovenská národná rada, vážené dámy a páni,
v súvislosti so zhromaždením občanov 28. októbra v Bratislave som sa dozvedel od našich ústavných činiteľov, predovšetkým od pána ministra vnútra, že dodržiavanie občianskych práv a slobôd u nás nie je možné, že štátne orgány ich nemôžu zaručiť, dokonca zrejme nie je ani ich povinnosťou dbať o realizáciu práv občanov, napríklad práva na zhromaž-
ďovanie. Čo iné znamenajú tieto vyhlásenia, ako tolerovanie násilia vo verejnom živote, ako bezprávie občanov, ako trpenie zastrašovania občanov za ich názory, ako vyprázdnenie priestoru práva a zákonov pre svojvôľu. Bude štát legalizovať násilie? Vyhlásenia predstaviteľov politických strán a hnutí k zhromaždeniu 28. októbra v Bratislave siahali od súhlasu s nezákonným postupom s počínaním výtržníkov až po politické priživovanie sa na udalosti, ktorá zahanbuje Slovensko. To všetko stihol vytĺcť politický kapitál pre svoju stranu či hnutie za každú cenu. Stačilo si vypočuť stanoviská SDĽ, HZDS, SNS a ďalších. Stranícke záujmy nadovšetko, i keď je to na úkor demokracie a právneho štátu. Ako inak, nechala sa počuť aj Matička slovenská, nemlčala ani nezávislá tlač, napríklad denník Práca.
Viacerí politickí predstavitelia sa zhodli v názore, že organizátori nezvládli svoje povinnosti. Nie je to pravda. Už na základe oznámenia organizátorov Obvodný úrad Bratislava I vydal 3. septembra rozhodnutie o povolení užívania priestoru na Námestí Slovenského národného povstania. 17. septembra sme písomne ohlásili plánované zhromaždenie Mestskému oddeleniu Policajného zboru. Zároveň sme žiadali o policajnú asistenciu. Takisto 22. októbra sme opakovane oznámili míting Mestskému oddeleniu Policajného zboru Staré mesto. Rokovalo sa ešte aj 28. októbra dopoludnia s predstaviteľmi polície. Usporiadateľská služba bola prítomná na námestí od 10. 45 hodiny, policajná hliadka sa dostavila až neskôr. Od 14. 00 hodiny usporiadatelia opakovane žiadali veliteľa zásahu o vyprázdnenie priestoru za tribúnou. Nič sa však nedialo, ani na opätovné požiadania. Takisto nereagovali policajti ani na výzvy usporiadateľov zakročiť proti agresívnym jedincom a skupinám, nachádzajúcim sa mimo vyhradeného priestoru atď. Ukázalo sa, že polícia situáciu podcenila, a zdá sa, že nepočítala s možnosťou priameho fyzického ataku na tribúnu.
Na druhej strane po oficiálne ohlásenom skončení mítingu pokračoval nepovolený míting Pánisovcov za policajnej asistencie. Bol nepovolený, ale v podstate chránený. Zostáva otázka, kto zapríčinil toto darebáctvo na Námestí Slovenského národného povstania? Výtržníci a odroni z radov hejslovákov, alebo sú vinní policajti? Iste, nesplnili si svoju povinnosť, ale ja nevolám po potrestaní policajtov, mne chýba politická vôľa k demokracii u politikov, mne chýbajú skutky podporujúce demokraciu, a za tie nesiete zodpovednosť vy, ktorí sa zaoberáte politikou, od ministra vnútra, členov vlády, cez poslancov až po funkcionárov politických strán a hnutí. Prečo by mali iba policajti opäť riešiť politické spory? Prečo by mali byť hlavnými ochrancami demokracie, keď vy o to nemáte záujem? Policajti a ministerstvo vnútra sa pýta, čo mali robiť, aby neprichádzalo k násilnostiam? Odpoveď je jednoduchá. Chrániť občanov, ktorí dodržujú zákon a nebyť pasívnym divákom pri porušovaní zákona. Teda to, čo občania i poslanci už celé mesiace od ministerstva vnútra žiadajú. Len tak si získa polícia dôveru občanov. Ale majú mat policajti dosť odvahy postaviť sa proti politicky motivovanému násiliu, keď necítia podporu politických síl, keď niet dosť vôle k demokracii a právnemu štátu? Sú pre vás, páni politici, prijatelné akékoľvek nedemokratické metódy, ak napomáhajú dosiahnuť vaše politické ciele?
Navrhujem preto, aby poslanci Slovenskej národnej rady vyjadrili svoju vôľu dospieť k demokracii a právnemu štátu a prijali nasledujúce vyhlásenie: "Poslanci Slovenskej národnej rady odsudzujú politicky motivované násilie a popieranie práva občanov na zhromažďovanie, ku ktorému siahli extrémni nacionalisti 28. októbra 1991 v Bratislave. Považujú túto udalosť za hanebnú škvrnu na našej ceste k demokracii a právnemu štátu. Vyzývajú všetky politické subjekty, aby rešpektovali zákonnosť a demokratické metódy vo verejnom živote. Vyslovujú podporu policajným zložkám pri ochrane občianskych práv a slobôd. " Odporúčal by som, vzhľadom aj na
účasť poslancov, aby jednotlivé poslanecké kluby prerokovali tento návrh a aby sme o ňom hlasovali zajtra.
Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko;
Ďakujem poslancovi Ondrušovi. Budeme o tom hlasovať v závere rozpravy. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Prokeš.
Poslanec J. Prokeš:
Vážený pán predsedajúci, vážené plénum,
pán poslanec Ondruš sa spýtal, kto je vinný za to, čo sa udialo 28. októbra na Námestí Slovenského národného povstania. Podlá mojej mienky jednoznačne ODÚ VPN. Ďalej, pokúša sa nám tu vnútiť politický proces. Chce odsúdiť kohosi, o kom nevie, ani kto je, a nazýva ho extrémnym nacionalistom. Domnievam sa, že treba najprv dokázať, kto to bol. Podlá mojej mienky to boli najatí provokatéri, a najala ich ODÚ VPN. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko:
Pán poslanec Weiss. Poslanec P. Weiss:
Vážené dámy, vážené páni, vážený pán podpredseda vlády a pani ministerka,
spory o budúcom štátoprávnom usporiadaní stále viac od-
vádzajú pozornosť politikov, ale aj časti občanov od procesov, ktoré prinajmenšom rovnako predurčujú našu spoločnú budúcnosť, teda od priebehu hospodárskej transformácie a jej dopadov na životnú situáciu a perspektívy radových občanov Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je príznačné, že väčšina poslancov tohto parlamentu odmietla zaradiť do programu správu vlády o hospodárskej situácii Slovenskej republiky a ďalšom postupe transformácie. Hovorím o tom preto, lebo otázky štátoprávneho usporiadania a vývoja národného hospodárstva spolu veľmi úzko súvisia. Hovorím o tom aj preto, že už v decembri minulého roku pán poslanec Ftáčnik žiadal vládu, aby Slovenskej národnej rade predložila niečo obdobné, ako federálna vláda predložila minulý týždeň Federálnemu zhromaždeniu. To znamená, že sa pripájam k návrhu pána poslanca Brňáka a chcem, aby sa o ňom hlasovalo, aby na budúcej schôdzi Slovenskej národnej rady vláda predložila celkovú analýzu hospodárskej situácie a svoju predstavu o možných vývojových trendoch národného hospodárstva Slovenskej republiky v budúcom roku.
V súčasnosti niet pochýb o tom, že hospodárska situácia Slovenskej republiky a jej občanov je primárne určovaná federálnou koncepciou transformácie hospodárstva a radením konkrétnych krokov hospodárskej politiky vo federálnom centre. V hospodárskych cieľoch, ktoré stanovila federálna vláda v memorande vypracovanom pre Medzinárodný menový fond v decembri 199O, teda tesne pred naštartovaním základných krokov ekonomickej reformy, sa vyslovuje zámer obmedziť v roku 1991 pokles produkcie o 5 %, cenový skok vyvolaný liberalizačnými procesmi udržať v prvých mesiacoch roku 1991 na hranici 25 % a nezamestnanosť v ČSFR obmedziť v roku 1991 na priemernej úrovni 350 tisíc osôb, to je asi na 4, 5 % práceschopného obyvateľstva. Skutočný hospodársky vývoj ČSFR má však oveľa horší priebeh. Za prvých 8 mesiacov roku 1991 bola priemyselná výroba v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roku menšia v Slovenskej republike o 22 %, v Českej re-
publike o 19 %. V samom auguste tohto roku oproti augustu minulého roku však už pokles priemyselnej výroby v Slovenskej republike predstavoval 34 %, v Českej republike 28 %. Pokles reálnych výkonov v stavebníctve, nákladnej doprave, v obchode a v nákupe živočíšnych výrobkov bol pritom väčší, než uvedené obmedzenie výroby v priemysle. Strmý pokles hospodárskej aktivity viedol k rýchlemu prepúšťaniu ľudí zo zamestnania. Počet nezamestnaných v celej ČSFR prekročil 400 tisíc a na Slovensku už koncom augusta dosiahla miera nezamestnanosti asi 10 %, čo je takmer dvojnásobok maximálneho limitu očakávaného na rok 1991. Súčasné údaje o nezamestnanosti sú ďaleko vyššie, ako bolo očakávané v spomenutom memorande federálnej vlády. A je tu do augusta, za prvých 8 mesiacov tohto roku, už vyše 60-percentný rast maloobchodných cien, ktorý sa síce v posledných mesiacoch značne spomalil, no už v naplánovanom raste cien palív, nájomného, elektriny bude, žiaľ, dostávať nové impulzy.
Správa vlády českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k analýze vývoja ekonomiky za prvý polrok a predikcie jej vývoja na rok 1992, vrátane návrhu zásad hospodárskej politiky v tomto období, je z týchto hľadísk zaujímavá nielen informáciami, ktoré sú v nej obsiahnuté, ale aj hodnotením týchto informácií. Z oficiálneho hodnotenia ekonomickej situácie resp. jej vývoja v prvom polroku ekonomickej reformy je zrejmé, že federálna vláda vidí stav nášho hospodárstva optimistickejšie, než aká je skutočnosť. V hodnotení uplynulých 6 mesiacov - po 1. 1. tohto roku majú prvoradé miesto dve tézy: po prvé, že výsledky ekonomiky sa v porovnaní s predreformným obdobím síce zhoršili a tento pokles je väčší, než sa očakávalo, ale nie je až taký hlboký, aby nútil pochybovať o správnosti reformnej hospodárskej politiky. To sa síce v správe, o ktorej som hovoril, explicitne nehovorí, ale cítiť to v celom texte správy. Po druhé - väčší význam, než pokles výsledkov národného hospodárstva má vraj obnovenie vnútornej rovnováhy na vnútornom trhu medzi ponu-
kou a dopytom i vonkajšej - platobná bilancia je vcelku vyrovnaná. Ako vieme, na tomto si aj pán minister financií federálnej vlády veľmi zakladá, a toto bolo aj dôvodom pozitívneho hodnotenia svetových finančných inštitúcií.
Chcel by som k týmto dvom základným tézam niečo povedať. K prvej - zníženie hrubého domáceho produktu za prvý polrok 1991 sa odhaduje na 9, 2 % a predpokladá sa, že celoročný objem bude oproti vlaňajšku o 12 až 14 % menší. Ak však vychádzame z toho, že v stálych cenách sa v prvom polroku 1991 oproti prvému polroku 1990 v ČSFR zmenšila súkromná spotreba o 37 %, verejná spotreba po odrátaní investičných výdavkov, osobných výdavkov a sociálneho poistenia o 30 % a investície o 17 %, a keď vezmeme do úvahy enormný prírastok zásob a rozdiel medzi vývozom a dovozom, aj tak každý ekonóm zistí, že v prvom polroku tohto roku sa hrubý domáci produkt zmenšil asi o 20 % a že v druhom polroku už na základe informácií o vývoji ekonomiky v prvých mesiacoch druhého polroku možno očakávať pokles hrubého domáceho produktu takmer o 30 %. To je oproti vládnym hodnoteniam rozdiel triedy.
K druhej téze vládneho materiálu - téza o dosiahnutí rovnováhy na vnútornom trhu, čo sa uvádza ako veľké pozitívum nedávneho hospodárskeho vývoja, je veľmi sporná. Bežný občan na základe svojich skúseností jej neuverí. Zásobovacia situácia - to by iste potvrdili aj exaktnejšie prieskumy - nie je lepšia, je skôr horšia ako v minulosti, a rovnováha na vonkajšom trhu sa zatiaľ dosiahla pri výraznom znížení dovozov. To postihlo aj dovoz technológií, strojov a zariadení tak, že sa oproti roku 1990 zmenšil ich objem i podiel na celkových dovozoch. To podstatne zhoršuje konkurenčnú schopnosť našej ekonomiky a perspektívy, že by sa dostala hore.
Nerobím si ilúzie - a myslím si, že nikto seriózny si takéto ilúzie robiť nemohol - o bezbolestnom prechode k trhovej ekonomike. Politické strany, ktoré sa stavajú za záujmy občanov, však majú povinnosť ustavične si klásť otázku, či cena, ktorú musíme všetci platiť za takto koncipovanú reformu, nie je príliš vysoká. Sme presvedčení, že v prospech vytvorenia trhovej ekonomiky už teraz občania tejto krajiny dávajú priveľa, a to nie je v dôsledku objektívnych potrieb reformy, ale pre nesprávny, jej cieľom i našim podmienkam neprimeraný spôsob jej uskutočňovania. Pravda, vzniká otázka, či máme vôbec nejakú možnosť výberu reformnej hospodárskej politiky. Najmä zo strany federálnej vlády sa správna téza, že reforma v zmysle premeny centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú nemá alternatívu, interpretuje v tom zmysle, že si vládny scenár reformy vybral najlepší, ba dokonca jediný možný variant jej uskutočňovania.
O správnosti tohto sebavedomého stanoviska nás aj bez jeho hlbšej analýzy nútia pochybovať dve okolnosti. Prvou sú samotné korektúry, ktoré robí sama federálna vláda vo svojej reformnej politike. Druhou sú už spomínané veľké rozdiely medzi skutočným vývojom našej ekonomiky a oficiálnymi očakávaniami vplyvu reformy. Svedčia o tom, že federálna vláda si dôsledky svojich reformných zámerov nevedela v potrebnej miere predstaviť a odhadnúť, a teda scenár, ktorý tieto zámery prezentuje, obsahuje rad medzier a problémových ciest.
Celkom nedomyslené - a to je z hľadiska štátoprávneho usporiadania veľmi dôležité - sú reformné systémové zmeny a reformná hospodárska politika z hľadiska zabezpečenia národno-štátnych ekonomických záujmov Slovenskej republiky. Uvedomujeme si pritom, že hlavné kroky ekonomickej reformy musia byt v celej ČSFR spoločné už preto, že ich spoločným cieľom je prechod k trhovej ekonomike. Súčasne však musia existovať a fungovať politické mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa reformné opatrenia formulovali a uskutočňovali ako
výsledok spoločnej vôle a vzájomnej dohody oboch národných republík. V rámci takejto dohody je možné a v rade prípadov aj užitočné riešiť úseky hospodárskej politiky, jej nástroje a rozpätie ich parametrov, v ktorom sa môže pohybovať samostatná vôľa národných republík. Bez mechanizmov vedúcich k takýmto dohodám sa však do ekonomického záujmu celej federácie celkom zákonite presadzuje väčšinový záujem Českej republiky. Dôsledky tohto neprijateľného stavu prostredníctvom horšieho dopadu reformy na ekonomiku Slovenskej republiky vcelku - a obzvlášť dnes - už krízovú situáciu jej viacerých ekonomických regiónov prenášajú aj do názorov, ktoré aj z ekonomického hľadiska popierajú funkčnosť spoločného štátu Čechov a Slovákov. Každopádne platí, že sa nemožno spoliehať na nejaký nezištný národný altruizmus z ktorejkoľvek strany.
V analýze výsledkov reformy zo strany federálnej vlády sa uviedli niektoré konkrétne údaje o významne nepriaznivejších dopadov realizácie ekonomickej reformy v Slovenskej republike. Zostalo sa však iba pri tomto konštatovaní. Kladiem si otázku prečo? Ide zo strany federálnej vlády o nedocenenie toho, že sa takto podkopáva dôvera v myšlienku spoločného štátu, ktorý je zmysluplný iba vtedy, ak obidvom národným republikám, aj Slovenskej republike prináša dostatočné výhody? Prvoradou povinnosťou federálnej vlády je zasadzovať sa o plnenie cieľov, ktoré sú skutočne federálnemu usporiadaniu vlastné. Prijať scenár prechodu na trh, ktorý prináša podstatne negatívnejšie dopady na jednu z republík, nenasvedčuje, že si túto povinnosť federálna vláda plní. V nových podmienkach sa nepredpokladajú totiž dodatočné redistribučné mechanizmy, ktoré by ex post zmiernili negatívne dopady na hospodárstvo Slovenskej republiky nielen preto, že ich máme ešte v čerstvej pamäti ako nástroj byrokratickej moci a ich politické zneužitie sa núka rovnako dnes ako predtým, ale preto, že v zásade veci neriešia, že nie sú dosť účinné.