Aj tretia deklarácia SIovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 obsahovala princíp vzatia si suverenity v rozpore s vtedajším ústavným právom. Voči právne existujúcej a medzinárodnoprávne uznanej Slovenskej republike, ale aj voči vtedy Benešom presadzovanej koncepcii právnej kontinuity. Keď to Beneš nechcel pochopiť z deklarácie, Slovenská národná rada mu to povedala po lopatisticky uznesením z 29. septembra 1944, v ktorom sa jasne hovorí - citujem: "Sme preto toho názoru, že ústava ako celok toho času nemôže byť podkladom vnútropolitickej úpravy pomerov v ČSR.

Z histórie teda vidíme, že Slováci už trikrát deklarovali svoju suverenitu a raz vyhlásili samostatnosť. Otázkou teda je, prečo treba suverenitu Slovenska opäť deklarovať. Myslím si, že nepoviem nič, čo by ste nevedeli. Treba to preto, lebo predchádzajúce slovenské politické generácie nedokázali výsledky týchto deklarácií prakticky previesť do ústavnoprávnej podoby a nechali opäť Slovensko upadnúť do nesvojprávneho postavenia. Veď sa len pozrime na štruktúru slovenského priemyslu, jeho vzťah k českej ekonomike, a porovnajme ho so štruktúrou priemyslu bývalých kolónií v porovnaní s bývalými metropolami. Určite toto porovnanie nedopadne pre Slovensko príliš lichotivo. Aj prudký pád slovenskej ekonomiky, ktorého sme svedkami, nie je len odrazom štrukturálnych zmien v ekonomike ako takej, ale je jasným odrazom nesvojprávnosti Slovenska voči českým krajinám a je dôsledkom realizácie ekonomickej reformy. Môžem už pokojne povedať, tak ako v dvadsiatych rokoch na úkor Slovenska. Zmenu môžeme dosiahnuť len tak, že svoj osud vezmeme plne do svojich rúk a už ho nikdy z nich nevypustíme.

Druhým nemenej dôležitým dôvodom je súčasný stav v česko-slovenských vzťahoch. Česká strana, najmä jej pravicová časť reprezentovaná ODS a ODA, dáva jasne najavo, že si iný vzťah k Slovensku ako vzťah k nesvojprávnemu celku v ne-

rovnoprávnom postavení nevie predstaviť a ani nechce predstaviť. A to je omnoho horšie.

Ďalšie rokovania v tejto rovine, teda bez vyhlásenia zvrchovanosti, nemajú zmysel. V tomto má česká strana pravdu. Ona nemá prečo meniť daný ústavný stav. Jej vyhovuje. Náš spor nie je sporom s českým národom. To musím potvrdiť, teda zdôrazniť, a myslím si, že aj mnohí príslušníci českého národa to takto chápu. To je len spor s trpasličím českým imperializmom, ktorý sa nechce vzdať svojej dominácie nad Slovenskom ako nad svojím záujmovým územím. Nechce sa vzdať ani svojej predchádzajúcej ideológie čechoslovakizmu, ktorý dnes pretransformoval do jednotného občianskeho princípu od Ašu až po Čiernu nad Tisou, ale skryte až po Jasiňu, a na to využíva všetky prostriedky, vrátane diskreditácie Slovenska rôznymi velvyslankyňami a bývalými pašerákmi, skrytým i otvoreným psychologickým nátlakom.

Vážené dámy, vážení páni,

Európa prechádza dnes velikými zmenami k všestrannej demokratizácii. Jedným z hlavných sprievodných javov tohto procesu je dovŕšenie národno-emancipačných snáh európskych národov. Dnes je čas, aby aj Slováci zavŕšili tento proces, aby definitívne zakončili svoj národnooslobodzovací zápas, ktorý trvá už vyše 150 rokov. Mnohokrát v histórii sme celoeurópske procesy zmeškali. Prišli sme neskoro - a na vlastnú škodu. Neurobme tú chybu opäť. Neodmietajme sústavne prevzatie zodpovednosti za osud našej republiky. Neoddiaľujme rozhodné kroky. Máme na to mandát, ktorý môže byť overený aj referendom. Avšak v referende musí byť občanovi ponúknutý vypracovaný konečný variant, a nie ponúknuť mu, aby si kúpil mačku vo vreci. Ak to neurobíme dnes my, zaťažíme našich potomkov jedným bremenom navyše, ktoré, môže sa stať, už nebudú schopní zniesť. História je velikým sudcom. Bude súdiť

a posudzovať aj našu činnosť. Robme tak, aby sme sa ani my nemuseli za seba hanbiť a aby sa za nás nemuseli hanbiť naši potomkovia.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

S faktickou poznámkou sa hlásia pán Huba, pán Krajčovič a potom pán Brňák.

Poslanec M. Huba:

Vážené dámy, vážení páni,

myslím, že tu vzniká, neviem či nevdojak alebo zámerne, určité nedorozumenie, ktoré sa týka ústavnosti a protiústavnosti. Keď sa povie, že sme za princíp ústavnosti, neznamená to vôbec, že sme za starú ústavu, alebo že tu chceme petrifikovať nejaké staré poriadky. Znamená to len toľko, že keďže sme sa dožili, našťastie, parlamentnej demokracie a nemusíme vystupovať tak revolučne ako naši predkovia v minulom storočí, ktorých vystúpenia si vážim o nič menej ako pán poslanec Hrnko, máme predsa ústavné cesty na to, ako novelizovať nedokonalosť ústavného poriadku. Prístup, ku ktorému tu niektorí predrečníci vyzývali a vyzývajú už niekoľko mesiacov, je skôr typom chorvátskeho prístupu, aj keď sa tu nechcem znižovať k ťažko porovnateľným porovnaniam, skôr ich odmietam. Porovnania typu baltské štáty Česko-Slovensko a podobne sú značne krívajúce, ale skutočne tá cesta revolučná, ako sa v tomto prípade predstavuje, tá apriórna protiústavnosť, ktorá môže navodiť buď stav neústavný alebo stav paralelne platných dvoch ústav, ktorý je rovnako nebez-

pecný, myslím si, že to už nie je cesta k ústavnej demokracii, ku ktorej, akokoľvek je nedokonalá, sme predsa už dnes dospeli. O tom svedčí aj to, že tu v takom pestrom zafarbení sedíme.

Predseda SNR F. Mikloško:

Pán poslanec Krajčovič. Poslanec M. Krajčovič:

Chcel by som reagovať na tú pasáž, ktorú tu pán Hrnko predniesol tak emotívne, na ten prvý citát, ktorý použil. Tá výzva, tie slová, ktoré prečítal z nášho dávneho historického obdobia, u mňa vyvoláva asociáciu práve toho Balkánu. Neviem, či to má byt nejaká výzva k tomuto.

Predseda SNR F. Mikloško;

Ďakujem. Pán poslanec Dianiška, potom pán poslanec Brňák s riadnym príspevkom.

Poslanec I. Dianiška:

O slobodu netreba prosiť, treba si ju vziať. Súhlasím s tým. Predseda nikto z nás neprosí o slobodu. Len zvažujem, kto si ju má vziať, či tá hŕstka politikov a ich prívržencov, či tá ozajstná väčšina?

Predseda SNR F. Mikloško:

Pán poslanec Brňák. Pripraví sa pán poslanec Csáky.

Poslanec P. Brňák:

Pán predseda,

vážená Slovenská národná rada,

vážená vláda,

ospravedlňujem sa, ak poviem, čo už bolo povedané. Tvorba návrhu a prijatie Ústavy Slovenskej republiky je bez akejkoľvek diskusie hlavným poslaním a úlohou tohto na dva roky zvoleného parlamentu v jeho ústavodarnej pôsobnosti. Logickým sa javí byt taký postup, že čiastkové riešenia všetkých oblastí nášho života vychádzajú zo základnej právnej normy, ktorou je práve Ústava Slovenskej republiky. Už sme si však zvykli, že sa robí veľa vecí naopak. V oblasti ekonomiky legalizujeme najskôr trhové systémové opatrenia, ktoré sú nepoužiteľné, pokiaľ neexistuje trhové, teda individuálne vlastníctvo podnikov. V oblasti zákonodarnej činnosti prijímame ústavné zákony a zákony, hoci nám chýba ústava. V oblasti štátoprávneho usporiadania bez získania všetkých atribútov suverénneho štátu sa vzdávame týchto atribútov, ktoré vlastne nemáme. V oblasti vnútorného a vonkajšieho života tohto parlamentu reálna politická menšina už určuje chod tohto parlamentu. Toto sú niektoré z paradoxov, ktoré priamoúmerne ovplyvňujú aj proces tvorby Ústavy Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa nemýlim, na minulom zasadaní Slovenskej národnej rady bola plénom uložená povinnosť predloženia návrhu Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vzíde zo zjednocovacej činnosti ustanovenej politickej komisie na vypracovanie ústavy. Tento návrh mal byt poslancom predložený do začatia 18. schôdze Slovenskej národnej rady. Kto je zodpovedný za to, že sa neplní vôľa tohto parlamentu? Sú to objektívne príčiny subjektívneho charakteru, t. j. Predsedníctva Slovenskej národnej rady a osobitne predsedu a prvého podpredsedu tohoto parlamentu, ktorí mali a majú gesciu v záležitostiach

Ústavy Slovenskej republiky. Ako prizvaný mal som možnosť zúčastniť sa troch zasadaní tejto politicko-právnej komisie v Papiernické. Aj keď som k tomu možno prispel tiež ja, nadobudol som presvedčenie, že zmysel činnosti tejto komisie spočíva v deštrukcii ustálených koncepcií a v postupnom vťahovaní zúčastnených do politických variácií a kombinácií prvého podpredsedu Slovenskej národnej rady, ktorý tieto rokovania viedol.

Ak na začiatku rokovaní existovali jasné tri samostatné verzie Ústavy Slovenskej republiky, ako federálny návrh Ústavy Slovenskej republiky, návrh Ústavy Slovenskej republiky viažuci sa na konfederatívne usporiadanie štátu a návrh ústavy suverénnej Slovenskej republiky, výsledkom týchto rokovaní je jeden neprehľadný text všetkých chutí, navyše prepletený priebežne oznamovanými kúpeľnými či inými stanoviskami. Zámer je tu, podľa mňa, jasný - navonok proklamovať vôľu urýchleného prijatia Ústavy Slovenskej republiky týmto parlamentom, ale v skutočnosti len ťahať čas, pretože ani Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, ani jej predseda, ani predstavitelia väčšiny parlamentných politických strán, nemajú odvahu zobrať, zodpovednosť za tento krok.

Vzhľadom na súčasné národné emancipačné procesy vo svete, ale aj vzhľadom na historické skúsenosti je, podlá môjho názoru, zavádzajúca "diplomatická prezieravosť typu, komu zostane Čierny Peter, alebo kto prvý vystrelí, ten zodpovedá za vojnu. Svedčí skôr o zbabelosti a bezcharakternosti takejto politiky. Je ešte možnosť oživiť tento zatiaľ vo formalíne uložený parlament, ale bez vyhlásenia vlastnej svojprávnosti, suverenity Slovenskej republiky to, bohužiaľ, nepôjde. Pokiaľ sa vy, my, poslanci Slovenskej národnej rady, odmietame vyjadriť k meritu návrhu deklarácie o štátnej suverenite Slovenskej republiky, to znamená k tomu, či sme za tento návrh alebo proti nemu, je bezpredmetné akékoľvek naše ďalšie pôsobenie v Slovenskej národnej rade ako najvyš-

šom zákonodarnom zbore tejto republiky. Potreba vlastného štátu je zrejmá a jasná aj primitívnym kmeňom v Afrike s banánovými listami na ohanbí, ktorí nepoznajú snáď ani lietadlá a lietadlové lode, nepoznajú ani diplomatickú prezieravosť svojich náčelníkov, ktorí sú skorumpovaní mocou a peniazmi, ktorí sú vydierateľní a servilní a ktorí zabúdajú, že sú povinní slúžiť a nie vládnuť. Kocky sú hodené, netvárme sa, že je to len ilúzia.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Prosím poslanca Csákyho. Pripraví sa poslanec Dianiška. Poslanec P. Csáky:

Vážený pán predseda,

vážená Slovenská národná rada,

predpokladám, že väčšina z vás je informovaná o tom, že skupina poslancov prevažne maďarskej národnosti predložila návrh na riešenie postavenia národných a etnických menšín v Ústave Slovenskej republiky. Okolo našich predstáv sa v niektorých tlačových orgánoch objavili rôzne dohady, ktoré sa väčšinou nezakladali na vierohodných informáciách. Domnievam sa, že predovšetkým vy, naše kolegyne a kolegovia v tomto najvyššom zákonodarnom zbore Slovenskej republiky, máte právo na čo najúplnejšie informácie aj v tomto smere, ešte predtým, ako sa celý dokument dostane riadnou parlamentnou cestou do vašich rúk. Preto prosím na pár minút o vašu pozornosť a dovoľte mi, aby som z poverenia predkladateľov predmetného materiálu krátko objasnil jeho hlavné body.

Pred vlastnou analýzou našich predstáv by som si vás dovolil upozorniť na určité historické súvislosti. V rokoch 1919-1920 vytvorením Versailleského mierového systému sa značné množstvo občanov maďarskej národnosti z bývalého Uhorska dostalo do menšinového postavenia. V prvej Československej republike, až na niektoré výnimky, prístup k menšinám bol relatívne tolerantný, čiastočne aj vďaka niektorým medzinárodným záväzkom ČSR, a vcelku môžeme povedať, že národnostný problém bol riešený na úrovni doby. V roku 1938 zmenou pomerov na južnom Slovensku sa postavenie maďarskej menšiny v Slovenskej republike zhoršilo. Po obnovení československej republiky v roku 1945 tieto vzťahy klesli na minimum.

Obnovená republika, ktorá sa inak chváli prívlastkom demokratická, prenasledovala občanov maďarskej národnosti na princípe kolektívnej viny. Pri tomto bode musím poznamenať, že je mi tažko pochopiteľné, že nové demokratické inštitúty po roku 1989 k tomuto problému doteraz nezaujali žiadne stanovisko, vrátane Slovenskej národnej rady. Našim predchodcom boli na 3 roky odňaté občianske práva, maďarské školy a tlač boli zakázané, uskutočnilo sa vysídlenie Maďarov do Čiech v zmysle dekrétov prezidenta Beneša. V Českej republike ešte aj teraz sa hlási k maďarskej národnosti cca 20 tisíc občanov, ktorí sú sčasti potomkovia týchto násilne vysídlených. Ďalej sa realizovala výmena občanov s Maďarskou republikou, kedy zhruba 70 tisíc občanov maďarskej národnosti bolo nútených opustiť svoju domovinu, niektorí s päťdesiatkilovými balíkmi. V tejto súvislosti chcem dodať, že to boli prevažne občania domorodci na tomto území. Úradníci, ktorí sem prišli po roku 1938, sa väčšinou odsťahovali v rokoch 1944-45. Pre úplnejšiu informovanosť ešte uvediem, že s požiadavkou československej strany vysídliť Maďarov v takom rozsahu, ako sa to stalo v prípade Nemcov, veľmoci po druhej svetovej vojne nesúhlasili.

Je možno charakteristické, možno zarážajúce, že nástup komunistickej moci priniesol postupné zlepšenie v živote občanov maďarskej národnosti. Boli im znovu uznané občianske práva, postupne sa otvárali školy, znovu sa objavili maďarské knihy a noviny. Ďalším zaujímavým faktom života menšín je, že s ucelenejšou koncepciou riešenia národnostnej problematiky prišiel vlastne rok 1968, napriek aj vtedy sa objavujúcim protimaďarským tendenciám, predovšetkým v niektorých tlačových orgánoch a vo verejnom živote. Vtedy sa vytvoril post ministra vlády Slovenskej republiky pre riešenie národnostnej problematiky, prijal sa ústavný zákon č. 144 o postavení národností, vytvorili sa ďalšie inštitúcie, skrátka bolo cítiť určitú snahu o riešenie tejto problematiky, bolo cítiť aj určitú dávku dobrej vôle zo strany väčšiny, bez ktorej riešenie tohto problému nie je možné. Aj keď potom normalizačné obdobie mnoho výdobytkov z roku 1968 anulovalo, fakty ostávajú faktami, ktoré treba priznať, ako aj konštatovanie, že za 73 rokov existencie štátu sa nevytvorila ucelená koncepcia riešenia tejto skupiny problémov, ktorej hovoríme menšinová problematika, a pre mňa je zarážajúce aj konštatovanie, že dva roky po novembrových zmenách ani vlády, ani zákonodarné orgány federácie či republík, dokonca ani najsilnejšie politické zoskupenia súčasnej politickej scény, nevytvorili takúto koncepciu. Presnejšie povedané, zo strany vládnej moci sa v určitých obdobiach uvažovalo v intenciách vytvorenia čisté národného štátu, aj s použitím rôznych druhov nútenej asimilácie. Opakovane sa však ukázalo, že táto cesta je nedemokratická, antihumánna, násilnícka a neuskutočniteľná.

Domnievam sa, že je najvyšší čas na vytvorenie ucelenej koncepcie na demokratické riešenie tejto problematiky, a to na úrovni doby a v intenciách medzinárodných záväzkov, ktorými je naša republika viazaná. Ide predovšetkým o niektoré dokumenty OSN, KBSE a Rady Európy, predovšetkým o známy Kodanský dokument, dokument Rady Európy č. 1134 z 1. októbra

1990, ako aj o ducha, literu a odporúčania ženevského a moskovského dokumentu. Rad týchto vážnych dokumentov vhodne dopĺňa dokument Európskej Kresťansko-demokratickej únie, prijatý práve pred týždňom v Bratislave, z ktorého Slovenský denník už uverejnil určitú časť minulý týždeň v pondelok, ktorý v celkovom znení po preklade si naše hnutie dovolí predložiť vám všetkým.

Základnou spoločnou myšlienkou týchto dokumentov je aktívna ochrana menšín, to znamená vytvorenie takých reálnych podmienok, aby sa cítili skutočne doma v tom štáte, v ktorom žijú, a to v pozícii skutočne rovnoprávneho občana.

Ďalším základným kameňom týchto dokumentov je, že právna ochrana sa má zakotviť v legislatívnom systéme toho štátu, kde menšiny žijú. Domnievame sa, že tvorba ústav je takým kľúčovým momentom v živote spoločnosti, ktorá nemôže ignorovat tieto záväzky a odporúčania, a to by nebolo múdre ani v tom kontexte, že nové ústavy nerobíme na mesiace ani roky, ale dúfajme, na desaťročia, a v nich by mali byť zakotvené základné smery vývoja spoločnosti aj v budúcich obdobiach. V tejto súvislosti ešte poznamenávam, že v Maďarskej republike majú pripravený kódex menšinových práv, ktorý bude malou ústavou v tejto oblasti, a pri Rade Európy sa pripravujú taktiež obdobné dokumenty.

A teraz mi dovoľte načrtnúť základné smery našich predstáv. Ide nám predovšetkým o zachovanie vlastnej národnej, kultúrnej a etnickej identity, aby celá spoločnosť deklarovala, že prítomnosť menšín v rozsahu viac ako 15 % obyvateľstva, čo je značné aj vo svetovom meradle, je rovnocennou súčasťou pluralistickej demokratickej spoločnosti, že naša kultúra a svojbytnosť je hodná na osobitnú ochranu. Žiadame, aby štát deklaroval v ústave podporu ovzdušia vzájomnej úcty, porozumenia, spolupráce a solidarity medzi všetkými osobami, žijúcimi na jeho území, bez ohľadu na národnostný ale-

bo etnický pôvod, alebo náboženstvo, a aby podporoval riešenie problémov prostredníctvom dialógu založeného na princípoch právneho štátu.

Žiadame ďalej okrem práv už zakotvených v Listine základných práv a slobôd, zakotvenie práva slobodne vyjadrovať vlastné nároky a efektívnu účasť na riešení vecí týkajúcich sa menšín, na nerušený styk s obyvateľstvom s totožnou kultúrou, zúčastniť, sa činnosti medzinárodných nevládnych organizácií a obracať sa na medzinárodné organizácie v záujme zabezpečenia ochrany vlastných práv.

Ďalej náš návrh obsahuje požiadavku zakotvenia práva na vytváranie vlastných vedeckých a kultúrnych inštitúcií, práva používania mena a priezviska podlá pravidiel vlastného materinského jazyka, práva na slobodné používanie miestnych geografických názvov vo svojom jazyku, práva na štátnu dotáciu a na prijímanie iných foriem podpôr v záujme zachovania vlastných kultúrnych a vedeckých inštitúcií.

Ďalšou našou dôležitou požiadavkou je, aby územnosprávne celky boli určené tak, aby boli rešpektovaná záujmy menšín, a to najmä kompaktne žijúcich národných menšín. Opakovane chcem zdôrazniť, že všetky tieto požiadavky sa opierajú o už spomínané medzinárodné dokumenty.

Ďalej by som rád poukázal na skutočnosť, že rozšírenie menšinových práv v žiadnom prípade sa nerealizuje na úkor inej skupiny obyvateľstva, nakoľko ide o paralelné štruktúry. Ľudské práva sú neporovnateľné napríklad s kusom chleba, z ktorého ak jednému dám viac, druhému ostane menej. Tu platí práve opak, že rozšírením týchto práv sa aj väčšinový národ stane bohatším a vzácnejším.

V ďalšom naše návrhy kopírujú čiastočne a v obmedzenejšom prevedení niektoré kladné medzinárodné príklady, naprí-

klad príklady z Fínska, z južného Tirolska, ale predovšetkým, ako som už hovoril, z Československej socialistickej republiky z roku 1968. Ide o vytvorenie osobitného výboru Slovenskej národnej rady z poslancov maďarskej národnosti na jednej strane, s reálnymi rozhodovacími právomocami v oblasti národnostného školstva a kultúry, vrátane právomoci rozdelenia finančných zdrojov, ktoré sú na tieto účely vyhradené a ktorými v súčasnosti disponujú ministerstvá. Ďalej tento výbor by slúžil ako poradný orgán Predsedníctva Slovenskej národnej rady pre oblasť národnostnej politiky.

Na výkon týchto rozhodnutí by bolo potrebné vytvoriť funkciu ministra vlády Slovenskej republiky pre oblasť menšín s podriadenými orgánmi až na úroveň súčasných okresov. V koaličných vládach by bol tento minister buď členom koalície, alebo ešte lepšie odborníkom, ktorý by sa staral po odbornej stránke nielen o národnostné, ale aj o náboženské a etnické menšiny. Začlenenie celého samosprávneho systému do jednotného školstva, jednotného školského a kultúrneho systému Slovenskej republiky, by zabezpečovalo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, kde by samostatní námestníci ministrov s legislatívne zakotvenými právomocami po odbornej stránke riadili predmetnú oblasť. Kontrolu celého systému by zabezpečovala, samozrejme, Slovenská národná rada.

Podrobnosti riešenia funkčnosti celého systému by bolo potrebné riešiť osobitným ústavným zákonom o postavení menšín. Okrem uvedených by bolo vhodné riešiť aj vytvorenie samosprávnych výborov na tzv. národnostne zmiešanom území, čím by sa riešili problémy v takých oblastiach, kde v riadnych voľbách sa miestne menej početní občania nedostali do miestnych samospráv. Do ústavy navrhujeme zakotviť len možnosť vytvorenia takýchto miestnych výborov. Ich právomoci by mal riešiť taktiež osobitný zákon alebo už spomínaný ústavný zákon o menšinách, ako aj mechanizmus spolupráce s miestnymi

samosprávami. Tieto právomoci by mali byť, podlá nášho názoru, väčšinou poradné. V otázkach školstva, kultúry a zachovania vlastnej identity by bolo možné zakotviť aj právo veta smerom k miestnej samospráve.

Vážení priatelia,

na záver chcem zdôrazniť, že je nám úplne jasné, s akými zásadnými problémami zápasí v súčasnosti naša republika, avšak ignorovanie alebo podcenenie problematiky menšín ani v takých kontextoch by som nepovažoval za šťastné. Slovenský národ, Slovenská republika, ako aj celá federácia teraz hľadajú vlastnú novú tvár, svoju ozajstnú modernú identitu. Táto tvár má byt sympatická, demokratická, tolerantná, inú si ani predstaviť neviem. Avšak taká spoločnosť musí mať pochopenie aj pre tie otázky, o ktorých som teraz hovoril.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Sú dve faktické poznámky - pán Gašpar, pán Porubec. Poslanec J. Gašpar:

Domnievam sa, že aktívnu ochranu na juhu Slovenska potrebujú viac občania slovenskej národnosti, ako maďarskej národnosti. Asimilačný tlak je viac maďarský ako slovenský. Týmito otázkami sa ani Slovenská národná rada, ani slovenská vláda dostatočne nezaoberajú.

Ďakujem.

Poslanec L. Porubec:

Nemožno nezareagovať na predchádzajúceho rečníka z Maďarského Kresťansko-demokratického hnutia. Bolo by dobré, keby si láskavo uvedomil, že v Maďarsku od prvej svetovej vojny dodnes bolo asimilovaných vyše pol milióna Slovákov. Ďalej - po Viedenskej arbitráži, ktorá bola dôsledkom Mníchova, teda zrady Slovenskej republiky, obsadili maďarské vojská južnú časť Slovenska. Na týchto obsadených územiach bola slovenská, v tomto prípade národnostná menšina v Maďarsku, kruto utláčaná. Deti nesmeli v škole rozprávať po slovensky, došlo tam k viacerým vraždám, popravám, atď. Nemyslím si, že by tu bol akýkoľvek útlak menšín zo strany štátotvorného slovenského národa. Aj v tomto parlamente sedí viac poslancov maďarskej národnosti, ako by zodpovedalo pomeru občanov, kdežto v maďarskom parlamente sedí iba jeden slovenský poslanec. S takýmito prejavmi by naši maďarskí spoluobčania mali skoncovať.

Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško:

Pán poslanec Filipp, potom pán poslanec Szabó. Poslanec J. Filipp:

Panie poslankyne, páni poslanci,

Maďarské Kresťansko-demokratické hnutie by považovalo za nešťastné, keby ústava bola koncipovaná na národnom princípe, ale počuli sme tu asi polhodinovú prednášku o princípe národnostnom, pričom na druhej strane hovoria o princípe občianskom. Tak o čo vlastne ide?

Poslanec R. Szabó:

Tu, v parlamente, už nie~raz sme počuli o tom, že na juhu sú Slováci asimilovaní. Dal by som jeden veľmi konkrétny návrh. Vytvorme jednu komisiu z odborníkov, a táto komisia by nám mohla predložiť, povedzme do konca decembra, správu o skutočnom stave. Potom by sme túto diskusiu nemuseli ďalej viest.

Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško;

Hlási sa poslanec Dianiška. Pripraví sa poslanec Vladimír Ondruš.

Poslanec I. Dianiška:

Vážený pán predseda, vážená vláda, Slovenská národná rada,

môj príspevok je písaný ad hoc, tak nejak ako ad hoc prichádzajú pokusy o vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Neviem ako vám, vážené kolegyne a kolegovia, ale mne tieto neustále ad hoc pokusy poslancov, posadnutých myšlienkou formálneho vyhlásenia samostatného Slovenska ako konečného a vytúženého cieľa, pripadajú prinajmenšom nezodpovedné. Myslím si totiž, že v slušnej a demokratickej spoločnosti musí mat riešenie akéhokoľvek problému svoje pravidlá, t. j. postup riešenia musí byt prijateľný všetkými, o ktorých má rozhodnúť. Avšak Slovensko akoby malo byt výnimkou. Pred chvíľou sme to počuli. Politici a ich prívrženci snažiaci sa vytvoriť samostatný štát, sú nadmieru nedočkaví. Ja ich síce chápem, ono je nepríjemné, ak sa jednobodový program ich národných strán nenapĺňa. Takisto chápem ich smutné zistenie,

že jediná cesta, ktorá je pre nich nateraz priechodná, je len tá nedemokratická. A preto sa ich z posledne menovaného dôvodu pýtam: Ako môžu občania Slovenska veriť, že samostatné Slovensko bude demokratické, ak to chcú dosiahnuť nedemokratickou cestou? Veď z toho jasne vyplýva, že bez demokracie by samostatné Slovensko nebolo Slovenskom samostatných občanov, ale samostatnej centralistickej vlády. Prečo tí, ktorí chcú samostatné Slovensko, nechcú dovoliť občanom, aby o tom rozhodli priamym hlasovaním? Prečo to chcú urobiť bez občanov? Je tu len jediná odpovedí. Pretože vedia, že ich je málo. A nezakrývajme to. Mnohí z nich skutočne by už tak radi vládli. I preto ten zhon.

Viete, keď človek počúva vystúpenia, prejavy, v ktorých títo politici plamenné horlia za ubiedený slovenský národ a snívajú ružové sny o prosperite samostatného Slovenska, prichodí mi na um múdrosť, že čím človek menej vie, tým viac všetkému verí. Číro menej vedia obhajcovia samostatného Slovenska o skutočných ekonomických vzťahoch, tým viac veria svojim rečiam o jeho prosperite, i keď pripúšťam, že sú medzi nimi i takí, ktorým je i toto známe. Preto ich všetkých vyzývam: Nechajte občanov, nech si vezmú diel zodpovednosti za toto rozhodnutie! Je to jediná cesta čestne rozhodnúť v tejto veci, avšak, ako ste sa pred chvíľou mohli presvedčiť, len pre 33 poslancov tohto parlamentu. A to je smutné.

Ďakujem. /Potlesk/.

Predseda SNR F. Mikloško;

Podlá § 19 vystúpi poslanec Andel. Poslanec M. Andel:

Neviem už kolkýkrát v tomto parlamente sa pýtam pred-