sku, a my nevieme nič. Chcem hlasovať, o tom, aby plénum dostalo tento prvý pracovný návrh.
Predseda SNR F. Mikloško:
Dobre, pán poslanec, pripravte návrh uznesenia. Predtým sa hlásil ešte podpredseda vlády Zászlós.
Podpredseda vlády SR G. Zászlós:
Vážený pán predseda,
vážená Slovenská národná rada,
chcem využiť túto príležitosť, keďže sa hovorilo o legislatíve, a pán poslanec strýko podal vlastne návrh na to, aby ako spravodajca, pokiaľ tomu dobre rozumiem, sedel tu legislatívec v priebehu prerokúvania návrhov zákonov.
Poslanec M. Strýko:
Nie ako spravodajca, ale ako legislatívec. Podpredseda vlády SR G. Zászlós:
Skrátka ide o podstatu, aby na pléna národnej rady bol legislatívec. Prosím vám, príprava návrhu zákona ja skutočne veľmi zložitý, komplikovaný proces. Nechcem ísť do detailov, čo sa týka technológie, prípravy a organizácie prípravy návrhov zákonov. V každom prípade, pokiaľ by ste si osvojili, a Slovenská národná rada by schválila tento návrh, vlastne by sme dospeli do štádia, kedy by sa plénum v podstate degradovalo na subjekt pripomienkového konania. Každý návrh zákona totiž potrebuje, pochopiteľne, ekonomický, politický rozbor. O tom, či je potrebná zákonná úprava, či nepostačuje bývalá právna úprava, sa musí rozhodnúť v prvom rade ten, kto zákon predkladá. Ak sa ukáže, že nová právna úprava je
namieste, je potrebná, organizuje sa k tomu pripomienkové konanie. Zákonodarnú iniciatívu majú, pochopiteľne, poslanci. Najviac zákonov predkladá vláda. Všetky návrhy zákonov sú zasielané na vyjadrenie stanovísk jednotlivým ministerstvám a príslušným ústredným orgánom. To znamená, že až takto pripomienkovaný návrh sa dostáva na prerokovávanie Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky. To je poradný orgán vlády Slovenskej republiky, ako o tom dobre viete, a legislatívna rada tiež má dbať o to, aby sa odstránili pripadne ústavné rozpory alebo rozpory s pozitívnym právom.
Chcem apelovať na pána poslanca, aby stiahol tento návrh. V mechanizme rozhodovania parlamentu by sme totiž suplovali funkciu ústavnoprávneho výboru, keď § 41 odsek 2 hovorí, že ústavnoprávny výbor prerokúva najmä zásady a návrhy zákonov Slovenskej národnej rady, zásady a návrhy zákonov Federálneho zhromaždenia, návrhy zákonných opatrení predsedníctva národnej rady a pôsobí na zjednocovanie stanovísk výborov k týmto návrhom. Dbá pritom na zachovanie jednoty právneho poriadku, jeho stability, prehľadnosti a zrozumiteľnosti. To, čoho sa domáha pán poslanec Strýko, myslím, je záujmom všetkých nás, aby sme predkladali vnútorne konzistentne ucelené problémy okruhov, spoločenských vzťahov, ktoré treba právom upraviť. Táto požiadavka, čo sa týka zvyšovania kvality právnych noriem, aj prípravného procesu, je celkom namieste, ale chcem dať do vašej pozornosti, že ťažisko tejto práce by sa malo presunúť do jednotlivých výborov národnej rady. Tam každý poslanec podľa rokovacieho poriadku má možnosť jednak konzultovať, vyplýva to z právneho postavenia poslanca, dotazovať sa na ústredných orgánoch, a zároveň máte možnosť kedykoľvek na výbor pozvať predkladateľa návrhu zákona. Prosil by som, aby ste to zvážili, aby plénum sa nedegradovalo na pripomienkovací orgán.
Ďakujem.
Predseda SNR F. Mikloško:
Je viacero faktických poznámok. Mal by som jedno východisko. Prosím vás, to naozaj treba urobiť ako projekt. Už dávno sme hovorili o tom, že nový rokovací poriadok má zohladAovat práve to, že pred hlasovaním by sa to, čo sa má odhlasovať, ešte legislatívne skontrolovalo. To je jeden problém. To je vec istej fyzickej únavy, a tejto fyzickej únave bude vystavený aj legislatívec, ktorý tu bude. Skúsme to nechať trošku si uležať, nehlasovať o tom hneď.
Pán poslanec Trepáč. Poslanec J. Trepáč:
Chcem len upozorniť podpredsedu vlády, že § 41, ktorý bol citovaný, je zrušený.
Predaeda SNR P. Mikloško:
To sa stáva. Hlási sa ešte pán poslanec Moravčik. Poslanec J. Moravčík:
Domnievam sa, vychádzajúc zo skúsenosti, ktoré máme teraa pri prijímaní zákonov, že návrh pána poslanca Strýka má skutočne racionálne jadro v tom, že ten proces nekončí vo výboroch. Tam by malo byť ťažisko, ale sme často svedkami toho, že veľmi zásadné zmeny sa navrhujú počas rokovania pléna. Takže nejaká odborná kontrola, ktorá by upozornila na to, že určité ustanovenie, ktoré navrhuje poslanec, je už kdesi inde riešené, by bola skutočne racionálna. Preto sa domnievam, že by bolo veľmi vhodné to, čo navrhol pán predda Mikloško, aby predsedníctvo zvážilo realizáciu tohoto návrhu.
Podpredseda SNR F. Mikloško:
Pán poslanec Pirovits ešte má faktickú poznámku. Poslanec L. Pirovits:
Je síce pravdou, že i 41 bol zrušený z toho titulu, že vtedy boli zrušené všetky výbory na pôde Slovenskej národnej rady. Ale potom boli tieto výbory vytvorené, aj ústavnoprávny výbor a tento prevzal skoro všetky zásady a napĺňal svoju činnosť. To znamená, že existuje aj jeho úloha zjednocovania stanovísk.
Predseda SNR F. Mikloško:
Myslím si, že ak pán poslanec Strýko bude na niečom trvať, nech pripraví návrh uznesenia, budeme o ňom hlasovať. Teraz pokračujeme v rozprave. Vystúpi Miroslav Ondruš. Pripraví sa pán poslanec Sečánsky.
Poslanec M. Ondruš;
Vážená dámy, vážení páni,
v poslednej dobe sa v našej spoločnosti veľmi často používa, a snáď ešte častejšie zneužíva pojem právo národa na sebaurčenie. Treba si uvedomiť, čo tento termín vlastne znamená. Znamená právo uchovania si vlastnej identity, právo na rozvíjanie národnej kultúry, právo na vzdelanie vo vlastnom jazyku a podobne. Tieto práva možno uplatniť v samostatnom štáte, vo federácii, prostredníctvom autonómie, ba dokonca aj v demokratickom unitárnom štáte. Právo národa na sebaurčenie nezakladá ešte povinnosť, budovať vlastný národný štát. Preto záleží jedine od občanov autonómneho či federatívneho štátu, či sa rozhodnú budovať samostatný štát. A to-
to je možné zistiť jedine referendom. Každá iná cesta je podvod. Nie je pravdou, že vyspelosť príslušníkov toho-ktorého národa možno posudzovať podľa postojov k vlastnej štátnosti. To by sme museli za nevyspelých považovať v podstate Kataláncov, Baskov, Angličanov, Wallesonov, Škótov, Flámov a ďalších. Som presvedčený, že tak ako oni, i Slováci sa môžu úplne slobodne rozvíjať v demokratickej federácii. Snahy o obídenie referencia sú v podstate snahami o obídenie demokracie. Preto tí poslanci, ktorí navrhujú formou rôznych kamuflovaných názvov, ako zvrchovanosť, konfederácia, či subjekt medzinárodného práva, v podstate samostatný slovensky štát, a to bez predchádzajúceho referenda, konajú, podľa môjho názoru, nezodpovedne.
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem. Vystúpi poslanec Sečánsky. Pripraví sa poslanec Gašpar.
Poslanec M. Sečánsky:
Panie poslankyne, páni poslanci,
prešlo len niekoľko hodín od chvíle, keď sme naprostou väčšinou schválili zákon, ktorým sme vyhlásili 19. september za pamätný deň Slovenskej republiky. Iste sa naprostá väčšina navrhovateľov podpisovala pod návrh tohto zákona s pocitom, že aspoň sčasti splácame dlh histórii slovenského národa, s pocitom úcty k jeho veľkým osobnostiam, akými boli už toľkokrát spomínaní Štúr, Hurban a Hodža, ktorí vytvorili ako prví Slovenskú národnú radu a spoločne so slovenskými dobrovoľníkmi povstali proti národným utláčateľom. Výsledok hlasovania o návrhu tohoto zákona dáva nádej, že môžeme a vieme sa zjednotiť, nájsť spoločnú reč, ak ide o riešenie základnej otázky, bez ohľadu na to, k akému hnutiu alebo po-
litickej strane patríme. Časť poslancov, ktorí sa hlasovania zdržali, výsledok už ovplyvniť nemohli.
Na druhej strane mám pocit, že nevenujeme dostatočnú pozornosť v legislatívnou procese čistote slovenského jazyka, pocit, ktorý sme dokazovali pri prijímaní zákonov v uplynulých dňoch. Bohemizmy, archaizmy a iné výrazové prežitky sa dostávajú do textov zákonov aj našou nedôslednosťou. Upozornenie pani Hany Zelinovej sa, žiaľ, v tomto prípade nestretlo s kladným výsledkom, podlá mňa, na škodu veci.
História nám dáva dôkazy o tom, že Slováci od rozpadu Veľkej Moravy vždy niekomu slúžili, vždy boli zneužívaní, zomierali za cudzie záujmy, či to boli boje s Tatármi, s Turkami, povstanie Bethlena, Bočkaya, Tokölyovcov alebo Rákoczyovcov. Trpeli biedu pod nadvládou uhorských veľmožov. Boli im odopierané akékoľvek národné práva, najmä po rokoch meruôsmych. S nádejou prijali vznik Československa vo viere, že to bude zväzok rovného s rovným. Žiaľ, zostalo len pri nádeji. Je preto prirodzené, že cítime - a nech mi to môj predrečník odpusti - potrebu zavŕšenia národnej sebarealizácie, svojbytnosti a zvrchovanosti. Prirodzené právo národa na sebaurčenie znamená slobodne a z vlastnej vôle rozhodovať o svojom vlastnom živote, to je obsah práva národa na sebaurčenie. Rozhodovať o svojej politickej vôli, uplatňovať túto politickú vôľu, ako keby to pre Slovensko platilo len v obmedzenej miere.
Základným atribútom medzinárodných vzťahov je práve toto právo toľko omieľané a v niektorých prípadoch aj znevažované. Je jedným z východísk pre konštrukciu Listiny o základných právach a slobodách, ktorá bola prijatá Federálnym zhromaždením a má silu ústavného zákona. Právo, ktoré je výrazne normované v článku I ústavného zákona o československej federácii, a nie len v tomto článku, a teda týmto záko-
nom ako základnou právnou normou je uznané. Ak sa chcené dôstojnou formou prihlásiť k uvedeným právam, žiaľ, zo strany českej politickej reprezentácie, a aj reprezentácie federálnej, sú nám adresované mnohé vyhrážky, hrozby z protiústavnosti alebo ťažko prijateľné stanoviská. Podmienku - prijmite federáciu alebo sa rozídeme, považujeme za politický nátlak a vydieranie.
Čo je protiústavné? Odpoveď je jednoduchá, jednoduchšia než si mnohí myslia. Protiústavné je to, čo je v rozpore s ústavou. Ústavné je to, čo je v súlade s touto ústavou. Je v rozpore s ňou snaha prijať Ústavu Slovenskej republiky ako základný zákon, ktorá vyplýva práve z tohoto práva? Kto nás to teda straší protiústavnosťou? S akým cieľom? Už viackrát spomínaný zákon 143, v článku 142, odseku 2 priamo predpokladá vznik republikových ústav, keď hovorí, že do doby prijatia Ústavy Českej republiky a Ústavy Slovenskej republiky sa ústavné pomery republík spravujú týmto ústavným zákonom a ostatnými ústavnými predpismi. Pripomínam, že v pôvodnom zákone č. 143 povinnosť týchto republikových ústav bola aj zakotvená. V roku 1971, myslím, že sa nemýlim v dátume, odtial vypadla.
Našou odpoveďou na uvedené podmienky je presvedčenie, že máme pravo prijať Ústavu slovenskej republiky, že táto ústava by mala otvoriť dvere do rokovacej miestnosti s českou reprezentáciou, že toto rokovanie by sa malo niesť v duchu vzájomného porozumenia, s cieľom uzatvoriť takú štátnu zmluvu, ktorá bude základom štátoprávneho usporiadania našich republík v budúcnosti, a to na základe obojstrannej výhodnosti, rovnoprávnosti a dobrovoľnosti. To sú, podľa mňa, základné atribúty, z ktorých nemožno upustiť. Hala by to byt zmluva, ktorej subjekty budú republiky zastúpené Českou a Slovenskou národnou radou. Táto zmluva, podlá môjho názoru, musí mať trvalý charakter, nemôže byť len východiskom pre zákonodarnú iniciatívu, pre spoločný nadrepublikový
legislatívny orgán, ak sa, pravdaže, republiky na takomto orgáne dohodnú. Prijatie deklarácie, či už v osobitnej forme alebo priamo v ústave, neznamená odtrhnutie Slovenska od Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ale uplatnenie toľkokrát spomínaného práva národa na sebaurčenie, a to podlá platnej ústavy a v súlade s ňou. Preto považujem za logický a správny postup prijať ústavu republiky, potom dohodu, a až potom riešiť formu štátneho zväzku medzi obidvomi republikami podlá výsledkov z tejto dohody. Netajím a hovorím priamo, myslím, že by to mala byt konfederácia rovnoprávnych republík, pričom nevylučujeme, že jej členom by mala byt aj Morava. Prijatie ústavy tiež neznamená rozpad Česko-Slovenska. Obidve republiky zostávajú v štátnom zväzku. Naše hnutie, neiniciuje odtrhnutie Slovenska a jeho výstup z federácie. Nezasahujeme do zvrchovaných práv českého národa, Českej republiky. Naopak, vážime si tieto práva, rešpektujeme ich, ale požadujeme, aby český partner takisto rešpektoval naše práva.
Pár slov k referendu. Referendum nevylučujeme. Vo všetkých návrhoch ústav, myslím, že pán docent Fogaš to tu spomínal, inštitút referenda je zakotvený, podľa mňa, naprosto správne. Nikto, kto rozmýšľa rozumne, komu záleží na demokracii, predsa nemôže byť proti priamej forme, proti priamemu prejavu tejto formy priamo voličmi. Je to záväzné, a je to, podlá mňa, správne. Len prosím vás, uvážte, referendum musí byť dobre pripravené. Čítali ste otázku, ktorú dávalo Federálne zhromaždenie - otázka na trištvrte strany. Chcete, aby tejto otázke porozumel každý človek, každá babička vonku na družstve? Ak tomu neporozumie, referendum nemá zmysel, zneužije sa. A proti tomu sme. Ak bude vhodne zvolená otázka, a v rámci prípravy referenda to bude dobre pripravené, nikto proti takémuto referendu nebude.
Ešte si myslím jedno. Výraz referendum spojený s riešením štátoprávnych vzťahov dosť zneužívame. Predsa tu nejde
o rozpad republiky. Áno, keby malo ísť k rozpadu, nech rozhodne referendum. Je to jednoznačné. Tým sa aj poslanci zbavia určitej zodpovednosti. Chápem a verím aj to, že na rozbitie republiky tu mandát nemáme, ale máme mandát na prijatie Ústavy Slovenskej republiky, v ktorej rozhodneme, alebo to búda základ pre rozhodovanie, pokiaľ ide o prijatie a schválenie zmluvy s českou reprezentáciou. Na to, aby sme mohli prijať Ústavu Slovenskej republiky, a myslím, že je to záležitosť každého jedného z nás, by sme mali zjednotiť svoje sily. Ak sa nezjednotíme, ani jedna strana nemá dostatok 90 hlasov na prijatie ústavy. V tom prípade túto základnú otázku nášho štátoprávneho života, túto základnú normu odsunieme na neurčito.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem poslancovi Sečánskemu. S faktickou poznámkou sa hlási poslanec Galanda.
Poslanec M. Galanda: Vážení prítomní,
včera sme si z úst pána Hofbauera vypočuli istú analógiu, keď národ prirovnal k človeku a budovanie spoločného štátu k určitému manželskému vzťahu. V manželstve je to dosť jednoduché, tam sú dvaja partneri, muž a žena, keď si povedia áno, sú manželia, majú na to právo, majú právo si vybrať, či chcú cirkevný alebo civilný sobáš, a dokonca im ešte zostáva možnosť rozviesť sa. Nikto im to právo neberie, a je tam jednoznačné, kedy ktorý partner sa ako rozhodne. Väčšinou to musí urobiť predpísanou formou, pri sobáši si podať žiadosť na matriku pri rozvode na súde. Táto analógia
bola celkom dobrá, ale v jednom je tu trošku problém. Kto má teraz právo rozhodnúť, sa za národ, za obyvateľov Slovenska, aby v tomto prípade povedal áno alebo nie. Tu je ten problém, na ktorý musím poukázať.
Z úst pána Sečánskeho takisto bolo dnes povedané, že nechceme rozpad spoločného štátu, že v podstate by sme ho radi buď pretransformovali, pretvorili, alebo si to neviem vysvetliť. Ale padli tu iné slová. Slová o konfederácii v mojom poňatí mi nehovoria, či by to bol úplne spoločný štát. Vznik spoločného štátu sa tým trošku vylučuje. Konfederácia, podľa mňa, znamená, že to musia byť minimálne dva nezávislé štáty s plnou medzinárodnou právnou subjektivitou, ktoré sa potom nejak dohodnú. Prosím, aj to je určitá možnosť, nič sa nedá vylúčiť ani v politike, ani v práve. Je tu však jeden problém, či vyhlásenie suverenity, či prijatie takzvanej plnej ústavy neznamená v podstate rozpad spoločného štátu.
Hovorí sa o možnosti, že to bude ratifikovať referendum. Počul som z úst jedného politika asi pred pol rokom, že tento parlament nie je oprávnený, aby zastupoval slovenský národ. Ten istý politik dnes vyhlasuje, že tento parlament je povinný prijať slovenskú ústavu, že občania pri voľbách to môžu ratifikovať, že sa nič nestane. Ale tam je, podľa mňa, určitá "fúga". Môže sa štát, že slovenský štát vznikne, a občania pri voľbách povedia nie. Kto potom za to ponesie zodpovednosť? Nás 150, alebo len tých 91, ktorí budú hlasová t za to? A tu si dovolím otvorene vyhlásiť, že ak by niektoré veci formálno-právne alebo fakticky mali viesť k rozpadu Česko-Slovenska, ak by tu bolo riziko, že vznikne slovenský štát, ja za také uznesenie, či už to bude politická deklarácia alebo dokonca právny akt, ktorý už bude záväzný, nebudem hlasovať, skôr, kým sa k tomu nevyjadri ten, ktorého sa to najviac týka, a to sú občania Slovenska, napriek tomu. že možno mi niekto povie, že v tejto historickej situácii sa
zbavím možnosti vstúpiť do dejín. Ale ja nechcem vstúpiť do dejín ako niekto, kto proti vôli svojich voličov urobí niečo iné. Preto sa domnievam, že ratifikačné referendum tu neprichádza do úvahy.
Ďakujem. Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem. Vystúpi poslanec Gašpar. Pripraví sa poslankyňa Rozinajová.
Poslanec J. Gašpar:
Vážení poslanci,
vážené poslankyne a vláda,
na začiatok mi dovoľte, aby som zareagoval na slová o výrokoch pána Slotu, ako ich interpretovali pán poslanec Strýko a predtým pán poslanec Ondruš. Tento výrok bol pánom Slotom vysvetlený v Národnej obrode, a to tak, že mal na myslí výlučná morálne odsúdenie a žiadne iné. Preto by sne nemali podsúvať, tomuto výroku iné významy, než aké dotyčný mal na mysli. Pristúp, aký k celej veci zaujali niektorí jeho interpreti, mi pripomína pomery, aké zaviedla v stredoveku inkvizícia v Španielsku, keď jediná mala monopol na pravdu, na vysvetľovanie akéhokoľvek výroku.
Chcel by som sa teraz dotknúť otázky vyučovania slovenského jazyka mimo územia Slovenskej republiky. Dalo by sa očakávať, že najväčšie pochopenie pre riešenie tohoto problému nájdeme v Českej republike. veď kde inde ako na tomto poli možno posudzovať úprimnosť či neúprimnosť našich vzájomných vzťahov? K výroku pána prezidenta Václava Havla, ktorý vyslovil v Kanade minulého roku - tento výrok si iste všetci pamätáme. Povedal, že existenciu slovenských škôl
v Čechách považuje za luxus. Za tento výrok, si myslím, získal iste nesmrteľné miesto a slávu v slovensko-českých vzťahoch. To bola vďaka najvyššieho predstaviteľa spoločného štátu za 600 000 Slovákov, ktorí odišli do Čiech po II. svetovej vojne, aby v pohraničí z demografického hadiska vyrovnávali agresívny tlak nemeckého landmanschaftu. Ako nám chýba týchto niekoľko stotisíc ľudí dnes, napríklad na juhu Slovenska, sami vieme najlepšie. Boli by sme zbavení reálnej hrozby asimilácie Slovákov na juhu Slovenska a potencionálnych hrozieb iných. Slovensko teda na úkor svojich najvlastnejších, dá sa povedať existenčných záujmov pomohlo, nazvime to tak, českému bratovi, tým najcennejším, čo vôbec malo a má, svojimi ľuďmi, príslušníkmi svojho národa. A aká bola reakcia našej hlavy štátu? Ironické odmietnutie toho najelementárnejšieho práva, ktoré človek má na tomto svete - práva naučiť sa svoj vlastný materinský jazyk. Aký div, že pri takomto postoji hlavy štátu vyzerá situácia so slovenským jazykom tak, ako vyzerá. Zoberme si oblasť návrhov Federálneho zhromaždenia, nariadení vlády ČSFR, vyhlášok federálnych ministerstiev - všetky sú len v češtine. Návrhy federálnych zákonov dostávame, pochopiteľne, v češtine aj my, poslanci Slovenskej národnej rady. Podobná situácia je v oblasti armády. Ministerstva zahraničných veci a inde. Chcel by som sa opýtať všetkých zainteresovaných, kedy sa situácia v tejto oblasti dotýkajúcej sa cti každého národa zásadne zmení.
Na záver chcem povedať, čo ma podnietilo, aby som sa vrátil k tejto jazykovej otázke. Bola to krátka správa v novinách, že na niektorých školách v Prahe chcú zaviesť ako nepovinný predmet slovenčinu. Ak by sa malo v tejto otázke postupovať takýmto tempom, potom Praha tromfne ešte aj Budapešť. A to je už čo povedať.
Ďakujem.
Predseda SNR F. Mikloško:
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
máme ešte 23 príspevkov do tohto bodu programu. Viem si predstaviť, že dnes by sme ho mohli skončiť, ale neviem si predstaviť, že by sme dnes skončili interpelácie a odpovede členov vlády. Budeme sa musieť rozhodnúť, či pokračujeme zajtra, alebo dáme pokračovanie na neurčito, pretože budúci týždeň poslanci mnohých výborov sú preč. V tom prípade by sme prerušili schôdzu na neurčito, lebo sa musia zohľadniť zahraničné cesty členov mnohých výborov. Pokúsme sa tento bod programu ukončiť dnes.
Pokračuje pani poslankyňa Rozinajová. Pripraví sa pani poslankyňa Keltošová.
Poslankyňa H. Rozinajová:
Vážená vláda,
vážené Predsedníctvo Slovenskej národnej rady,
páni kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne,
k môjmu vystúpeniu ma primäl akýsi pocit spravodlivého rozhorčenia. 5. augusta tohoto roku uverejnil týždenník Kultúrny život nehorázny článok - neviem, či oslovenie "pán" pre autora je vhodné - jednoducho Martina Kasardu pod názvom "Posledná večera". Keď som článok čítala, silne SOm pochybovala, či nejde o mentálne porušeného jednotlivca alebo hrubo skazeného cynika. V príspevku opisuje Poslednú večeru až po ukrižovanie pána Ježiša Krista, ktorého autor článku vykresľuje ako zvrhlíka, ktorého v celom článku nehanebne znevažuje, čím hrubo urazil všetkých kresťanov, menovite Slovákov, lebo článok vyšiel v slovenskom periodiku.
Nedávno som čítala príspevok, že v Trenčíne boli zhanobené židovské hroby. V správe sa konštatuje, že páchatelia sa tým dopustili protizákonného činu, zneváženia rasy podlá § 198 Trestného zákona hanobenia národa, rasy a presvedčenia. S plnou vážnosťou môjho poslaneckého mandátu ako poslankyňa za Kresťansko-demokratické hnutie žiadam, aby aj spomínaný príspevok uverejnený v Kultúrnom živote bol z hľadiska postihu klasifikovaný ako porušenie tohto zákona, aby boli vyvodené sankcie voči autorovi tohto nehanebného článku, ale aj voči šéfredaktorovi týždenníka Kultúrny život.
Záverom teda žiadam - po prvé, aby sa autor aj šéfredaktor verejne ospravedlnili našej kresťanskej verejnosti. Po druhé - žiadam pána generálneho prokurátora Slovenskej republiky, aby v zmysle Trestného zákona vyvodil patričné sankcie voči autorovi článku, i voči šéfredaktorovi tohto denníka. Žiadam pána ministra kultúry, aby nám poskytol informáciu, akou čiastkou ministerstvo kultúry dotovalo redakciu Kultúrny život zo štátneho rozpočtu. Boli to asi zle investované peniaze. Slovenské obyvateľstvo o takúto kultúru nestojí. Slovensko je krajina, kde je podľa najnovšej štatistiky 72 % kresťanov, a sme hrdí na toto percento, že aj po štyridsaťročnej ateizácii, aj keď v rôznej intenzite kresťanského života, sa temer tri štvrtiny tohto národa prihlásili k tejto vzácnej dedovizni nášho národa. Uverejnenie predmetného príspevku v Kultúrnom živote je neospravedlniteľným činom. Teda po štvrté - žiadam pána ministra kultúry aj o to, aby dbal na to, aby sa v slovenských periodikách, ale aj v iných u nás vydávaných publikáciách viac neobjavovali takéto náš kresťanský národ hrubo urážajúce texty.
Pán minister kultúry nám tu čítal vyhlásenie štyroch ministrov, ktoré sa začína: "My, štyria ministri, ktorí sne vo vláde zodpovední za duchovný rozvoj našich národov". A v druhom odseku sa hovorí: "My, štyria ministri pripisuje-
me veľký význam uchovaniu a ochrane každej miestnej, regionálnej, menšinovej a národnej kultúry, a protestujeme proti každej forme duchovného a fyzického násilia. " Pýtam sa, či tento príspevok nie je v rozpore s týmto vyhlásením.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Predseda SNR F. Mikloško:
Ďakujem pani poslankyni. S jej príspevkom sa stotožňujem. Vystúpi pani Keltošová.
Poslankyňa O. Keltošová:
Vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
vážená vláda,
moje dnešné vystúpenie podnietili výsledky výskumu verejnej mienky, ktorý sa uskutočnil začiatkom septembra tohto roku, a zároveň aj moje pocity poslankyne a bývalej redaktorky z rôznych vystúpení našej vládnej reprezentácie. Priznám sa, že ma nemilo prekvapilo vystúpenie ministra školstva pána Pišúta 8. septembra v nedeľnej televíznej relácii "Čo týždeň dal". Týkalo sa zdôvodnenia zvýšenia platov Školských pracovníkov na Slovensku. Nemožno pochybovať o správnosti a nevyhnutnosti tohto rozhodnutia. Čo mi však na vystúpení vadilo? Pán minister Pišút nebol dostatočne argumentačne pripravený, nedostatočne zdôvodnil zvýšenie miezd učiteľov, chýbali mu číselné argumenty týkajúce sa priemerných miezd školských pracovníkov, a navyše, argumentoval mne nepochopiteľným spôsobom, keď hovoril, že nemal čas od piatku do utorka skontaktovať sa s českým ministrom a informovať ho o zámere slovenskej vlády. Jeho vystúpenie bolo veľmi rozpačité a nepôsobilo dojmom profesionality a pripravenosti.