Jedenástym bodom nášho programu je

návrh skupiny poslancov Slovenskej národnej rady na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 19. septembra za pamätný deň Slovenskej republiky.

Návrh ste dostali ako tlač 158 a spoločnú správu výborov ako tlač 158a. Návrh zákona za skupinu poslancov odôvodní poslanec Juraj Gašpar. Prosím ho, aby sa ujal slova.

Poslanec J. Gašpar;

Vážené poslankyne, Vážení poslanci,

na svete neexistuje a zrejme nikdy neexistoval národ a štát, ktorý by si každý rok nepripomínal alebo neslávil výročia určitých udalosti spojených s jeho náboženskými tradíciami, kultúrou alebo históriou. Tieto dni predstavujú určité symboly, pripomínajú míľniky na jeho ceste, sú svedectvo* genézy jeho vývoja, odkazom jeho minulosti pre prítomnosť a budúcnosť.

Ako vyzerá táto oblasť v pamäti národa u nás, v Slovenskej republike? Každý rok slávime tri federálna štátne sviatky: 8. mája koniec II. svetovej vojny, 5. júla príchod Cyrila a Metoda, 28. októbra vznik prvej Československej republiky. Dňami pracovného pokoja okrem nedieľ sú 1. január - Nový rok, Veľkonočný pondelok, 1. máj a Vianočné sviatky 24., 25. a 26. decembra. Okrem toho existujú aj federálne pamätné a významné dni. Sú to dni, ktoré síce sú dňami pracovnými, ale a možnosťou vyvesenia štátnych symbolov. Významnými dňami na úrovni federácia sú 5. máj - májové povstanie v Prahe, 29. august - vznik SNP a 17. november. Pamätným dňom ČSFR je 6. júl - upálenie majstra Jána Husa.

Tento deň je však v Českej republike slávený ako štátny sviatok. Ako vidíme, Slovenská republika je dodnes v tomto zmysle panenskou krajinou. Nemá ani svoj národný štátny sviatok, ani svoj významný, ani pamätný deň. Znie to síce zvláštne, ale je to tak. Svojim spôsobom to symbolizuje charakter nášho spolužitia vo federácii. Vyjadrenie svojbytnosti slovenského národa, napriek tonu, že sme tisíc rokov nežili v spoločnom štáte, je podľa mňa v tejto oblastí úplne nedostačujúce.

Keď sa pozrieme na kalendár, zistíme, že s historickým obdobím II. svetovej vojny sú spojené hneď tri dátumy: 5. máj, 8. máj a 29. august. Nenájdeme v ňom však žiadny dátum spojený s udalosťou z 19. storočia, hoci práve vtedy sa kládli základy slovenskej štátnosti a rozhodovalo sa o budúcej existencii slovenského národa. Musím sa priznať, že uvedené dôvody boli pre mňa hlavnou motiváciou pre opätovné iniciovanie návrhu na vyhlásenie 19. septembra za štátny sviatok, a neskôr, po stiahnutí tejto otázky z rokovania pléna, za pamätný deň Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov som sa snažil získať preň čim viac navrhovateľov. Ako viete, je ich 77. Všetkým, ako aj tým, ktorí preň vo výboroch hlasovali, z tohto miesta ďakujem.

Verím, že prijatím tohto zákona a v budúcnosti prijatím ďalších pamätných a významných dní, ako i národného štátneho sviatku, zvýrazníme svoju národnú a štátnu svojbytnosť.

Dovoľte mi teraz vrátiť sa späť hlboko do minulosti a priblížiť vám situáciu, aká existovala koncom 18. storočia na Slovensku, aby sme si mohli urobiť aspoň približnú predstavu vývoja národného pohybu, ktorý, podlá mňa, logicky smeroval k 19. septembru 1848. V osemdesiatych rokoch 18. storočia vrcholí snaha o jazykové zjednotenie Slovákov. V rokoch 1783 - 1785 píše Jozef Ignác Bajza, prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti a môžeme to hodno-

tiť ako významný pokus v tomto smere. Za ďalší zásadný posun považujem prijatie bernolákovskej slovenčiny v roku 1787. Nový jazyk sa najmä zásluhou Juraja Fándlyho postupne zakotvil vo svetskej a náboženskej literatúre. Bernolákovci si dobre uvedomovali národnopolitický význam a funkciu jazyka a oprávnene ho považovali za základný atribút národnej svojbytnosti.

Ak sa pozrieme dnes na mapu Európy, môžeme si položiť otázku, čo bolo rozhodujúcim impulzom pre utváranie národných štátov tak, ako ich poznáme dnes. Týmto impulzom bola francúzska revolúcia v roku 1789, ktorá uskutočnila zásadné premeny feudálnej spoločnosti pod heslami "národ a vlasť", ktoré boli vnímané ako synonymá slobody a demokracie. Národný princíp prenikol a ovplyvnil celú spoločenskú nadstavbu. Národné smery vznikali vo filozofii, vede, umení. Francúzska revolúcia bola impulzom, ktorý podnietil v rámci jakobínskeho hnutia v Uhorsku v poslednom desaťročí 18. storočia snahy o skoncipovanie prvého slovenského štátotvorného programu. Stalo sa tak vďaka početnej skupine slovenských vzdelancov, ktorá v tomto hnutí pôsobila a ktorej stanoviská sa odrazili v návrhu na štátoprávne usporiadanie Uhorska. To sa malo pretvoriť na demokratický federatívny štát zložený zo štyroch národných autonómnych provincii: slovenskej, maďarskej, rumunsko-sedmohradskej a ilýrskej a vlastnými zákonodarnými a vládnymi orgánmi. V histórii sa však nezvykne vždy dariť tým, ktorí príliš prerastajú svoju dobu. V roku 1795 bolo v Budíne vládnou mocou popravených sedem vodcov jakobínskeho hnutia.

Pochopenie myšlienky, že vlastná štátnopolitická organizácia je podmienkou konštituovania sa Slovákov ako národa v rámci Uhorska, je zásadným posunom v národnom vedomí. V tomto čase sa novo formuje národná ideológia, ktorá stavia na prvé miesto národ, starosť o človeka, jeho vzdelanosť a sociálne postavenie. Slovenské národné obrodenie, ktoré

začína bernolákovským hnutím, nástupom štúrovskej generácie získava novú silu a dimenziu. Štúrovci sformovali nový národnopolitický program Slovákov a odmietli Kollárovu tézu, že Slováci sú súčasťou československého kmeňa a netvoria národ. Bernolákovská slovenčina sa neujala jednoznačne, a vznikla potreba uzákoniť nový spisovný jazyk, za ktorého základ si Štúrovci vzali stredoslovenské nárečie. Stalo sa tak v roku 1843. Jazyk môžeme v tom čase považovať ako najvýznamnejší národotvorný faktor. Vytváral podmienky pre zjednocovanie sa národa a jeho zapojenie sa do kultúrneho a politického života.

Revolučný rok 1848 znamená obrovský impulz pre národné hnutie. V prvej etape do marca 1848 sa snažilo zostaviť celoslovenský národný program a podporovať progresívne reformy v Uhorsku. Ľudovít Štúr ako poslanec Uhorského snemu vystupoval na jeho zasadnutiach v tomto duchu. Marcové konštitučné zákony priniesli likvidáciu feudalizmu v Uhorsku. Uhorsko sa zmenilo na maďarský štát, a ten vo svojej ústave práva ostatných národov ignoroval. Očakávanie nádeje predstaviteľov národa sa nesplnili. V druhej etape od marca do mája sa úsilie o zmenu nepriaznivej situácie zavŕšilo sformulovaním Mikulášskych žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848. Tento dokument skoncipovali a schválili najvýznamnejší zástupcovia slovenského národa. Považujeme ho za vrchol národných snáh v tomto čase. Stal sa základom národného programu aj pre nasledujúce desaťročia. Uveďme si jeho hlavné požiadavky: používanie materského jazyka na všetkých školách a úradoch, veliaca reč v národných gardách mala byť slovenčina a jej velitelia mali byt Slováci, ustanovenie národných snemov pre národy žijúce v Uhorsku, slobodné používanie národných farieb, vtedy ešte červenej a bielej, sloboda tlače, zhromažďovania a spolčovania, rozšírenie zákona o zrušení poddanstva na všetkých roľníkov a všetku pôdu. Bola odsúhlasená aj požiadavka, aby úradníkmi boli len verní synovia slovenského národa a odpadlíctvo sa malo trestať ako zrada

na národe a vlasti. Vládna orgány reagovali na tieto požiadavky negatívne. Začali perzekúcia voči autorom žiadosti, a Štúr, Hurban a Hodia museli opustiť Slovensko.

V tretej etape národno-demokratickej revolúcie sa národní predstavitelia snažia nadviazať úzku spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi monarchie. Začiatkom júna na Slovanskom zjazde v Prahe sa uzavrela s Chorvátmi dohoda o vojenskej spolupráci. Začiatkom júla prehovoril Hurban v chorvátskom parlamente a žiadal o pomoc, o ktorej neskôr rokoval aj so Srbmi. Finančnú pomoc zo srbskej strany sa podarilo získať aj Ľudovítovi Štúrovi. S chorvátskou stranou bol dohodnutý postup vo vojenskej oblasti. V letných mesiacoch sa začalo so zháňaním vojenskej výzbroje a vo Viedni s najímaním dobrovoľníkov. Začiatkom septembra sa skončili prípravné práce na organizovaní odboja. 11. septembra zaútočili chorvátske sily proti Uhorsku, a to bol signál na urýchlenie priprav slovenského povstania. 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada na čele s Ľudovítom Štúrom, Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Vojenské vedenie predstavovali páni Zach, Boudek a Janeček. Tajomníkmi Slovenskej národnej rady sa stali páni Nosák a Bôrik.

pozrime sa, aká bola v tom čase situácia na Slovensku. Po rozohnaní Slovanského zjazdu vládne orgány sprísnili dozor nad pohybom osôb na Slovenskú. Na poštových staniciach mal byť zapísaný každý cestujúci, niekde sa v obciach zakladali tzv. bezpečnostné výbory, ktoré kontrolujú pasy a chytajú podozrivé osoby. Slovanskí vodcovia boli alebo vo vyhnanstve alebo vo väzení. Ti, čo ostali doma a boli na slobode, sa buď skrývali, alebo čakali na vývin udalostí. 13. júna prestalo vychádzať jediné slovenské politické periodikum Štúrove Slovanské národné noviny. Slováci takto ostávajú bez tohto dôležitého periodika. Hodia v tom čase sa chcel vrátiť z Prahy na Slovensko, ale bol upozornený na nebezpe-

čenstvo, takže ostáva v Prahe a neskôr odchádza do Viedne. Styk medzi Viedňou a národovcami na Slovensku udržiavajú obchodníci, furmani, remeselníci, ale aj študenti. Po Slovensku sa rozširujú správy o vojenských úspechoch Srbov, a s nimi prichádzajú správy o blížiacou sa povstaní oznamovanom na polovicu augusta. Aj keď sa termín povstania odkladá, o čom informovali zrejme Boudek, Janeček pri agitačnej ceste po Slovensku v druhej polovici augusta, revolučná nálada neopadáva. V ton čase vznikli obavy zo vzbury v Haliči, a tak nariadením najvyšších orgánov sa zakázalo národným gardám, aby boli zo Slovenska posielané proti Srbom. Je zrejmé, že správy o príprave povstania sa dostali na najvyššie miesta. Len pre zaujímavosť, minister vnútra 3. septembra sa obracia na maďarského ministra zahraničia vo Viedni, aby tam nechal zatknúť Štúra a Hodžu. Toho istého dna vyzýva ministerstvo vojny o posilnenie vojenských jednotiek na Slovensku. Vlada sa snaží ovládať aj myslenie ľudí cez tlač, ktorú spolufinancuje. Uvediem len pre zaujímavosť, aká argumentácia sa pripravovala na použitie istým pánom Vlaunerom. "Odpor Slovákov proti Maďarom je len dielom niekoľkých zlých a diablom, slávomamom posadlých jednotlivcov. Treba tak týchto obnažiť, a ľud poučiť. Cieľom je viest Slovákov od národnosti k ľudskosti, k slobode, ktorá nie je národná, ale všeľudská. " Myslím, že táto argumentácia používaná človekom plateným Budapešťou, nám takmer po 150 rokoch niečo pripomína.

A na záver ešte niečo. "Roztrhanie krajiny by bolo nešťastím pre bezdejinných Slovákov. " Situácia na Slovensku v lete oproti jari 1948 vyzerá podobne. Predstavitelia národa sa delia na radikálnych, umiernených a miernych. Vzhľadom na neústupčivosť zo strany vládnucej moci sa väčšina umiernených pridáva k radikálom. Ako si predstavitelia národného hnutia predstavovali povstanie? Malo vypuknúť v okamihu výrazného vojenského úspechu chorvátskych síl. Slovenské dobrovoľnícke vojsko malo vpadnúť do Nitry, kde sa k nemu mali

pridať nitrianski a trenčianski Slováci. Ďalej malo preniknúť k banským mestám, ktorých ovládnutie malo byť signálom k všeobecnému povstaniu. Obavy z blížiaceho sa povstania prinútili vládne orgány v niektorých stoliciach urobiť súpis brancov, ovšem panovník príslušný zákon odmietol sankcionovať. Obavy z povstania boli niekde veľmi silné. Napríklad mesto Lučenec žiadalo od ministerského predsedu zbrane pre svoju národnú gardu.

Toľko k situácii na Slovensku. A teraz sa vráťme do Viedne, odkiaľ 17. septembra odišiel osobitný vlak s dobrovoľníckym vojskom na Moravu smerom na Ženec, dnešný Písek.

Podpredseda SNR J. Klepáč:

Vážené kolegyne a kolegovia, prosím o kľud v sále. Myslím si, že sú to veci, ktoré nám pripomínajú našu históriu, tak by sme si to mali uctiť.

Poslanec J. Gašpar;

Vlak asi s 300 mužmi dorazil do Písku okolo jednej hodiny po polnoci, kde ich čakalo okolo 150 dobrovoľníkov z Prahy a Brna, ako i Slováci z Brezovej, ktorí výprave vyšli v ústrety. Na pripravené vozy preložili strelivo, zbrane a zásoby, a ráno sa vydali na cestu k slovenským hraniciam. Treba podotknúť, že išli neozbrojení, a že zbrane boli ukryté v debnách. Cesta prebiehala bez problémov a výprava zastala nakoniec za poriadnymi moravskými osadami na dohľad slovenských vrchov. Tu sa vybalili a porozdávali zbrane i strelivo. Rozvinuli sa zástavy výpravy. Na jednu z nich, ktorá mala v strede uhorský znak, na ktorom malo trojvŕšie už modrú farbu, dobrovoľníci neskôr prisahali. Jedna z povstaleckých zástav sa nachádza v Mestskom múzeu v Bratislave a na také poradie farieb, aké má Slovenská zástava i dnes. Dobrovoľníci sa postavili v dvojstupe do štvorca, v strede

ktorého pod novou slovenskou zástavou stáli členovia Slovenskej národnej rady. Účastníkom výpravy boli predstavení vojenskí velitelia Boudek, Zach a Janeček. Hurban a Štúr pri tejto príležitosti predniesli reč. Štúr ukazujúc na slovenské vrchy hovoril o zemi, ktorá bola kedysi Cyrilovou a Metodovou ríšou Svätoplukovou, no ktorá je už tisíc rokov pozbavená svojej samostatnosti. Vyzval dobrovoľníkov k boju za vec svätú, za slobodu slovenského národa. Aj keď je národ zotročený, duch národný ešte žije. Bola prečítaná prísaha, v ktorej sa bojovníci zaviazali k vernosti Slovenskej národnej rade, poslušnosti voči vojenským veliteľom, zmužilému boju s cieľom získať späť krajinu Cyrila a Metoda. Slávnosť bola zakončená zaspievaním bojových piesní. Potom sa ozvali bubny a výprava sa pohla k slovenským hraniciam. Tu na nich už čakali kopaničiari z viacerých obci s občerstvením a fakľamí. Okrem toho od hraníc až do Myjavy horeli na návršiach zapálené vatry a ukazovali dobrovoľníkom cestu.

Dobrovoľníci dorazili na Myjavu v noci a na druhý deň 19. septembra sa poobede na Myjave konalo veľké národné zhromaždenie. Prišli sem obyvatelia z Brezovej a okolitých dedín. Predsedal mu Hurban a vyzval ľud, aby povstal do boja za svoje práva. Bolo prečítané vyhlásenie o zriadení Slovenskej národnej rady a Hodžova proklamácia k Slovákom. Ľudovít Štúr vyzval k vypovedaniu poslušností maďarským úradom a jeho výzvu zhromaždenie prijalo s veľkým oduševnením. Na druhý deň, 20. septembra sa na Myjave konalo ešte jedno zhromaždenie, na ktorom Hurban vyzýva Slovákov, aby sa pridali k povstaniu bez rozdielu vierovyznania. Po vystúpení Hurbana bolo slávnostne uvedené do Úradu nové predstavenstvo Myjavy. Po tomto akte Ľudovít Štúr vyhlásil odboj voči vládnej moci a slovenskú samostatnosť. Na zhromaždení bol prijatý návrh, aby sa každý bojaschopný muž pridal k povstaniu, aby mohla vzniknúť Slovenská národná garda, ktorá mala brániť národný pohyb a jej časť sa pripojiť k povstalcom.

Podpredseda SNR J. Klepáč:

Priatelia, mam pocit, že niektorí si myslíte, že je prestávka. Ak ma neuposlúchnete ani po tomto mojom druhom upozornení, preruším rokovanie.

Poslanec J. Gašpar:

Ako sa vyvíjalo povstanie po vojenskej stránke? Povstania sa zúčastnilo asi 6 000 mužov. Bolo vybojovaných viacero bitiek, z ktorých najdôležitejšie sa odohrali pri Senci a v Starej Turej. Hlavný útok proti povstalcom sa uskutočnil 29. septembra. Časť povstalcov sa musela pod vojenskou presilou stiahnuť na Moravu. Treba povedať, že priebeh povstania negatívne oplyvnila skutočnosť, že 25. septembra vydal cisár František Ferdinand manifest, ktorým menoval komisára pre Uhorsko s úmyslom likvidovať nepokoje aj v jeho severných častiach. Toto citeľné zasiahlo celé povstanie, lebo dovtedy Viedeň povstanie priamo či nepriamo podporovala. Bojovať proti Budapešti a Viedni - na to povstalci nemali dosť. síl. Viacerí účastníci povstania boli po jeho potlačení odsúdení na smrť a popravení. Medzi nimi napríklad Čulek a Holuby. Povstanie sa pripravovalo aj na iných miestach Slovenska. Napríklad v Gemeri boli zatknutí napríklad Daxner s Franciscim, spolu a ďalšími 17 organizátormi, a boli odsúdení na dva roky väzenia. Podobne pozatýkali ľudí v Turci a pre nespoľahlivosť rozpustili tamojšiu národnú gardu. Pre dokreslenie situácie ešte uvediem, že 17. októbra vydal Lajos Kosúth menom Výboru na obranu vlasti zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu ako vlastizradcov.

Na záver si položme otázku, aké miesto v histórii zaujíma Slovenské povstanie a dátum 19. september 1848. Musíme zdôrazniť, že ich význam nie je v oblasti vojenskej, ale v oblasti politickej. Bolo vybojovaných iste mnoho väčších bitiek, ale väčšina z nich okrem krvi a zmarených životov

nepriniesla budúcnosti nič. V tomto prípade ide o pravý opak. Slovenské povstanie hodnotíme ako udalosť historického významu. Slovenska národná rada bola vyhlásená ako prechodný národný orgán. Možno hádam povedať, že to, čo pre iné národy predstavuje ich prvý panovník, pre Slovákov predstavuje Slovenská národná rada. Slovenským národným povstaním sa slovenský národ prvýkrát dostal do povedomia aj v širšom stredoeurópskom priestore. Nemecké noviny napríklad písali koncom septembra o Slovenskej národnej rade ako o orgáne, ktorý svojím programom a činnosťou možno považovať za slovenskú vládu. Ďalšie komentovali snahu Slovákov konštituovať, svoj nezávislý štát. Domnievam sa, že ich hodnotenie je výstižné. Veď Slovenská národná rada na oslobodenom území zrušila starý vrchnotenský aparát a organizovala vlastnú výkonnú moc zriaďovaním orgánov miestnej správy, vytváraním povstaleckých dobrovoľníckych orgánov, ktoré zložili prísahu vernosti. Slovenská národná rada vyhlásila verejne svoj politický program, pričom spôsob riešenia štátoprávnych nárokov slovenského národa videla v konštituovaní sa Slovenska ako samosprávneho štátneho subjektu v rámci monarchie. Od zániku Veľkej Moravy sa Slovenská národná rada stala prvým národným a politickým orgánom predstavujúcim zvrchovanosť, národa. Vzhľadom na jej výkonnú funkciu by sme ju mohli nazvať aj prvou slovenskou vládou. Po dlhých stáročiach našich neľahkých dejín bola vôľa a túžba Slovákov štát sa zvrchovaným národom 19. septembra 1948 vyjadrená štátotvorným činom. Aj keď povstanie bolo pomerne rýchlo potlačené, prispelo v politickom zmysle ku konštituovaniu sa Slovákov ako moderného národa. Pokiaľ považujeme 5. júl 861 - deň príchodu Cyrila a Metoda - za symbol nášho duchovného vedomia, možno označiť 19. september 1948 za symbol zrodu nášho vedomia štátnopolitického.

Ďakujem.

Podpredseda SNR J. Klepáč:

Ďakujem pánovi Gašparovi. Predpokladám, že dĺžka jeho príspevku bola závislá na významnosti zákona, ktorý ideme schváliť, a zároveň bolo týmto snáď vyhovené požiadavke zahraničného výboru, ktorý žiadal, aby pred hlasovaním o návrhu zákona navrhovatelia predložili zdôvodňujúcu historickú opodstatnenosť tohto dátumu. Teraz prosím spoločného spravodajcu výborov Slovenskej národnej rady poslanca Antona Hykischa, aby predniesol správu o výsledku prerokovania návrhu vo výboroch Slovenskej národnej rady.

Poslanec A. Hykisch:

Vážené dámy a páni,

vážené poslankyne a poslanci,

vážené predsedníctvo,

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady uznesením č. 486 zo 17. júla 1991 pridelilo návrh skupiny poslancov Slovenskej národnej rady na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 19. septembra za pamätný deň Slovenskej republiky všetkým výborom Slovenskej národnej rady, okrem mandátového a imunitného výboru na prerokovanie do 6. septembra. Výbory Slovenskej národnej rady uvedený návrh prerokovali na svojich schôdzach v termíne určenom v uznesení Predsedníctva Slovenskej národnej rady. Osem výborov, to znamená Ústavnoprávny výbor, národohospodársky a rozpočtový výbor, výbor pre štátnu správu a územnú samosprávu, výbor pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva, brannobezpečnostný výbor, výbor pre životné prostredie a ochranu prírody, výbor pre sociálnu politiku, zdravotníctvo a sociálne vzťahy a výbor pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport súhlasili s uvedeným návrhom bez pripomienok. Zahraničný výbor súhlasil a návrhom skupiny poslancov Slovenskej národnej rady s podmienkou, že pred hlasovaním o návrhu zákona v pléne

Slovenskej národnej rady navrhovatelia predložia zdôvodňujúcu historickú opodstatnenosť dátumu 19. septembra 1648 ako dna vyhlásenia Slovenskej národnej rady. Výbor pre obchod a služby neprijal platné uznesenie o výsledku prerokovania uvedeného návrhu, pretože podľa § 48 ods. l zákona Slovenskej národnej rady o rokovacom poriadku nevyslovila s ním súhlas nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Na záver tejto správy by som si dovolil v krátkosti povedať asi toľko: Každý národ si hľadá také dátumy v histórii, ktoré potvrdzujú jeho identitu, jeho vôľu po samostatnom živote l odlíšenie od Iných národov. Dejiny Slovenska, ako sme počuli a vieme, sa nezačínajú len v 20. storočí. Túžba po sebarealizácii nie je len výsledkom nedávneho vývoja. Proces sebauvedomenia väčšiny európskych národov vyvrcholil práve v minulom storočí, v 19. storočí, a to v rokoch 1848-49, onej slávnej jari národov. Vtedy padli feudálne absolutistické režimy od Francúzska počnúc, cez Taliansko, až došli na územie rakúskeho mocnárstva, a práve v tomto roku sa deklarovali ako samostatné politické subjekty národy tohto priestoru - Maďari, Slováci, Česi, Chorváti, Srbi, Rusíni, Rumuni atď. Takže je to závažný dôvod, aby sme si uctili práve tento deň, keď Slovensko po prvý raz ústami svojich predstaviteľov, a nielen nejakým symbolickým aktom, ale aj v prítomnosti akej-takej ozbrojenej moci, prehlásilo svoju subjektivitu a túžbu po samostatnom živote.

Nezdržím sa jednej poznámky. Uvedomujem si, že máme tu maďarských poslancov, že tento dátum - 19. september, sa v istom zmysle môže dotýkať pocitov Maďarov na Slovensku. Žiaľ, pri hľadaní stôp identity ťažko sa vyhnúť takýmto protirečeniam. Samostatnosť Chorvátov, Srbov či Slovákov sa logicky v tom čase musela dostať do protirečenia s ašpiráciami Maďarov práve tak, ako sa ašpirácie Maďarov, ktorí tiet 15. marca vyhlásili svoju nezávislosť, na habsburskej monarchii, dostali do konfliktu s Rakúskom a s Rakúšanmi. Je to už

v dejinách tak, že vyhlásenie práv menšieho podriadeného národa sa dostáva zákonite do konfliktu s ašpiráciou väčšinového, politicky vládnuceho národa. Tomu sa nijak nedá vyhnúť, a teda žiadam aj tých maďarských poslancov, ktorí sú tu, aby v takomto kontexte chápali aj naše úsilie o vyhlásenie 19. septembra za pamätný deň.

Žiadam vás preto, aby sme 19. september manifestačné ozaj deklarovali za pamätný deň na pamiatku toho, že vôľa nezávislosti Slovenska sa prejavila práve pred takmer poldruha storočím. Slovensko akcentuje svoju svojbytnosť už 143 rokov. História Slovenských národných rád, ktorá začala v roku 1848, cez ďalšiu národnú radu vytvorenú v máji 1914, potom 30. októbra 1918, ktorá je spätá s utvorením československého štátu, potom národná rada v decembri 1943, ktorá účinkovala v Slovenskom národnom povstaní a vo februári 1945 až po dnešnú národnú radu, táto postupná štafeta slovenských národných rád za uplynulé poldruha storočie, to sú míľniky, stále nové pokusy potvrdzovať vôľu Slovenska po svojbytnosti a vôľu jeho obyvateľov. Preto si 19. september zaslúži byť v pamäti Slovenska našej a nasledujúcich generácii ako deň, na ktorom sa môžu zhodnúť všetky kategórie našich občanov.

Ďakujem vám. /Potlesk. /

Podpredseda SNR J. Klepáč;

Ďakujem pánovi poslancovi Hykischovi za prednesenie spravodajskej správy. Prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcu výborov. Otváram rozpravu o jedenastom bode programu. Do nej sa zatiaľ prihlásil len jeden poslanec, pán profesor Kusý.

Poslanec M. Kusy:

Vážená Slovenská národná rada,

19. september 1648 bol nepochybne veľký deň Slovenského národa. Je to historický dátum. Otázka je iba v tom, aký je to historický dátum, o čom tento historický dátum vypovedá. V zahraničnom výbore sme žiadali, aby nám predkladateľ predložil historické zdôvodnenie. Pán odôvodňovateľ to urobil. O čom hovoril? Celý čas hovoril o Slovenskou povstaní, o dni vzniku Slovenského povstania v roku 1848. To je historicky dokázaný dátum. Vtedy Slovenské povstanie na Myjave skutočne vzniklo. Počas tohto historického dňa vznikol celý rad menších udalosti. Pán odôvodňovateľ ich spomínal. Bola prečítaná Hodžova proklamácia, slávna proklamácia, ktorá plnila svoju vyzývajúcu úlohu. Štúr vystúpil so svojím významným vyhlásením, ktorým žiada slovenský národ, aby odoprel poslušnosť. uhorskej moci - ďalšie historické vyhlásenie. A tretím popri tom všetkom bol oznam, že tu funguje Slovenská národná rada.

Uvedomte si tú absurdnosť. Slovenská národná rada už dávno existovala, ona toto povstanie pripravila, toto povstanie vzniklo 19. septembra, a okrem iného sa v tento deň vyhlásilo, že Slovenská národná rada existuje a funguje. Mne sa zdá nelogické tento deň vyhlasovať za deň vyhlásenia Slovenskej národnej rady. Predsa to bol deň vzniku Slovenského národného povstania, a popri inom tam sa oznámilo, že je a funguje Slovenská národná rada. Ona vznikla niekedy v prvej polovici septembra. Všetky historické pramene sa zhodujú v tom. Bokes - Dejiny Slovenska a Slovákov hovorí v prvej polovici septembra. Zrejme v dobe, keď písal svoju prácu, ešte nebolo jasné, kedy to bolo. Ak to bolo 16. septembra, ak to historické pramene dokazujú, predsa treba prijať potom 16. september za deň vzniku Slovenskej národnej rady, pretože je nelogické vyhlasovať za pamätný deň - deň vyhlásenia

vzniku nejakej inštitúcie. Niečo iné je, keď ide o vyhlásenie ústavy. Samozrejme, že týmto dňom začína mať ústava platnosť, a to môžeme prijať za historický dátum, ale deň vyhlásenia, že funguje a existuje nejaká inštitúcia, že už pripravila povstanie, že teda pracuje, sa mi zdá byť nelogické.

Preto sa domnievam, že ak by tento deň mal byť štátnym sviatkom alebo pamätným dňom, mal by byt pamätným dňom nie vyhlásenia Slovenskej národnej rady, ale predovšetkým slovenského národného povstania z roku meruôsmeho.

Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR J. Klepáč:

Ďakujem pánovi profesorovi Kusému. Vystúpi pán poslanec Hudec. Pripraví sa pán poslanec Galanda.

Poslanec I. Hudec;

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda nemôžem povedať, pretože tu sedí len jeden pán minister, škoda že pri takom dôležitom zákone nesedí vláda Slovenskej republiky na svojich miestach. Sú veci, o ktorých by, ako aj v tomto prípade, nemalo byť veľa rečí. Som bezvýhradne za to, aj nás poslanecký klub, aby sa prijal tento zákon. Dúfam, že podobný osud bude mať aj návrh na vyhlásenie vypuknutia Slovenského národného povstania za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Ďakujem za slovo. /Potlesk. /