Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem pánovi poslancovi. Faktickú pripomienku má pán poslanec Rózsa. Po poslancovi Haťapkovi sa pripraví poslanec Agárdy.

Poslanec E. Rózsa:

Návrh predrečníka, pokiaľ ide o štátne občianstvo v dobe odvlečenia, je nehorázna diskriminácia maďarských občanov.

Ďakujem. Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem. Pán poslanec Dziak-Košický. Poslanec M. Dziak-Košický:

Rád by som len upozornil, že v okamihu oslobodenia nastupovala už na oslobodenom území československá štátna správa bez ohľadu na to, že v čase druhej svetovej vojny isté časti územia patrili k Maďarskej republike. Ale v okamihu návratu automaticky mali štátne občianstvo, veď zákon uznával nepretržitosť československej republiky.

Hlas z pléna:

Občania maďarskej národnosti boli vtedy pozbavení štátneho občianstva.

Poslanec M. Dziak-Košický:

Ak je to tak, návrh sťahujem.

Podpredseda SNR L. Nagy:

Pán poslanec Rózsa. Poslanec E. Rózsa;

Vývody predrečníka vychádzajú z neznalosti právnych predpisov a štátneho práva. V tom období občania maďarskej národnosti boli bez štátnej príslušnosti.

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem. Budeme pokračovat. Vystúpi pán poslanec Haťapka - Kresťansko-demokratické hnutie. Pripraví sa pán poslanec Agárdy - Maďarské Kresťansko-demokratické hnutie.

Poslanec P. Haťapka;

Vážený pán predsedajúci, vážení zástupcovia vlády, vážené poslankyne, poslanci,

viem, že na túto ťažkú tému by sa nemali viest dlhé reči, ale pre mnohých ľudí ide o záležitosť veľmi významnú, takže k jej riešeniu chcú viacerí prispieť. Niekoľkokrát už z tohoto miesta odzneli informácie a konkrétne návrhy k týmto otázkam málo známeho obdobia našich moderných dejín. Že nešlo o márne poznámky, svedčí skutočnosť, že vtedajšie udalosti aj napriek 45 ročnému odstupu nachádzajú v Slovenskej národnej rade svoje miesto, a je predpoklad, že v navrhovanej zákonnej úprave sa podarí čiastočne rehabilitovať postihnutých.

Niekoľko skutočností a údajov k uvedeným problémom, ktoré v spolupráci s vládou sa pokúšame vyriešiť: Od jesene 1944 do skončenia vojny v roku 1945, aj neskôr, odvliekli

sovietske orgány NKVD z územia terajšej našej republiky do Sovietskeho zväzu asi 8 až 10 tisíc československých občanov, najmä z východného Slovenska. Do rúk NKVD sa nedostávali ľudia podlá nejakých kritérií viny. Išlo o náhodne vybratých ľudí, sčasti zrejme na základe anonymných udaní, ktoré nebolo treba pred orgánmi NKVD nijako argumentovať. Niektorí ľudia boli dokonca zadržaní na uliciach, o tom bolo už mnoho povedané. Hromadné odvlečenie občanov postihlo najviac okresy východného Slovenska - Spišskú Novú Ves, Prešov, Košice, Trebišov a Rimavskú Sobotu. Z mesta a okolia Spišskej Novej Vsi bolo odvlečených asi 600 až 700 ľudí. Občania tohto mesta osadili v strede svojho cintorína pomník s týmto epitafom: "Postoj, a venuj tichú spomienku všetkým tým občanom nášho mesta, ktorí sa stali obetou z vôle, nenávisti a ľudskej zloby, a zomreli ďaleko od svojej rodnej hrudy. Odpočívajte v pokoji. "

V kronike obce Malý Horec v trebišovskom okrese označujú predstavitelia obecného úradu 3. december 1944 za najčiernejší deň v histórii svojej obce, ktorá v tom čase mala asi l 000 obyvateľov. V tento jediný deň jednotky NKVD odvliekli 168 mužov, z nich v Sovietskom zväze zahynulo 101, vrátilo sa 67, ale koncom roku 1990 žilo z nich len 29 občanov. Podobne z obce Malé Trakany, z krajného cípu juhovýchodnej časti Slovenska pri rieke Tise, bolo odvlečených 156 ľudí, a z nich sa vrátilo 49. Občania tejto obce v roku 1990 na pamiatku všetkých tragických udalostí z 20. storočia svojpomocne postavili pamätník - obelisk vo forme trojstranného ihlanu pred budovou obecného úradu. Na jednej stene ihlanu sú zaznačené mená padlých 12 vojakov z I. a II. svetovej vojny, na druhej stene sú mená 18 židovských obetí, ktoré boli odvlečené hitlerovcami v rokoch 1942 - 1943 do vyhladzovacích táborov v Poľsku a na tretej stene je asi 100 mien písaných malými literami, ktoré sa stali obetami represálií NKVD v rokoch 1944 - 45 a zahynuli v táboroch Sovietskeho zväzu.

Z obcí okresu Rimavská Sobota - Kráľ, Habovce, Veľký Blh, Riečka, Štrkovce a ďalšie bolo odvlečených asi 80 žien a 200 mužov. Menší počet odvlečených občanov sa objavil aj v ďalších okresoch východného a stredného Slovenska, ako napríklad v okolí Starej Ľubovne, Liptovskom Hrádku, Ružomberku a na Hornej Orave.

Išlo teda o masovú akciu, ktorá nebola ničím objektívnym motivovaná. Odohralo sa nespočetné množstvo ľudských tragédií, mnohé rodiny stratili otca - živiteľa a neboli zriedkavé ani prípady, keď sa obetou takéhoto zatknutia stali všetky dospelé deti rodičov. Išlo teda o hrubé narušenie medzinárodných právnych noriem. Po drastickom transporte do Sovietskeho zväzu mnoho ľudí umrelo od zimy, hladu, smädu a chorôb už počas transportu. Odvlečení československí občania museli či už bez súdu alebo na základe rozsudku sovietskych orgánov pracovať v tažkých podmienkach v pracovných táboroch, a mnohí z týchto odvlečených zomreli na týfus, dystrofiu atď. Príbuzní dosiaľ nevedia, kde sú ich hroby a kedy konkrétne zomreli. Nezákonne odvlečení občania strávili za takýchto podmienok v Sovietskom zväze rozličnú dobu - od jedného do desať rokov. Vinou povojnového režimu aj po návrate boli títo občania prenasledovaní, znemožňovala sa im práca podlá odbornosti, žili ako kádrovo poznačení ľudia. Aj po odchode do dôchodku sa mnohým čas strávený v tábore neraz nezarátal do doby určujúcej pre stanovenie dôchodku, a po celý život boli tieto nevinné obete šikanované.

V mene týchto, dnes asi 3 000 až 4 000 žijúcich občanov a v mene pozostalých osôb, ktoré sa zo Sovietskeho zväzu nevrátili, alebo umreli počas transportu, prípadne po návrate zomreli na následky krutého zaobchádzania, skupina poslancov Slovenskej národnej rady predložila návrh zákona, ktorý má v rámci možností zmierniť následky nezákonného odvlečenia občanov do Sovietskeho zväzu.

Osobitne chcem z tohto miesta zdôrazniť ťažký osud vdov a deti tých osôb, ktoré v Sovietskom zväze zahynuli, a museli sa v živote veľmi pretĺkať, pretože ostali bez živiteľa rodiny a bez akéhokoľvek príjmu. Ďakujem aj vám, poslancom, za akt tichej spomienky včera a za poľutovanie nad nespravodlivosťou, ktorá spolu s rodinnými príslušníkmi postihla tisíce občanov nášho štátu.

Pokiaľ ide o kvantifikačné hľadisko, ide asi o 10 tisíc občanov, ktorí v Sovietskom zväze strávili v priemere dva roky, t. j. ide asi o 20 tisíc rokov. časť odškodnenia pripadá na pozostalých podlá navrhnutej sadzby. Dnes z týchto ľudí žije asi 3-4 tisíc ľudí, asi 7 tisíc už zomrelo, asi 3 tisíc počas transportu do pracovných táborov, kde ľudí kosil najmä týfus a hlad.

K vládnemu návrhu tohto zákona, najmä k § 2: možno v každom prípade súhlasiť s poslancom Paulickým a s pani Poslankyňou Bauerovou, kde rozširujú priestor odvlečenia aj mimo územia vtedajšieho Slovenska, pretože odvlečení boli aj z územia Poľska, Moravy, o čom svedčia konkrétne prípady. Pokiaľ ide o najprecíznejšie definovanie známeho § 2, prihováral by som sa za definíciu pána poslanca Hamerlíka rozčleniť § 2 na dve časti, a druhú časť doplniť podľa návrhu, čiže aj dikciu bodu b/ - pochádza z terajšieho územia a žijú jeho potomkovia - rodinní príslušníci.

Vážené poslankyne a poslanci,

ide o tragickú kapitolu našich novodobých dejín. Som rád, že veci sa riešia, a ďakujem aj za postihnutých, že vláda Slovenskej republiky k celému problému zaujala vecné a konštruktívne stanovisko, a záležitosť podporuje. Títo

nesmierne skúšaní naši spoluobčania si to zaslúžia.

Ďakujem aj vám všetkým. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem poslancovi Haťapkovi. Prosím pána poslanca Agárdyho z Maďarského Kresťansko-demokratického hnutia, aby sa ujal slova. Pripraví sa poslanec Balún.

Poslanec G. Agárdy;

Vážený pán predsedajúci, vážený parlament, ctená vláda,

hlboko som bol včera dojatý minútou ticha, ktorú sme venovali spomienke násilne odvlečených. Dovoľte mi v tejto súvislosti povedať krátky príbeh. Predstavte si mladého chlapa, gymnazistu, ktorý práve zmaturoval, chystá sa na štúdiá na vysokú školu. Keďže bola vojna, vysoké školy nefungovali tak ako mali, povedal si, že rok bude kdesi pracovať, a potom nastúpi na vysokú školu. Avšak na jeseň dostal povolávací rozkaz do armády, a pod hrozbou vojenského súdu musel narukovať. V tejto armáde bojoval s drevenou puškou na pleci, lebo inú nemal. Dobre počujete, s drevenou puškou na Done, kde sa dostal do sovietskeho zajatia. Strávil tam tri roky od roku 1943 do roku 1946, kedy akousi medzivládnou dohodou púšťali týchto zajatcov domov. Keď sa vracal späť a bol už mimo územia Sovietskeho zväzu, nasadili ich do vlaku, že idú domov. Na nešťastie však rušeň nezapojili na prednú časť vlaku, ale na opačný koniec, a zobrali ich znova späť do Gulagu. strávil tam ďalšie dva roky, vrátil sa až v roku 1948. Nič iné nezískal, len celoživotnú chorobu, na

ktorú prednedávnom zomrel. Tento mladý gymnazista bol môj otec.

Iste sme tu počuli veľmi vážne slová, a ja viem tento zákon len podporiť, ale musíme povedať niečo aj o bielych miestach slovenskej histórie. Budeme sa musieť v budúcnosti zaoberať aj otázkou násilne odvlečených nielen do Sovietskeho zväzu, ale aj do iných miest, trebárs aj do našej republiky. A týchto násilne odvlečených nebolo málo. Predpokladá sa asi 40 tisíc ľudí. Ide o deportovaných, ktorých vojenskými eskortami naložili do tzv. dobytčákov a zobrali na Sudety, na tzv. malenkij robot.

Môj pozmeňujúci návrh znie, aby sme tento zákon skutočne urobili univerzálnym, aby sme v tomto zákone vynechali slová "do Sovietskeho zväzu". Týra by sa zákon stal univerzálnym. Keď toto nepodporíte, odídem s horkosťou v ústach, ale napriek tomu tento zákon podporím a budem hlasovať za jeho prijatie, pretože vychádzam z kresťanského kréda: Čo nechceš sebe, nerob druhému.

Ďakujem vám. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem poslancovi Agárdymu. Vystúpi pán poslanec Balún z Kresťansko-demokratického hnutia. Pripraví sa pán poslanec Javorský.

Poslanec F. Balún:

Vážený pán predsedajúci, vážené predsedníctvo,

vážená vláda, dámy a páni,

na túto tému sa tu už dnes veľa povedalo. Predsa len chcem znova pripomenúť, že na sklonku roku 1944 a roku 1945, resp. až 1946 jednotky NKVD odvliekli na otrocké práce do Sovietskeho zväzu tisíce nevinných ľudí najmä z východného Slovenska. Podlá predbežných vedomostí bolo zo Slovenska odvlečených asi 10 tisíc ľudí. Postihnutí sa začali združovať v Slovenskej asociácii násilne odvlečených do Sovietskeho zväzu jednotkami NKVD v Bratislave, skratka SANO. SANO vznikla v novembri 1990, no už mesiace predtým sa odvlečení evidovali v Konfederácii politických väzňov v Prešove a na pôde Slovenského helsinského výboru. Slovenská asociácia násilne odvlečených do Sovietskeho zväzu si vo svojich stanovách kladie za ciel brániť práva a požiadavky svojich členov, dosiahnuť ich odškodnenie a rehabilitáciu, zabezpečiť im sociálnu a zdravotnú starostlivosť.

Na pozvanie výboru strediska SANO v Košiciach som sa zúčastnil na besede s odvlečenými i postihnutými. Ich tváre boli a sú poznačené rokmi tvrdého, neľahkého a krutého života. Trpeli ako všetci odvlečení, a mlčali aj po oslobodení, pretože nemohli prehovoriť. Sú to strastiplné životné osudy, ktoré nemožno len tak vymazať. Stretol som sa s odvlečenými zo Spišskej Novej Vsi, Košíc, Trebišova, Prešova i Kráľovského Chlmca. O týchto skutočnostiach sa dodnes nehovorilo, či nesmelo hovoriť. Počas transportu do sovietskych lágrov stovky ľudí zahynuli vo vagónoch. Silné mrazy i hlad urobili svoje. Odvlečení ťažko pracovali v baniach, denne zomierali desiatky ľudí, ktorých nemal kto pochovať. Mŕtve telá zostali ďaleko od rodnej hrudy. Tí, čo tieto útrapy a neľudské strádania prežili, právom prichádzajú, žalujú, žiadajú spravodlivosť, náhradu za utrpené škody, slovom rehabilitáciu. A to žiadajú až teraz, v slobodných pomeroch, až teraz sa odvažujú svedčiť o beštialite stalinských kopovov. Prečo tí-

to ľudia v rokoch 1944 - 1945 boli takto oslobodení a nezákonne, bezprávne odvlečení na nútené práce do Sovietskeho zväzu, tažko nájsť jednoznačne odpoveď. Vieme si však predstaviť útrapy, strach, ktoré prežívali až do 17. novembra 1989. Je teda načase, aby sme týchto ľudí morálne, ale aj hmotne rehabilitovali predloženým zákonom, ktorý navrhujem prijať v duchu pripomienok pána poslanca Hamerlíka.

Dovoľte mi ešte, aby som splnil jedno želanie výboru SANO v Košiciach a tlmočil verejné poďakovanie predsedovi Slovenskej národnej rady pánovi Mikloškovi a predsedovi vlády pánovi Čarnogurskému za ich porozumenie a morálnu podporu, ktoré im poskytli pri presadzovaní ich oprávnených požiadaviek.

Ďakujem pekne. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem pánovi poslancovi Balúnovi. Prosím pána poslanca Javorského z KDH, aby sa ujal slova. Pán Javorský je posledným diskutujúcim, pokiaľ sa ešte niekto neprihlási.

Poslanec F. Javorský:

Vážené predsedníctvo, vážené poslankyne, poslanci, vážení členovia vlády,

o tragických osudoch jednotlivcov aj celého spoločenstva našich odvlečených spoluobčanov do Sovietskeho zväzu sa už, myslím, povedalo dosť. Všetky tieto údaje by som len doplnil, resp. upresnil niektoré výroky, ktoré tu boli vyslovené. Treba pripomenúť, že už v roku 1969 boli prvé pokusy o rehabilitáciu týchto odvlečených. Viete dobre, že zákon

o súdnej rehabilitácii poskytol a vyhovel predovšetkým bývalým vysokým straníckym funkcionárom, tí boli rehabilitovaní, tí stačili vyčerpali aj úhradu za im spôsobené škody. Potom rehabilitácia bola pozastavená. Samozrejme, že v tomto zákone nemohli byt riešené práve tieto prípady, ale pokúšali sme sa aj z pôdy organizácie K 231 v Spišskej Novej Vsi týmto ľuďom pomôcť.

V roku 1989 sme sa znova začali kontaktovať, viac-menej sme boli iniciovaní ľuďmi, ktorí boli postihnutí, a na pôde Slovenskej národnej rady sme prakticky od začiatku roku 1990 začali pracovať na príprave zákona o mimosúdnej rehabilitácii týchto odvlečených. Prvú verziu zákona sme vypracovali a ponúkli, aby bola zakomponovaná do federálneho zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Zo známych dôvodov tento návrh nebol prijatý, preto iniciatívna skupina poslancov vypracovala samostatný návrh na riešenie tohto problému. Ako vieme, v súčasnosti je situácia taká, že tento náš návrh bol zakomponovaný do vládneho návrhu zákona. V týchto verziách zákonov došlo k problému, ktorý je zakomponovaný do tretieho odseku § 2, čiže v spoločnej správe pod bodom číslo 16. Ide o citáciu prevzatú zo zákona 255 o účasti na druhom odboji. V prvom návrhu zákona sme použili pod čiarou ako odvolávku, že snáď niektorí ľudia, ktorí sa zúčastnili na takých a onakých akciách, či už ako príslušníci armády alebo iných ozbrojených zložiek, by nemali byt účastní tohto riešenia mimosúdnej rehabilitácie. Keď sme vypracovali samostatný návrh zákona, upustili sme od tohto a neuviedli sme to v návrhu zákona. Prekvapilo nás ako navrhovateľov, že vo vládnom návrhu sa znova tieto obmedzenia použili. Osobne navrhujem, aby pri tomto hlasovaní neboli prijaté.

V čase, keď sme formulovali tento zákon, boli mnohé pochybnosti o tom, či je vôbec možné zdokumentovať účasť, a hodnoverne doložiť účasť týchto našich nešťastných spoluobčanov v sovietskych koncentrákoch. Boli výhrady, či sa bu-

deme tak, ako to robia odbojári, spoliehať len na vzájomné podvrdenie si účasti v odboji. Chvalabohu, dnes vám môžeme oznámiť dosť radostnú správu. Doktorovi Spiritzovi v Slovenskom ústrednom štátnom archíve sa podarilo objaviť fond slovenského povereníctva vnútra z tohto obdobia. Keď sa nemýlim, myslím si, že predstavuje 4 bežné metre písomnosti. Hovoril som s ním telefonicky a podlá strohých informácii, ktoré mi podal, ide o veľmi vzácny fond, pretože sú tam menoslovy všetkých alebo možno podstatnej časti odvlečených, popis lágrov, v ktorých boli, uvedení sú aj tí, ktorí zomreli. Ide o dokumentáciu, ktorú z podnetu 5. odboru ministerstva vnútra Československej republiky robili vtedajšie žandárske stanice alebo stanice Verejnej bezpečnosti. Okrem toho je tam bohatá korešpondencia s ministerstvom zahraničných vecí, s ministerstvom národnej obrany a s niektorými politickými osobnosťami. Dokonca sú určité náznaky, že cez Čepičku boli adresované určité listy, žiadosti aj na súdruha Gottwalda. Takže môžeme predpokladať, že po spracovaní tohto fondu aj táto pochybnosť, aj tieto obavy budú bezpredmetné.

Nakoniec pán minister zahraničných vecí pán Dienstbier 6. októbra nám v liste oznámil, že aj vo fonde Federálneho ministerstva zahraničných vecí je množstvo archiválií, ktoré by mohli pomôcť osvetliť túto situáciu, a sám tvrdí, že akýkoľvek pohyb občanov, či už z nášho územia do Sovietskeho zväzu alebo potom zo Sovietskeho zväzu naspäť v rámci repatriácie, sa robil so súhlasom poverencov nášho ministerstva vnútra.

Chcel by som sa ešte dotknúť otázky, ktorú tu naznačil pán poslanec Géci, že títo naši spoluobyvatelia boli rehabilitovaní v Sovietskom zväze. Snáď sa žiada upresniť, že amnestia, ktorá bola v Sovietskom zväze vyhlásená 13. augusta minulého roku, sa vzťahuje len na tých našich spoluobčanov, ktorí boli odsúdení a ktorí boli v týchto gulagoch. Tých, ktorí neboli súdení, sa pokúšala Generálna prokuratúra Čes-

kej a Slovenskej Federatívnej Republiky riešiť tým, že 24. až 26. apríla tohto roku bolo pracovné stretnutie expertov prokuratúry Sovietskeho zväzu a našej prokuratúry. Československo zastupoval náš generálny prokurátor pán Vojtech Bacho. Naša strana poskytla výklad o rehabilitáciách, ktoré prebehli v Česko-Slovensku a odovzdala aj právnu úpravu postihujúcu túto problematiku. Pripomenula, že podstatná časť osôb, ktoré v ČSFR žiadajú rehabilitáciu v súvislosti s perzekúciami, ktoré boli voči nim uplatnené sovietskymi orgánmi, nemôže svoj postih doložiť žiadnym dokladom z dôvodu, že im nikdy nikým nebol vystavený ani dodaný. V prevažnej väčšine prípadov išlo o faktické zavlečenie do táborov nútených prác, ktoré svojím režimom sú plne zrovnateľné s miestami, na ktorých sa vykonávali tresty odňatia slobody uložené súdnymi orgánmi, čo je z protokolu dôležité, pracovníci prokuratúry Sovietskeho zväzu prijali túto informáciu s nedôverou a prekvapením, a namietali, že bez konkrétneho rozhodnutia nemohol byt nikto vystavený trvalejšej perzekúcii. Pripustili možnosť, že by špeciálnymi jednotkami NKVD mohli byť jednotlivci využití na vykonávanie konkrétnych prác súvisiacich s obnovením komunikácií alebo iných objektov, ale vyjadrovali vážne pochybnosti o tom, že by takéto opatrenia mohli mať masový charakter a výraznejšie negatívne následky na tých, voči ktorým bolo takto postupované.

Toľko som citoval z protokolu z tohto rokovania. Citoval som to preto, aby sme pochopili zložitosť a náročnosť rokovaní so sovietskou stranou, kde sa pripravujeme uplatňovať aj finančné nároky, ktoré budú kryt náklady spojené s rehabilitáciou týchto ľudí na našom území v zmysle zákona, ktorý teraz prerokovávame.

Na záver by som chcel povedať, že svojimi skromnými silami som sa snažil v tejto veci čo najviac pomôcť. Preto je pochopiteľné a logické, že vás z tohto miesta chcem poprosiť, aby ste svojím postojom a hlasovaním prijali návrh toh-

to zákona s pripomienkami, ktoré tu boli vyslovené a ktoré sú akceptovateľné.

Ďakujem za porozumenie. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

V priebehu rozpravy sa prihlásili ešte ďalší traja poslanci, pán poslanec Hrnko, pani poslankyňa Vilčeková a pán poslanec Brňák. Slovo má pán poslanec Hrnko, Slovenská národná strana.

Poslanec A. Hrnko:

Vážené predsedníctvo, dámy a páni,

v priebehu rozpravy o tomto zákone odznelo viacero prejavov, často i citovo podfarbených, ktoré sa venujú tomuto skutočne závažnému úseku našich národných dejín, ktoré súviseli s tragédiou Slovákov, i obyvateľov Slovenskej republiky na tomto území, kde sa križujú rôzne mocenské záujmy. V priebehu týchto dejín vznikalo veľa krívd, veľa neprávostí. I keď tu odzneli slová, že odvlečenie takého počtu obyvateľov zo Slovenska nemá historickú paralelu, musím povedať, že to nie je pravda. Počas tureckých vojen, iba počas prvého nájazdu, ktorý sa konal na podnet uhorského kráľa Jána Zápoľského, bolo z územia južného Slovenska odvlečených na trhy s otrokmi na Strednom Východe okolo 30 až 50 tisíc ľudí. Prípad Poník je taký známy, že ešte aj po 200 rokoch sa stal podnetom na napísanie básne Turčín Poničan. Teda analógií je tu dosť. Preto mňa osobne najviac zaujalo vystúpenie pána Berényho, ktorý poukázal na to, že nie je príliš aktuálne, aby sa roztočila reštitučná špirála ad absurdum, pretože za chvíľu by sa mohli prihlásiť aj občania Poník.

Avšak v tomto prípade s predloženým návrhom zákona súhlasím, pretože nešlo o jednorazovú akciu, nešlo o jednorazovú diskrimináciu občanov Slovenskej republiky, ale o trvalú diskrimináciu, ktorá sa skončila až prevratom v roku 1989.

Teda keď mám hodnotiť nároky týchto postihnutých resp. ich príbuzných, súhlasím z dôvodu, ktorý som už spomenul. Avšak už v priebehu rozpravy vznikli nároky resp. boli dané podnety, aby sa rehabilitovali resp. reštituovali aj nároky ľudí, ktorí boli zajatí ako vojnoví zajatci. Aj občania Slovenskej republiky, vojaci slovenskej armády, ktorí boli zajatí na východnom fronte a nevstúpili do Svobodovej armády, boli v Sovietskom zväze držaní podobne ako nemeckí zajatci až do rokov 1954 - 1955, kedy ich masovo prepúšťali. Z tohto dôvodu aj nároky občanov, ktorí boli chytení resp. odvlečení z iných území, dajme tomu z Budapešti alebo z Viedne, by som tiež hodnotil z hľadiska bojujúcich armád. Každá bojujúca armáda si predsa musí vytvárať určitú bezpečnostnú zónu, určitú bezpečnosť a zábezpeku svojej bojovej činnosti a je samozrejmé, že ľudí, ktorí nemôžu dokázať trvalý vzťah k územiu, kde boli zaistení, obyčajne táto armáda z vojensko-bezpečnostných dôvodov zaisti. Iná je už otázka, či a ako hodnotiť ďalšie pokračovanie, a či za toto pokračovanie má prevziať zodpovednosť vláda Slovenskej republiky resp. orgány Slovenskej republiky. Preto nejaké veľké rozširovanie osôb, ktoré spadajú pod tento zákon, by som tomuto plénu neodporúčal.

Ďalej je tu závažná vec, ktorá súvisí s tým, že reštitučné nároky sa generálne uznali len od roku 1948. Tento dátum vlastne prekračujeme smerom dole. Preto by som navrhoval, aby bol vytvorený nový § 8 a terajší § 8 sa prečísloval na § 9. Tento paragraf by mal nasledovné znenie: "Tento zákon netvorí precedens pre riešenie iných reštitučných nárokov spred roku 1948. " Tu totiž vzniká obrovská reštitučná špirála, ktorá by mohla postihnúť Slovenskú republiku

a vlastne by sme sa mohli dostať nielen do roku 1945, ale aj do roku 1938, po Viedenskej arbitráži, kedy na našom území začalo prvé masové prenasledovanie civilného obyvateľstva, prvé deportácie z miesta bydliska do iného štátu, atď., atď.

Zároveň by som ešte navrhol, aby toto plénum prijalo mimo zákona uznesenie, ktoré by malo nasledovné znenie: "Poveruje sa Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, aby požiadalo prostredníctvom Federálneho ministerstva zahraničných vecí vládu Sovietskeho zväzu, aby sprístupnila dokumenty sovietskych archívov ohľadom nezákonne odvlečených občanov Slovenskej republiky vláde Slovenskej republiky, aby ich táto mohla podrobiť historickej analýze najmä v otázkach kto bol iniciátorom tohto nezákonného pokračovania proti občanom Slovenskej republiky a aké politické resp. iné ciele sa touto akciou sledovali. " Vieme, že existujú rôzne povesti ohľadom angažovanosti bývalého prezidenta Beneša v slovenskej veci, známy je jeho rozhovor s Molotovom z roku 1943, kde žiadal potrestanie Slovákov. Takže myslím si, že historická pravda o tomto konkrétnom akte moderných slovenských dejín by napomohla nielen vyjasneniu danej problematiky, pádu rôznych legiend, ale by mala, mohla aj určiť konkrétneho vinníka, ktorý by bol zodpovedný za dané deportácie a bol by povinný určitým spôsobom hradiť tieto reštitučné nároky, ktoré nie sú malé.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem pánovi poslancovi Hrnkovi. Prosím pani poslankyňu Vilčekovú zo Slovenskej národnej strany, aby sa ujala slova. Pripraví sa pán poslanec Brňák.