Na zákrok Demokratickej strany už v januári 1945 bola pánom ministrom pre oslobodené územie vykonaná intervencia na 4. ukrajinskom fronte u náčelníka politickej správy, že orgány Červenej armády porušujú dohodu medzi Československou republikou a Sovietskym zväzom o jurisdikácii. Veliteľ politickej správy Červenej armády 4. ukrajinského frontu generál Medlis sa nášmu ministrovi za mojej prítomnosti vyhrážal, že zaisti aj tých, ktorí presadzujú uvedené intervencie. Podobné intervencie boli v roku 1945 aj na vyslanectve u vyslanca Zorina už v Košiciach, a cez ministra zahraničných vecí Československej republiky pána Masaryka priamo na Ministerstve zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, kde boli odovzdané v tom čase Demokratickou stranou vyhotovené zoznamy cca 6 000 osôb odvlečených do Sovietskeho zväzu z východného Slovenska. Na zákrok ministra Masaryka prví odvlečení sa začali vracať po I. štvrťroku 1946, ale mnohí po ťažkostiach, ktoré na nich kládla NKVD, ostali v Sovietskom zväze na večnosť, nakoľko duševné a fyzické útrapy neprežili. Za 42 rokov totalitný systém sa odmietal zaoberať odvlečením našich občanov do pracovných táborov v Sovietskom zväze.

Vážení poslanci, ide o našich nevinných občanov, preto menom Demokratickej strany a menom tých, ktorí boli odvlečení, aj tých, ktorí už nežijú, vás prosím o schválenie navrhovaného zákona Slovenskej národnej rady o mimosúdnych rehabilitáciách.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem pánovi poslancovi Gécimu. Prosím pána poslanca Paulického zo Strany demokratickej lavice, aby sa ujal slova. Pripraví sa poslanec Doboš z hnutia Együttélés.

Poslanec P. Paulický;

Vážená Slovenská národná rada, vážení prítomní,

medzi biele miesta v našich dejinách patrí aj viac ako 4 a pol desaťročia tabuizovaná otázka násilného odvlečenia československých občanov do pracovných táborov v Sovietskom zväze v rokoch 1944 až 1945. V posledných dňoch druhej svetovej vojny, ale aj po jej ukončení do sovietskych koncentračných táborov pod správou Gulag, čo v iniciáloch znamenalo tábory so zvláštnym určením, ako do obrovského kotla hnali pestrú zmes úbožiakov mnohých národností, medzi nimi i skoro desaťtisíc občanov Československej republiky. Som úprimne rád, že dnes slovenský parlament prerokúva projekt zákona o morálnej a hmotnej satisfakcii tisícov našich ľudí, ktorí si oslobodenie spod fašistického jarma predstavovali celkom inak. Žiaľ, mnohí z odvlečených do zajateckých táborov sa vôbec nevrátili a dodnes nemajú ani poriadny hrob.

Internácia našich občanov do gulagov v Sovietskom zväze bola v rozpore so všeobecne uznávanými normani medzinárodného práva a realizácia výkonu páchanými zverstvami mnohonásobne prevýšila elementárnu úroveň ľudskej dôstojnosti. Nezákonné odvlečenie ľudí bolo i hrubým porušením Ženevskej konvencie z roku 1929, neskoršie kodifikovanej, o ochrane civilných osôb, ktorej článok 49 ods. l hovorí: "Hromadné alebo jednotlivé nútené presuny, ako aj deportácia chránených osôb z obsadeného územia na územie okupačnej mocnosti alebo na územie iného štátu, obsadeného alebo neobsadeného, sú zakázané, nech už je ich dôvod akýkoľvek. " Aj tých niekolkotisíc československých občanov, ktorým sa podarilo prežit peklo gulagov a ktorí sa dožili dnešného dňa, poskytlo svetu, dnešným a budúcim pokoleniam cenné a autentické svedectvo o tragédii dokaličených ľudských osudov, presvedčivú žalobu o všetkom tom strašnom, ohavnom a zneucťujúcom.

Prosím o ospravedlnenie prílišnej precítenosti môjho vystúpenia, ale čiastočne je to aj pochopiteľné. Veď práve z mojej rodnej obce Leles v trebišovskom okrese bolo násilne odvlečených v novembrových dňoch 1944, teda tesne po oslobodení, do sovietskych pracovných táborov najviac ľudí z jednej lokality na Slovensku, a to v celkovom počte 177. Z nich 80 sa už nikdy do svojich domovov nevrátilo. Práve tu, v najjužnejšom cípe Zemplína, sa začala v duchu zločinnej a beštiálnej stalinskej mašinérie tragická kalvária, nevšedná dráma tisícov československých občanov, čoskoro sa ukázalo, že výzva orgánov NKVD na "malinkij robot", ako sa uchovalo v miestnom žargóne, t. j. povinná účasť mužského obyvateľstva na trojdenných rekonštrukčných prácach, bola zavádzajúcou a kamuflážnou. V skutočnosti to bol začiatok cesty strastiplných ľudských osudov, neopísateľnej tyranie, ponižovania a perzekvovania odvlečených.

V úprimnej snahe pomôcť nezákonne odvlečeným československým občanom z národnostných regiónov Slovenskej republiky spolu s kolegyňou Poslankyňou Editou Bauerovou sme iniciovali v uplynulých dňoch v denníku Új Szó zverejnenie rozhovoru, výzvy práve v predmetnej záležitosti. Ohlas bol priam neuveriteľný. V priebehu necelých dvoch týždňov sa prihlásilo telefonicky, korešpondenčné a najmä osobne okolo 700 osôb väčšinou bezprostredne postihnutých, od Čiernej nad Tisou až po Bratislavu.

Záverom chcem informovať vážený slovenský snem, že pán poslanec spisovateľ László Doboš sa zaviazal literárne stvárniť tragédiu odvlečených ľudí v stalinských lágroch, kronikársky zachytiť ich boj o prežitie s jediným zámerom, aby svedectvo o výčinoch totalitného násilia bolo stálym mementom najmä pre budúce generácie - už nikdy nedopustiť ich recidívu.

Záverom vyslovujem súhlas s obsahom predloženého zákona, vrátane zmien § 2, ako to už odporúčali moji predrečníci, a odporúčam prijatie zákona. Dovoľte mi však predniesť jedno vlastné odporúčanie. Týka sa § 2 ods. 2 z tlače 136a. Odporúčam jeho text upraviť takto: "Oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorá bola protiprávne násilne odvlečená jednotkami Ministerstva vnútra Sovietskeho zväzu do Zväzu sovietskych socialistických republík, je štátnym občanom českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území. " Teda vynechať z pôvodného textu časť vety "z terajšieho územia Slovenskej republiky. "

Zdôvodnenie: aplikácia pôvodného znenia citovaného paragrafu totiž automaticky vylučuje z rehabilitácie tie poškodené osoby, ktoré síce mali a majú trvalý pobyt na území terajšej Slovenskej republiky, ale miestom ich odvlečenia bola napríklad Morava, Viedeň, prípadne Budapešť, teda územie mimo terajšej Slovenskej republiky. Uplatnenie tohto prístupu by bolo vo vzťahu k týmto postihnutým československým občanom veľmi nespravodlivé a diskriminačné. Keďže podlá informácií v Slovenskej asociácii násilne odvlečených nejde o veľký počet osôb, približne do 100 ľudí, prosím o zohľadnenie mojej pripomienky.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem pánovi poslancovi Paulickému. Prosím pána poslanca Dobosa z hnutia Együttélés, aby sa ujal slova. Pripraví sa poslanec Berényi z Maďarskej nezávislej iniciatívy.

Poslanec L. Dobos:

Vážená Slovenská národná rada,

pri študovaní tohto návrhu zákona ma prekvapili predovšetkým čísla, tie milióny, ktoré by sa mali vyplatiť, toľko miliónov, že dnes to ani nevieme zrátať. Veľa peňazí. A za tými miliónmi sú ľudia, už mŕtvi alebo ešte živí ľudia. Osudy dramatické a tragické, skonania, tragédie. Potomci hradia účty svojich predkov. Účty. Toto slovo môžeme vysloviť dojato, s romantickým pátosom, cynicky, s rozhorčením človeka viacnásobne zdaneného. Je to však jedno. Účty násilia sú na stole. Existujú aj takéto argumenty: Chlieb je čoraz menší a platíme za bolesti a smrti minulé. Platíme za minulosť a z prostriedkov všetkých.

Tento návrh sa dá kvalifikovať, posudzovať z právneho, ekonomického, sociálneho, finančného aspektu, možno ho skrátiť alebo rozšíriť, ale to nie je podstatné. Tento návrh zákona je inventúrou násilia na Slovensku. Ani nie je isté, že je to presná inventúra. Povedal by som, že je to len prvá inventúra. Chceme dať zadosťučinenie, pokúsime sa o nemožné, zadosťučinenie za poníženie, za stratený čas a životy. Živému platíme peniazmi a privilégiami. Ale ako zaplatíme mŕtvym obetiam násilia? Povojnové desaťročia dlho, ešte aj pred niekoľkými rokmi, sme nazývali epochou hrdinstva. Áno, množstvo pamätníkov, sochárskych diel sme postavili hrdinom ozbrojeného boja a práce. Bola to taká doba. Nazývala sa monumentálnou. Bola plná pátosu. O víťazstve sa napísalo nesmierne množstvo kantát a básní. Áno, ale za tými velebeniami, kantátami a hymnami je celý rad obetí, rad vymenovaných protivníkov, vykonštruovaných zločincov. Podstatnou črtou toho systému totiž bolo to, že potreboval nepriateľa, potreboval niekoho, proti komu sa dal organizovať a viesť boj, vykonštruovaného nepriateľa, nad ktorým bolo treba zví-

ťaziť, ktorého bolo treba zlikvidovať. Bol to mechanizmus šialenstva.

A teraz píšeme menoslov obetí tejto epochy hrdinstva, tú čiernu knihu. Rad brutalít. Z tohto radu vyčnieva história ľudí odvlečených v roku 1944 do Sovietskeho Zväzu. Berú ľudí z okolia rieky Uh, z Horného Medzibodrožia, z východného Slovenska, z Gemera. Miestni milicisti prichádzajú s menoslovom a puškami. Do ich siete sa dostala väčšia časť mužov z mojej rodiny a príbuzenstva. Vtedy ešte nevedeli, že zostavujú prvé povojnové pochody smrti. Potom nasledovali lágre. Akcia tu dostala už svoju ideológiu. Pri menách sa objavili viny. Odvlečení sa stali vojnovými zločincami. Okrem toho aj národnosť sa pokladala za vinu. Maďari zo Slovenska a podkarpatskej oblasti po prvýkrát pocítili slávu stalinskej národnostnej politiky. Desaťtisíce nešťastných bezbranných ľudí na lavici obžalovaných. Potom tábory práce. Na strednom a východnom Slovensku po krvavej vojne bol to prvý úder. Prvé konštruovanie nepriateľa, a stalo sa to vzorom.

Ako diéta som to všetko videl veľmi z blízka. V roku 1963 som napísal o tom aj knihu. Vo vtedajšom strachu som ani myslieť nemohol na to, že raz ešte budem môcť hlasovať o morálnom a materiálnom zadosťučinení v slovenskom parlamente. Prvú spomienkovú bohoslužbu organizovali hnutia Együttéles a MKDH v máji minulého roku v Lelesi. V roku 1944 z tejto dediny odvliekli najviac ľudí. Súčasťou bohoslužby bolo prečítanie menoslovu odvlečených. V povojnovom období sa prvýkrát verejne menovali účastníci tejto tragédie. Sedelo tam aj tých niekoľko ľudí, ktorí sa dostali domov. Oni položili základné kamene pamätníka. Odvtedy sa na východnom a južnom Slovensku konalo veľa takýchto bohoslužieb a postavilo sa mnoho pamätníkov obetiam vojny. Nájde sa na nich aj menoslov odvlečených Židov. Je príznačné, že Ma-

diári na Slovensku zasvätili svoje prvé pamätníky postavené 45 rokov po vojne pamiatke spoločného žiaľu proti násiliu.

Výbor Slovenskej národnej rady pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva navštívil v marci trebišovský okres. Tu, v Trebišove sa stretol s odvlečenými v roku 1944. Členovia výboru navštívili aj dedinu Leles. Na vtedajšom zhromaždení sa zúčastnili aj bývalí obyvatelia táborov. Po vojne sa im prvýkrát naskytla príležitosť, aby prehovorili pred delegáciou takéhoto rangu. A spovedali sa, a žiadali satisfakciu. Tam sa posilnila myšlienka zákonnej materiálnej i morálnej satisfakcie. Politická reprezentácia Slovenska, i keď má aj iné starosti, musí sa konfrontovať s problémom násilia a satisfakcie. Zadosťučinenie znamená negáciu krivdy, akt spravodlivosti, pre niekoľkých môže byt dilemou. Na zadosťučinenie treba vynakladať veľa peňazí. Nemali by sme radšej chlieb rozdeliť na väčšie kusy? Ale myslím si, že pre slovenskú politiku to nemôže byť dilemou. Tu sa buduje iný, nový štát, ktorý v záujme svojej budúcnosti potrebuje čistú minulosť. A dať satisfakciu obetiam politiky násilia je dnes veľkým politickým činom slovenskej politiky. Aj týmto vytvárame nové morálne princípy štátnej politiky.

Navrhujem predložený zákon s úpravami prijať. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy;

Ďakujem poslancovi Dobosovi. Prosím poslanca Berényiho z MNI, aby sa ujal slova. Pripraví sa pani poslankyňa Bauerova z Együttélés.

Poslanec J. Berényi:

Vážená Slovenská národná rada,

priznám sa, že je tažké povedať moje myšlienky, ktoré som si napísal na papier, najmä po vystúpení pána Hamerlíka, aj ostatných poslancov. Som najmladším poslancom v tejto sále, takže pozerám na túto otázku trošku inak ako vy.

Dovoľte predsa, aby som prečítal svoj prejav. Môj prejav sa týka nie až tohto zákona, ale týka sa celého rehabilitačného procesu, ktorý sa deje u nás, a tento zákon je súčasťou celého tohto procesu. My, ako poslanci Slovenskej národnej rady, ako zákonodarcovia máme prvýkrát možnosť, aktívne sa vyjadriť a podielať na procese rehabilitácií. A preto sa nemôžem vyhýbať tomu, aby som objasnil, ako vidím myšlienku rehabilitácie globálne. Môj referát je trošku dlhšieho charakteru, prosím vás o strpenie.

Argumenty za a proti procesu rehabilitácie môžeme zaradiť do troch skupín. Sú to spravodlivosť, zákonnosť, hospodárnosť. Najprv si pozrieme argumentáciu spoločenskej spravodlivosti. Áno, je to veľmi vážna argumentácia, že odňatie majetku ľudí vyvolalo osobné a rodinné tragédie, zničilo prácu generácií. Ďalšou významnou argumentáciou je, či novú právnu demokratickú spoločnosť môžeme rozvíjať tak, že prijmeme bezprávne rozhodnutia minulého obdobia. Lenže táto argumentácia je veľmi dvojsečná zbraň. Veď aj voči iným osobám spáchal komunistický režim tragédie. Veď tragédie na Slovensku boli v minulosti aj iné, než vymedzuje zákon, ktorý máme pred sebou. V uplynulých 40 rokoch bola ukrivdená celá spoločnosť, okrem privilegovaných. V minulosti nájdeme veľa tragédií, s ktorými sa nezaoberá ani zákon Federálneho zhromaždenia, ani zákon Slovenskej národnej rady.

Vynára sa ďalej otázka, či práve princíp spravodlivosti obstojí v konfrontácii s princípom spravodlivosti z iného hľadiska. Najväčšou argumentáciou pre mňa ako mladého človeka je, či je spravodlivé rehabilitáciu bývalých majiteľov vykonať na úkor dnes žijúcej generácie, ktorá je absolútne nevinná v páchaní krívd minulého obdobia. Je jasné, že výdavky spojené s rehabilitáciou nebude platiť štát, ale občania.

Druhú argumentačnú skupinu som nazval skupinou zákonnosti. Z tohto hľadiska najväčšou argumentáciou je, že vlastníctvo je nedotknuteľné a právo na vlastníctvo sa nepremlčuje. Táto argumentácia sa nedá vynechať, veď vlastníctvo je základným atribútom spoločnosti, je základom rozvoja osoby, aj spoločnosti. Podlá klasických liberálov pojem vlastníctvo zahrňuje život človeka, slobodu človeka a všetky jeho majetky. Odňatie niektorého zo spomenutých znamená porušenie základného ľudského práva. Na prvý pohľad práve to sväté právo na vlastníctvo sa zdá byt najsilnejšou argumentáciou za rehabilitáciu. Ale vyzerá to práve naopak, že táto argumentácia je najzranitelnejším bodom celej filozofie rehabilitácií, a najmä preto, lebo nie je konzekventne z právneho hladiska voči právnym systémom minulého obdobia. Velmi tažko sa dá vysvetlit, že z právneho hladiska svojvolne vyslovíme niektoré zákonné opatrenie z minulého obdobia za bezprávne a väčšinu necháme v účinnosti aj naďalej. A tak z právneho hľadiska by bola rehabilitácia oprávnená len vtedy, keby sme zrušili všetky zákony a vyhlášky z minulého obdobia.

Rozhodujúcim argumentom je práve to, že podlá princípu nedotknuteľnosti vlastníctva nemôžeme rehabilitáciu akceptovať, veď dá sa predpokladať, že časť rehabilitovaných získala vlastníctvo tiež bezprávnou formou, za ktoré chce a bude teraz rehabilitovaná. Myslím na obdobie po druhej svetovej vojne, keď prenechané vlastníctvo českých a maďarských obča-

nov vyvlastnili iní obyvatelia bez odškodnenia pôvodného majiteľa. Alebo môžeme spomenúť rozdelenie pôdy v minulosti, keď princíp nedotknuteľnosti majetku bol tiež porušený. Z právneho hľadiska nie je rozdiel medzi prípadmi po druhej svetovej vojne a dnešnou situáciou. Táto argumentácia sa nebrala do úvahy, keď poplietli princíp spravodlivosti a zákonnosti, veď z historického hľadiska veľká časť obyvateľstva, ale aj prítomných poslancov hovorí, že vyvlastnenie majetkov národnostných menšín v rokoch 1945-48 nebolo na základe správneho právneho aktu, ale bolo podľa princípu spravodlivosti. A teraz, keď všetci vieme, že terajšia rehabilitácia z horeuvedených dôvodov nie je celkom voči spoločnosti spravodlivá, zástupcovia rehabilitácie apelujú na správnosť právneho aktu a princípu svätej nedotknuteľnosti vlastníctva. Vidíme, vážení poslanci a poslankyne, že je tu určité protirečenie. V historických okamihoch uprednostňujeme ten princíp, ktorý nám viac vyhovuje.

Na záver poviem ešte pán myšlienok o hospodárnosti tohto zákona. Viackrát už odznelo, aj pri prerokovaní federálneho zákona, že rehabilitáciou pomôžeme vzniku novej vrstvy podnikateľov a vlastníkov - federálny zákon. Môj názor je taký, že vydaním cenných papierov nevytvoríme novú vrstvu vlastníkov, lebo tieto papiere za veľmi nízku cenu kúpia tí ľudia, ktorí už majú kapitál, kapitál privilegovaný z komunistického obdobia. Veď rehabilitujeme najmä starých, doteraz handicapovaných ľudí, ktorí už nemajú ani síl na podnikanie, ich dôchodok je malý a potrebujú hotovosť. Momentálne u nás nie je taká privatizácia, do ktorej by sa dalo zapojiť s cennými papiermi. A keď niekto z nás predsa čaká od tohto zákona, že dostane odškodnenie, myslím si, že sa trošku mýli. To je len rehabilitačný zákon a neodškodní nikoho. Tá časť cenných papierov na jednu osobu je malá, ale keď to kúpi len pár ľudí, alebo, nedajbože, len jeden človek zo spomenutých privilegovaných, je to veľa a bude to stále ešte väčšia suma. Tí, ktorí vypracovali federálny alebo tento re-

publikový zákon, podporujú záujmy tých, ktorí momentálne sú ešte v monopolnej situácii vďaka komunizmu, či to navrhovatelia vedia, aj keď nevedia.

A na záver dovoľte, aby som svoje poznámky zhrnul. Na začiatku som označil tri ohruhy, podľa ktorých sa dá problém rehabilitácií rozoberať. Z hospodárskeho hľadiska neodporúčam rehabilitáciu v takej forme, akú sme zdedili od Federálneho zhromaždenia a rozpracúvame ju ďalej, lebo takto nepriamo podporujeme tento zákon a bývalých privilegovaných. Z hľadiska spravodlivosti som sa pokúsil dokázať, že riešenie je nespravodlivé, najmä voči spoločnosti, voči mladším generáciám, ktoré nemajú nič spoločného s vojnovým obdobím a s päťdesiatymi rokmi. Takže z hľadiska spravodlivosti tiež neodporúčam schválenie federálneho zákona, ani tohto nášho. Z hľadiska zákonnosti návrh zákona svojvoľne, nedokázateľným spôsobom vyberá zo zákonov a opatrení z minulosti, a preto z právneho hľadiska neobstojí. Ak chceme prijať zákon, treba rehabilitácie rozšíriť na ostatné špecifiká Slovenska a na ostatné bezprávne akty, ako to už spomínali mnohí poslanci, moji predrečníci.

Chcel by som ešte dodať, že by som s týmito myšlienkami nebol vystúpil, keby som nebol prečítal jeden článok v západných novinách o tom, ako sa stredoeurópske štáty vysporadúvajú s rehabilitáciou. Prvou krajinou, ktorá sa touto problematikou zaoberala, bolo Česko-Slovensko, potom Nemci a Maďari. U nás ešte ústavný súd neexistuje. Ústavný súd v Nemecku aj v Maďarsku našiel veľmi veľké problémy v rehabilitačných zákonoch obidvoch krajín. Všetky tieto zákony dali na prepracovanie. Myslím si, že tento náš zákon je len rozpracovaním federálneho zákona, nemáme pôsobnosť kontrolovať federálny zákon, ale keď som prečítal maďarský zákon a náš zákon, obidva sa veľmi približujú. Myslím si, že keby sme mali ústavný súd, neboli by sme na tom inak, ako ostatné

krajiny. Takže prosil by som, páni poslanci, aby ste zvážili moje slová, a ďakujem za porozumenie.

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem pánovi poslancovi Berényimu. O slovo požiadal pán predseda.

Predseda SNR F. Mikloško;

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

z môjho ťažkého kroku asi chápete, čo idem navrhnúť. Navrhujem, aby sme prerušili schôdzu a pokračovali zajtra ráno o 9. 00 hodine /potlesk/, lebo dnes tento zákon nemôžme prijať, keby sme robili čokoľvek. Ešte je päť príspevkov do rozpravy, potom je hlasovanie.

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem, pán predseda. Podľa rokovacieho poriadku budeme o návrhu hlasovať. Ide o prerušenie schôdze s tým, že budeme pokračovat zajtra ráno.

Prosím prezentáciu. /Prezentovalo sa 92 poslancov. /

Kto je za návrh pána predsedu Miklošku, aby sme prerušili schôdzu a zajtra pokračovali o 9. 00 hodine? Za návrh hlasovalo 54 poslancov. /

Ďakujem pekne. Schôdzu prerušíme a zajtra pokračujeme o 9. 00 hodine.

Druhý deň rokovania 16. schôdze Slovenskej národnej rady

10. júla 1991

Podpredseda SNR L. Nagy:

Vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení hostia,

pokračujeme v rokovaní 16. schôdze Slovenskej národnej rady. Prosím, aby sme sa tlačidlom prezentovali.

Zisťujem, že je prítomných 85 poslancov, takže Slovenská národná rada je schopná sa uznášať.

Pokračujeme v rozprave o 5. bode programu, ktorým je vládny návrh zákona Slovenskej národnej rady o zmiernení niektorých ďalších majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. Do rozpravy je ešte prihlásených 5 poslancov. Dávam slovo pani poslankyni Bauerovej z hnutia Spolužitie. Pripraví sa pán poslanec Dziak-Košický z Verejnosti proti násiliu.

Poslankyňa E. Bauerová:

Vážená Slovenská národná rada, dámy a páni,

dnes sa máme rozhodnúť o návrhu zákona, ktorý by znamenal síce iba jeden, ale predsa len ďalší pozitívny krok k náprave krívd spáchaných na občanoch tejto republiky v uplynulom období. Odkedy bola uverejnená správa o príprave návrhu tohto zákona, denne dostávam desiatky listov ukrivde-

ných ľudí, ktorí sa dlhé roky obávali hovoriť o tejto tragickej kapitole svojho života. Na základe poznatkov z týchto listov by som vás chcela požiadať o podporu pozmeňovacieho návrhu k § 2 ods. 2, ktorým sa vymedzuje pojem oprávnená osoba pre účely tohto zákona a zároveň podporiť. formuláciu návrhu Slovenskej asociácie násilne odvlečených v tomto znení: "Oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorá bola v rokoch 1944 - 1946 NKVD násilne odvlečená do Sovietskeho zväzu a mala na území terajšej Slovenskej republiky trvalý pobyt" - veta by pokračovala - "je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území. " Svoj návrh mi dovoľte podložiť časťami dvoch listov.

Prvý list je z Komárna, zo dňa 2. 7. "Otec, ktorý bol vtedy kováčom, pracoval v komárňanskom prístave. Pri ústupe Nemci zobrali aj civilných robotníkov spolu so zariadením lodeníc. Stalo sa to na jeseň 1944. Na jar 1945 sa otec s viacerými dal na útek smerom domov. V člne po Dunaji ich niekoľkokrát zastavili sovietski vojaci, ale pustili ich. Niekoľko kilometrov od svojho domova museli opustiť čln s odôvodnením, že dostanú akési potvrdenie, s ktorým môžu pokračovat. Odvliekli ich však do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vrátili 28. septembra 1945. " - Toľko citát. Predpokladám, že pri výbere trasy plavby sa neriadili hraničnou čiarou uprostred rieky, ale si vyberali blízkosť brehu, ktorý im poskytoval väčšiu ochranu. List nehovorí o tom, že to bol v danom prípade pravý alebo ľavý breh.

Druhý list je z Rožňavy, z 1. 7. 1991. Citujem: "6. novembra ako študentov 6. triedy rožňavského gymnázia nás donútili k opusteniu tried, a po krátkej rozlúčke s rodičmi nás cez stredné Slovensko, Banskú Bystricu, Vrútky a Púchov zobrali na Moravu. Vďaka našim veliteľom sme sa skontaktovali s partizánmi, a s plnou výzbrojou a v plnom počte sme sa postavili na stranu odboja. V horách pri Brusné neďaleko Holešova nás zastihol koniec vojny. Od partizánskeho veliteľa

sme dostali prepúšťací list, ktorý by nám mal garantovať bezpečný odchod domov. V tento víťazný deň sme sa s partizánmi spúšťali dolu z hôr. Namiesto slobody nás však čakalo obrovské sklamanie. Pod horami nás sovietski vojaci neľudským spôsobom zahnali do olomouckého zberného tábora, odkiaľ nás odtransportovali. "

Pýtam sa vás, vážení poslanci, kto z vás by dokázal s kľudným svedomím oznámiť týmto ľuďom, že prijatý zákon resp. rehabilitácia sa ich netýka, pretože neboli zatknutí na území Slovenskej republiky? Žiadam vás, aby ste prijatím zákona o náprave krívd nespôsobili ďalšie, aby ste ďalej nejatrili rany. Ináč touto prosbou sa končí niekoľko listov.

Ďakujem vám. /Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem pani poslankyni. Prosím pána poslanca DziakaKošického z Verejnosti proti násiliu, aby sa ujal slova. Pripraví sa pán poslanec Haťapka z Kresťansko-demokratického hnutia.

Poslanec M. Dziak-Košický:

Vážená Slovenská národná rada, vážené predsedníctvo, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia,

veľmi vás prosím, schváľme predmetný zákon, schváľme dodatok 136b tohto zákona. Ľudia, ktorých sa tento dodatok týka, boli bez akéhokoľvek predchádzajúceho právneho aktu uznaní vinnými, a potom sa s nimi narábalo ako s osobami trestanými. A boli trestaní kruto a neľútostne za viny, kto-

rých si nikdy neboli vedomí, ktorých sa nikdy nedopustili, ktoré sa nikto nikdy neobťažoval dokázať. Tí, čo mali to šťastie a prežili, žili desaťročia v strachu, v akomsi druhu ilegality a poníženia, pretože už sám fakt, že boli zavlečení do Zväzu sovietskych socialistických republík, z nich robil ľudí podozrivých, neplnohodnotných. Je strašné, keď sa človeku stane krivda, je otrasné a neľudské, keď o nej nesmie ani rozprávať.

Zúčastnil som sa niekoľkých poslaneckých prieskumov, na ktorých sme sa stretli s dodnes žijúcimi obeťami tejto zvole. Nechcem vážené plénum dojímať, ale vypočuli sme si príbehy, a dozvedeli sme sa o osudoch, ktoré sú často otrasnejšie než tie, ktoré sme počuli a vídali umelecko spracované z nacistických koncentrákov.

Dovoľujem si navrhnúť jeden pozmeňovací návrh v tlači 136b. V bode 16 ods. 2 vypustiť časť vety "je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má na jej území trvalý pobyt" a doplniť slovami "a v čase odvlečenia mala československé štátne občianstvo". Takisto si dovoľujem navrhnúť, aby sme uznesením odporučili českej národnej rade prijať obdobný zákon, ako je tento náš. Táto republika je právnym nástupcom štátu, ktorý neochránil svojich vtedajších občanov. Neochránil ich možno ako odplatu, možno ako úplatok, možno ako daň, možno preto, že to bolo predmetom dohody, možno preto, že tomu nebolo možné zabrániť, ale v každom prípade táto republika, t. j. my, a tým nemyslím len nás, poslancov, by sa mala tým, čo ešte dožili a ešte viac tým, čo sa nedožili a neprežili, ospravedlniť. Veľmi nedokonalo to môžeme urobiť predmetným zákonom. Prosím vás, urobme to.

Ďakujem. /Potlesk. /