sti úloh, nejednotnosti názorov ústredných orgánov, ako aj predstaviteľov miestnej štátnej správy na formy a spôsob zabezpečovania účinnej ochrany národného parku. Znovu sa objavujú tendencie "dobudovať" všetko potrebné s výrazným komercionálnym prístupom, na úkor opatrení zameraných na ochranu územia, podceňovanie a ignorovanie zistení a analýz o katastrofálnom stave jednotlivých zložiek prírodného prostredia Tatranského národného parku, aj Národného parku Nízke Tatry, výrazné snahy o privatizáciu a navrátenie objektov bez ohľadu na špecifiká národného parku.

Treba si, vážení poslanci, uvedomiť, že aj silná komercionalizácia Tatier si výkope vlastný hrob, pretože ak komercionalizácia zničí prírodné hodnoty, Tatry prestanú byt komerčne príťažlivé.

V súčasnosti je nutné okamžite pristúpiť k riešeniu týchto úloh:

1. Dopracovať návrh programu starostlivosti o Tatranský národný park do roku 2000, pripadne 2005, ktorý zohľadni najmä výrazný vzostup devastácie územia aj prekročením hranice únosnosti jeho súčasného využívania a bude v plnom rozsahu uplatňovať zmeny v poslaní celého územia v prvom rade na ochranu prírody a na liečebné a ozdravovacie funkcie. Všetky ostatné funkcie môžu byt len doplnkové a v takom rozsahu, aby neobmedzovali uvedené funkcie.

2. Urýchlene splniť tie opatrenia, ktorých riešenie môže už v krátkom období zlepšiť nepriaznivú situáciu v čistote ovzdušia, vôd a riešení dopravy v oboch národných parkoch.

3. Uskutočniť reprofilizáciu objektov a zariadení v centrálnej časti Vysokých Tatier v prospech kúpeľnej liečby.

4. Podrobiť analýze lôžkovú kapacitu viazaného cestovného ruchu s celoročnou prevádzkou v centrálnej časti Vysokých Tatier a nadväznú vybavenosť.

5. Do prijatia nového zákona o ochrane prírody zaviesť moratórium na prevody nehnuteľností a pozemkov, osobitne vo vzťahu k zahraničnému kapitálu. Možno toto urýchli aj prijatie zákona o ochrane prírody.

Podotýkam opäť, že my nie sme proti účasti zahraničného kapitálu v Tatrách. Len ho treba kontrolovať.

Tieto návrhy, ktoré som prečítal, treba, samozrejme, analogicky aplikovať nielen na Tatranský národný park, ale aj na Národný park Nízke Tatry. Dovolím si tieto návrhy zároveň predložiť vláde Slovenskej republiky, to znamená len túto časť môjho príspevku, ako písomnú interpeláciu z 11. schôdze Slovenskej národnej rady.

Ďakujem za slovo. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Faktickú poznámku má minister Oberhauser. Minister lesného a vodného hospodárstva SR V. Oberhauser:

Vážený pán predsedajúci, vážená vláda, vážení poslanci,

mal som teraz dojem, že pán poslanec včera počúval za dverami rokovanie našej vlády, lebo práve včera na rokovaní vlády bol odpočet plnenia uznesenia vlády č. 300 o úlohách uložených predošlou vládou národného porozumenia

všetkým subjektom, ktoré existujú na území Tatranského národného parku. Vláda podrobne prerokovala plnenie týchto úloh, ktoré boli uložené. Presne, ako hovoril pán poslanec, vyjadrila veľkú nespokojnosť s plnením týchto úloh. Táto nespokojnosť vyplýva naozaj z toho, že mnohé subjekty existujúce na území Tatranského národného parku venujú nedostatočnú pozornosť odstraňovaniu týchto nedostatkov. Mnohé subjekty na území Tatranského národného parku však zanikli a je tam dosť zložitý stav. Z toho dôvodu uložila nášmu ministerstvu, aby do 3O. 6. 1991 vypracovalo spomínanú koncepciu do roku 2OOO až 2OO5 riešenia celej situácie na území Tatranského národného parku, o ktorej ste hovorili.

Naše ministerstvo požiadalo a vláda to akceptovala, uložiť ministerstvu kontroly a ministerstvu financií vykonať kontrolu na území Tatranského národného parku, ako sa zachádza s majetkom, ktorý rôzne organizácie opustili. Bol tam aj majetok komunistickej strany, ktorý bol nezákonne odovzdaný rôznym družstevným organizáciám. S týmto majetkom treba naložiť tak, ako boli prijaté zákony o nakladaní s majetkom komunistickej strany a zaniknutých spoločenských organizácií. Samozrejme, že pri vypracovaní koncepcie musíme urobiť aj podrobnú inventúru všetkých objektov, nielen charakteru ubytovacích zariadení, hotelov, ale aj športových zariadení, proste všetkých takých, ktoré môžu slúžiť na zlepšenie podmienok na území Tatranského národného parku. Takže v tomto smere sú prijaté opatrenia, žiaľ, keďže rokovanie vlády trvalo veľmi dlho, nemohol som to poskytnúť aj masmédiám, aby ste boli o tom informovaní. Využívam túto príležitosť a informujem vás o tom teraz.

čo sa týka Nízkych Tatier, radi privítame túto iniciatívu a pokúsime sa aj tam vytvoriť podmienky pre takúto inventarizáciu a vypracovanie koncepcie pre nové podmienky.

Ďakujem vám.

- 125 - Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Faktickú poznámku má poslanec Zoričák. Poslanec A. Zoričák:

Aby sme zadosťučinili princípu demokracie, aby sme tento akútny spoločenský problém pomohli riešiť ako slovenský parlament, dovolím si vám tlmočiť pozvanie zástupcov regionálneho združenia tatranských a podtatranských obci na stretnutie 27. marca 1991, ktoré bude v Tatranskej Lomnici. Tam by sa mohli načrtnúť komplexné problémy zo strany domácich obyvateľov a pripadne aj návrhy zo strany poslancov slovenského parlamentu, aby sa dospelo k určitým záverom, navrhli sa riešenia a tak by sa dalo pomôcť našej vláde tieto veci riešiť.

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi poslanec Balážik. Pripraví sa poslanec Cyril Ivan.

Poslanec V. Balážik:

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda,

kolegyne a kolegovia poslanci,

slovenská politika sa dostala, aj keď to trochu preženiem, do určitej krízy. Nie je to prvá kríza, ale za súčasného štátoprávneho usporiadania je reálny predpoklad, že politický a sociálny nepokoj na Slovensku bude čoraz viac narastať. V minulosti bola tendencia tvrdiť, že pre Slovensko nepriaznivú politiku vykonávajú iba niektorí špičkoví českí politici. Politici sa však striedali, striedali sa vlády, avšak politika voči Slovensku a jeho obyvateľom zostáva v podstate rovnaká - benešovská.

Treba konečne vytriezvieť z ilúzii o možnom rovnoprávnom spolužití dvoch štátoprávnych národov v jednom štáte. Bolo by to možné, ale to by český národ musel mat mentalitu Slovákov /potlesk/, čiže by musel byt ústupčivý, otvorený, zmierlivý, skromný. Keďže to tak nie je, a ako sa naši predkovia mali možnosť presvedčiť 72 rokov, je potrebné zahodiť túto falošnú ilúziu. V rokoch totality nebolo možné o týchto problémoch otvorene hovoriť. V slobodnej spoločnosti možno slobodne hovoriť aj o svojich názoroch, možno slobodne predkladať aj požiadavky.

Strašia nás Európou. Vraj v štáte má byt kľud, nesmú byt nepokoje, rozpory, rozbroje, lebo inak by nás táto nechcela. Ale sú len dve možnosti. Zaviesť opäť totalitnú moc čechoslovakistických internacionalistov, ktorí budú nemilosrdne likvidovať myšlienky suverénnosti Slovenskej republiky aj s jej hlásateľmi, alebo priznať, že Slovenská republika je suverénnym štátom politicky a najmä hospodársky. Inak pokoj a kľud, mŕtvolný pokoj a kľud, ktorý by si želali naši neprajníci, v tomto štáte už nikdy nebude. Alebo ako jeden náš popredný politik povedal, nebude mieru pod lipami. Naopak, vzhľadom na špecifické problémy Slovenska a najmä na sociálne problémy Slovenska tento nepokoj v najbližších mesiacoch bude iba narastať. Takže čechoslovakistickí politici už nikdy nebudú mat ten kľud k svojim piklom. To by si mali uvedomiť.

Zo včerajšieho prehlásenia pána prezidenta a jeho hovorcu pána Žantovského vyplýva, že česká politická reprezentácia, a najmä hradná dvorná kamarila, neustúpila ani krok zo svojich úmyslov. Vieme, bolo to tu už spomínané, kam nás táto politika doviedla, keď naša politická reprezentácia musela sústavne, v najnovšej histórii od Trenčianskych Teplíc cez Piešťany až po ústavný súd ustupovať. Vieme veľmi dobre, keď tu bol pán Rychetský, ako sme svorne oponovali myšlienke jedného ústavného súdu. A napriek tejto našej oponencii a odporu tento ústavný súd bude jediný. Takže vieme, že do takéhoto závozu a do takejto nepríjemnej situácie by sme sa určite, ako poznáme našich priateľov na západe, dostali i pri tvorbe ústavy.

Preto navrhujem ihneď prijať Deklaráciu o štátnej suverenite Slovenskej republiky, čo bude prvým krokom k vytvoreniu samostatnej, suverénnej, nezávislej republiky Slovensko. /Potlesk. / Táto suverénna republika sa podľa svojho uváženia, podľa uváženia svojich občanov, môže zapájať do akýchkoľvek integračných celkov v rámci Európy, či už so štátom českým, moravským, nemeckým, rakúskym, poľským, ukrajinským. Nám je to skutočne v tejto chvíli jedno.

Dovoľte ešte, aby som zakončil týmto: keď som šiel sem, všimol som si na námestí ceduľu: "Buďme národom kultúrnym" - bolo tam napísané. Nevykrikujme na uliciach, dosť bolo Prahy, urobme to! /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi poslanec Cyril Ivan. Pripraví sa poslanec Ftáčnik.

Poslanec C. Ivan:

Vážené predsedníctvo, vážení poslanci,

o ekonomickej situácii sa tu už hovorí dosť. žiaľ, naši voliči, naše obyvateľstvo nás núti, aby sme o týchto otázkach v parlamente hovorili. Podľa skutkového stavu, i z pohľadu fundovaných odborníkov naša ekonomika sa čoraz

menej riadi scenárom reformy, ale požiadavkami tých, ktorí i v posledných dňoch vo Federálnom zhromaždení pretláčali reštitúcie do riskantných, neúnosných polôh. Na ich realizovanie budeme potrebovať obrovské miliardy. Padla tu i dnes suma, že to bude 280 miliárd. To je suma, ktorá môže zruinoval náš štátny rozpočet, naše hospodárstvo. Našich občanov, voličov, ale i ekonómov a prognostikov rozčuľuje to, že sa presadzuje iba jediný, neistý, často kritizovaný variant ekonomickej reformy.

Dovolím si vám zacitovať z dnešnej Národnej obrody slová profesora Zeleného z Fordhamskej univerzity v Spojených štátoch severoamerických - citujem: "Je zrejmé, že minister financií českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je úplne neschopný rozlišovať medzi krátkodobými a dlhodobými časovými dimenziami ekonomických problémov tým, že povyšuje krátkodobé chyby, porušovanie postupnosti privatizácie, demonopolizácie a liberalizácie a nedomyslené urýchlené mechanické opatrenia na akési stavebné kamene dlhodobej stratégie a tým, že odmieta svoje chyby, priestupky a poklesky napraviť, radšej mobilizuje politickú mašinériu na zaručenie ich dlhodobej nezvrátiteľnosti a tým stavia seba i svojich odporcov na morálny okraj respektabilného ekonomického myslenia aj praxe". To je citát z dnešnej obrody.

Kladú sa neraz otázky, či je to reforma Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, či národnej obete, či obetovaného ľudu. Tento ľud v nemom úžase sa prizeral, ako sa vo Federálnom zhromaždení dohadovali, či reštitúcie budú platil od roku 1945, 1948, 1939 alebo nebodaj meruôsmych rokov. Tento národ desí predstava, že v inflačných situáciách, pri horibilných cenách následkom liberalizácie, tretina našich voličov, ktorá už v týchto dňoch žije na hranici životného minima, bude musieť sporiť reštitučné miliardy, splácať reparácie.

Ďalším strašidlom na Slovensku je nezamestnanosť, ktorá je nebezpečná aj z pohľadu špecifikácie viacerých regiónov, v ktorých je jedna veľká fabrika zamestnávajúca 80 až 90 % práceschopného obyvateľstva, čo ak táto fabrika zbankrotuje? V tejto oblasti vznikne veľká nezamestnanosť a ako bude scenár ekonomickej reformy riešiť takéto situácie, možné riziká, aké budú varianty ďalšieho riešenia? Zatiaľ nepoznáme, že by jestvovali alternatívne scenáre ekonomickej reformy. Nevedie sa verejná diskusia o pozitívnych a negatívnych javoch rôznych návrhov.

Vieme, že vo svete existujú inštitúcie aj erudované osobnosti, ktoré vystupujú s overenými teóriami. Pri porovnávaní týchto teórii v potrebnej konfrontácii vzniká často spravidla ďalší, možno vlastný alebo iný prospešný variant. Pán minister Klaus však tvrdí, že žiadna tretia cesta nejestvuje a sociálne trhové hospodárstvo je fikciou a demagógiou. Medzi ľuďmi sa kladú otázky. Znížili sme náklady na armádu i rezort ministerstva vnútra, nepodporujeme internacionálnu pomoc, odbúrali sme subvencie na výrobu, ďalšími odvodmi zaťažujeme podniky a napriek tomu rastie zadĺženosť na ďalšie miliardy. Ekonomický model, na čele ktorého je pán minister Klaus, vytvoril aj ďalšie anomálie. Nie je dostatočné dokumentačné prostredie bez liberalizácie hospodárstva, bola spustená liberalizácia cien a dospeli sme k devalvačnému a úverovému výbuchu. Vzniká cenová explózia. Monopolní výrobcovia a obchod sa správajú monopolne, drasticky, narastá insolventnosť, platobná neschopnosť mnohých podnikov a organizácii.

Najprv mala byt demonopolizácia, privatizácia a až potom sa malo uvažovať aj o liberalizácii cien. Konkurencia bráni výrobcom i obchodníkom zvyšovať ceny na hranicu, ktorá je pre spotrebiteľa únosná. Znovu citát z dnešnej Národnej obrody: "Denne sme svedkami, ako nám obchodníci,

najmä monopolní výrobcovia, strpčujú život diktátom vysokých cien. Neprimerané zvyšovanie cien skutočne patri k nedovoleným praktikám. Na základe celoslovenskej analýzy odhalili cartelový charakter cien v Bratislave, kde sa hlavne obchodníci dohodli na spoločnom držaní vysokých cien. " úlohou štátu je teda rešpektovať konkurenciu, čim sa ochraňujú spotrebitelia aj ekonomická efektívnosť.. Efektívny trh nemožno dlhodobo budovať na základe spotrebiteľského odriekania, bojkotu, kúpy potrebných i hľadaných druhov tovaru, žiaľ, v súčasnosti žijeme v ekonomickom tranze, cenovom šoku, v posledných dňoch v politickej labilite, v rozčarovaní, ale i v značnom vytriezvení.

Ľudské i občianske právo dáva možnosť občanovi rozhodnúť sa pre operáciu, šokovú terapiu, či si dá vytrhnúť zub alebo ostrihať vlasy. Pranierovaná ekonomická reforma, pražský centralizmus bez súhlasu občanov nám šklbe vlasy, trhá zuby, trhá zuby cenovou explóziou, šokujúci dopad majú následky reštitúcie, nezamestnanosti, je tu strašiak utečencov a čiastočne aj rozpredávanie hospodárskych a národných hodnôt.

Ešte jedna poznámka. S uspokojením sme prijali informácie o rozpade neproduktívnej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a zbytočného paktu Varšavskej zmluvy. Už sa podľa tlače znovu chystáme vstúpiť do NATO. Budeme mat na to peniaze? Naši občania a voliči sú z tejto situácie veľmi rozčarovaní a skepticky naladení.

Ďakujem. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi poslanec Ftáčnik. Pripraví sa poslanec Hrnko.

Poslanec M. Ftáčnik:

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda,

vážené poslankyne a poslanci,

popri všetkých naliehavých problémoch v súčasnosti nás čoraz naliehavejšie oslovuje aj problém, ktorý tu už zaznel, a to je problém nezamestnanosti. Je to problém, na ktorý je možné pozrieť sa z niekoľkých strán a tak mi dovoľte prezentoval aspoň niektoré z nich. Najprv fakty: k 31. 12. 1990 bolo v Slovenskej republike okolo 40 tisíc nezamestnaných. Za január stúpol tento počet o ďalších 20 tisíc a koncom februára dosahoval 76 tisíc nezamestnaných, čo predstavuje asi 3 %. Dá sa očakávať, že do dvoch mesiacov dosiahne Slovenská republika 5 až 6 %-ný podiel nezamestnaných, čim sa aspoň v jednom bode naplní scenár ekonomickej reformy. Ak nazrieme do čísiel hlbšie, môžeme hľadal odpoveď na otázku, na ako dlho, kde a kto je nezamestnaný. Na ako dlho? Všetci dúfajú, že nakrátko, ale realita je taká, že prevažuje dlhodobá nezamestnanosť. V nej sú výrazné najmä skupiny absolventov škôl a pracujúcich nad 50 rokov. Na otázku kde nebudem odpovedať konkrétne. Upozorňujem, že sú výrazné rozdiely medzi okresmi, a to až v tisícoch nezamestnaných. Odpoveď na otázku kto je taká, že 40 % uvoľňovaných pracovníkov sú technicko-hospodárski pracovníci.

Keď sa na problém nezamestnanosti pozrieme inými očami, najmä v bezprostrednom styku s nezamestnanými, uvedomíme si, že nezamestnanosť to nie sú len percentá, ale hlboký zásah do celej existencie človeka. Úprimne vám poviem, že keď som minulý týždeň v Petržalke na tematickom stretnutí s občanmi videl plakať päťdesiatročného muža, pocítil som to veľmi osobne. Občania sa pýtali, či poslanci v Slovenskej národnej rade o týchto otázkach diskutujú. Odpovedajte si sami. Mňa tento kontakt s nešťastím iného človeka núti naliehavo si klásť otázku, či pre riešenie tohoto problému robíme dosť. Uvedomujem si, že ťažko pomôžeme individuálnemu človeku, úlohou parlamentu je zákonom stanoviť nástroje na riešenie problému a kontrolovať vládu pri ich uplatňovaní.

Zákon o zamestnanosti a nadväzný zákon Slovenskej národnej rady, ktorý sme schválili na minulej schôdzi, stanovujú ako nástroje verejno-prospešné práce, spoločensky užitočné miesta a rekvalifikáciu. Keďže obce zatiaľ nevedia, ako je s majetkom a s ich finančnými prostriedkami, skutočná činnosť úradov práce sa iba rozbieha, prvé dva nástroje sa zatiaľ uplatňujú minimálne. Ostáva rekvalifikácia. Ale málokto vie, na čo, na aké profesie treba ľudí rekvalifikovať. Ukazuje sa, že podniky by aj chceli rekvalifikovať, ale predovšetkým vlastných pracovníkov a najmä profesie robotníkov. Tento stav asi ťažko nazveme aktívnou politikou zamestnanosti. V scenári ekonomickej reformy totiž chýbajú ďalšie nástroje - daňová a subvenčná politika v oblasti zamestnanosti. Odkladajú sa na neskôr? Vláda zatiaľ nestanovila svoje štrukturálne zámery, ktoré oblasti ekonomiky bude podporovať, oživovať, ako tu dnes odznelo. Zatiaľ sme viac informovaní o tom, čo sa bude utlmovať.

Celý problém nezamestnanosti má aj svoj politický rozmer. Skrýva sa v ňom sociálna rozbuška. V tomto parlamente už zaznela myšlienka, že ekonomická reforma má nádej na úspech len vtedy, ak ju bude podporovať väčšina obyvateľstva a jej sociálne dôsledky nepresiahnu únosnú mieru. Chcem pripomenúť, že západní experti na odborných seminároch v Česko-Slovensku upozornili, že ak nezamestnanosť prekročí 10 % a vznikne masová sociálna nespokojnosť, zmätie to akúkoľvek ekonomickú reformu. Sociálny program reformy je koncentrovaný v záchrannej sociálnej sieti. Myslím si, že záchrannú sociálnu sieť nestačí len upliesť, ale treba ju zavčasu zodvihnúť nad zem a nenechať ju ležať na betóne, ak má plniť aj záchrannú funkciu. Varovné signály už existujú. Petícia predstaviteľov Zväzu priemyslu Českej republiky a Slovenskej republiky, ktorú dostalo Federálne zhromaždenie 16. februára, naliehavo upozorňuje na hroziaci rozpad celého národného hospodárstva, na ohrozenie existencie aj perspektívnych podnikov, čo môže spôsobiť akceleráciu rastu nezamestnanosti, nenaplnenie príjmov štátneho rozpočtu, a tým aj nenapnutie sociálnej siete.

Aké je tu východisko? Je mi jasné, a zrejme nie som sám, že kľúčová cesta k rozpleteniu problému nezamestnanosti je ukrytá v ekonomike, v jej efektívnosti, ktorú chce vláda Slovenskej republiky dosiahnuť, uplatňovaním ekonomickej reformy. Mám pocit, že je načase, aby do reformy aktívne vstúpil aj slovenský parlament. Už v decembri 1990 som navrhoval, aby sa na pôde Slovenskej národnej rady uskutočnila diskusia o uplatňovaní ekonomickej reformy na Slovensku. Vláda ústami pána Filkusa bola na to pripravená, avšak nezareagoval parlament. Preto sa táto diskusia neuskutočnila ani na februárovej, ani širšie na dnešnej schôdzi Slovenskej národnej rady. Ako sme počuli, je možné zaradiť tento bod na diskusiu na aprílovej schôdzi Slovenskej národnej rady, ale apelujem na vás, na poslancov, aby ste sa o to zasadili. Obraciam sa aj na občanov, aby takúto diskusiu žiadali cestou svojich poslancov. Mám na mysli, samozrejme, diskusiu vecnú, bez zbytočných emócii, bez zbytočného ideologizovania, ako sa to stáva typické pre zástancov federálnej ekonomickej reformy. Diskusia je však potrebná, Nemožno totiž podpísať vláde bianco šek na reformu, ako to naznačil pán Kučerák minule, keď žiadal trpezlivosť, že o tri roky sa uvidí, aké má reforma výsledky.

Čo si od takejto diskusie sľubujeme? Ak čakáme, že odpoveďou bude národný ekonomický program, máme na mysli nasledovné: buď sa ukáže, že Slovensko so svojou ekonomikou potrebuje zásadnú korekciu reformných krokov, než ako sú obsiahnuté vo federálnom scenári reformy, alebo sa ukáže, kde pri rešpektovaní federálneho scenára reformy je nutné voliť špecifické opatrenia a postupy pre slovenskú ekonomiku. Vláda Slovenskej republiky sa totiž nemôže zbavil svojej zodpovednosti za rozvoj Slovenska a musí oboznámiť parlament i verejnosť s tým, ako chce postupoval v tom ekonomickom priestore, ktorý má k dispozícii. Ak sa ukáže, že ten priestor je priúzky, je aj našou úlohou pomôcť jej zväčšiť ho.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Faktickú poznámku má poslanec Sládek. Poslanec V. Sládek:

Vážený pán predsedajúci, vážená vláda,

vážená Slovenská národná rada, dámy a páni,

dovolil by som si povedať iba dva marginálie k tomu, čo tu odznelo. Vzťah k vlastníctvu je jedno z najdôležitejších ľudských práv. Zdalo sa mi, že keď sme prijímali Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky, tam práve privatizácia je veľmi dôležitou zložkou na upravenie vlastníckych vzťahov. Prečo o tom hovorím? Nechcem tu rozoberať zákon o reštitúciách, ale padlo tu číslo 280 miliárd. Vieme, aký je rozpočet Slovenskej republiky, čiže je to obrovská čiastka. Chcel som povedať, že to číslo sa mi nejako nezdá z jednoduchého dôvodu. Bolo prijaté rozhodné obdobie 25. februára 1948. Do konca roka 1947, a to sú fakty, už bolo vo vlastníctve štátu z celkového národného majetku 60 %, v družstevnom vlastníctve bolo 2O % a iba 20 % bolo tých drobných živnosti alebo drobných nehnuteľnosti, ktoré sa budú teraz na Slovensku vracať. Takže reštituovať sa má jedna pätina pôvodného stavu.

Ak sa nemýlim, môžete ma opraviť, nemám tu štatistickú ročenku, národný majetok tejto republiky za obdobie od roku 1948 do roku 1990 vzrástol 12 až 15-krát. Ak si to zrátame, pôvodná hodnota majetku je 8 alebo 9 %. Ak to vydelíme piatimi, to číslo bude podstatne nižšie, nehľadiac na to, že sa to nebude vracať v peniazoch, ale podstatná časť bude in nátura, čo nebude mat priame nároky na štátny rozpočet.

Druhá marginália - nezamestnanosť. Tiež ma trápi, ale trošku iná nezamestnanosť. Mňa totiž netrápi zverejnená nezamestnanosť, ale skrytá nezamestnanosť, ktorá - musíme si priznať - v niektorých odvetviach bola aj pred zmenami, ktoré nastali. Produktivita práce je - ak sa nemýlim 60 %-ná. V súčasnosti by sa určite našli odvetvia, kde je ešte nižšia produktivita. Ak je produktivita práce 60 % a pracovník poberá mzdu, znamená to, že z desiatich pracovníkov prakticky štyria sú nezamestnaní a poberajú plat. Myslím si, že je čestnejšie, ak im budeme dávať sociálnu dávku a priamo ich nazveme nezamestnanými, ako by sme ich mali zamestnávať a platiť im za niečo, čo nerobia.

Ďakujem za pozornosť.

- 136 - Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi pán poslanec Hrnko. Navrhujem, aby sme po vystúpení pána poslanca Hrnku urobili krátku prestávku a po nej pokračovali v rokovaní maximálne do 18. 00 hodiny.

Poslanec A. Hrnko:

Vážené predsedníctvo, vážení poslanci, dámy a páni,

dovoľte mi, aby som sa opäť vrátil k problematike prípravy ústav, a najmä po včerajšom vystúpení pána prezidenta, aby som mohol oponovať voči niektorým tézam, ktoré sa odvolávajú na históriu. Pripravil som si krátky historický rozbor o tom, či to, čo sa tvrdí, je pravda a do akej miery to pravdou je.

V súvislosti s debatami okolo nových ústav sa pri zdôvodňovaní jednotlivých stanovísk často zabieha pre argumenty do minulosti. Jedným z takýchto argumentov, s ktorým niekoľkokrát vystúpil aj pán prezident Havel, je i tvrdenie, že v roku 1918 vznikla československá republika z vôle oboch našich národov, ako unitárny štát, a že tento unitárny štát sa v roku 1968 federalizoval. Z tohto tvrdenia sa potom vyvodzujú závery o prvotnosti federácie a o odvodenosti národných republík od tohto subjektu. Teda popiera sa základný princíp, na ktorom chce federáciu budovať slovenská strana, že republiky sú primárnym štátotvorným subjektom a federácia je subjektom odvodeným. Nuž teda pozrime sa do histórie a preverme nosnosť tézy, že Československá republika v roku 1918 vznikla z vôle oboch našich národov ako unitárny štát.

Je chronicky známe, že počas prvého zahraničného odboja v rokoch 1914-1918 nebol vydaný ani jeden dokument zo slobodnej vôle zástupcov slovenských krajanských a exilových organizácii, v ktorom by sa súhlasilo s ideou čechoslovakizmu a s vytvorením unitarného československého štátu. Sú chronicky známe Clevelandská dohoda z roku 1915, kde sa žiada federatívne spojenie českých krajín a Slovenska, je známe Kyjevské vyhlásenie z roku 1916, kde sa požaduje vytvorenie zväzku českého a slovenského národa na základe sabaurčovacieho práva slovenského národa a konečne je známa Pittsburská dohoda, kde sám prezident Masaryk - on bol aj autorom textu, lebo nesúhlasil s Clevelandskou dohodou - garantoval úplnú samosprávu Slovenska. Ani z jedného tohto dokumentu, ani z akéhokoľvek iného z obdobia boja za národnú slobodu v exile teda nemožno vyčítať, že by nejakí Slováci bojovali za unitárny štát.

Pozrime sa ďalej, aká bola situácia na domácom poli. Je jasné, že na rozdiel od Čechov, ktorí v českých krajinách disponovali predsa len s určitou reálnou mocou, Slováci sa v dôsledku vyše 50 rokov trvajúcej krutej maďarizácie neboli schopní zoči-voči reálnej moci uhorského štátu oslobodiť vlastnými silami. Nutne potrebovali pomoc zvonku a štátoprávne spojenie s českými krajinami sa zdalo jedine možným a vzájomne prospešným. Slovenská politická reprezentácia, ktorá sa sformulovala v druhej polovici roku 1918 okolo vznikajúcej Slovenskej národnej rady, jednoznačne proklamovala samourčovacie právo slovenského národa, napríklad aj ústami jediného slovenského poslanca v Budapešti Ferdiša Jurigu vo vyhlásení v uhorskom sneme 19. septembra 1918. Martinská deklarácia z 30. októbra 1918, ktorú Milan Hodža evidentne sfalšoval a jej originál zničil - a poslancovi Hofbauerovi poviem, že nebola prijatá v čiernom orlovi, ale v Tatra-banke v Martine - síce v prvom odseku hovorí o česko-slovenskom národe, podotýkam že so spojovníkom, ale celý ďalší text spomína už len slovenský národ a jeho samourčovacie právo.