Samotná existencia Slovenskej národnej rady i existencia samostatného slovenského klubu v Revolučnom Národnom zhromaždení po roku 1918 hovoria jasnou rečou, že v čase vzniku československej republiky nešlo o vznik unitarného, ale duálneho štátu. Aj prvé vládne teleso na Slovensku, ktoré sa etablovalo v Skalici v novembri 1918 na čele s Vavrom Šrobárom, sa nazývalo slovenskou vládou. Až keď v Čechách zistili, že slovenská politická reprezentácia nie je schopná z vlastných síl uplatniť svoju moc nad Slovenskom a je politicky odkázaná na Prahu, začala unitarizácia novovzniknutého štátu. Jej prvým prejavom bolo vyhodenie spojovníka zo slova Česko-Slovensko, premenovanie Šrobárovej vlády na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, administratívne rozpustenie Slovenskej národnej rady atď.

Napriek tomu všetkému nemožno až do prijatia prvej ústavy československej republiky roku 1920 hovoriť, že by Československo bolo unitárnym štátom. Centralizácia a bezduchý pokus nanútiť Slovensku hneď po prevrate etnický čechoslovakizmus narážali, samozrejme, na odpor slovenskej politickej reprezentácie. Praha si však veľmi rýchlo kúpila časť slovenskej, prevažne evanjelickej inteligencie, žiaľ, a rozložila politickú jednotu Slovákov. Táto metóda sa účinne využívala a využíva až dodnes.

Za tejto neutešenej situácie došla na Slovensko Pittsburská dohoda. Andrej Hlinka, ktorý sa na čele obnovenej Slovenskej ľudovej strany veľmi rýchlo postavil do čela oponentov centralizácie, podnikol potom na jej základe pokus presadiť slovenské požiadavky samostatne na Parížskej mierovej konferencii. Jeho cesta nezostala celkom bez výsledku, lebo dohodové mocnosti sa začali zaujímať o problematiku a na základe Pittsburskej dohody bol v medzinárodných partoch a zmluvách novozniknutý štát zapísaný

nie ako Československo, ale ako Česko-Slovensko, teda z hľadiska medzinárodno-právneho ako štát duálny. Avšak ani ústava z roku 1920, ktorá vnútroštátne ustanovila československú republiku ako unitárny štát, nebola na Slovensku prijatá bez výhrad. Je známe, že ústavu prijalo nie riadne zvolené, ale Revolučné Národné zhromaždenie. Zo Slovenska menoval osoby do tohoto telesa Vavro Šrobár. Zo 40 slovenských poslancov bolo takto menovaných 30 evanjelikov a 10 katolíkov, hoci pomer obyvateľstva bol 80 % ku 20 % v prospech katolíkov. Tu treba pripomenúť, že v roku 1918 konfesia hrala v slovenskej politike veľmi veľkú úlohu. Dnes už nie, a dúfam, že už nikdy nebude hrať.

Situácia pre nový štát bola neistá a preto bolo treba navonok ukázať jednotu. Aj vtedy sa hovorilo, že Európa nás prijme len ako jednotný národ, Európa, Európa a zas len Európa. Slovenská politická reprezentácia vtedy tomuto tlaku podľahla, ale nie bez výhrad. Aby však nevzniklo podozrenie, že reprezentácia slovenských katolíkov súhlasí s unitárnou ústavou, podpísali 19. februára 1920 šiesti katolícki poslanci - Jozef Budaj, Karol Kmeťko, Ján Kovalik, Štefan Onderčo, Jozef Sivák a Florián Tománek nasledovné osvedčenie, ktoré odovzdali ústavnoprávnemu výboru prostredníctvom poslanca Dolanského - citujem: "Dolupodpísaní poslanci Slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú, že sa síce oni vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov z vyšších záujmov jednohlasne boli prijaté, proti kompromisnému návrhu pána ministra vnútra - totiž krajinské hranice mali byt zachované, krajinský snem bez legislatívy nad krajinami ustanovený - sa nebudú stavať, tým však nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska legislatívnym snemom, a želajú si, aby toto pre budúcnosť zabezpečené bolo. " Teda reprezentanti 80 % slovenského obyvateľstva prijali unitárnu ústavu len s výhradou, že ju prijímajú kvôli Európe ad hoc - len vtedy a že pre budúcnosť

si žiadajú federalizáciu. Andrej Hlinka toto osvedčenie podpisať nemohol, lebo bol v danej dobre intervenovaný na Mirove, v dôsledku svojej parížskej cesty a ďalší katolícky poslanec Ferdiš Juriga tiež vehementne vystupoval za autonómiu Slovenska.

Z hľadiska rozdelenia počtu obyvateľov z konfesijného hľadiska treba jednoznačne povedať, že aj centralistická ústava z roku 1920 bola Slovensku vnútená a slovenskými poslancami dočasne prijatá v dôsledku nepriaznivých medzinárodných okolnosti. Aspoň boli o tom presvedčení. Hovoriť teda, že v roku 1918 vznikol z vôle našich národov unitárny štát, nezodpovedá historickej pravde. Historickou pravdou je, že v roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika ako štát duálny a ako duálny bol prijatý i do medzinárodného spoločenstva štátov a unitarizácia bola len dôsledkom jednostranného diktátu silnejšieho partnera k slabšiemu.

Masaryk hovorieval, že štáty sa udržujú myšlienkou, z ktorej vznikli. Keďže Česko-slovenská republika bola založená na myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov, i podľa samotného zakladateľa československého štátu, nemohla československá republika, ktorá tento princíp nahradila čechoslovakizmom, prežiť. Prvá československá republika v roku 1939 zanikla pod náporom zvonka, ale aj v dôsledku neživotnosti jej predchádzajúceho vnútorného usporiadania. Tvrdenie o právnej kontinuite dnešného československého štátu s prvou republikou je umelá konštrukcia. Z hľadiska medzinárodného i vnútorného práva v marci 1939 prvý československý štát zanikol.

Slovenská republika bola z hľadiska medzinárodného práva riadne uznaným právnym subjektom, aj z hľadiska vnútorného práva vznikla legitimne. Samozrejme, to nijako nesúvisí s jej režimom a charakterom. Až Slovenské národné povstanie sa zo slovenskej strany prihlásilo k obnoveniu spolužitia s českým národom v novom spoločnom štáte. Dalo si však podmienku, že toto spolužitie bude založené na princípe rovný s rovným. Nový československý štát sa teda vytváral striktne na dualistickom, možno povedať federalistickom základe. Slovensko vstupovalo do obnoveného štátu s vlastnou zákonodarnou, výkonnou i súdnou mocou. To samo osebe popiera tézu kontinuity s prvou republikou, ktorá bola úplne nezávislou od pražského centra. Politickí vodcovia povstania však zabudli na jednu maličkosť - a upozorňujem vážených pánov poslancov, aby sa z histórie poučili, aby sme my, historici, nepísali len pre seba, ale aby naša práca mala aj nejaký význam - že politická dohoda nie je ústavným aktom, a že každá politická dohoda sa po zmene politickej klímy dá politicky zmeniť. ústavné nezakotvenie princípu rovný s rovným štátnou zmluvou potom viedlo k tomu, že troma pražskými dohodami sa z princípu rovný s rovným stal zdrap bezcenného papiera. Opäť bol Slovensku vnútený pražský centralizmus a s ním i vyše 40 rokov trvajúce obdobie komunistickej totality.

Dnes treba veľmi jasne a veľmi zreteľne povedať, že unitárny režim tak prvej, ako aj obnovenej československej republiky, bol a je nelegitímny. Nevznikol zo slobodnej vôle slovenského národa, ale nám bol jednostranne vnútený. Ak má nádej existovať česko-slovenský štát, môže to byt zabezpečené len medzinárodno-právnou zmluvou. Tento akt, zmluva musí byt časťou novej ústavy, aby ju nebolo možné meniť podľa toho, aké je momentálne politické počasie. Slováci už majú príliš veľa negatívnych skúsenosti, aby mohli opäť naletieť na pekné sľuby a bianco papiere. Hovorí sa "čiara pacta boní amíci". Aj pre nás by mala byt jasná zmluva základom pre dobré priateľstvo. Podotýkam, že toto sa dá dosiahnuť len vtedy, keď Slovenská národná rada

konečne vezme osud slovenského národa a obyvateľov Slovenskej republiky do svojich rúk. Sme posledným národom, okrem Lužických Srbov, ktorý nevyhlásil svoju zvrchovanosť na svojom území. Dúfam, že nedopadneme tak, ako sme dopadli so syntézou národných dejín. Lužickí Srbi ju už majú, my ešte nie.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Faktickú poznámku má pán poslanec Blažko. Poslanec V. Blažko:

Vážená Slovenská národná rada,

vážim si historické vedomosti, ktoré pán Hrnko má. Ale keď nám tu predstavoval niečo z histórie, nebolo to úplné a bolo to trochu z jeho vlastného pohľadu. Chcem povedať k dvom veciam, ktorých sa dotkol a ktoré ma zaujali.

Ak spomínal evanjelickú časť dejinných tvorcov a k tomu pripomenul slovo "žiaľ", tak chcem pripomenúť, že nespomenul jednu skutočnosť, že pri tvorení sa slovenskej identity stáli obidve konfesie. To sme si pripomínali i s prítomným podpredsedom pánom Čarnogurským v októbri minulého roka vo Zvolene, keď bolo 58. výročie stretnutia sa Andreja Hlinku a Martina Rázusa, kde práve na tomto stretnutí pred veľkým davom proklamovali identitu Slovenska v plnom rozsahu. Teda tam bola spolupráca.

Ďalej sa dotkol konfesie alebo cirkvi, že v minulosti formovali politické dianie medzi nami a že dúfame, už

sa to viac nestane. Chcem povedať, že toto jeho prehlásenie je a zaváňa starou štruktúrou, ktorá chcela cirkvi zahrať do ofsidu a na vedľajšiu koľaj. Nám nejde o to - ja som tiež cirkevný činiteľ - aby cirkev prevzala moc. Ale nám vždy ide o to, aj v tejto chvíli, aby aj cirkevní činitelia boli dobrým kvasom do cesta toho chleba, ktorý spoločne pečieme. /Potlesk. / Lebo ak do nášho politického spektra sa dostane napríklad Nezávislá erotická iniciatíva, a táto má právo eventuálne hovoriť do nášho politického spektra, tak do tohoto politického spektra nemá právo hovoriť cirkev alebo konfesia ústami tých, ktorí by chceli niečo povedať aj z etického hľadiska? Prosím vás, uvedomme si túto skutočnosť.

Na záver chcem povedať jednu perličku. Perličku, bohužiaľ, z minulej totality. Istá pani išla do zahraničia. Keď sa vracala, na hranici jej povedali: Prosím vás, čo veziete? Nesmiete viezť pornografickú a teologickú literatúru, čiže tieto dve literatúry sa vtedy hádzali do jedného vreca. Ak to chceme urobiť aj dnes, tak ja na tomto mieste nemám čo robiť.

/Potlesk. / Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Faktickú poznámku má pán poslanec Hrnko. Poslanec A. Hrnko:

Chcel by som povedať, že pán biskup tú druhú časť môjho vysvetlenia asi zle pochopil. Ja som hovoril, že už dúfam, že konfesia nebude Slovákov rozdeľovať, ale spájať. To som povedal, aj myslel. Nikdy som nepovedal ani nemyslel, že cirkvi by nemali vplývať na náš národ, pretože naše dejiny sú skutočne veľmi hlboko a veľmi intenzívne spojené práve s povolaním kňaza a s cirkvou.

A čo sa týka druhého bodu ohľadom účasti evanjelickej časti nášho národa, samozrejme, bola vynikajúca. Však Ľudovít Štúr bol predsa evanjelik. To nikto nepopiera a myslím si, že nepoviem nič zlé, keď opäť zopakujem Štúra: "Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí. "

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský;

Ďakujem. Ešte chce s faktickou poznámkou vystúpiť pán poslanec Brestenský. Dúfam, že sa tiež nezapojíte do sporu.

Predseda SNR F. Mikloško:

Najprv povedzte, akej konfesie ste. /Smiech v sále. / Poslanec R. Brestenský:

Myslím, že to nie je vôbec rozhodujúce. Domnievam sa, že čokoľvek, čo Slovensko delí, prináša pre nás straty. A ak sa máme deliť, uvedomme si, o čo prichádzame.

Ďakujem. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Hlási sa pán poslanec Cyril Ivan. Poslanec C. Ivan:

Na podporu týchto myšlienok: Slovenská národná strana sa vždy hlási k takým osobnostiam, ako boli Kuzmány, Moyzes, Hlinka a Rázus.

- 145 - Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Vyhlasujem teraz polhodinovú prestávku. Pokračovat budeme o 17. OO hodine a budeme rokovať do 18. OO hodiny.

/Po prestávke. / Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Pokračujeme v rokovaní. Do rozpravy je ešte prihlásených 7 poslancov. Vystúpi pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda,

vážené Predsedníctvo Slovenskej národnej rady,

vážené poslankyne,

vážení poslanci,

neuzavretosť problematiky Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros je východiskom pre celý rad úvah, nezriedka, domnievam sa, aj špekulatívneho charakteru, ktorých hlavný zámer začína byt iný, než je skutočná podstata problému. Za také považujem aj vystúpenie celého radu starostov obci južného Slovenska. To je v podstate aj dôvod, prečo sa k tejto problematike vraciam a uvádzam k nej niekoľko zamyslení.

Po prvé - jednou z oblasti sústredeného úsilia Zväzu ochrancov prírody a krajiny v uplynulých rokoch bola obnova mlynu v Kvačianskej doline, na záchranu ktorého bývalé oficiálne inštitúcie síce vychrlili záplavy nariadení a opatrení, no ktorý by bez nezištnej, namáhavej práce ochranárov nenávratne zanikol. Ďalšími zaujímavými cieľmi

úsilia ochranárov bola záchrana unikátnej úvraťovej lesnej železničky z Novej Bystrice do Oravskej Lesnej, ktorá prekonáva neuveriteľne strmý hrebeň hôr, ako aj záchrana lesnej železničky z Brezna do čierneho Balogu. Ďalej, domnievam sa, že každý z nás pozná nádheru štiavnických vrchov a neopakovateľnú krásu početných jazier, ktoré sú tiež predmetom ochrany prírody.

Prečo sa o tomto zmieňujem? Sú v uvedených prípadoch predmetom záujmu ochrancov prírody vari prírodné útvary? Vôbec nie. V prípade mlyna v Kvačianskej doline ide o hydroenergetické dielo, ktorým naši predkovia využívali energetický potenciál Kvačianskeho potoka. Výstavba mlyna v tom čase zásadne ovplyvnila konfiguráciu tejto doliny. V prípade lesných železníc ide o dopravno-inžinierske diela, ktorých účelom bolo sprístupnenie hôr za účelom prepravy ľudí a dreva. V čase výstavby lesných železníc každá z nich predstavovala zásah do územia, aj do flóry. Dnes práve tieto diela sú predmetom ochrany a záujmu návštevníkov týchto území a bez nich si jednoducho toto územie nevieme predstaviť. No a konečne, pri obdivovaní krásy štiavnických jazier nie každý návštevník vie, že vôbec nejde o prírodné útvary, ale predmetom obdivu sú pozoruhodné hydrotechnické stavby z minulých storočí, tajený, ktoré vznikli prehradením údolí hlinito-kamenitými priehradami impozantných rozmerov a ktorých výstavba súvisela tiež s ľudskou činnosťou - bansko-inižinierskou prácou v podzemí. Vo všetkých obdivovaných prípadoch nejde o výtvory prírody, ale o diela ľudí.

Druhé zamyslenie: človek svojou existenciou vplýva na okolité prostredie a prispôsobuje si ho pre svoje účely. Pre svoje potreby stavia stavby, úplne každá stavba, a to aj tá najmenšia, má za následok dôsledky na pôvodné územie. Dôsledky vybudovaných stavieb môžu byt kladné aj

záporné. Úsilím každého staviteľa je maximalizácia pozitívnych dôsledkov stavieb a minimalizácia negatívnych dôsledkov stavieb. I tak však vzniká riziko vzniku takých negatívnych dôsledkov týchto stavieb na okolité územie, s ktorými sa pôvodne neuvažovalo. Nie je to nič neobvyklé, veď každá stavba predstavuje zásahy do pôvodnej konfigurácie terénu, do režimu jeho podzemných aj povrchových vôd. Je preto bežné, že niektoré vplyvy stavby v území možno zistiť, overiť, no aj eliminovať až po uvedení danej stavby do užívania. Tak tomu bolo napríklad pri vodnom diele Kráľova na Váhu, diaľnice, metra, vážskych kaskád, vodných diel Liptovská Mara, Zemplínska Šírava - mohol by som pokračovať. Nie je nijakou náhodou, že žiadny finančný prepočet žiadneho rezortu, nie že stavebníctva, nemá položku prepočtu s názvom "nepredvídané náklady".

Tretie zamyslenie: O tejto sústave vodných diel sa nezriedka hovorí na rôznych stretnutiach a na najrôznejších úrovniach, ako keby išlo o uvažovaný zámer stavby a nie o stavbu prakticky vybudovanú, ktorej do dokončenia chýba iba málo. V prípade stupňa Gabčíkovo ide o stavbu, ktorá už v súčasnosti zásadne ovplyvnila konfiguráciu južného Slovenska. Ide o stavbu, ktorej odstránenie a likvidácia prakticky ani nie je možná. Veď súčasťou stavby nie sú iba objekty a zariadenia viditeľné verejnosti nad povrchom územia. Sú to aj kilometre podzemných stien, spodné stavby objektov a pod nimi desaťtisíce kubíkov zainjektovaných štrkopieskov, ktoré vytvorili vodotesnú vaňu pri zakladaní stavby. Autori úvah o likvidácii súboru stavieb gabčíkovskej vodnej elektrárne majú vôbec reálnu predstavu o tom, čo a ako by sa vlastne likvidovalo? A či takáto likvidácia vybudovaného diela by nebola oveľa drastickejším zásahom do územia?

štvrté zamyslenie: V súvislosti s touto sústavou vodných diel odznelo veľa vážnych výhrad vo veci narušenia, ohrozenia, zničenia prírodného prostredia toku Dunaja, priľahlého územia, ako aj návrhy na zriadenie trilaterálneho prírodného parku Podunajsko - spolu s Rakúskom aj Maďarskom. V súvislosti s týmito diskrétnymi očami sa obchádza rad faktov. Jedným z nich je skutočnosť, že zatiaľčo naši rakúski susedia sú nadšenými stúpencami tohoto zámeru na našom území, oni sami na rakúskom území Dunaj sputnali dosiaľ jedenástimi mohutnými hydroenergetickými dielami a pripravuje sa výstavba dvanásteho, čim nielen využívajú prevažnú väčšinu energetického potenciálu rieky na svojom území, no tým aj vyriešili problém so zabezpečením stabilného plavebného kabaritu tohto medzinárodného splavného toku. Situácia u našich maďarských susedov v rámci využívania energetického potenciálu a plavebných problémov Dunaja je trošku odlišná. Pod Nagymarosom Dunaj má síce veľký prietok, no súčasne aj minimálny pozdĺžny sklon. Ako je známe, energetický potenciál toku je závislý od veľkosti prietoku, aj od pozdĺžneho sklonu. Takže naši susedia pre trilaterálny park ponúkajú vlastne zo svojho hľadiska žiadnu obeť, aspoň nie svoju.

Ani zmienky zo strany odporcov tejto sústavy vodných diel nebolo v súvislosti s rokmi 1954 a 1965. Aspoň som to nepostrehol. Ako keby udalosti týchto rokov sa vôbec ani neudiali. Dovoľte mi preto pripomenúť, že v roku 1954 dunajský vodomer v Bratislave ukazoval, ak sa nemýlim, rekordných 954 cm a južné Slovensko sa chvelo obavou o svoju existenciu. Obrovské plochy podmoknutných poli boli jediným dôsledkom tohoto vážneho varovania rieky. K pohrome neprišlo. Povodňová vlna bola totiž vysoká, no časové pomerne krátka, takže dunajské hrádze vydržali a južné Slovensko uniklo najhoršiemu.

Menej šťastia malo južné Slovensko v roku 1965. Povodňová vlna bola síce nižšia než v roku 1954, no trvala týždne. Za ten čas rozmokli nielen hrádze Dunaja, no hlavne ich podložie. Nemohli pomôcť spevňovania hrádzí v rámci povodňovej aktivity. Napokon dva mohutné prielomy hrádzí pri Patinciach a pri Čičove spečatili boj s vodou. Bol som vtedy na hrádzi pri Patinciach a videl som, ako ničivý živel spustošil ohromné územie - faunu a flóru - nechránenú, chránenú, i veľmi prísne chránenú. Z desiatok dedín vtedy zostali iba strašidelné pôsobiace lesy komínov, pretože iba tie vydržali nápor vodného prívalu. Domy nie. Z ciest ostali asfaltové platne porozhadzované po rozbahnených poliach. Zo železničných trati ostali koľajnice visiace na mostíkoch vo vzduchu, zatiaľčo podmyté mosty boli zrútené do bahnom zaplnených kanálov. Mesiace som vtedy žil spolu so stovkami ďalších ľudí v maringotkách, cez deň stojac za teodolitom pri vytyčovaní nových mostov, nových ciest a nových trati v tomto spustošenom území. Bez ich vybudovania nebol mysliteľný návrat života.

Bolo by zaujímavé, vážení páni poslanci a poslankyne, v tom čase urobiť plebiscit vo veci výstavby vodného diela, ktorý by s definitívnou platnosťou ochránil južné Slovensko od takýchto povodni. Z tohoto obdobia som si potvrdil poznatok, že Dunaj, to nie je iba láskavá rieka a unikátny prírodný prvok, že je to aj veľmi ťažko vyspytateľný živel, v ktorom sa snúbi krása, krutosť s krajnou ničivosťou. No a konečne, Dunaj, to nie sú iba rieky a jej ramená. Je to aj výnimočne dôležitá európska magistrála, ktorej v súčasnosti najhoršie splavný úsek v dôsledku zmenšenia pozdĺžneho sklonu toku a uloženiu náplav je práve medzi Bratislavou a Komárnom. Nepodarilo sa, ani sa nedarí trvalo zabezpečovať prijateľné plavebné pomery na tomto úseku. Pritom požiadavky od roku 1992 sa výrazne sprísnia, keď po splavnení kanálu Dunaj - Rýn - Mohan bude

možné využívať dunajskú lodnú dopravu od čiernomorského Izmailu až po holandský Rotterdam. Požiadavky na plavebnú dráhu sú pritom tvrdé. Šírka plavebnej dráhy 180 metrov, hĺbka vody minimálne 3, 5 metra. Tieto hodnoty na súčasnom toku nie sú zabezpečené ani zabezpečiteľné.

Vážené predsedníctvo,

vážená vláda,

vážené poslankyne a poslanci,

chronickým oponentom dostavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, či dokonca navrhovateľmi likvidácie takmer hotového gabčíkovského stupňa dávam do pozornosti uvedené námety na zamyslenie. Rovnako odporúčam na zamyslenie mieru hodnovernosti aj v budúcnosti uzatváraných zmlúv a dohôd s našimi susedmi, a to za stavu nerešpektovania právnej platnosti uzavretých medzištátnych zmlúv o spoločnej výstavbe a prevádzke tejto sústavy vodných diel.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem poslancovi Hofbauerovi. Pán poslanec, dovoľte, aby som reagoval na vaše vystúpenie faktickou poznámkou. Bol som členom štátnej návštevy v Maďarsku pred niekoľkými týždňami. Vtedy sme okrem iného rokovali vyslovene o vodnom diele Gabčíkovo s ministerským predsedom Antallom, kde sa veci, ktoré ste spomínali, takisto traktovali a kde nám maďarská strana jednoznačne potvrdila, že žiadne ekologické obavy, žiadne ekologické problémy, žiadne iné veci nie sú dôvodom spochybňovania a zastavenia tohto vodného diela. Sú to z maďarskej strany výlučne politické dôvody, sú to dôvody, na ktorých sa maďarská opozícia v parlamente vlastne zjednotila a, žiaľ, musíme povedať, že im veľmi nedôstojné prisluhuje naša časť - slovenská, resp. aj naši zelení.

/Potlesk. /

Hlási sa pán poslanec Andel. Poslanec M. Andel:

Vážené dámy, vážení páni,

netreba veľa politických schopností, aby človek pochopil, že dnes stojíme na dejinnej križovatke. To, čo sa navonok javí ako osobné spory, to sú v podstate spory o koncepciu a vlastne o smerovanie vývoja spoločnosti na Slovensku. Na jednej strane stoja ľudia, ktorí chcú hýbať problémami a tým i posúval Slovensko ďalej. Na druhej strane stoja ľudia, ktorých názor by sa dal charakterizovať asi takto: cudzie problémy sú prednejšie ako naše vlastné, cudzí rozum je lepší, vie asi toho viac. Nič nové pod slnkom. Ľudstvo už v minulosti neraz zažilo čosi podobné. Napríklad sklené črepy domorodci s radosťou menili za vzácne kovy. Stačilo ich len ideologicky spracovať a povedať, že to je ono. /Potlesk. /

Východisko z dnešnej situácie je jednoznačné. Musí sa odvíjať od zásadného politického rozhodnutia tohto parlamentu. Chce to iba jednu maličkosť - vyhlásiť zvrchovanosť nášho parlamentu, Slovenskej národnej rady. Potom bude mat vláda voľné ruky, aby robila vlastnú politiku, prijímala rozhodnutia v oblasti dani, cenových relácii a podobne. Avšak vláda, ktorá nemôže suverénne riadiť hospodárstvo, je vládou polovičnou a povedzme si to rovno, keby

hospodárstvo fungovalo, trhová ekonomika bola rozbehnutá - čomu všetci veríme, že raz tak bude - potom by táto vláda mala v dnešných podmienkach vlastne iba okrasnú funkciu, doslova ako kvetináče vystavené v oknách.

A podobne je to i s týmto parlamentom. Obchádzanie kardinálneho problému politickej zvrchovanosti vedie k tomu, že napríklad na úrovni kultúry strácame dych ako národ - pozri likvidovanie novín, knižnej kultúry, televízie, rozhlasu a podobne. V ekonomickej rovine sú obyčajní jednotlivci čoraz viac zbedačovaní pod heslom radikálnej reformy, lebo sme si nechali nahovoriť, že svetové ceny sa dajú zniesť i s hlboko podpriemernými mzdami. Dávno je známe, že štát je tak silný a bohatý, ako bohatí sú jeho občania. Občania sú však chudobní a zdá sa, že pre cudzie záujmy budú ešte chudobnejší, a takýto osud má zrejme stihnúť i Slovensko. Obávam sa, že mnohí si želajú, aby Slovensko nebolo nikdy silné a aby nemalo svoj vlastný, moderný, demokratický štát. Je to asi hriech spomenúť na Slovensku vlastný štát. Nemci, Francúzi, ale aj iné národy mali vo svojich dejinách oveľa temnejšie obdobia. Prežívali oveľa krvavejšie udalosti, ale právo na štát, zvrchovanosť, im nespochybnil nikto. Ideologické masírovanie v duchu, že ak Slovensko bude zvrchované, tak len za ostnatým drôtom, má iba jediný cieľ: urážať tento národ. /Potlesk. /

Mám dojem, že asi budeme musieť uzákoniť právnu normu zakazujúcu hanobenie vlastného národa. Sme takisto ako iné národy schopní demokraticky samourčovať si cestu vlastného vývoja. Páni, ktorí o tom pochybujú, mali by nechal šancu obyvateľom Slovenska, aby v praxi sebe, ale aj iným dokázali, že vieme byt demokraticky zvrchovanou krajinou. Alebo sa to nedá urobiť? Ak áno, ak sa to dá urobiť, prvým krokom by malo byt prihlásenie sa k deklarácii zvrchovanosti Slovenska v takej podobe, ako ju pred pár

dňami ponúkli slovenské iniciatívy a popredné osobnosti nášho politického, kultúrneho a verejného života.

Ďakujem. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Faktickú poznámku má poslanec Huba. Poslanec M. Huba*

Vážené dámy, vážení páni,

chcem zareagovať na to, čo povedal pán prvý podpredseda Čarnogurský, zároveň riaditeľ najväčšej stavebnej firmy budujúcej Gabčíkovo. Samotný problém sa, samozrejme, nedá vyriešiť faktickou pripomienkou ani samostatným desaťminútovým vstupom. Chcem len povedať, že v Maďarsku poznám tiež niekoľko odborníkov, pre ktorých tento problém nie je v prvom rade politický, myslím, že ich je viac ako niekoľko. Poznám zaručene niekoľkých. U nás, v našej odbornej obci to rozhodne nie je problém v prvom rade politický, vôbec to nie je len problém zelených. Nezávislé komisie, ktoré boli organizované vládou národného porozumenia, neskôr samotným rezortom lesného a vodného hospodárstva, ktorý má dosť veľký záujem dokončiť toto dielo, dokonca v pôvodných parametroch, dospeli z veľkej časti k odlišným názorom, ako má pán prvý podpredseda. Nespomínam si, že by v tých komisiách boli nejakí zelení, keď to už takto staviame. Zvlášť pán podpredseda Ondruš to rád stavia ako čisté stranícku záležitosť zelených, čo vôbec nie je pravda. Skutočne tie komisie tvorili ľudia, ktorí v strane zelených nie sú, pokiaľ viem, a dospeli z veľkej