tomto smere nikto tu nevystupuje s nejakými návrhmi, toho sme si naprosto vedomí a sme zajedno.

Ďakujem. /Potlesk. /

Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Ďakujem. Vystúpi poslanec Peter Weiss. Pripraví sa poslanec Buday.

Poslanec P. Weiss:

Vážené Predsedníctvo Slovenskej národnej rady,

vážená vláda,

pani poslankyne, páni poslanci,

rád by som sa dnes vrátil k reakcii pána ministra Kováča na moje vystúpenie na predchádzajúcej schôdzi Slovenskej národnej rady. čas, ktorý som si vymedzil, mi neumožňuje vyjadriť sa ku všetkému, preto uvediem iba niekoľko bodov. Kým sa však dostanem k odpovedi na vecné a korektné, od lacného ideologizovania pozbavené výroky pána ministra, nedá mi, hoci som to pôvodne nemal v úmysle, aby som nezareagoval aj na niektoré názory pána podpredsedu vlády zodpovedného za ekonomickú reformu. Podnietili ma k tomu jeho dnešné vystúpenia.

Začnem tým, lebo niet dôvodu to tajiť, že naši poslanci od samého začiatku upozorňovali na to, že koncepcia ekonomickej reformy tak, ako ju presadzovala skupina okolo ministra Klausa, nepovedie k demokratickej, výkonnej a zároveň sociálne a ekologicky orientovanej ekonomike. To, že sa naše výhrady k scenáru liečby šokom rýchle potvrdili, ani to, že teraz už podobné kritické hlasy zaznievajú nielen z radov ďalších opozičných strán, ale aj z radov vládnucej koalície, odbornej ekonomickej verejnosti, zväzov priemyslu, Slovenského roľníckeho a družstevného zväzu, odborov atď., nás však nijako nenaplňuje uspokojením. Tým viac, že sa celkom zreteľne odhaľuje odklon vývoja reformy od predstáv vlád vyjadrených v programových vyhláseniach.

Na minulej schôdzi Slovenskej národnej rady, i dnes, sa podpredseda vlády Slovenskej národnej rady pán Kučerák síce pevne a vehementne, ale skôr na základe ideologických, než vecných argumentov postavil na obranu tej podoby ekonomickej reformy, v akej ju presadzuje federálna vláda resp. pán Klaus. Pán podpredseda dôvodil tým, že - citujem, možno nie doslovne, z jeho vystúpenia na minulej schôdzi Slovenskej národnej rady: "Pán Klaus túto reformu nevymyslel, za tým boli desiatky ekonómov, ktorí robili disidentsky štúdie a pán Klaus to iba presadzuje ako jeden z nich. " žiada sa nahlas povedať, že desiatky ekonómov boli a sú aj za alternatívnymi projektami ekonomickej reformy, že šoková terapia od počiatku nebola jedinou alternatívou, a že jej riziká a neprimeranosť našim podmienkam, osobitne podmienkam Slovenskej republiky, sa čoraz viac ukazujú v plnej nahote ako tieň praktických krokov vlád. Tu je skutočné pozadie len zdanlivo paradoxného, ale o to výrečnejšieho faktu, že aj niektoré vládne politické sily na Slovensku sa dnes alibisticky dištancujú od hrozivých dôsledkov federálneho vládneho scenára reformy, ktorý aj oni prebojúvali ako jediný možný a ktorý zákonodarnými aktami podopierajú a dnes súčasne volajú po korektúrach reformy, zohľadňovaní sociálnych záujmov obyvateľstva Slovenskej republiky a špecifík slovenského národného hospodárstva.

Pred týmito faktami, pred reálnou životnou situáciou a náladami obyvateľstva nemožno utekať poukazovaním

na to, že niekto vraj mysli nemoderné, alebo je v zajatí marxizmu, alebo je ľavičiar. Treba argumentovať vecne, odborne i politicky, lebo česko-slovenskú reformu kritizujú aj mnohí domáci i zahraniční odborníci a politici, ktorí sa nikdy neangažovali v ľavicových stranách a hnutiach. Preto veľmi vítam návrh pána Filkusa, aby sa hoci oneskorene zorganizovali odborné semináre i politické diskusie k ekonomickej reforme. Len dúfam, že sa na nich nebude argumentovať ideologickými floskulami ani citátmi z produkcie oponentov uplynulých dvadsiatich rokov. Také argumenty by totiž mohli používal obe strany a k ničomu by to neviedlo.

A teraz mi už dovoľte pristúpiť k odpovedi na názory pána ministra Kováča.

Po prvé by som sa chcel vyjadril k vzťahom medzi zodpovednosťou vlády Slovenskej republiky a kompetenčnými zákonmi. Možno interpretoval vyjadrenie pána ministra o možnostiach vlády Slovenskej republiky pred začiatkom pôsobenia kompetenčného zákona tak, že do 1. 1. 1991 vláda Slovenskej republiky nemala žiadne možnosti podieľal sa na príprave scenára ekonomickej reformy a jej realizačných krokoch, ako napríklad na rozhodnutí o devalvácii koruny, o prevzatí pôžičiek z medzinárodného menového fondu a podobne? Znamená to tiež, že teraz resp. po prijatí ďalších legislatívnych opatrení už bude mal vláda Slovenskej republiky dosť právomoci riadil hospodárstvo Slovenskej republiky? Pripravuje vláda Slovenskej republiky v tejto súvislosti korekciu federálneho scenára prechodu na trh? Vláda by zrejme mala predložil v krátkom čase vyhodnotenie doterajšej realizácie scenára ekonomickej reformy v podmienkach Slovenskej republiky a predložil návrh na jeho korigovanie, ak sa to ukáže, a zrejme sa ukazuje, ako nevyhnutné. Bolo by pritom, pravda, nerealistické sa nazdával, že je možné vrátil sa nazad a začal realizoval reformu odznova. Väčšina hospodárskych procesov je nevratných a bolo by škodlivé, ak by korekcie neboli dobre koordinované a protirečili by základnej požiadavke prechodu na trh.

Teraz k druhej otázke, k otázke sociálnych nákladov prechodu na trh. Dnes sú už k dispozícii niektoré výsledky analýz rastu spotrebiteľských cien a ich dopadu na životné náklady reálnych domácnosti. Dovoľte mi, aby som niektoré uviedol. Podľa Hospodárskych novín index životných nákladov v Slovenskej republike v januári 1991 oproti januáru 1990 v domácnostiach s dvoma deťmi stúpol na viac ako 140, u položky potravín na viac ako 170, u ostatných typov domácnosti, ako sú dôchodcovia, zamestnanci a roľníci, sa tieto čísla len málo odchyľujú smerom nahor alebo nadol. Index spotrebiteľských cien stúpol v Slovenskej republike v porovnaní s januárom 1990 o 51, 4 %, z toho u potravín o 63, 4 %. Ak porovnáme index životných nákladov za január 1991, december 1990, sú jeho hodnoty nasledujúce: pre domácnosti robotníkov a zamestnancov 123, 8, roľníkov 124, 7, dôchodcov 125. Do pásma tzv. sociálnej potrebnosti spadá koncom januára okolo 6 % domácnosti, ale podľa expertných odhadov v marci už 22 * domácnosti za predpokladu, že sa podarí dodržať mzdový vývoj podľa generálnej dohody na rok 1991, čo predo mnou pán premiér spochybnil. Ak sa v máji uskutočni predpokladané zvýšenie cien tepla, plynu a podobne, a úprava nájomného v štátnych bytoch, odhaduje sa, že až 33 % domácnosti sa ocitne v pásme sociálnej potrebnosti. V niektorých typoch domácnosti to bude až okolo 50 %.

Je realistické predpokladať, že prudký rast životných nákladov nebude možné kompenzovať v dohodnutej výške indexácie miezd, prispôsobovania minimálnej mzdy a úpravy dôchodkov, pretože to neunesie ani podniková sféra, ani štátny rozpočet. Len dodržanie smerného rastu miezd v rozpočtovej sfére by pri 30 %-nom raste životných nákladov zvýšilo rozpočtové požiadavky o 2 miliardy korún, pri 40 %-nom raste už o 3, 5 miliardy korún. Štátny rozpočet na to zrejme nebude mat. Je preto reálne predpokladať, že smerný rast miezd sa bude pohybovať len okolo 2 až 3 %.

Otázkou je, či muselo dôjsť k takému poklesu životnej úrovne, či sa tomu v takomto rozsahu nedalo vyhnúť. Pán minister uviedol, že scenár uvažoval so zvýšením cien 30 až 40 % v priemere za rok a strážnu úlohu, aby zvýšenie cien neprevýšilo predpokladaný ročný priemer, prisúdil obmedzovaniu dopytu, teda reštriktívnej politike. Podarí sa to, keď nemožno nevidieť, že prudké obmedzenie dopytu na trhu bude mat za následok hromadnú likvidáciu podnikov a prudký pokles ponuky? Neustália sa ceny na dnešnej vysokej úrovni? Na vyvolávanie krízy z hlbokého nedostatku dopytu upozorňuje aj petícia Federálnemu zhromaždeniu českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k súčasnej hospodárskej situácii českého a slovenského priemyslu, ktorú predložili nedávno zástupcovia zväzov priemyslu Českej a Slovenskej republiky.

Po tretie by som chcel hovoriť k otázke aktívnej rastovej politiky a jej načasovania do druhého polroku 1991 alebo až do začiatku prvého polroku 1992. Pravda, je lákavé súhlasiť s argumentáciou pána ministra o nutnosti načasovať rastovú politiku až po začatí liberalizácie cien. Súhlasím s pánom ministrom, že liberalizácia cien má poskytnúť cenové signály pre podnikovú sféru, o tom, ako ďalej alokovať investičné zdroje. V tomto smere možno i kritizovať reguláciu veľkoobchodných cien, ktorá - ale nielen ona - takéto cenové signály čiastočne znehodnocuje. Ale na druhej strane, keby sa začalo s presadzovaním niektorých prvkov rastovej politiky už skôr, dôsledky liberalizácie cien mohli byt iné. Je známe, že investičné rozhodnutia podnikovej sféry odrážajú určité očakávania podnikov nielen o možnostiach realizácie produkcie, ale aj o podmienkach výroby. A práve pri formovaní takýchto očakávaní mohla zohrať pozitívnu rolu aktívna rozvojová politika už teraz. Inak hrozí, že trhová adaptácia podnikov nezačne ani v nasledujúcom polroku, ani o rok.

Z histórie ekonomických reforiem pritom poznáme, že stabilizačnú politiku možno rozumne kombinovať aj s expanzívnou politikou a prináša to veľmi dobré výsledky. Pozitívnym krokom v našich podmienkach je, že sa podnikom najnovšie umožnilo aspoň dočasne prekonať nedostatok investičných prostriedkov čerpaním úverov v zahraničných bankách.

Zhodujem sa s pánom ministrom, že stabilné ekonomické aj politické prostredie je mimoriadne dôležité pre zahraničných investorov. Ak posudzujeme úlohu vlády pri zabezpečovaní vstupu zahraničného kapitálu v súčasných podmienkach, nemáme na mysli iba jej priame zaangažovanie sa do získavania investorov, ale aj jej úlohu pri zabezpečovaní stabilného ekonomického prostredia. A tu treba povedať, že vláda zodpovedá aj za vypracovanie programu reštrukturalizácie a príslušnej realizačnej politiky, a takýmto spôsobom spoluvytvára rámec pre vstup zahraničných investorov.

Otvorili sa už kanály pre vstup zahraničného kapitálu z medzištátnych a štátnych finančných inštitúcii, najmä z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Pôžičky a úvery bude brat vláda Slovenskej republiky. Tieto úvery bude treba splácať a platiť úrok pri normálnej komerčnej úrokovej sadzbe. Ale splácať ich nebude vláda alebo sama vláda, ani táto, ani budúca, ale občania Slovenskej republiky. Preto nás musí viac ako čokoľvek iné

interesovať, či je vhodné čerpanie pôžičiek dnes v ekonomike, ktorá je ohrozená rozpadom, a či sa už dnes koncepčnou politikou vytvárajú dobré predpoklady pre ich splatenie o niekoľko rokov neskoršie.

Záverom mi, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte ešte raz zopakovať myšlienku, že sa v našom súčasnom vnútropolitickom živote začína presadzovať názor o akejsi deliteľnosti zodpovednosti vlády podľa politickej a profesnej príslušnosti jej členov. Je zrejmé, že spoluzodpovednosti za uplynulé obdobie sa nemôžu zbaviť žiadni koaliční partneri vo vláde. Práve tak zodpovednosť za hospodárstvo nepadá iba na hlavu profesionálov ekonómov vo vláde. Vláda nie je predsa odborným, ale politickým orgánom, a zodpovednosť vlády je politickou zodpovednosťou všetkých hnutí, ktoré ju zostavili a všetkých jej členov. Preto pokladáme za také dôležité, aby sa na budúcom zasadnutí Slovenskej národnej rady uskutočnila rozprava o plnení programového vyhlásenia vlády.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Podľa S 19 sa teraz prihlásil prvý podpredseda Ivan Čarnogurský, ale predtým ešte pán minister Filkus. Dáme prednosť pánovi ministrovi Filkusovi.

Minister pre hospodársku stratégiu SR R. Filkus:

Vo vystúpení pána poslanca Weissa bolo veľa múdrych sentencii. Len mi, prosím vás, venujte teraz pozornosť.

Dohovorili sme sa na tom, že prechod k trhovej ekonomike pretransformujeme nejakou stabilizačnou makroekonomickou politikou založenou na reštrikcii menovej a rozpočtovej politiky. Z toho dôvodu sme si povedali, že v tomto období asi nebudeme môcť osobitne oživovať ekonomiku. Podstata makroekonomického stabilizovania bola v tom, že chceme odstrániť deficit štátneho rozpočtu. A teraz tento problém úplne obnažím, možno nebude skratový. Teraz sa nám skutočne podarilo ovplyvniť stranu dopytu tak, že sme ju podstatne znížili rôznymi opatreniami reštrikčného charakteru. Ale teraz priznávam, že napríklad v rozpočte Slovenskej republiky sme neodstránili deficit nášho rozpočtu, ale naďalej máme 1, 7 miliardy. To znamená, že síce sme makroekonomickými stabilizátormi ovplyvnili stranu dopytu, ale nenaplňujeme príjmy štátneho rozpočtu, pretože ekonomika sa oživila nedostatočne - keby som to dal do mantinelovej polohy. Dokonca sme výdavky v rozpočte znížili, ale napriek tomu sme zase inkasovali deficit, ale preto, že sa nám neotvárali príjmové kanály do rozpočtu. To hovorí o tom, že sme ekonomiku neoživili.

Vraciam sa ale k tomu, to sme si povedali na začiatku, že ju nebudeme môcť oživovať. Pán Weiss má pravdu, že sme nerátali s tým, že opatrenia na strane dopytu povedú k tomu, že ponuka klesne podstatne viac, ako sme s tým rátali. A teraz je problém. Samozrejme, priznávame, že teraz musíme tú stranu ponuky alebo ekonomiku oživiť. Sú rôzne názory. Sú názory, aby sme to oživili tým, aby štát zasahoval do všetkého. Hovorím o názoroch, ktoré si prihrievajú polievku. Keby som pripustil to, že začnem narába t s ohromnými zásahmi štátu, aj čo do diverzifikácie vlastníctva atď., prídem k tomu, z čoho som vyšiel. To nechcem. Chcem sa dostať bližšie k trhovému mechanizmu. Súhlasím s tým, že ekonomiku teba oživiť, ale prílivom zahraničného kapitálu, procesom privatizácie, ale aj - a to je moje presvedčivé krédo - zásahmi ekonomického centra.

V tom sú určité rozdiely medzi názormi, aj medzi nami. To je podstata, o ktorej môžeme diskutovať dlhšie. Chcel som len ukázať taký plastický obraz, ku ktorému sme sa dostali a ktorý musíme riešiť, pretože sme sa dostali k tomu, že ekonomiku musíme oživiť. Ale vieme aj to, že ak sa teraz budeme vyrovnávať so stranou ponuky, toto oživenie nemôže ísť len cez zásahy štátu.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Ďakujem. Vystúpi pán minister Húska.

Minister pre správu a privatizáciu národného majetku SR A. M. Húska:

Ďakujem. Pre istotu to nechávam na záver tejto rozpravy. Budem sa zaoberať problematikou, ktorú tu uviedol pán poslanec Weiss. Rozšírim trochu predstavy, ako to asi mienime robil.

Predseda SNR F. Mikloško:

Slovo má pán prvý podpredseda Čarnogurský. Prvý podpredseda SNR I. Čarnogurský:

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

chcem prehovoriť ako poslanec za Kresťansko-demokratické hnutie a vysvetlil náš postoj k prijatiu troch ústav a vôbec k problému ústav tak, ako ho naše hnutie v tejto chvíli vidí.

Dovoľte, aby som sa stručne, doslova heslovite zmienil o genéze posledných 40 rokov, genéze ústav a našich konštatovaní resp. dopadov, ako ich vidíme a ako ich hodnotíme.

Vychádzam z prvého riešenia ústavných vzťahov Čechov a Slovákov vôbec, ktoré vychádzalo z Košického vládneho programu a z ktorého potom bola odvodená prvá ústavná forma, ústavné zákony, ktoré vlastne kodifikovali nás vzájomný vzťah. Ak vychádzam z predpokladu, že vždy, keď sa tieto ústavné vzťahy medzi týmito dvoma národmi chceli riešil, že na začiatku bola dobrá vôľa, vzájomný rešpekt a obojstranná snaha po riešení, žiaľ, musím konštatovať, že je ťažko vysvetliť následné kroky, ktoré obvykle prišli vždy vo veľmi krátkej dobe.

Vieme všetci, že Košický vládny program a otázka štátoprávneho usporiadania a kompetencií Slovenska boli v priebehu dvoch alebo troch rokov prakticky anulované a boli premenené na unitaristicky, centralisticky riadený štát, v ktorom sa Slovensko ocitlo vo forme akéhosi dependentu.

Obdobná snaha bola v roku 1968, ktorú aj dnes, keď ju čítame v pôvodnom znení, musíme s rešpektom hodnotiť - postoje vtedajších jej tvorcov. Táto ústava sa pokúsila navrhnúť veľmi suverénne a veľmi kompetentné vzájomné vzťahy obidvoch republík a obidvoch národov. Opätovne vieme, že za necelé dva roky bola táto ústava prakticky anulovaná tým, že práve tie články, ktoré sa týkali suverenity a kompetencii Slovenska, boli anulované, odvolané, stiahnuté alebo prepracované, ústavy, na ktorých pracujeme teraz, a ktoré sme začali pripravoval v roku 1990, sú od počiatku sprevádzané deklarovaním rešpektovania práva na suverenitu, rešpektovania práva obidvoch národov na ich vlastné republikové riešenie, ústavné riešenie.

Ale aká je zase skutočnosť? Zhodou okolnosti ako poslanec Slovenskej národnej rady sa podieľam na týchto prácach od januára minulého roku, keď som sem prišiel. Neskôr, za necelých pár mesiacov sa utvorila komisia pod vedením pána profesora Planka, ktorá pripravovala prvú verziu slovenskej alebo aj federálnej ústavy.

Musím konštatovať, že ani jeden krok, ktorý sme pocítili vo väzbe na pripravované ústavy, či už priamo od prezidenta republiky po jeho zvolení, alebo od federálnych činiteľov, som zatiaľ nepocítil ako krok, ktorý by bol posúval ďalej to, o čo sa republiky snažia, to znamená o prijatie ich vlastnej ústavy, zakodifikovanie ich kompetencii, potvrdenie ich suverenity. Presne naopak.

Poslanci, ktorí sme sa zúčastňovali na príprave týchto ústav, sme sa pokúšali už vo väzbe na predchádzajúce dva ústavné zákony, teda na ústavný zákon o kompetenciách a neskôr na Chartu o ľudských právach, riešiť národné a republikové kompetencie a ústavné práva tak, aby boli formulované už v týchto zákonoch. Tento postoj sme odôvodňovali tým, že v ústavách, ktoré chceme prijať v definitívnom znení, budú tieto kompetencie tak či tak principiálne riešené, žiaľ, opäť musím povedať, že zo strany či už vedúcich pracovníkov Federálneho zhromaždenia, teda českých kolegov, alebo priamo z Hradu vždy sme boli odďaľovaní s tým, že teraz nie, teraz nie je vhodná doba, to sa bude riešiť potom.

Teraz, práve včera večer sme si mali možnosť vypočuť posledné predstavy. To potom, keď už neexistuje žiadne potom, pretože už sa včera jasne povedalo, jasne sme si vypočuli priamo predstavy prezidenta, a teda nepochybujem, že aj predstavy ostatných federálnych činiteľov, pretože sa pán prezident menovite na nich odvolával, pána Rychetského, pána Bohušáka alebo jeho iných poradcov, že teda táto ústava znovu má byt centralistickou federálnou ústavou, a doslova citujem jeho slová "od ktorej sa odvinie kompetencia republík a ich podieľanie sa priamo na riadení federácie". Je to síce taká dosť štátnický povedaná myšlienka, ale to podieľanie sa republík priamo na riadení federácie, sme už za 40 rokov niekoľkokrát počuli a niekoľkokrát to bolo zakotvené v rôznych zákonoch, ale republiky sa prakticky na priamom riadení federácie nepodieľali.

Prečo to hovorím? Kresťansko-demokratické hnutie sa vo všetkých krokoch, ktoré sa udiali za posledný rok, snažilo spolupracovať a dodržiavať dohody, ktoré sme v koalícii prijali a aj v komisii 3 x 10 sme sa neustále snažili, aby sa tieto základné princípy prijali. Domnievame sa, že doba dozrela natoľko, že už nie je možné ďalej zostávať v ilúziách. Z týchto ilúzii nás včera vyliečil pán prezident v jeho nočnom príhovore /potlesk/, keď, žiaľ, veľmi jednoznačne a veľmi presne povedal, ako si predstavuje ústavu federácie a prakticky sa ani nezmienil o ústavách republík. Chápem, že ústavne nemal čo o nich hovoril, ale hovoriť o ústave federácie za predpokladu, že rešpektujem práva republík, takto sa prakticky nedá. To bolo potrebné povedať a bolo potrebné aspoň deklarovať, aké principiálne kroky sa očakávajú v republikových ústavách, z ktorých federálna, o ktorej sa včera hovorilo, bude odvodená.

Za týchto okolnosti a za tohoto stavu veci som za Kresťansko-demokratické hnutie oprávnený vyhlásiť, že sme pripravení nielen návrhom štátnej zmluvy, ktorú predseda hnutia Ján Čarnogurský odovzdal ako návrh prezidentovi v Prahe, ale máme pripravenú aj slovenskú ústavu, pretože sme predpokladali, že princípy, ktoré spoločne deklarovali všetky strany v koalícii, aj ostatné opozičné strany, možno formulovať dvomi spôsobmi. Možno ich formulovať do

zmiešanej ústavy, ktorá bude zároveň konštatovať existujúci stav federácie, ale tie isté princípy možno oveľa čistejšie - a domnievam sa - ústavne jednoznačnejšie formulovať v úplne nezávislej ústave Slovenskej republiky, ktorá bude takisto v desiatich hlavách riešiť všetky kompetencie republiky bezozvyšku, t. j. aj problém meny, aj problém obrany, aj problém zahraničia, celého rozsahu kompetencii a takisto celého rozsahu ľudských práv. Takto formulovaná slovenská ústava by podľa nás umožnila dobrovoľne odstúpiť časť týchto kompetencií vyššiemu štátnemu celku, či už Českej a Slovenskej Fedratívnej Republike, alebo inej, napríklad európskej alebo akejkoľvek inej nadštátnej únii. Táto časť kompetencií je spracovaná do nášho návrhu štátnej zmluvy, ale dá sa použiť aj pre federálnu ústavu.

Ďalej predpokladáme, že prijatie takej slovenskej ústavy sa musí udiať najprv na pôde Slovenskej národnej rady, čim vlastne Slovenská národná rada získa oprávnenie rozhodoval za Slovensko v plnom rozsahu a zároveň vlastne si prizná aj zákonné právo odstúpiť časť týchto kompetencii. Ak by tak Slovenská národná rada neurobila, opäť by sa udialo veľmi pochybné manipulovanie alebo veľmi pochybná transakcia s prijímaním týchto ústavných zákonov.

Až po prijatí ústavy Slovenskej republiky by potom mala Slovenská národná rada prikročil k schváleniu zmluvy, ktorou sa začnú rokovania o federálnej ústave. Pokiaľ zmluva nie je schválená, je ťažko o niečom rokoval. Predpokladáme, že obdobne sa musí zachovať aj druhý partner, Česká republika, pretože v tom mal pán prezident včera pravdu, že ak by druhý partner s tým nesúhlasil, tak niet o čom rokoval. To znamená, že v tom prípade by sme zostali osamotení a museli by sme toho druhého partnera snáď prehováral alebo vysvetľoval mu, aby si to rozmyslel a prišiel rokoval, ak mu záleží na federácii a ak chce federáciu mať. Prijatie federálnej ústavy je podľa nás možné až potom, ako výsledný krok jasného postoja oboch republík.

Domnievam sa, že predstavy štátnikov z Federálneho zhromaždenia alebo priamo z Pražského hradu, nemôžu v tejto chvíli zabrániť, aby Slovensko neprijalo svoju ústavu. /Potlesk/. To je v podstate dané už dnes platnou ústavou. Dovoľte, aby som vyslovil údiv nad postojmi týchto činiteľov, že sa stále pokúšajú znovu a znovu o akési ďalšie kľučky, aby nejakou inou formou navodili atmosféru prijatia ústavy. Domnievam sa, že žiadna iná forma neexistuje, národné rady sú na to oprávnené, sú kompetentné a určite tak aj urobia. O tom nepochybujem. Domnievam sa, že je potrebné, aby sme už skončili s ilúziami o Masarykovej ústave, ktoré sme aj včera v noci počuli /potlesk/ a aby sme konečne začali konať reálne a konštruktívne pre upevnenie Slovenska. Domnievam sa, že jedine takýmto postojom aj všetci tí štátotvorní činitelia z federácie a z Pražského hradu urobia najzáslužnejší krok pre upevnenie federácie. Všetko ostatné federácii len škodí. Toľko som chcel povedať.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško:

Ďakujem pánovi prvému podpredsedovi. So všetkým súhlasím. Chcem len upozorniť, že ako najvyšší ústavný činiteľ mám informácie čo sa týka slovenskej obrany, že Slovensko má asi sto tankov, z toho iba tri sú pojazdné. /Smiech v sále. / Takže zatiaľ by som o slovenskej obrane nehovoril.

Faktickú poznámku má pán Prokeš.

- 120 - Poslanec J. Prokeš:

Chcem poznamenať, že nie sme agresívni, sme pacifisti.

/Potlesk. / Predseda SNR F. Mikloško:

Ďalej vystúpi pán poslanec Marián Buday. Poslanec M. Buday:

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená vláda,

vo svojom príspevku v rámci rozpravy k aktuálnym spoločenským problémom sa opäť dotknem Vysokých a Nízkych Tatier. Nebojte sa, nechcem tým ďalej rozpitvávať aféru Tatragate. Chcem však v rámci rozpravy naznačiť, že spôsob, akým sa riešila táto aféra na pôde parlamentu na 10. schôdzi Slovenskej národnej rady, je priamo úmerne naviazaný na to, čo sa dnes deje s hnutím Verejnosť proti násiliu. Spoločným menovateľom oboch afér, ak to takto môžem povedať, je určite nedemokratické narábanie s demokraciou. Celá rozprava okolo aféry Tatragate sa viedla tak, že sa vytratila z vecnej roviny. Nepovažujeme za demokratické, že poslanci sa vyjadrujú k niečomu, čo je zatajené a čo nepoznajú. Myslím tým rozhodnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady nezverejniť ani medzi poslancami výsledky komisie určenej na prešetrenie dohôd o pôsobení americkej firmy Tatra Mountains Corporation vo Vysokých Tatrách a Nízkych Tatrách.

Prioritné a správne, vážení poslanci, nie je snaha za každú cenu zastávať svojich ministrov, ale snaha o uplatnenie kontrolnej funkcie Slovenskej národnej rady vo vzťahu k vláde Slovenskej republiky. Nepovažujeme za demokratické, že sa odhlasuje ukončenie rozpravy o afére. Podľa nás to bol priehľadný manéver. Opäť sa vedelo, že sa väčšinou hlasov rozprava preruší. Znemožnilo sa tým predniesť príspevky poslancov Strany zelených, pripadne iných strán z opozície - myslím dôležitých príspevkov - a osvetlenie situácie. Nemyslím si, že by neodôvodnené výsmechy niektorých poslancov z radov VPN - hovorím niektorých - a ich netolerantné poznámky boli výrazom kultúrnej demokracie. V rozprave, okrem iného, zaznela aj poznámka, aby zelení vlastne načrtli svoj pohľad - necitujem presne - na problém jedných i druhých Tatier, aby načrtli svoju predstavu o ďalšom osude Vysokých Tatier a Nízkych Tatier. Poslanecký klub Strany zelených nepovažuje - nazvem to "spor o Tatry" - za vec skončenú. Chce však zároveň prispieť návrhmi, čo je potrebné vykonať v Tatrách prioritne.

Vláda Slovenskej republiky uznesením číslo 300 z 20. júla minulého roka, myslím, že to bola ešte vláda národného porozumenia, súhlasila s opatreniami na riešenie akútnych problémov TANAP-u na roky 1990-1991. Zároveň uložila členom vlády a radám Východoslovenského KNV a Stredoslovenského KNV zabezpečiť úlohy uvedené v opatreniach. Spolu bolo prijatých 33 úloh rozdelených do 5 úsekov: územný a investičný rozvoj, správa a prevádzka objektov, ochrana prírody, vytváranie materiálno-technických a ekonomických podmienok a organizačno-právny úsek.

Podľa nášho názoru, a sme o tom hlboko presvedčení, prijaté opatrenia boli splnené len čiastočne, pričom za dôvody sú považované aj zmeny v postojoch vlády k plneniu opatrení. Objavujú sa názory o nereálnosti či neaktuálno-