krok, na trend zapuzdrenia sa do seba, čim sme sa uzavreli pred svetom, ale súčasne sme sa uzavreli aj pred trendami a pozitívnymi podnetmi zvonka. Tým sme iba umelo a inflačné zakryli naše vnútorné problémy a vyradili sme sa z konkurencieschopnosti a zo svetového dialógu. Nás zahraničný obchod sa orientoval na veľmi svojrázne krajiny. Naša zahranično-obchodná bilancia bola síce vysoko priaznivá, no nie v oblasti platieb, ale v oblasti aktív a pasív. To znamená, že naša ekonomika teoreticky bola aktívna, ale platby sa neuskutočňovali, pretože aktíva sa nachádzali v oblastiach a v teritóriách s nedobytnými pohľadávkami. Toto všetko bolo pred večerom roku 1989, z ktorého sme vykročili do súčasnosti.

To, či táto obnova, náprava a preorientácia našej národnej ekonomiky, štátnej ekonomiky sa môže udiať v priebehu mesiaca alebo roka, myslím si, nemusím tu bližšie rozvádzať, pretože národné hospodárstvo má obrovskú zotrvačnost. žiaľ, nie iba v materiálno-technikej základni, ale predovšetkým v ľudskom potenciáli. Tu sa veľa hovorilo o problematikách poľnohospodárstva, stavebníctva. Nepočul som tu ani jeden názor o tom, ako je možné, že naše poľnohospodárstvo má také obrovské výrobné náklady a že dopestováva materiály pre potravinársky priemysel s takými vysokými základnými vstupmi. Nesmierne by ma zaujímalo vidiet bilanciu, koľko sa na našom vidieku chová hospodárskeho dobytka a koľko naše Jednoty predávajú zrnín alebo surovín pre chov tohoto dobytka. Mám množstvo priateľov v JRD a mám taký pocit, že na našom vidieku prichádza k podobnému zázraku, ako bolo nasýtenie 7 000 hladujúcich v Káni Galilejskej. Pardon, v Káni Galilejskej bolo víno.

Podobný stav je v stavebníctve - indivudálna bytová výstavba a vybudovanie nášho vidieku - koľko tisíc a desattisíc bytov sa vybudovalo a koľko stavebného materiálu

predali Stavebniny? Ako mohlo prísť k takémuto zázračnému vybudovaniu, odkiaľ, z akých zdrojov? Urobme si návštevu na našich veľkých stavbách v pondelok predpoludním alebo v piatok predpoludním. Koľko ľudí tam pracuje? Ako využívajú svoj pracovný čas?

K dialógu čo malo prísť skôr, či liberalizácia alebo privatizácia. Myslím, že tam neobstojí porovnanie, čo bolo skôr, či sliepka a či vajce. Jednoznačná odpoveď je: liberalizácia. Veď ako možno predpokladať rozvoj privatizácie, ak by sme vychádzali z tak zmätočného cenového stavu, ako bol u nás, keď prakticky ceny vstupov boli dotované a ceny finálnych výrobkov boli tiež dotované. Tak s akými vstupmi by ti, ktorí chcú vstúpiť do privatizácie, mohli do tejto privatizácie vstupovať, keď by vlastne nevedeli zistiť, čo je pre nich rentabilné a čo nie?

Domnievam sa, že problematika reštitúcii bude vyriešená vo veľmi krátkej dobe a rozumne. Na Slovensku mal tento problém trosku odlišný charakter, ako v iných krajinách Európy, pretože slovenské hospodárstvo pred rokom 1948, to boli predovšetkým malé a stredné podniky. To neboli veľkí fabrikanti, ani grófi, baróni. Pre zaujímavosť: v Spolkovej republike Nemecko je až 80 % pracovných príležitostí sústredených práve do malých a stredných podnikov a organizácii. Tam sa nachádza aj základ úspechu rýchlej reorganizácie, rýchleho prezbrojovania technického trendu, pretože čim väčší podnik, tým má väčšie zotrvačné mechanizmy. Ani mňa nenapĺňa spokojnosťou súčasné tempo a kroky liečby nášho chorého národného hospodárstva. No choroby našej ekonomiky sú také závažné a tak dlhodobé, že terapia nevyhnutne musí byť bolestivá a predstavy, že vyzdravenie tohto nášho tažko chorého pacienta môže byt v priebehu niekoľkých mesiacov, sú klamné. Klamali by sme, keby sme tvrdili, že to môže tak byt. To by bola ilúzia.

Končím teda takou úvahou, že myšlienky vyslovené včera ústami početných rečníkov mali charakter - nech sa na mňa rečníci nehnevajú - sociálnej demagógie. Nezriedka sú uchu ľúbivé, nevychádzajú však ani z reality minulosti, ani z reality našej najbližšej budúcnosti. Na tieto skutočnosti by sme nemali zabudnúť ani našu minulosť skresľovať, ani naše ciele spochybňovať.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi Hofbauerovi. S faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Oravcová. Pripraví sa pán poslanec Findra.

Poslankyňa M. Oravcová:

Vážený pán kolega,

myslím si, že v tomto parlamente nie sme na to, aby sme sa navzájom poučovali. Myslím si, že aj poslanci, ktorí sú v tomto parlamente zastúpení a netvoria koaličných partnerov, sú tu na to, aby boli vhodnými opozičnými partnermi, aby sme už nikdy nepripustili vládu jednej strany, ako to bolo predtým, a teda aby sme kritikou práve vtedy, keď je namieste, upozornili našich vládnych koaličných partnerov, kde sa robia chyby. Nie, aby sme sa navzájom kritizovali. Myslím si, že kritika tu nie je len preto, aby sme sa navzájom kritizovali, ale preto, aby sme pre tento národ robili tú najlepšiu sociálnu politiku a nie sociálnu demagógiu. Som rada, pán kolega, že takíto politici v tejto vláde nie sú. /Potlesk. /

- 539 - Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pani poslankyni Oravcovej. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Košťál.

Poslanec P. Košťál:

Poviem len jednu vetu, nebudem emotívny. Kto si bez chyby, hod po mne kameňom. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem. Slovo má pán poslanec Varjú. Poslanec J. Varjú:

Po vystúpení pána poslanca Hofbauera neviem, kde ho zaradiť, či je profesné poľnohospodár, ekonóm alebo právnik, lebo tu prejavil širokú škálu odbornosti na veľmi vysokej úrovni. Vstupy do poľnohospodárstva by som mu však odporúčal ešte preštudovať. Je pravda, že sú tam rezervy, podľa môjho názoru veľa rezerv, čo sa týka veľkých pracovných nákladov, aj nákladov na technológie, ale v prvom rade na administratívu. Bol by som za to, aby sme s nim túto otázku trochu rozobrali, aby to spoznal trochu lepšie.

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem. Vystúpi pán poslanec Sabo. Poslanec P. Sabo:

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

v tomto parlamente sa už toľkokrát použil výraz

"sociálna demagógia", ako sa v minulosti neustále handlovalo s výrazom "imperializmus". Prosil by som tých, ktorí ho používajú, aby ho definovali aj pre nás ostatných, čo sa za tou "sociálnou demagógiou" skrýva, aby sme sa mohli poučiť.

Ďakujem. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Sabovi. Slovo má pán poslanec Findra. Pripraví sa poslanec Hübel.

Poslanec J. Findra:

Vážený pán predseda, vážená vláda, dámy a páni,

chcel by som na chvíľočku upriamiť vašu pozornosť, na problematiku rehabilitácii vysokoškolských učiteľov a vysokoškolských študentov. Pri pohľade na obidve tieto sociálne skupiny treba mat na zreteli aspekt vecný a aspekt morálny. Včera sa tohto citlivého bodu, pokiaľ ide o rehabilitáciu vysokoškolských študentov, dotkol príspevok - ak si dobre pamätám - pani poslankyne Vilčekovej. Vzhľadom na to, že tu došlo k istému posunu v interpretácii tohto problému, dovolím si pripomenúť, že problematiku rehabilitácii vysokoškolských študentov nebrzdia páni ministri Košťa a Pišút. Rád by som toto osobitne zdôraznil.

Skutočnosť je takáto: Ako všetci veľmi dobre viete, vysoké školy sa stali kompetentnými právnymi subjektami, ktoré rozhodujú o celkovej koncepcii, vnútornej organizácii, i perspektíve. A z toho vychádza aj to, že vysoké školy ak dostali istý signál, predovšetkým z ministerstva školstva, ako postupovať pri rehabilitácii, potom je v kompetencii vysokých škôl túto vec istým spôsobom riešiť.

Pokiaľ ide o vysokoškolských študentov, študent, ktorý z politických dôvodov nemohol dokončiť vysokú školu a v istom čase bol vylúčený z vysokoškolských štúdii, má možnosť postupovať dvojako. Vysoká škola má povinnosť takéhoto študenta rehabilitovať tak, že mu dá titul, ktorý príslušná škola má právo udeľovať. To znamená, že je to titul magister, inžinier atď. Pochopiteľne, tento titul nemá právnu silu, aby sa takýto študent mohol považovať za kvalifikovaného. Je to čestný titul. To je jeden moment.

Druhý moment, pokiaľ ide o rehabilitáciu vysokoškolských študentov: vysoká škola má morálnu povinnosť ponúknu t študentovi dokončit štúdiá. V takejto situácii môže študent získal normálnu vysokoškolskú kvalifikáciu.

Ešte je tu aj tretí moment. Ak študent bol vylúčený tesne pred ukončením štúdia, napríklad mal dokončenú diplomovú prácu alebo má za sebou jednu štátnicu, môže sa uchádzať o dokončenie štúdia tak, že obháji diplomovú prácu, dokonči jednu štátnicu a má úplné vysokoškolské vzdelanie magister, inžinier atď.

Takže opakujem, že pokiaľ ide o rehabilitáciu vysokoškolských študentov, je to aspekt morálny a vecný.

Pokiaľ ide o rehabilitáciu vysokoškolských učiteľov, bolo - už vlastne ani nie je - v kompetencii vysokých škôl, bolo ich morálnou povinnosťou poskytnúť, ponúknuť im priestor pre existenciu na vysokej škole tak, ako existovala pred časom, ako boli prinútení z vysokej školy odísť.

Znamená to, že vysoké školy mali povinnosť prijať rehabilitovaných vysokoškolských učiteľov. Väčšina škôl takto urobila. Pokiaľ by šlo o legislatívnu stránku veci a vecný problém, tu by som sa predsa len obrátil na pána ministra Košťu, aby dosledoval legislatívnu stránku veci, najmä pokiaľ ide o vysokoškolských učiteľov takého typu, ako som spomínal, ktorí sú už na dôchodku a ktorí majú minimálne dôchodky pod dnešnou hranicou životného minima. Mám tu na mysli konkrétny prípad vysokoškolského univerzitného profesora, ktorý musel odísť v roku 1972 z vysokej školy, mal 1400 korunový dôchodok. Neviem, po zvýšeniach aký má teraz dôchodok, ale je to tak či tak dôchodok, ktorý je pod hranicou životného minima alebo v dotyku s touto hranicou. Hovorím o konkrétnom prípade. Aby sme tohoto univerzitného profesora, ktorý má už cez 75 rokov, ale ešte je fyzicky na úrovni, nejakým spôsobom - prepáčte, že použijem možno nie celkom vhodný výraz - odškodnili aj finančne, prijali sme ho na našu fakultu ako profesora-konzultanta. Pravda, treba povedať, že je to z našej strany predovšetkým morálny akt, lebo v ekonomickej finančnej sfére vlastne ho platíme z prostriedkov našej vysokej školy. Teda vlastne robíme to, čo by mala urobiť spoločnosť.. Ide mi teda o to, aby sa nezabudlo aj tieto prípady legislatívne na perfektnej úrovni uzavrieť.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR J. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Findrovi. Slovo udeľujem pánovi poslancovi Hübelovi, pripraví sa pán poslanec Ásványi.

Poslanec J. Hübel:

Vážený pán predsedajúci, vážená slovenská vláda, vážení kolegovia, kolegyne,

sme znepokojení vývojom našej spoločnosti, trápi nás jej hospodársky a mravný úpadok, cítime absenciu tolerancie a porozumenia. Inými slovami, sme akýsi chorí. Pri chorobe je najťažšie určiť diagnózu a po jej stanovení nájsť vhodnú terapiu. Pokúsme sa o to všetci spoločne, bez rozdielu politickej príslušnosti či vierovyznania. Naša choroba vznikla kdesi pri našom narodení. Nebudem v tomto vystúpení chronologicko-historický, na to máme v našom parlamente špecialistov. Pokúsme sa zistiť, čo túto chorobu spôsobilo a neustále zhoršovalo. Povedzme to teda jedným dychom: naša absolútna orientácia na východné ekonomiky, na východnú Európu a hlavne na Sovietsky zväz, i keď, samozrejme, k tomu dopomohli aj medzinárodné súvislosti. Tu kdesi sa začína naša choroba.

Začali sme v tejto nádhernej krajine budovať ťažký priemysel, ak nie najťažší priemysel, ktorý sme sami nepotrebovali. Tu vznikla naša závislosť na základných surovinových zdrojoch, ktoré naša zem nikdy nevydala. Vznikla naša závislosť na energii, ktorú sme nemali a ešte dodnes nemáme. Boli sme síce dlhodobo zamestnaní alebo chodili sme do práce, pretože sme museli prepracovať tieto nakupované suroviny a vrátiť ich naspäť vo forme, i keď nie špičkových, ale predsa len hotových výrobkov. Ale vždy, odkedy som začal vnímať tento stav, nám chýbali výrobky pre nás. V podnikoch stroje a technológie, pre život spotrebný tovar či potraviny. Len si spomeňme na časy, keď sme pre deti nedostali kúpiť raz ošatenie, inokedy obuv, plienky, sunar, zeleninu či ovocie alebo iný spotrebný tovar. A to sme, nebodaj, našu vládu či vlády museli pochválit za to, že presne na deň sviatku deti naplánovala zvýšenie cien detských veci o 100 %.

A tak teda na Slovensku máme podniky na výrobky, ktoré nepotrebujeme, ktoré sú závislé na dovážaných a dnes vo voľnej mene platených surovinách a energii, ktoré nemáme. Ale nestavali sme naše výrobne na báze toho, čoho aspoň trošku máme. Celé desaťročia napríklad nevyužívame drevnú hmotu, keď o jej komplexnom využití iba snívame. Svoje tvrdenie o nepotrebnosti výroby opieram o zásoby, ktorých máme už ďaleko za výšku nášho národného dôchodku. Plánovité sme ničili minulú živú i zmotnelú prácu, energiu na to, čo nám nikdy neprinieslo úžitok, ale s čim budeme ešte dlho zápasiť, aby sme našu spoločnosť oddĺžili. To všetko bude na náš úkor. V energetike sme dokázali zlikvidovat malé elektrárne, ekologicky nezávadné zdroje v zaslepenosti, gigantománii a akejsi likvidácii triedneho nepriateľa. Určite mali kapacitu jednej až dvoch veľkých vodných elektrárni na Slovesku.

To boli podľa mňa základné príčiny vzniku našej choroby. Jej stav sme zhoršovali nezmyselným centrálnym riadením, keď každý náš krok bol znormovaný, keď zmizla akákoľvek autonómia rozhodovania o výrobe, jej sortimente a množstve, ktoré s našim trhom nikdy neboli v súlade. Na tejto báze sa rozšíril byrokratický aparát, ktorý dnes bude v prvých radoch nezamestnaných.

Mám veľmi ďaleko od toho, aby som sa objímal s našou vládou. Ale posudzujme reálne. Pýtam sa, za to všetko nesie zodpovednosť táto vláda, ktorá vládne pol roka? Ja tento pocit teda nemám. Ale zato viem, že v najvyšších straníckych a štátnych funkciách takmer 20 rokov sedel Slovák. Koho teda viniť z majority vo všetkých oblastiach,

z centralizmu, z čechoslovakizmu atď. Koho brať na zodpovednosť za tento stav?

Samozrejme, s neustálym odvolávaním sa na minulosť nevystačíme. Myslím, že musíme rýchlo urobiť zmenu štruktúry priemyslu, aby nám neprekážalo to, čo nepotrebujeme, rýchlo rozvinúť odvetvia na výrobky, ktoré nám chýbajú, využiť vlastné dostupné surovinové zdroje. To všetko musí zabezpečiť zmena vlastníckych vzťahov. Potrebujeme a dlho ešte budeme potrebovať takéto výrobky i na platenie nakupovaných surovín v Sovietskom zväze, ktoré táto krajina tiež potrebuje a hľadá.

Neurobme v našom smerovaní ekonomiky nerozvážne kroky. Nesnažme sa ani v poľnohospodárstve nasilu likvidovať dobré podniky, i keď vieme, že musíme v minulosti napáchané krivdy naprávať. Preto prosím všetkých, ktorým leží na srdci náš spoločný osud, aby sme sa to usilovali pochopiť a takto k budúcim úlohám pristupovať. Strážme si i našu identitu, našu príslušnosť a hrdosť. Hlásme sa k svojim koreňom podľa slov klasika: "Aj červíček v tém koreňu, v kterém se vyláhne, máva sladké potešení a k nemu se táhne". Prijímajme rýchlo, ale uvážene a rozvážne zákony, ktoré tento náš cieľ zabezpečia.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR J. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. V zmysle § 19 rokovacieho poriadku udeľujem slovo pánovi ministrovi Filkusovi. Pripraví sa pán poslanec Asványi.

Minister pre hospodársku stratégiu SR R. Filkus: Vážení prítomní,

napriek tomu, že ste zatlieskali, toto vystúpenie bolo strašne zlé. Povedať teraz o tejto spoločnosti, že je chorá a hľadať choroby, to je veľmi zlé. Teraz splácame nejaký účet tomu, kto ho vystavil v minulosti. Nebudeme si hovoriť kde, v čom, lebo všetci to vieme, že nie sme chorí, že teda choroba nevládne touto spoločnosťou, je znak tohoto parlamentu, znak toho, že sú tu zastúpenia rôznych strán, že si môžeme povedať, čo si o veci myslíme. Len preboha vás prosím, nech každý nevystupuje ako polyhistor, ktorý sa vo všetkom vyzná. Každý má svoj predmet úvah. /Potlesk. / každý je vo svojom odbore odborníkom, nech sa zameria na to, lebo takéto paroly, vyhlásenia a prístupy k tomu, že sa vyznám v každom vednom odbore, to nie je efektívne, to táto spoločnosť nepotrebuje. Prosím vás, navzájom si to uvedomme.

Ďakujem pekne. /Potlesk. /

Podpredseda SNR J. Zemko:

Ďakujem pánovi ministrovi. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Brestenský.

Poslanec R. Brestenský:

Vážené dámy, vážení páni,

súhlasím s pánom poslancom Hübelom, že je potrebná tolerancia a porozumenie. Ale uvedomme si, že v predchádzajúcom období sa na základe určitého parametru tolerovala neodbornosť, nepožadovala sa náročnosť voči mnohým a v rozhodujúcich postaveniach voči všetkým. Preto som presvedčený, že prvoradé je správne určenie miery hodnôt. Ak to neurobíme, nedopracujeme sa k ničomu. Ako prvoradé vidím priznať si náročnosť na každého z nás, teda každý sám na seba, a nielen na seba, ale aj na tých, ktorí sú okolo nás. Pretože ak to takto nebude, nikdy sa nedopracujeme k nejakým kladným výsledkom.

Ďakujem. Podpredseda SNR J. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má poslanec Asványi. Potom v zmysle § 19 rokovacieho poriadku udeľujem slovo pánovi poslancovi Javorskému.

Poslanec L. Asványi:

Vážený pán predsedajúci,

vážená vláda Slovenskej republiky,

vážené dámy a páni,

problematika vzťahu k pôde či z hľadiska vlastníctva alebo jej používania, zabezpečenia obživy národa je stále frekventovanou otázkou na vidieku i v mestách celej Slovenskej republiky.

Dovolím si povedať, že tento vzťah k pôde je na Slovensku silnejší ako v Čechách. Je to dané dejinami pri väčšej odkázanosti nášho ľudu k pôde, pri nižšom stupni priemyslu v minulosti, väčším podielom poľnohospodárstva na celej ekonomike a relatívne väčším počtom predovšetkým drobných majiteľov, v dôsledku odlišnosti zásad a techniký, dedenia poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Dokazuje to aj ohlas a volanie z dedín, z kruhov blízkych k pôde, majiteľov a obrábateľov. Čítame o tom na stránkach našej tlače, počúvame besedy a dostávame aj my, poslanci, listy volajúce po spravodlivom a urýchlenom riešení. Nepochopiteľne ticho, alebo správnejšie, málo ruchu je okolo tejto problematiky na pôde Slovenskej národnej rady, aspoň tak bolo dodnes, pretože dnes som hádam tretí diskutujúci, ktorý hovorí o problematike pôdy. Ale ticho ďalej vládne v kruhoch vlády Slovenskej republiky.

Neadekvátne ku skutočnostiam uvedeným v mojom úvode Slovenská národná rada nemá ani výbor pre poľnohospodárstvo a lesy. Takýto výbor sa nevtesnal medzi 11 existujúcich výborov. Vytvorila sa síce komisia pre túto činnosť, táto však nie je inštitucionálnym orgánom a nedala o sebe veľa počuť. Je pravdou, že zákon o pôde bude nakoniec textovaný a chvaľovaný vo Federálnom zhromaždení. Napriek tomu sa pýtam: Až tak málo významný je tento zákon, že postačuje názor 4 výborov Slovenskej národnej rady odoslaný úradu alebo niektorému výboru vo Federálnom zhromaždení? Koľko z prípadných pozmeňujúcich, doplňujúcich návrhov našich výborov bude akceptovaných v definitívnom znení zákona? Skúsili sme to v prípade zákona o malej privatizácii. Kritika však bude padať i na hlavu poslancov Slovenskej národnej rady, a tvrdím, že oprávnene.

Nemám síce právo kritizovať činnosť a rozhodovanie výborov Slovenskej národnej rady, predsa však pripomeniem, že zo 4 výborov jeden neschválil ani jeden z predložených troch návrhov. Jeden výbor odročil rozhodovanie do znovupredloženia návrhu. Ďalší súhlasil s vládnym návrhom zákona a výbor pre obchod a služby, ktorého som členom, sa pokúsil z troch predložených návrhov úpravami a doplnkami aj z ostatných dvoch návrhov vylepšovať vládny návrh zákona, ktorý sa nám zdal byť najreálnejší, najbližší k dnešnej realite a potrebe. Inak bolo predložených - a vôbec kolovalo - osem, možno aj desať návrhov. V Slovenskej národnej rade poznáme oficiálne iba tri a ako sme počuli, rodia sa ďalšie. Všetky boli koncipované v českej republike. To už predo mnou konštatoval pán poslanec Bartakovics. Ani skupina poslancov Slovenskej národnej rady, ani Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy Slovenskej republiky, ani Zväz družstevných roľníkov alebo Združenie roľníkov Slovenska, lebo už aj takéto združenie existuje, nedokázali vypracovať ďalší konkurenčný návrh. Alebo je nám ľahostajné, ako sa dorieši tak závažná a široko publikovaná a diskutovaná problematika?

Nemusí byť každému nezasvätenému dobre známe, že sú fortifikované dva krajné spôsoby navrhovaného riešenia. Radikálny, konzervatívne smerovaný návrh, ktorý za základ všetkého majetku a prostriedkov terajších JRD a štátnych majetkov považuje pôdu vloženú alebo iným spôsobom združenú. Podľa výmery pôdy žiada rozdeliť celkový terajší majetok organizácie len oprávneným majiteľom pôdy do ich rozhodovania a nakladania s týmto podielom. Tým sa rozhodne aj o osude družstva, členovia a pracovnici družstva, ktorí nevložili pôdu, nemajú žiadne zásluhy ani podiel na majetku, môžu sa štát prinajlepšom zamestnancami v poľnohospodárstve. Druhý, takisto radikálny, ale vľavo smerovaný návrh, podľa ktorého iba členovia družstva chcú rozhodovať o forme ďalšieho spôsobu hospodárenia. Odpracované roky by tvorili ich podiel na majetku družstva. Oprávneným vlastníkom by vrátili vloženú pôdu, prípadne inventár in nátura, resp. vo forme peňažitej náhrady. Pôdu môžu sami obrábat alebo dať do prenájmu družstvu. Ale nesmieme zabudnúť, že tri desaťročia títo majitelia nedostali ani len 5 kg kukurice za používanie vloženej pôdy. Nemali by sme mat vlastné stanovisko a väčšie právo spolurozhodovať o tom,

ako sa má nájsť kompromis medzi dvoma extrémami? či sa bude vracať pôda kniežatám a veľkostatkárom, alebo či sa rozhodnutím Federálneho zhromaždenia uzná platnosť všetkých dekrétov a zákonov o pozemkových reformách a potom aj protiprávneho rozhodovania miestnych funkcionárov o biľagu kulaka, nepriateľa národa a ľudu a vyvlastnenia aj niekoľko hektárov pôdy občana. Teda je potrebné dobre zvážiť časovú hranicu zachovania platnosti zákonných predpisov a vymedziť toleranciu napravovania krívd.

A už sme sa dostali k druhej závažnej problematike - mimosúdnej rehabilitácii a reštitúcii. Aj táto otázka sa má doriešiť bez aktívnej účasti a ovplyvňovania zo strany slovenských zákonodarcov? Vraciam sa k problematike pôdy a lesov. Nekonči prijatím dlhopripravovaného a stále odďaľovaného zákona o pôde. Bude treba riešiť ďalšiu závažnú otázku, a to veľmi operatívne, bez zbytočného meškania, ako ďalej v poľnohospodárstve a v lesnom hospodárstve? Veď ide o zabezpečenie produkcie potravín či formou novobudovanej družstevnej, rodinno-farmárskej alebo drobnej poľnohospodárskej výroby, i o ekologickú a ekonomickú veličinu našich lesov. Neviem si predstaviť riešenie týchto otázok bez koncipovania a prijímania zákonov aj na pôde Slovenskej národnej rady, v ktorej by sa mali riešiť svojské problémy a požiadavky našej republikovej ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárskeho komplexu, vrátane možného problému nezamestnanosti z titulu nedôsledného riešenia vlastníckych, výrobných a trhovo-ekonomických vzťahov.

Preto odvolávajúc sa na § 38 zákona číslo 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady, ale aj z pohľadu na pripravovaný nový rokovací poriadok, navrhujem zriadiť osobitný Výbor Slovenskej národnej rady pre poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. Týmto spôsobom sa prezentujme, aspoň dodatočne, voči nemalej skupine občanov

pracujúcich a zainteresovaných v tomto rezorte. Tento návrh nepredkladám preto, že som odborníkom v poľnohospodárstve, nikdy som v ňom ani nepracoval. Viedla ma k tomu poslanecká zodpovednosť reagovať na volanie našich voličov riešiť ich existenčný a oprávnený problém vlastníctva.

Ďakujem za vašu pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Asványimu. V zmysle S 19 o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady udeľujem najskôr slovo pánovi poslancovi Javorskému, potom pánovi poslancovi Kubovi.

Poslanec F. Javorský:

Vážené predsedníctvo,

vážená vláda,

vážené kolegyne, kolegovia,

Krajský súd v Košiciach ma požiadal, aby som vás oboznámil s návrhom na novelizáciu § 2 zákona číslo 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, a to s prosbou, aby sme tento návrh pri prerokovávaní vo výboroch podporili. Ak dovolíte, prečítam vám znenie listu predsedu krajského súdu:

"Po polročnej realizácii zákona číslo 119 o súdnej rehabilitácii sme zistili, že zrušenie rozhodnutí zo zákona, pripadne v prieskumnom konaní, sa nevzťahuje na zločiny vzbury podľa §S 153, 155 až 157 zákonného článku 5 z roku 1878 a trestné činy zatknutia podľa §§ 2 a 4 zákonného článku 40 z roku 1914 o trestnej ochrane úradov, spáchané vo vzťahu k ochrane náboženskej slobody. Za tieto

zločiny a trestné činy bolo na východnom Slovensku podľa predbežného prieskumu postihnutých okresnými súdmi viac ako l 500 osôb, prevažne v rokoch 1949 až 1950, v súvislosti s tzv. katolíckou akciou, pri ktorej občania sa postavili proti zástupcom štátnej správy, Zboru národnej bezpečnosti, keď títo došli na rímsko-katolícke farské úrady v súvislosti s poriadaním náboženských púti, pripadne mienili odviezť duchovných do tzv. zberných táborov.

Za spomínané zločiny a trestné činy boli uložené pomerne vysoké nepodmienečné tresty odňatia slobody, nakoľko prevažná časť obvinených bola vo väzbe. Pre ilustráciu uvádzame, že len bývalý Okresný súd v Levoči v roku 1949 prerokoval 26 trestných veci, pri ktorých bolo odsúdených viac ako 250 osôb. My, starší, pamätáme na to, že išlo o tzv. levočskú vzburu umele vykonštruovanú straníckymi orgánmi a štátnou bezpečnosťou. Podobne aj okresné súdy v Košiciach a v Humennom súdili takéto trestné veci, kde sa občania postavili na odpor vykonávateľom nezákonných rozhodnutí, čím došlo k porušeniu ich ústavného práva o náboženskej slobode. Treba poznamenať, že trestný zákonník o zločinoch a prečinoch podľa zákonného článku 5 z roku 1878 a zákonného článku 40 o trestnej ochrane úradov z roku 1914 stratili svoju platnosť na území Slovenska už vydaním trestného zákona č. 86/1950 Zb. s účinnosťou od l. 8. 1950.

Na základe uvedeného vyplýva, že by bolo nespravodlivé a odporovalo by to účelu zákona o súdnej rehabilitácii uvedenému v jeho ustanovení § 1 pokiaľ by tejto rehabilitácie neboli účastní odsúdení, ktorí sa v rokoch 1948 až 1950 postavili proti vtedajšej komunistickej vrchnosti pri ochrane svojich náboženských práv a slobôd. Postup podľa S 4 citovaného zákona v zrušení rozhodnutí v prieskumnom konaní by bol prakticky neuskutočniteľný, pretože ide